Orechov dvor VIII.

 TLAČOVÁ BESEDA

Štyri vraždy, štyri úmrtia začali zaujímať už aj novinárov a spravodajské televízie. Orechov Dvor zrazu ožil ľuďmi s mikrofónmi a kamerami. Chodili len tak po osade, nakrúcali filmový materiál, tlačili mikrofóny okoloidúcim dobre, že nie do úst, chodili po lese s kamerami a svetlami. Boli ako švábi rozlezení v každom kútiku ospalej osady. Tu pristavili farára, tu zas nejakého chlapa, ktorý sa ponáhľal s motykou na pleci kamsi. V začiatkoch to bolo pre obyvateľov osady zaujímavé, a keď sa dozvedeli, že budú vo večerných správach, doslova sa niektorí pchali, aby povedali, čo si myslia. Niektorí obyvatelia si novinárov volali aj k sebe domov, núkali im pitie či jedlo, či orechových koláčov z povestného orechového hája. Novinári zväčša odmietali, pretože príbytky obyvateľov osady neboli príliš vábne. Iba málo sa zmenilo od dávnych dôb. Niektorí mali ešte cimentové podlahy, dokonca aj staré drezy na umývanie špinavého riadu. Taký mala aj moja babka, ktorá tiež na Orechovom dvore bývala, no už umrela a ja som tam odvtedy nechodil, šak načo aj. 

Pod pracovnou doskou bol taký ohromný šuflík na kolieskach a keď ho babka vytiahla, boli v ňom dve umývadlá s výpusťou zapchatou štupľom naspodu. Tie potom naplnila vodou a v jednom riad umývala, v druhom oplachovala a potom ho ukladala na utierky na pracovnom stole. Nemala až do smrti zavedenú vodu, tak chodila do studne, ktorú mala na dvore a pákovou pumpou vyťahovala vodu, ktorú sme aj pili. Neďaleko chovala vo výbehu sliepky, husi mala zavreté v takej bedni s mrežami, odkiaľ husi krky naťahovali a babka im pchala kukuricu do gágorov. V tom výbehu bol aj chliev s dvoma prasatami, ktoré jej dedinský mäsiar čo zimu zabíjal a porcoval, aby mohla babka údiť, či do chladnej hlbokej diery v zemi na ľad ukladať. Ten ľad sme s otcom a jeho bratom v zime chodili na rieku nalámať a vydržal až do druhej zimy. Taká primitívna chladnička to bola. A, samozrejme, vo výbehu bolo aj hnojisko a za dažďov tá hovnová voda vsakovala a my sme ju možno aj pili. Ktovie? Podzemné prúdy vody sú všakovaké.

Tak z tej studne babka vodu naťahala na umývanie riadu, na pitie a aj na umývanie. Hneď za vchodovými presklenými dverami, kde sklo zakrývali dve drobné záclonky, pri stene stála taká skrinka a na nej mala babka dve zelenkavé obité plechové vedrá, ktoré volala “kýbel” s oceľovou rúčkou a dreveným špalíkom na uchytenie. Medzi tými vedrami ležal lavór, kde sa ruky a telo umývali a na kraji skrinky pollitrový zanesený pivný pohár, ktorým sa načierala voda z vedier na pitie. 

V strede miestnosti, do ktorej sa vošlo hneď vchodovými dverami, bol veľký stôl so štyrmi stoličkami prekrytý vždy snehobielym obrusom s čipkami na okrajoch pod priesvitným igelitom, aby sa nešpinil. Igelit bol o stôl prichytený takými oceľovými sponami, aby sa nezošuchol. No a tam sme jedávali babkinu váru. V jednom rohu bol sporák na drevo, na ktorom varila a s trúbou, v ktorej piekla. V druhom rohu bol pritisnutý malý sekretár, kde mala uložené hrnce a taniere, no a v strede medzi sekretárom a sporákom bol uložený diván, kde odpočíval môj dedko po práci alebo po jedle, ktorého som však nepoznal, lebo umrel pred mojím narodením. Z kuchyne sa šlo doľava do spálne, kde spali v minulosti všetci a vpravo, vedľa kuchynskej pracovnej dosky, boli dvere do špajze, kde mala babka suroviny na váru uložené. Na druhej strane pracovného stola malá komôrka, kde sa šikovali dievky zrelé na vydaj. Vraj aby nerušili pri nočných hrátkach rodinu, keď sa cez malé okienko súkali chlapci s najpočestnejšími úmyslami. Preto sa tam súkali v noci, keď už všetko spalo. Keď som tam už chodieval ja, tak to bola iba taká odkladacia miestnosť na všetko možné, pretože v dome už neboli dievky, ktoré by sa patrilo obšťastniť. 

Tak takto vyzerala väčšina domov v osade, a zariadenie tiež, no tie pachy… Tie pachy, to bolo niečo celkom iné, tak sa ani nečudujem, že sa dovnútra novinárom nechcelo ísť, aj keď ja som u babky trávil čas veľmi rád.

Tak sa novinári väčšinou túlali po osade a spovedali ľudí, ktorí mali a chceli niečo povedať.

Každá sláva však trvá iba tri dni, ako sa hovorí. Lenže v prípade Orechovho Dvora to bolo predsa len trochu iné.

Smrť starostu totiž zmenila ešte niečo. Už to neboli iba reportáže z “Krvavej osady”, ako ju novinári nazvali, ale zároveň to prebudilo záujem aj politikov, hlavne tých, ktorí sú za vnútornú bezpečnosť zodpovední. Časový rozsah vrážd bol o niečo dlhší ako týždeň, a to už znepokojovalo viacerých. 

Niektorí obyvatelia požadovali znova nejaké stretnutie, no to nemal kto zorganizovať, lebo starosta bol mŕtvy a nikomu sa do toho príliš nechcelo, a tak klábosili a divoko rukami rozhadzovali raz tam a inokedy zas niekde inde. Podľa toho, kde sa viacerí stretli. 

Nakoniec stretnutie zorganizoval farár s konskou nohou, však kto iný?

Keďže štyri mŕtvoly zíduce zo sveta neprirodzeným spôsobom boli predsa len trochu veľa, tak na tlak mejnstrímu (farárko s tým nemal naozaj nič spoločné) sa na stretnutie vopchali nielen vyšetrujúci novinári, ale aj minister vnútra so svojimi nohsledmi.

Sála bola plná, napchatá až do prasknutia, pretože okrem osadníkov sa tam tlačili aj diváci z okolitých dedín, dokonca až z krajského mesta, lebo minister v takej dedine zas nie je každodenné divadlo. Domácich zaujal aj zvýšený počet policajných áut a uniformovaných chodcov, akoby naozaj chcel niekto ublížiť nejakému zbytočnému panákovi iba a len preto, že je minister a že zarába niekoľkonásobne viac ako, povedzme, pekár. Domáci, ktorí si dali načas, sa pred vchodom rozčuľovali, lebo ich zas nechceli uniformovaní pajáci pustiť dnu a vykrikovali, že predsa sú oni domáci a teda majú právo byť vo svojej krčme, teda v krčme ich krčmára.

Ten zas vyšiel pred dvere a hučal na protestujúcich, že mali prísť skôr a miesto vo vnútri majú zabezpečené iba rodiny obetí. Keď mu kričali, že sú tu všetci rodina, tak povedal, že iba najbližšia rodina, teda mama, otec, deti. Na to niekto zakričal, že je to predsa krčmárova krčma, tak nech vyhodí ministra a nech na jeho stoličku posadí práve jeho. Lenže na to sa ozvali zas iní, že konečne tu je minister a ten to všetko vybaví k ich všeobecnej spokojnosti, na čo zas kontroval niekto iný, že minister je také isté hovno ako oni tu, a že skôr by sa mali popýtať policajtov, ktorí ten prípad vyšetrujú, lebo veď minister nevie “ani prd”.

“Minister je ich nadriadený!” oponoval ktosi, na čo sa rozľahol smiech v klbku čakajúcich.

“No a?” zakričal zas ten najvýbojnejší. “Aj tak naňho budú jebať, šak keď ništ neveďá, tak ništ neví ani minister. Ten móže na nich robiť len bububu.”

Chaos sa šíril medzi nespokojencami, a to ani nevedeli, že minister vo vnútri ešte ani nie je, to je len polícia pripravená na jeho príchod. Keby to boli vedeli, isto by sa hnevali, lebo šak minister tu mal byť prvý, aby všetkých upokojoval. 

Medzi čakajúcimi a netrpezlivými ľuďmi sa začala šíriť fáma, že krčmár volal svojmu synovcovi, ktorý bol diskdžokej, že vraj donesie mikrofóny a zosilňovače a veľké drevené reproduktory vyvalí na špinavé schody a bude prenášať to, čo vnútri hovoria, von, aby to počuli všetci. Ako sa táto fáma šírila, tak sa s ňou šírilo aj uspokojenie, že predsa len neprišli nadarmo. Keď došiel krivicou a úškľabkom po ťažkej chorobe postihnutý krčmárov synovec, ľudia kričali, aby len nechali jeho auto prejsť, že to on za chvíľu povyťahuje a zapojí. Lenže tento chlapec ani netušil o tom, že by mal niečo priniesť a tak, keď iba vystúpil z auta a vykračoval si krívajúc do krčmy len tak naľahko, zas sa ľudia začali rozkrikovať, že kde má mikrofóny a kde má reproduktory. Chlapec sa na nich začudovane pozeral, ale keďže mal pravé líce znetvorené tak, že mu neschádzal úškľabok z tváre, tak aj ľudia, ktorí ho nepoznali, mu uštedrili zopár kopancov a buchnátov, že čo sa im čo má vysmievať. 

Keď to cez okno videl krčmár, iba vybehol von a bohujúc a kristujúc sa snažil ľudí od synovca odohnať. Na to zasiahli aj policajti, ktorí tam doteraz stáli na miestach iba ako takí ozajstní panáci a snažili sa rozohnať znepokojený dav. Lenže orechovčania a chlapi z blízkej Dediny neboli progresívci z mesta, a tak sa ušlo aj policajtom, ktorí si celým svojím telom strážili zbrane za opaskom, aby im ich niekto nevytiahol. Boli to iba takí mladí chlapci, čo maximálne rozdávali pokuty na cestách nič netušiacim šoférom, lebo tá ozajstná ochranka čakala na začiatku cesty, kým sa ukáže auto ministra, o čom ale nič netušili ani nahnevaní domáci, ani tí mladí policajti v čiernych uniformách.

No, bola to chvíľu mela, kedy uchytil aj krčmár, na čo sa hrozne nahneval, začal ťahať synovca dovnútra krčmy, a len čo bol za ťažkými dverami, ktoré strážili ďalší policajti, vletel ako drak do miestnosti vedľa krčmy, kde sa zhromaždenie konalo a chcel všetkých vyhodiť vrátane vyšetrovateľov, ktorí sa opierali o zašlý a lepkavý drevený obklad stien.

“Vypadnite z mojej krčmy, ešte mi synovca zabijú!” vrieskal po policajtoch aj po domácich, ktorí už boli spokojne usadení na drevených tapacírovaných stoličkách, z ktorých každá druhá vŕzgala a každá prvá bola pred rozpadnutím.

“Prestaň vrískať, lebo odtálto vyjebeme teba!” kontroval krčmárovi chlap ako hora, keď sa postavil zo stoličky.

“To je moja krčma.”

“Tak ak je tvoja, tak si hu zežer!” Chlap odtrhol jednu nohu zo stoličky ako špáradlo a hodil ju po krčmárovi. 

Lucia, sediaca za stolom, sa postavila a zakričala niečo ako “Ľudia, upokojte sa.”

Lenže to iba predpokladám, lebo tam bol hluk ako v úli.

A to nebolo všetko.

Zrazu sa vonku začalo blížiť čierne auto ministra a policajti mu začali robiť kordón v tom zhluku tiel.

“Do je to?”

“Šak asi ten minister.”

“On ešte neni nútri?!”

“Doboha, šak on si dáva načas a my sa tu móžeme tískať. Ja že už je nútri.”

“No to som si mysleu aj ja, jebem jeho ancikrista.”

“Kurva jenna.”

A tak ministra takto vítali. 

Čierne auto sa blížilo ku vchodu do krčmy a ľudia ustupovali. Nejakí tí jeho chumaji vykrikovali, že voľačo v mene zákona, no orechovčania ani netušili, na aký zákon sa tí vrieskajúci odvolávajú a bolo im to aj jedno. Ako sa hovorí, Slováci kašlú na zákon a ak nejaký je, radšej ho obídu, ako by šli protestovať pred parlament. Vraj je to efektívnejšie.

Farárko, ako organizátor sediaci za stolom vedľa Lucie, by aj šiel von, ale bál sa, že ho tí neznabohovia ukrižujú. No bola to mela a sranda, ako sa patrí. Až voľajaký jeden z tej čiernoodetej suity vytiahol z auta megafón a až keď sa vyhrozil, že povolá nejaké komando, tak sa začali nespokojenci pomaly upokojovať.

Keď prestali najväčší krikľúni, prestali aj ostatní a ako šibnutím zázračného prútika všetko stíchlo a znepokojené hlasy sa ozývali už menej výhražne. 

Minister vystúpil z auta, začal sa liepať hore po schodoch a vošiel do krčmy, kde už upokojili aj krčmára, ktorý utieral krv z pokrútenej tváre svojho synovca, lebo keď ho ťahal dovnútra, tak mu tresol ksicht o zárubňu a jemu sa z nosa pustil tenký pramienok krvi.

“Celého ťa dokaličili,” šepkal mu, keď slinil vreckovku a utieral mu špinu spod nosa. Synovec sa naňho iba prekvapene pozeral, lebo šak to strýco mu tresol nos do zárubne, ale nič nepovedal, iba fňukal.

Minister vošiel do tej veľkej miestnosti, kde sa svadby a kary odbavovali, a aj tie nešťastné schôdze starostu, kam nik nechodil až do tejto doby, prekliesnil si cestu pomedzi občanov, vyšiel na pódium a chcel si sadnúť, no zistil, že tam preňho nemajú stoličku. A tak tam postával ako taký tĺk obzerajúci sa okolo seba, kým novinári pomaly začali nastavovať svoje fidlátka po tom, čo ich rýchlo zbalili a vlastnými telami chránili, keď sa mela začala. Samozrejme, po tom krátkom, no intenzívnom chaose boli niektoré káble zase zo zásuviek povyťahované, a tak ich znova technici začal zapájať.

Nakoniec sa všetci zhodli, že spraviť tlačovú besedu na mieste tragédií bol výborný nápad, lebo sa ľudia zabavili a aj pivo sa dosť míňalo napriek zákazu, ktorý vydal nejaký úrad ministerstva. Ale kto by tu to sem chodil kontrolovať. To keby došiel prezident alebo premiér, možno by to tu zaistili lepšie, ale ministrov je vždy dosť a keď aj nejaký umre, ľahko nájdete nového. Stačí sa len opýtať, kto by to chcel robiť a hneď sa ich nahrnú aj dva tucty. To viete, zabezpečiť svoju rodinu na tri generácie dopredu je veľkým lákadlom.  

Nuž, minister teda stál za chrbtami sediacich, až si to všimol vyšetrovateľ Miloš a ponúkol ministrovi svoju stolicku. Ten sa usadil a zas Miloš im stál za chrbtami. Keby nešlo o tragické vraždy, zrejme by to bolo do smiechu, len teraz boli ľudia naozaj naštvaní, lebo ich tu niekto vraždil, a to nebola sranda.

Hej, starú Hutuliakovú umlátil muž, tou širokou lopatou, ktorú zobrali ako dôkazový predmet na políciu a Margitin muž Ľudo tam už dvakrát volal, že kedy im ju vrátia, lebo však aj lopata je predmetom dedičstva. No, komédia.

Konečne všetci, čo mali sedieť, sedia, všetci čo mali stáť opretí o tie drevené obklady, stoja opretí o drevené obklady, všetci čo mali mať na takých kĺbových konštrukciách či na pleciach kamery, ich tam majú a všetci, čo mali držať mikrofóny a natŕčať ich nad hlavy ministra a policajtov, ich držia a natŕčajú nad hlavy policajtov a ministra. 

“Mal si ty tí veci doňésť, mohou si si zarobiť,” šepol krčmár synovcovi do ucha.

“A do by mi to zaplateu?” spýtal sa synovec.

“No šak štát.”

Slovo si zobrala Lucia a začala ich informovať ani nie tak o vyšetrovaní ako skôr o tom, čo a ako robia policajti, aby zabránili ďaším vraždám. Ono to nebola jej vec, ani jej kompetencia, no ľudia ju poznali a zdala sa im krásna a milá, tak jej nadriadený navrhol, aby informovala ona, lebo že ju budú počúvať.

Lucia bola menovaná ako šéfka skupiny, ktorá má vyšetriť všetky vraždy na Orechovom Dvore, lebo ona bola tá, čo došla k Juditinej mŕtvole. Potom nasledovali ďalšie. Zuza, tá, čo mala muža Ignáca a pochovala dvojičky, a ktorú našli na roli s ústami plnými mulču a po nej starosta, ktorého našli pri dverách úradu podrezaného ako prasa, od ucha k uchu. Mala k dispozícii päť vyšetrovateľov, no dôveru u domácich si vyslúžila iba ona, lebo čo sa prvé vidí, k tomu tvor priľne, ako keď vyliahnuté káčatká nasledujú toho, kto sa im ako prvý ukáže a orechovčani boli od prírody dosť nedôverčiví. Každý sa chcel rozprávať so ženou s ohnivými vlasmi, lebo na Orechovom dvore ryšaví neboli. Ani v okolí, a to ani vtedy nie, keď tu bola tá armádna posádka. Teda jedna ženská, kapitánka, tu ryšavá bola, lenže keď jej raz nejaký malý šrac nakukol cez malé okienko nad cestou do kúpeľne, začal po dedine vykrikovať, že ona je bruneta a len vlasy má nafarbené, lebo že jej chlpy na piči videl a že tie boli čierne. To mu zas povedal nejaký skúsenejší galgan, že žena má farbu v rozkroku takú istú ako na hlave, čo teda neviem potvrdiť, lebo ryšavú som nikdy nemal.

Tlačová beseda bola dlhá, až sediacich orechovčanov a cudzích zadky na tých potrhaných čalúneniach boleli a stojaci zas prestupovali z nohy na nohu, čo aj ich začali kĺby kváriť. Minister pozeral vážne na divákov, v tvári zronený, akoby pozeral na Othella škrtiaceho Desdemónu (toto prirovnanie je moje, žiadny súčasný orechovčan nevedel, kto bol Othello, snáď možno len starosta, ale ten už bol mŕtvy, nech ho Pánboh oslávi a ešte snáď farár s konskou nohou).

Otázok z auditória bolo mrte, aj keď to boli dve stále tie isté, len inými slovami vypovedané.

“Kto je vrah?” a “Ako im polícia zabezpečí, že už nikoho nezabijú?”

Novinári sa pýtali trocha inak a viac, lenže na to mala Lucia iba jednu odpoveď:
“Vyšetrovanie pokračuje a nemôžem hovoriť o podrobnostiach.”

Na druhý deň zaplavili titulné stránky všetkých dostupných novín články o dianí na Orechovom Dvore, teda o dianí v osade, ktorej oficiálny názov bol iný, až kopec orechovčanov, ktorí si chceli o sebe prečítať, boli zmätení, že kde sa to vlastne tie vraždy odohrávajú, keď na Orechovom Dvore nie, a tak sa niektorí z nich konečne dozvedeli, aké meno má ich osada na mapách. Ale nie, to preháňam.

Spravodajské televízie informovali takisto a reportáže z osady a z návštevy ministra boli skoro na dennom poriadku až do momentu, kedy zas nejaký iný minister podviedol svoju manželku so svojou hovorkyňou. A to sa zas zmenilo vtedy, keď našli Teru obesenú na háku pod spodnou čeľusťou tak, že jej špic háku trčal z hlavy ako roh jednorožca, na krokve stodoly nešťastného kostolníka.