Svet po... VI.

 DEŇ

Začalo jej byť chladno. Do jamníka vstúpila iba naľahko, pretože si bola istá, že sa tam dlho nezdrží. Išla si zobrať iba zopár zemiakov na cesnačku, ktorú sa chystala pripraviť, a ani vo sne nepredpokladala, že sa tu zdrží dlhšie. Dvere do jamníku pribuchla hneď, ako začula zvonku sprosté výkriky a občasnú streľbu. Zrejme stáli pri nej všetci svätí, ktorí jej nakázali, aby zaklapla ten vchod, a ani len neskúšala po rebríku vybehnúť a vykuknúť spoza dverí, čo sa v dedine deje. Teraz, s odstupom času mala návaly hanby, no na druhej strane zas úľavy, že možno bude jedna z mála, ktorej sa podarilo schovať sa. Najprv jej napadlo, odstrániť krátky drevený rebrík z jamníka, no zas si pomyslela, že by to mohlo byť podozrivé pre agresorov, že aha, jamník bez rebríka, načo by im možno došlo, že sa niekto v podzemí skrýva. Preto nechala rebrík opretý tak, ako bol, iba sa schúlila medzi vrecia zemiakov, do kúta a zopár z nich na seba navalila. Neprešlo ani päť minút, ak to dokázala odhadnúť, a už sa dvere na jej domci s hlukom otvorili, počula výkriky, nadávania a hlasný dupot ťažkých čižiem na podlahe. Dvere do jamníka sa dali prehliadnuť iba ťažko. Boli umiestnené pred dverami komory, s veľkým železným okom na dvíhanie. Počula neznáme hlasy, ako si overujú, či nik v domci nie je, strohé otváranie dverí do spálne, hádzanie predmetov po podlahe, nadávanie, prísahy, že ak niekoho nájdu, že si to s ním vybavia a ešte počula svoj dych a tlkot srdca, o ktorom bola presvedčená, že sa ťahá až do kostola. Sedela ticho, do pľúc naberala prach zo vzduchu, ktorý ho bol plný, a hrdlo ju začalo škriabať. Neodvážila sa odkašľať si, aby ju útočníci nepočuli. Aj v tom chlade cítila, ako jej stoja drobné chĺpky na rukách, prsné bradavky, ako jej steká pot strachu po tele, čo ešte zvýrazňovalo pocit chladu, až sa začala triasť ako osika. Iba nevedela, či zo strachu, alebo od zimy. Aj keď ich dedina nebola pod útokmi často, vlastne k veľkému konfliktu došlo iba raz, aj tak si pamätala, ako dopadla Barbora a ako im Stano kládol na srdce vždy, keď sa niekde zišli na nejaké spoločenské podujatie, ako žijú vo svete, ktorý nie je tak bezpečný, na aký boli zvyknutí ešte z čias fungujúceho štátu, aj keď ani ten nebol príliš istý. Stále im to prízvukoval, stále hovoril o tom, aby sa v takom prípade dobre schovali, alebo upaľovali z dediny akoby im horeli päty do najbližšej osade pre pomoc, a aj aby upozornili ostatných. Ema si teraz na to spomenula a krčila sa medzi tými vrecami ako myš, alebo potkan. Ani nevedela, či ich tu má. Sem tam našla roztrhnuté vrece, povypadávané kusy potravín a drobnými zúbkami nahryznutú zeleninu. Myši teda možno áno, potkanov určite nie. Keď tam raz hodila mačku, tá sa z vreskotom liepala po rebríku, a keď poklop zavrela skôr, ako sa zježené a vreštiace zviera dostalo k východu, počula tie zvuky, ktoré sa ozývali aj po malej kuchyni. Zvyčajne po niekoľkých sekundách poklop otvorila a dívala sa, ako zježené zdivené zvieratko vyskočilo von, vyčítavý pohľad uprelo na Emu a potom sa k nej niekedy aj celý deň nepriblížilo. To mojkanie Eme chýbalo, a tak to nezopakovala.

Cez dosky poklopu prenikalo dnu svetlo, v ktorom sa mihali prachové čiastočky a niektoré nezbedné lúče svietili Eme priamo do očí. Dupot čižiem neprestával a Eme šlo srdce z hrude vyskočiť. Počula rozbíjanie tanierov, šálok, zrkadla nad plechovým vandlom, buchotanie dvier a škrípavý zvuk posúvania skríň, a neskôr hrmot z ich prevrátenia. 

Aj tu stál Boh, alebo niekto iný pri nej. Príborník, ktorý najprv rozmlátili, jeden z votrelcov prehodil tak, že pristál na poklope a celý ho zakryl. Ťažká dubová skriňa nielenže zahatala východ, ale ho aj skryla pred zvedavými pátravými pohľadmi zlosynov. Ema si výdychla, no vzápätí ju premohol strach, ako nadvihne ten poklop, keď tam spadol ten ťažký dubový príborník. A nielen to. Zrazu sa aj tie malé čiastočky svetla stratili a Ema zostala v absolútnej tme. Prišlo jej zle a zatmelo sa jej pred očami. Môže sa spoliehať iba a len na to, že raz odídu a snáď jej niekto pomôže, keď bude kričať. No netušila, ako zistí, že dedina je už bezpečná. V jamníku síce nebola žiadna voda, no mala tam uskladnené jablká z jesene, z ktorých mohla cucať šťavu snáď do marca. Teraz sa však neodvážila ani pohnúť. Sedela ticho, ako myška, až jej začali tŕpnuť nohy. Už dobrý čas nič zhora nepočula, a aj keď si nebola istá, či sa náhodou nejaké hovado nevyvalilo na jej postel a nedrichme, odvážila sa vyrovnať si boľavé nohy. Natiahla si ich pred seba, oprela sa o zem za chrbtom, pokrútila ramenami, odhodila od seba ťažké vrecia plné zemiakov, a oči jej pomaly na tmu privykali. Predsa len, spod toho príborníka, prenikal k nej jeden lúč svetla, takže ako slepá nebola. Rozoznávala rysy poličiek so zaváraninami, bedničiek s jablkami, aj kopu piesku so zeleninou, aj šteble rebríka a samotný rebrík. Keď sa jej srdce trochu upokojilo, keď už pominulo bezprostredné nebezpečie, keď už zo svojho domu nepočula žiadny lomoz, keď si uvedomila, že na túto chvíľu ju nik nezabije, ani nezraní, začala uvažovať nad svojimi blízkymi. Čo sa to tam hore dialo? Mala dobré tušenie, že krik, nadávky a streľba nie je iba hašterenie medzi obyvateľmi, ale že ide o niečo oveľa závažnejšie. Prepad. Teraz sa jej práve tá predstava prepadu premietala pred očami. Možné následky, či možné scenáre toho, čo sa hore deje. Nemala to ako zistiť a tak jej fantázia pracovala na plné obrátky. Cez zrejme zavreté dvere, cez poklop a zvalený príborník k nej prenikali ruchy, rozoznávala krik a streľbu, no tá časom úplne prestala. Ale to bedákanie nie. Počula ho ako keby si priložila šálku na tehlovú stenu k susedom. 

Chlad jej vyhnal do nosa hlien. Bála sa aj fúkať, iba smrkala a prehĺtala. Nos ju z toho začal svrbieť, až jej do očí vybehli slzy. Do čerta!, hromžila.

Sedela opretá o stenu, dívala sa do tmavého kúta, smrkala, utierala si slzy z očí a čakala.

Nick mal plné ústa prachu. Polosedel, pololežal na zbytkoch slamy v stodole, díval sa na svoje ruky, ktoré ho boleli ani nevedel z čoho. Počul ruch, ktorý spôsobovali chlapi tmoliaci sa po stodole, alebo iba ticho sediaci opretí kto o stenu, kto o hranoly podopierajúce strechu. Z počiatočnej aktivity prepadli do letargie. Stačilo na to zopár prestrelených nôh, rúk, kolien. Zranení ochkali, plakali, bohovali sediac opretí o stenu, alebo ležiac na zemi. Niektorým stiahli tepny, aby nevykrvácali, no nik sa nestaral, či ich nemajú zaškrtené dlhšie, a či niekomu neodumrie noha, či ruka. Spoliehali sa na to, že končatina najprv začne neznesiteľne bolieť, a že sami postihnutí budú žiadať a prosiť, aby im niekto škrtidlo uvoľnil. Niekto mal opasok, niekto iba rukáv z košele, ktorý však úlohu tiež zastúpil. Niekto si škrtidlo ani nezaložil, teda skôr, dal si ho dolu hneď, len čo mu ho založili. Ryšavý krčmár, otec ryšavých súrodencov, sa na jednej nohe kymácal, plecom opretý o silný hranol v strede miestnosti. Dýchal síce, ale jeho konštitúcia za chvíľu vypovie službu. Ešte to nik nevedel, no o pár minút sa zrúti na zem a nebude mu už pomoci. 

Tony, Nickov brat dostal guľku do kolena, keď vystrčil nohu a tesne pod krk ďalšiu guľku, ktorá sa vzápätí predrala cez dosku stodoly a už spomalená sa mu zaborila do tela. Krv z rany sa valila v hustých tmavočervených stuhách a nebolo ju možné zastaviť. Ležal na zemi a pomaly dodýchal, ešte skôr, ako sa jeho otec zvalil do prachu. Nick sa ho snažil prebudiť k životu, kričal, aby sa nevdzával a aby nezaspával, triasol ho za ramená a vzlykal mu do ucha.

“Nevzdávaj sa! Bojuj! Nezaspávaj, buď pri mne!” Mixoval ho až sa mu telo a hlava natriasali, akoby boli z gumy. 

O pár minút už Nick triasol bezduché telo, potom sa zvalil do slamy a ruky ho boleli, ani nevedel od čoho. Možno od toho kŕčovitého zovretia bratových pliec.

Chlapi mu chceli najskôr pomôcť, ale on ich lakťami odsacoval, a v prestávkach medzi motivačnými výkrikmi, vzdychmi a plačom im nadával, aby ho nechali, a nechali na pokoji aj Tonyho, ktorý vypustil dušu mohutným a utrápeným vzdychom.

“Mali sme ísť so Stanom, mali sme ísť so Stanom!” Kričal Nick aj keď ani netušil či Stano vôbec žije, kde je, či vie, čo sa v dedine deje. Nebol si istý, no predpokladal, že banda, ktorá ich prepadla bola zároveň banda, ktorú šiel Stano s chlapmi omrknúť. Zdalo sa mu to najpravdepodobnejšie. Keď si zostavoval časový plán boli iba dve možnosti. Horda sa v lese stretla so Stanovým miniatúrnym oddielom a zniesla ich zo sveta, alebo sa vôbec nestretli, Stano zbadal, že horda je preč, a mohol si domyslieť, že zaútočili na dedinu. Mohol si domyslieť, Nick dúfal, že áno. Čo by v takom prípade spravil on? Samozrejme by sa hnal späť do dediny, lenže ak by sem vrazili, nemali by proti sedem násobnej presile žiadnu šancu. Nick sa spoliehal na to, že Stano má viac rozumu, čomu napovedalo aj to, že ak by sa Stano hneď vrátil do dediny, už by tu dávno bol. A nie je. Teda aspoň tomu nič nenasvedčuje. Ešte sa mohol rozhodnúť, že ide skupinku vandrákov od vyhasnutého ohňa hľadať do lesa, ale tomu Nick príliš neveril. Hluk, ktorý nájazdníci robili, spolu s krikom vydesených dedinčanov a praskajúcich výstrelov musel Stanovi napovedať, o čo ide. Čo by robil on? On by sa pomaly priblížil k dedine tak, aby do nej videl a naplánoval by útok. Lenže so svojou muníciou, počítanou na dlhý pochod a na malú skupinku pri ohni, by veľa šancí nemal. Mohol by ešte odbehnúť k Barbore. Tá mala munície a zbraní na tony. To by pýtalo ešte nejakú hoďku, hoďku a pol navyše. Sú to chlapi, mohli bežať. Teda ak horda Barboru už dávno neposlala do neba. To nevedel. 

Poludňajšie, nízko stojace januárové slnko pálilo cez škáry v doskách a prach vytváral čudné obrazce. Aký má s nimi horda plán už vedel. Keď sa rehotali a medzi sebou sa hecovali, vyrozumel, že si chystajú na večer krásnu vatru. Presušená stodola bude horieť ako papier. Ktovie, či sa skôr milosrdne zadusia dymom, alebo bude cítiť tú hroznú horúčavu a škvariacu sa kožu. Vzhľadom na horľavosť stodoly bol Nick presvedčený, že si užije dosť bolesti. Oveľa horšiu bolesť si však zrejme zažijú ženy a deti umiestnené v bývalej telocvični starej školy. Nechcel si ani predstaviť, čo s nimi bude táto zgerba robiť. Nakoniec mu napadla myšlienka, o čo to majú ženy horšie. Muža jednoducho dokopú a zabijú, na čo by sa s ním dlho mordovali, no ženy?... Tisíckrát horšie dopadnú. Mladšie, krajšie si užijú trápenia až nad ľudské schopnosti. Deti nič nechápu, zrejme ich znesú zo sveta oveľa rýchlejšie, pretože im nemôžu ponúknuť nič, čo by chlapi chceli. Našťastie nepomyslel na to, že ešte existujú aj zvery s inými, oveľa úchylnejšími potrebami. 

“Musíme niečo spraviť.” Povedal tak ticho, že ho ledva počuli. No, počuli.

“Čo?” Spýtal sa jednoruký majiteľ píly Julo. 

“Musíme niečo vymyslieť.”

Julo sa postavil, prekročil mŕtveho Kopeckého, ktorý navrhol, aby bol 13. január pokladaný za začiatok krachu a kvokol si k polosediacemu Nickovi. Ako Kopeckého prekračoval, zavadil o jeho bok a ten sa prevalil na brucho s ťažkým odgrgnutím. 

Vzduch v stodole bol skoro nedýchateľný od telesných štiav mŕtvych. Našťastie bola zima a krátky čas od úmrtia, takže typický mŕtvolný zápach sa ešte nešíril. A zrejme ho už ani nezacítia. 

“Sledujú nás.” Julo šeptal, no jeho šepot prilákal ešte troch chlapov, ktorí dovtedy vypĺňali jeden z rohov stodoly. 

Robo-Emin frajer, Mič-Nickov brat a Emino dvojča, a Emil tenký vysoký tkáč s nosom ako čakan. 

“Len čo vykukneme, budú páliť.” Doplnil Jula Mič.

“Hej, no a? Aj tak nás upália. Videli ste pred krachom tie filmy, kde zopár vojakov viedlo na smrť stovky ľudí a tí šli ako ovce. Ja ako ovca nepôjdem. Aj keby mi mali stokrát koleno prevŕtať, nebudem tu čakať na oheň.” Nick vypľúval slova cez zovreté pery. “Svine!” Uľavil si.

“Povedali, že až večer, tak čo keby sme zatiaľ niečo vymysleli, nemá zmysel sa uponáhľať.” Julova poznámka mala zmysel a tak ostatní, vrátane Nicka prikývli.

“Mohli by sme ísť cez strechu.” Navrhol Emil a už sa aj zahľadel smerom hore, na dosky prekryté térovým papierom.

“Mohli.” Pritakal Nick. “Len aby nás nepočuli. Odtrhnúť tie dosky od hranolov nebude sranda a nebude to ani ticho. Budú praskať a vŕzgať. A v dedine už je kľud. Len sem tam niekto reve… Bože…” Stíchol, aby prehltol slinu. 

“Niečo ale musíme robiť. Ešte sa môžeme podkopať.” Druhý návrh Emila bol prijatý s väčšou rezervovanosťou.

“To nie, videli by to. Ani nevieme, koľko ich stojí vonku, iba to, že ak sa chcel niekto prestrčiť, schytal to. Keby sme vyliezali zo zeme, neuniklo by im to. Tá strecha sa mi páči najviac.” Povedal Robo a napol svaly na svojich obrovský kováčskych rukách. “Tie dosky vytlačím.”

“Aby si sa mal o čo oprieť. Zo zeme rebrík nedočiahne a z vyvýšeného pódia je zas privysoký.”

“To by sme ho možno aj zlomili. Ešte ho môžeme skrátiť.”

“Ako? Nič tu nie je. Je to stodola na slamu nemáme tu nič, čím by sme to spravili.”

“Zlomíme ich.”

“Kurva, chlapi, všetko sa tu ozýva ako v kostole. Bude to praskať, lámať sa…”

“Prestaň Mič, to môžeme takto zapudiť každý nápad.” Zahriakol brata Nick. “Poďme na to, nemáme čo stratiť.”

“Čo keď niekto príde?” Spýtal sa Mič vážne.

“Kam? Do stodoly? Keď nás budú počuť, tak sem nikto nepríde, akurát nás podpália skôr.” Odvetil Emil a nevhodne sa zasmial.

“Nie, myslel som, čo keď Stano o nás vie a už niečo chystá. Ak počkáme a príde, môžeme prežiť. Ak nie, môžu nás tu všetkých pozabíjať. Teda spáliť, snáď nebudú plytvať muníciou.”

Všetci štyria zostali ticho uvažujúc nad touto možnosťou.

“Už som nad tým rozmýšľal.” Ozval sa Nick. “Ak má Stano trochu rozumu, tak si zistil, čo sa tu deje a niečo plánuje. Ak si Barboru nevšimli, máme šancu, ak ju tiež zabili, naše šance sú blízke nule. Aj keby Stano šiel do susednej osady, ťažko ich prehovorí na útok, tí budú radi, že o tom vedia, a budú tráviť čas lepšou prípravou obrany a nie aby šli k nám pomáhať.”

Ostatní chlapi ticho prikyvovali. V hlavách mali zmätok, ktorý sa odzrkadlil na ich pevne stisnutých perách.

“Treba aj tak vytvoriť plán, a potom s ním oboznámiť ostatných. Je nás viac, musíme niečo vymyslieť.” Zamyslene prehovoril Nick.

“Nás je viac, ale oni majú zbrane a my máme nevýhodu, že sa nevieme vyvaliť zo stodoly v jednom šíku, ale budeme vychádzať skoro po jednom, aj keď zo strechy.” Emil po počiatočnom entuziazme a dvoch nápadoch zrejme stratil povestnú iskru.

“Doparoma! musíme niečo spraviť!” Ozval sa Nick a ostatní váhavo prikyvovali.

Ale nik nevedel čo.

Dve skupinky, lovci a prieskumníci, sa stretli na chodníku do Barborinho domu. 

“Poďte dnu.” Vyzvala ich Barbora, prehodila si pušku cez ľavé predlaktie a pravou si ju pridŕžala, aby jej nespadla, a vydala sa do domca. Odopínali si snežnice a ako vchádzali dnu obúchavali si sneh z čižiem.

Sedeli v malej kuchyni piati, ostatní buď opretí o linku, o stenu, o dvere, alebo sa iba kolísavo premiestňovali po priľahlej miestnosti.

“Nemáme čas, čo vieme?” Spustil hneď Stano, akoby zabudnúc na drobnú krízu pred pár hodinami. Alebo, aby odčinil svoju domnelú vinu.

“My nič. Ideme z opačného konca, iba sme počuli výstrely. A vy?” Obrátil sa na Stana, ktorý sedel za stolom prikrytom bielym obrusom hneď vedľa Barbory. Aj rozmýšľala, že by im niečo ponúkla, ale čo ponúknete skoro dvadsiatke chlapov? Kým by ich obslúžila bol by večer. A tak iba ticho sedela.

“My sme tiež nič nevideli…”

“Hovoril som, aby sme sa pozreli.” Skočil Stanovi do reči Slavo, ktorý vtedy navrhol, aby sa aspoň ďalekohľadom niečo videli.

“Veď viem, dobre, nemusíš pripomínať. Mne stačilo, čo sme počuli.”

“Tak čo? Čo ste počuli?” Kamil, šéf lovcov, ktorí v ten deň vyrazili o tretej ráno, aby sa čím skôr vrátili do dediny, bol netrpezlivý. Dalo sa to očakávať. Slnko práve bolo najvyššie, čo vzhľadom na skorý január znamenalo, že sotva lizalo vrchy, za ktorými sa čoskoro stratí.

“To, čo vy, teda výstrely, ale aj krik, bedákanie žien, nadávanie chlapov. Po tej zimnej krajine sa to nieslo, ako na krídlach sokola. Ani sme nemuseli pozerať cez ten ďalekohľad. Stačilo, čo sme počuli.”

“Koľko ich je?” Spýtal sa Kamil.

“Nevieme,” odvetil Stano, “ no bude ich isto viac ako nám hovoril Ondro, pretože tá dedina doslova vrela.”

“Ani odhad?”
“Nie.”

“Mali sme sa predsa len pozrieť.” Zopakoval Slavo.

“To by bolo aj tak nanič,” oponoval Kamil, “aj tak by vám to nepomohlo. Ak behali od domu k domu, boli rozlezení, aj tak by ste to presne neodhadli. Môžeme ale ísť na výzvedy a napočítať ich. Keď už skončili s rabovaním možno sa zgrupili do skupiny. Tak by som to robil ja, keby som mal niekedy chuť napadnúť iných ľudí.”

“Nie je čas ísť na výzvedy. Prešli tri roky od krachu, už to nie je ako to bývalo, teraz sa už okolité dediny skoro dozvedia, že sa niečo stalo. Obchod je rušnejší, nemôžu sa spoliehať na to, že sa u nás mesiac nik neobjaví. Podľa mňa na to idú rýchlo, bleskovo. Napadnú dedinu vyvraždia, čo sa dá, pobavia sa so ženami, naložia jedlo, muníciu, zbrane na autá a zmiznú možno už do večera.” Stano to síce povedal ledabolo, akoby ho to ani netrápilo, ale z toho, čo počuli a aj keď Stano počul sám seba si uvedomili, aké to môže mať katastrofálne následky. Ak budú naozaj takí rýchli, ich sedenie a špekulovanie nad tým, čo by mali robiť je úplne zbytočné. 

“Poďme hneď. Ešte za svetla, čo keď naozaj všetko potrebné dokončia do večera a nám zostane už len spálenisko a prázdne skladištia. Výzvedy môžeme robiť priamo pri presune, nemusíme poslať zvedov a čakať na ich návrat, poďme hneď.” Horlivo prednášal Kamil a už sa aj zdvihol zo stoličky.

“Počkaj, oddýchnime si trochu.” Navrhol jeden z lovcov, no Barbora sotva počuteľne povedala:

“Nemáme čas. Poradíme sa cestou. Máme jeden a pol hodiny na prebratie taktiky. Poďte, vydám vám lepšie zbrane a muníciu. Hlavne vám chlapci,” otočila sa na lovcov. “Dám vám automatické pušky a náboje, ručné jednoranky sú vám teraz na hovno. Brokovnice si nechajte, majú lepší rozptyl. Ja si zoberiem ostreľovaciu a… Kto ešte chce? Kto má skúsenosti s presným zameriavačom?”

Neprihlásil sa ani jeden, no Barbora aj tak ukázala na jedného z nich a vyzvala ho, aby ju nasledoval. 

V tajnej skrýši, za stenou garáže, pod zemou spolu s bicyklom a vysielačkou mala iba jednu jedinú zbraň. Barrett M82. Tú si nechá sama. Vystrašeného mladíka viedla do miestnosti nad zemou kde mala celý arzenál a medzi nimi dve TAC-50 aj s nábojmi. 

Keď sa vrátili, poodomykala a prezradila skupine takmer všetky svoje skrýše až nakoniec vychádzali po zuby ozbrojení, ako vo filme Vojna svetov. 

“Čo keď nás sledujú? Čo keď nás cestou po lúke zbadajú?” Spýtal sa jeden, na čo Barbora iba prikývla a doniesla z garáže asi tucet bielych plastových veľkých vriec. 

“Narežte a zakryte sa. Tí, čo nemajú, budete v strede. Nie je to bohviečo. Ak sledujú cestu, sme v riti, ale ak nie, aspoň neprilákame pozornosť. Alebo je ešte jedna možnosť, čo nás bude stáť tak 30 minút navyše. Môžeme zbehnúť týmto kopčekom a kliesniť sa cez kraj lesa. Posledných 200-300 metrov je po lúke, ale povrch je profilovaný, keď sa zohneme, nemusia nás spoza kopca vidieť. Posledné metre by sme sa síce zviditeľnili, ale zas je to za kostolom, môže nás zakryť stavba. Ak teda nebudú mať nikoho pri kostole. Tak čo? Obetujeme tú polhodinku?” Spýtala sa Barbora.

Neváhali ani minútu.

“Jasné, radšej ísť dlhšie nepozorovane, ako kratšie a byť ako na dlani.” Povedal niekto. 

“Čo keď majú psov?” Zaznel vystrašený hlas.

“Prestaň, kurva! Nemajú!” Zahriakol hlas Slavo.

Navliekli si na nohy snežnice, pobrali zbrane, z ruksakov vyhodili potraviny a naložili ich muníciou. Pomalým namáhavým krokom, ktorý neskôr zrýchľovali sa vydali do dediny.

Kráčali rýchlo a ticho, iba funeli a vŕzgavý zvuk ušliapavaného snehu im hral v ušiach monotónnu hudbu. Ani nepomysleli na to, čo hovorila Barbora, že si za tie dve hodiny preberú stratégiu. Ledva lapali po dychu a na snovanie útoku im nezostávala energia. Niekto by povedal, že idú na jatky. Skupinka síce dobre ozbrojených, ale predsa len v polovičnom počte mala útočiť na dedinu, kde bolo skoro 50 hrdlorezov schopných všetkého. Lenže keď máte odhodlanie, hnev, pocit krivdy, túžbu po pomste a trochu šťastia, môže to vyjsť. Tá trocha šťastia sa prejavila asi 800 metrov pred dedinou, keď v hustom poraste našli malé chvejúce sa telíčko jedenásťročného Tobiasa, ktorému sa podarilo utiecť, no na zlomenej nohe nevládal prejsť viac, ako tých osemsto metrov a teraz sa triasol v hustom kríku divej ruže obrastenej mladou dubinou. Neboli by si ho vôbec všimli, keby Tobias nespoznal chlapov, ktorí ho míňali. 

“Ujo Laco.” Oslovil jedného z lovcov, chlapiska veľkého ako Nick, ale oveľa pokojnejšieho a hlavne s minimom testosterónu, takže by bol ako bojovník v bežnej situácii úplne nepoužiteľný. 

Zhrčili sa okolo neho a vyzvedali sa. Tobias ušiel v nestráženej chvíli cez okno telocvične ešte predtým, ako sa jeden z hordy rozhodol, že bude v zadnej časti budovy strážiť. Chlapec bol medzi prvými, ktorých tam nahnali a tak, len čo vpadol do veľkej miestnosti s basketbalovými košmi, hádzanárskymi bránkami, ktoré už ledva stáli a zopár rozpadnutými žinenkami, ihneď prebehol k protiľahlej stene, pretiahol svoje detské plecia cez uzučké vetracie okienko a vyskočil. Pri dopade si zlomil nohu, no ohromný strach mu na chvíľu otupil zmysly a to mu umožnilo odplaziť sa do krovia skôr, ako si ho niekto stihol všimnúť. Až tam ho bolesť uderila najsilnejšie, a napriek nej sa plazil a plazil až sa dostal do ružového kríka obrasteného mladou dubinou, kde sa chystal umrieť. 

Tobias bol síce dieťaťom, ale veľmi všímavým, čo sa mu pri jeho maliarskych pokusoch zachytiť okolitú prírodu veľmi šiklo, a teraz sa to šiklo ešte oveľa viac.

Chlapi sú zavretí v stodole a večer ju chcú zapáliť. Ženy a deti sú zamknuté v telocvični, nevie koľko zlosynov ich stráži. Je ich okolo 50 a všetci majú zbrane, ale zas nie všetci sú silní chlapi. Sú medzi nimi aj také odjebky. (Ako to hovoríš? Nehanbíš sa? Nie, ujo.) Majú nákladné autá, ktoré sú zaparkované za krčmou, čo je asi dvesto metrov od kostola. Dá sa k nim nepozorovane dostať medzi domami a čo Tobias vie, nestrážia ich. Sú celkom sebavedomí, a keď sa sem tam obzrel, nevidel ani hliadky okolo dediny. Vie, že strážia stodolu a že strážia aj telocvičňu, ale nevie koľkí. 

“Karol, Juro. Navlečte si tie biele vrecia a choďte sa poobzerať.” Stano určil dvojicu mladých chlapcov, ktorým sa do toho príliš nechcelo.

“Chlapi, je jedno či umrieme teraz, alebo neskôr. Ak nechcete ísť vy, pôjdem ja.”

Nakoniec privolili. Odplazili sa z dubiny, chlapi ich čas sledovali až im zmizli za závejom.

“Tak čo? Kým čakáme, mohli by sme si niečo povedať o tom, ako chceme zaútočiť.” Navrhol Kamil, Stano prižmúril oči a nahlas rozmýšľal.

“Je to ako partizánska vojna. Ak majú niekoho, čo sa v taktike boja vyzná, budeme to mať horšie. Zatiaľ predpokladajme ten lepší scenár….”

“My dvaja sa odplazíme na vyvýšené miesto, dáme si tie biele vrecia a budeme ich dávať dolu po jednom, ako budú vychádzať z domov.” Barbora sa uškrnula, sama dobre vediac, že takto môže zložiť dvoch-troch, ak bude s ostreľovačkou úspešní aj mladík, tak päť, či šesť chlapov, kým bude fungovať prekvapenie. Viac nie. Potom už len tých, čo budú páliť zo skrýš.

“Musíme v nich vyvolať dojem, že nás je viac.” Napadlo Stanovi. “Barbora, vy sa budete musieť často presúvať. Nech prichádzajú smrtiace strely z viacerých miest. Aj my by sme sa mali rozdeliť tak, aby mali pocit, že sa strieľa z každého rohu…”

“To by fungovalo, keby sa dalo z každého smeru niekde skryť, ale dobre vieš, že takýchto miest, kde nás nevidia je okolo dediny iba pár.” Namietol Karol.

“Tak musíme ísť dnu.” Zahlásil Stano a ostatní naňho vypliešťali okále.

“Ako dnu?”

“Tak, dnu, do dediny a vojsť do domcov. Celkom dobre sa dá v dedine nepozorovane medzi domami predchádzať, hlavne keď nás nečakajú. Vojdeme do domov a budeme páliť odtiaľ, niekto im medzitým vyhodí tie ich autá do vzduchu. Barbora, komu si dala výbušniny?”

“Jurovi, do batoha. Ale iba dve, to je málo.”

“Stačí,” odvetil Stano a pousmial sa.

“Oni ale budú vidieť že pálime z domov.” 

“To určite, ale v momente prekvapenia to nebudú tušiť. A my im nesmieme dať dosť času na to, aby sa stihli nejako sformovať Je nás dvadsať, musíme to zvládnuť, Na našej strane je prekvapenie.”

“Vyhodíme im tie autá do luftu?” Spýtal sa pochybovačne jeden z lovcov. “Nenecháme ich radšej tak? Čo keď budú chcieť utiecť a ušetriť nám boj? Na zničených autách sa nepohnú.”

“Inak,” zareagoval Stano. “My spustíme iba jednu výbušninu, druhú necháme v aute a počkáme, kým sa tam nahrnú. Možno majú v autách aj muníciu, a dostaneme ich viac. Alebo ešte lepšie, tie výbušniny nepoužijeme vôbec a počkáme až kým prídu k autám.”

“To by sme museli veriť tomu, že sa k tým autám vypravia.”

“Prečo? Výbušniny by malo zmysel použiť iba vtedy, keby sme vedeli, že sú zalezení niekde na jednom mieste. O tom dosť pochybujem, ale možno nám zvedovia prinesú aj takú informáciu. Ak sú ale rozlezení, potom je lepšie výbušniny pripraviť k autám. Ak tam majú schovanú muníciu, a ja som si istý že to tak je, potom počkáme a pošleme ich k oblohe viacerých. Pokiaľ sa k autám nerozbehnú, aspoň nám zostanú neporušené. Tak, či tak s výbušninami v autách nemáme čo stratiť a ich lepšie použitie je iba vtedy, ak sú niekde zgrupení. Uvidíme čo nám povedia chlapci, keď sa vrátia.”

“Keby bola tma.” Vzdychol si jeden.

“Lenže nie je, a my nemáme čas. Podľa toho, čo hovorí Tobias, chlapi v stodole majú pred sebou pár hodín života.”

Sedeli pri tom kríku, z úst im vychádzala para, ktorú zakrývali šatkami, aby ju niekto spoza kopca nevidel stúpajúcu k oblohe. Slnko sa už dávno stratilo za horami, a šero pomaly preberalo vládu. 

“Koľko je hodín?” Spýtal sa niekto.

“Tri.”

“Za chvíľu sa zotmie.”

Na skupinu chlapov a jednu ženu spadla tieseň. Prešlo asi tridsať minút, keď sa spoza kopca začali približovať dve plaziace sa postavy. 

Pri stodole stoja štyria, cez okno na školskej budove, kde sa nachádza telocvičňa videli troch, ale keďže to bolo cez okno, nevedia, či sú tam iba traja. Okolo školskej budovy sa prechádzajú dvaja. Asi desať chlapov stojí okolo ohňa a rozprávajú sa. Ostatných nevideli, ale predpokladajú, že sú v domoch a odpočívajú. Iba ťažko by ich bolo menej, určite ich je viac. 

“Poďme, už nemáme čas.”

“Ja to nezvládnem.” Povedal chlapec s ostreľovacou puškou. “Nikdy som to nerobil, nebolo by lepšie, keby si ju zobral nejaký skúsenejší, nejaký, čo loví dlhšie?”

Stano rozdelil úlohy, rozdelil posty, na začiatok poslal Barboru a Milana náhradníka za mladíka, ktorý odmietol ostreľovať na stanoviská, ktoré si vopred pripravili. Ostatným zadal úlohy, nabrali so sebou zbrane, strelivo a pomaly plíživo sa presúvali na svoje miesta. Kryli ich záveje, biele vrecia a súmrak, ktorý už pokročil. Vedeli, že nemajú veľa času, že musia byť zároveň rýchli a precízni. Strážiaci boli zaujatí svojimi objektmi, partia pri ohni sa venovala sama sebe, ich ľahostajnosť bola viac ako neprimeraná. Jednou otázkou, ktorú nemal Stano zodpovedanú bola reakcia tých, čo odpočívali v domcoch. 

Spoliehali sa na to, že ak zaútočia, horda bude mať prácu s obranou a ani im nenapadne riešiť zajatcov. Vedeli, že sa musia často presúvať a celá ich taktika bola založená viac na viere v nejakú vyššiu moc, ktorá im pomôže, ako na viere v taktiku, ktorú si naordinovali. Spoliehali sa na moment prekvapenia, na silné zbrane a na výbušniny na diaľkové ovládanie, ktoré sa chystali podložiť pod nákladné autá. Členovia hordy bojovali, oni ešte nie a to ich trápilo. 

Dvoch chlapov, ktorí mali umiestniť nálože pod autá už videli, ako sa plazia späť s rozpačitým úsmevom na tvári. Obaja vztýčili palce. Stano chytil dvojkanálový diaľkový ovládač, zapol hlavný spínač a držal ho v dlani  dúfajúc, že bude fungovať. Prečo by nemal?

“Poďme na to.” Zavelil Stano a skupina osemnástich mužov a jedna žena sa presúvali na stanoviská. Stano sa preplazil na miesto, odkiaľ spoza záveja videl na odparkované nákladné autá. Okolo nich stále nik nebol. Spoza záveja videl svojich priateľov, ako prikrčení povedľa múrov budov v ich tieni hľadajú svoje pozície. Podľa dohody bol štart akcie výstrel Barbory a Milana po jasných cieľoch. 

Stanovi tĺklo srdce až v hrdle. Bol si istý, že budú mať obete, iba nevedel, kto dnes ukončí svoju životnú púť. Odhodlanie brániť svoje majetky bola obdivuhodná, ale sám vedel, že jedno je niečo deklarovať, uchytiť zbraň a postaviť sa za nejakú múr a niečo iné je potom spoza neho vykuknúť, vybehnúť a strieľať po ľuďoch. Nemal istotu, koľkí z jeho partie sa budú iba krčiť v bezpečí, pritískať si zbraň na hruď a triasť sa ako osiky. Spoliehal sa však na to, že si uvedomujú, že neexistuje iný spôsob, ako zostať nažive a zároveň v osade, ktorú miloval. Možno niektorí utečú, možno zmiznú v širokých snehových pláňach, možno sa pridajú k inej osade a lepšie sa pripravia na možný príchod koristníkov. Stano mal toľko nevyrieknutých otázok, že ho z nich začala bolieť hlava. Čo sú jeho spolubývajúci zač? Koľko z nich sa pustí do získania svojich majetkov späť, koľkí sa v poslednej chvíli rozhodnú, že im to za to nestojí? Iba dvaja z celej osádky nemali nikoho v dedine, kvôli ktorému by boli ochotní položiť život. Tí predstavovali najvyššie riziko. Tí nemali žiadny dôvod v dedine zostávať. Ostatní mali zajatých bratov, sestry, manželky, deti… o ktorých vedeli, čo sa s nimi stane, ak sa dnes rozhodnú utiecť a nepomôcť.

Stanovi prebleslo hlavou “zbabelo utiecť”, no nedokázal pripustiť, že je to správne prídavné meno. Nie je zbabelý ten, čo si chce chrániť svoj vlastný život, čo chce na tomto svete žiť, založiť si rodinu, starať sa o ňu a keď príde jeho čas, opustiť svet v kruhu milovaných. Nie, toho nemôže nazvať zbabelcom. Kto je on, aby ho súdil? Dúfal. Dúfal a to mu dodávalo silu.

Spoza jedného z domcov padol výstrel a hneď za ním druhý spoza záveja. Jeden zlosyn pri ohni a jeden pri stodole spadli ako podťatí. Vzápätí sa rozštekali automatické zbrane snáď zo všetkých smerov.

Nick už ležal na streche. Nakoniec sa rozhodli, že predsa len vyrazia dosky a prederú sa cez krytinu, aby sa dostali von. V stodole našli jednu kramlu pohodenú pri stene, zhrdzavené hrable bez násady a malé kladivo. Tými si pomáhali a dúfali, že ich nikto nezapočuje. Prvotné obavy z toho, že by mohli byť hluční sa vôbec nenaplnili. Kramlou vypáčili dosky z hrady skoro nečujne, iba klinec ťažko zavŕzgal, no povolil. Keď uvoľnili dve dosky, riešili ako ich zlomiť, aby sa mohli prešuchnúť, no nebolo treba, Ak ich uvoľnili viac, a na viacerých miestach, dali sa nadvihnúť a štyria chlapi sa pretiahli v medzere. 

Najprv sa medzi sebou štyria dohodli, a potom oboznámili ostatných s tým, čo plánujú. Niekto navrhol, že rebrík musia skrátiť, aby sa dal postaviť na galériu.

“To už vieme, mudrák, ale ako?” 

“Zospodu.” Usmial sa mudrák.

“Ako zospodu?”

“Pozri, tu odsunieme laty, ktoré sú položené na galérii, vidíš sú pripevnené iba veľmi ledabolo. Potom povyberáme potrebný počet štebiel na rebríku a nohy zasunieme do tých škár tak, aby to stačilo. Nemusíme nič píliť ani skracovať, proste len nohy zasunieme do podlahy do potrebnej výšky.”

“Kurva, to je nápad.”

Chvíľu sa mocovali s vybratím stupienkov rebríka, no nakoniec sa im to pomocou malého kladivka podarilo. Zasunuli nohy rebríka do škár v podlahe a opreli ho o hradu. Nick vystúpil na rebrík a pomocou kramle začal uvoľňovať dosky z hranolov. Nebolo to jednoduché, ruky ho boleli a párkrát sa mu kramla vyšmykla a rozrezala mu dlaň. Neskôr ho vymenil Robo a aj jemu sa podarilo vytiahnuť pár klincov. Odstránili ich toľko, aby sa vytvorila medzi doskami medzera na pretiahnutie ich mohutných tiel. Špičkou kramle natrhli krytinu a hrablami a prstami dieru rozširovali, až vznikol východ, cez ktorý mohli vyliezť na strechu. Slnko už bolo schované za horami, súmrak sa blížil, keď sa všetci štyria vysúkali na strechu a zostali na nej ležať. 

“A my ostatní čo?” Počuli šepot zo stodoly. 

“Počkajte, omrkneme to, a vrátime sa pre vás. Iba chceme vedieť, kde môžeme zoskočiť, aby si nás nevšimli.”
“Zoskočiť?! Šak si nohy polámeme.” Tichý šepot zo stodoly.

“Dolu je sneh, naváľalo ho a sú tam aj nahrnuté kopy, keď sme čistili cesty. Nájdeme najlepšie miesto, kde by nás nevideli a kde je zároveň nejaká kopa. Čakajte.”

“Ale neujdite.” 

“Neboj.”

Nick s Robom sa plazili po streche zakrytej térovým papierom. Ruky bez rukavíc ich oziabali, no vzrušenie, ktoré prežívali bolesť utlmovalo. Na kraji strechy sa naklonili a hľadali vhodné miesto. Nenašli. Buď bol blízko strážnik, alebo dopadové miesto bolo bez dostatku snehu.

“Kurva.” Zahrešil Robo, keď sa znova stretli pri diere v streche. 

“A vy čo?” Spýtal sa Nick Miča a Emila.

“Nedá sa zoskočiť tak, aby nás nespozorovali.”

“Nedá sa zoskočiť tak aby nás nespozorovali.” Opakoval Nick Mičovu odpoveď cez dieru dolu do stodoly.

“Čo teraz?” Ticho šeptala hlava Mária učiteľa, strčená v diere akoby bez tela.

“Neviem. Nechaj ma trochu rozmýšľať.” Odvetil nervózne Nick.

“Len nie dlho, za chvíľu to tí hajzli podpália.”

“Nezdá sa, ešte sa chlapi pri ohni zabávajú.” 

“Raz prestanú.”

“Raz určite, a my dovtedy musíme niečo vymyslieť.”

“Počkáme na noc a pozoskakujeme.” Navrhol Robo.

“Lepšie, vylezieme všetci na strechu a keď to podpália, až potom zoskočíme.”

“Jasné, plameň nás bude osvetľovať a my budeme pod ich guľkami padať ako muchy.” Odmietol učiteľov návrh Mič.

“Tak čo?” Spýtal sa učiteľ namrzene, pretože jeho nápad sa mu zdal dobrý, no Mičova námietka ešte lepšia. 

“Od ohňa nie je vidieť na túto stranu stodoly.” Ukázal prstom Emil. “A ani strážcovia na seba všetci nevidia. Niekedy iba dvaja. Ak sa presunieme po streche nad tých, ktorí na seba vidia a naraz skočíme na nich, omráčime ich už len tým dopadom. Možno im aj väzy zlomíme. Vieme to spraviť ticho, len si musíme dať poriadny pozor na to, aby sme ich trafili dobre, pretože ak ich hneď neomráčime, budú vrieskať a sme v riti.”

“To by sme mohli zvládnuť. Poviem ostatným, aby vyliezli na strechu.” Navrhol Nick.

“To je hrozne nebezpečné. Čo keď im napadne, že sa na nás pozrú.” Namietol Mič.

“Nemôžeme urobiť nič úplne bez rizika, nejaké musíme podstúpiť. Aby sa všetci premiestnili na strechu, považujem za dobrý nápad.”

“Chlapi, sme tu samí muži, udrží nás strecha?” Spýtal sa učiteľ v diere. 

“Netuším.” Odvetil Mič a zamračil sa. Už ho aj začalo chladiť brucho, ako ležal na krytine. 

“Takže skočíme na tých dvoch, zabijeme ich, potom poskáču ďalší a zmizneme v hore, a snáď sa pod nami strecha neprevalí.” Zhrnul akciu Emil.

“Keby som nebol dosratý ako decko, zasmial by som sa.” Zamrmlal Robo a pokrútil hlavou.

“Robo, do riti, tak vždy lepšie ísť do nejakého rizika, ako čakať, kým nás v tom lepšom prípade zadusí dym. V tom horšom budeme cítiť ako sa nám škvarí koža.”

“Nič lepšie nemáme. Poďte pomaly na strechu.” Uzavrel Emil a podal pomocnú ruku učiteľovi, ktorý sa po ňu načiahol. 

Po niekoľkých zdarných prelezeniach zrazu začuli pukanie podporných dosák. 

“Stop! Stojte!” Zastavil rukami Emil ďalšiu hlavu, ktorá sa tlačila cez dieru, ako dieťa pri pôrode. 

“Čo je?” 

“Niečo prasklo.” Zašepkal.

“Doparoma, nemôžete nás tu nechať.” Hlas znel zvučnejšie.

“Preboha, ticho!”

“Chlapi, to nie je možné.” Snažil sa hlas z diery zastrieť paniku. “Snehu je tu dosť a keď napadne viac, musí to byť oveľa väčšia hmotnosť, ako čo sme schopní mať my. A strecha drží. Asi prasklo voľačo iné. Alebo si iba počul to, čo si chcel počuť.”

“Možno. Ale chvíľu počkaj.”

Emil  sa poobzeral po okolo ležiacich chlapoch. Každý z nich sa díval na dieru, na vystrašenú tvár v nej a najradšej by ju skopol dolu, aby ho neohrozovala. 

“Aj tak musíme ležať, tým váhu rozložíme, poďme všetci von.” Rozhodol Nick a za niekoľko minút sa váľali desiatky chlapov na snehu strechy. ŽIadne ďalšie zapraskanie už nebolo počuť.

“Čo ranení?” Spýtal sa dedinský farár s obavou v hlase. 

“Čo, čo ranení?” Nick zneistel a telom mu prešiel mráz, ktorý mu stiahol vnútornosti. 

“No, čo s nimi?”

“Snáď ich nechceš ťahať von!”

“A čo s nimi? Chlapi, nemôžeme ich tu nechať.”  

“Musíme.” Rozhodný, pevný, no smutný Nickov hlas zaznel medzi nimi ako zvuk zvona.

“Je tam môj otec”

“...a môj brat.”

“Prebúrame zadnú stenu a vytiahneme ich von.” Navrhol niekto.

“Ako to chceš spraviť, debil? Postrieľajú nás všetkých.”

“Vytiahneme ich cez dieru v streche.”

“Revali by ako tury od bolesti.”

“Omráčime ich.”

“A keď sa ti preberie na streche? Čo ho omráčiš zas?”

“A ako zoskočia?”

Beznádej, ktorá sa rozliala ako lepkavá smola po ležiacich telách bola to najhoršie, čo sa im zatiaľ stalo. 

Životy ich priateľov, otcov, bratov ležali na zbytkoch slamy a oni nevedeli, čo si majú počať.

“Choďte.” Kýval na nich z podlahy stodoly Bohuš, jeden z pekárov s prestreleným kolenom. “Choďte už, zmiznite. Nech vás už nevidím.”

Nadávali. Niektorí len tak pre seba, niektorí aj nahlas. Keď sa nedá, tak sa nedá.

“Počúvajte, zoskočíme všetci, odstránime tých dvoch, čo nás môžu vidieť a potom si to premyslíme.”
Chlapi prikývli, farár súhlasne zamrmlal aj keď všetci vedeli, že sa iba klamú. Toto na nich zostane ako biľag. Záchrana vlastných životov bude vykúpená smrťou tých, ktorí zostali v bolestiach ležať na zemi, v stodole, zavretí, neschopní pohybu, ranení, krvácajúci, čakajúci na hroznú smrť. 

“Možno ich pred podpálením budú ešte chcieť pozrieť a keď zbadajú, že je stodola prázdna rozbehnú sa nás hľadať a na podpálenie zabudnú.”

“Zbytočne sa snažíš. Budeme sa s tým musieť vyrovnať.” Odvetil na chabú obhajobu farára Nick.

Preglgol, utrel si z líca slzy, ktoré mu v bezmocnosti vytryskli a kývol na Roba.

“Skočíme my dvaja.”

Robo prikývol a vydal sa po streche plaziť na kraj, kde si chcel počkať na strážcu a skočiť. Museli to spraviť naraz, koordinovane, preto mal Robo ležať na jednom mieste a čakať na zlosyna dolu a Nick sa mal po streche presúvať tak, aby v momente skoku Roba bol aj on nad hlavou strážcu a zároveň v momente, kedy na seba nebudú zlosyni vidieť.

Nick sa musel plaziť pri kraji strechy a zároveň pred sebou odhŕňať sneh tak, aby ho nezhadzoval dolu, čím by mohol na seba upozorniť. Bolo to náročné na sledovanie pohybu, náročné na opatrnosť a náročné na načasovanie.

Robo už ležal na svojej pozícii a čakal na strážcu, ktorý by mal pod ním prechádzať. Nick sa premiestňoval tak, aby bol vždy nad druhým chlapom a dúfal, že sa raz zastaví, aby to mohol vykonať.

Teraz. Teraz je ten správny čas. Jeden sa dostal po Roba a Nick bol práve nad hlavou druhého, no boli na očiach tretiemu, Nie, teraz ešte nie.

Robo dýchal do snehu, prsty mu šli odpadnúť od bolesti z omrzlín, medzi nohami ho pálil sneh, uši mal ako ľadové cencúle. Nick sa aspoň hýbal, no on musel iba ticho ležať a čakať, kedy sa ten hňup dostane pod neho.

Ostatní chlapi ležali rozložení po streche a čakali na skoky tých dvoch, Hneď potom sa mali presunúť na kraj strechy a zoskočiť aj oni. Plán bol, že po skoku sa v tieni okolo stojacich domov dostanú za široký a vysoký závej, odtiaľ do lesa, a cez neho sa vydajú k Barbore, kde si zoberú zbrane a pokúsia sa oslobodiť ženy a deti z telocvične. Hrozne chabý plán. Viac tušili, ako vedeli, že horda po podpálení stodoly vyvraždí telocvičňu, a keby sa aj so zbraňami od Barbory vrátili, našli by iba zhorenisko a kopec mŕtvol ich blízkych.  

No pre umlčanie vlastného svedomia im iný plán nenapadol.  

Teraz! Kývol Robo na Nicka, ktorý ho neustále sledoval a šúchal sa na streche tak, aby bol vždy nad strážcom. 

Áno, teraz je čas. Obaja ležali nad hliadkujúcimi mužmi, ktorí boli teraz mimo zorného poľa ďaších dvoch.

Teraz, prikývol Nick a obaja skočili. 

Len čo sa Nick odrazil od strechy začul výstrel. Strážca sa po ňom zvalil ako podťatý a Nick dopadol na jeho mŕtve telo.

V studenej telocvični sedeli na zadkoch mamy a deti si túlili k prsiam. Väčšina malých detí spala, no tie staršie sa vystrašenými očami ako stredy lekvárových koláčov dívali okolo seba a fňukali. Stačilo pár takých, čo plač neudržali, aby sa k nim pripojili aj ostatné deti, ktoré matky bezmocne tíšili.

Túlili sa k sebe, objímali sa a nečakali na nič, iba na hroznú smrť.

“Držte tam huby! Ticho!” Zareval niekto spoza dverí. “Lebo tam vpálim, a prvého čo uvidím rumádzgať podrežem od ucha k uchu.”

“Tichúčko, tichúčko.” Tíšili matky svoje deti a zalievali im svojimi horkými slzami jemné vlásky. “Tichúčko, neplačkaj, dobre bude, maminka je pri tebe.”

Utierali im slzy, soplíky, ktoré tiekli z nosa, kolísali ich v náručí, no nepomohlo nič. Deti stále fňukali, zo zimy, aj zo strachu matiek, ktorý svojimi srdiečkami vycítili. 

Začalo sa stmievať a úzke okná telocvične, ktoré mierili na sever už boli šedivé a hrôzostrašné. Nádej vraj zomiera posledná, no ženy už nijakú nemali. Iba aby to skončilo skoro a čo možno najmenej bolestne.

“Povedal som, aby ste boli ticho, vy malí sráči.” Zareval.

Dvere sa roškľabili, vstúpil ohromný chlapisko a načiahol  sa svojim pazúrom za najbližšie sediacou matkou, ktorá držala v náručí svojho dvojročného syna.

Iba vykríkla Nie! a pažba jej prerazila lebku. Zvalila sa nabok bez polovice tváre, ruky a nohy sa jej roztiahli po podlahe, kúsky mozgu zašpinili zodraté parkety. Ostatné matky skuvíňajúc iba zabárali tváre do detských vláskov, a tie ziapali v hroznom strachu nechápajúce realitu. Dvojročného syna, ktorého matke vytrhol zlosyn z náručia, chytil jednou rukou za členky, rozohnal sa a jediným úderom do podlahy mu rozbil hlavu na kašu.

“Tak,” odhodil bezvládne telíčko pod rebriny. “Bude tu už ticho? Poď sem ty.” Uchytil za lakeť dvanásťročnú Eriku, sirotu, ktorá neschopná pohybu stála pomočená pri dverách s očami vytreštenými na krvavý kus tela hodeného pod rebrinami. Mali sa ostatné matky postaviť na jej obranu? Nie, v takýchto chvíľach u väčšiny ľudí vypína racionálne uvažovanie a zapína sa iba obyčajný a niekedy krutý pud sebazáchovy. Mať život aspoň o niekoľko minút dlhšie. To je svetlo na konci tunela, to je tá žiariaca hviezda, na ktorú sa teraz upäla všetka pozornosť kvičiacich a skuvíňajúcich nebohých žien sediacich na studenej podlahe tichej telocvične. Možno by mali viac šancí, ak by sa ako jedna postavili a rozbehli sa do dverí. Možno by ich niekoľko zastrelili ale veľa by sa cez nich dostalo. No, ktorá pôjde prvá?  Žiadna sa nenašla. 

Dvere sa s hrmotom zabuchli a Erika stála zrazu opretá bruchom o parapet. Cítila, ako jej to zviera surovou rukou sťahuje pančušky a nohavičky, cítila ako jej nadvihuje sukňu, studený tvrdý kôl sa jej oprel o stehno a hrdlo jej stískala pevná ruka. Počula smiech ostatných a dohadovanie, kto pôjde ako druhý.

Zrazu zaznel výstrel a po ňom štekanie automatických zbraní. Násilník držiac dievča opreté o parapet sa na moment prekvapene zahľadel cez špinavé, prasknuté sklo veľkého okna, len na potrebný čas, aby mu druhý Barborin výstrel odtrhol hlavu a zanechal iba krk, z ktorého tryskala krv ako z prasknutého potrubia.