Dajte mi pokoj 2. – Trestanie nečinu

Tak, ako som sľúbil prispievam dnes druhou (a možno ani nie poslednou) časťou môjho článku na blogu spred roka „Dajte mi pokoj“. Kto chce vedieť o čom to bolo, nech si to prečíta. 😊

Druhé pravidlo slobody znie „Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce“ a nedávno som počul zjednodušené znenie tohto pravidla, ktoré sa mi nesmierne páči, tak ho sem napíšem: „Ľuďom dnes vadí, že niekomu niečo nevadí.“

Na úvahu som si zámerne vybral kontroverznú tému očkovať, či neočkovať a to hlavne preto, že je kontroverzná... Ale nie.. hlavne preto, že drvivá väčšina podporovateľov vakcinácie vníma odmietnutie vakcíny niekým iným ako ohrozenie svojho vlastného zdravia, či zdravia spoločnosti, ktorú nazývajú „kolektívna imunita“ .

Toto zamyslenie si nekladie za cieľ nájsť odpoveď na tak závažnú otázku, či očkovať, alebo nie hlavne preto, že nie som biológ ale rovnako preto, že ani nie som zamestnaný v inštitúcii platenej zo štátneho rozpočtu a nemám teda záujem hovoriť tak, aby som nenaštval svojho zamestnávateľa  a tiež preto, že nie som ani výskumník hľadajúci efektívnu vakcínu, ktorý má tiež záujem hovoriť tak, aby nenaštval svojho zamestnávateľa, a ani nie som pracovník ministerstva, či člen vlády, ktorý má záujem v ľuďoch neustále podporovať pocit strachu, lebo strach ľudí mu zabezpečuje jeho prácu, ale nie som ani výrobca vakcín, ktorý má práve záujem, aby sa jeho vakcíny predávali a tvorili zisk, ktorý je vďaka patentom a licenciám a jeho garantovanou výškou, rozhodne nie nezaujímavý.

Viem, že z toho môže vzniknúť dojem, že som proti vakcinácii, ale nie. Ja osobne som tomuto príbehu, príbehu opodstatnenia uveril a som zaočkovaný a zaočkované sú aj moje deti.

Toto zamyslenie nechce teda hovoriť o efektivite vakcinácie, ale práve o tom presvedčení, že mám právo niekoho nútiť robiť to, čo robiť nechce, alebo že je vhodné, aby mi vadilo, že niekomu niečo nevadí.

Pokiaľ dokážem zmysluplne a uveriteľne vysvetliť o čo mi ide v tejto, tak citlivej téme a pokiaľ vzbudím v mysliach čitateľov aspoň malú iskierku poznania, alebo aspoň malé narušenie predchádzajúceho skalopevného presvedčenia, že je nutné ľudí nútiť dať sa očkovať, bude toto poznanie rezonovať s oveľa vyššou intenzitou v témach, ktoré nie sú tak kontroverzné.

Nulté pravidlo slobody znie, že každý človek je výhradným majiteľom svojho tela a teda, v súlade s prvým zákonom slobody, s ním môže robiť čo uzná za vhodné, kým tým neubližuje inej osobe. V súvislosti s druhým pravidlom slobody, ktorý je popísaný vyššie je uzáver ten, že „Nečinom sa nedá ublížiť.“ To sú všetky tri zákony slobody, viac ich nemá, nebojte sa...

(Ak vznikla nejaká nejasnosť ohľadom ubližovania nečinom, skúste si otvoriť môj článok na blogu „Očakávanie“ tam je to trošku spresnené.)

Častým argumentom zástancov očkovania je to, že neočkovaný jedinec ohrozuje kolektívnu imunitu a ohrozuje život ľudí, ktorí sa z nejakého dôvodu zaočkovať nemôžu dať. (Chorí, tehotné ženy, ľudia s alergiami na používané látky atď..). V podstate hovoria, že ich daný jedinec ohrozuje svojim nekonaním.

Ešte raz, aby to bolo úplne jasné. Vyhlasujú, že „neočkovaný jedinec ich ohrozuje svojim nekonaním.“ Inak povedané „že je možné ohrozovať nekonaním.“

A tu je koreň problému.

Ak pripustíme, že nekonaním je možné ublížiť otvárame dvere na byte, kde bývajú a doteraz si spokojne spinkali, nekonečné možnosti nekonaní, ktoré môžu ublížiť. Výber tých nekonaní, ktoré môžu ublížiť a úroveň ich rizika je na posúdení spoločnosti a vôbec nezávisí na danom jedincovi, ktorý je obvinený, že svojim nekonaním ublížil.

Ešte raz pre istotu zopakujem:
Určenie rizika, druhu a pravdepodobnosti prípadnej ujmy vôbec nezávisí na jednotlivcovi, ktorý bude za nekonanie obvinený. Teda: Ak vrah zabije raz, má jednu obeť. Počet ujm teda plne závisí na konajúcom. Ale počet ohrozených ľudí nečinom jedinca vôbec nezávisí na jeho činoch.
Nedokážem odhadnúť, či si všetci, ktorí sa dočítali až sem uvedomujú aká je to zásadná zmena a myšlienka.

Už nebude treba nikomu dokazovať čin, už stačí iba dokázať že daný jedinec nekonal, kedy konať mal a nemal sedieť na gauči a pozerať telku ale mal niečo urobiť a môžeme mu pripísať toľko obetí, koľko len budeme chcieť. To „niečo urobiť“ je na rozhodnutí väčšiny v spoločnosti. Vlastne ani nie tak na väčšine ako na tom, koho si (v prípade nepriamej demokracie) táto väčšina zvolí. A nakoniec to ani nie je väčšina ako sa pokúsim vysvetliť v niektorej z ďalších úvah o voľbách.

Teda budú trestaní ľudia, ktorým niečo nevadí, ktorí majú iný záujem, alebo iný rebríček hodnôt a namiesto aby vykonali niečo, čo sami preferujú budú musieť vykonať niečo, čo sami nepreferujú a bude im to vnútené násilím.

Oblasti a nečiny, ktoré budú trestné bude prijímať parlament na základe... Na základe... Na základe... Doparoma čoho? Nuž neviem, proste na základe.

Chápete to? Sedíte v kresle, nohy vyložené na taburetke, popíjate pivo, chrúmete klobásu namočenú do horčice, kukáte futbal a práve páchate trestný nečin.

Ja rozumiem, že sa teraz zdvihne kopec hlasov o tom, že očkovanie je niečo iné, ale principiálne nie je. Ale aby som uspokojil aj tých, ktorý si myslia, že predsa len je.

Prvé čo by som sa chcel vedcov a zástancov očkovania spýtať je, či má vakcinácia 100% úspešnosť pri 100% počte očkovaných (teda, že nik zo zaočkovaných neochorie) a či je 100% istota, že nejestvujú žiadne vedľajšie účinky (teda, že u nikoho sa neprejavia dlhotrvajúce negatívne účinky z vakcíny).

Ak je na obe  otázky odpoveď áno, je to presne miesto v tejto úvahe, kde môžete skončiť a prestať čítať, lebo ďalšie pokračovanie je o ničom.

Ak je ale na jednu otázku odpoveď nie, pokračujte, je to totiž zásadné.

Ak je teda odpoveď nie, nedá mi nespýtať sa na jednu vec. Predstavme si teda jedného jedinca, ktorý je obeťou povinného očkovania, teda sa uňho prejavili negatívne nebezpečné účinky očkovacej látky pričom mu lekárka v nemocnici s účastným pohľadom v slzách plávajúcich očí upretým na obeť trasľavým hlasom a smútkom v tvári oznamuje, že

„Áno, ja viem, že som Vás zaočkovala v termíne povinného očkovania látkou, ktorá je zákonom predpísaná, ale bohužiaľ to nevyšlo. Takto to už budete mať do konca života, lebo nanešťastie patríte medzi 0,67 promile pacientov, ktorí takto skončia. Je mi to ľúto a dovidenia. A teraz už vypadnite, nie ste tu dnes sám.. ďalší prosím.“

Toto môže niekto fakt myslieť vážne?

Úplne prvá otázka, čo mi napadne je, prečo je právo na zdravý život ostatných ľudí chránených kolektívnou imunitou nadradené právu na zdravie  toho jedného jedinca?

Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie a ešte tragikomickejšie, zoberme si jedinca, ktorému vakcinácia nepomohla a ochorel a postavme ho vedľa jedinca, ktorý je obeťou vedľajších účinkov danej vakcíny. Teraz pred nami stoja dvaja jedinci, z ktorých je jeden navždy postihnutý pre to, aby mohol byť druhý nechránený voči chorobe. Super.

Pri arbitrárnych príkazových rozhodnutiach nejakej inštitúcie NESMIE byť zdravie a život jedinca iba štatistické číslo. Každý človek je jedinec, individualita, to nie je číslo, alebo percento pravdepodobnosti. Za každým človekom, sa skrýva osud, život, radosť, zdravie šťastie, rodina, úspechy, neúspechy, lásky, priateľstvá.

„Že mám smolu, ale za to ostatní sú chránení? Na tom vám zvysoka seriem.“

Kto sme my (spoločnosť) aby sme niekomu určovali, či na to právo má, alebo nemá?

Akceptujme, prijmime fakt, že je správne, aby spoločnosti vadilo to, že niekomu niečo nevadí, že niekto to má inak a koleso šialenstva už nebudeme mať silu zastaviť. Áno, dnes je to tak, že v tomto prípade aj ja verím očkovaniu, aj som sa nechal zaočkovať aj ja som v súlade s tým, že je to správne, ale nikdy nepodporím myšlienku povinného očkovania, pretože nemôžem prikázať inému človeku, aby niečo vykonal (ešte aj s rizikom negatívneho dopadu na jeho zdravie) len preto, že ja sa ním cítim potencionálne ohrozený.

Ak poviem „áno“ musím to vztiahnuť na všetkých ľudí, ktorí ma svojim nekonaním potencionálne ohrozujú.

Zavriem všetkých potomkov vrahov do basy, lebo predstavujú riziko na základe zdedených génov, Zavriem všetky deti alkoholikov preventívne do proti alkoholických liečební, lebo predstavujú zvýšené riziko, zavriem všetkých ľudí, ktorí sa nechcú rozprávať s inými rasami, lebo tým dávajú najavo svoj rasizmus, zavriem všetkých modrookých chlapov do basy, lebo nejaký modrooký chlap mi pred rokmi odlákal manželku.

Budem pokutovať rodičov, ktorí nedajú svoje deti zaočkovať.

Odoberiem deti všetkým rodičom, ktorí ich odmietnu zaočkovať, lebo ohrozujú kolektívnu imunitu.

Odoberiem deti všetkým rodičom, ktorí nesúhlasia s povinným vzdelávaním, lebo tým ohrozujú inteligenčnú úroveň národa.

Ja viem, že sa cítite byť ohrození nezaočkovanými jedincami, ale prosím Vás o jedno.
Domýšľajte dôsledky svojich vyjadrení a svojich činov.  Nikto nikdy nevie garantovať, čo sa udeje, akým spôsobom sa bude ďalej okliešťovať sloboda jednotlivcov, akým spôsobom budeme pchať hlavy sami do slučky. Na základe akého strachu, na základe akej vízie spohodlnenia nášho života.

Verím očkovaciemu príbehu, budem, všade hovoriť o tom, že je to potrebné, budem každého nepresvedčeného presviedčať o tom, že je to správne, budem  všade hovoriť, že SAVOM sa nedá vyliečiť chrípka, ale nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nebudem nikoho do ničoho nútiť, lebo štát a zákonodarcovia čakajú iba na to jediné.

Aby sme si zvykli, že je správne niekoho nútiť do toho, čo robiť nechce iba a len preto, že si vládca myslí, že to správne je.

Aby sme sa raz nezobudili s konskou hlavou v posteli, priatelia...