Svet po... VII.

 JA

Vybehol som spoza pekárne a pálil ako divý na vybiehajúce postavy z domcov. Keby bol medzi nimi dedinčan, čo sa v dome úspešne schoval, skolil by som aj jeho. Od samopalu mi odskakovali prázdne nábojnice, a v tom hroznom stave som si nevšimol, že som sa tesne pred prvým Barborinym výstrelom pomočil. Všetka krv sa mi nahrnula do svalov končatín a na močové zvierače už nevystačila. Zbadal som to, až keď všetko to bláznovstvo pominulo. Prebehol som niekoľko metrov a neustále pálil. V tom strese som vrieskal ako blázon, nadával som nevyberavými slovami, kričal som po nepriateľoch, aby zdochli. Ťažko povedať, či pod mojimi guľkami niekto spadol na zem zranený, alebo mŕtvy, pretože streľba sa ozývala zo všetkých strán. Keď mi došli náboje v zásobníku, hodil som sa za odstavené auto vedľa krčmy, oprel sa o studený plech a divoko som dýchal, roztrasenými prstami snažiac sa z batohu, ktorý som si strhol z chrbta vybrať nový zásobník. Aj keď som bol nadmieru rozrušený, nejako som si uvedomoval, že to, ako som sa správal k munícii doteraz, si to už ďalej nemôžem dovoliť. Súmrak prechádzal do tmy, z domov vybiehali členovia hordy a mne znel v hlave iba jediný príkaz Stana:

“Števo, ty spolu s Karolom sa čo najrýchlejšie dostaňte do telocvične, aby ste zabránili hovadám strieľať po ženách a deťoch.”

“Myslíš, že im to napadne?” Spýtal som sa vtedy neveriac.

“Možno nie, a možno ich zoberú ako rukojemníkov, mne je to jedno, len sa tam dostaň.”

Prikývol som a teraz sedím za autom, dúfam, že nik nevybehne z domu za mnou, kde by ma mal ako na dlani. Spoliehal som sa aj na to, že možno splyniem s autom a len tak rýchlo ma nik nenájde. Okolo mňa zúrila streľba. Hovadá už povyliezali z domov so zbraňami a pálil na všetko, čo sa hýbalo. Avšak, len čo sa niekto prezradil tým, že pálil po nás, za chvíľu klesol k zemi s prestrelenou hruďou. Dvaja ostreľovači boli výborný nápad, a ja som si náhle uvedomil, že sú až nebezpečne presní. Vykukol som spoza auta a videl vchod do starej školy. Bol osvetľovaný výstrelmi. Videl som, že dvere sú pootvorené, čo by mohla byť výhoda. Nevedel som však, ako sú na tom strážcovia telocvične. Či už náhodou nevbehli do miestnosti, nenahrnuli deti s matkami na jednu kopu a mieria na ne zbraňami. Tomu zatiaľ nič nenasvedčovalo, pretože inak by o tom museli nejako dať vedieť. Alebo… Alebo sa zmierili s tým, že vonku ich parťáci budú padať pod strelami obrancov a oni si počkajú, až sa všetko skončí, a aspoň by si zachránili životy pred hrozbou popravy väzňov. Úlohu som však mal jasnú.

Počas prípravy sme sa ešte dohadovali, ako sa označiť, aby sme sa nezabíjali navzájom, no nápad bol zamietnutý, aby nás zas nevedeli rozoznať hovadá z hordy.

Riadil som sa podľa smeru útoku. Niektorých som poznal po pohybe a niektorých som musel identifikovať podľa toho, ktorým smerom strieľajú.

Skupina stojaca pri ohni už nebola. Všetci ležali na snehu, niektorí sa ešte v bolesti mrvili a ich vreskot si kliesnil cestu medzi hlučnými ranami samopalov. 

Okolo stodoly ležali mŕtvoly, takže aj tí to dostali ako prví. To prekvapenie bolo nad ich očakávanie, vlastne za pár sekúnd, ktoré prešli od začatia útoku mohlo byť okolo 15 nájazdníkov už vyradených z boja. Sedel som za tým autom a zbieral odvahu na vybehnutie k telocvični, keď mi pri uchu zaznel hluk odrážajúcej sa guľky od kapoty auta. Zbesilo som sa obzeral a videl som jedného útočníka, ktorý utekal po ulici a pálil mojim smerom. Samopal pri behu nie je príliš presná zbraň, lenže ja som bol prvýkrát v živote pod paľbou. Na malú, malinkú chvíľu som zostal, ako obarený, no potom som si priložil zbraň k lícu a premenil som výhodu pevne ležiaceho strelca, aby útočník dostal guľku do tela. Neviem presne kde, ale chytil sa za pravé stehno a zvalil sa do snehu. Vyrazil som proti nemu, prebehol tých približne desať metrov a dorazil som ho krátkou salvou. Nemohol som tam zostať stáť. Len čo som ho zabil, rozbehol som sa k dverám telocvične. Niekto ma zrejme zbadal, pretože sa mi guľky zarývali do snehu okolo prepletajúcich nôh. Už som siahal na dvere, aby som ich otvoril na plno a mohol vbehnúť dnu, keď ma hrozne zabolelo pravé stehno. Skrútilo ma doprava a viac som vpadol, ako vbehol do bezpečia budovy starej školy. Zvalil som sa na chrbát a v rýchlosti si v tmavom šere nahmatával ranu na stehne. Dotkol som sa jej prstami, no upokojilo ma, že nohavica nebola nasiaknutá krvou, ale malý fliačik sa iba pomaly rozširoval. Potvrdil som si to dotykom. Rana nebola ani hlboká, ani veľká, zrejme mi len projektil preletel cez sval, no štípalo to ako fras. Keď zo mňa opadol stres z možné zásahu, bol som prekvapený, že celkom rýchlo, postavil som sa na nohy a bežal prikrčený povedľa veľkých okien na chodbe smerom k telocvični. Bolo nutné na konci chodby zatočiť doprava, aby som sa dostal ku vchodu. Keď som sa blížil ku koncu, spomalil som, zastal a nakukol spoza rohu. V tom momente som počul od vstupných dvier do budovy školy buchot a prudké zakliatie. Otočil som sa a zaostril som k vstupným dverám. Stál som tesne pri stene, chlap ležiaci a zrejme zranený pri dverách ma nemohol vidieť, ak nevedel, že tam som. Vplazil sa hlbšie do budovy školy, prevrátil sa na chrbát, potom sa vztýčil na zadok a rozhŕňal si košeľu pátrajúc po rane na hrudi. Zbraň mal položenú vedľa seba a ja som vedel že nie je náš. Nie je náš. Vlastne som sa rozhodoval, čo mám spraviť. Či nakuknúť spoza rohu na dvere do telocvične, alebo pozorovať toho zraneného. Nakoniec som sa rozhodol. Najprv som nakukol za roh. Nikoho som nevidel, iba na zemi niečo ležalo, no už som, vďaka tme, nevedel rozoznať, čo. Potom som sa odvrátil a pri stene som sa pomaly, po špičkách presúval k ležiacemu, a po hrudi si macajúcemu chlapovi. 

Bol som od neho snáď na päť krokov, keď zaregistroval pohyb. Načiahol sa s bolestivým úškrnom v tvári za zbraňou, no ja som ho zastavil nemierením hlavne. 

“Kto si?” Spýtal som sa ho, aj keď neviem prečo. Neviem, prečo ma zaujímalo jeho meno, alebo jeho registračné číslo, či prezývka, či čo medzi sebou používali. Keď sa na mňa zahľadel vystrašenými očami, videl som, že je mladý. Veľmi mladý. Možno nemal ani dvadsať, aj keď u chlapov a v tom šere sa to ťažko odhaduje. Pozeral na mňa zlomeným pohľadom, videl som mláku krvi, ktorá sa mu tvorila pri rozkroku a tušil som, že už nemá pred sebou veľa života. Už nepokukoval po zbrani, iba ma sledoval vystrašenými očami. 

Mlčal a ja som svoju otázku už nezopakoval. Vystreliť som nechcel, aby som neupútal pozornosť strážcov, ak by niektorý z nich ešte žil. Vytiahol som spoza opasku veľký lovecký nôž a vrazil som mu ho do krku tak, ako ho vrážam prasaťu, keď ho odkrvujem.

Možno ma to ešte v spomienkach bude strašiť dlho, možno sa budem zobúdzať v noci so studeným potom na tele, ako som zabil človeka, no v tom momente mi to za to stálo. Nenávidel som ho. Veľmi som ho nenávidel. Bože, odpusť mi tú emóciu, ale ja som ho v tej chvíli nenávidel až na smrť, ktorú som mu doprial.

Zvonku som počul mohutný výbuch, zrejme výbušnín, ktoré boli pripravené k odpalu z diaľkového ovládača, ktorý, aspoň dúfam, Stano držal v ruke. Podľa dohody to znamenalo, že chceli utiecť na autách, a ak to tak bolo, zrejme výbuch roztrhal viac útočníkov. Nevedel som odhadnúť, či ten zvuk pochádzal iba z výbušnín, alebo aj z munície, ktorá by sa zapálila na korbách áut. Chodba školy bola otočená na druhú stranu, takže som na autá nevidel, no oblohu ožiarilo silné oranžové svetlo. Dúfam, že ich tam roztrhalo viacerých, pomyslel som si. Duchom som sa vrátil do školy. 

Za rohom žiadne živé stráže neboli.

Ležali tam cez seba traja veľkí chlapi a pri radiátore 12-ročné dievčatko Erika, s prestreleným krkom. Nedýchala, iba sklený pohľad mala upretý na stenu oproti. Jeden chlap bol bez hlavy a ďalším dvom som rany nevidel, ale obaja boli mŕtvi. Zabúchal som na zamknuté dvere do telocvične.

“To som ja, Štefan.”

Zároveň s výkrikom úľavy na mňa zavolal Karol, ktorý ma dobehol a práve teraz vykúkal spoza rohu.

“Zostaňte vo vnútri, teraz nepotrebujeme, aby ste sa vyvalili von. Tu ste v bezpečí, aspoň v ako, takom. Ľahnite si na zem, ak by nejaká zablúdená strela prešla cez okno a cez tieto papierové steny dnu.”

Kvočal som v bezpečí murovanej steny a vydával pokyny.

“Zostaneme tu.” Oznámil som Karolovi, ktorý si kvokol ku mne. “Musíme byť pripravení na to, že sem možno z tých hajzlov niekto príde.”

Karol prikývol. 

Nik neprišiel až do momentu, kedy streľba vonku utíchla a bolo počuť už iba strohé príkazy. 

“Vylezte von, lebo bohuotcu prisahám, že tie domy vyhodíme do luftu a radšej si postavíme nové!” Rozpoznal som hlas Stana.

“Je dobre.” Pomyslel som si. “Už len koľko z nás padlo.” Uvedomil som si vzápätí.

Postavil som sa a stále opatrne som vyzrel oknom von. Z rôznych kútov sa na malé námestie schádzali chlapi, ktorých som dôverne poznal. V hlave som ich počítal, ako sa sťahujú okolo Stana, no miatlo ma že som ich napočítal viac, ako dvadsať. Žeby už pustili chlapov zo stodoly? No, je to možné. Môžem už aj ja pustiť ženy a deti z telocvične?

Zakričal som cez okno na Stana, že tu hore je všetko v poriadku, a či už môžem pustiť ľudí.

“Ešte nie, máme ešte zopár domov, odkiaľ sa ozývala streľba a furt sa v nich niekto skrýva. Zostaň tam ešte, najprv to musíme dočistiť.”

“Dobre.” Skríkol som dolu a prikývol, aj keď zo mňa videl už len obrysy. 

Sedel som tam s Karolom a počúvali sme občasné zvuky výstrelov ešte niečo viac ako hodinu. 

Po chodbe sa ozýval dupot. Sedeli sme pokojne, pretože z toho, čo sme počuli sme vedeli, že to idú naši. Pribehlo ich snáď tridsať, tlačili sa pri stenách, odfukovali, boli pomiešaní, lovci, prieskumníci aj chlapi zo stodoly. V tvárach ohromné očakávanie zmiešané s únavou im vytváralo zbesilé výrazy. Nehľadali kľúč, ktorý bol ponorený do zámku. Nepotrebovali ho. Iba jeden z nich skríkol, aby šli od dverí a mohutným ramenom vyvalil papundeklové dvere, ktoré sa rozleteli, akoby boli zo zápaliek.

Chlapi sa tlačili dnu, ženy s deťmi von. Vzduchom sa niesli mená, radostné výkriky, nervózne volania, buchotanie topánok po starých navlhnutých parketách, niekto prevrhol koženého koňa na preskakovanie a ten sa s hrmotom zvalil na zem zlomiac pár parkiet.

Začali sa hrozné minúty počítania strát a šťastné minúty stretnutí. 

Prešli tri týždne. Počas nich sme sa snažili dedinu upratať. Mlčky, zachmúrene, slzavo sme odnášali obete násilia z budov a z priľahlých území na miestny cintorín. Do zamrzutej pôdy sme kopali krompáčmi, neskôr keď sme natrafili na nezamrznuté vrstvy už iba rýľmi a lopatami. Polievali sme zem potom, slzami, nárekmi. Stolári narýchlo zhoblili neforemné a drsné truhly, do ktorých sme ukladali mŕtve telá známych. Našich priateľov, lásky, deti, rodičov, starých rodičov. Pracovali sme s nasadením, mlčky s pohľadom zaboreným do čiernej zeme s prepletajúcimi sa koreňmi statných líp. Napočítali sme obete. Sú to iba čísla? Ako môžem teraz napísať, že sme uložili na večný odpočinok 67 našich ľudí? Mal by som ich vymenovať a ku každému napísať kto bol, čo robil, akú mal rodinu, či bol dobrým otcom, mamou, synom, dcérou? O tom by ale bol celý tento román. 

Hrôza, ktorá nás obchádzala a nedovolila plakať nad každým telom zvlášť, bola tak ochromujúca, že sme sa s ňou nedokázali vysporiadať. 

Pohľad na Nicka, ktorý krívajúc prišiel k malej Lydke, ležiacej na zemi pod oknami telocvične s krvavou mlákou pod telom, s pokrútenými údmi a so šokom v očiach v utrápnej tváričke trhalo srdce na malinké kúsky. Zohol sa po ňu, čo najjemnejšie jej pritiahol údy k sebe a pomaly ju nadvihol. To sme ešte nevedeli, že jej matka leží zbitá a znásilnená vedľa krčmy a jej otec vykrvácaný v stodole po zásahu jedného z vrahov. Z celej rodiny zostal iba Miško, trojročný syn, zachránený ženami v telocvični. Behom pár hodín sa z neho stala polosirota s matkou, ktorú sme síce zachránili, no jej šialenstvo bolo tak ohromné, že si neskôr vzala život obesením sa na pevnej hrade stodoly. Zobrali mu rodičov aj sestru a Miško odvtedy neprehovoril, aspoň do doby, ktorú pokrýva tento literárny pokus. 

Nick niesol Lydku dedinou, slzy mu padali do jej tváričky, často sa mu podlamovali kolené, no každý pokus zobrať mu bremeno odmietol ráznym pokrútením hlavou. Nikto nevedel, a Nick nikdy nevysvetlil, prečo zodvihol práve toto dieťa, no nik sa ho na to ani nespýtal. Obraz krívajúceho chlapa, nesúceho v náručí bezvládne telíčko mi však nikdy z hlavy nevyprchá. Lydka ticho vzdychala, na mrnčanie, či plač nemala sily. Nohy sa jej hompáľali a nádej stále žila. O niekoľko dní, v opatere miestneho veterinára však vydýchla naposledy a zomrela spolu s nádejou. 

Hromadný pohreb popisovať nebudem, bolo to príliš smutné, príliš depresívne a príliš beznádejné. Vykopať 67 hrobov bolo srdce trhajúce, nekonečné a my sme iba nechápajúc, čo sa vlastne stalo, prehadzovali hlinu ako roboty. 

Zlosť na útočníkov bola tak ohromná, že sme nenašli iného riešenia, ako ich poodnášať za dedinu, nahádzať ich na kopu a podpáliť. Ako staré nepotrebné šatstvo, ako zdochnuté zvery sme ich nechali ohňu a verili, že ich duše budú v pekelných plameňoch do konca sveta. 

Zranených a zajatých útočníkov sme nesúdili, ani sa s nimi príliš nezaoberali. Nepočúvali sme ich prosebné hlasy, ani plač, ani výkriky. Jednoducho sme im vpálili guľku do čela a tým sme vyriešili spory. Niektorí navrhovali, aby sme ich zavesili na dvere stodoly, každému stiahli kožu a nechali ich tam v bolestiach zmrznúť. Požiadavka vzhľadom na straty, ktoré sme mali bola taká relevantná, že viacerí zabudli na to, že sme stále ľudia, a tak sme to, pod vedením Stana museli vyriešiť rýchlo, aby k tomu naozaj nedošlo. Chvíľu sa za to ľudia na Stana hnevali, no po týždni mu chodili ďakovať, že im zabránil, aby sa stali zvermi. 

Barbora po ukončení bitky bežala k telocvični, aby sa presvedčila, že skolila všetkých troch strážcov. Napadlo jej, že je nutné najprv odstrániť tých, čo strážili, aby si nemohli vziať rukojemníkov, no keď zbadala ležiacu Eriku s prestreleným krkom bola presvedčená, že to bol jej výstrel, ktorý minul pôvodný cieľ. Zvalila sa k drobnému dievčatku a srdcervúco jej plakala do šiat, hladila ju po vláskoch, po telíčku a neustále opakovala, že ju to mrzí. Telo sa jej triaslo v nekončiacich vzlykoch až som ju tam našiel, ľahol si k nej, tuho ju objal a plakal som s ňou. Neexistoval dôkaz, že to bol jej projektil, no napriek tomu, že som bol o tom presvedčený šepkal som jej do ucha: “To nemuselo byť od teba, strely lietali krížom krážom, nemá zmysel, aby si si to vyčítala.”

Neviem, či ma počúvala, no ležal som tam s ňou až do momentu, kedy sa mi vymanila z objatia, postavila sa, utrela si tvár od sĺz a odišla v ruke zvierajúc ostreľovaciu pušku.

Pri upratovaní telocvične sme našli niekoľko projektilov zaborených do podlahy, a do cvičiacich pomôcok. Kožený kôň, chudák, bol prevŕtaný, akoby útočili naňho. Je zázrak, že projektily, ktoré preleteli oknami a umakartovou priečkou oddeľujúcou samotnú telocvičňu od chodby, lietali mimo žien a detí ležiacich na parketách. 

Prechádzali sme dom za domom, aby sme zistili, či tam nenájdeme zraneného útočníka, alebo domáceho, alebo niekoho, kto sa schoval pred touto spúšťou. Tak sme našli Emu, ako kričí spod veľkého príborníka, spod padacích dvier jamníka. Vychádzala po krátkom drevenom ošarpanom a vlhkom rebríku, s očami ako stredy koláčov, a my sme ju neveriac objímali a bozkávali na líca. 

“Nemohla som vyjsť, nevedela som otvoriť dvere, bola na nich ťažká skriňa.” Bľabotala ospravedlňujúc sa za niečo, čo jej nikto nevyčítal. Prežila a to bolo najdôležitejšie.

Z našej malej útočnej čaty zomrelo v boji osem chlapcov. Ďalší dvaja neskôr na zranenia. So zraneniami, z ktorých sa vystrábili, skončili traja, vrátane mňa, s čistým priestrelom stehna. No všetci preživší sme boli výrazne zranení na duši a na viere v bezpečný svet. Chlapi zoskakujúci zo strechy stodoly zbierali popadané zbrane a pridali sa k protiútoku. Kto ich mal, strieľal po zgerbe, kto nie, čakal za stenou stodoly a modlil sa za náš úspech. 

67 ľudí z približne tristo člennej komunity. Nebol nik, čo by niekoho nestratil. 

Nedohadovali sme sa, neprešlo to hlasovaním, nikto o tom nepolemizoval, nikto nediskutoval, nejako sme stíchli. Po plačúcom a vzlykajúcom pohrebe a po dohorení mŕtvych tiel útočníkov sme si každý vo svojom vnútri povedali, že toto sa už nesmie znova opakovať, a že o tom nebudeme nikdy hovoriť. Nemali sme zástupy psychoanalytikov, psychiatrov a ľudí, ktorí vedia, ako komunikovať po tragédii, jednoducho sme to utopili v našich slzách, poniektorí v domácom pive a pálenke a za niekoľko dní sa život v dedine vrátil do starých koľají.

Mne sa stehno zahojilo veľmi rýchlo, už o týždeň som mohol chodiť bez opory a na Silvestra sa vybrať do hory, kde som ulovil jazveca a veveričku brodil sa snehom a po návrate do svojej chyže som tam našiel Emu, ktorá plánovala svadbu. Neprešiel ani mesiac a ona sa chcela vydávať s veselkou. Jej reakcia nebola ničím výnimočným v čase, ktorý sme žili. Smútok sa nenosí tak, že zapriete život. No čierna temná škvrna zostala v každom z nás.

Stano sa rozhodol, že končí. Oznámil to v krčme asi päť dní od udalosti. Najprv len tak, pri pive, čo chlapi brali skôr ako nejaký výstrelok, výrok podnapitého muža. No neskôr to oznámil aj dedinskej rade, ktorá prišla o dvoch členov. Po tomto oznámení sa aj dedinská rada rozhodla, že zloží mandát, prijali o tom nejaké rezumé, či nejaké vyhlásenie a rozhodli sa, že deň po Silvestri, teda na prvý deň v roku zorganizujú jednoduché voľby, kde ustanovia nového šerifa a novú dedinskú radu. Dali 7-dňový termín na návrhy, kto by chcel byť členom rady a kto by chcel byť šerif. Vyvesili to na všetky možné miesta s tým, že sa nemusí prihlásiť iba ten, čo to chce robiť, ale môžu ľudia niekoho aj navrhnúť. Bolo to veľmi prezieravé, pretože sa do toho málokomu chcelo ísť. Ani ja som sa nechcel prihlásiť, no na zozname som sa ocitol. Rada uvažovala celkom logicky. Oveľa jednoduchšie sa zoznam kandidátov robí z navrhnutých, ako z tých, čo sa prihlásia sami. A na druhej strane je oveľa jednoduchšie za kandidáta sa neprihlásiť, ako odmietnuť návrh. Tento psychologický trik im vyšiel, naozaj som neprotestoval, keď som svoje meno uvidel na zozname návrhov na nového šerifa. Dokonca sa na zozname ocitol aj Stano, no keďže on sám od svojho postu odstúpil a ľudia to rešpektovali, objavil sa na kandidátke na člena dedinskej rady. 

Sám som bol prekvapený, ako sa členovia dediny sami regulovali a s miernym úžasom som videl, že na konci 7-dňového obdobia boli iba štyria kandidáti na šerifa a iba dvanásť kandidátov na člena rady. Bolo z toho úplne zrejmé, že ľudia o tom diskutovali aj medzi sebou a do návrhov sa dostal naozaj iba malý počet možných kandidátov. Ako zvyknem vravieť: zapracoval trh. 

Vedel som, že ako prvé bude v novozvolenej rade prejednávané, ako sa postavíme ku každoročnému stretnutiu pri príležitosti krachu, ktorý sa mal uskutočniť ani nie dva týždne po voľbách. A hneď potom sa bude rokovať o systéme obrany.

“Zajtra budú voľby.” Povedala Ema a pohmýrila sa v kresle. Napätie v mojej chyži zrejme vnímala aj ona.

Barbora aj ja sme prikývli.

“Koho budeš voliť?” Spýtala sa ma s oslnivým úsmevom, akoby chcela zakryť rozpaky z hlúpej otázky. Také sa totiž bežne nepokladali. 

“Seba.” Zasiahla do rozhovoru Barbora a usmiala sa.

Pozoroval som ju s pokojom. Dohodli sme sa, že o tragédii hovoriť nebudeme, no ja som dosť pochyboval, že by sa Barbora zbavila viny za Erikinu smrť aj keď to bolo akokoľvek nezmyselné. Keby aj zrovna bol ten projektil čo prestrelil dievčaťu krk jej, kto by mohol vzniesť čo len výčitku. Nikto z nás nevedel, či pod šialenou paľbou keď sme bežali cez dedinu a strieľali všetko čo sa hýbalo, kto by vedel povedať, že jeho guľka nezasiahli nikoho z domácich? Zrejme nik. Nik z nás nebol profesionálny vojak, nik z nás v takom strese ešte nebojoval, a tak bolo celkom pochopiteľné, že bežiac, kričiac a strieľajúc po všetkom čo sa hýbe mohla niekedy rana zasiahnuť, aj keď neúmyselne, niekoho z dediny. 

Ale dosť už. Dohodli sme sa, že vpád zostane našou traumou kým sa nerozhodneme ju liečiť, no zatiaľ nám chýbala sila a vlastne aj možnosti. Takže o tom nebudem pokračovať ani ja. 

Voľby sa stali hlavnou z tém. Ľudia pobehávali po uliciach, čítali plagáty o organizácii volieb, šomrali, že sú hneď prvého januára, keď ešte budú vyspávať opicu. Aj preto sa voľby organizovali večer, okolo šiestej hodiny s tým, že ľudia budú môcť napísať meno svojho kandidáta na akýkoľvek kus papiera, podpísať ho a hodiť do urny, malej bielej kartónovej škatule, z ktorej iba dnes vyložili konzervy sladkej kukurice, a na bok napísali veľkými čiernymi písmenami “Volebná urna”.

Vlastne to boli prvé voľby po krachu. Ako som už písal, dedinská rada, teda oficiálne “zastupiteľstvo” pracovalo bezozmeny, pretože ich činnosť nikomu nepripadala dôležitá. Vedeli sme sa nejako zorganizovať sami, bez pomoci niekoho zvrchu. Lídri vznikali prirodzene, bez nejakých volieb, jednoducho sa ľudia k nemu prikmotrili a robili, čo bolo dôležité. Preto sme aj nechápali, načo si ich ideme voliť. Ale zvyk je železná košeľa. Takisto bez volieb sa predsa stal šerifom aj Stano, oponovali niektorí a mali pravdu. Lenže z týchto osamelých hlasov nič nevzišlo, a tak sa voľby uskutočnia 1.januára o 18,00 hodine a budú trvať do desiatej. Kto nepríde, dáva najavo, že je mu to jedno, a že platí to, čo si ostatní zvolili. Táto zásada vyvolala veľký rozruch, pretože nevoliaci, teda tí, čo nemali v pláne ísť voliť sa hneď pýtali, prečo by mali byť viazaní rozhodnutím, ktoré neprijali. V malom kolektíve to znamenalo značný spor. 

Keď Barbora povedala, že ja budem voliť seba, iba som záporne pokýval hlavou. 

“Ešte neviem, ale seba určite nie.”

“Prečo?” Spýtala sa so záujmom Barbora.

“Ako to, prečo?” Pokladal som za samozrejmé, že si nemôžem dať hlas.

“Čo si snáď myslíš, že nejaký politik pri voľbách volí niekoho iného?” Zasmiala sa Ema a žmurkla na Barboru, ktorá však jej žmurknutie prešla bez záujmu. Nerozumel som jej celkom. Odkiaľ sa bralo to napätie?

“Asi nie.” Prikývol som so smiechom.

“Počuj, Števo, a čo tí, čo nebudú voliť? Vieš, dosť sa ohradzujú proti tomu, aby za nich rozhodoval niekto iný.”

“Ak nebudú voliť všetci, nemôžem prebrať ten post.” Odpovedal som jednoducho. Mne sa to vôbec nezdalo ako niečo zvláštne. Bolo mi jasné, že pokiaľ sa nezúčastnia všetci, nemám právo zasadnúť na stolec šerifa. Takto sme ten post volali. Žandár sa nejako neujal a slovo “policajt” malo príliš veľa negatívnych konotácií z doby, keď ako jediní ozbrojení toho napáchali až dosť.

“To je hlúposť, nikdy neprídu všetci.” Oponovala Barbora.

“Tak to by mali, pretože ja som to už jasne deklaroval.” Odvetil som.

Jasne, ako jasne. Povedal som to párkrát v krčme, a nikto nebol so mnou ochotný o tom seriózne diskutovať. Každý iba mávol rukou, že “to sú len reči”. No ja som to myslel absolútne vážne. “Veď sa uvidí.” Smiali sa mi.

“To je ale neslušné voči tým, ktorí prišli.” Zapojila sa do témy aj Ema.

“Tak, ak je to neslušné, potom je neslušné neprísť a nie zvaliť vinu na mňa, ktorý som to povedal. Je to predsa moje rozhodnutie.”

“Tak si predstav, že k voľbám prídu všetci okrem jedného, z nich bude chcieť za šerifa teba povedzme 90% a ty povieš, že to neberieš, lebo nedošiel Imro z krčmy.
“To si bude musieť vybaviť tých 90% s Imrom.” Odvetil som a myslel som to úplne vážne.

“Odmietneš dvesto ľudí, kvôli jednému?” Spýtala sa Barbora neveriac.

“Áno, podmienky som stanovil. Ak niekomu záleží na tom, aby som bol šerif, tak nech prehovorí všetkých, aby prišli. Ak to nedokáže, alebo teda ak dvesto ľudí nedokáže presvedčiť jedného, potom je to ich nedostatok, ale nie môj.”

“Voľby sú zajtra nemyslíš, že by sme to mali dať nejako vedieť?”

“Dal som to vedieť.”

“V krčme.” Zachechtala sa Barbora, a Ema sa mi so záujmom pozrela do očí.

“To je hlúposť.” Poznamenala.

Chvíľu sme sedeli ticho, no nakoniec sa Barbora zdvihla a prikývla. 

“Ja to chápem. Ak ťa aj všetci nezvolia tak minimálne by mali prijať, nazvime to, prehru. Tak, ako futbalisti prijímajú prehru. Ale ak sa niekto ani nevyjadril, nejde o prehru, proste sa nazúčastnil. A my nevieme, čo chce. Vyhlásiť, že je mu to jedno, je podľa mňa chrapúnske. Možno nechce nikoho, možno je tak skormútený, že serie na nejakú bezpečnosť. Čo my vieme, ale je fakt, že na to, aby si ho k niečomu prinútil, by si musel použiť násilie, a to sa nepáči ani mne. Buď toho, čo nepôjde voliť presvedčíme nejakými argumentmi, alebo nie. Je to na nás.” 

Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala.

“Ema, ja po voľbách pôjdem s urnou k tým, čo neprišli a pôjdem do toho, až z nich ten hlas dostanem. Pôjdeš so mnou?”

Zrazu bolo napätie preč. Ema prikývla, usmiala sa na mňa, zdvihla sa z kresielka, podišla ku mne a silno ma objala. A napätie bolo späť.

Kým ma Ema objímala, Barbora znovu zviedla reč na chystanú svadbu.

“Tak čo svadba? Už chystáš?” Spýtala sa.

Ema sa odo mňa odtrhla, otočila sa na Barboru, oči sa jej rozžiarili a prikývla.

“A bude ten tvoj aj tancovať?”

Robo mal rozštiepenú holennú kosť od guľky a stále ešte kríval.

“Keď nie, budem ho nosiť.” Zvýskla Ema. “No, ale dík za pripomenutie, aj tak už musím ísť. Robovi už určite chýbam.” Mrkla na nás a prešla do predsienky. 

Vybral som sa za ňou. Stál som tam, opretý o stenu a pozoroval ju, ako si obúva čižmy, navlieka kabát, na krk si prehodila hrubý vlnený šál, ktorým si prekryla ústa, na hlavu chlpatú baranicu. 

Keď sa doobliekala, pozrela na mňa pátravým pohľadom, a v očiach som jej uvidel, že napriek nášmu rozhovoru tesne predtým, ako prišla Barbora, je už rozhodnutá. Ani len netuším, prečo.

“Ty si ho zoberieš, však?” Spýtal som sa tichúčko.

“Áno,” prikývla. 

Ešte raz ma objala a vykročila do síce slnečného, ale mrazivého dňa. Sledoval som jej postavu, ako sa mi vzďaluje a s ňou aj moje nádeje. Zavrel som za ňou dvere a predstava o spoločnom živote s Emou zostala vonku.

Keď som sa vrátil ku kozubu, Barbora sedela na kresle, kde ešte pred chvíľou s vyloženými nohami na stole, trónila Ema.

“Ty ju miluješ, však?” Usmiala sa na mňa.

Je fakt, že Barborba za tým, čo si myslela nikdy nešla ďaleko. Keď videla môj hraný nechápajúci výraz doplnila.

“Neviem či existuje niekto, kto to nevidí.”

“Fakt? To som taký čitateľný?”

“Jasné.” Rozosmiala sa tak chytľavo, že som neodolal a pridal sa k nej.

“Bože, museli ste mať z toho dobrú srandu.” Povedal som v smiechu.

“Ako kto. Robo ani nie, a Ema? Myslím, že Eme si milý, preto ti stále melie o priateľstve. Nechce o teba prísť, a možno ani nemá odvahu sa rozhodnúť inak. To je ťažké, vieš.”

“Chcela by nás oboch?” Spýtal som sa s nádejou.

“Nie,” výrazne pokrútila hlavou. “Len teba chce tak inak. Toto jej vyhovuje. Aby žila s Robom a k tebe mohla prísť kedykoľvek, keď ju bude niečo omínať. A ty, keď to nepochopíš, budeš navždy iba taký Omachel.”

“Omachel?” Spýtal som sa.

“Hej, ten z Mórica Beňovského. Ochranca svojej lásky, ktorý sa nikdy nedočká naplnenia.”

“To som takto úbohý?”

Tak krásne, nežne a milo sa na mňa usmiala, že mi prebehol mráz po chrbte.

“Nie úbohý. Krásny. Ale trpiaci. Je to také hlúpe, však, tieto romantické bláboly. Ale kopec ľudí im verí. Ó, aký krásny človek je to, ochraňuje svoju lásku, je jej oporou, a vydrží aj keď ona miluje iného. Čo je to za blbosť?! Tým teda nechcem povedať, že ty si blbý.” Doložila, keď si všimla zmeny v mojej tvári. “Iba, že je to blbosť.”

“Čo tým myslíš?”
“Že nečakaj.”

“Povedala, že si nie je istá.” Namietol som.

“Pozri, Števko, ja som presvedčená, že Ema to nerobí úmyselne. Verím, že aj ona má v tom chaos, a neverím, že ťa naťahuje. Robí to podvedome a nevie sa rozhodnúť. Hovorí sa, že medzi mužom a ženou nemôže byť priateľstvo, že aj tak nakoniec skončia v posteli. Lenže ja viem, že ak sa to aj stane, ich vzťah to rozloží. Preto, ak chce niekto byť priateľom opačného pohlavia, musia si dať pozor, aby tam nebol sex.”

“Ty si aká múdra.”

“Bolí to, viem, že ťa to bolí.” Povedala, postavila sa a podišla ku mne. Hľadela mi do očí. “Vidím to na tebe, ale ser na to.”

“Tebe sa to povie.”

“Mne? Mne sa to povie? Čo mám zo života? Povedz.”

Mlčal som a opätoval som jej uprený pohľad.

“Bola som decko, keď ma hodili na posteľ a strkali to do mňa…” Vzrušenie jej blčalo z očí. “Do všetkých otvorov. Neviem sa s vami dedinčanmi poriadne porozprávať. K tebe chodím len vtedy, keď niečo potrebujem, ani neviem, ako som sa dostala k tomu, že tu s tebou stojím a preberám veci, o ktorých by som si čo len pred hodinou nepomyslela, že je to možné. Som vnútorne ubolená, ukrivdená, zničená. Vo svojom vnútri kričím, ziapem na svet. Prišla som o najbližších v jeden sprostý deň. Prišla som o panenstvo takým spôsobom, že by som to nepriala ani tomu najväčšiemu nepriateľovi. Som vecheť, cítim sa ko vecheť, ako vlhká handra hodená niekde pri hajzli. A ty mi toto povieš?!”

Najradšej by som sa prepadol pod zem.

“Keď ti hovorím, že sa na to vyser, tak sa na to vyser. Keby som sa ja na to nebola vysrala, už o dva dni by som visela na lane na svojej verande. Nedá sa to inak, iba to zakopať niekde hlboko, kde to už nenájdem.”

“Keď to zakopeš, budeš sa naďalej trápiť.”

Celou silou ma tresla do pleca drobnou dlaňou.

“Choď do piče, Števo! Tak si to skús… Zabili mi rodinu, zmlátili a znásilnili ma, zabila som Eriku, čo by si chcel? Prečo by som to nemala zakopať niekde, kde to nikdy nikto nenájde?!” Rozplakala sa. “Ani ja.” Doplnila.

V takýchto chvíľach človek nevie, čo má povedať a nevedel som to ani ja. Iba som tam stál, s Barborinou tvárou opretou o moje rameno, cítil som ako sa chveje a ako jej slzy máčajú moju košeľu. Objal som ju a silno ju k sebe privinul. Chvela sa v mojom náručí ako vtáča. 

Neviem, ako dlho to trvalo, no keď sa odo mňa odtrhla, už nemala tvár skrivenú bolesťou, už sa na mňa znova dívala tá stará, dobrá, tvrdá, uzavretá, osamotená a neúprosná Barbora. Taká, ako sme ju poznali.

Odstúpila, buchla ma otvorenou dlaňou do pŕs, ale teraz už jemne, skôr priateľsky, usmiala sa.

“Pôjdem už aj ja.”

“Nechoď.” Pokúsil som sa zmeniť jej rozhodnutie.

“Ešte nie je ten správny čas.” Odvrkla.

“Ty si Omachel.” Povedal som to preto, lebo som to cítil. Biológovia môžu tisíckrát písať o feromónoch, o nejakých chemických reakciách v tele, o nejakých chemických a biologických procesoch, ale mne je to jedno. Zrazu som to vedel. Konečne dávali zmysel jej návštevy, jej žiadosti o soľ, či korenie, jej niekedy nezmyselné potreby, jej kamuflované návštevy. Hovorí sa, že chlapi sú slepí. Tak ja som bol slepý až-až a dlho.