Svet po... III

 OVAR

Stano získal slávu potom, čo k smrti dobil Jana Hrudu, ktorého priezvisko bolo zároveň jeho prezývkou, chlapa mohutného ako jedna zo Súľovských skál. Jeho matka už nežila, ale ľudia si ju pamätali ako krehučkú brunetku s ustrašenými, neustále kmitajúcimi, ale peknými hnedými očami a otec, o dve hlavy nižší ako Jano, pijan, ktorý posedával v krčme aj keď nejakú dobu nebolo čo piť. Mal ešte dvoch súrodencov, mladšiu sestru, celú po mame aj s tými kmitajúcimi očami a brata, ktorého v hore raz privalilo a odvtedy sa motká po dedine krivý ako paragraf. Jano, ako keby k nim nepatril. Bol vraj na pradeda, tak si spomínajú niektorí z najstarších v dedine, a ten pradedo vraj bol Miesiželezo, jeden z partie spolu s Valibukom a Lomidrevom, ktorí sa potulovali po svete, pomáhali ľuďom a ženili sa s princeznami. To, že to časovo nesedí, nikomu nevadilo. Vraj si Miesiželezo priviedol do dediny princeznú, no tá umrela pri pôrode Janovho deda. 

Hruda bol, ako som napísal, obrovský, a to, že ho Stano zložil bola skôr náhoda, no to sa nepočíta, lebo sa mu to podarilo.

Snáď tri týždne po tom, čo starý Kopecký vyhlásil, že 13. január je dňom, kedy začal krach, sa Hruda ticho vkradol do domca v susedstve kováčskej vyhne, kde bývala vdova po hrobárovi, nejaká Magda a pokúsil sa ju znásilniť. Bol síce mohutný, ale zato ťarbavý, a tak sa Magde podarilo vykĺznuť mu spod jeho veľkého tela a papŕč ako hajzlový dekel a vybehnúť na ulicu, kde stál práve Stano v otvorenej kováčskej dielni a rozprával sa o niečom s Robom, obrábajúcim nejaký kus kovu. Ako bežala, tak vykrikovala, že ju chce henten znásilniť, blúzku už mala už natrhnutú, visel jej z nej jeden cecek a hompľal sa jej na hrudi. Hruda za ňou bežal na tých obrovských nohách, a v momente, keď prebiehal okolo Stana, ten len vytrhol Robovi z rúk veľké kladivo ohnal sa a zasiahol Hrudu do do zátylku tak, že ten sa zvalil na zem, dvakrát sa prekotúľal a zostal ležať na boku, ako prasa po porážke, s krvou valiacou sa mu z hlavy. Stano stál s tým veľkým kladivom spusteným v pravej ruke stále vedľa prekvapeného Roba, asi 5 metrov od ležiaceho Hrudu, kam ho dotiahla kinetická energia, s otvorenými ústami a šokovanými očami. Pery sa mu triasli a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo spravil, no potom to kladivo spustil na zem a rozbehol sa pozrieť na hromotĺka. Ľudia postávajúci okolo sa zbehli k ležiacemu telu, ktoré sa ešte triaslo v predsmrtných kŕčoch. Chvíľu trvalo, kým si uvedomili, že Stano odpravil z dediny hromotĺka, ktorého pokus o znásilnenie nebol prvý pokus, o nejakú, zväčša úspešnú čertovinu. A keď dovtedajšiemu starostovi nik na policajnej stanici nedvíhal telefón, prečo aj, keď sa už všetci policajti starali o seba a svoje rodiny, nebola ochota dedinčanov Stana za to nejak potrestať, pretože im vlastne spravil službu. 

Keď sa teda neskôr, po dokonaní rozkladu štátnej moci a po niekoľkch prípadoch, kde Stano tiež vyriešil niektoré z neprávostí, ak bol ich svedkom priplichtil k Robovi a požiadal ho o šerifskú hviezdu, ktorú si pripol na klopec kabátca, nenašiel sa skoro nik, čo by nesúhlasil. Treba pochopiť o akú situáciu šlo. Zrazu sa všetky systémy rozpadli, nastal chaos ani nie tak v  správaní sa ľudí, ako skôr v istotách. Zrazu nebol nik, čo by zabezpečil akú takú bezpečnosť. Nebola to dedina plná vyvrheľov a zločincov, takže ani, nazvime ich, zlé skutky sa nevymykali priemeru, no strata istoty, že ak sa niečo stane, majú komu zavolať, spôsobila, že Stana, ako šerifa, ľudia jednoducho prijali. Polícia, čo si starší obyvatelia pamätajú, bola do dediny privolaná raz. Z pohľadu dedinčanov, bola úplne zbytočná, ale aj tak, keď sa dozvedeli že po zabití Hrudu nie je komu volať, nastal úplne nepochopiteľný zmätok. Niektorí aj hovorili, že načo im je polícia, či šerif, keď sa tu aj tak nič nedeje, a ak sa aj niečo udialo, dokázali si to vyriešiť vlastnými silami, no iní im zas oponovali, že to bolo vtedy.

“Ale kedy vtedy?” Pýtali sa jedny.

“No vtedy. Keď ešte existovala polícia.” Odpovedali druhí.

“Akože keď neexistuje polícia, tak sa tu cez noc ľudia zmenia na zločincov?”

“Možno.”

“To akože ľudia si tu nerobia škody iba preto, že niekde vo Zvolene je polícia?”

“A možno na nás zaútočí niekto iný. Mali by sme mať nejakého ochrancu.”
“Teda jeden nás ochráni?”

“Nie, to nie, ale môže nás zorganizovať.”

“A Stano to dokáže?”

“Dokážem!” Zvolal Stano, keď sa ho na to pýtali ľudia z obecnej rady pri zasadaní v miestnosti úradu, potom, čo si už teda jeho šerifskú hviezdu začali ľudia všímať. Obecná rada fungovala bez zmeny, veď načo by ju menili. Mala piatich zvolených členov a dedinčanom ani nenapadlo, že by ich mali vymeniť. Dalo sa to chápať, pretože z 5000 ľudí, ktorí v dedine bývali pred Krachom, keď sa naposledy organizovali voľby, prišlo k urnám necelých 600 ľudí, z ktorých, nik netuší koľko, tu zostalo aj po Krachu. Dedinčania si väčšinou hľadeli svoje, a ak bolo niečo treba v dedine spraviť, tak si to spravili sami. Dedinská rada tam bola len kvôli tomu, že to prikazoval zákon. 

A tak bol Stano nikým nezvoleným šerifom, čo chránil občanov dediny, ak bolo treba. Je ale fakt, že taktiku s bandou, ktorú zapálili neskôr vo vyprázdnenom obecnom úrade priniesol on, a tak sa s ním zmierili aj poslední pochybovači, ktorí zostali. Stano bol navyše rovný a priamy chlap, snáď zo štvrtej generácie, takže ho všetci považovali za starousadlíka, čo bolo preňho len dobre. Bol tichý, nenápadný, ochotný pomôcť, no rozhodný a dostatočne surový, aby vedel streliť tomu plukovníkovi do čela tak, ako strelil do čela aj ostatným, ktorí sa nejako do dediny priplichtili z okolia a nechceli pomoc, iba si chceli pomôcť sami z prostriedkov domácich a neraz aj chlapi, ktorí si zas chceli splniť biologické pudy. A navyše bol výborný tesár, no tým svojim veľkým a ostrým toporom zatiaľ nikoho nerozštvrtil.

“Nebudem si sekeru tupiť.” Odpovedal, keď sa ho na to niekto pýtal. 

Ema sa ťahala s Robom, kováčom, o čom vedela celá dedina, pretože nejeden mladík sa za ňou otáčal, no s Robom sa nikto za pasy nechytal, lebo on mal to kladivo, s ktorým Stano zložil Hrudu. Povrávalo sa, že Robo na ňom nechal chumáč Hrudových vlasov a ani krv neumyl, aby ostatní videli, čo to kladivo dokáže. A tak nechali Emu na pokoji. Druhý dôvod boli Eminy bratia, ryšaví chlapi ako hory, ale pracovití až hrôza, teda nie hrôza, ale skôr krása. Patrili k partii chlapov, ktorí koňmo drevo z hory zvážali na lesnú cestu konča dediny, aby ich potom furmani potiahli až na pílu, ktorú obsluhoval jednoruký, krpatý Julo a keby nemal rôzne mechanické pomôcky na zdvíhanie tých polien a ukladanie napílených dosiek veru by s nimi ani nepohol. Ono by sa možno zdalo, že dedina bola plná kriplov, ale nebolo to úplne tak. Julo bol bezruký, Emin otec, ryšavý krčmár jednonohý a ešte tam boli nejakí bezprstí. Nebolo sa čo diviť, hora a píla sú nebezpečné prostredia. 

Súčasťou píly, už dostavanej po Krachu, bol veľký prístrešok, kde sa odpadové drevo, alebo drevo, ktoré sa nepoužilo na dosky, či hranoly, pílilo na cirkulárke a kálalo sa na 33 cm polienka, aby bolo čím kúriť. Niekto si drevo na kúrenie nosil z hory sám, ale zas iní si ho tu v tomto prístrešku kálali a platili ryšavým bratom rôznymi službami. Medzi sebou si platili obyčajným zdrapmi papiera, na ktorý napísali, čo kto komu dlhuje a potom si ich iba vymieňali. Eurá už neplatili, boli to iba papiere, ktoré lietali vzduchom až v takom množstve, že sa ich neodvážili použiť ako náhradu za peniaze, lebo by mohli stratiť hodnotu, ak by ich do dediny niekto doniesol za vrece z mesta. Je ale pravda, že vymizli, teda ľudia ich vyzbierali do pol roka od krachu, ale kto by veril, že si ich niekto nesuší na povale, ako onehdy pred druhou svetovou vojnou ríšske marky. Ten popísaný výmenný papierk bol výhodný aj preto, že si ľudia navzájom, po určitom čase začali pamätať nielen podpis, ktorý by sa mohol dať sfalšovať, ale aj písmo dotyčného. Výmenné hodnoty neboli dané, jednoducho si ich vymieňali na základe okamžitého súhlasu medzi dvoma stranami, a tak im tento systém vyhovoval, že ho už ani nemienili meniť. 

Najväčším zdrojom informácií boli kupci, ktorí pendlovali medzi dedinami s tovarmi a službami, ktoré im dedina sama nevedela poskytnúť, a tí zas mali svoj vlastný menový systém, ktorý bolo dosť náročné obhospodarovať, no nejako to zvládli. Asi pred mesiacom sa začali množiť informácie, že svet vonku sa konsoliduje, že sa štáty znova dostávajú, aj keď veľmi pomaly k moci, že sa zase začínajú regrutovať vojaci a policajti, no zatiaľ to nebolo stabilné. Ľudstvo je nepoučiteľné, aj keď ich niečo sklame, snažia sa vrátiť situáciu, ktorá ich dostala do marazmu, a konsolidujú sily, ktoré ich pred pár rokmi úplne zradili, opustili, a dokonca práve z tých síl sa vykluli tie najväčšie zvery. Ale takí sú poniektorí, ktorých je viac, proste nastavení. Radšej hroznú istotu, ako neistotu. A tak niektorí počúvali kupcov s nádejou, a iní s nepríjemným pocitom, a iní zas len mávli rukou, že takéto taľafatky nebudú riešiť. 

Brat Jana Hrudu, Ivan, človek s krivým telom a krivým charakterom sa v krčme zaprisahával, že toto Stano oľutuje, a že keď ho stretne, že ho zabije. Pijani okolo neho sa mu smiali, že kým by ho dohonil, tak by mu nohy odpadli, no tí, čo ho poznali lepšie, uvažovali, že toto je nepriateľ, ktorého by ste nechceli mať, pretože svoje nedostatky na tele hravo vyvážil zákeráctvom a jeho mozog dokázal vymyslieť nemožné. Sedel za stolom, jedným z mála, ktoré ešte vydržali z doby pred krachom, takže bol opracovaný a nekýval sa, popíjal podomácky varené pivo v tej varne, čo Emin otec vytiahol z pivnice, mrmlal si popod nos, hromžil, sem-tam rukou po stole tresol, až sa zatriasol. Sralo ho aj to, že nikto iný z jeho rodiny, teda okrem neho, žiadnu pomstu za Hrudu neplánuje. Sestra zdrhla. Tá malá suka zmizla s voľajakým poľovníkom a viac sa u nich neukázala a otec, ten po úteku dcéry a smrti zdravého a silného syna upadol do letargie a chlastal viac, ako predtým, ak sa to vôbec dalo. Za odpornú smradľavú samohonku čistil chlievy a maštale a Ivan sa zaňho hanbil ako pes. 

“Prestaň tu trieskať do stola a hubovať, lebo, Boha ti, ľutujem ťa, ale keď sa čo len dotkneš Stana, tak ťa ukrižujem rovno na námestí! Počuješ?” Zahromžil ryšavý krčmár a na dôkaz svojich slov milého Ivana vyšmaril z krčmy.

“Teraz ťa len vyhodím, lebo už máš dosť, ale ak sa čo len pokúsiš… Marha jedna! A vy chlapi,” otočil sa do krčmy, “keď mu ešte nalejete vyhodím aj vás. Čo ste slepí, že je ožratý?”

Chlapi sa dívali do stolov a niečo si mrmlali. Vlastne mali z toho celkom srandu, pretože iba málokto z nich veril, že taký kripel by mohutnému Stanovi ublížil. Stana nikto zatiaľ nepremohol v pretláčaní rukou, dokonca ani ten zabitý, lebo síce obrovský bol, ale na silu pravej paže tesára nemal ani on. 

Ivan ležal v snehu ako mŕtvola, no keď mu začalo byť od chrbta zima, tak sa prevalil na brucho. 

“Karol, zober toho chudáka naspäť do krčmy.” Starý Kopecký, ten, čo vyrába tie najkrajšie šindle a ten, čo ustanovil dátum začatia Krachu na 13.januára, keď odpráskli premiéra, kurevníka, si obúchal sneh z čižiem a vošiel do zafajčenej miestnosti.

“Seriem naňho.” Odvetil krčmár, no predsa len vyšiel von a za krky dovliekol Ivana naspäť do krčmy.

“Boha ti, tu si sadni, ale už drž hubu, a chlapi, už mu nenalievajte, nech sa tu len vyspí, šak ho nepošlem do zimy, ani domov by netrafil.”

Chlapi len prikývli a vrátili sa k činnosti, ktorú robili doteraz. Ku kartám, či zápalkám, alebo len tak k rozhovoru, ktorý im bol prerušený, keď Kopecký oslovil krčmára.

Ivan sťažka dopadol na stoličku a pokračoval v hromžení a trieskaní do stola.

“Ivan, čuš už! Lebo bohuotcu prisahám, že ťa vyhodím, a nechám ťa vonku zgegnúť.”

Akoby to krčmár do luftu hovoril a tak k nemu podišiel a jednu mu vrazil rovno pod oko. Ivan zahabkal, pokúsil sa vstať no znova padol na zadok na stoličku, chvíľu zazeral, no potom si schoval hlavu do dlaní a rozplakal sa. 

Ema pomáhala otcovi vzadu, umývala poháre, a keď počula rozruch vykukla spoza dverí, zbadala Ivana, ktorému už líce napúchalo, a doniesla mu kusť masti. 

“Toto si daj, nech ti to odpuchne.” Podávala mu malú nádobku s kostihojovou masťou od Barbory.

“Od teba nič nechcem, kurva.” Zahnal sa Ivan rukou a malý kelímok jej vyrazil z ruky. Dopadol na dlažbu krčmy, rozbil sa, črepy sa rozleteli po dlážke a mastička sa roztiekla na pár centimetrov.

Vzápätí ležal Ivan znova v snehu a Kopecký s jedným z drevorubačov sa podujali zaniesť ho domov.

Ak mal niekto prasa, a prišiel čas zabíjačky, pozval ľudí na ovar. A iba na ovar. Mäso si spracoval, odmenil mäsiara, a buď ho zaúdil, mäso, nie mäsiara, alebo nasolil, a čo zvládali, zjedla rodina. Zvykom však bolo, že na ovar pozýval celú dedinu a prišiel, kto prísť chcel. Samozrejme, že z ovaru sa nenajedli všetci, veď to ani nik nečakal, no bol to taký zvyk a zároveň to bola možnosť zase sa stretnúť, popiť si, pospievať, porozprávať sa a udržiavať akési bližšie kontakty, z ktorých potom mohli budovať práve takú komunitu, akou boli. Pozvanie dostala vždy aj Barbora, ale tak ako neprišla na ovar, tak neprišla ani 13. januára a ani k Jánskym ohňom.

“Prečo to dievča nepríde dolu?” Pýtali sa ženy medzi sebou, kým ujedali z ovaru, alebo odpíjali z kalíšteku samohonky. 

“Nechajte ju, asi jej tam je lepšie.”

“Ako jej tam môže byť lepšie? To jej nestačilo, čo už zažila?” Spýtala sa jedna a pozrela úkosom na Zuzu, ktorá ju tam našla, keď si šla pre med. 

Najprv vtedy zabúchala na dvere, na ktoré škriabali psy skoro do zdivenia. Bolo jej to divné, nechodila k Barbore často, veď ona schádzala do dediny raz za týždeň, zvyčajne cez víkend, aby vymenila svoje produkty bylinkových prípravkov, med, či sušené lesné plody za niečo, čo potrebovala. Zvyčajne to boli potravinárske potreby, napríklad soľ, či cukor, alebo múka. Tentoraz sa však Zuza po tej troj, či viac kilometrovej trase vydala sama, pretože jej proste došiel med, ktorý najčastejšie používala k dochucovaniu hnusnej melty. A tak tam stála pri dverách, psi vedľa nej o ne škriabali ostošeť, kňučali a tak boli sústredení na to, aby mohli vraziť dnu, že si Zuzu ani nevšímali. Dvere po druhom klopaní otvorila, pomaly vošla a zakričala viac mien, podľa toho, na koho si spomenula. Psi jej medzitým prebehli pomedzi nohy a vyleteli na poschodie ako strely. 

Keď nik neodpovedal, podišla ku schodom a začala po nich opatrne stúpať nasledujúc tie psy, pretože počula hlasné skučanie. Vychádzalo z dvier hneď pri konci schodov naľavo, kde zamierila aj Zuza. 

Keď vošla dnu, iba sa jej hrôzou roztvorili oči, rukou si zakryla doširoka otvorené ústa a škovane hľadela na dve nahé postavy ležiace na posteli v neprirodzených polohách, v krvi, zvratkoch a iných biologických tekutinách. Spojenie s dedinou už nefungovalo a tak šialene vybehla z domu a bežala celú cestu ako maratónec z Maratónu do Atén, aby oznámila novinu, tak odlišnú od noviny legendárneho aténskeho vojaka. Ani nedopadla, ako ten vojak podľa legendy. Neumrela. Vrazila do krčmy, však kam inam by šla? Zalarmovala chlapov, čo tam pri pive a samohonke sedeli a spadla vyčerpaná na zem. 

Piati muži, ktorí na statok k Barbore došli, vybehli samozrejme najprv do miestnosti, kam ich poslala Zuza. Obe ženy, vlastne jednu ženu a jedno dieťa zamotali do plachiet, čo našli v skrini a preniesli ich von, do káry, ktorú pritiahli so sebou.

Keď dvoch poslali s károu do dediny, začali prehľadávať aj ostatné priestory a našli podrezaného otca v maštali pri kravách, a neskôr babku dopichanú v zakrvavenej blúze a čiernej sukni pod prasatami, ktoré okolo nej chodili, akoby tam ani nebola. 

Neskôr vyhlásil dedinský dochtor-veterinár, Barborinu mamu za mŕtvu. Podľahla početným zraneniam v dôsledku vykrvácania asi dve hodiny potom, čo ju priniesli, pričom nepovedala ani pol slova, iba ticho vzdychala a celú dobu sa dívala do stropu až jej sklenený pohľad ustrnul, srdce dotĺklo a duša sa vyparila. 

Barborine telo dopadlo, čo sa týka zranení oveľa lepšie, no jej duša sa zlomila, a kdesi na chvíľu odletela. Po niekoľkých dňoch sa jedného rána zdvihla, obliekla a odišla späť domov bez toho, aby si jej odchod ktokoľvek všimol. Dochtor ju síce hľadal na záchode, alebo niekde vo svojom dome, ktorý premenil na malý lazaret, no nenašiel ju, tak si pomyslel, že odišla domov, kam poslal pár chlapov, aby sa uistil.

Tí sa síce hore vybrali, Barboru našli sediacu v kuchyni pri šálke levanduľového čaju, ktorý rozvoniaval po celej kuchyni, no približne po hodine, keď Barbora nereagovala na žiadny podnet si povedali, že tu budú zbytoční, a že možno najlepšie riešenie je poslať sem nejaké ženy, lebo, to si mysleli, že po znásilnení bude Barbore ženská spoločnosť prijateľnejšia.

Nebola. A aj druhý pokus o prebratie Barbory z letargie Zuzou, Karolínou a Máriou dopadol tak ako dopadol pokus chlapov. 

“Poď dolu s nami, tu nie je bezpečno.” Hladila ju Zuza po pleciach, no bez akejkoľvek reakcie. Akoby hovorila do kameňa, či bútľavého dubu. Tak sa nakoniec rozhodli, že sa vrátia do dediny. Asi mesiac za ňou ešte chodili, presvedčiť sa, či je všetko v poriadku a ono bolo. Zjavne sa Barbora o svoj príbytok starala, starala sa aj o svoje telo, varila si, umývala riady, dokonca si zmývala vlasy, no na podnet k rozhovoru nereagovala. Mŕtvych museli pochovať chlapi z dediny konča domu na statku ešte v dobe, keď Barbora ležala na posteli u dochtora ticho, bezslovne a skoro bez dýchania.

Po mesiaci denno denných návštev sa v jednu sobotu zrazu Barbora objavila v dedine, ťahajúc káru s rôznymi druhmi tovaru na výmenu. Keď si všimli, že Barbora chodí do dediny pravidelne, každý víkend, zvyčajne v sobotu, prestali ju navštevovať a povedali si, že ju pôjdu preveriť, až keby sa cez víkend neukázala. Nakoniec na sľub si daný aj zabudli, pretože Barbora chodila dolu pravidelne, ako keď pravidelne slnko vychádza. Ale rázne odmietala, teda vlastne vôbec nereagovala, na pozvania k iným slávnostiam, či stretávaniam sa za iný účelom, takže sa nikdy neobjavila ani 13. januára, ani na Jánske ohne a ani na žiadnom pozvaní na ovar. 

Ani v ten deň, o ktorom teraz píšem, keď na zabíjačku pozývala členov dediny bezdetná rodina pôrodnej babice a staviteľa. Vlastne ani neviem, či sa bezdetný manželia nazývajú rodinou, alebo nie. 

Ako vždy, pri pozvaní na ovar, sa nestretla samozrejme celá dedina, niekomu nevyhovoval čas, niekto nemal k danému páru príliš blízky vzťah, alebo sa niekomu ani nechcelo, lebo zimné mesiace bolo tých pozvaní viac, ako dosť. Prišlo asi 50 ľudí, priniesli aj sami rôzne pochutiny zo svojich zásob, motali sa po dvore, kým mäsiar pracoval pri pariacom sa prasati zavesenom na konštrukcii dolu hlavou s vyvrhnutými vnútornosťami. Veľa z nich bolo v rozhovore, veľa z nich len ticho stáli poíjajúc horúci čaj, ktorého bolo dostatok, pretože babica ho varila vo veľkom kastróli, ktorý neskladala z ohniska, takže bol stále teplý. Niektorí držali v ruke kalíštek, no prekvapivé bolo, že sa pri tomto stretnutí nik neopil tak, že by nedokázal stáť na nohách. 

Babica behala medzi ľuďmi a ako správna hostiteľka sa snažila s každým prehodiť pár slov, aby nik nepovedal, že pozvala a nevenovala sa.

Dnes sa medzi pozvanými ocitli aj dvaja kupci, ktorí chodili po svete a zabezpečovali výmenu tovarov, ktoré sme si nedokázali zabezpečiť sami. Najprv sa medzi nás len tak zamotali, potom si uliali kalíštek, smiali sa a diskutovali s hocikým. No potom sa zrazu okolo nich začal tvoriť hlúčik. Keď som to spozoroval, bol som hrozne zvedavý a tak som si prekliesnil cestu medzi zabávajúcimi sa a pripojil sa ku skupinke. Chvíľu som iba počúval, no keď som pochopil o čom sa zhovárajú zaujalo ma to.

“Niektoré štáty nedopadli tak zle, ako my.” Hovorí jeden, počerný vysoký v tvári zarastený chlap, ktorého som tu videl možno dva razy, ale nikdy som s ním neprehodil ani slovo. Jeho portfólio na nákladnom aute tvorili drobné užitočné výrobky z kovu. Kov bol náš najväčší problém. Tesne po krachu sme síce podonášali do dediny rôzne výrobky z opustených lokalít, a aj niektoré naše staré zásoby sa dali použiť, prekovať, ale nemali sme žiadnu technológiu na rozpustenie kovu, a ani v okolí sa nenachádzala žiadna ruda, ktorú by sme aj tak nevedeli spracovať. A tak sme výrobky z kovu viac zamieňali, najčastejšie za konopné, alebo ľanové látky.

“Ako to myslíš?” Spýtal sa so záujmom Stano.

“No, nerozpadli sa úplne, vravia, že to boli krajiny s veľkou zásobou drahých kovov, alebo s rudnými baňami a že štáty pri začínajúcich problémoch skonfiškovali tieto zásoby a technológie. Teda, vraj, ako som počul, ktorý majiteľ sa svojho majetku nechcel vzdať, toho proste odrovnali.”

“Ako?” Spýtala sa babica, ktorá zrazu zabudla na to, koľko má hostí a postávala s nami.

“To neviem, ale asi nie vždy, že ho zabili, alebo čo. Proste ho nejako odstránili, alebo ten si povedal, že život je cennejší, tak ustúpil. Už neviem ako, ale hlavné je, že sa im armáda a polícia nerozpadla.”

“Hm…Predstavte si to.” Poznamenala babica.

“A čo to môže znamenať pre nás, vlastne môže to pre nás niečo znamenať?” Spýtal som sa pretože vždy ma zaujímali možné dôsledky.

“Veď práve preto vám to hovorím,” pokračoval kupec. “Pretože som zároveň počul, že vlády niektorých rozpadnutých štátov sa vyhlásili za exilovú vládu, či jak sa to hovorí, a snažia sa získať prostriedky na postavenie, teda znova postavenie štátnej armády.”

“Prečo by im niekto dával prostriedky?” Spýtala sa celkom logicky Zuza.

“Možno ako investíciu.” Zamyslel som sa. 

“Akú?”

“No ak by ich podporili a znova by ovládli štát, môžu im splácať.”

“A ak sa to nepodarí?”

“No tak budú v strate, normálna investícia.”

“To by mohlo znamenať, že sa tu znova vybuduje štátna armáda?” Spýtal sa niekto a ja som pocítil v žalúdku stiahnutie. 

Ktovie, ako to teraz na medzinárodnej úrovni je. Akcpetujú sa pôvodné hranice? Vznikla exilová vláda aj pre Slovensko? Boli by sme pre okolité fungujúce štáty korisť, alebo by so samostatnými entitami dokázali spolupracovať? Využili by nejaké štáty svoju silu, aby obsadili iné štáty? Prečo sa nad tým vlastne vôbec zamýšľam, nikdy sme sa tým nezaoberali, lenže táto informácia bola taká znepokojujúca, že nás to hlboko zasiahlo. 

Čo sa stane, ak má exilovú vládu aj Slovensko? Čo sa stane, ak im nejaký štát prispeje na vybudovanie armády? Čo sa stane, ak tá armáda pritiahne a budú chcieť obnoviť zriadenie? Niekto to bude vítať. Áno boli na tom ľudia oveľa horšie ako my, takže sa vlastne budú tešiť, že zas môžu svoju zodpovednosť hodiť na nejakú silu, ktorá im splní ich požiadavky tým, že prostriedky bude brať vyspelejším komunitám. Niektorí budú túto novinku vítať, no konkrétne ja, určite nie. A čo sa udeje s tými, ktorí sa tomu nebudú chcieť podriadiť? To, čo vždy v histórii? Násilné podrobenie?

Pozrel som sa na Stana a v očiach som mu videl, že má rovnaký strach, ako ja.

Dedina bola napadnutá iba raz, bývalými príslušníkmi armády, o čom som už písal, no faktom zostáva, že sa niekoľko krátkych, nazvime to bojov, odohralo mimo v lesoch v jej blízkosti. Niekto priniesol informáciu, že sa v lese usadila skupinka neznámych ľudí a naša drobná domobrana to šla preveriť. Zvyčajne sa to skončilo akceptovaním požiadavky,aby sa vzdialili, no zopár ráz prišlo aj k stretu., dokonca v troch prípadoch v strate na živote a vo viacerých prípadoch k poškodeniu zdravia. Za tú dobu sa naozaj málokedy stalo že by sme do svojich radov prijali nejakých ľudí a tí by s nami zostali. Pravidlá našej komunity boli dosť iné a vyžadované veľmi striktne. Bez práce nie sú koláče. Rozhodnutia museli byť prijaté konsenzuálne, a museli sme presviedčať človeka, ktorý nesúhlasil, inak sa návrh neprijal. To sa samozrejme týkalo iba obecného majetku do súkromného sme nijako nezasahovali. Ak sme teda aj niekoho prijali, zvyčajne to boli rodiny s deťmi, tí nás po nejakej dobe opustili, pretože im to nevoňalo. Ich vec. 

Takže stávalo sa, že sa niekto blízko usadil a my sme iba chceli zistiť, nakoľko je tento niekto pre nás nebezpečný. 

To sa udialo asi tri dni po stretnutí pri zabíjačke. Nick priniesol novinu, že keď sťahoval drevo z lesa, tak si všimol skupinu asi desiatich vyzbrojených chlapov, ktorí táborili asi dva kilometre od dediny. Boli hluční, sedeli okolo ohňa a niečo si tam opekali. Keď to NIck oznámil Stanovi, ten oslovil domobrancov, medzi ktorých som patril aj ja, a hneď na druhý deň ráno sme sa vydali na miesto, kde by mala skupinka sídliť.

Svet po ... II.

 Rutina

Zo šuflíka vybrala zbraň. Poťažkala ju v pravej ruke a prehodila si ju do ľavej. V slnečnom jase, pretláčajúcom sa cez malé okienko zastreté roztrhanou, ale čistou čipkovanou záclonou, sa kov dlhej hlavne zbrane matne zaleskol. Poťažkala ju aj v druhej ruke a znova ju prehodila do pravej. Palcom odistila záklapku a trhnutím vyvalila bubienkový zásobník. Pozrela sa do dierok zaplnených nábojmi. V mosadznej pätke bol malý zápalník ako lentilka v torte. Prstami ľavej ruky bubienok rozkrútila a počkala, kým doznie rapkavý zvuk. Dívala sa naň spokojne. Usmiala sa, pokývala súhlasne hlavou, prižmúrila oči a spätným trhnutím zase dostala zásobník do zbrane. Znova ho roztočila. Zdvihla ju do výšky očí, vystrela rameno so zbraňou hlavňou vpred a zamierila cez to malé okienko zastreté záclonou na sojku sediacu na mohutnom dube asi tridsať metrov od domu. V dlani cítila drsný povrch pažby a v ramene nezanedbateľnú hmotnosť. Potom sa prudko otočila, priložila k zbrani aj ľavú ruku a ako agent FBI začala chodiť po miestnosti, kde sa iba pred malou chvíľou vykutrala z teplej postele. Bola nahá a pri každom kolísavom kroku sa jej rozkývali malé pekné prsia s hrdo sa týčiacimi bradavkmi. Bosé nohy jej ťapkali po podlahe vyrobenej z ohobľovaných nenalakovaných dosiek. Podišla k zrkadlu pri dverách, ktoré siahalo skoro až po zem. Otočila sa tvárou k nemu, dívala sa do čiernej diery hlavne zbrane, ktorá jej prekrývala celý spodok tváre. Oči mala také čierne ako ten otvor hlavne. Ofinka jej siahala až po obočie, zastrihávala si ju tu pred týmto zrkadlom malými nožničkami schovanými, ako poklad v malej šperkovnici vo veľkej skrini, kde mala pár obnosených šiat s dvoma kúskami spodnej bielizne, ktorú si obliekala iba sporadicky. V šperkovnici bolo okrem nožničiek ešte pár kúskov šperkov aj so snubným prsteňom matky, na ktorú si už len matne spomínala. 

Zomrela hneď v začiatku, spolu s jej dušou. 

Prešla ku skrini a chvíľu sa prehŕňala v zavesených šatách. Nie všetky boli roztrhané či zničené, ale všetky boli matkine. Zo svojich už vyrástla a nové si zatiaľ nepotrebovala kúpiť. Matkine jej sedeli celkom dobre. Zo svojej detskej izbietky sa už dávno presťahovala do rodičovskej spálne. Bola priestrannejšia a v zime teplejšia, pretože bola otočená na juh. Aj keď okienko bolo malé, slnko prehrievalo celú drevenú stenu. Dlaň položila na tmavomodré  plesové šaty svojej mamy. Privrela oči a videla sa, ako skoro pred tisíc rokmi stojí pri ústí schodov spolu s otcom, ktorý ju držal za drobnú päťročnú ruku a pozorujú dvere do spálne, z ktorých sa za malú chvíľu vynorila mama oblečená do tých šiat. Vlasy mala vysoko vyčesané, tvár nalíčenú a na hrudi sa jej skvel zlatý náhrdelník s veľkým príveskom. Nehodil sa k šatám, ale bol to dar od otca, a keď vám niečo daruje vaša celoživotná láska, nemáte srdce to odmietnuť. Súrodenci sa v obývačke hrali nejakú stolovú hru a príliš ich to nezaujímalo, no ona bola fascinovaná krásou svojej mamy. Pamätala si, ako v momente, keď matka položila svoju nohu obutú do tmavomodrých semišiek na vysokom opätku na najvyšší schod, otec jej stisol ruku čakajúc dolu, a iba zašepkal: “Nádhera, však?” Iba prikývla v nemom úžase. Videla takto svoju matku prvýkrát a nie naposledy, no aj keď bola neskôr svedkom týchto udalostí častejšie, bola presvedčená, že ten prvýkrát to bolo najkrajšie. Nepočítala, koľkokrát mamu takto videla, no potom prišla Zmena a mama si tie šaty už neobliekla.

Pohladila dlaňou jemnú látku a prešla prstami po záhyboch šiat. Načo ich tu má? Ktovie, či by si ich vôbec dakedy obliekla, ktovie, či bude mať príležitosť. Zasnene sa usmiala, a ako vždy, keď si spomenula na mamu, stislo jej srdce a do očí sa jej vyplavili drobné slané slzy. Utrela si ich spakruky, potriasla hlavou, aby zahnala myšlienky a siahla do poličky, odkiaľ vybrala staré preprané zelené tričko s nečitateľným popisom. Cez hlavu si ho navliekla. Potom vybrala džínsy, natiahla si ich bez spodnej bielizne, potočila sa pred zrkadlom, prehrnula si čierne vlasy, prstami si prehrabla aj ofinu, usmiala na na svoj odraz. Z vrchnej poličky vybrala opasok s púzdrom, v ktorom mala malú automatickú pištoľ, obviazala si ho okolo pása a poklepkala po puzdre prstami. Otočila sa na päte a vyšla zo spálne do malej predsiene na prízemí. Obliekla si ťažký kabát, oviazala si šál okolo krku, obula sa do vysokých a teplých čižiem. 

Vonku bolo ticho, také, v týchto časoch úplné. Keby ešte snežilo, počula by zrejme aj vločky padať. Zbehla dolu zo schodov a zamierila k veľkému dubu, kde mala v prvej rázsoche ukrytú automatickú pušku aj s desiatimi zásobníkmi. Zospodu ju vidieť nebolo, snáď by ju niekto objavil, ak by mal dron alebo by pristavil rebrík a vyliezol do rázsochy, len to by najprv musel čo len tušiť, čo tam nájde. Keď vliekla rebrík k dubu, ťažko sa brodiac vysokým snehom uvažovala, že ak by ju niekto sledoval z väčšej vzdialenosti, mohol by jej správanie odpozorovať a vrátiť sa tam, keď bude noc. Asi desať metrov od stromu bola malá búdka, kde v minulých časoch otec uskladňoval seno. Na jej bočnej stene bol pribité dve konzoly a na nich visel rebrík. Stiahla ho dolu, a keď cúvala, aby ho odtiahla od steny, pod nohy sa jej zamotali jej dvaja psi, so zasneženými kožuchmi, radostne na ňu skákali a behali jej okolo nôh, čo im sneh dovolil. Odháňala ich. 

“Rony, Beny, kde ste boli, vy dvaja diablici? Nechajte ma teraz, lebo o vás zakopnem.” Vyčítala im.  

Dvoch krížencov akity a bernského salašníckeho dostala od chlapíka, čo mal obchod so železiarskym tovarom, tesne po tom, čo sa od presúvajúcich sa ľudí dozvedela, ako to je v meste. Keď im vtedy dávno do auta nakladal balíky skrutiek, nejaké to náradie, ktoré sa im doma už polámalo alebo opotrebovalo a otec stál na korbe, aby si tovar ukladal na podlahu, iba tak, akoby mimochodom, spomenul, aké to musí byť teraz v meste zlé, keď sa rozpadli všetky dovtedajšie obchodné vzťahy a aké je fajn, že oni sú mimo mesta a sami si dopestujú, čo potrebujú a aj niečo vyrobia, keďže na to majú všetky potrebné nástroje a stroje. On sám mal okrem obchodu aj kováčsku vyhňu, kde okolitým farmárom ponúkal servisné práce na ich železných nástrojoch. Hovorieval, že teraz len naková kosu alebo rýľ, či pluh, alebo zavarí nejaké praskliny, ale keby šlo do tuhého, dokáže nástroj aj vyrobiť. Len by, samozrejme, potreboval surovinu, veď ostatné má.

“Myslíš, že ty sa tu budeš napchávať a ľudia v meste budú od hladu zomierať?” spýtal sa ho z korby otec a posunul drevenú debničku plnú klincov, skrutiek a matíc, aby sa tam zmestili ostatné veci.

“A čo?” odvetil kováč a zohol sa po košík plný železných kramlí. 

“No, ak je to tak, ako hovoríš, ak sa tam naozaj všetko rozpadáva, tak čakaj čo najskôr nejakú armádu či políciu, alebo domobranu, či čo to tam vlastne majú, a všetko ti zoberú. Nebuď naivný.”

“Hovno,” zasmial sa kováč, “tí ľudia, čo šli okolo, mi hovorili, že sa rozpadlo všetko. Nielen, že nie je nič v obchode, ale nefunguje ani polícia, ani armáda a každý si tam robí, čo chce.”

Otec sa na korbe napriamil a pozorne sa zadíval na kováča. Pošúchal si hrubou dlaňou strnisko, zatváril sa hrozne múdro a povedal:

“Tým horšie.” 

“Ber to, je to ťažké,” podával mu kováč ten košík.

“Šak to vylož na korbu,” odvetil otec. 

“Prečo horšie?” Košík buchol na plechovú podlahu korby.

“No tí hladní ľudia pôjdu tam, kde je jedlo a čo myslíš, kde to bude?” spýtal sa otec a posunul košík k debničke s klincami.

Kováč sa zatváril tak nejak nedefinovateľne a pošúchal si oko.  

“No, to môže byť. Myslíš, že dôjdu aj k nám?”

“Isto,” odvetil otec, zamračil sa a podišiel ku kraju korby.

“Daj ešte tie dve vrecia, nech môžeme vypadnúť.”

“Hej, slečinka, nechceš psíka?”

“Nechce,” odvetil otec za ňu, ale jej oči už boli po tejto otázke a po pár sekundách tak rozpálené, že otec nakoniec iba mávol rukou. Nedostala psíka, ale rovno dvoch. Farbu mali po otcovi akite a kresbu po mame bernskej salašníckej. Obaja boli hrdzaví, s bielou náprsenkou a bielymi labkami. 

Otec nakoniec zrejme ani netušil, akú mal pravdu. Neprešiel ani týždeň, keď sa na statok dovalili hladní a zúfalí ľudia a pobrali všetko, čo nebolo priskrutkované. Aj kravu chceli, no otec ich uprosil a nakoniec im v noci zmizla aj tá.

Ku konfliktu nedošlo, iba si tá horda vzala všetko, čo mali, a domácich nechali bez prostriedkov, no stále v prírode, ktorá, ak ste k nej slušný, vám nikdy nedá zahynúť.

Teraz sa jej tí dvaja psíci motajú okolo nôh a ona je šťastná, že vtedy prikývla, pretože v tejto dobe boli neoceniteľní. Stačil krátky štekot a ona vedela, že sa niečo deje. Naučila ich, aby nebrechali dlho, ale len tak krátko, aby vedela, alebo aby jej zaškriabali na dvere spálne, ak už bola noc. Vtedy neštekali vôbec. Aj v ten deň, keď im kradli kravku, škriabali na dvere, no otec zo strachu ani nevyšiel iba ticho sedel v objatí s deťmi a čakal, kým kmín odíde.

Hneď na druhý deň, tiež počas noci, sedela Barbora v tichu na posteli a počula zdola tichý šepot. Trval niekoľko minút, až ho otec zakončil hlasnejším prejavom, ako hovoril dovtedy.

“Ak teda myslíte, že vonku budete v bezpečí, tak poručeno pánu Bohu, choďte, my s Barborkou tu zostanem. Ešte nemá ani trinásť, kam by sme sa ťahali. Hádam to najhoršie je už za nami, už nám nemajú čo zobrať.”

Čo odvetil brat, Barbora nepočula, ale podľa hĺbky hlasu vedela, že to on odvetil. 

Oprela rebrík o dub a vyšplhala sa medzi konáre. Vybrala pušku z igelitu, odmotala olejom napustenú celtovinu a skontrolovala funkčnosť záveru. Poťažkala zásobníky, znova ich ovinula do celtoviny aj do igelitu a jemne celý balík položila tam, odkiaľ ho vytiahla. 

Zliezla zo stromu a popri šantiacich psoch sa vrátila do domu. Za chladničkou mala ďalšiu automatickú pušku a tiež desať zásobníkov. Skontrolovala aj tie. No a nakoniec jej zostala tretia puška so zameriavacím ďalekohľadom Swarovski v pristavenej garáži, kde ju okrem starého, ale stále pojazdného auta mala uloženú za skrinkou, kde boli uložené zásoby starých handier na čistenie vecí od oleja. Aj tá bola na svojom mieste. Malú, skladnú pištoľ, poslednú z arzenálu zbraní, mala uloženú pod umývadlom v kuchyni.

Pobehala ešte po dome a skontrolovala lovecké nože rozmiestnené kade-tade.

Spokojná si mohla konečne urobiť nejaké raňajky. Zásoby jedla mala tiež postrkané po všelijakých skrýšach, aj keď v lete na to dbala menej. To, na čo si dávala pozor, bolo jedlo, ktoré si chcela odložiť na zimu. Pri vyberaní miest, kde by ich ukryla, bola naozaj vynaliezavá. Jasné, keď ju tu niekto prepadne, zrejme im ochotne povie, kde čo má, aby si len zobrali, čo chceli a jej dali pokoj, no v prípade, že by sa k nej niekto vkradol, keď bude v lese alebo niekde mimo domu, nechcela, aby ju vybrakoval. 

V roku 2030 sa to ale všetko zmenilo. Vôbec nechápala, o čo ide, iba otec začal byť vtedy ustarostenejší. Oveľa častejšie sa museli zmieriť s tým, že elektrina nejde. Chladničky fungovali sporadicky, a tak otec vykopal hlbokú, asi trojmetrovú jamu, do ktorej v zime nanosili ľad, ktorý narúbali na rieke vzdialenej asi tri kilometre od statku a prekryli dieru šachorinou. Ich farma bola viac zameraná na produkciu rastlinnej potravy a výrobkov z nej. Mali veľké lány kukurice, ľanu, zemiakov a koreňovej zeleniny. Mäso nakupovali vo veľkom a často otec s bratmi chodili do lesa či na pole, aby ulovili nejakú tú divinu. S drobnými zvieratami, ako napríklad zajac, prepelica, sliepka od bažanta, alebo ryba z rieky nebol problém. Tie sa iba očistili a zjedli. No so srncami, laňami či divokým prasaťom bola oštara. Ešte, keď bola dodávka elektriny stabilná, umiestňovali kusy mäsa v mrazákoch v pivnici pod domom, ktorá jej teraz slúžila ako skrýša. No keď začali byť dodávky energie sporadické, nemohli sa na mrazáky a chladničky spoľahnúť, a tak otec vykopal tú jamu a postavil udiareň. Potom chodil so synmi v zime k rieke so saňami, ktoré sami ťahali na pevných povrazoch, nalámali tam ľady, naložili na sane a priviezli domov. Otec odmietal používať na túto prácu auto, hovoriac, že ho možno raz budú potrebovať na niečo dôležitejšie a benzín bol dodávaný tak ako elektrina. Onedlho boli bez neho a otec síce nakúpil, keď bolo, ale do nádrže auta ho nenalial. Dobre spravil, inak by už boli bez benzínu. Hordy, ktoré k nim prichádzali a brali im potraviny, by si ho boli zobrali, keby sa dalo naštartovať. Zbrane doma nemali, no otec hovorieval, že by aj boli zbytočné, neplánoval sa brániť. 

A potom bratia odišli bez rozlúčenia, ani ju nepohladili po vlasoch, ani jej nedali pusu na líce, ani sa jej posledný raz nepozreli láskavo do očí. Neskôr ju otec zradil a ona zostala sama, iba s dvoma psami Ronym a Benym, ktorí sa so stratou piatich členov domácnosti vysporiadali oveľa rýchlejšie ako Barbora

S rodičmi a babkou bola asi tri mesiace a to úplne bez návštev. Keď sa v jeden deň vracala z lesa a psi behali okolo nej celí nadšení z krásneho dňa, nevšimla si nič nezvyčajné. Vošla do domu ako obyčajne, odložila košík s hubami na drevený kuchynský stôl s rozkývanými nohami a prudko vydýchla. Psi sa ešte ponevierali po vonku netušiac žiadne nebezpečenstvo, vôbec cudzincov nezacítili. Traja chlapi boli však už vo vnútri a Barbora sa s nimi stretla na chodbičke vedúcej ku schodom do podkrovia, keď sa šla do svojej izby prezliecť. Strnulo sa na seba moment dívali. Pozerala sa na nich nevediac, čo si má myslieť a prvé, čo jej napadlo, bolo spýtať sa, kto sú. Zaškľabili sa ako jeden. Tak sa na seba podobali. Všetci traja boli zavalitého vzrastu, blondiaci s ofinou padnutou do čela. No iba jeden mal v uchu náušnicu, taký obyčajný krúžok s malým krížikom visiacim a hompáľajúcim sa, keď pokýval veľkou guľatou hlavou. Všimla si to dobre. 

“Čo tu chcete? Otec?!” Zakričala do tichého domu. 

Otec neodpovedal a neodpovedali ani traja kumpáni, iba sa na seba zaškľabili. 

“Tak čo tu chcete?” Chcela zopakovať pevne, ale hlas sa jej triasol, nedokázala prekryť strach, ktorý ju zrazu ovládol a skrútil žalúdok.

Stáli oproti sebe a ani jeden sa nepohol, iba na ňu zírali, akoby ju chceli zjesť.

Nie, zjesť ju nechceli, prišli si po niečo iné.

Psi, keď započuli jej krik, škriabali na dvere ako zbesilí, no nepodarilo sa im dostať dnu. Ležala na rodičovskej posteli, hneď vedľa chrapčiacej dokrvavenej mamy, ktorej oči hľadeli neprítomne na biely, ošarpaný strop, pod tiažou jedného z nich, kým ju dvaja držali za ruky a nohy, pritisnutú k postelnej plachte vlhkej od jej potu a maminej krvi. 

Najprv prosila, potom vrieskala, nakoniec iba útrpne čakala, kým sa to skončí. Ten s krížikom v uchu ju s pomocou kumpánov prehodil na brucho a ona zistila, kam všade sa dá penis strčiť. Hrozne to bolelo, akoby ju zvnútra trhali. Výrastkovia hromžili na suchú dierku, no napriek tomu pokračovali. Keď sa snažila spod nich dostať, bili ju. Rozrazili jej pery na troch miestach, natrhli ucho, to ako ju pritláčali k posteli, či ňou lomcovali, aby ju dostali do želanej polohy. Akoby odišla, akoby sa jej duša vznášala a dívala sa na trpiace telo, ktoré bolo iba hračkou silných a krutých diablov. Neprítomne sa dívala do vyhasínajúcich a letargických maminých očí. Hlavu mala na boku otočenú tvátou k Barbore, z úst jej tiekli krvavé slin a z očí slzy veľkosti hrachu. Barbora počula iba ich vzdychy, kliatie a silné fučanie. Orgazmus bol sprevádzaný výkrikom a horúci výron semena pocítila raz v podbrušku a raz v konečníku. Keď skončili, dvaja si sadli na koberec a ten s krížikom v uchu do kresla vedľa toaletného stolíka, kde sedávala mama, keď sa skrášľovala. Barbora hľadela cez napuchnuté oči do stropu, sledovala opadávajúcu omietku, veľký tmavý fľak spôsobený zatekajúcou strechou. Zhlboka dýchala a modlila sa, aby odišli. A oni odišli, no najskôr sa na ňu všetci traja urobili. Biela mliečna tekutina jej tiekla cez opuchnuté oči, cez rozrazené pery, cez trasľavú bradu, vtekala do uší a dolu na fialový krk s odtlačkami škrtiacich prstov. Keď ju hladili po vlasoch a ironicky jej ďakovali za krásny sex, jeden z nich sa postavil na posteľ, vytiahol svoj penis a ošťal ju. Cez prsia, cez brucho až na tvár. Potom do nej kopol, zoskočil z postele, pridal sa k ostatným a za hlučného smiechu vyšli zo spálne, prešli cez obývaciu izbu, počula zapišťať dvere, psie zaskučanie a ich veselý rozhovor sa pomaly strácal v tichom povetrí.

Ležala na posteli, od vchodových dvier sa stále ozýval škrabot a psie zavýjanie. Nevnímala ho, bolelo ju celé telo, zospodu ju všetko pálilo a cítila, ako jej z konečníka vyteká niečo horúce. Siahla si na zadok ľavou rukou, čo jej bolesť dovolila a pozrela sa na svoju dlaň. Bola celá od krvi, no ani to ju nevyviedlo z takého zvláštneho bezmocného pokoja. Vnímala ťažký prerývaný dych mamy ležiacej vedľa nej, akoby boli dve bábiky pohodené na posteli s povykrúcanými končatinami.

Mala bezmála 13 rokov a takto si svoj prvý sex určite nepredstavovala. Ani v tých najhorších snoch, pretože snívať sa vám môže iba to, o čom aspoň viete, že sa môže udiať. Ona dovtedy ani len netušila, že niečo takéto je vôbec možné.

Prezrela si ešte raz všetky zásoby potravín v kuchyni. Potom prešla k horiacemu kozubu v obývacej izbe. Strčila ruku za komín, našla malú oceľovú páčku a potiahla ju dolu. Ozval sa kovový zvuk západky a úzka časť steny susediaca s kozubom sa poodchýlila. Zatlačila tajné dvere, tie sa s ťažkým povzdychom otvorili a Barbora vstúpila do úzkej chodbičky. Ledva sa tam zmestila ona, čo ako bola šťúpla. Dospelý chlap by musel ísť bokom a troška objemnejší človek by sa tam jednoducho nezmestil. 

“Pre koho to staviaš?” Spýtala sa otca, keď sa všetci dosmiali po tom, ako sa otec ledva vpratal do chodbičky.

“No pre vás,” odvetil.

“Tak to aby sme už nejedli,” povedala vtedy mama a smiali sa ďalej. 

Ten smiech jej hrozne chýbal, nesmiala sa z takej chuti snáď odvtedy, čo ich prepadli tí traja zločinci a nechali otca pod kravami, babku s prasatami a ju a mamu na posteli čakajúce na smrť, ktorá ale neprišla. Zato prišla Zuza pre med, a len vďaka nej prežila.

Chodbička sa končila v miestnosti veľkej asi  5 krát 5 metrov. Bola bez okien, no všetky steny boli obložené poličkami, na ktorých boli trvanlivé potraviny ešte z čias, keď sa dali zohnať. Prechádzala okolo nich, dotykom hladila oceľové profily, dotýkala sa prstami konzerv so sušeným mäsom, nakladanou zeleninou či konzervovaným ovocím. Na podlahe pod poličkami bola pitná voda vo veľkých plastových desaťlitrových nádobách, ktorú periodicky menila. Oproti dverám bola skrinka a v nej asi tisíc sviečok a niekoľko balení zápalok a pevného liehu na varenie. Zo stropu visela žiarovka s nízkym výkonom, ktorá svietila v časoch, keď bola elektrina dodávaná. V podlahe v strede boli dvierka, ktoré viedli ešte hlbšie do ďalšej miestnosti. Schádzalo sa do nej krátkym dreveným rebríkom. V nej nebolo nič iné, iba jeden stôl, stolička a vysielačka s drôtmi vedúcimi až na strechu a bicykel pripojený na alternátor s baterkou takej kapacity, ktorá stačila niekoľko minút napájať vysielačku. Doteraz ju však Barbora nepoužila. Otec ju tam inštaloval, keď sa začal rúcať systém. Steny neboli ničím obložené, bola to proste iba zemina s trčiacimi koreňmi stromov a kríkov. Tajná miestnosť bola iba časť garáže, ktorá susedila s obývacou izbou. Otec garáž zmenšil, obmuroval a spravil tajné dvere. Miestnosť pod zemou zas bola iba jamník, ktorý sa nachádzal v garáži, no teraz bol súčasťou tohto systému úkrytu. Vzduch v oboch miestnostiach bol ťažký a vlhký, no Barbora tam vstupovala denne.

Ranná kontrola zbraňového arzenálu, zásob potravín a raňajky boli pre Barboru každodenný rituál, ktorý začal okolo piatej ráno a končil raňajkami okolo ôsmej hodiny. Keď obhliadku ukončila, vrátila sa do kuchyne a konečne si začala pripravovať niečo na zjedenie. Voda, troška múky zo zásob, zamiešala, nastrúhala kúsok zemiaku a placku hodila na liehový varič. Liehu má ešte dosť, v stenách domu boli nádrže, ktoré otec naplnil liehom, ktorý dostal ako platbu od nejakého chlapíka za tri metráky zemiakov. Dosmažila, sadla si za stôl a pri prežúvaní vytiahla z puzdra na opasku malú automatickú pištoľ, ktorú nosila stále so sebou tak, ako voľakedy nosili decká mobily.   

Je to asi rok a pol, čo jej pred domom zastala biela ošarpaná dodávka a z nej vystúpili po chvíli dvaja chlapi. Hádali sa, už keď sedeli v aute. Videla to cez okno, pri ktorom sedela a srdce jej tĺklo, ako o život. Chlapi prešli pred auto a jeden z nich,  oblečený v károvanej košeli, sa oprel o veľký chladič. Kričali na seba a divo gestikulovali. Potom jeden do druhého sotil, až ten stratil rovnováhu a zadkom padol do prachu, až sa mu nohy nadvihli. Zaklial. Barbora ani len netušila, o čom sa hádajú, no vyzeralo to, že to medzi nimi iskrí ako tesne pred výbuchom. Ten padnutý sa na druha oboril a odpľul si jeho smerom. Biela slina dopadla chlapíkovi v károvanej košeli na čižmu a tam sa mu lenivo roztiekla. Muž zaklial, niečo zaručal na ležiaceho a blížil sa k nemu s násilným výrazom v tvári. Keď k nemu podišiel, rozohnal sa a kopol muža do boku. Ten sa snažil stlmiť kopanec rukou, no kop bol príliš silný, aby sa mu to podarilo. Zvrieskol tak, že to Barbora počula až dovnútra cez zavreté okno. Prevalil sa na bok, chvíľu nepohnuto ležal, kým nestratil muž v károvanej košeli záujem ho ďalej sledovať. Otočil sa na opätku vysokých čižiem a vrátil sa k autu. So škrípajúcim zvukom otvoril bočné dvere. Načiahol sa dnu, a keď sa narovnal, držal v ruke pušku s ďalekohľadom. Ležiaci chlapík sa zatiaľ posadil, vytiahol spoza opasku revolver a namieril ho na miesto, kde predpokladal, že by sa muž v károvanej košeli mal objaviť. Barbora pozorovala celý výjav so zatajeným dychom a vyvalenými očami. Oba výstrely zazneli skoro súčasne. Muž v károvanej košeli priložil voľnú ruku na hruď a s prekvapeným výrazom v tvári sa zaknísal. Z druhej ruky vypustil pušku, tá dopadla na zem a o pár sekúnd vedľa nej dopadlo aj telo v károvanej košeli zmáčanej krvou. Sediaci muž chvíľu soka pozoroval, no potom sa aj on zvalil do prachu a Barbora si všimla, že mu z krku tečie široký prameň svetlej krvi. Fascinovane na ten výjav hľadela a nedokázala od nich odtrhnúť zrak. Nevedela, koľko času uplynulo, no keď sa jej obe postavy a aj biele ošarpané auto začali strácať v postupnom šere, konečne sa postavila od okna a opatrne vyšla von. Najprv priložila prsty na krčnú tepnu muža v károvanej košeli. Necítila nič. Potom prešla k mužovi, ktorý sa bránil pištoľou, a urobila to isté. Zohla sa k nemu a položila brušká prstov na jeho krčnú tepnu. Mŕtvy. Obaja sú mŕtvi. 

“Je to ako v zlej dráme,” pomyslela si a prešla k stále otvoreným dverám bielej dodávky. Vystúpila na korbu a porozhliadla sa okolo seba. Okrem potravín, oblečenia, zopár fliaš s vodou a alkoholom našla arzenál zbraní a munície. Cez operadlá sedadiel prešla na miesto šoféra a potočila kľúčikom v spínacej skrinke. Palubná doska sa rozsvietila a Barbora na nej odčítala, že auto má skoro plnú nádrž paliva. To sa jej bude hodiť. Naštartovala auto a zacúvala ním nad montážnu jamu v garáži. Zhasla motor, vystúpila, zobrala z ponku veľkú 20-litrovú bandasku a vidlicový kľúč. Skočila do jamy, našla skrutku nádrže, odkrútila ju a nechala naftu tiecť do bandasky, až bola úplne plná. Potom vyliezla, vytiahla plnú bandasku, položila ju do skrýše za ponkom a zobrala ďalšiu. Aj tú naplnila, no potrebovala celkom tri nádoby. V nádrži dodávky bolo skoro 50 litrov. Tak, ako pripravila otcovu starú, síce pojazdnú Toyotu, tak pripravila aj bielu dodávku. Autá nemala kde schovať, ale kto by už mal záujem o autá bez paliva. Dôležité bolo palivo, nie tak auto, pretože, koniec koncov, áut so suchými nádržami sa aj v dedine povaľovala hŕba. Zbrane a všetko ostatné nechala v páchnucej skrini dodávky. Zajtra strategicky rozmiestni zbrane a muníciu, vodu a alkohol zanesie do skrýše a oblečenie roztriedi. Vhodné si nechá, nevhodné spáli.Tak, ako sa vtedy rozhodla, tak aj na druhý deň vykonala. Najťažšie to mala s dvoma mŕtvymi chlapmi. Aj si na seba zanadávala, pretože ich najprv mohla odviezť niekde do lesa a až potom vypustiť naftu z dodávky. Mala troška myslieť. Iba čo si robotu spravila. Hneď ráno zobrala káričku a po jednom ich zavliekla asi dva kilometre po lesnej ceste. Každého z nich  len vykotila do kríkov, poodtŕhala pár konárov, aby ich prikryla. Však lesné zvery si ich nájdu aj pod listami. Zabralo jej to celé doobedie. Už len dvakrát vyložiť statné telo do fúrika jej zobralo toľko síl, že keď okolo obeda skončila, iba ľahla na trávu pod stromom, ležala, dychčala a odpočívala. Poobede vykonala ostatné.

  

To bolo pred 18 mesiacmi. Naftu z dodávky nemusela míňať. Ukázať sa s autom v dedine by nebolo príliš rozumné a na kúrenie ju nepotrebovala. Možno sa však raz zíde. Munície tiež neminula veľa. Zbrane bola nútená použiť iba dvakrát. Dožula placky, postavila sa a omyla taniere troškou vody. Saponát si vyrábala z rastlinky, ktorú volali mydlica. Výroba jemného saponátu by nebola náročná, keby dodávka elektriny fungovala stále. Najprv ho vyrábala iba vtedy, keď jej fungoval mixér, no stalo sa jej, že počas dodávky energie bola mimo domu, alebo sa jej saponát minul, mixér nefungoval, tak sa rozhodla, že nechce byť závislá na tom, či jej niekto energiu dodá alebo nie, a tak si pomáhala, ako vedela. Otec mal po dedovi odložený taký veľký mosadzný mažiar, a tak mydlicu narezala na drobné kúsky, doliala trocha vody a veľkým ťažkým piestom mágala zmes byliek, koreňov, listov, ale aj kvetov, až z nich vznikla mazľavá tekutina. Potom ju zliala, načapovala do plastových nádob a používala aj pri sprchovaní, aj pri umývaní riadu. Nedalo sa teda vôbec povedať, a to ani s oboma prižmúrenými očami, že by to snáď bola náhrada za priemyselné saponáty, šampóny, či mydlá. To nie. Mydlica bola oveľa menej mazľavá, oveľa viac jej bolo treba na umytie niečoho, ale na druhej strane bolo tých rastlín habadej a vlasy aj telo sa po jej použití tvárili úplne inak. Oddýchnutejšie, vlasy boli lesklejšie a hodvábnejšie. Jasné, že si ich neumývala každý deň, výroba mydlicovej tekutiny bola náročná, ale zas aj tak celé dni nemala čo robiť, tak prečo by sa aspoň nezabavila. Holt, kto chce mať čisté veci, musí sa nadrieť. 

Postála chvíľu v kuchyni, uvažujúc, čo si dá na obed, pretože si už zvykla, že ak by chcela niečo výživné a uvarené, tak je to robota na pol dňa. Najprv musí ísť do zopár skrýší po suroviny, potom zapáliť liehový varič alebo založiť v kachliach, čakať kým jej voda zovrie, vložiť mäso alebo zeleninu a čakať pri sporáku. Preto tak bohatšie obedovala iba raz za týždeň. Väčšinou si zobrala iba nejaké to ovocie či surovú zeleninu a chrúmala, kým sa prechádzala po dvore alebo po lese. Dnes sa rozhodla, že si udusí huby, ktoré sušené skladovala vo veľkých sklenených fľašiach. Čo ju fakt škrelo, že nemala na čom smažiť. Teda väčšinou. Olej alebo nejaký tuk bol úzkoprofilový tovar a lesné zvieratá zas na sadlo neboli príliš bohatý zdroj. Iba tesne pred zimou, keď sa jej podarilo uloviť divú sviňu, tak mala trochu slaniny, ktorú vysušila a skladovala výlučne pre smaženie. 

Naučila sa nebyť nápadná. Okolitý svet bol stále divoký a ona netušila, kedy sa upokojí. Povedala si, že len čo sa vráti, zoberie káričku a pôjde po vodu. Trocha jej chýbalo, o tri dni totiž bude musieť vyniesť bandasky s vodou zo skrýše a naplniť iné bandasky čerstvou vodou, aby dodržala systém rotácie, ktorú si stanovila už veľmi dávno.

Vedela, že bandy sa síce väčším dedinám vyhýbajú, ale samota je pre nich ideálny cieľ.