JA
Keď som vtedy Barbore otvoril dvere, pozerala sa na mňa zo schodov, akoby ma chcela prepáliť pohľadom. Bola navlečená do kožušiny, s teplými čižmami na nohách, omotaná vlneným šálom, na hlave trónila priveľká baranica, spod šiltu jej svietili čierne oči a z úst vychádzala hustá para. Chvíľu sme sa na seba pozerali a ja som čakal aká požiadavka z nej vypadne. Soľ? Cukor? Chlieb? Čo potrebuje?
Lenže teraz z nej nič nevypadlo, iba sa na mňa dívala, pátravým a trocha smutný pohľadom, akoby mi chcela kondolovať.
“Poď dnu, púšťam si teplo.” Povedal som snáď po desiatich sekundách.
Záporne pokývala hlavou, ale akosi váhavo. Nakoniec spravila neistý pohyb smerom ku mne.
“Zajtra večer sú voľby.” Povedala ticho a urobila krok ku mne.
Prikývol som: “No, poď dnu.”
Urobila druhý krok a potom vošla do predsiene, kde zbadala Emine čižmy.
“Máš návštevu?” Spravila krok späť.
“Hej, Ema je tu.”
“Prečo?” Spýtala sa.
“Len tak, je to kamoška, prišla mi oznámiť, že sa bude vydávať?”
“Ema?” Spýtala sa bez nejakého náznaku.
“Ema.”
“Za koho?”
“Robo.”
“Ten kováč?”
Prikývol som.
“A prečo to prišla povedať tebe?”
“Ja neviem, asi preto, že sme kamoši.”
Zamyslene pokývala hlavou. Už bola natoľko vo vnútri, že sa mi podarilo zavrieť vchodové dvere.
Ako som písal, Barbora nebola príliš spoločenská, všetci sme to tak nejako chápali, aj keď jediná znáslnená vo svete nebola, no nevedeli sme o žiadnej, ktorej by sa to stalo v dvanástich a takým spôsobom, a tak k nej bola dedina akosi viac chápajúca. Určitú dobu sme sa snažili ju zapojiť, alebo aspoň stiahnuť dolu z toho statku, ale keď sa to nedarilo, nechali sme ju na pokoji. Veď každý víkend schádzala do dediny.
Vyzula si čižmy, kabát s baranicou a šálom prehodila na vešiak. Jej líca a čelo horeli námahou, ktorú musela vynaložiť brodiac sa snehom aj keď som býval k nej bližšie, ako mala do dediny. No aj tak to nebola nejaká ľahká prechádzka. Oči jej tak žiarili, možno po námahe, možno nejakou emóciou, že to bol zrazu ten najvýraznejší prvok tváre. Na malý moment sa mi ešte zdalo, že váha, napriek tomu, že už sa vyzliekla, no zrazu sa jej telo našponovalo, do očí sa jej vkradol výraz, ktorý som tam ešte nevidel, a pevným krokom vstúpila do izbietky. Najprv pozrela na kozub, kde veselo horel plameň, potom na moje zariadenie, a na koniec jej spočinuli oči na ryšavej Eme, ktorá sedela v kresielku s nohami vyloženými na stole.
“Ahoj,” lenivo na ňu kývla.
“Ahoj,” odpovedala omnoho energickejšie Barbora. “Nevadí ti, že má nohy na tvojom stole?” Otočila sa na mňa pričom sa Ema posadila vzpriamene a nohy stiahla zo stola.”
“Vadí.” Pousmial som sa. “Ale je to Ema.”
Barbora prikývla a prijala moju ponuku posadiť sa na dvojmiestnu pohovku, ktorá bola oveľa bližšie kozubu, ako to kresielko, takže tam aj viac pálilo.
“Tak ty sa budeš vydávať?” Spýtala sa oveľa pevnejším hlasom, akoby som očakával.
Ema prikývla.
“Tak Robo bude šťastný, však?”
“Zrejme.”
Barbora nám skočila do situácie, v ktorej by som bol radšej, keby neprišla, alebo aspoň neprijala pozvanie. Nemal som silu jej pri dverách povedať, že mám návštevu a že si neprajem, aby vošla. Lenže prečo by som si to vlastne nemal priať, veď Ema sa ide vydávať. Je to iba priateľská návšteva a moje zamilovanie je dobre utajené. Jednoducho sa stretli dvaja kamoši.
“Tak to ti gratulujem.” Usmiala sa a pohodlnejšie sa usadila do pohovky. Dokonca si natiahla nohy.
“Ďakujem.”
“Čo si dáš?” Spýtal som sa, pretože sa mi zdalo, že atmosféra hustne, aj keď som vtedy netušil prečo.
“A kedy sa budeš vydávať?” Ignorovala moju otázku.
“Ešte neviem, je to úplná novinka, ešte to okrem Roba, mňa a tuto Števa nikto nevie.”
“Hm, a prečo si to prišla povedať najprv tuto Števovi a nepovedala rodine?” V Barborinom hlase som cítil iróniu, skrytý útok.
Ema samozrejme mohla povedať “čo ťa je do toho?” ale túto stratégiu nepoužila, možno v úcte k môjmu príbytku.
“Sme kamoši.”
“Tááák, kamoši.” Pretiahla slovo “tak” oveľa viac, ako by to bolo vhodné.
“Prečo? Vadí ti to?”
Barbora sa na chvíľu zamyslela, sklopila oči, no potom sa obrátila na mňa.
“A čo máš?”
Strhol som sa.
“No, čaj.” Zakoktal som.
“Aký?”
“Trocha ešte bazového, nejaký ovocný… Palinu ti asi ponúkať nebudem.”
“Prečo?” Spýtala sa s nefalšovaným záujmom.
“Neviem.” Priznal som.
“Ja si ju rada dám a priniesla som ti ľubovníkový olej a nechtíkovú masť, za to, že mi stále s niečím pomáhaš.”
To slovo “stále” bolo príliš prehnané, ale nechal som to tak.
“Prečo? Vadí ti to?” Ema zopakovala otázku.
Možno sa mi budete smiať, ale ja som cítil iba drobné dusno, no niekto citlivejší by povedal, že sa v tom momente začal neľútostný teritoriálny boj medzi dvoma ženami. Mne neviditeľné ohne tam šľahali, až bolo v izbietke oveľa horúcejšie, ako by dokázal vykúriť ten kozub.
Bolo jasné, že dlhodobo to takto nemôže zostať…
Ako obvykle, keď sme vyhodnotili, že existuje nejaké riziko ohrozenia, zvolal Stano do krčmy malé stretnutie dobrovoľných obrancov, medzi ktorých som po novom už patril aj ja. Ľudia v dedine sa mi začali otvárať a ja ani netuším prečo. Nebol som starousadlík, ale je fakt, že som sa často dostal do situácií, ktoré som napodiv celkom dobre zvládol. Bol som slušný, pokojný, starostlivý, rozumný… Teda aspoň tak ma ľudia v dedine vnímali. Mal som počas stretnutí zopár dobrých nápadov, ktoré sa ujali a Stano si ma obľúbil. Ako som už napísal, Stano sa dostal k tej vykovanej šerifskej hviezde iba vlastným pričinení, a zopár jeho zásahov bolo tak primeraných a vítaných, že to nikomu nevadilo, aj keď sa občas ozvali hlasy, že predsa nebol zvolený. Nejako sa objavili, a zas nejako utíchli. Stano sa svojej práce zhostil veľmi dobre, ľudia s ním boli spokojní, a keď sú spokojní, nie je dôvod to meniť. Navyše tí, ktorí predsa len zdvihli proti nemu hlas boli chlapi, známi svojim zvykom riešiť problémy tak, že dali niekomu po papuli. Nechcem teraz dehonestovať chlapov v dedine, no aj ja som si neskôr začal myslieť, že mám k spôsobu Stanových riešení najbližšie. Nešlo o to, že by som ho napodobňoval, no asi sme boli z podobného cesta. Pri rôznych stretnutiach, pri rôznych príležitostiach ma začal Stano čím ďalej tým viac oslovovať, až sme sa stali ústrednou dvojicou pri riešeniach konfliktov, ktoré, ako som už písal, neboli ničím výnimočné. Sudcu sme nemali, a ani sme ho zatiaľ nepotrebovali, dokonca obranné rozhodnutia, či zásahy proti cudzincom sme tiež preberali a prijímali v tej krčme. Pri interných, domácich konfliktoch sme zas verili rozhodnutiam Stana a poväčšinou prijímali, aj keď s drobnými protestami poškodených strán. Niekomu sa zdal trest priveľký, a niekomu zas primalý, no s výnimkou zainteresovaných to zvyčajne neprinášalo výraznejšie problémy.
Aj v ten deň, keď sme sa stretli v krčme, aby sme prebrali, čo budeme robiť so skupinkou, ktorá sa uvelebila v našom chotári, sme viedli rozhovor my dvaja, teda Stano a ja. Okrem nás tam boli ryšaví krčmárovi synovia a ďalší piati mládenci, ktorých je zbytočné podrobnejšie predstavovať, lebo sa s nimi v ďalšom deji budeme stretávať iba sporadicky, alebo vôbec.
Najprv bol v miestnosti, ktorú nám krčmár vyhradil, a ktorú používal na svadby či kary ruch. Rozprávali sme sa medzi sebou a hlavnou témou bolo, čo budeme ďalej robiť s tou skupinkou. Nezažili sme to prvý krát, ako som už písal, viackrát sa nám stalo, že sme skupinku buď vyhľadali my, alebo sa u nás objavila a zvyčajne sme to vyriešili jednoduchým spôsobom na báze rokovania a vyjednávania. Jeden rozdiel tu ale bol. Ten, čo ich spozoroval v lese pri ohníčku, naobliekaných do ťažkých kabátcov a čakajúcich na dopečenie zajaca nám zvestoval, že videl celý arzenál zbraní poopieraných o kmene stromov a nie je si istý, či sa rovnaký arzenál neschovával aj v piatich stanoch, ktoré mali rozložené troška ďalej od ohňa. Nečudovali sme sa mu, že sa mu tam nechcelo zostávať dlhšie, pretože, podľa jeho slov, išiel z tých chlapov strach. Bol to samozrejme posudok, na ktorý sme sa príliš spoľahnúť nemohli, no ak stretnete niekoho cudzieho, hlavne v týchto časoch, skôr ho vyhodnotíte ako potencionálne riziko a to napriek tomu, že doteraz sme, okrem toho jedného prípadu s vojakmi, riešili situáciu, ktorá nastala, mierovými a pokojnými cestami.
Diskusia nebola dlhá, nebolo o čom hovoriť, vedeli sme, že za nimi musíme ísť a najprv sa ich slušne spýtať, čo chcú, či iba prechádzajú, alebo majú na nás nejaké nároky. Padali aj návrhy, že možno ich je viac, že by nás mohli postrieľať, a že by sme ich mali rovno v noci, z nejakého bezpečného miesta zabiť my. Nepáčilo sa mi to, a nepáčilo sa to viacerým. To, že má niekto zbrane a že je to výlučne mužská spoločnosť ešte nemusí znamenať, že majú agresívne a násilné úmysly. Po krátkej diskusii sme sa dohodli, že vyrazíme zajtra na svitaní v počte sedem mužov so zbraňami, a že si s nimi sadneme a preberieme situáciu.
Keď sa ryšaví bratia pýtali, prečo sedem, keď je nás tu viac, Stano iba utrúsil poznámku, aby za ním Nick po skončení zasadnutia prišiel do krčmy.
“Lenže oni si budú myslieť, možno budú presvedčení, že majú výbornú možnosť nás hneď odstrániť, lebo sme chlapi, ozbrojení a budú predpokladať, že ak nás odstránia, budú to mať v dedine jednoduchšie.” Namietol Stano2, veľký chlap, ktorý pracoval ako jeden z lovcov.
Pripomienka bola relevantná, a tak sme sa ňou zaoberali s tým, že možno bude taktickejšie, aby sme sa teda vydali do lesa siedmi, ale priznáme sa im iba my dvaja Stano a ja ako vyslanci, a piati mladíci budú čakať v zálohe. Bolo to kompromisné riešenie, s ktorým síce Stano2 nebol spokojný, ale aspoň s určitými výhradami súhlasil.
Tak sme sa teda dohodli a ja som šiel domov spať. To sa stalo ešte pred návštevou Barbory a Emy. Pripomínam to, aby ste mali nejakú predstavu o chronológii.
V to ráno bola zima taká, že pukali konáre stromov, obťažkané snehom a ľadovým nánosom. Keď som ešte za tmy schádzal zo svojho zrubu k miestu stretnutia pri krčme, dych mi zamŕzal, sneh pod nohami vŕzgal a na povrchu bol prašný, že by ste z neho snehuliaka nepostavili. Nebo bolo čisté, hviezdy svietili, ich svit sa odrážal od snehu a bolo celkom dobre vidieť. Mesiac pomaly bledol a nad horizontom sa dvíhala oranžová žiara. Musel som si obuť snežnice, aby bol pohyb jednoduchší a menej namáhavý. Našťastie sa terén stále zvažoval a tak netrvalo ani pol hodinu a objavil som sa pred krčmou, kde už stál Stano a dvaja chlapi. Ticho sme sa pozdravili iba kývnutím hlavy. Aj keď začínajúce ráno bolo nádherné, v ovzduší bolo cítiť napätie a očakávanie. Všetci sme zvierali v rukaviciach zbrane v mieste záveru, aby nám nepomrzli. Dúfali sme, že teplota sa trocha zvýši, keď začne páliť slnko, pretože zore nám napovedali, že by malo byť jasno. Stáli sme ticho, podupkávali, niektorí fajčili. Prešlo iba pár minút, keď k nám dorazili ostatní.
“Môžeme?” Spýtal sa Stano.
Prikývli sme a vydali sa cestou cez dedinu smerom k lesu tam, kde sme mali informácie, že bude skupinka, s ktorou sme chceli prehodiť pár slov.
Tak, ako sme ticho čakali pred krčmou, tak sme ticho šli. Všetci mali obuté snežnice, pretože tejto zimy naozaj nasypalo snehu neúrekom. Zore sa červenalo čím ďalej, tým viac, no slnko sme dlho nevideli, pretože keď už vychádzalo, boli sme pod horou a v lese. Tieň pocit zimy a chladu zvyšoval, no tým, ako rezko sme kráčali som sa spotil a pot mi tiekol dolu chrbtom. Podľa častého škrabania iných som si myslel, že sú na tom rovnako.
“Som spotený, ako hovado.” Podotkol Milan s úsmevom.
“Nemôžeme spomaliť.” Odvetil Stano a tak sme dupali ďalej. Vedeli sme, že určené miesto je chôdzou v tomto teréne asi do hodinky a keď sme sa približovali, stávali sme sa opatrnejšími a sústredenejšími. Srdce muselo zvládať okrem stresu aj námahu a tak som cítil ako mi bije až v hrdle. Okolité borovice a duby zmiešaného lesa stáli ticho ako hradby, zimní vtáci prelietavali z konára na konár, sem tam sme zahliadli zajaca, ako peláši po snehu, akoby bol nehmotný. Počas celej cesty sme z vysokej zveri zbadali iba jednu srnu, ktorá nám ukázala biely zadok a zmizla v kroviskách.
“Ryšavých si prečo nevolal?” Spýtal sa udychčaným hlasom Juro, malý, územčistý, ale mocný mládenec.
Naozaj by bolo vhodné do tejto výpravy zavolať aj Eminých bratov, ale chápal som aj Stana, ktorý mi moje domnienky potvrdil.
“Nechal som ich v dedine pre prípad, že by sa tlupa objavila dolu skôr, ako by sme ich našli.”
“A prečo sme nešli v noci?”
“Veď sme sa včera tak dohodli, kurva, kde si bol? Chcem s nimi hovoriť, a ak by sme prišli v noci, bolo by to podozrivé, akože chceme útočiť, nie? Doboha, daj pokoj s tými otázkami, včera si nemal byť ticho a navrhovať.”
Juro zastal, pozrel sa výrazne na Stana, pušku si pažbou postavil do snehu vedľa nohy a aj keď mu tvár za hrubým šálom nebolo vidieť, cítili sme z jeho hlasu začínajúci strach.
“Mali sme si ich najprv v noci okuknúť. Ideme ako na porážku.”
“Hovorili sme o tom včera.”
“Hej, včera sme boli v krčme, v teple a v bezpečí. Teraz sme v lese, v snehu a ideme na návštevu k po zuby ozbrojeným chlapom.”
Zastali všetci, tí čo boli pár krokov vopred sa vrátili.
“Máš strach?” Spýtal sa Stano.
“Kurvaže.” To bolo ako také silné “áno”.
“Veď ty zostávaš v zálohe. Idem iba ja a Štefan.”
Prikývol som, ale ani mne nebolo všetko jedno. Jurov strach a obava na mňa preskočili a aj keď som sa zo všetkých síl snažil, cítil som ako mi zvierajú srdce.
“A keď vás odprásknu? A keď majú hliadky? Čo teda predpokladám, že majú.”
“Tak nás odprásknu, vy budete vedieť, čo sú zač a budete informovať dedinu.”
“Čo keď majú hliadky vysunuté, a budú vedieť, že sme zostali v zálohe?”
Siedmi statoční sme tam stáli, odvaha z nás postupne odtekala a zrazu z nás bola iba vystrašená hŕba smiešne oblečených mužov.
Slavo, ďalší zo skupiny potiahol nosom a bledozelený chrcheľ vypľul do snehu, kde zostal na povrchu a rýchlo zamŕzal.
“Čo chcete?” Znervóznel Stano, čím dal najavo, že ani jemu to nie je všetko jedno a tiež ho začína strach ovládať.
“Poďme späť a lepšie to premyslime.” Doložil Juro.
“Tak späť, hej? Dobre, seďme na zadkoch, kecajme o tom a čakajme, kedy sa na nás vrhnú.”
“Môžeme sa na nich pripraviť.”
“Veď ani nevieme, čo chcú.” Odvrkol Stano.
“Ale obrana v dedine je lepšia takticky, ako takáto samovražedná výprava.”
“Nevieme, čo chcú. Nemáme predsa zlé skúsenosti a vieš, ako to dopadlo s tými vojakmi, čo na nás zaútočili.”
“Tých sme ale dobre ojebali.” Zasmial sa Milan a trocha odľahčil situáciu.
Zatiaľ som bol ticho, nevedel som ani ja sám v sebe, ako to vlastne vnímam. Včera sa mi rozhodnutie zdalo logické. Nevieme, čo sú zač, ale majú zbrane. Nevieme, čo majú za lubom, čo plánujú, ale sú to samí chlapi a je ich viac ako desať. My sme siedmi. Akú máme šancu? No zrejme vysokú, keď zostanú piati z nás v zálohe a strhne sa prestrelka. Ak teda nebudú vedieť, že nás je viac. Čo keď to zistia a budú hrať pokojné stretko, až kým sa nepripoja ostatní a potom nás oni zo zálohy vykynožia?
“Čo keď to zistia a budú hrať pokojné stretko, až kým sa nepripoja ostatní a potom nás oni zo zálohy vykynožia?” Povedal som svoju otázku nahlas.
“Bože, čo sme my profesionálni vojaci? Taktiku si len vymýšľam. Môže byť správna, ale môže byť aj nesprávna.” Nervózne zahlásil Stano.
“To je tá naša blbosť!” Juro odpovedal rovnako. “V týchto časoch by sme mali predpokladať, že všetci nám chcú ublížiť a jednoducho ich poslať do pekla. Ako hovoria pištolníci. Najprv strieľaj, potom sa pýtaj.”
“My nie sme pištoľníci a ani nejaké zvery. Kurva, normálne tam prídeme a pokecáme s nimi, možno chcú iba pomoc, alebo sa pripojiť, aby boli vo väčšej komunite a možno ich už nebaví sa takto potĺkať.” Stano hľadal argumenty.
“Sú to skoro tri roky od krachu. Na to už mali dostatok príležitostí.” Oponoval Juro.
“Možno ich dedinu niekto napadol, oni ušli a teraz sa potĺkajú.”
“To by mali so sebou nejaké ženy a deti, nie?”
“Tie aj môžu mať, len ich Ondro nevidel.” Aj Stanovi sa to zdalo pritiahnuté za vlasy.
“Hovoril, že mali päť stanov a ich bolo minimálne desať. Kde by tie deti asi mali?”
“Možno spali v stanoch. Chlapi, nemôžeme niekoho len tak zabiť.”
“Ale my sa zabiť môžeme dať.” Juro si odpľul.
“Dedina nás vyslala, nemôžeme sa teraz vrátiť.”
“Ty si nás vyslala, Stano, dedina nie.”
“Ale vedia o tom.”
“To nie je to isté.”
“Dobre teda, čo chcete?” Kapituloval Stano a zahľadel sa nám postupne všetkým do očí, ktoré vykúkali sponad šálov v tieňoch baraníc. “Ale povedzte rýchlo nech sa máme možnosť vrátiť do dediny pre prípad útoku.”
Prešľapovali sme na tom snehu, ktorý sa začal vo vyšších miestach trblietať. Para nám vychádzala z úst cez omotané šály, kde zanechávala drobné čiastočky vlhkosti, na povrchu mrzla a vytvárala ľadovú chrastu v podobe drobných kryštálikov.
“Nebudeme tu stáť do haleluja.” Stano bol nervózny ešte viac. “Hovorte, alebo pokračujeme. Len nezabudnite, že sme sa včera nejako dohodli.”
Keď nikto nič nehovoril a ani nešľapal po vŕzgajúcom snehu bolo ticho tak veľké, až mi začalo hučať v ušiach.
“Hlasujme.” Povedal som.
“O čom?!” Skoro vykríkol Stano a pozrel sa na mňa očami plnými opovrhnutia. Ani nie preto, že si myslel, že je to zlý nápad, skôr preto, že odo mňa čakal podporu.
“No šak o tom, či ideme ďalej, alebo sa obrátime na odchod.” Povedal som ospravedlňujúco. “Ale ako jeden, nie že niekto sa otočí a vráti, a niekto pôjde ďalej. Tak som to myslel. Stano, prepáč, ale nemôžeš nás nútiť.”
Po chvíli ticha Stano prikývol.
“To ani nemám v úmysle, donútení chlapi sú mi nanič. Tak dobre, hlasujme, ale tá hanba…”
“Nebude to hanba, prečo by mala byť? Nikto predsa nejde s radosťou na smrť.” Oponoval Juro.
“Je to hanba, pretože od nás naši priatelia, naše ženy niečo očakávajú. A my sme povedali, že to spravíme, takže to bude hanba.”
“Dobre, tak bude, ja radšej budem zahanbený, ako mŕtvy.” Zamrmlal Juro a Milan váhavo prikývol.
“Lenže ak sa vrátime, ešte neznamená, že nebudeš mŕtvy, teda neskôr. Akurát, že mŕtvych bude viac.”
“Hej, ale to zároveň neznamená to, že ja teraz neumriem a oni potom nezaútočia.”
“Hlasujme. Toto nemá zmysel. Zbytočne sa tu hádame, aj tak, ako povedal Stano, nemá zmysel tam ísť, ak to viacerí nebudú chcieť.” Navrhol som.
“A čo ak to nebude chcieť jeden?” Spupne sa spýtal Juro.
“Môže sa vrátiť a doma v dedine hovoriť o tom, ako sa vysral na kamarátov.” Stano2 to povedal s takou energiou až sa zdalo, že to vykašľal.
“Tak hlasujme.” Potvrdil Stano ešte skôr, ako sa Juro slovne vrhol na Stana2 čo sa už, podľa jeho napätého postoja dalo čakať.
“Kto je za to, aby sa pokračovalo.” Zodvihlo sa päť rúk, a po malom zaváhaní aj šiesta, Milanova.
“Dobre. Ideme. Juro, ty sprav, čo chceš.”
“Hovno, snáď si nemyslíte, že sa teraz zoberiem a vrátim sa. Čo si to o mne myslíte? Ste sprostí, všetci, ale idem s vami. Aj keď ste sprostí, nenechám vás v tom.”
Akoby z nás opadla nejaká ťarcha, zasmiali sme sa.
“Siedmi sprostí.” Povedal Juro nahlas s určitou dávkou obvinenia, no zdvihol si pušku k telu a spravil prvý krok smerom hlbšie do lesa. Keď sme sa vydali za ním, počuli sme ešte jeho povzdych: “Siedmi mŕtvi.”
Šlapali sme ďalej a znova v tichu, znova v tej treskúcej zime, kde iba sneh svedčil, že sme tam, že sme v realite, že sme sami v nemilosrdnej prírode, a kde sa možno stretneme s nemilosrdnými hrdlorezmi.
Ondro nám ich pozíciu popísal veľmi dobre a my sme vedeli kde sú, ak sa teda medzitým nepremiestnili. Už sme sa začali viac obzerať viac pozorovať, pretože tu bola vyššia pravdepodobnosť, že ak majú nejaké vysunuté hliadky, možno by ich dali aj sem. O tom som ale pochyboval. Nemali kapacity, aby obsadili všetky smery a my sme nešli priamo od dediny, ale trochu okľukou, takže aj keď by o našej dedine vedeli, postavili by hliadky na smer priamo od nej, a tým by sme sa vyhli. Na obsadenie všetkých smerov ich počet nestačil. Prešlo asi desať minút, keď Stano zastal. V priebehu chôdze znova prevzal vedenie, aj keď chvíľu šiel prvý Juro so svojim prehnaným a vzdorovitým zápalom.
Ja som mal hlavu sklonenú a tak som do Stana narazil.
“OK,” dychčal “tu zostanete všetci, okrem Števa a mňa. Zložte sa, ale buďte v strehu. Skúste si nájsť miesta, kde by vás príliš nebolo vidieť, ale vy budete mať rozhľad dobrý.”
“Cez deň? Hej?” Zamrmlal Juro. Aj keď sme vedeli, že mrmle, zároveň sme vedeli, že by nás nenechal v štichu.
“Si redy?” Otočil sa Stano na mňa.
Prikývol som.
“A teraz už ticho.”
“Veď sme doteraz boli ticho.” Namietol som.
“Tak v tom pokračujme.” Odvetil a vykročil.
Prirodzene sme sa prihrbili a pomalým krokom sme pokračovali k miestu, ktoré zadefinoval Ondro.
Srdce mi tĺklo ako bláznivé, nadvihovalo mi jazyk v úplne suchých ústach a ťažko som pregĺgal. Snažil som sa postupovať od stromu k stromu, telo sa mi triaslo vzrušením a strachom. Na vrcholkoch vysokých borovíc som zaregistroval pohyb spôsobený pozvoľna zdvíhajúcim sa vetrom. Následne sa začali mierne ohýbať aj tenšie stromy, nakláňali sa a ich tiene sa mihotali po prašnom snehu, keďže slnko sa už predieralo cez húštiny, a nás tie tiene plašili. V kútikoch očí som registroval pohyby spôsobené tými tieňmi a nebolo mi všetko jedno. Neustále som sa trhal, či sa niekto za krovinami skrýva, alebo či je to len hra svetla. Za každým pňom som videl schovaného človeka, pozuby ozbrojeného so zlovestným pohľadom v studených očiach. Videl som trčať kožušinu spoza dubu, či hlaveň pušky medzi holými spletenými konármi dubiny. Uši som mal natrčené, až ma boleli, snažiac sa zachytiť každý zvuk, ktorý by prezradil blízke nebezpečenstvo. To nie je ako v lete, kde zachytíte zvuk kroku na suchom lístí pokrývajúcim zem, to je v zime, kde nepočujete nič, len svoj dych, a pukanie konárov bijúcich o seba vo vetre. Kým sme šli všetci, videli sme pár zajacov, keď sme šli dvaja, boli ich snáď sto. Samozrejme preháňam, ale pri každom pohybe malého huňatého hlodavca sa mi zastavilo srdce a pušku som zovrel v dlani až mi praskali kĺby. Šli sme krok za krokom a pomaly sme to smerovali na malú čistinku, podľa opisu Ondra, kde stáli ruiny hrozne starého vodného mlyna. Nikto z dediny si nepamätal jeho funkčnosť, dokonca si nik ani nepamätal nejaký potok, ktorý tade musel tiecť. Klepotajúci mlyn sa objavoval vo vyprávkach starých báb, ktoré tým strašili vnúčikov počas dlhých zimných večerov.
Podľa jednej z legiend ten mlyn postavil starý čert, ktorý bol vyhnaný z pekla, lebo bol príliš dobrý a nechcel ľuďom ubližovať, tak ho samotný Belzebub poslal na zem, aby tam trpel medzi ľuďmi. Čert však svoj trest zmiernil tým, že si postavil mlyn ďaleko od dediny, kde nič nebolo, okrem tej kamennej stavby a keď potreboval mlieť, tak zvolal nejaké zaklínadlo, po ktorom sa objavil silný potok, aby mohol hnať veľké drevené koleso. Voda z potoka bola jedovatá, zabíjala všetko, čo jej prišlo do cesty a vytvorila širokú lesnú cestu, ktorá viedla až do obrovskej prírodnej jamy, o ktorej zas ľudia hovorili, že je to cesta do pekla a tam tá voda vsakovala a v pekle paru vytvárala. Jed tej vody bol však taký silný, že nezabíjal iba živúce rastlinstvo a chrobač, ale aj zem, na ktorej potom už nič nerástlo. Vyprávka reagovala na zvláštnosť tohto miesta, kde k čistinke viedla naozaj nejaká cesta, ktorá začínala v tej jame do pekla a končila sa na čistinke. Nebola to cesta, akú si predstavíme, keď hovoríme o lesnej ceste. Byliny tam rástli, ale boli oveľa nižšie a neduživejšie ako v okolí, a nebolo na nej ani jedného stromu, či kriaku. Iba tie slabé, nízke byliny, ktoré v lete ani nezakvitli. Lenže ľudia k mlynárovi aj tak chodili, pretože z múky, ktorú čert zomlel boli také chutné chleby akým nebolo páru. Ale to už zo živých nik nezažil, iba si to medzi sebou rozprávali. Asi kilometer od čistinky, zo zeme neustále stúpala para. To bola vraj tá, čo z pekla unikala. Nezostávalo nič iné, iba tejto legende veriť, pretože iný zmysel mlyna tak hlboko v lese nič nedávalo. Že to boli pozostatky mlynu bolo zreteľné z jeho ruiny. Aj keď drevené koleso už zničil čas a prostredie, dal sa rozoznať náhon, aj kamenné stojky na ktorých bola položená os kolesa. Zo samotnej budovy zostalo iba veľmi málo, no dali sa spoznať múry. Aj keby to zrovna mlyn nebol, bola to stavba inteligentného tvora, rozpadnutá a chátrajúca, prerastená lesným rastlinstvom. Aby boli baby ešte presvedčivejšie, ujal sa príbeh, že čierne, machom obrastené kamene, z ktorých bola stavba skonštruovaná na okolí neexistujú, tie vraj čert odniekiaľ privliekol a nejako upravil. Svojimi silnými rukami a horúcim, plamenným dychom. Každý kto na tej čistine pri tom mlyne prespal, mal do roka zomrieť. Možno to hovorili preto, aby odradili deti sa tam hrávať, pretože sa sem-tam nejaký kameň odvalil a mohol spôsobiť zranenie.
Dospelí sa samozrejme tejto vyprávke bránili a smiali sa jej, ale ani oni nevedeli vysvetliť tú paru stúpajúcu zo zeme, ani tú jamu v lese, ani tú lesnú cestu a ani to, načo by niekto staval mlyn tak ďaleko od dediny. A tak sa povesť o čertovi zžila s dedinčanmi a keď niekto smeroval v dávnych časoch nejakého turistu, tak mu odporučil si ten Čertov mlyn pozrieť.
“Ale správajte sa s úctou, lebo čert nikdy nespí.” Varovali ho a turista sa smial.
“Šak už sa nevráti.” Hundrali si popod nos.
Už sme mlyn spoza konárov videli, no zatiaľ žiadna známka života. Ani len tie stany tam neboli, iba v strede čistiny veľký kruh roztopeného snehu, špina okolo neho, a kúsky niečoho, čo sme nevedeli z tej diaľky identifikovať. No bol som presvedčený, že tu už nik nie je. Najprv som pocítil úľavu a bolo to na mne aj vidieť, pretože som sa uvoľnil, napriamil, ruky mi ovisli, telo ochablo a srdce sa upokojilo. Prešiel som k pahrebe a nohou rozkopal uhlíky. Na spodu boli ešte žeravé, zrejme odišli pred svitaním.
Stano sa ku mne pripojil, postavil sa vedľa mňa, no jeho telo vôbec nejavilo známky pokoja. Nervózne sa okolo seba obzeral, niekedy do mňa drgol a prudko dýchal.
“Nie sú tu.”
“Nie.” Odvetil som.
“A kde sú?”
Z jeho otázky sa mi roztriaslo telo a oblial ma studený pot.
