Orechov Dvor IV.

 LUCIA

Lucia pocítila v rozkroku jeho prsty. Ešte spala, no ten dotyk ju zobudil. Najprv sledovala, ako sa jej pokúša oddeliť zlepené pysky a tretím prstom sa snaží dostať dovnútra. Nemala chuť a nebola pripravená, a ani sa jej nechcelo. Najprv stisla k sebe stehná, mal to byť preňho jasný signál, že nechce pokračovať. Lenže jeho ruka neodchádzala, neodplazila sa preč, iba tam zostala zacviknutá. Keď poľavila, aby si ju mohol stiahnuť, ešte energickejšie vyrazil prstom vpred, a tak znova zasekla a ešte aj zamrnčala niečo, čo vyznelo ako „Nie.“

„Aléééé,“ počula jeho odpoveď zachrípnutým hlasom. 

„Nechcem,“ odvetila.

„Prečo?“ 

„Som unavená,“ odvetila a zahanbila sa. Prečo klame?

„No tááák, veď si doteraz spala. Nemusíš sa ani pohnúť, len si pekne lež, odpočívaj a ja sa o všetko postarám.“

To áno, bože, bol skvelý milenec. O to to bude ťažšie, ale ona nie je závislá na sexe tak, aby zahodila za hlavu všetky negatíva.

„Nie, a idem dolu,“ povedala, zošuchla sa z postele, hodila na seba krátke nohavice, rozťahané biele bavlnené tielko a rýchlym krokom zbehla po schodoch. Počula iba jeho nahnevané vzdychy.

„Urobím si to sám!“ zakričal namosúrene z postele, jeho hlas dobehol Luciu na schodoch a buchnátoval ju po chrbte.

Stála pri kuchynskej linke plnej neumytého riadu. Jasné, Peter sa na to zas vykašľal.

„Hej, Peter a Lucia,“ prehodil niekedy žartom na drobné výčitky v Luciinom hlase.

„Myslíš, že na vzťah stačí, aby sme boli románovými postavami?“ spýtala sa vtedy zlostne a on sa iba smial. Keby niekomu povedala, že plný drez je dôvod na rozchod, zrejme by ju pokladali za blázna, no ten drez bola iba špička ľadovca.

Petra spoznala asi pred dvoma rokmi a sama netušila, že láska, taká tá planúca, môže byť taká slepá, hluchá a hlavne dlhá. Že je to pre ňu nevhodný partner, zbadala veľmi skoro, lenže ona si myslela, že ho dokáže zmeniť. Úplne zabudla na starú pravdu, ktorá hovorí, že muž dúfa, že sa žena vo vzťahu nezmení, ale ona sa zmení a žena dúfa, že muž sa vo vzťahu zmení, ale on sa nezmení. No čo, chyby ľudia robia. Hlavne, aby si ju skoro uvedomila a napravila. Preto bolo pre ňu neuveriteľné, že to trvalo skoro dva roky. Možno to bolo tým, že Peter je naozaj veľmi dobrý v posteli a skutočne má svoje svetlé chvíľky. Neraz ju príjemne prekvapil, keď to nečakala a kúpil niečo pekné, alebo ju len tak pozval na večeru. Akosi si nechcela pripustiť, že zakaždým platila ona. 

„Musím si pripomenúť to, čím ma serie, keď zíde dolu, lebo mu to nikdy nepoviem. Bože, kde ja nájdem takého vtáka?“ najprv sa hrešila, no potom sa zasmiala.

„Takých vtákov je, koľko chcem.“ Povedala si to nahlas, pokiaľ napúšťala vodu do varnej kanvice. Peter za ňou dolu neschádzal, zrejme splnil svoju vyhrážku a naozaj si to robí sám. V začiatku vzťahu ho pri tom rada pozorovala, teraz sa jej tá predstava hnusila. Je to akoby ju mal iba na sex. Keď mal chuť, bol niekedy trošku násilný.  Chytil ju za lakeť alebo za rameno a ťahal ju do postele, alebo si ju prudkým pohybom otočil, oprel o drez a snažil sa jej roztiahnuť nohy. Ak rázne odmietla, prestal. Možno preto, že nebol skutočný násilník alebo preto, že vedel, že v stolíku má pištoľ model K100. 

Pamätá si, ako sa s ním stretla prvýkrát. Bol svedkom lúpežného prepadnutia a už vtedy ho policajná zbraň zaujala možno viac ako ona. Pozeral na ňu so zvláštnou zmesou túžby a obavy. Potom uprel zrak na jej tvár a Luciou prešiel elektrický výboj. Tie jeho uhrančivé oči, pohodlné držanie tela sediaceho na stoličke. Spísali výpoveď a pozval ju na drink. Súhlasila tým, že mu oznámila, kedy končí.

No už po niekoľkých týždňoch by si najradšej obúchala hlavu o stenu. Peter bol hlupák. Taký, akých sú stovky. Mačo, ktorý nikdy nevedel, ako má reagovať na jej podnety. Zahľadený do seba, do svojho dokonalého „ach, Bože“ tela, predvádzajúci svoje umenie baliť ženy. Samozrejme, že bol úspešný, no na viac sa nezmohol. Taktika zvodcu nemôže byť dostatočným pojivom vo vzťahu a to ani vtedy nie, ak je cieľom zvodov ona sama. Čo sa Petrovi nedalo uprieť, bola vernosť. Tá bola v tomto prípade ale skôr na oštaru ako výhodou. Keby jej bol neverný, mala by to ľahšie. On ju však miloval a na ostatné ženy hľadel so slabo predstieraným záujmom a to aj vtedy, keď ho zoznamovala so svojimi priateľkami. Aj vtedy iba letmo zavadil o tvár cudzinky a znova upriamil celú svoju pozornosť na ňu. Ideálny partner, keby sa s ním dalo zhovárať. No bol hlúpy. Taký hlúpy, že jej to začalo vadiť už po niekoľkých týždňoch.

 

„Ako z toho von?“ spytovala sa samej seba. Stačí predsa povedať, že ho už nemiluje. No, čo keď sa spýta na dôvod? Má to len tak zahrať, že proste to vyprchalo a on ju už ani nepriťahuje? Lenže Peter ju stále priťahoval, život s ním si však nevedela predstaviť. 

Čo keď mu povie, že môžu zostať priatelia s výhodami? Zobral by to? Určite nie. Nebol z tých. On chcel partnerku a keď si Lucia spomenula, ako na ňu zbožne hľadí, určite by nesúhlasil.

„Bože, to je tak ťažké,“ povedala si. 

Voda v kanvici zovrela. 

„Chceš aj ty kávu alebo chceš čaj?“ zakričala do schodov.

Pár sekúnd bolo ticho, no nakoniec zavolal, že si dá radšej čaj. 

Vedela aký. Miloval čaj, ktorý ona nenávidela. Prieduškový. Bola si vedomá jeho liečivej sily, ale jeho chuť ju vždy napínala.

Vybrala zo skrinky vrecúško čaju, vložila ho do hrnčeka a zaliala pariacou sa vodou. Potom nasypala zomletú kávu do svojej šálky, červenej s emblémom policajného zboru a zaliala aj tú. Vzdychla. Dnes mu to povie. Dnes, keď zíde dolu tými schodmi, mu to povie. Čo mu ale povie? Že je hlupák? Že sex s ním je vynikajúci, že vždy po ňom ju obleje slastný pocit, že jej bude bez jeho šikovného jazyka a pevného údu smutno, ale že je hlúpy a nedá sa s ním o ničom hovoriť a jeho trápne vtipy sú dôvodom, prečo sa rozchádzajú? Že jej vadí jeho infantilné správanie na stretnutiach s priateľmi? Nie, to asi nie. Jednoducho zostane pri tom, čo cítila. Nemiluje ho. Proste ho nemiluje.

„Nemilujem ťa.“ 

Ešte mal v očiach karpiny, keď zostúpil z posledného schodu, v trenírkach a čiernom ufúľanom tielku škriabajúc sa ľavou rukou na zadku s naširoko roztvorenými ústami pri hlasnom zívaní. Po jej vete zostal ako bronzová socha, alebo ako tie živé, ktoré sa vám predvádzajú vo veľkých európskych mestách. Ešte aj ústa nechal otvorené. Chvíľu na ňu hľadel, v očiach zmätok, no ten sa za pár stotín sekúnd vytratil a rozliala sa v nich veselosť.

„Čo nacvičuješ?“ spýtal sa a pokračoval v pohybe, v ktorom pred chvíľou ustrnul. „Divadlo?“ 

Podišiel k nej, dal jej pusu na líce a zostal pred ňou stáť, akoby nevedel, čo by ešte mal spraviť.

Opretá o linku, za chrbtom dve pariace sa šálky, z ktorých z jednej voňal čaj a z druhej káva, naňho uprene hľadela. Neuhýbala mu očami, a čím táto bizarná situácia trvala dlhšie, tým tvrdší bol jej pohľad. Slnečný jas presvetľoval obývaciu izbu spojenú s kuchyňou a lúče svetla sa odrážali od sklenej výplne jedálenského stola. Kúsok ďalej bola pohodlná rozťahovacia sedačka, svedkyňa ich pohodového vylihovania, sedenia, ale aj divokej vášne. SMART televízor stojaci na malom stolčeku bol vypnutý a Lucia videla na obrazovke odraz Petrovho chrbta.

„Nič nenacvičujem,“ odvetila ticho.

Zostal ako prikovaný a Lucia ho chápala. Z dôvodov, ktoré jej teraz neboli zrejmé, mu nikdy ani len nenaznačila, čo ju na ňom štve. Niekedy, samozrejme, povedala, aby sa nesprával tak detinsky, alebo aby sa tak nevyškieral, či aby bol chvíľu vážny. Nikdy mu ani len slovkom nenaznačila, že jej nestačí na intelektuálne diskusie, ktoré tak potrebovala, ani si nikdy nesťažovala, že v momente, ako začala hovoriť o svojej práci, iba hlučne namosúrene vzdychol, presunul sa na sedačku, zapol televízor a playko. A to jej nesmierne prekážalo. No keď vzdychol, ona iba stíchla, namiesto toho, aby mu povedala, že sa chce rozprávať. Keby aspoň počúval. 

„Čo sa deje?“ spýtal sa.

„Čo by sa dialo? Už ťa nemilujem,“ odvetila, otočila sa od neho, zobrala do rúk šálku s kávou a chcela sa presunúť na sedačku.

„To akože len tak,“ viac skonštatoval, ako by sa pýtal.

„Nie len tak.“ Chcela urobiť krok, no Peter ju chytil za lakeť, až skoro vyliala kávu.

Natočila sa späť tvárou k nemu, teraz stáli obaja k linke bokom. V kútiku oka videla slnkom zaliatu jarnú záhradu so starou hruškou, ktorú tam zasadil Petrov dedo. Volali ju kožovka, pretože mala veľmi tvrdú šupu. Dala sa, samozrejme, jesť a požuť, no v prípade tejto odrody bolo oveľa lepšie, keď trochu počkala, aby plod dozrel, alebo skôr prezrel. Vtedy bola dužina taká šťavnatá, že po zahryznutí tiekla dolu bradou lepkavá, hustá, ale nesmierne sladká šťava. Milovala tie hrušky. Vzápätí si uvedomila, že z nej už asi nebude jesť. Dom aj s 12-árovým pozemkom bol Petrovým dedičstvom po rodičoch. Otec zomrel už dávno. Obsluhoval tie vysoké žeriavy, keď sa zrazu prihnal búrlivý vietor a aj keď zareagoval na jakot stavbyvedúceho, ktorý sa valil z vysielačky a hneď všetko povypínal, stačil iba vyliezť z kabíny a zliezť štyri stupienky oceľového rebríka, aby sa žeriav v prudkom vetre naklonil asi o 10 stupňov, moment tak zostal a potom sa s rachotom a kvílením skrúcajúceho sa kovu začal rútiť k zemi. Bol viac ako krátkodobý zázrak, že Petrov otec ešte v sanitke komunikoval. Zrejme Boh chcel, aby mohol poslať posledné pozdravy svojej milovanej rodine, čo aj naplno využil. A tak Peter vedel, že ho otec miluje a navždy milovať bude. Zomrel tesne po tom, čo ho preložili z nosidiel auta na nosidlá traumy v okresnej nemocnici, ktorému kolieska škrípali tak, že by zobudili aj mŕtveho. Ale určite nie každého, pretože Petrovmu otcovi nepomohli. Saniťáci si zrejme tiež vydýchli, že tento zrelý, mocný chlap, ktorého mali problém dvaja zo zeme zdvihnúť, bol natoľko slušný, že skonal mimo sanitky. Inak by museli previesť potrebné procedúry, z ktorých nikdy neboli nadšení.

Tak Petrov otec skonal a rok na to šla za ním aj matka, ktorá si v deň pohrebu manžela nahmatala hrčku na prsníku. 

Lucia si uvedomila, že ak bude trvať na vete, ktorou privítala Petra schádzajúceho zo schodov a škriabajúceho sa na zadku, že vlastne nebude mať kde bývať a už ani z tej hrušky-kožovky neochutná. Jedine, že by jej Peter na jeseň vždy priniesol za košík. V duchu sa usmiala pri predstave, ako jej ohrdnutý milenec, ktorého pustila k vode bez predchádzajúcich upozornení, s úsmevom na tvári a slnečným jasom odrážajúcim sa mu od jeho gaštanových vlasov podáva prútený košík so šťavnatými prezretými hruškami. 

Peter ju teda držal za lakeť, ona v ruke zohnutej v lakti držala svoju kávu v tom červenom hrnčeku s emblémom policajného zboru a ticho, ale pevne mu hľadela do očí. Nebála sa ho, ako som už spomenul, Peter nebol násilník, pretože to nemal v povahe a nie preto, že zbraň K100, ktorú Lucia držala napriek zákonom iba v nočnom stolíku, by mu naháňala strach. Teda strach mu naháňala, vždy na ňu vyčítavo hľadel, keď si ju do stolíka ukladala, ale nie preto, že by sa bál, že ho niekedy Lucia naňho použije. Veď ani nebolo prečo.

„Akože nielen tak?“ povedal jej do očí.

„Najprv mi pusti lakeť.“ Chcela získať aspoň pár sekúnd času navyše. Tá veta z nej vypadla úplne znenazdajky, keď ho videla, ako sa k nej z tých schodov blíži. V hlave jej hučala, a tak ju proste iba hodila na jazyk a z neho ju šmarila ako z odrazového mostíka do tváre prebudenému a vyhonenému mladíkovi. 

„Dobre.“ Pustil jej ruku. „A čo teraz? Už som ťa pustil, povieš mi aj niečo viac?“

„Poviem,“ odvetila, ale ani len netušila čo.

„Čo?“ spýtal sa jej.

„Poďme si sadnúť.“ Prešla k sedačke s voňajúcou kávou v ruke a usadila sa na svoje miesto. Zrejme to jej  miesto už dlho nebude.

Nasledoval ju ako mopslík.

„Tak teda, počúvam,“ povedal, keď sa posadil k nej, a to Luciu prekvapilo. Čakala nejaký výbuch, alebo nejaký emočný prepad. Z toho, ako sa k nej správal, z toho, ako ju obdivoval, ako si žiadnu inú ženu nevšímal, ako na nej visel ako bielizeň na šnúre, si myslela, že ho to zraní tak, že vzhľadom k svojej hlúposti prepadne emóciám. Otázku na dôvod teda naozaj nečakala.

„Už ťa nemilujem,“ povedala a cítila, ako sa jej jazyk prilepil na podnebie. Až to cmuklo.

„Prečo?“ spýtal sa a visel jej na perách.

„Čo prečo? Na lásku sú nejaké dôvody?“

Neprehovoril, ruky mal prázdne, položené na stehnách, šálka s jeho čajom zostala stáť na kuchynskej linke presne tam, kde ju Lucia nechala.

Iba na ňu uprene hľadel a ona si pomyslela, že mu jej veta behá zbesilo v jeho hlave a zúfalo hľadá mozog. Nevdojak sa usmiala.

„Je to smiešne?“ spýtal sa namosúrene.

„Nie,“ zahanbila sa.

„Tak prečo sa smeješ?“

„Nesmejem sa, usmiala som sa.“

„Tak prečo?“

„Iba mi niečo napadlo.“ Rozmýšľala, komu by pomohlo, keby to prezradila.

„Hovoríš, že ma nemiluješ, ale ešte ti aj napadne niečo, na čom sa usmeješ. To sa mi zdá čudné.“

„Áno, je to čudné,“ musela priznať.

„Tak prečo ma už nemiluješ? Doteraz si ma milovala?“

„Nie,“ odvetila a jazyk sa jej konečne odlepil od podnebia, do úst sa jej vrátili sliny a ona pocítila istotu. „Milovala som ťa snáď pár týždňov, možno mesiacov a potom som ti to už len nedokázala povedať.“

„Dva roky?“ spýtal sa začudovane.

Prikývla. O božskom sexe sa nechcela zmieniť. 

„Dva roky si mi to nedokázala povedať? A čo ten sex?“

Bác, spomenul ho on.

„Sex je super. Bol a teda aj je. Ale, Peter, to predsa nestačí. Veď sám musíš uznať, že to nestačí.“

„A čo tie naše výlety, stretnutia, rozhovory...?“

„Rozhovory?“ vôbec neplánovala s touto témou začínať, nechcela ho raniť a naozaj nemala záujem hovoriť o jeho schopnosti konverzovať.

„Áno, rozhovory.“

„Rozhovory...  A o čom rozhovory? O čom sme sa zhovárali?“

„No, o všeličom.“

„Peter, ja ťa jednoducho nemilujem.“

„Ja to nechápem,“ vzdychol.

´Ja áno,´ pomyslela si, ale nahlas povedala: „Tu nie je čo chápať, proste to odišlo.“

„Máš iného?“ 

Koľko prešlo. Minúta? Päť? Prečo to tým chlapov napadne vždy ako prvé?

„Nemám.“

Teraz sa určite spýta ´tak teda prečo?´ a ona mu už nebude mať silu odpovedať.

„Tak teda prečo?“ spýtal sa.

Nenástojil, aby odišla hneď, lenže ona to chcela. Rodičovský domček v dedine blízko okresného mesta bol pre ňu stále otvorený. Luciini rodičia ešte obaja žili a bývali v tom malom domčeku so 6-árovou záhradkou, ale jej sestra Romana už dávno nie. Odišla iba na vysokoškolské štúdiá do Holandska a už sa nevrátila. Teda, niežeby nechodila na návštevy, to jasné, že áno, ale profesor dejín maľby, áno aj také existuje, ju očaril hneď v prvom semestri. Bol starý, zámožný a bez rodiny. 

„Ja si nájdem chlapca, ktorý ma bude milovať a ktorého budem milovať ja. Bude vysoký, krásny, počerný a bude mať silné a veľké ruky.“ Ticho so zasneným výrazom v očiach sediac v pyžame na posteli v tureckom sede a s vankúšom na stehnách šeptala Lucia ako 13-ročná do dlane len tak, aby ju sestra počula. 

„Pche, to ja si zoberiem starého chrena nad hrobom, poriadne bohatého, najlepšie takého, čo nemá inú rodinu, aby som všetko dedila po ňom.“

„Fuj,“ rozhorčovala sa Lucia na svoju o 4 roky staršiu sestru, „úplne bez lásky?“

„Čoby bez lásky, s láskou. Iba musí byť nad hrobom, bohatý a bez rodiny.“

„To si ako môžeš vyberať, keď hovoríš, že to bude láska?“ spýtala sa začudovane.

„Normálne, budem milovať starého bohatého hňupa bez rodiny.“

„To sa dá?“ spýtala sa s rozšírenými očami.

Dá sa to. To videla na svadbe, ktorú jej rodičia usporiadali doma, pretože taká je tradícia. Svadba sa koná u rodičov nevesty. Romana sa k starému mužovi tisla, akoby do neho chcela vstúpiť. Takto teda. Sestra Romana žila v Holandsku a sem-tam navštívila rodičovský dom aj s tým starnúcim profesorom navlečeným do sivého obleku so štrikovanou vestou, s ktorým sa ich otec nedokázal normálne pozhovárať. Je pre rodiča ťažké, aj keď nie úplne nezvládnuteľné, keď sa má zhovárať s mužom svojej dcéry, ktorý je starší, ako on sám.

Lucia síce mala od rodičovského domu kľúče, ale keďže sa plánovala nasťahovať na dlhšiu dobu, ktorú ešte nevedela presne špecifikovať, pokladala za slušné, aby zazvonila a nevtrhla tam aj s kufrom ako nejaký vojak.

Otec jej prišiel otvoriť a ako to už býva, neodpustil si sarkastickú poznámku.

„To si s tým blbom vydržala až doteraz? No, všetka česť.“ Prehodil, keď jej otvoril dvere, zbadal cestovnú tašku a utrápený výraz v očiach.

Nič neodvetila, iba ťažko vzdychla a pretlačila sa vedľa otca dnu. Mama ju pohladila po vlasoch, ktoré ako dieťa nenávidela. Jej otec vyzeral ako chlap v írskych filmoch. Ryšavý ako líška, pehavý, akoby sa opaľoval cez sito, vysoký a mohutný. A ona po ňom zdedila skoro všetko. Hrdzavé vlasy jej splývali na plecia, zelené oči jej svietili ako dva reflektory, bola vyššia ako telegrafný stĺp a ruky sa jej vždy zdali o niečo väčšie, aké mala jej staršia sestra, ktorá zas všetku krásu zdedila po mame. Nenávidela sa. Teda, nenávidela sa ako dieťa. Keď dospela, spoznala, že ženy s ohnivými vlasmi nejako viac mužom učarujú a keď videla film, kde zaznelo „Kto neměl zrzavó, neví, co je láska“, bolo jednoduchšie svoj zovňajšok prijať.

Odísť od Petra a nasťahovať sa do rodičovského domu nebol nejaký problém, horšie to bolo so zmenou pôsobenia v policajnom zbore. Z tímu vyšetrovateľov bratislavskej kriminálky, kde bolo stále čo robiť, sa dostala do uspatého okresného mesta, aj to len preto, že jej bratislavský šéf ju tajne miloval. Mal doma ženu a štyri deti, ale vždy hovoril, že srdce je čarodejné, pretože dokáže milovať aj celý svet. Koniec-koncov aj vták dokáže vojsť do každej dierky, no nie? Teda, na to uspôsobenej. Keďže ju tajne miloval, teda nie až tak tajne, vytočil niekoľko čísiel na mobilnom telefóne, a Lucia mala dvere na tej uspatej okresnej kriminálke otvorené.

Dostala šéfa, ktorý ju tajne miloval, mal ženu a dve deti a hovoril, že srdce je čarodejné preto, že dokáže milovať celý svet.

Chlapi sú hrozne neoriginálni, hlavne tí ženatí s deťmi.

Kolegov si príliš nevšímala, neboli jej krvnej skupiny. Nieže by to boli nejakí nesympaťáci alebo nejakí podlízavci, či nejakí lenivci, alebo kriváci. Dvaja muži a jedna žena sa k nej hneď od začiatku začali správať priateľsky. Akože, „poď si niekam sadnúť“, „poď si niekam vypiť“, „poď si niečo zajesť“. Trocha jej vadilo, že je to väčšinou počas pracovného času, ale ako to v takých prípadoch býva, rýchlo si na tie reči zvykla a zvykli si aj oni, že ju zbytočne volajú, pretože ona proste nikam nechodila.

Ťažkých zločinov v tomto uspatom okrese nebolo veľa, minulý rok sa uskutočnilo 6 vrážd, všetko spáchané rodinným príslušníkom obete, zopár desiatok ozbrojených lúpeží a tisícka krádeží. Na ostatné trestné činy už boli iné oddelenia. Práce nebolo nad hlavu, ale tak nejak primerane, kolegovia boli pohodoví, teda, keď si už zvykli, že Lucia nie je príliš spoločenská, šéf normálny, síce zaľúbený, ale nie otravný. Vlastne si po polroku tak zvykla, že začala Petrovi blahorečiť, že je taký vôl. Na otázku, prečo nezostala v Bratislave, si nikdy neodpovedala, nepokladala to za potrebné. Nejako jej to ospalé mesto začalo vyhovovať. Aj tí kolegovia.

Sedeli všetci za svojimi stolmi, zabávali sa tak ako vždy, keď nemali príliš práce. Niekto surfoval na sociálnych sieťach, niekto zas telefonoval so svojimi najbližšími, Lucia písala básne. Bola to jej záľuba odmalička. Gitara a vlastné piesne. 

„Máme tu vraždu.“ Dvere kancelárie šéfa sa s hrmotom otvorili a slová prednesené do ich drobnej kancelárie sa odrážali od podlahy a stropu a mizli vo vertikálnych žalúziách.