Prečo bežec.

Nuž, preto. Pomaly sa už začínam sebestredne cítiť ako človek, ktorý vyvoláva ošiaľ, ktorý určuje akým športom sa začne zaoberať široká populácia našej malej krajinky a tí, čo ma poznajú mi hovoria, že držím prst na tepe módnych športov. Ja iba skromne poznamenám, že mne je jedno, kto príde s nejakým nápadom, dôležité je, aby ten nápad pomáhal, a aby sa po zrealizovaní tohto nápadu ľudia cítili dobre. Samozrejme, že je to celé iba hra, taká milá hra mojich priateľov a známych, ktorú ja, aby som nakŕmil svoje ego obilným šrotom rád hrám aj preto, lebo keď je ego plné (a ani si neuvedomuje, že je plné otrúb) tak mi dá pokoj pri oveľa (pre mňa) dôležitejších rozhodnutiach.

O čo teda ide?

Beh je už mojou treťou športovou aktivitou, ktorú som začal robiť tesne predtým, ako sa pobláznili davy. Prvé boli kolieskové korčule. Keď som  si ich s manželkou kúpil a keď sme sa prvý krát objavili v parku nedalo sa nevšimnúť pohľady okoloidúcich s mierne nadvihnutým obočím. O pár mesiacov bol park plný korčuliarov.

Potom som prepadol enduro biku. V prvých výletoch na Zobor som bol skôr raritou, nakoľko môj prvý enduro bike bol starý favorit. Neskôr som si kúpil vpredu odpružený, no stále som bol na kopcoch sám a keď som aj niekoho stretol zvyčajne to bol chodec s plnou priehršťou nadávok. Dnes je problémom na kopcoch pod Zoborom skôr chodec... :o)

Posledným (zatiaľ) športom, ktorému som prepadol bol pred štyrmi rokmi beh. Stretával som iba zopár nadšencov okolo rieky, či v dedinke, kde bývam. Stačí sa okolo seba pozrieť dnes a hneď pochopíte, prečo si moji priatelia robia zo mňa žarty v súvislosti s tým „držaním prstu na tepe módnych športov“.

Začal som behať iba tak, v prvom momente iba akúsi doplnkovú športovú aktivitu k bicyklovaniu. Prvý okruh v živote, ktorý som sa rozhodol bežať bol 3,5 km úsek cez asfaltové cestičky používane na poli kvôli presúvaniu poľnohospodárskej techniky. Prvý krát som tento úsek zabehol so štyrmi prestávkami. Hromžiac, nadávajúc a preklínajúc svoje rozhodnutie, nakoľko sa z tohto úseku nedalo vrátiť žiadnou kratšou trasou iba tou, ktorú som si naplánoval odbehnúť.

Počas behu som nenávidel svoje rozhodnutie vybehnúť.

Lenže...

Keď som dobehol, cítil som sa dobre a po niekoľkých minútach oddychu by som ten úsek zabehol ešte raz (to mi hovorila hlava). A tak som to vyskúšal znova. A potom ešte raz a ešte raz. Kúpil som si aj motivačné knihy. Vrelo odporúčam. Ak sa mi nechcelo ísť behať, tak po prečítaní zopár strán „Born to run“, alebo „Jedz a behaj“ som buď vybehol, alebo aspoň cítil výčitky svedomia, že som podľahol svojej pevnej vôli nevybehnúť.

Vôbec nemienim písať odborný článok na tému, čo všetko sa pri behu odbúrava. Popravde ma to ani nezaujíma. Bežím preto, že sa mi to páči a aj keď musím priznať, že v začiatkoch ma bavilo si merať časy a zrýchľovať postupom času som rád, keď si počas behu oddýchnem.

Je mi ľúto všetkej tej meracej techniky, ktorú som si v prvom ošiali nakúpil. Satelitné hodinky, hrudný pás, vyhodnocovací program (doteraz som ho nespustil), ktorý obsahuje tréningové procesy, virtuálneho partnera, plánovanie úsekov, vyhodnocovanie V_max, tepovej frekvencie, frekvencie krokov a dobu dotyku so zemou a kopec ďalších, pre mňa nepoužiteľných, ale pre niekoho iste hodnotných, ukazovateľov.

Je mi tej techniky ľúto, ale iba troška.

Beh ma čistí, počas behu ma napádajú rôzne témy, rôzne múdrosti, ktoré si potom v hlave preberám zhora zdola a zabávam sa, lebo (aj keď som tomu neveril) je pravdou, že po určitom čase sa duševne môžete pokojne zveriť svojmu telu, ktoré  vie presne, čo má robiť. A to je na tom tak zábavné.

Naozaj. Raz sa novinári pýtali jednej ultrabežkyne (zabite ma, neviem ktorej) ktorý úsek z ultramaratónu je pre ňu najťažší. Odpovedala, že úsek z domu na štart. Musel som začať behávať dlhé trate, aby som  pochopil o čom hovorila. Vyzliecť si domáce oblečenie, navliecť trenírky, tričko, ponožky, obuť si tenisky a vyjsť na štart je to najťažšie z celého behu. A aj to iba v prípadoch, keď sa hlave moc nechce. Potom nasleduje prvých 300-400 metrov, kedy sa telo rozhýbava, kedy dopadanie na zem je ťažké, strnulé a bolestivé. A zrazu si telo spomenie. Po tých hodinách sedenia s minimálnou fyzickou prácou v zamestnaní si telo zrazu spomenie. A to je, poviem Vám, pocit. Už vie, čo má robiť a ja sa môžem pokojne odovzdať hŕbe svalov, kostí a šliach, ktoré vedia na čo sú a ako majú pracovať. Potom zostáva už iba zamestnať hlavu, alebo ju nezamestnať. Môžem v nej preberať to, čo som zažil, môžem analyzovať situácie, ktorých som bol svedkom, môžem sa baviť stavaním virtuálnej reality, premýšľaním, čo by som robil keby som nebol tým, čím som. Môžem preberať svoje výchovné metódy, svoje reakcie, môžem rozmýšľať nad tým, ako som reagoval na určitú situáciu, prečo som na ňu reagoval tak, ako som reagoval. Čo som pritom cítil, prečo ma niečo vyvádza z miery, prečo sa pri niektorých situáciách cítim nesvoj, naopak iné ma tešia. Prečo vôbec niečo cítim a čo mi to má povedať o mne.

Alebo nerozmýšľam nad ničím. Dokola si v hlave buď spievam, alebo si opakujem úryvok z básne, alebo určitú nezmysluplnú vetu. Zamestnám hlavu nepodstatnou odrhovačkou, aby som nechal na chvíľu oddýchnuť to silné rácio, ktoré sa vo mne ozýva a iba si užívam prírodu okolo seba.

Telo beží a moja hlava stojí. Dych je pravidelný súznie s odrhovačkou, ktorá sa mi premieľa v mysli a s tempom behu. Uvedomujem si, aký je dokonalý tento svet, aký som dokonalý ja. A všetko vo mne.

Zašteká pes, motá sa mi okolo nôh a ja sa prebudím a snažím sa oň nepotknúť.  Pozdravím zopár oproti bežiacich zdvihnutím ruky a úsmevom. Prebehnem cez most, zaregistrujem v akej výške je hladina rieky, znova zašteká pes, beží chvíľu vedľa mňa s očami nechápajúcimi, prečo vôbec bežím, keď nemusím. Popri plote z opačnej strany vedľa mňa uháňa statný vlčiak a ja dúfam, že bránka na konci plotu nie je otvorená. Inak by bežal so mnou až domov a čo by som s ním robil?

Sem tam ma predbieha auto, alebo sa vyhýbam proti idúcim. Zvyčajne ma pozdravia zdvihnutou rukou spoza volantu, lebo keďže behávam približne v rovnakom čase, sme už so šoférmi stará známosť.

Posledný úsek bežím po chodníku vedľa rodinných domov, pričom často stretávam suseda na bicykli, ktorý mi už tradične položí tú istú otázku. „Už si ho chytil?“ Alebo ho predbehnem a skôr poviem ja „Ešte som ho nechytil.“ Usmejeme sa na seba.

Doma po osprchovaní cítim uvoľnenie a radosť z pohybu. Úžas nad systémom uloženia kĺbov, šliach, svalov, úžas nad dokonalým „strojom“ akým je ľudské telo a úžas nad spoluprácou akej je schopné fyzično a duševno.

Vôbec neviem, ako dlho ma beh bude držať a popravde ani to nepokladám za nejakú podstatnú otázku. Skončím, keď budem chcieť skončiť, alebo neskončím.

Behám rád a to je dostatočný dôvod na to, aby som nad inými dôvodmi nerozmýšľal.