Orechov dvor IX.

 TERA

Tereza, alebo teda Tera, ako ju všetci domáci volali, bola jedinou osadníčkou, ktorá vedela cudzí jazyk. A keby len jeden, hneď tri. Anglicky, francúzsky a španielsky. Ako sa na Orechovom Dvore objavila, je príbeh síce zaujímavý, ale hrozne krátky. Ako som už písal, osada Orechov Dvor bola v dávnych dobách určená ako domov pre posádku neďalekej vojenskej základne. Po jej zrušení sa odsťahovala snáď trojštvrtina (no možno polovica) obyvateľov a Tera tu zostala. Ako sa sem ale dostala a prečo neodišla?

Prišla ako manželka jedného z podplukovníkov a hneď medzi domácich zapadla. Bola milá, ústretová, láskavá, prajná a vedela tri cudzie reči, teda okrem slovenčiny. Všetci chlapi, ženatí, či neženatí sa po nej otáčali a podplukovník sa nadúval, ako moriak, že akú prekrásnu ženu on má. Prechádzali sa po dedine, zašli aj do lesa, či sa túlali po lúkach, kde si robili malé pikniky. Podplukovník v civile roztiahol na zem starú, ale čistú deku neurčitej farby, takej veselo strakatej, Tera, vo voľnej pestrofarebnej širokej sukni si kvokla a položila, na ňu prútený košík, z ktorého postupne vyťahovala jedlo a pitie. Rozprávali sa na tej deke, kým okolo nich si lúka žila vlastným životom. Orechovčania na to príliš neboli, a tak, aspoň spočiatku bolo ich sedenie v tráve raritné. Chodili ich nenápadne okukávať, čo spôsobilo, že sa vlastne aj orechovčania dali na prechádzky. Postupne však sedenie podpolukovníka so svojou manželkou v strede lúky zovšednelo a tak sa aj domáci prestali prechádzať.

Zrejme sa však podplukovník so svojou ženou viac rozprával, ako sa o ňu staral aj po fyzickej stránke, pretože začas sa dostala do rečí. Poviete si, že je to samozrejmé, pretože ľudia potrebujú klebetiť, no ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne. 

Od tichých šuškaníc, že kto chce, ten ju má, sa postupne stávali správy a ako silneli, tak sa zmenšoval počet jej domnelých amantov. 

Na Orechovom dvore žil jeden osamelý muž, vdovec, ktorému žena aj decko umreli pri jej prvom pôrode. Robo sa volal. Niežeby nebol pohľadný. Vysoký, štíhly počerný chlap s dobráckym výrazom v očiach, jemným strniskom na tvári a zručnými tesárskymi rukami svoju ženu miloval. Staré baby už hneď v začiatkoch, keď si ju na Orechov dvor dovliekol vyjadrovali obavy, ako sa z tej útlej dievčiny dieťa pretlačí. O hlavu nižšia od Roba, jemnučká brunetka so špicatým nosom, nežnými, hlbokými hnedými očami a uzučkým driekom sa, podľa báb, na rodenie vôbec nehodila. 

“To je len taká na výstavu.” Hovorievali, ale nie v zlom, skôr v temnej predtuche. Či to bolo tými rečami, alebo tými pohľadmi, pravdou je, že keď oťarchavela šlo to s ňou zkopca.

“Decko ju vysáva.” Šepkali si babice, ale zas nie v zlom, iba v tej temnej predtuche. Možno okolo nej tie reči vytvorili nejaký opar, alebo čo, nejaké prekliatie aj keď nie úmyselné. Posledný mesiac iba preležala na posteli, unavená, malátna. Prečo ju Robo nebral do nemocnice nik nevie. Vraj nechcel on, a vraj nechcela ona. Sanitka však napokon prišla, keď bola asi bolesť neznesiteľná a aj ju brali spolu s Robom, ktorý naskočil a zaplesol za sebou dvere. Orechovčania ich s obavami vyprevádzali, ale ako to na takejto dedinke býva, rýchlo sa svet vrátil do starých koľají a ani si nevšimli, že bol preč celý týždeň. Keď sa vrátil bol tichý, smutný, mĺkvy a na všetečné otázky dlho neodpovedal, až sa vraj v krčme po piatom pive a piatej borovičke vyspovedal prvému chlapovi, ktorý si k nemu prisadol. Ženu, to milučké, hnedovlasé a hnedooké stvorenie vraj nechal doma u rodičov aj s dieťaťom. No a po ôsmom pive a ôsmej borovičke sa nakoniec v horkom plači priznal, že ju pochoval a spolu s ňou aj dieťatko, ktoré na svet prišlo v bolestiach a natoľko slabé, že dodýchalo asi šesť hodín po vyčerpanej rodičke.

Orechovčania sú otrlí, len tak ľahko ich niečo nerozhádže a ľudské utrpenie berú ako samozrejmú súčasť života.

Určitý čas sa tento Robo mátožil po dedine ako bez duše. V začiatkoch ho ľudia potľapkávali po pleci, či prehodili nejaké sústrasné vety, no ako som už písal, za pár týždňov sa život na dedine vrátil do starých koľají aj s podplukovníkom a jeho ženou, ktorí si pravidelne piknikovali na lúkach. Zadumaný muž je pre ženy záhadou, tak sa mi aspoň zdá, no a niektoré ženy záhady milujú a či je to ten ich materinský inštinkt, alebo čokoľvek iné, čo spôsobuje snahu zachraňovať, tak aj tentoraz sa začala Tera o Roba zaujímať viac, ako je pre pokojný manželský život potrebné.

Najprv to boli iba zvedavé otázky ženuškám, ktoré sa s Terou stretávali po jej príchode. 

“Čo je ten chlap stále taký zadumaný, do zeme hľadiaci?” 

A keďže Tera sa s podplukovníkom nasťahovala až po dráme, ktorú si Robo prežil, ženušky sa radovali, že môžu niekomu, kto nevie, vypovedať nejaké klebety, alebo aj oboznámiť s realitou. Čím viac Tera počúvala, tým viac sa oňho začala zaujímať. Podplukovník bol viac na základni, ako doma a čím viac sa Tera o Roba zaujímala, tým menej sa zaujímala o muža, ktorý potom trávil tým viac času medzi vojakmi, kde ho aspoň počúvať museli. Dlho sa nič nedialo, život si bežal svojim tempom, síce lenivo, ale bezo zmien. No keď sa Tera nedokázala na podplukovníka sústrediť už ani počas pravidelných piknikov, začalo to jej mužovi vadiť.

“Čo je?” Spýtal sa jej raz sediac tak na deke s nohami natiahnutými pred sebou. Tera sedela na boku, nohy spôsobne spolu stiahnuté pod zadkom a neprítomne hľadela za obzor. Prvú vetu od manžela nezaregistrovala, tak sa jej po chvíli spýtal zas.

“Čo ti je?”

Strhla sa.

“Komu?” Spýtala sa akoby sa práve prebudila zo sna.

“No tebe.” V hlase ešte nemal podráždenie, iba akúsi nástojčivosť.

“Nič, čo by bolo.” Odvetila. No niekto by mal možno napísať knihu o ženskom “nič”, možno by mala stovky strán a aj tak by nedokázala tento pojem vysvetliť. Ak by sa čo len niekto pokúsil takúto knihu stvoriť, určite by si zaslúžil Nobelovu cenu za literatúru.

“Akože nič, veď vidím. Už niekoľko dní si ako bez duše.” Nástojil podplukovník.

Keďže povedal “niekoľko dní” bolo zrejmé, že si svoju krásnu ženu ani príliš nevšímal.

Hlasno preglgla, odtrhla oči od obzoru a zadívala sa mužovi do tváre.

“Nič, čo by bolo.” Zopakovala.

“Podľa teba sa  nič nezmenilo?” 

“Nie. Teda asi áno…”

“To vieš, že áno. Kde sú naše príjemné posedenia? Teraz len sedíš a kukáš do diaľky. Čo ťa trápi?” Spýtal sa, nahol a objal ju okolo pliec.

Keby bolo Tere jasné, čo jej manželstvo znamená, čo pre ňu znamená podplukovník, iba by sa usmiala a povedal mu, že ju trápi ten človek, čo tak zadumane s melancholickým výrazom v tvári pobehuje po dedine, že je hrozné stratiť v jeden deň partnera aj dieťa, že ho to muselo zničiť, a že by mu mali nejako pomôcť. Keby si bola Tera istá svojim vzťahom, nič by jej nebránilo sa podeliť o to, že súcití s človekom, čo prežil takúto stratu, lenže zrejme si Tera nebola svojim vzťahom s manželom istá, pretože si nebola istá ani sebou a tak možno z pocitu hanby, alebo z pocitu zmätku, ktorý v nej vznikal iba zaklamala, že má možno iba clivú náladu.

“Z čoho?” Spýtal sa. “Z toho, že som málo doma?”

Uľavilo sa jej, že našiel odpoveď za ňu a tak ticho prikývla, čím celkom neférovo zobrala šancu svojmu manželovi riešiť situáciu, ktorá naozaj nastala a namiesto toho strácal čas s riešením niečoho, čo problém ani nebol. Dokonca všetko iba komplikoval. Keďže to bol naozaj dobrý manžel, mala času na seba menej, ako predtým, za čo ho pomaly ale isto začala nenávidieť. V starých časoch prekladala texty podľa zadania klienta vtedy, keď bol podplukovník v službe, teraz ten čas musela využiť na iné veci a prekladala, keď bol manžel doma.

“Tak ja som doma a ty máš robotu. Prečo neprekladáš keď som v práci?” Spýtal sa rozhorčene.

“Veď aj, mám toho teraz veľa.” Klamala.

Zrazu, z ničoho nič začali žiť v klamstve. Voči manželovi, voči ich manželstvu, voči samej sebe.

Začalo to nevinne presne tak, ako to začína vždy. Iba na seba narazili v obchode a na malý moment sa im stretli oči. Robo ju poznal, vedel kto to je, vedel, že je vydatá, bezdetná, a že s manželom si robia pikniky na lúkach počas teplých dní. Vedel, že je smutný a ona je krásna vedel, že ak si s ňou niečo začne, musí bezpodmienečne niečo pokaziť, vedel, že zotrvanie v pohľade bude viesť k niečomu, čo možno bude ľutovať, alebo aj nie. 

Lenže ľudia to dobre prirovnávajú k blesku. Je to naozaj výstižné. Nemáme nad tým moc. Keď sa rozhodne blesk udrieť, ide si svojou cestou podľa fyzikálnych zákonov a nehľadí doprava ani doľava. Dlhý pohľad a dotyk dlane na lakeť, aby ju posunul a mohol medzi regálmi ľahšie prejsť. Jej odpor mu dal jasne najavo, že blesk uderil do oboch rovnako. Ten obchod bol iba spúšťač, nebol to ešte záväzok, no aj to stačilo. 

Začali naoko náhodné stretnutia aj keď miest na to nebolo dostatok. Stretávali sa iba v obchode a na chodníku. Robo sa pristihol, že čaká, kedy sa Tera vydá na svoju prechádzku do lesa, do ktorého predtým sama nikdy nechodila a Tera začala chodiť do lesa s nádejou, že ju bude Robo vidieť a vydá sa za ňou.

Žiadne slová, žiadne vety, žiadne láskyplné hladkanie a jemné bozkávanie. Na tom lesnom chodníku ju schamtol za boky, nadvihol a oprel visiacu o strom. Potom sa pomaly zošuchla na nohy a nechala si vyhrnúť sukňu, stiahnuť nohavičky. Nechala ho kľaknúť si v tichu šumiacich stromov, nechala ho, aby sa postavil, otočil ňou ako bábkou a pritisol ju ku kmeňu. Iba si oprela dlane o hladkú kôru buku, vytrčila zadok a užívala si živočíšny sex. 

Rád by som napísal, že si zasexovali a všetko skončilo. No, nebolo to tak. Nanešťastie pre podplukovníka. Že má parohy sa dozvedel náhodou, predtým si ich necítil. 

“Prečo?” Spýtal sa najprv ustarostene, pretože to bol naozaj dobrý muž.

Mlčala, dívala sa do zeme sediac za kuchynským stolom v ich byte, ruky v lone zložené, ako zranené vtáčatá. Slzy jej stekali po tvári, ticho vzlykala.

“Tak prečo, Terka? Ja ťa milujem.” Ešte naivne dúfal, že ich manželstvo má šancu. Odpustil by jej. Chápal by to. Dokonca nebol ani z tých, ktorý by ľudí za ojedinelý poklesok odsudzoval. Vždy sa snažil niečo napraviť, iba musel mať korektné informácie. O to jej bolo horšie.

“Terka, prečo? Pretože nemáme deti? Chýbajú ti?” Spýtal sa ticho a smutne a začal obviňovať sám seba. Podplukovník nemohol mať deti, nejaká biologická prekážka, nevyznám sa v tom, no Tera to vedela, láska ju zaslepila a dobrota podplukovníka ju presvedčila, že k deťom sa dá dostať aj inak, ak by sa raz rozhodli, že chcú mať džavotajúci príbytok. Podplukovník teraz začal v sebe rozvíjať teórie, v ktorých väčšinou vychádzal on, ako vinník jej poklesku. 

To ho vo vnútri ničilo a keď Tera nedokázala viesť rozumný dialóg, tak aj viedlo ku konečnému rozhodnutiu. Zbaliť sa, požiadať o preloženie a odísť zo vzťahu, kde je zbytočný. Nechať jej všetko, čo mali spoločné a ďalej sa znova pretĺkať životom od nuly.

Tá spaľujúca vášeň a láska spôsobila, že si Tera zbalila svoje veci, jedného večera zaklopala na dvere Roba a po ich otvorení ticho vkĺzla dnu. Dom podplukovníka zostal opustený a nakoniec skončil tak, ako väčšina domov po vojakoch. Tichý, ponurý, pomaly sa rozpadávajúci svedok úpadku jedného života.

Stodola kostolníka bola zásobáreň slamy a sena pre väčšinu obyvateľov, ktorí neboli poľnohospodári. Ona, tá stodola, síce patrila kostolníkovi, ale akosi, behom času sa z nej stalo skladisko sušenej slamy a sena pre obyvateľov. Niektorí, ktorá jej mali viac, ako im bolo treba tam slamu nosili a iní, ktorí jej potrebovali len tak troška do záhrad, či na kŕmenie drobných domácich zvierat počas zimy, či na podstieľku si ju odtiaľ brali. 

Keď sa minula, nebola, keď jej bolo viac, ako by sa do nej zmestilo, viac do nej nedávali. V tento rok tam bolo slamy len toľko aby sa asi polovica zaplnila. Kostolník tam ani nechodil, nemal prečo. Aj keď ju vôbec nevyužíval, aj tak ju všetci volali “kostolníkova stodola”, lebo však tak sa to udomácnilo. Popravde stála na výhodnej pozícii, skoro v strede dediny, ale tak od cesty s dobrým prístupom. Možno by si dnes mohol niekto povedať, že stodola bola vlastne komunistickým rajom. Nik nesledoval, kto tam čo priniesol, ani kto čo odniesol. Keď nebolo, nemali. Keď bolo, mali.

Do nej chodila aj Tera, pretože za domom u Roba tesne vedľa stolárskej dielničky mala trojposchodový zajačník, kde chovala tlstých zajacov, ktorí poskakovali vovnútri a robili rámus o to väčší, keď sa k nim priblížila. 

Aj v ten deň si zobrala prútenú nošu, ktorú si sama vyrobila potom, čo ju to naučil sváko Imro, legenda dediny, o ktorom sa možno ešte zmienim. Aj keď v tomto príbehu nehrá skoro žiadnu úlohu, ale možno pre dokreslenie atmosféry ho niekedy ešte spomeniem. Tak teda s tou nošou vošla do kostolníkovej stodoly tak, ako tam chodila pravidelne a začala si naberať seno. Toho bolo vždy viac, pretože, ako som napísal, v dedine bolo viac lúk ako polí. V širokej pestrej domácej sukni si kvokla a naberala voňavé byliny priehrštím, aby ich potom vložila do košíka. Ani ho nepočula prísť. Iba pocítila silné zovretie rúk okolo svojich ramien v prvotnej radosti, že to za ňou Robo prišiel a že si ju zoberie priamo tam v tej voňavej perine šuštiacej slamy. 

Tvár útočníka nevidela. Mal na sebe karnevalovú masku prasacej hlavy s veľkými ružovými ušami a s otvormi pre oči a ústa. Ešte stále verila, že to iba Robo dostal náladu na nejakú hlúpu hru, no intenzita stisku, tvar dlaní na pleciach, postava s bruškom, ale aj páchnuci dych ju čoskoro prebral z očakávania túžobného milovania. Chcela skríknuť, no jeho veľká dlaň jej prekryla ústa. Zrazu prišla hrozná rana päsťou do ľavého spánku a Tera stratila vedomie, z ktorého sa zobudila na bolesť oceľového háku, ktorý jej prerazil krk a jeho ostrý hrot jej vyšiel z hlavy ako roh jednorožca.