Orechov Dvor VII.

 LUCIA

Stála v lese, opodiaľ od miesta činu označeného zeleno-bielymi páskami, a pokiaľ čakala na to, kým forenzní skončia, spovedala Vinca Minca.

“Meno?” vyzvala Vinca.

“Čo?” spýtal sa rozrušený, stále hľadiac na postavy v bielom motajúce sa okolo Judity.

“Vaše meno vás poprosím.” Lucia zjemnila tón hlasu. Nebola to pre ňu prvá vražda, no ponurý les v nej vyvolával nepríjemný pocit. Ťažký vzduch presýtený vlhkosťou, kmene stromov, ktoré sa jeden na druhý podobali tak, že by pokojne v tom lese zablúdila. Nebola prírodný typ, skôr mestský a to ju stiesňovalo ešte viac.

“Vincent Minco, ja som Vincent Minco,” odvetil napokon.

Lucia vytiahla mobil a zapla nahrávanie.

“Mohli by ste to zopakovať?”

“Čo ste hluchá? Vincent Minco sa volám,” odvetil podráždene.

“Prepáčte, to je do zápisu.”

“To ste mohli moje meno povedať aj vy, né?”

Prikývla hlavou. “Takto je to lepšie.”

Vinco sa nahol nad telefón a dôrazne zopakoval svoje meno. Lucia sa pousmiala.

“Mohli by ste mi povedať, ako ste ju našli?”

“Už som to povedal hentomu,” odvetil Vinco a hlavou kývol k jednej z postáv v uniforme opierajúcej sa o strom.

“Ja to od vás potrebujem ešte raz, prepáčte.”

“Mám psa, s kerým sa prechádzam po lese...”

“Ako často?”

“No tak, dva, trikrát do týňňa, né často, vác chodíme po lúkach.”

“Takže dnes ste šli takto, do lesa.”

“Hej, neská som sa rozhodou, že pójdem takto do lesa.”

“Chodí tadeto veľa ľudí, teda často sa chodník používa?”

“Né tak často, na vychádzky moc orechovčania nésú, majú doma čo robiť a so psami sa nido nepromenáduje, to víte, psi strážá a sú privázaní reťazi, do by s nimi chodev ven?

“A vy prečo chodíte?”

“Lebo Beny je mój kamarád, žijeme si tak spolu sami v dome, a tak ho mám jak spolubývajúceho, mám ho rád, je to mój dobrý psík.”

Beny sedel vedľa Vincovej nohy, olizoval si nos a sem tam zívol. Pri slovách “je to mój dobrý psík” sa Vinco naklonil a pohladil psa po hlave, na čo Beny prižmúril oči a znova si olízal nos.

“Víte, ja ho nemám ani jako psa, jak som povedau.”

“A teda ten chodník sa používa na…?” Nedopovedala, nechala to na Vinca.

“Jak skratka. Víte, z Rybán sa dá ísť autobusom do Dediny a odtál je to zopár minút chódze, alebo keď neni rýchlo spoj, tak ludí choďá cez les, čo je asi tak hodina.”

“Podľa vás tak šla aj Judita?”

“Né, ona mala spoj, len sa asi stela prejcť. Víte, ona robí meste a končí o druhej, potom jej ide spoj do Rybán a asi o desať minút zas spoj do dediny, takže mohla ícť autobusom.”

“Ako to viete?”

“Raz som hu videu, jak vystúpila Rybanoch, ja som išou autom, tak reku zastavím a zeberem hu. Lenže ona pokývala hlavú, že nejde a ukázala mi rukou les. Víte, ona je hluchá, neni síce nemá, ale vraj sa hanbí vyprávať, Zuza hovorila, víte, to je jej mama.”

“A kde pracuje?”

“Meste, tam de šijú montérky.”

“Aha, a ako to viete?”

Vinco sa na Luciu pozrel ako na zjavenie.

“Sme orechovčani, šak nás je tu peť a pól. A predáva nepodarky, víte, vraj šéf hu má rád, lebo je to pracantka, a tak jej volakedy dovolí odnésť si voláky nepodarek a ten potom tu predáva za dobré ceny, a tak si prilepšuje aj ona, aj my.”

Zháčil sa.

“Ale to som možno nemau hovoriť, neni to volačo, čo sa nemá robiť?”

Lucia sa usmiala.

“Ja som tu kvôli tomu, že ju niekto zabil, nie kvôli tomu, či niečo predáva.”

“Aha,” upokojil sa Vinco.

“Často to robila? Často chodila cez les?”

“To já nevím, za celú tú dobu som hu tu stretou iba raz, a čil druhý ráz, takže nevím. Jak som povedau, ja tadeto nechodím často, takže mohla tadeto si cestu skracuvať, ale tedy, keď som akurát ja tadeto nešou.”

Lucia prikývla.

“Mala nejakých nepriateľov?”

“Né,” zasmial sa Vinco. “To je…, teda bou, taký boží tvor. Šecci hu mali radi. Aj jej mamu, tá je dovica, ale do kostola chodí a aj upratuvať, aj keť ja teda tam nechodím. Iba keď je smrť.”

“Smrť?” spýtala sa Lucia a spozornela.

“No víte, ja som hrobár, takže je nutné, aby som bou na hrobe, teda, pri hrobe. Aj farárko mi už vyčítau, že nechodím na omše, ale mňa to nebaví, víte. To, čo mi poví on, ja vím.”

“Jasné,” pousmiala sa.

“No, tak ste steli vedeť, jak som hu našou. Tak Beny mi odbehou a vrátev sa s krvavú papulú, tak reku, či voláky srnec tam neleží, keby bou ešte teplý, mohou by som si ho domov zebrať. Teda, to som tuším též nemau povedať.”

“Ja som z vrážd, nie z lesnej správy. Počujte, povedzte mi všetko bez strachu z postihov iných činov, ja tu fakt potrebujem riešiť vraždu a nie neoprávnené podnikanie, či niečo iné, čo nesúvisí s vraždou,” dotkla sa mu pleca.

“Dobre,” prikývol Vinco.

“Potom ste šli do kríkov.”

“Hej, potom som išou do kríkou za psom, a tak som hu videu.”

“Dotkli ste sa jej?”

“Né, určite né.”

“Dotkli ste sa niečoho, čo sa nachádzalo na mieste činu?”

“Né, určite né, ja som iba kukou, do to je, a vyšou som hneď ven, a potom som už len zavolau na políciu.”

“Dobre, no pre istotu budeme potrebovať vaše odtlačky prstov, aby sme ich vylúčili pri zbieraní dôkazov.”

“Vím, už mi to hovorev henten a už mi ich aj zebrali,” a natrčil k Lucii prsty zababrané od čiernej farby.

“A aj na boty mi naťáhli také modré, vraj odtlačky topánok a aj do nosa mi vepchali takú tyčinku, jak keď sa ten vírus testuvau, víte.”

“Hej, budú zbierať aj genetický materiál, tak aby vylúčili ten váš.”

“Ale načo, šak ja som sa jej ani nedotkou.”

“To nemôžete úplne na sto percent vedieť, stačí, že ste o niečo zavadili alebo sa niečoho dotkli, je dobré, ako to spravili.”

“Dobre, šak  ja vám verím, vy ste pekná.”

“Ďakujem,” usmiala sa Lucia. “Videli ste v okolí niekoho?”

Vinco sa na chvíľu zamyslel.

“Né, keť tu aj volado bou, ja som si ho nevšimou.”

“Dobre, ešte mi nadiktujte adresu a telefónne číslo, pre istotu, keby som od vás niečo potrebovala.”

“Tak ako, vieš mi povedať aspoň niečo?”

Lucia stála chrbtom opretá o strom. Pred ňou stál Vlado, patológ.

“Ťažko povedať, no s najväčšou pravdepodobnosťou je mŕtva asi tri hodiny, a predpokladám, že smrť nastala traumou na temene hlavy. Zrejme jej ju trieskal o ten krvavý kameň, na ktorom ležala. Zrejme, lebo na bokoch hlavy má čiastočne vytrhané vlasy.”

“Bola znásilená?”

“No sukňu má strhnutú, nohavičky na polke stehien a vonkajšie zranenia okolo vagíny na to vyzerajú, ale viac ti budem vedieť povedať po pitve.”

“Bránila sa?”

“Ak áno, tak veľmi slabo. Pod nechtami nemá viditeľné stopy, ale možno ich nájdem, keď ju budem mať na stole.”

“Podľa teba ju znásilnil potom, čo ju priviedol do bezvedomia?”

“Neviem, či ju znásilnil.”

“To akože niekoho ovaliť a drbnúť ho na zem nie je násilie?” Uvedomovala si, že je to od nej hlúpe, ale naozaj bola naštvaná.

“Lucia, prosím ťa… Čo ti je? Dobre vieš, čo pojem znásilnenie znamená, teda ako sa používa.”

“Hej, prepáč, ale mňa to hrozne štve. Na takýchto ľudí nestačí basa, ešte by som mu nechala vtáka ufiknúť.”

“Jop, je to zver.”

“Čo ešte?”

“Čo ti mám povedať? Zoberiem ju do mesta, spravím precíznu obhliadku a podám správu, nateraz je to všetko.”

Vlado sa jej páčil. Nebola by mu to priznala ani za nič, ale páčil sa jej. Jej bývalý frajer Peter bol vysoký, vyšportovaný kus chlapa, nahladko vyholený, s krátkymi vlasmi a nebovomodrými očami. Vlado bol presný opak. Ak aj nebol nižší ako ona, určite nebol vyšší. Mal síce upravenú bradu, ale bola si temer istá, že si to robí doma a nechodí k barberovi, či ako sa tým chlapom, čo upravujú mužské brady, nadáva. Vždy strapaté hnedé neupravené vlasy, na ktorých presne každý, koho to zaujímalo, vedel, ako v tú noc spal. Podľa všetkého si ich často umýval pred spaním, pretože presne tak vyzerali. Niekedy mu na hlave stál prameň vlasov, ako mu ho tam postavil vankúš. Jeho oči boli tmavohnedé, skoro až čierne. Malé pivné bruško mu vytláčalo košeľu. Ležérne vystupovanie, ležérny hlas, veľké ruky, hrubé prsty. Luciu pri pohľade naňho nenapadlo ako prvé, ako by spolu bláznili v posteli, ale skôr, ako by ho objala, pritúlila a dívala sa mu láskavo do očí. Ako by mu varila a ako by sa naňho dívala, keby jedol. 

“Asi starnem,” pomyslela si.

Juditu vo vreci, kde sú všetci ľudia rovnakí, už pomaly nakladali do auta. 

Tak sa vybrala smerom do dediny, kde odparkovala svoje auto, že sa troška prejde, aj keď teda prechádzky po lese nemala príliš rada. Vlastne vzhľadom k tomu, ako často do lesa chodila, ani nemohla vedieť, či ich rada má alebo nie. 

“Judita Lopošanská, vek 19 rokov, bola nájdená okolo pol šiestej v lese v katastri dediny Rybany. Ležala na chrbte od pol pása nahá, ale obutá. Sukňa aj spodná bielizeň boli strhnuté. Podľa predbežného ohladania Vladom predpokladáme, že zomrela silnými údermi do hlavy, a podľa všetkého bola znásilnená. Viac budeme vedieť po pitve. Vraj bola hluchonemá. Pracovala v meste vo firme TMG ako šička. Cestovala domov autobusom s jedným prestupom a niekedy autobusom nešla a prechádzala sa po lese skratkou, ktorá trvala asi hodinu. Podľa všetkého násilníka poznala, nebránila sa príliš. Okrem traumy na hlave nemala iné viditeľné zranenia. Ale viac povie patológ. Našiel ju domáci, nejaký Vincent Minco na prechádzke so psom a hneď volal na políciu. Vzali sme mu všetky vzorky, aby sme ho prípadne mohli vylúčiť z podozrivých, aj keď to neznamená, že podozrivý môže byť on sám. Mne sa to ale nezdá.”

“Prečo?” do jej prezentácie vstúpil šéf oddelenia Ivan, vysoký a mohutný chlap so šedivými vlasmi a šedivou veľkou bradou. 

“Neviem. Pocit? Proste sa mi nezdal ako násilník. Mal so sebou psa, ktorý ju vlastne našiel v kríkoch a zrejme jej oblizoval hlavu, lebo mal krvavý pysk.”
“Psovi ste vzorky zobrali?” zasmial sa jej kolega, Miloš, malý fúzatý chudý chlap, vždy vediac, kedy je vtipkovanie nevhodné.

Nikto sa nezasmial a Lucia nechala jeho hlúpu otázku bez odpovede. Ako som už bol písal, ani jeden z kolegov jej nebol vyložene nesympatický, ale zároveň ani s jedným z nich nechcela tráviť viac času, ako bolo nutné. V práci to bolo v poriadku, mali medzi sebou korektné vzťahy, no mimo práce sa im vyhýbala, ako to len bolo možné. Spočiatku ju aj volávali na kolegiálne posedenie, ale ona všetky odmietla. Najprv si vymýšľala výhovorky, no potom im jednoducho povedala, že nemá chuť, radšej si ide domov čítať alebo pokecať s rodičmi, keďže bola dlhú dobu mimo domova. Potom ju úplne prestali volať, no na vzťahoch na pracovisku sa to nejako výrazne neprejavovalo.

“Budeš to robiť spolu s ňou, vtipálek,” povedal Ivan, šéf, a zahľadel sa spod hustého obočia na Miloša, ktorý iba prikývol. 

Sedeli v miestnosti s obrovskými oknami zatiahnutými bielymi vertikálnymi žalúziami, pretože doobeda im slnko svietilo priamo dnu na obrazovky monitorov. V tomto ročnom období slnko zašlo za budovu až okolo jednej poobede, kedy zas potom žalúzie rozťahovali. Túto zodpovednú úlohu prebrala Jarka, druhá žena v oddelení s obrovskou túžbou prevziať post šéfa, keď Ivan odíde do dôchodku, do ktorého sa však nejako nechystal, aj keď mu už chýbalo iba pár mesiacov.

Na stene visela veľká magnetická tabuľa, kde Lucia povešala fotky z miesta činu.

“Tak hluchonemá, hej?” overoval si Miloš Luciinu informáciu. “Ozaj, hluchonemí vedia aj kričať?”

“Kurva, jasné, že hej,” odvetil Ivan a zazrel na Miloša tak, že ten iba sklopil hlavu.

“Áno, podľa vyjadrenia svedka bola hluchá aj nemá,” potvrdila Lucia. “A fakt sú mi tvoje pripomienky nepríjemné, prepáč.”

“Dobre, aký máš ďalší plán?” spýtal sa Ivan.

“Chcem ísť do osady a popýtať sa na ňu. Či nemala nejakých nepriateľov… Teda ten pán Minco hovoril, že určite nie, lebo že vraj bola taká božia stvora, ale aj tak sa popýtam. Alebo skúsim, či po nej niekto nepozeral, či nemala nejakého nápadníka. Ak Vlado nájde nejaké cudzie DNA, čo s najvyššou pravdepodobnosťou nájde, požiadam o vzorky osadníkov…”

“Hm, to bude dosť komplikované, je to dosť neobvyklé takto v začiatkoch a potrebovala by si súdne rozhodnutie.”

“Nechcem to robiť cez povinnosť, radšej by som iba tak, na požiadanie. A možno tí, čo odmietnu, budú skupina viac podozrivých.”

“Ja neviem,” Ivan pokrútil hlavou. “Je to veľmi skoro, máš ešte kopec možností, ako viesť tradičné vyšetrovania. Ani nevieš, či sa máš čoho chytiť, pitva ešte neprebehla. Nepozdáva sa mi, aby si hneď na začiatku žiadala ľudí o biologický materiál.”

Lucia sa na Ivana dívala s pochopením, a tak iba prikývla. 

“Asi máš pravdu, najprv skúsime iné postupy.”

“Hej.”

“Takže sa budem pýtať v osade, počkám na pitvu, ak nájde niečo relevantné, budem postupne zužovať počet podozrivých.”

“Napadlo ti, že ju niekto mohol sledovať už od začiatku cesty, a že to vôbec nemusel byť nik z osady?” spýtala sa Jarka.

“Áno. Určite aj rozšírime pátranie.”

“To je tá osada, čo sme tam mali vraždu prednedávnom? Tú….” Miloš sa začal prehrabávať v papieroch. “Tú Hutuliakovú,” povedal, keď našiel, čo hľadal.

Lucia iba nemo prikývla.

“Čudné, nie? Dve vraždy v…” zase nakukol do papierov. “Dve vraždy v rozsahu troch dní.”

Lucia znova iba prikývla.

“Asi by to aj niečo znamenalo, keby sme nevedeli, kto zabil tú paniu... Jako?” vložil sa do rozhovoru Andrej, posledný z partie.

“Hutuliakovú.”

“Hej, Hutuliakovú. Tú zabil vlastný muž.”

“Hej, ale aj tak je to čudné, nie?”

“Čudné ako čudné.”

“Koľko tam bolo vrážd doteraz?”

“Tak to prepáč, to som nezisťovala,” usmiala sa Lucia.

“Ale bolo by zaujímavé to vedieť.” Ivan sa poškriabal na chlpatej brade.

“Asi áno, zistím to.”

“Dobre, počuli sme, čo sme chceli a teraz hajde do roboty. Keď bude výsledok z patológie, môžeme sa znova stretnúť. Alebo keď budete mať niečo nové,” ukončil poradu Ivan a odišiel do svojej malej presklenej kancelárie. Jeho ťažký krok rozvibroval podlahu.