Svet po... V.

 VPÁD

Keď Nick ráno vstal, ešte bola tma. Vedel, že dnes ide sedem dobrovoľníkov pozrieť skupinku, o ktorej im hovoril Ondro a, o ktorej nevedeli ani zbla. Chcel sa pripojiť, ale Stano bol zásadne proti. Hneď po stretnutí v krčme ho vyhľadal. Sedel pri pive, ktoré si nechal doniesť, keď sa ostatní rozišli. Dokonca aj Štefan sa pobral domov, čo trochu Nick ľutoval, lebo sa s ním dalo dobre hovoriť, a bol aj otvorenejší novým a odvážnym návrhom. 

Stano sedel za stolom, díval sa na pohár plný domáceho piva akoby ho chcel zhypnotizovať, a prsty mal prevlečené cez masívne sklené ucho. Nick k nemu podišiel, s hrmotom odtiahol stoličku a prisadol, pritiahnuc si stoličku medzi nohami zrovna takým istým zahrkotaním. V krčme bolo šero, po večeroch si svietili petrolejkami. Elektrina síce bola k dispozícii, ale nevyužívali ju. To, čím vedeli platiť zas nebolo zaujímavé pre výrobcov a distribútorov, aj keď sa už začali šíriť informácie, že klíringová banka (tak ju v tých informáciách nazvali) začína fungovať celkom dobre. Nick tomu nerozumel, ale vraj nejakí nadšenci spustili projekt, kde sa dalo platiť všeličím, a spájali tých, čo chceli všeličím platiť s tými, ktorí to všeličo chceli. A tak sa dalo dostať aj k elektrickej energii, no stále to ešte nebolo zabehnuté natoľko, aby to vo veľkom využívali. Veril však, že jedného dňa sa to stane. 

Kývol na krčmára, aby aj jemu priniesol pohár piva. Ten sa došuchtal a podal mu keramický pollitrák s vysokou penou domáceho piva na povrchu. 

“Neni sklo?” Spýtal sa Nick no nie preto, že by mu to vadilo.

“Ja sklo ani nemám, to si Stano priniesol svoj, čo nevieš?”

Nick to nejako nesledoval, no keď ho krčmár upozornil, spomenul si, že naozaj si Stano nosí svoj historický krígeľ so sebou a aj si ho domov berie. Zrejme ho mal odložený ešte z dávnych čias.

“To nie je tvoj?”

“Nie.” Odvetil krčmár a odišiel. 

“Tak čo?” Spýtal sa Nick Stana, ktorý si práve upíjal zo žltkastého moku. “Ten krígeľ si stráž.”

Stano prehltol, položil pohár na nahrubo ohobľovaný stôl, ktorý sa zakýval a usmial sa. Zohol sa a pod jednu z nôh vložil pliešok, ktorý nosil vo vrecku nohavíc.

“Prečo nechceš, aby sme šli s vami?” Spýtal sa Nick.

“Pre istotu.” Odvetil Stano a úsmev mu zmizol z tváre.

“Akú istotu?”

“My ideme za nimi, ale zajtra ráno, to už bude celý deň odvtedy, čo nám to Ondro zvestoval. Iba všetci veríme, že ich tam nájdeme, alebo že aj keď ich tam nenájdeme, že budú na kilometre odtiaľto, lenže,” zamračil sa, “oni tam už nemusia byť, ale budú na ceste k nám dolu, aby nás prepadli.”

“Myslíš?” Pochybovačne zakrútil Nick hlavou, no čím viac nad tým rozmýšľal, tým viac sa mu to zdalo pravdepodobné.

“Ondro ich videl, ale ani len netušíme, či nevideli oni jeho. A nemyslím si to, ale ak by som bol zloduch, tak presne to spravím.”

“Ako vieš, že sú to zlodusi?”

“Nemusia byť, ale môžu.”

“Ale prečo si vybral zrovna mňa?”

Stano sa zamračil, potom sa mu tvár rozjasnila.

“Nie iba teba. Však ideme iba siedmi, tu zostane kopec chlapov.”

“Veď práve, ja by som šiel s vami a ostatní by tu zostali.”

“Nešiel by si s nami iba ty.” Stano vytiahol prsty z ucha pohára a poškriabal sa na nose. “Snáď mi nechceš nahovoriť, že keby si šiel ty, že by niekto udržal tvojich bratov doma?”

“Povedal by som im.”

Stano sa hlučne zasmial.

“Hej, tak, ako sme vtedy šli proti tým medveďom, že?”

Stalo sa to počas druhej zimy, keď sa im začali do dediny vláčiť medvede. Zatiaľ sa ešte nič tragické nestalo, čo sa dalo pričítať iba šťastiu, že sa nik s nimi tvárou v tvár nestretol. Prichádzali v noci, a v úmysle zohnať si potravu im narobili viac škody. Aj sa so zvermi pokúšali o spolužitie, keď im pripravili nejakú korisť na kraji dediny odkiaľ prichádzali, ale medvede z nepochopiteľných príčin šli až do dediny, a tam mordovali domáce zvieratá. A keby zamordovali iba tie, čo si potom odniesli, ale narobili kopec súvisiacich škôd. Niektorí aj vybehli s puškami, keď počuli že prasce kvičia, či kone erdžia, alebo kravy strachom bučia, ale streliť medveďa nie je sranda. Preto radšej pálili do vzduchu, iba aby koristníkov vyplašili. Lenže situácia už bola tak neúnosná, že sa nakoniec Stano rozhodol, že pôjdu do lesa ukončiť ich trápenie s poriadnymi zbraňami, a že budú teraz útočníkmi oni. Vybral si pár poľovníkov a medzi nimi aj Nicka. Keď sa potom zišli v noci pred krčmou, boli tam všetci štyria bratia a aj Ema, ktorá ich ale iba vyprevádzala. Keď im Stano pripomenul, že ich nevolal, iba sa mu smiali a prstami ukazovali na Nicka. Ten sa bránil, že ich nevolal, čo vyvolalo ešte väčší smiech. 

Medvede nakoniec skolili, oboch, no Stano si zapamätal disciplínu bratov a teraz ju Nickovi pripomenul.

“To je iné. To boli medvede, zvieratá, nehrozil nejaký protiútok.”

“Áno, to bol iné, ale ja im neverím. Možno by súhlasili a potom by sa za nami vydali tajne. Nepočúvli by, priznaj to.”

“Keby som im povedal.”

“Povedal si im.”

“Keby som im vysvetlil.”

“Vysvetlil si im.”

“Ale toto je iné.” Nick sa pokúsil o poslednú obranu.

“Je, ale neverím im. Navyše, ste veľmi cenní tu. Komu inému by som zveril zodpovednosť za obranu dediny, ak  nie tým, čo stoja pri sebe ako siamské štvorčatá.”

Nick sklonil hlavu, pozeral sa chvíľu do hrboľatej dosky stola, potiahol nosom a potom si výdatne odpil z piva.

“Nerád to priznávam, ale chápem tvoj pohľad.” Zamrmlal.

“To nie je kritika.”

“Pochopil som.”

“Ste úžasní bratia a nik by dedinu nebránil s takou vervou ako tí, čo by za seba položili život, ale nemôžem vziať so sebou jedenástich ľudí schopných nielen bojovať, ale aj vymyslieť ako. Ľudí, ktorí dokážu iných stiahnuť, povzbudiť, zapáliť v nich vášeň…”

“To aj Števo. Zober nás štyroch a vymeň nás za štyroch z tvojej party.” Skúšal Nick.

“Kurva, Nick, teraz ti to tu vysvetľujem. Vy ste úplne iný prípad. Vy štyria ste ako jeden. To, čo máte v sebe nedokáže žiadny motivátor.

“Mmmm, chápem.” Priznal Nick a uvedomil si, že Stanove slová ho nabudili, povzbudili, a že sa po nich cíti ako človek schopný všetkého. No, a zároveň si uvedomil, ako ho Stano zmanipuloval.

“Ojebávaš ma.” Vyhŕklo z neho a pozrel sa Stanovi priamo do očí.

“Áno,” prikývol Stano. “Aj keď vyslovene ojebaním by som to nenazval, iba som ťa troška obalamutil, lebo to, čo som povedal o vás si vážne myslím. A vážne si myslím, som presvedčený, že tu budete platný viac.”
“Aj keď neprídu?”

“Keď by nemali prísť, je aj naša výprava zbytočná.”

“Presne to som si myslel aj ja, takže zajtra uvidíme.”

“Zajtra uvidíme.” Prikývol Stano, dopil pivo a kývol krčmárovi o dupľu.

Vstal z postele, prešiel k oknu a díval sa chvíľu na svoj odraz v zrkadle. Stále ho nutkalo, aby sa rýchlo obliekol a vyrazil za nimi. Isto ich dobehne, bol dosť fyzicky vybavený, aby sa mu to podarilo. Lenže chápal dôvody a argumentáciu Stana a nielenže ju chápal, dokonca mu imponovala. Tak si len sám pre seba mrmlal, že je to možno lepšie, vlastne nie možno, ale určite a že on so svojimi bratmi sa musí postarať, aby ubránili dedinu v prípade, že by tá tlupa na nich zaútočila. 

Začalo sa brieždiť a malá výprava na čele so Stanom práve opúšťala dedinu. Nick odstúpil od okna, ešte chvíľu pozoroval nádhernú krajinu so širokými pláňami zasnežených polí. Žil sám. Jeho priateľka, ktorú si chcel svätosväte zobrať, zomrela asi pred pol rokom na infekciu z poranenej nohy. Roztrhla si na trčiacom ostrom pni celé lýtko, keď sa šla prejsť po hore. Bola sama a do dediny sa vrátila úplne zmätená, malátna s ohromnou stratou krvi. Lekár síce robil, čo sa dalo, no na agresívne baktérie nebol vo svojej malej ambulancii vybavený a tak ani nie o tri dni po úraze zomrela zaplavená potom a láskou Nicka, ktorý pri nej sedel celý ten čas, žmolil jej drobnú dlaň vo svojej, pohrával sa jej s prstami, láskal ich, jemne stláčal. Hladil ju po tvári, utieral jej pot z čela a neskôr slzy zo svojej tváre. Dívala sa na neho nežnými očami, prechádzala mu po tvári, akoby si ju chcela vryť do pamäti a on robil to isté. V jedno skoré ráno mu pokynula, aby si k nej ľahol. Pritisla sa k nemu celou siou uboleného a slabého tela, on ju objal okolo ramien, položila si svoju hlavu na jeho hruď a tíško vydýchla. Ležali takto niekoľko hodín, až kým prišiel lekár a upozornil NIcka, že jeho láska ho už opustila, že jej telo je studené a začína pomaly posmrtné tuhnutie, a že je najvyšší čas, aby ju pustil a nechal ju v pokoji ležať. Nick sa vymanil z jej zovretia, postavil sa, pohladil ju po tvári, šepol “Milujem ťa a vždy ťa milovať budem.” a odišiel z miestnosti, aby sa o ňu mohli postarať ľudia, ktorí sa o mŕtvych starajú, a ktorí ich pripravujú na poslednú cestu.

Odvtedy Nick lásku nerozdával. To sa ale nedá hovoriť o sexe. Nikdy nepohrdol žiadnou príležitosťou, a kým ho dievčatá a ženy zvádzali, on reagoval prijímaním. Iba raz mal problém so ženou jedného poľovníka potom, čo ho chcela opustiť a nasťahovať sa k Nickovi. Teda poľovníka nerozhnevalo to, že ho žena chcela opustiť, veď nebola jeho majetkom, oveľa viac ho rozhnevalo, keď sa jeho zákonitá manželka vrátila domov s plačom, ako ju Nick ponížil, keď jej povedal to, čo nechcela počuť. Že ju mal iba na to, aby si dobre uľavil, že sa mu to páčilo, ale že snáď si nemyslela, že s ňou začne nejaký spoločný život. To by sa musel vzdať šukania iných krajších “pičiek”. Takto jej to povedal. 

Preto bol Nick sám. 

Prešiel do kuchyne a začal si pripravovať praženicu. Vajíčka mal od susedy, ktorá ich milovala a milovala aj tie sliepky, čo ich znášali. Mali takého bojovného kohúta a Nick sa ho bál. Teda, ak by bolo treba, vedel by ho chytiť za krk a vykrútiť mu ho, aby doňho jednostaj neskákal, keď šiel na návštevu, no sám vedel, že to spraviť nemôže, pretože mu ho bolo po prvé ľúto a po druhé nechcel spraviť susede tak veľkú škodu. Mala ho iba jedného, však by sa s inými ani nezniesol, chcel mať hárem iba pre seba. 

Bravčová masť prskala, keď na ňu vykydol vajíčka. Vôňa smaženej slaniny, ktorá sa škvarila na druhej panvici mu začal skrúcať črevá a ledva čakal, kedy sa budú dať jesť. Najväčšmi mu z celej tej slaniny chutila práve soľ a tá zvláštna chuť údeniny. 

Doraňajkoval, umyl po sebe riad a na chvíľu sa vyvalil na kanapu, kde chcel pár minút spočinúť a tráviť ťažké raňajky. Zadriemal. Mal aj sen, oveľa živší, ako sa mu kedy prisnil v noci. Jeho spánok nebol z najkvalitnejších, a zvykol si, že počas týchto ranných trávení zaspal hlbokým, aj keď krátkym spánkom. Poväčšine si nepamätal, o čo v sne šlo, no tentoraz si na krásneho, štíhleho, čierneho koňa spomenul, len čo otvoril oči na zvuky zvonku. Prvé, čo si uvedomil bol silný jas slnka, ktoré už viselo nad údolím, ako mu vrazilo do očí stovky žiarivých lúčov. Následne si uvedomil, že zvonku počuje krik a občasné prasknutie výstrelu. V momente vyskočil na rovné nohy, vkĺzol do topánok, v behu strhol kabát z vešiaku, uchytil pušku, ktorá stála nečinne pri dverách a vybehol von do žiarivého svetla. Silná beloba mu na malý moment zakryla zrak a to stačilo, aby pocítil silný úder na bradu a zvalil sa do snehu s puškou pevne zovretou v ruke. Následne ucítil silný kopanec do hrude, potom do ramena a uvedomil si, že mu niekto vytrhol z ruky zbraň. Potom prišiel ďalší kopanec do hlavy a nasledovala tma, temnejšia ako diera v zemi.

Chlapov, čo našli doma vyhnali z príbytkov a zavreli ich do starej stodoly, ktorú sa chystali podpáliť. Ženy s deťmi zavreli do školskej telocvične. Čo staršie chceli povraždiť, čo mladšie chceli znásilniť a potom zabiť. No a deti nepotrebovali tiež. Nakoniec sa ukázalo, že tých dvanásť chlapov, ktorých videl Ondro, bola iba štvrtina celej 50 člennej tlupy, ktorá sa ponevierali po tomto smutnom a spustnutom svete už pár rokov a nepotrebovala sa nikde usadiť, pretože takýto život im vyhovoval. Prišli, zrovnali tú-ktorú osadu so zemou, vyhladili obyvateľstvo pobrali zbrane, jedlo, nasadli na nákladné autá a zmizli tak rýchlo, ako sa objavili. Zvyčajne to bolo rýchle, netrvalo to ani pol dňa. Vodca skupiny, násilník a vrah, ktorý sa po krachu dostal z väzenia tak, ako ďalších mnoho lotrov, bol vysoký snáď dva metre, ryšavý, mohutný, vážiaci vysoko cez metrák s hlasom ako hrom v letnej búrke. Nemal žiadne zľutovanie a zabíjal všetko, čo mu prišlo pod ruky. Zásadne útočil ráno, aby mal istotu, že mu nik neutečie. Vedľa neho stojaci pidimužík, neduživý, nosatý chlapík v ruke zvierajúc ostreľovaciu pušku, mal na tvári zákerný úsmev a posmešne sa škľabil na skupinku troch žien, ktoré vytiahli z telocvične, ktorú strážili traja zarastení, sprostí chlapi v špinavom zapáchajúcom oblečení, ktoré by sa už ani oprať nedalo. Ženy sa triasli ako osiky, čakajúc, čo ich neminie. 

Vatru si vraj založia v noci, aby ju videli široko-ďaleko, a aby sa rev horiacich chlapov niesol údolím až kým by nenarazil na hory, ktoré by ozvenu poslali späť. Potom čo neduživé deti obesia na mohutné stromy, alebo ich priklincujú na vráta stodôl ako takých malých kristuskov si tie silnejšie nechajú na otrockú prácu. Ale načo by ich so sebou brali?, ozval sa niektorý. Kto ich bude kŕmiť? aj tak sa len na autách vozíme a rabujeme. Pekne len pritlčme na vráta aj ich. A ženy čo? Spýtal sa zas iný. Nuž toto, ozval sa ten ryšavý chlap, vytrhol jednu chuderu z klbka, kde sa k sebe tie nešťastné stvory krčili ako tučniaci a hodil ju na zem. Vyfajčiť mi vtáka ju nenechám, ešte by mi ho odhryzla, poznám ja takéto kurvy. Tresol jej tou mohutnou päsťou medzi oči až stratila vedomie, padla na chrbát, bezvládne ako vrece zemiakov a pri páde sa jej nohy roztiahli ako handrovej bábike. Ryšavec jej zaboril ruku do rozkroku, na čo sa žena prebrala a bolesťou zaskuvíňala.

Chlapi zavretí v stodole strážení polovojakmi šaleli od bezmocnosti, tĺkli päsťami na drevené steny a keď niektorí z nich vykukol cez škáru vzápätí spadol medzi chlapov zasiahnutý guľkou spoza steny. Keď sa na nich mŕtvola ovalila, najprv netušiac, čo sa deje iba ustupovali, akoby chceli uvoľniť cestu, no keď sa bezduché telo zvalilo na zem, kričali a šaleli ešte viac. Sledovali tú trojicu žien na jednej strane vrát, videli úder ryšavca do tváre tej neborky a zatínali päste a hromžili a na seba nadávali, ako sa nechali hlúpo odviezť pod namierenými automatickými puškami a nerozumeli, prečo sa tak stalo. Prečo sa nevyrojili na nich, prečo sa nebránili? Šli ako ovce na porážku, zmätení z rýchlosti zásahu, ohlúpnutí rýchlymi pohybmi súperov, ráznymi príkazmi a streľbou do ich radov. Pri hnaní do stodoly padlo šesť mužov, ktorí boli iba príliš pomalí, alebo sa iba na malý moment špatne zahľadeli na niektorého lotra. Povychádzali z domov, ako keď ovce vyháňate na pašu. Dlho ich už nik neohrozoval, vyšli iba zo zvedavosti a hneď dostali pažbou do tyla, alebo do tváre, kde im puška čeľusť zlomila, alebo oko z hlavy vyrazila. Darmo si oni hovorili, ako treba byť v strehu, darmo si v krčme rozprávali, ako svet násilia ešte neskončil, darmo sa kasali, ako sú dobre pripravení. Keď prišla dobre vycvičená horda na nákladiakoch, iba prví chlapi vyšli von spýtať sa, či niečo nepotrebujú, či prišli pre pomoc, alebo ako kupci tovar vymeniť. 

Akoby výprava, ktorá ich šla hľadať a overiť čo chcú tak blízko ich dediny bola zábezpekou, že sa im nič nemôže stať. Nickovi kázali vyliezť po rebríku k oknu, kadiaľ sa slama vyhadzovala z vyvýšeného pódia v stodole a odtiaľ skočil dnu, kde si vykĺbil členok a narazil ľavý bok. Stano ho poveril, aby zostal v dedine, a aby ju ochránil pre prípad, že by tlupa prišla skôr, ako sa vráti výprava. A čo on? Namiesto toho ležal na kanape v spánku, kde sa mu snívalo o krásnom čiernom koni a on sa nadchýňal jeho ladnosťou a krásou A zatiaľ zopár ozbrojencov robila v dedine neplechu. Sedel v stodole na zbytkoch slamy, po tvári mu tiekli slzy, divoké srdce mu šlo z hrude vyskočiť, bezmocnosť mu tĺkla do čela bolestivé údery, jeho veľké telo sa skrútilo, zlomilo, padlo na bok do prachu a ten sa mu pre ústami víril a škrípal medzi zubami. Ležal na zemi, plakal, po lícach mu tiekli horúce slzy bolesti, potupy, bezmocnosti, žiaľu a vlastného zlyhania. Chlapi okolo neho bohovali, kristovali, no už cez škáru nohu vystrčiť nikomu ani nenapadlo. Zvonku bolo stále počuť praskavé rany, to ako niekto z tých lumpov na niekoho vystrelil, alebo si iba radosť robil, aku mu tá puška funguje. Už asi aj objavili zásoby munície dediny, pretože by ňou inak šetrili. 

Žena ležiaca na zemi s tvrdou vulgárnou a sprostou rukou ryšavca v lone ziapala od bolesti, kým jej prsty trhali vnútornosti. Čuš!, reval na ňu a keď neprestávala, iba mrkol na toho pidimužíka a ten jej mozog z hlavy vystrelil. Veď ich tu je dosť, zamrmlal a ďalšiu z dvojice vytiahol za rameno. Tá plakala, prosila a v duchu závidela mŕtvej, lebo veď tá to už má za sebou. Znásilnená bola štyrmi z tlupy, ktorí sa prizerali a keď jeden ukončil, druhý si nohavice stiahol a dal sa aj sebe priniesť rozkoš. Úbohá stvora sa najprv bránil, no keď jej ryšavec zlomil obe ruky v lakťoch iba ticho ležala a nechala si so sebou robiť, čo sa im páčilo. Posledná žena stála, triasla sa, vzlykala, prosila, rukami zopätými k nebu vzývala svojho Boha, aby ju ušetril, no ten v ten deň nedvíhal telefón. Poslednú nezabili, nechali ju ležať v kaluži krvi medzi jednou s prestrelenou hlavou a druhou podrezanou cez celý krk. Choď pre ďalšie, buchnátoval so zvieracím smiechom ryšavec jednorukého blba, ktorý tam skákal na čaptavých nohách ako cap a vysmieval sa situácii. A dones nejaké panny, také, čo ešte cecky nemajú a aj nejakých mládencov, šak Krivý? Ten prikývol a rehotal sa v slastnom očakávaní. 

Medzitým časť hordy zabíjala domáce zvieratá a pripravovala oheň na ktorom si upečú kus brava, alebo kravy, nejaké sliepky na roštoch a barana. Nad dedinou sa vznášal pach krvi a očakávania. Vatru si založia, stodolu podpália, a nech sa tam chlapi udusia a zhoria. Smiali sa a chystali sa na divadlo.

Horda dlho nemala takú ľahkú korisť. Prešli už tri roky od krachu a osady, ktoré prežívali oveľa ťažšie časy, ako naša dedina sa už pripravovali, už nebolo také ľahké ich prepadnúť a vyrabovať. Dlhý čas bez ohrozenia uspal našu dedinu a spravil z nej obeť, ktorá lákala. Tri dni ju sledovali, zvyky odkukávali, spoznávali, no nestačilo to. Boli príliš netrpezliví, mysleli si, že stačia tri dni, aby pochopili obyvateľov, že stačia tri dni, aby si osvojili ich zvyky. Možno keby čakali dlhšie, bol by to koniec príbehu. Oklamal ich idylický, jednotvárny život dedinčanov. Oklamali ich návštevy krčmy, priateľské rozhovory počas vracania sa potme domov, organizovaný život, obyčajné výmeny potravín za tovary, krátke školské dni v malom domci na tom určeného. Pôvodná škola, veľká budova iba chátrala. Prišli zo severu a tak netušili, že pár kilometrov od miesta, kde znásilňovali ženy, kde sa chystali upáliť chlapov, a vyzabíjať deti, je farma, kde bývala Barbora s takým arzenálom zbraní a takým množstvom munície, že by sa ľahko vysporiadala aj s väčšou hordou. Nevedeli, že už o tretej ráno vyrazilo dvanásť chlapov, lovcov do lesa, kde sa chystali čakať na diviakov, či srny. Nevšimli si, že za svitania odišlo sedem mužov overiť, čo sú zač. Ich pozornosť otupil ten jednoduchý, skromný a striedmy život v komunite. Tá ľahostajnosť a nepozornosť, ten odľahčený spôsob, tá úprimnosť a ľahkosť žitia. Lenže oklamané boli obe strany. Ani chlapi v dedine neboli pozorní, aj oni boli ukolísaní zdanlivou bezpečnosťou v hlbokých lesoch položenej osady s tristo obyvateľmi. A doplatili na to. Lenže čo by to bolo za spravodlivosť, aby jeden nepozorný trpel a druhý obišiel zľahka. Výstrely v dedine a krik spôsobili, že lovci sa otočili k návratu, a siedmi statoční zrýchlili svoj beh, aby sa domov vrátili čo najskôr.

“Bežte chlapi, krista, rýchlejšie!!” Poháňal Stano šesticu chlapov až im spod snežníc odfrkávali kusy snehu. 

Padali na zem, zdvíhali sa na kolená a potom na nohy aby pokračovali v šialenom trysku do dediny. Telá akoby necítili únavu, akoby necítili bolesť pri páde, akoby necítili divé búšenie sŕdc, keď sa hnali dolu z tichého lesa. Pot im stekal dolu chrbtami, štice mali za chvíľu mokré od snehu to ako padali dolu hubou a znova sa dvíhali. Nohy sa im sčasu na čas podšmykávali a boli by nadávali, keby im to dych dovolil. Takto iba pachtili, rukami zvierali pušky, po pokožke im behali zimomriavky. Veď mali doma priateľky, frajerky, ženy a deti. Už počuli kvičanie prasiat, bučanie kráv a divý bekot oviec a baranov. Počuli ojedinelé výstrely a v tichom a pokojnom vzduchu sa k nim niesol besný smiech a divé vrieskanie mučenej obete. Obloha bola jasná, slnko zubaté, jas sa odrážal od snehu a vypaľoval im oči, do ktorých sa lial pot z čela. Ako padali, oblečenie im oťažievalo z tepla tiel roztopeného snehu. Akoby každý každý z nich niesol naviac ešte dobrých desať kilov živej váhy. 

Boli by vybehli z lesa, divoko a šialene by bežali v ústrety smrti s jedným úmyslom. Pozabíjať útočníkov. No Stano ich roztiahnutými rukami zastavoval aby ich udržal v tieni mohutných borovíc. Boli takí rozbehnutí a odhldlaní, že im ledva Stano so Štefanom cestu zahatali. Ani kričať nemohli, báli sa, že by zvuk ich hlasov priniesol do dediny varovanie hordy, že sa niekto blíži. Chlapi šialení hnevom, strachom o svojich blízkych sácali do tých dvoch, buchnátovali ich do pliec, vo chvíľkovom zastretí racionálneho uvažovania.

“Stojte chlapi!” Šeptavým krikom ich Stano jedného po druhom zvalil do snehu, kde sa im snežnice zamotali. “Stojte, kurva, chlapi stojte!” Šeptal tak hlasno, až ho začali hlasivky bolieť. 

“Čo je? Čo robíš?!” Ešte nepochopiac, aký dôsledok by malo ich nepripravené vpadnutie do dediny sa niektorí rozčuľovali. Potrebovali jednu-dve minúty, aby si to uvedomili, a keď sa tak stalo, sedeli na zadkoch v snehu a dívali sa na Stana, ktorý pri nich kvočal. Nad nimi stál Štefan, prerývane a namáhavo dýchal, držal sa za žalúdok a v predklone vracal do snehu bledozelenú tekutinu. 

“Poďme tam a všetkých ich pozabíjame.” Slavo v sede plakal a medzi vzlykmi vyslovoval slová. “Všetkých ich pozabíjame.”

“Ani nevieme, čo sa deje.” Stano len čo to vyslovil, najradšej by si bol zahryzol do jazyka.

“Kurva, toto som už niekedy a niekde počul. Ty si na vine, kokot jeden! Tvoje sprosté váhanie, čo nepočuješ? Vreskoty, vzlyky, strieľanie, bľačanie zvierat. Čo iné potrebuješ ešte vedieť? A to, že neboli tam, kde nás Ondro poslal… Čo ešte potrebuješ, do piče?!”

Stano sa zahanbene pozeral do snehu, a najradšej by si naozaj ten jazyk odhryzol. Sám zo seba bol prekvapený, ba dalo by sa povedať, že až šokovaný. Kde bola jeho rozhodnosť z doby, keď zlikvidovali tú vojenskú jednotku jednoduchým nahnaním do budovy úradu a podpálením budovy. A kto vyskočil, tomu vpálil guľku do hlavy. Čo sa to s ním stalo? Uspal svoj charakter dravca, lebo sa dlho nič nedialo? Ale nie, veď spory v dedine rozhodoval v rýchlosti a istote. Čo sa mu to stalo?

Rozplakal sa. Spadol na kolená, zvalil sa na bok a schúlil sa do prenatálnej polohy. Števo, keď videl zlomeného Stana sa narovnal, utrel si ústa zelené od zvratkov do rukáva, a povedal snáď najlogickejšiu vec zo všetkých, ktoré boli dostupné.

“Poďme ticho a opatrne k Barbore. Nemáme dosť zbraní, ani munície. Zdola počuť hlasy, je to určite viac chlapov, ako desať. Oveľa viac.”

“Vystrčme aspoň hlavu, čo sa tam deje. Ďalekohľadom pozrieme.” Navrhol Slavo, no ostatní jeho nápad odmietli. Nik nemusel nič povedať, a ani nik nechcel presne vedieť, čo sa dolu deje. Pomaly sa dvíhali zo zeme a namierili si to k statku, kde žila Barbora aj so svojim arzenálom zbraní a bohatou muníciou.

“Už sme tu, ticho.” Pozorovali Barborin statok spoza mohutných kríkov liesok. 

“Strácame čas.” Namietol Slavo.

“Máme dve možnosti,” odvetil Štefan. “Nabehnúť na nich, nechať sa zabiť, a nechať vyzabíjať celú dedinu. Alebo venovať čas príprave a vpadnúť tam organizovane. A…” zarazil sa, ”prežijeme aspoň my, ak našich blízkych dovtedy…” Nedokončil, pretože uznal za vhodné vo vete nepokračovať.

“Nemáme na výber,”doložil. “Fakt je to asi to najlepšie, čo môžeme spraviť.”

“Brat vstával skôr, išli na diviaky, boli asi desiati, a možno viacerí.” Zrazu hlasno vzdychol Milan. “Možno aj oni sa už vracajú možno aj oni už počuli zvuky z dediny a dúfam, že im napadlo to, čo nám.”

“S vyššou pravdepodobnosťou.” Štefan pocítil nádej. “Majú menej munície ako my, majú jednoduchšie zbrane ako my, išli loviť, nemajú automatické. My ich máme, máme aj viac munície, pretože sme boli pripravení na boj. Ale oni nie. Ak zaregistrovali to, čo my, s vyššou pravdepodobnosťou sa rozhodli ísť pozrieť Barbore.”

“Áno.” Pritakávali s čoraz väčšou nádejou ostatní.

Iba Stano sedel na zemi, opretý o kmeň mladého buka, po lícach mu tiekli slzy hanby a hľadel do snehu, do ktorého si zaboril nohy až do pol lýtok.

“Stano, boha ti, vzchop sa, potrebujeme ťa.”

“Mňa nie, ja som nanič.” Zamumlal.

“Jasné, sebaľútosť teraz potrebujeme zo všetkého najviac. Nie si vinný za to, že našu dedinu niekto napadol, ty si nás spolu so Štefanom zastavil, zabudni na to, čo som na teba zvrieskol, nemal som na to právo. Ak je niekto z nás vinný, potom všetci ale najväčší vinníci sú tí hajzli, čo nám vtrhli do domovov.” Slavo hovoril pokojne a s jemným náznakom hanby vo svojom basovom hlase.

“Chvíľu pozorujme statok, možno budeme vidieť nejaký pohyb. Nevieme, či neobsadili aj túto usadlosť. Môžeme sa nádejať, že prišli zo strany, kde ho nemali možnosť vidieť, ale možno ho videli a zaútočili. Boha, Barbora by si už nezaslúžila zopakovať si svoj zážitok.”

“Ani Barbora a ani jeden človek od nás.” Zahriakol ho Stano2.

“Nie, ani jeden z našich a ani my. Tak chvíľu pozorujme, možno sa niečo udeje.”

Dívali sa asi päť minút. Vykúkali spoza liesok, naťahovali krky, modlili sa, aby sa niečo stalo. Čokoľvek, ale radšej, aby Barbora vyšla pokojne zo dvier domca s vedierkom na mlieko podojiť kravku. 

Bolo absolútne ticho, ešte aj ten vietor z doobednajška utíchol a teraz, okrem občasného zakrákania vrany, či havrana nebolo počuť nič. Iba tiché dýchanie chlapov pozorne pozorujúcich Barborin statok. Z komína domu sa valil sivý dym, ktorý sa rozptyľoval ani nie tri metre nad strechou do stratena. Inak vyzeral ticho a pokojne. 

“Počkáme ešte desať minút a keď sa nič nebude diať vyšleme hliadku.” Povedal Štefan.

“Prečo budeme čakať? Poďme hneď, nemáme času nazvyš.” Oponoval Milan.

“Povedal som desať minút, to vydržíš.”

“Ale načo? Poďme hneď. Čo čakáš, že čo sa za tých desať minút stane. Možno o Barbore nevedia a ani ona o nich, a pokojne leží na posteli a zašíva si gate.”

“Možno počula aj ona streľbu.”

“Možno, a čo by robila?”
“Možno šla dolu presvedčiť sa o čo ide.”

“Možno a možno nie. Poznáš Barboru, tá je vo svojej pevnosti a podľa mňa nemá náladu vychádzať z nej a dávať svoj život všanc.”

“Barbora by šla.”

“Nešla, podľa mňa by nešla. Ak aj počula výstrely, ako by pomohla? Koľko unesie so sebou zbraní a je iba sama, pochybujem, že by šla dolu, skôr sa pripravuje doma na obranu voči útoku, ktorý možno príde.”

Ostatní prikyvovali a ťažko dýchali cítiac pot, ktorý im začal chladiť telá až im na koži vyskočila husia koža.

Dom vyzeral ticho, akoby bol opustený. Prešlo osem minút a chlapi sa už začali mrviť. 

“Kto pôjde ako špión?” Spýtal sa Slavo a obzeral sa po zamračených tvárach spolusediacich.

Každý bol ponorený do svojich myšlienok, prvotný šok zo zvukov z dediny už odoznel a teraz mysleli na svojich blízkych. Nevedeli ani, či sa dedina ubránila, netušili, čo sa stalo, ak sa neubránila. V duchu si nadávali za ten nápad, ísť sa pozrieť na zopár chlapov, ktorí sa usídlili neďaleko nich. Nadávali najprv Stanovi, že vôbec chcel zistiť, čo sú zač, akoby im úplne upadla podozrievavosť, ktorá bola hlavne v prvých mesiacoch po krachu jedna zo zásadných vlastností. Spomenuli si na slová jedného z nich, že pištoľník najprv strieľa a potom sa pýta. Lenže neskôr začali nadávať aj sami sebe za to, že vôbec Stana poslúchli, veď nemuseli, mohli sa vzoprieť a nechať hlasovať. Hej, je hrozne jednoduché to zvaliť na jednu osobu, ktorá sa teraz krčila spolu s nimi za lieskovými kríkmi a hľadela do belostného snehu s nohami do pol lýtok zaborených v bielej perine. Takéhoto Stana nepoznali a takéhoto Stana ani nepotrebovali. Boli bez vodcu a to je horšie, akoby ho nikdy nemali. 

“Ja pôjdem.” Povedal razu Stano a vytiahol nohy zo snehu.

“Ty nemôžeš, keby si si to odniesol… Potrebujeme niekoho, čo nás bude viesť.” Namietol Stano2, no Stano už stál na nohách a oprašoval si lýtka.

“Je tu Števo a ja už nie som vodca.” Zamrmlal.

“Doboha, prestaň. Všetci sme vinní, mohli sme ťa zastaviť, prehlasovať, prísť s lepším nápadom, nemuseli sme ako ovce iba prikyvovať.” Slavo sa pridal k Stanovi2 a aj ostatní chlapi prikyvovali.

“Keď sa vrátime, zložím funkciu. Teraz idem.” Stano sa zohol po pušku, ktorú oprel o spleť konárov liesky.

“Ó, aký hrdina.” Vzdychol bezmocne Milan. “Toto ozaj nepotrebujeme.”

“Nie, chlapi, vážne. Nemám na to.”

“Tak si urobil jednu chybu, teda urobili sme ju viacerí, ale to predsa nie je dôvod aby si sa teraz vydal na nebezpečnú misiu a aby si skladal funkciu.” Oponoval Štefan a tiež sa postavil. “Pôjdem ja.”

“Nie, pôjdem ja.” Povedal Juro, ktorý bol najväčší oponent Stana.

“Ešte sa pobite.” Usmial sa v tejto nepríjemnej situácii Karol, ktorý dovtedy povedal snáď pár slov. “Budeme hlasovať.”

“Hovno! Stratili sme už dosť času. Desať minút prešlo už pred tromi.” Zahlásil Stano, prikrčil sa, vyšiel spoza liesky a vydal sa malým briežkom dolu k Barborinému domcu. Ostatni sa ihneď položili do palebných pozícií, priložili si pušky k tvári a zacielili smerom, ktorým sa Stano vybral. 

Pozorovali ho, ako sa ťahá na snežniciach, ktoré si znova obul, ako sa prikrčený zakráda smerom k domcu, ako sa mu z úst dvíha para, ako pomaly ukrajuje z približne 300 metrov dlhej cesty, ktorá ho oddeľuje od nízkeho dreveného latkového plota.

Prešiel asi polovicu cesty, keď sa ozval vysoký Barborin hlas niekde spoza rozložitého dubu, stojaceho pred jej domcom. V lete sa zazelenal listami a divé prasce na jeseň vyžierali žalude, spadnutú na nízkej tráve. A teraz sa spoza neho zaleskla hlaveň naolejovanej zbrane v tom jasnom svite januárového slnka. 

“Kto je to? Kto si?”

Stano zastal, pozrel sa smerom k hlasu a spoznal Barborin hlas. Napriamil sa, zodvihol ruky nad hlavu, zbraň mu ležala vodorovne a zakričal späť.

“To som ja, Stano.”

“Stano? Si to ty?” Hlas bol mužský a prekvapil ako Barboru, tak Stana a tak aj chlapov stojacich za lieskovým kríkom pripravených k paľbe.

“A ty si zas kto?” Barborina zbraň namierila smerom k hlasu, ktorý prichádzal z ružovými kríkmi zarasteného miesta, asi 90 stupňov od skupinky za lieskou. 

“Mikuláš. Mikuláš Bech.”

“A kde máš sobov?” Zakričala Barbora s úľavou, pretože spoznala meno aj hlas jedného z lovcov.

“Nechal som ich doma, šli sme loviť pešo.” Odvetil hlas a vzápätí sa spoza ružových kríkov vynorilo dvanásť chlapov obutých v snežniciach, oblečených do kožušín. Každý zvieral v ruke zbraň, a šuchtavými krokmi sa vydali smerom k domcu. To už aj chlapi za lieskou sklonili svoje zbrane a pomaly vychádzali. Stanovi v hrôze napadlo, že čo keď sa tu niekde skrýva časť hordy a teraz ich všetkých bude mať ako na dlani. No keď sa spoza duba vynorila aj Barbora a spravila pár krokov smerom k zaviatemu chodníku do domca, Stano sa upokojil a uvedomil si, že sklonená Barborina zbraň dáva celkom dobrú istotu, že si jej statok lotri nevšimli.

V dedine sa situáciu upokojila a znormalizovala. Horda vedená ryšavým zlosynom práve dopiekla veľkého brava a pomaly, po skupinkách jedli, pili, zabávali sa a smiali. Plán mali jasný. Keď dožerú, trochu si pospia, neskôr čo sa znásilniť dá to znásilnia a potom zabijú, a čo sa znásilniť nedá zabijú hneď. Budú používať nože. Je z toho viac krvi, viac zábavy a ušetria na munícii. 

Jedna skupinka si mastnými rukami odtrhávala a pchala do huby kusy nedopečeného mäsa, ktoré si predtým ostrým nožom odkrojili z tela, nad ohňom točiaceho sa brava. Za tých pár hodín sa mäso neupečie dobre, no im to nevadilo. Zatiaľ pojedali uvarené, či na rošte ugrilované sliepky, zajace a naporcovanú baraninu. Na prasa sa síce tešili, no neboli trpezliví a žrali ho polosurové. Mastné papule vykrúcali do smiechu, prekrikovali sa, kým dve skupiny strážili stodolu s chlapmi a bývalú školskú telocvičňu so ženami a deťmi. Niektorí v starej školed sa nevedeli dočkať, a sem tam vytiahli nejakú úbohú stvoru, opreli ju o okenný ošarpaný parapet, vyhrnuli jej sukňu a odzadu si uľavili. V prvých minútach sa ženy bránili, škriabali, vrieskali, no chlpaté chlapské ruky sa postarali o ticho. Iba im tresli po ústach a so zlomenou čeľusťou nemali toľko síl. Ktorú vytiahli, tú znásilnili a podrezali. Veď ich je ešte dosť, rehotali sa. Malého desaťročného Ivana, syna tkáča Imra vytiahli tiež. Najprv mu rozrazili ústa potom mu zlomili obe ruky v ramene a niektorí, ktorí mali iné chute ho takisto opreli o ten ošarpaný parapet a uľavili si aj oni. Potom ho na zemi dokopali, a keď krvavá hromádka dodýchala, zodvihli ho a vyhodili von z okna. Takisto dopadla aj osemročná Lydka, ani detský plač ich nezastavil. V prudkých vyvrcholeniach jej trhali vlasy a v chumáčoch ich hádzali na zem. Bozkávali ju na destké líca, macali jej po plochej hrudi a Lydka nechápala, čo od nej chcú, až kým nezacítila silnú bolesť vo svojej vagíne a neskôr v zadku, ktorý bol taký úzky, že niektorí bohovali, ale pokračovali. Nakoniec krvavé telíčko hodili na zem, a dokopali ho tak, ako Ivanka. Zdvihni ju!, vrieskali. Vyhodili ju z okna a dokaličené telíčko dopadlo tesne vedľa Ivana, ktorý tam už pokrútený ležal. 

Chlapi v stodole počuli kriky a plače žien, ktorý sa niesol nad snehovou pokrývkou, vpíjal sa do stromov, ktoré tam ticho stáli ako svedkovia týchto činov. Sedeli na zbytkoch slamy, plakali, zúrili, no akýkoľvek pokus čo len vystrčiť nohu z nejakej škáry steny stodoly skončil bolestným rykom odvážlivca, ktorý sa zvalil na zem s prestreleným kolenom. 

Skupiny zlosynov sa striedali, až kým sa nevystriedali a potom si väčšina ľahla do postelí v domcoch a chrápala ako hovädo. 

Keď sa vyspíme, urobíme poriadok a keď sa zotmie podpálime stodolu, nech sa pri ohni ešte trochu ohrejeme, smiali sa. 

Búchali sa po chrbtoch a ramenách, akí sú oni geroji, ako to všetko vyriešili a ako sa vrhnú na ďalšiu osadu, ktorá im po ceste padne do rúk. Tri roky po kríze ich už čakal málokto. Obchody sa začali rozvíjať, ľudia zistili, že pokojná výmena je oveľa efektívnejšia, ako násilie, že im to neuberá na životoch, neprináša bolesť a zranenia, a že civilizovaná spoločnosť je príjemnejšia, ako neustály boj, vojny, zranenia, liečenia a strach, či sa niekde nestretnú s niekým silnejším ako oni, a neskončia obesení na najbližšom strome.

Dobitá Lydka ešte dýchala, roztápala sneh pod ústami a ukrutná bolesť v celom tele a obrovské nepochopenie toho, čo sa s ňou dialo ju sprevádzali ešte niekoľko hodín, kým ju na ruky nezodvihol Nick a s plačom chlapa ju krívajúc nezaniesol veterinárovi, ktorý po ďalších troch hodinách konštatoval jej smrť. 

Jej vykúpenie.