Ako to ten štát robí?

 S manželkou sa radi dívame na seriály z nemocničného prostredia. Kedysi dávno to bol Chicago Hope, potom Pohotovosť, aj sme si zopákli Nemocnicu na kraji mesta, doktora Housa milujeme, a celkom sa nám pozdával aj Dobrý doktor.

Minulý týždeň sme narazili na seriál New Amsterdam.

Pači sa nám. Je to taký vzťahový seriálik, vtipný, milý a postavám veríme. Teda manželka a ja. A sú sympatické. Trocha to tam zaváňa socialistickou propagandou, ale kašlať na to. Ale nie to som chcel.

V dvoch epizódach nastali dve situácie, o ktorých chcem teraz písať.

 Prvá:

Pacientka sa sťažuje ošetrujúcemu lekárovi, že nemá na to, aby si zaplatila liečenie inzulínom, lebo jedna dávka voľakedy stála 21 USD a teraz 250 USD. Touto cenou zlá, zlá, zlá korporácia naháňa zisky na nešťastných pacientoch. Riaditeľ to začne riešiť najprv trhovo, keď nechá vypratať pivnicu a chce „variť“ inzulín v nemocnici. Na to ho predsedkyňa rady nemocnice upozorní, že ak to bude robiť, riskuje súdne spory s výrobcom inzulínu kvôli štátnemu zákonu o patentoch. A tak príde riaditeľ s druhým trhovým nápadom. Najme si kamión a pošle ho do Kanady, kde je dávka inzulínu za 40 kanadských dolárov. Lenže pri návrate kamiónu ho zadržia colníci a nedovolia mu takýto veľký náklad lieku doviezť do USA. Zlá korporácia vyhrala. Zase môže zdierať chudákov chorých, ktorí nemajú na to, aby si platili inzulín. V epizóde zaznie emotívna veta:
„Nemôžem si zaplatiť život.“

Kto vlastne zabraňoval riaditeľovi v riešení tejto situácie úplne normálnym trhovým spôsobom? Chcel si ho vyrobiť sám, alebo chcel využiť trh a kúpiť ho niekde, kde bol inzulín lacnejší.
Výrobca inzulínu? Ale kdeže. Zákon o patente a zákon o kontrolovanom dovoze liečiv. Kto prijíma zákony? A kto dohliada nad ich dodržiavaním?

 Druhá:

V tejto epizóde privezú na pohotovosť právnika, ktorému prasklo v žalúdku vrecko kde prevážal kokaín. Jeho strach z odhalenia a zo zničenia reputácie a jeho strach z trestného oznámenia za pašovanie drog ho donútili z nemocnice ujsť. Ukradol sanitku a pod vplyvom drog narazil na križovatke do druhej sanitky, ktorá práve viezla na pohotovosť manželku riaditeľa nemocnice. Jej zdravie bolo ohrozené po tom, čo lekári museli vykonať u nej doma cisársky rez.

Prečo vlastne právnik ušiel z pohotovosti? Prečo jednoducho nepočkal, kým ho odoperujú, nevyberú mu vrecúško kokaínu zo žalúdka, nezašijú ho a nepošlú ho domov, odkiaľ by potom jednoducho zaplatil účet za operáciu? Alebo by ho zaplatila poisťovňa, v ktorej bol poistený. Pretože sa bál. Trestného stíhania za pašovanie zákonom zakázaných látok.

Zlý narkoman a zlý obchodník s drogami zabil nevinnú ženu.

Nie, to nie zákon, ktorý donúti človeka robiť takéto šialené veci (pašovať drogy v žalúdku) a keď sa niečo nevydarí, tak ho núti robiť šialené rozhodnutia (útek z pohotovosti).

 Ako to môže systému štátu takto vychádzať? Ako to, že to vidí iba zopár ľudí z môjho okolia? Ako je možné že to napadne málokomu?

 Naozaj je to iba vďaka indoktrinácii v školách, keď ešte len deťom začnú profesionáli vtĺkať do hláv to, aký je štát potrebný? Alebo je to vďaka tomu ohromnému marketingu, ktorým nás štátne inštitúcie kŕmia, o tom, ako sa o nás niekto postará? Ako netreba byť vôbec zodpovedný, ako sa netreba o seba vôbec starať, lebo keby sa niečo stalo, tak tu bude dobrotivý štát, ktorý za nás všetko vybaví? Ako je to možné, že sme naleteli tej najväčšej lži v dejinách a k tomu naviac ako sme dobrovoľne odovzdali rozhodovanie o svojom živote a zdraví zopár ľuďom, ktorí ale o našom živote a zdraví nevedia ani zbla.

A nielen to.

Tí, čo veria, že štát je potrebný, nútia k tejto viere aj ľudí, ktorí si to nemyslia, ktorí nechcú odovzdať zodpovednosť za svoje životy anonymnej inštitúcii a chcú o svojom živote rozhodovať sami.

„To sa nesmie!“ kvičia tí, v štát veriaci.

Vraj nemám právo kritizovať, lebo nevolím. Nie, to nevadí, že to platím, stačí, že nevolím a nemám právo kritizovať. Moje peniaze im už nevadia, ale vadí im to, že nevolím.

Zvyknem hovoriť:
„Platím to tu. Štát mi berie 67% z hodnoty mojej práce a tým pokladám svoju občiansku povinnosť za splnenú.“

 Ako to, že ten pôvodca komplikácii uvedených v dvoch príkladoch je skrytý? Ako to ten štát dokáže? Je to naozaj tak geniálny marketing? Ako to, že tak zjavné súvislosti vidí tak málo ľudí. Veď priam bijú do očí.

Pýtal som sa na to jedného môjho priateľa a ten mi odpovedal:

Na prvý príklad, že by štát mal regulovať najvyššiu cenu za liek a na druhý príklad, že je treba zvýšiť snahu orgánov a častejšie odhaľovať takéto činy a sprísniť tresty.

Ani len náznak toho, že takto to proste nefunguje. Ani to len nepripustil.

 Nemôžem zabudnúť na jednu rozprávku v časopise Včielka, ktorú som čítal, keď som bola malý chlapec. Bola o chlapčekovi, ktorý chcel dierku na pančuškách odstrániť tak, že ju vystrihne.

A tak som to tomu môjmu priateľovi povedal. Usmial sa so slovami, že je to milý príbeh a že deti sú naivné. Ani len náznak pochopenia, že svojimi návrhmi robí to isté.

Pokúša sa odstrániť dieru tak, že ju chce vystrihnúť.