JA
Úlovok bol nahovno. Trepal som sa zo zasnežených lesov iba s mŕtvou veveričkou a jazvecom. O žiadnu vysokú som ani nezavadil. Nemôžem povedať, že to bol ojedinelý zážitok, no takúto biedu som už mal asi týždeň. Ešteže toho jazveca môžem zdrať a kožu vymeniť za nejakú zeleninu. Brodil som sa snehom v tomto krásnom údolí krupinských lazov a už z diaľky som videl dym vyrážajúci mi z komína môjho zrubu, ktorý som postavil asi dva roky pred Veľkým krachom. Zo zrubu som odišiel pred pár hodinami, bolo by nanajvýš zvláštne, keby drevo v peci ešte horelo tak, aby stúpal z komína dym. Zvyčajne, keď som sa vrátil, musel som ho oživovať trieskami a malými polienkami. Zrejme ma prišla pozrieť a starať sa o oheň Ema, krásna, vysoká, štíhla červenovláska s tvárou posiatou pehami tak hojne, že sa jej v okolí nosa zhlukovali do jednej masy, až z nej boli hnedo-červené fľaky. Veľmi sa mi páčila a tajne som ju miloval, no ona mala oči iba pre Roba, hromotĺka z dediny, vynikajúceho kováča a zároveň víťaza v pretláčaní rukou, ktorého dosiaľ nik neporazil. Ku mne chodila na priateľský pokec a ja som ani len nepomyslel na to, že by som sa jej so svojou láskou zveril. Možno by to znamenalo koniec nášho priateľstva, a ja by som prišiel o vôňu jej tela, keď sa ku mne dôverne približovala a šeptala mi nejaké jej tajomstvá. Vzrušene hovorila o svojej láske, o svojom prvom milovaní, o problémoch, čo má s otcom, jednonohým ryšavým krčmárom, ktorý už, na všeobecné potešenie osadníkov dediny, v prvú sezónu po Veľkom krachu začal páliť ovocné destiláty. Robil to aj predtým, vedelo sa o tom, ale nik nemal chuť to oznamovať vtedy štátnym orgánom, ktoré by mu to zatrhli. Ľudia si kupovali chľast z obchodov a sem tam aj od neho, no po tej udalosti sa stal najväčším dodávateľom. Znova spojazdnil aj malú medenú varnu piva, ktorú mal schovanú a zaprášenú v pivnici, snáď od doby Márie Terézie. Teraz ju veľkolepo vytiahol a nahovoril pár ľudí, aby preňho pestovali zložky potrebné k vareniu piva. Keď sa všetky štandardné distribučné cesty skoro zo dňa na deň vyparili, alkohol si to ani nevšimol.
Krčmu mal umiestnenú v strede dediny rovno pred kostolom tak, ako väčšina dedín. Kostol bol pustý, farár s konskou nohou zmizol v priebehu udalosti, a už sa sem žiadny nedokolísal.
Ema mala štyroch bratov a ani len netuším, prečo ich ľudia volali poangličteným skratkami mien, ale bolo to tak odvtedy, čo si pamätám, odvtedy, čo som sem pred siedmimi rokmi prišiel. Nicolas bol najstarší a volali ho Nik. Radšej ale budem v tomto príbehu písať jeho meno Nick, pretože Nik je vlastne aj nikto a mohlo by sa to pliesť. Bol najstarší a najmohutnejší, najviac na otca. Ramená mal široké ako skriňa a nos špicatý, ako kôl. Druhý najstarší bol Tomáš a volali ho Tomy. Potom dvojičky Ema a Michal, ktorého volali Mič, a najmladší Anton, Tony. Emu volali Em iba oni, celá dedina jej hovorila tak, ako ja “Emka”. Mala dvadsať a vôňu ženy.
A keď už som pri nich, ešte spomeniem ich mamu, drobnú jemnú, tichú blondínku, ktorá ležala chorľavá v posteli už hádam pol roka. V pôvodnom živote bola učiteľkou a snažila sa to robiť aj v dedine, no ako som napísal, už pol roka to nezvládala. Nik nevedel, čo jej je, ani dedinský lekár, starý ošumtelý veterinár, čo zastával funkciu dochtora v tejto asi tristo člennej komunite. Dedina bola oveľa ľudnatejšia, čítala skoro 5000 obyvateľov, no po 13. januári 2030 z nej kopec ľudí poutekalo do miest, kde dúfali, že bude život ľahší. Vlastne ani neviem, či to bol 13. január, no starý Kopecký, ktorý štiepal tie najkrajšie šindle tvrdil, že Veľký krach prišiel 13. januára. Mne je to vlastne jedno, aj keď viem, že celý ten proces po rozpade finančných trhov a mien, keď sa eurá váľali po ceste, lebo boli k ničomu, bol oveľa dlhší. Starý Kopecký ale povedal, že ten dátum určil tak preto, lebo v ten deň odpráskli premiéra Slovenskej republiky na chodníku pred úradom vlády, keď sa snažil so svojou milenkou zdrhnúť z tohto marazmu, aj keď neviem kam, lebo chaos zachvátil celú Európu, a možno aj svet. Ale o svete ja nič neviem. A že tento dátum bol zlomový, lebo to už aj “tento darmožráč” priznal, že sa všetko rúti do pekla. Nebudem písať o všetkých tých prúseroch, lebo sa mi po prvé nechce, a po druhé toto nie je téma môjho rozprávania. Možno iba na okraj, že prvé lupičské a drancujúce bandy sa vytvorili z policajných a armádnych oddielov, keďže oni mali zbrane ako prví, a trvalo to až dovtedy, kým si zbrane zo starých muničných, nestrážených skladov zaobstarali aj občania, ktorí sa týmto bandám postavili. Mne bolo hneď jasné, že armáda a polícia tu nie sú na to, aby chránili tých, ktorí ich platia, ale skôr tú verbež v parlamente, a že ľudia budú ponechaní na seba a svoje schopnosti a možnosti. A tak sa ľudia postarali. Vlastne to, čo sa dialo nejaký rok, by som ani nenazval občianska vojna, lebo to sú vojny ideológií. A v tejto vojne mali obe strany rovnakú motiváciu. Prežiť. Praskanie výstrelov sa ozývalo často a z viacerých smerov, no postupne ustávali až sa z nich stali občasné zvuky, pričom ste nevedeli rozlíšiť, či strieľajú na človeka, alebo už na zvieratá v lese.
Terčom jedného jediného útoku bola aj dedina, v ktorej bývam. Prišli asi tridsiati a veľmi rýchlo obsadili mestský dom v nádeji, že tu ešte existuje nejaká štruktúra. Bolo to ľahké, pretože ten dom bol prázdny. Tak sme ich tam zamkli a dom podpálili. Vyskakovali z okien a tí so zbraňami ich postupne strieľali až zostal iba veliteľ, podľa insígnií plukovník, ak sa im dalo veriť. Keď vás chce niekto zabiť, iba málo ľudí to dokáže prijať so stoickým pokojom a zabezpečiť nejaký ozajstný súd a trest. Ani my sme to nedokázali. Plukovník, aj keď možno plukovníkom ani nebol, sa ocitol priviazaný k betónovému stĺpu nefungujúcich spojov, dohádzaný ľudskými fekáliami, opľuvaný od hlavy až k päte na tri dni. Po troch dňoch ho unaveného a zlomeného odviazali dvaja chlapi so štítivými výrazmi v tvárach, ktorých napínalo zo smradu hovien a odniesli ho k zhorenisku mestského domu. Tam ho hodili do ešte tlejúceho popola a vyzvali ľudí, aby si s ním robili, čo chcú. Lenže tie tri dni stačili na to, aby sa v dedinčanoch znova prejavila akási ľudskosť a nikto s ním nechcel nič robiť. Niekoľko žien sa ho dokonca snažilo umyť vodou z plechových vedier a poskytnúť mu pár dúškov vody. Ktovie ako by to s ním skončilo, možno by sa medzi nás aj zaradil, keby k nemu nepristúpil Stano a nevpálil mu guľku rovno medzi oči. Stano sám seba pasoval za šerifa, len tak, a na ľavú hruď si pripol šerifskú hviezdu, ktorú mu vyrobil Robo, ten kováč. My sme to prijali, bolo nám jedno, kto bude robiť túto prácu a Stano zas nebol úplne zlý človek, no bol natoľko surový a nemilosrdný, že sa na túto prácu a v tomto čase hodil asi najlepšie. Rýchly proces robil so všetkými, ktorých v počiatku chaosu načapal pri nejakej krádeži, či pokuse o znásilnenie. Guľka do čela.
Neskôr sme ho vymenili, ale na to si chvíľu počkáte.
Ja som býval v tom zrube, ktorý som si postavil sám, iba s pár puškami a revolvermi a psom, kríženým belgickým ovčiakom, ktorý so mnou chodil na pochôdzky a lov. Na nosenie koristi to nebol práve najvhodnejší spoločník, ale tak nejak sme zostali spolu odvtedy, čo sa prikradol asi pred dvoma rokmi k zrubu a trhal zaveseného zajaca na zábradlí, Najprv som ho odohnal, no keď sa so stiahnutým chvostom mrvil a znova prikrádal, tak som mu toho zajaca odtrhol a hodil, aby si pochutnal. A potom už zostal. V predchádzajúcom živote som bol vegán, no zmena zmenila aj mňa. Veľmi skoro mi prischla dodávka zveriny do dediny a bol som jeden z ôsmich chlapov a jednej ženy, ktorí sme zásobovali dedinu mäsom a kožuchmi. Našťastie lesy v okolí Krupiny boli na zver bohaté.
Tento rok bolo tretie výročie Veľkého krachu a chystali sa nejaké oslavy, ktoré mali začať za dva týždne. Ten dátum, 13.január, sme všeobecne prijali, a teda stretávali sme sa v centre dediny, kde sme zapálili vatru, a stretli sa všetci, ktorým sa chcelo prísť. Takúto veľkú udalosť sme mali dvakrát ročne. Ešte na Svätojánsku noc. Ja som napísal “oslava”, ale doslova oslava to nebola, samozrejme, na dni, kedy sa zmenil život každému z nás, a ktoré priniesla veľa strádania nič na oslavu nebolo, ale tak som to nazval. Svätojánsky deň, to už bolo niečo iné. Ale o tom tiež neskôr.
O tých počiatkoch budem často písať ako o súčasti súčasného života, respektíve bez minulosti, aspoň čiastočne spomenutej, by ani tento príbeh nemal zmysel, tak sa už tomu nebudem v tejto časti viac venovať. Spomienok bude dosť v priebehu príbehu.
Brodím sa teda takto v Silvestrovské dopoludnie, na pleci prehodeného jazveca a veveričku pripnutú k opasku, a sledujem sivý dym stúpajúci mi z komína. Zrub, ktorý som si postavil asi dva roky pred krachom bol asi 500 metrov vzdialený od dediny, na malej prirodzenej lúčke obkolesenej stromami zmiešaného lesa. Pôvodne to mala byť oddychová samota, blízko k obchodu s potravinami, no dnes to bolo útočisko. Ako som čítal onehdy v jednej knihe, ktorá pojednávala o živote po nejakom krachu, alebo kríze, najlepšie miesto na život bez sieťového servisu je oblasť s lesom, ďaleko od miest, s pitnou vodou a úrodnými poliami. Táto dedina mala všetko. Najbližšie väčšie mesto bolo jedným smerom vzdialené 17 kilometrov a okresné 48. Ostatné smery mali civilizácie ešte ďalej. Celá dedina bola na západe a juhu obrastená hustými lesmi a na severe a východe širokými poliami. Troška problémom bola spodná voda, ktorá bola veľmi hlboko. Pre vŕtané studne sa hladina objavila až niekde v štyridsiatich metroch, v kopaných o čosi skôr. Lenže v lesoch tieklo niekoľko potokov a v okolí bolo päť rybníkov. Navyše toto územie bolo dosť daždivé, tak stačili iba primitívne filtre, aby sa voda dala piť a na potreby hygieny sme vodu filtrovať vôbec nemuseli. Zrub som si tam nepostavil pre tieto výhody, ale bola to v podstate náhoda. Celé okolie sa mi veľmi páčilo a rýchlo som sa doň zamiloval.
Vlastne pôvodne som tam kúpil starý kamenný dom so 40-árovým pozemkom. Ten som zrekonštruoval, dokúpil ten kus lesa s lúčkou, postavil zrub, a kamenný dom prenajal jednej rodine s dvoma dcérami. Keď prišiel krach, nechal som tam rodinu bývať, nemalo zmysel ich odtiaľ vyháňať a ja som sa už nastálo ubytoval v malom zrube.
Najďalej od dediny, asi tri kilometre, na malom statku, bývala Barbora-samotárka, šestnásťročná deva s hustými čiernymi vlasmi do pol chrbta, ktorá chodila do dediny tak raz do týždňa vymeniť lesný med, mlieko od kráv, ktoré chovala a bylinky z lesa za poživeň. Teda nielen bylinky, ale aj rôzne prípravky aj s radou, ako ich použiť. Naučila sa to od svojej babky, korenárky, ktorú zabili traja náhodní lumpy asi mesiac po 13.januári. Odniesla si to celá rodina. Teda okrem Barboriných bratov, ktorí patrili k tým, čo z dediny odišli. Otca našli s podrezaným hrdlom pod kravami, mamu a vtedy 12-ročnú Barboru priviazané k posteli, obe brutálne znásilnené a dopichanú babku v chlieve s prasatami. Mama zomrela na spôsobené zranenia do troch dní, ale Barbora sa držala svojho života zubami nechtami. Odvtedy sa z nej stala mlčanlivá a stále pozorujúca, ale krásna deva, ktorá neprestávala byť ani na okamih ostražitá. Doma mala celý arzenál zbraní a statok za tri roky premenila na sebestačný ostrov, kde mala zásoby vody a potravín snáď na rok. Otec bol rádioamatér a tak vraj mala v tajnej miestnosti pod zemou vysielačku a bicykel, ktorý používala v napojení na alternátor na výrobu elektriny. Tak som počul. Iba málo ľudí sa odvážilo k nej ísť, pretože nik nechcel riskovať guľku.
Do dediny chodila peši, ťahajúc za sebou dvojkolesovú káru so surovinami k výmene a späť šla tou istou cestou. Cez lúky, po prašnej, alebo zablatenej ceste, ktorá sa až pri začiatku dediny menila na asfalt. V zime si na káru pripevnila lyže a v kabátci po otcovi a v baranici, omotaná hrubým vlneným šálom sa v ťažkých čižmách pomaly posúvala k dedine. Ako som napísal, nebola zhovorčivá, iba pri samotných výmenách prehodila slovko-dve a znova sa vracala na statok.
Tých lumpov vlastne nikdy nenašli, a ani ich nik nehľadal, nebolo vtedy času. Barbora na dedinu zanevrela, pretože sa o hľadanie a potrestanie lumpov nik ani nesnažil. Stano ešte nebol šerifom, a tak Barbora iba plakala na posteli u veterinára-dochtora, až si oči vyplakala, slzy minula, zatvrdla a stíchla.
Ku mne mala taký zvláštny vzťah, vlastne ani neviem prečo, možno preto, že som bol v dedine nový, prišelec. Keď potrebovala niečo malé, iba prišla do môjho zrubu zabúchala mi na dvere a vyslovila iba jedno slovo. To, ktorým označila, čo potrebuje.
“Soľ.”
Podal som jej vrecúško soli, otočila sa a odišla. Osobne som sa nikdy nezbavil presvedčenia, že jej nešlo o soľ. Podľa mňa jej niekedy, len tak, chýbal ľudský hlas a raz za týždeň bolo málo. Možno to poznáte aj vy. Niekedy proste človeka prepadne nejaký bližšie nedefinovaný splín, a potrebuje niekoho len tak vidieť. Asi to tam sama nemala ľahké. Keby bola o desať rokov staršia, možno by som sa aj pokúsil sa s ňou viac zblížiť, no po prvé nebola staršia a po druhé, bol som bláznivo zaľúbený do Emy, ktorá teraz sedí v mojom zrube v kresle, obtiahnutom srnčím kožuchom, s prekríženými nohami v hrubých pletených ponožkách vyloženými na stole, ešte v kabáte a v baranici.
“Keď som sem prišla, bolo tu chladno, tak som len znova musela založiť oheň.” Povedala ospravedlňujúco potom, čo som si na prednej terase obúchal čižmy od snehu a vošiel som do predsienky, maličkej miestnosti snáď jedenkrátri metre, a pomaly som sa vyzliekal z kožucha. Jazveca a veveričku som zavesil ešte vonku na jednu z hrád nad dverami, ktoré držali malú striešku nad vchodom, aby som nemokol, keď som stál pred dverami a fajčil niečo ako cigaretu, ktorú vyrábala Petra, manželka najstaršieho Nicka Hampla z doma vypestovaného tabaku a papieriku, ktorých sme našli asi dve tony (žartujem) v predajni Tabaku v Krupine. Zásoby sa už míňali, pretože fajčiarov nás bolo viac. Nie všetci sa však k papierikom dostali a tí si tabak balili do orechových listov, alebo starých novín, ktoré sa tiež rýchlo míňali. A niekto ho len naložil do vody a sem tam si šňupol, alebo ho žul. Každý podľa svojho výberu a možností.
“Dobre.” Iba som zamrmlal.
Kožuch som zavesil na vešiak, vyzul si čižmy a vošiel do miestnosti, ktorá sa znova začínala napĺňať teplom z horiacej pece.
“Myslel som si, že si to ty.” Doložil som, prešiel k nej a dal jej pusu na líce. “Nevyzlečieš sa už?”
“Hej.” Prikývla, postavila sa, zložila si baranicu a vyzliekla kabát, ktorý prehodila na starý gauč opretý ku stene. Potom si znova sadla.
Ryšavé dlhé vlasy jej ležali na pleciach ako horiaci vodopád, a líca jej blčali. Keďže som ju miloval a ona milovala iného, bol som k nej väčšinou hrubý, nech vie, ako sa kamaráti zhovárajú.
“Čo chceš?” Lenže potom som doložil. “Chceš čaj, alebo meltu?”
“Aký máš čaj?”
“Bylinkový. Aký iný?”
“No šak viem, ale aký?”
“Aký chceš?”
“Asi bazu.”
“A zlož tie nohy zo stola.”
“Pche.” Odvrkla, ale poslúchla.
Prešiel som ku kuchynskej linke a vybral som z neho zaváraninový pohár, kde som mal nasušenú bazu. Míňala sa najrýchlejšie, a toto bol môj predposledný pohár.
“Nabudúce keď prídeš, dám ti palinu, tej mám najviac.”
“Nie, to je liečivka.”
“To aj baza.”
“A daj mi doň aj citrón.”
“Nechceš radšej limetku?” Uškrnul som sa, na čo sa Ema zasmiala roztopašným smiechom, pri ktorom sa jej zúžili oči, pehy sa jej ešte viac priblížili k sebe, až jej pokrývali pod očami a okolo nosa celú pleť.
Skoro som sa zbláznil, ako som ju chcel pobozkať na červené pery.
“Nerozmýšľal si nad zalievaním aj sušených jabĺčok a… Čo tam ešte máš?”
“Jablká, hrušky, slivky… a nejaké bobuloviny. Hm. Ja nemám rád ovocné čaje, radšej to žužlem.”
Nereagovala, iba si znova vyložila nohy na stôl.
“Tie nohy.” Pripomenul som jej, no ona sa zatvárila ako školáčka a nechala ich na stole. Záporne som pokrútil hlavou a šiel uvariť čaj.
Stál som k nej chrbtom, nalieval som vodu do kanvice, ktorú som neskôr položil na varnú dosku pece.
“Za chvíľu to bude.”
“Prečo nepoužívaš elektrickú kanvicu, veď máš fotovoltaiku?”
Zopár panelov som si spravil hneď so stavbou zrubu. Ostrovný systém s dvoma baterkami a striedačom.
“Bolo zamračené a hmlisto, musím šetriť baterky na svetlo.” Odvetil som a otočil som sa k nej, oprúc sa o drez.
“Aha.”
“Tak čo, čo si prišla? Máš nejakú novinku?” Spýtal som sa a potiahol nosom. Teplota vzrastala citeľne. Bola to výborná pec.
“Mám novinku.” Prehovorila po chvíli neprítomne.
“Akú?”
“Poď ku mne, sadni si.”
“Počkaj kým dovrie voda.”
“To bude trvať dlho a zatiaľ ti to poviem.”
Prešiel som k stolíku na ktorom mala vyložené nohy, nadvihol som ich sadol na stolík a nohy jej položil na svoje stehná. Začal som ich masírovať, aspoň takto som sa jej mohol dotýkať.
“Mmmm, to je príjemné,” zapriadla. “Budem sa vydávať… Asi.”
Vedel som, že miluje Roba, vedel som, že si ma ctí, ako priateľa, vedel som, že som jej nikdy nedal zámienku, aby si vôbec myslela, že ju milujem, vedel, som, že sa tak aj správam. Jednoducho som vedel, že nemôžem očakávať nič iné, ale na toto som nebol pripravený. Informácia ma uderila niekde do hrudnej kosti a tlak mi nadvihol jazyk. Nedokázal som ovládnuť tvár v ľahostajnosti.
“Super, gratulujem.” Povedal som s gučou v hrdle.
“Dík.”
“A prečo hovoríš, že asi?” Nemohla nepostrehnúť nádej v mojom hlase.
“Neviem na čo by som sa vydávala. Robo ma požiadal o ruku, ale ja sa nechcem vydávať. Na čo je to dobré? Prečo by sme nemohli žiť len tak, bez nejakého posvätenia.”
To nebol ten pravý dôvod a tak, ako som vedel, že ma má za priateľa, tak som vedel, že jej vo vydaji bráni niečo iné. Znova som jej po krátkom prerušení začal masírovať nohy.
“Čo ty na to?”
“Načo?”
“No, že či sa mám vydať, alebo nie?”
“Neviem,” odvetil som po krátkom zaváhaní. “Čo by sa zmenilo? A veď tu nie je ani farár, čo by vás oddal, a kto by to spravil? Otec, alebo nebodaj šerif, ako zástupca ľudí? Heh.” Zasmial som sa pri predstave, ako od nej prísahu manželov vyžaduje chlapík, ktorý už zastrelil zopár ľudí.
Vytiahla si nohy z mojich rúk, položila ich na zem a pátravo sa na mňa zahľadela.
“Nič by sa asi nezmenilo, ale vydaj, to je už niečo iné, ako len tak sa k sebe mať. To by som sa zrejme k nemu mala nasťahovať, nie?”
Prikývol som.
“Miluješ ma?” Spýtala sa a zelené oči mi zabodla do mojich.
“Čo prosím?” Zahabkal som a našťastie pre mňa a možno aj pre ňu začala pískať kanvica. Rýchlo som sa postavil a zalial som obe šálky s čajom. Bol som otočený chrtom a tento čas som využil na krátke upokojenie.
Že či ma miluješ?” Slová smerovala do môjho zátylku, normálne som cítil, ako mi prešiel vánok vo vlasoch.
Držal som obe šálky za ušká, no ešte som ich nezodvihol z drezu.
“Áno.” Odvetil som ticho.
“Vedela som to.” Vzdychla. “Dones mi ten čaj, prosím.” Jej hlas zmäkol.
Nahnevane som sa otočil.
“Tak keď si to vedela, na čo sa ma to pýtaš?!” Prešiel som k stolu a položil naň obe čisto biele, obité šálky.
Stál som nad ňou ako boh pomsty a nedokázal som ovládnuť vzrušenie.
“Načo?”
“Neviem.” Priznala ticho. Načiahla sa za jednou zo šálok, vzala ju do oboch dlaní a jemne fúkala do obsahu. Čaj bol vložený do sieťkovaných guličiek, mal som ich ešte z domu, od babky, ktorá mi ich kúpila na dvadsiate narodeniny, niekedy v minulom storočí.
Sadol som si znova na stôl, v ruke hrnček s čajom a díval som sa do zeme na jej prsty na nohách navlečených v tých štrikovaných ponožkách.
Vlnu sme mali už dva roky z obecných oviec. No, obecných, proste tie ovce patrili všetkým. Pozháňali sme ich od rôznych majiteľov a dali na starosť Ignácovi, starému chlapovi, ktorý nám nevedel byť nijak inak užitočný. Takto sme zabili dve muchy jednou ranou. Ignác získal na sebahodnote a my jedného pastiera a strihača. Spracovanie vlny sa podujali robiť dve ženy, Róza a Julka, obe okolo štyridsiatky s manželmi robiacimi na poliach.
Sedeli sme obaja ticho a uskrávali z čaju.
“Pôjdeš už?” Spýtal som sa kruto.
“Aspoň dopijem čaj, keď si ho už robil. A čo sa čertíš?”
“Nečertím.”
“Čertíš. Čo si čakal? Čušíš ako nemý. Mal si mi to povedať.”
“Čo som ti mal povedať? Že ťa milujem? Keď som videl, ako sa v Robovi vidíš?”
“Robo mi to aspoň hovorí.”
“A čo? Zmenilo by sa niečo?”
“To neviem.” Zašepkala a odpila si z čaju. “To nikto dopredu nevie.”
Voľnou rukou som si prehrnul vlasy a vzdychol.
“Teraz to už nemá zmysel. Ideš za vydávať a…”
“Ešte neviem, či sa chcem.” Prerušila ma.
“Ale nerozmýšľaš nad tým preto, že váhaš, či Robo, ale preto, že či sa vôbec vydávať.”
“Čo ty vieš…” Odvetila ticho. “Mám ťa veľmi rada.”
“Ale nemiluješ ma.”
“Nie. Teda ani ti neviem. Neviem. Mám veľmi rada tvoju spoločnosť, veľmi rada sa s tebou zhováram, dokonca veľmi rada s tebou aj mlčím, a klamala by som, keby som povedala, že som nad tebou nikdy nerozmýšľala, ako nad mužom. Teda, veď si muž, ale vieš, ako to myslím.”
Prikývol som.
“A Robo je taký… Vieš.”
Záporne som pokýval hlavou.
“Ale vieš.”
“Nie, to naozaj neviem.”
“Taký íný. Je zábavný a bozkával ma, to ty nie. A je to taký, akoby ochranca, vieš. A je kováč….”
“Čo?” Horko som sa zasmial. “Kováč?”
“To mi len tak vyhŕklo z pusy, ani neviem prečo. Ale tú novinu som povedala… teda, mala som pocit, že by si to mal vedieť prvý, ani doma to ešte nevedia. Ani mama, ani otec, ani bratia.”
Už hodnú chvíľu sme sa na seba dívali, ja som odtrhol oči od jej nôh a pozeral jej do očí. Bol som zmätený a vlastne som ani nevedel, čo chcem.
“Čo si ticho?” Spýtala sa.
“A čo by som mal hovoriť? Keď sa chceš vydať, tak sa vydaj, keď nechceš tak sa nevydaj.”
“Ó, hrdina. Blbec si.”
“Koľko máš rokov? Dvadsať? Ty si hlúpa, nie ja.”
“Tak konečne,” vzrušene položila šálku na stôl. “Tak konečne si niečo povedal. Tak prečo som hlúpa?” Nadvihla spurne bradu.
“Máš čas.”
Vonku sa začalo stmievať, nad obzorom bolo nebo oranžové, to ako slnečné lúče prenikali cez hmlu.
“Robo má tridsať.” Povedala a ja som som si uvedomil, že sme rovnako starí. Ja budem mať tridsaťjeden o pol roka. V júni, 24-tého.
“No a?”
“A ja dvadsať, to nie je taký veľký rozdiel.”
“Nie, to nie,” súhlasil som. “Ale nejde o neho, ani o rozdiel, ide o teba. Dvadsať je hrozne málo…”
“Ale keby som si chcela zobrať teba, to by ti nevadilo.”
“Nebuď na mňa zlá. Vlastne buď, ja som zlý. Prišla si mi povedať novinu a ja som z toho spravil melodrámu s hlavnou postavou urazeného hlupáka. Prepáč.”
Zrazu sa to vo mne zlomilo, sklonil som hlavu a hrozne, ale hrozne som sa zahanbil.
“Prepáč.” Zopakoval som pre istotu. “Nemám žiadne právo. Prepáč, ešte raz. Môžeme začať odznova?”
“Nie.” Odvetila stroho a do očí sa jej začali tlačiť slzy.
“Ema, začnime odznova. Tak poďme sa porozprávať o tvojom možno sobáši. Alebo ešte chvíľu počkaj, máš čas, ešte si ho over, ešte s ním chvíľu buď len tak…”
“Prestaň.” Plakala.
Vzala si tvár do dlaní a plecami jej mykalo. Teraz som sa už naozaj cítil, ako taký somár.
Nasledujúcich pár sekúnd sme sedeli a cítili presne to, čo by sme cítiť zrejme mali. Teda neviem, čo cítila Ema, ale ja som sa hanbil za svoje reakcie a za to, čo som jej povedal. Za to, ako som sa správal, za to, ako som sa s vypätím všetkých síl snažil byť ľahostajný, Prečo som to vlastne urobil? Prečo som jej teraz,keď som mal šancu nepovedal, čo k nej naozaj cítim, prečo som si pred ňou nekľakol a nepovedal jej, nech sa vykašle na Roba a nech sa ku mne nasťahuje? Tá nešťastná, falošná chlapská hrdosť. Najradšej by som sa nakopal do zadku.
Na vchodových dverách sa ozvalo drsné a rázne zaklopanie. Takto klope iba Barbora.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára