Andrea Stancheva VI.

KONIEC

S Andreou som chodil ešte rok a pol potom, čo sme sa po ukončení ôsmej triedy rozpŕchli do sveta. Petra som už nikdy nevidel, s Martinom sa občas dodnes stretávame. Andrea pokračovala v štúdiu na novom gymnáziu v Nitre, a mňa prijali do Bratislavy na stredné odborné učilište železničné, kde som sa mal vyučiť za servisáka na elektrické rušne s vidinou, že budem rušňovodič. Tento detský sen sa mi skončil asi po prvom mesiaci na škole, kde mi zistili krátkozrakosť, no napriek tomu som v škole zostal. Keď nemôžem jazdiť, aspoň ich budem servisovať. No život ma aj tak zavliekol niekde úplne inde.

S Andreou som sa stretával cez víkendy a cez prázdniny. Každým týždňom, čo som ju nevidel krásnela, ak sa to vôbec dalo. Presne ako povedala, prsia jej narástli do tvaru, ktoré by jej mohla nejedna závidieť, a ako mi sľúbila, sem tam mi ich ukázala, dokonca mi dovolila sa ich dotknúť.

Mali sme šestnásť rokov, krásny vek, no maximum čo mi dovolila, bolo pobozkať jej prsia. Nižšie ma nikdy nepustila. Miloval som ju, aj keď si myslím, že som naplno nepochopil, čo to slovo naozaj znamená. Milovala ma tiež, tak mi hovorila. 

Po skončení základnej školy prešiel náš vzťah do novej kvality. Už sme sa nestretávali s celou partiou, ale čas sme si kradli pre seba. V lete sme chodili robievať vlnky do brodiska, ležať na deke, túliť sa, hľadať na dne babarničky, pojedať hrubé solené tyčinky a zapíjať ich kofolou. 

V roztrhaných rifliach, ktoré boli vtedy v móde (hej, nie je to vynález dnešnej doby) sme sa prechádzali po meste, držali sa za ruky a jedli si navzájom naše zmrzliny. Andrea milovala punčovú, ktorú som ja neznášal, ale ujedal som jej z orieškovej. Ona mne z kakaovej a citrónovej. Pistáciovú sme neokoštovali nikdy, neveril som ničomu, čo malo takú farbu. V Nitre okrem zmrzlinárne, ktorú som už spomínal, a ktorá je v tomto meste pod bránou, na tom istom mieste dodnes, sme chodievali ešte k Turkovi. Bola to malá búdka s jedným okienkom a vo vnútri stál fúzatý, snedý chlap s tureckým klobúčikom na hlave s malým rozstrapkaným čiernym brmbolcom visiacim cez hranu klobúčika. V pulte mal iba štyri zásobníky, ale vyrábal päť druhov. 

Čokoládovú, orieškovú, citrónovú, punčovú a banánovú. Keďže mal iba štyri zásobníky, tak vždy jednu obmieňal, ale bol natoľko rozumný, že čokoládovú a orieškovú mal vždy. Ako decko som k nemu chodil s termoskou na zmrzlinu k nedeľnému obedu, keď ma mama vyslala, aby som šiel nakúpiť. Dnes tam stojí bytovka “Tabáň” a celé centrum mesta sa zmenilo na spomienku, ktorú si rád zachovávam. 

Spomínam si, ako ma raz dedo zobral do arboréta v Tesárskych Mlyňanoch. Šli sme v autobuse s ostatnými dôchodcami, keďže ten výlet organizovalo voľajaké združenie seniorov. Sedel som pri okne, lebo som tam bol jediné dieťa, vedľa mňa môj dedo a za nami sedel pán Š., ktorý celú cestu späť jedol chlieb, a zajedal ho cibuľovými cíbikmi, ktoré mal nasolené v zaváraninovom pohári. Celý autobus krásne voňal. Pán Š. bol veľký, mal dlhé nohy, a celú cestu ma tlačil cez sedačku do chrbta až tak, že som celý čas sedel naklonený. Nastupovali sme na autobusovom nádraží, ja som mohol mať tak štyri, či päť rokov, neviem presne, ale do školy som ešte určite nechodil. Pred súdom stojí dodnes taký starý strom, pokrútený, s vrúbkovanou kôrou, a stál tam aj vtedy. Spomínam si, ako som sa deda pýtal, či už sme v arboréte, vtedy, keď sme obchádzali súd. Ukazoval som prstom cez zaprášené okno na strom pred budovou súdu.

“Dedko, už sme tam?” Bol som prekvapený, že tak skoro.

“Nie, Vlastík,” odvetil mi jednoducho, “ešte tam nie sme, to sme ešte len v Nitre. Ešte chvíľu budeš musieť čakať.”

S dedkom som bol ešte raz vlakom v Podhájskej, kde je kúpalisko so slanou vodou, morské oko. Dedko chcel, aby som niečo zažil, a tak sme nešli priamym autobusovým spojom, ale vlakom, kde sme prestupovali v Šuranoch a čakali, podľa dedka, dve a pol hodiny. Ale aj tak sa mi cesta vlakom páčila. Trvala iba niečo cez štyridsať minút, ale za tú dobu mi stihol dedko zatváracím nožíkom-rybičkou, pripraviť paštékový chlebík s kúskami cibuľky.

Oproti súdu stojí panelák, kde raz horelo, a pod ktorým boli malé obchodíky. V jednom z nich som kupoval poštové známky, keď som sa ešte ako žiak základnej školy venoval filatelii a v sne som dúfal, že raz predám známku, ktorú som kúpil za korunu, za milióny a budem sa mať dobre. Ten barák poznajú nitrančania pod názvom “nožičkový”, keďže tie panely v ktorých sú zasadené obchodíky pripomína nohy. Ja vlastne ani neviem, čo tam je dnes. Oproti baráku stojí nákupné centrum, kde som veľmi dávno kupoval pondusové hodiny, ktoré mi vydržali viac ako dvadsať rokov, ale dnes už neviem, kde sú. S najvyššou pravdepodobnosťou už nie sú.

Za ním bola reštaurácia Mladosť, kde som bol na niektorých svadbách, a ani neviem, čo je tam dnes. Ale s rodičmi sme tam boli zopárkrát na slávnostný obed, to boli také mamine výmysly. Ako čašník tam pracoval mamin bývalý žiak, oblsuhoval  nás, a sem tam s mamou prehodil zopár slov. Upozornil nás na jedného pána, sediaceho pri stole v slušivom starosvetskom obleku s hodvábnym šálom obtočeným okolo krku. Mohol mať tak sedemdesiat. Károvanú košeľu s motýlikom a tmavosivý obnosený oblek na ňom viseli; zjavne v posledných rokoch výrazne schudol. Vraj ten pán, tak čašník hovoril, prichádza každú nedeľu, pretože pred tým, ako sa z neho stal vdovec, tam chodil s manželkou. Pekný zvyk. Ako píšem, dnes neviem, čo tam je, ale reštaurácia vždy pôsobila tak ponuro a pokiaľ si pamätám, vára mi chutila. 

Keďže som bol Párovčan, s Andreou sme sa tadiaľ často prechádzali a pretekali kto skôr vybehne širokými schodmi, ktoré tam boli pod nožičkovým barákom. Pod schodmi veľké smetné kuka nádoby, za ktorými sa schovávali potkany. Do reštaurácie Mladosť sme však nikdy nešli, vlastne do žiadnej z reštaurácii. Na to sme my neboli, radšej sme sa túlali po vonku, a živila nás zaľúbenosť a zmrzlina. Jediným rýchlym občerstvením bol hot-dog a predajňa Ryba na terajšej pešej zóne, kde mali šaláty od výmyslu sveta, a balili ich do takých papierov, ktoré premokali, a keď sme šalát z papiera dojedali, s poslednými, zoškrabanými kúskami šalátu sme prežúvali aj ten namoknutý papier, ktorý sme si vyťahovali z úst. Alebo ho len prehltli.

Prechádzali sme sa okolo rieky, zastavovali sme sa, opieral som Andreu o pokrivené zábradlie natreté červenou zošúverenou farbou, ktorá jej zostávala prichytená na svetri a bozkávali sme sa. Smiali sme sa, a ja som jej odstraňoval tie kúsky farby z oblečenia. Prechádzali sme cez lávku určenú iba pre peších, ktorá tam dnes už nie je, namiesto nej je tam štandardný cestný most. Tá závesná lávka bola typickým prvkom Nitry, no dnes už tam nie je. 

Na internáte som ledva čakal na víkend, a po večierke som hľadel pri mesačnom svetle na fotku svojej lásky a rátal som hodiny do piatku. Fotka bola maličká, rozmermi do občianskeho preukazu. Vtedy to boli také veľké červené knižky a bolo tam kopec strán. Kto nesúhlasil s režimom, ten si vytrhol stranu číslo 16, iba tak, ako prejav rebélie. Väčšinou sme to robili my, pubertiaci. Pri odovzdávaní občianky nám povedali, že je to jediný doklad, ktorý nám patrí, a tak sme si s ním robili, čo sme chceli, lebo bol vraj náš. Dodnes si číslo tej knižky pamätám. 208882 AS-82. Na čísla som mal pamäť vždy.

V druhom ročníku v októbri som sa dostal na výmennú brigádu do nemeckého Rostocku. Boli to tri týždne, tri víkendy odlúčenia od Andrei, a ja som to bral s veľmi ťažkým srdcom. Písal som list každý deň vediac, že aj tak budem doma skôr, ako by Andrea dostala moju poslednú správu. O brigáde v Nemecku písať nebudem, to by potom nebola novela, ale román. 

Vo vlaku, keď som už šiel posledný úsek cesty domov, z Nových Zámkov do Nitry, som stál za oknom, pozeral von a spieval som si Kráľovnú bielych tenisiek od Elánu, ktorý bol v tých rokoch hviezdnou kapelou, bijúcou sa každoročne s českým Olympicom o Zlatého slávika. Domov som prišiel neskoro, už bolo po deviatej večer a nedočkavo som čakal, že ma bude čakať hŕba listov od Andrey. Nebola ich hŕba, boli tri.

Čítal som ich s dychtivým výrazom. Boli plné vyznania lásky a nedočkavosti s opätovného stretnutia. Tú noc som nespal, a len čo som sa ráno zobudil uháňal som za Andreou, ktorá bývala v paneláku kúsok od nás, snáď tristo metrov. Oproti čelu paneláku, cez cestu, bol rad garáží, kde mal jej otec malú dielničku. Videl som, že je otvorená, a tak som tam nakukol, reku pozdravím jej otca a spýtam sa ho, či je Andrea doma. 

Aký som bol prekvapený, keď som ju tam videl, ako sa nakláňa a pozoruje, čo majstruje jej otec. 

Mala oblečené bledomodré rifle, po nitránsky slabomodré, modrú mikinu s veľkou bielou ružou vyšitou na chrbte. Prikradol som sa k nej zozadu, objal som ju silno, zaboril som jej nos do vlasov a snažil sa natiahnuť čo najviac vône. 

Strhla sa, prudko sa obrátila, rázne, skoro surovo sa mi vytrhla z objatia, urobila dva kroky dozadu a ruky v obrannom geste vystrela proti mne.

“Ahoj,” povedal som, no hlas sa mi zlomil. 

Jej oči boli ako dva kusy ľadu. Ani nič nemusela povedať, a mne sa spojili dva fakty do jedného, srdce trhajúceho poznania. Tretí list, ktorý som doma čítal, a ktorý bol plný vyznania mi poslala na piaty deň po mojom odchode do Nemecka, a odvtedy už žiaden. A k tomu ten ľadový pohľad, pery stiahnuté v prísnom výraze, čelo zvráskavené, a odmietavý postoj vo mne zanechal stopu, ktorú som si ešte veľmi dlho, plačúc u deda pod čerešnou pripomínal.

Ani mi neodvetila na pozdrav. Urobila proti mne pár krokov, ale s takou energiou, že som pred ňou cúval až na chodník. Zastala, zastal som aj ja. Chvíľu sa na mňa dívala akoby ma videla po prvýkrát, a nakoniec, hlasom studeným ako kov na mraze prehovorila vetu, čo mi zabodla do srdca desiatky žeravých hrotov. 

“Už ťa nemilujem, choď preč!”

Strčila mi do ruky malý papierik, ktorý si predtým vytiahla zo zadného vrecka nohavíc a rukami ma tlačila skoro až na cestu.

Chcel som sa spýtať “Prečo?”, alebo “Čo sa stalo?”, alebo “Čo som spravil?”. Alebo: “Sľubovali sme si, že sa nikdy neopustíme, a tebe stačia tri víkendy aby si na mňa zabudla?”. 

Nijaké milé slová, ako: “Budeme aspoň priatelia.”, síce hrozné, ale aspoň milé. Nijaké klamstvá: “Nie som pre teba dosť dobrá.”,alebo niečo podobné, čo síce hrozne zabolí, ale aspoň sa to dá nejako zniesť. 

Nie. Povedala iba: “Už ťa nemilujem, choď preč!”

“Choď preč!”

Potom som si však spomenul, že vždy šla na vec, že nikdy nevolila diplomaciu, že nikdy ju nezaujímali pocity protistrany. A ak som nebol obeťou jej zásahu, dokonca mi to imponovalo. Vtedy, v túto doobedňajšiu hodinu som však bol obeťou. Pravdou je, že som akceptoval jej vyjadrovanie, ale nikdy som si naň celkom nezvykol. V ten deň som bol terčom ja. 

“Choď preč!”

Stál som tam ako soľný stĺp, a tak stála aj ona. Len kým ja som sa pomaly šuveril, ona stála ako bohyňa pomsty. 

“Choď preč! Už ťa nemilujem, choď preč!”

Posledný záchvev zraneného a uboleného ega, ktoré ziapalo poškodené, zničené, zúbožené niekde pri jej nohách v ružových teniskách spôsobil, že som sa iba otočil a snažiac sa zachovať si aspoň posledné slabučké znaky sebavedomia, roztraseným krokom od nej odišiel. Kolená sa mi triasli, do očí sa mi tlačili slzy. Kráčal som po chodníku a nevedel som kam idem. Z pohľadu dospelého sa to možno bude zdať úsmevné, ale ja som naozaj vtedy rozmýšľal, že sa idem rovno utopiť, alebo obesiť, alebo hodiť pod vlak. Jedna vec bolo sklamanie, druhou šok. Stratil som lásku, nevedel som prečo a rozchod bol tak okamžitý, tak precízny a jasný, že som si ani neuvedomoval, že ten lístok stále držím v ruke. 

Celý svet sa okolo mňa krútil, nohy som mal slabé, dych prerývaný, farby okolia pohasli. Po niekoľkých krokoch som sa otočil, no Andrea už na chodníku nebola, vrátila sa do garáže. Na malý moment som prepadol presvedčeniu, že by som sa mal vrátiť. Možno chcela iba niečo pred otcom zahrať, ale nešlo mi to do hlavy. V jej rodine som bol prijatý, nie jeden večer sme spolu hrali žolíka, nebolo možné, aby to bol tlak rodičov. Koniec-koncov by to ani nedovolila a ani to nedávalo zmysel. Jej mama ma mala rada a otec tiež. Nie, toto nebol ten dôvod.

“Choď preč!”

Našla si niekoho iného? Stretla niekoho?

“Hej,” povedal som si úplne vyvedený z miery. “Toto je najčastejšia a najhlúpejšia otázka ohrdnutých mužov: “Našla si si niekoho iného?” Akoby to bol jediný dôvod, prečo žena od muža odchádza.

Lenže tomu som ja už vo svojom veku neveril. Nemal som jej ako ublížiť. Bol som predsa v Nemecku, so spolužiakmi a iba spolužiakmi. Strednú školu, na ktorú som chodil nenavštevovali dievčatá, teda okrem dvoch, nebolo možné, aby ma niekto ohovoril, aby niekto rozprával o mne klamstvá. Andrea by mu aj tak neverila. Písal som jej každý deň, možno som bol iba otravný.

V hlave sa mi rojilo tisíc dôvodov, ale ani jeden mi nebol dosť dobrý, a ani u jedného som neveril, že by sa Andrey dotkol.

“Choď preč!”

Svet sa prestal bláznivo kolísať, spred očí mi zmizli šialené kolotoče iskrivých farieb, srdce sa pomaly upokojovalo, a ja som zistil, že stojím pri vchode do parku a v ruke stále zvieram ten malý lístoček.

Posledná nádej. Možno musela iba niečo predstierať, možno bol s otcom v garáži ešte niekto, pred ktorým sa nechcela priznať, že ma miluje, možno je na lístku napísané, kde sa stretneme, kde mi to celé vysvetlí a zamachlí mi líca balzamom s hroznovou príchuťou. Lenže mi neodpovedala na listy. Tak možno sa so mnou naozaj rozchádza, a na lístku bude nejaké racionálne vysvetlenie, ktoré by umožnilo celý ten rozchod zvrátiť. Možno jej o mne niekto povedal nejaké klamstvo, alebo možno odchádzajú späť do Bulharska, a ona sa nechcela boľavo lúčiť. Áno, to je možné a dosť pravdepodobné! Doparoma, ale aj keby odišli, naša láska bola hlboká a vrúcna, nejako by sme to prekonali, veď od dospelosti nás delili iba dva roky. Ja by som za ňou odišiel, alebo by sa ona vrátila na Slovensko, veď predsa všetko sa dá riešiť. 

Vošiel som hlbšie do parku a sadol som si na tú zvláštnu borovicu, kde onehdy sedel Igor s partiou, pred ktorou sme prchali na bicykloch s Martinom a Petrom. Chcel som si nechať čas na prečítanie odkazu, pokoj, aby som dokázal pochopiť jej vysvetlenie.

Konečne som si sadol na drsný kmeň zohyzdenej borovice.

Roztvoril som dlaň. Lístok, ktorý sa mi prevalil v dlani bol vytrhnutý z bloku listových papierov, preložený niekoľkokrát. Voľakedy, keď ešte nebola elektronická pošta sa v papiernictve kupovali také sady dopisných papierov (dopisný, to je zrejme čechizmus, ale takto sme to volali). Boli aj obyčajné biele, ale bolo aj viac druhov s potlačou. V sade bolo myslím dvadsať papierov v bloku, a dvadsať obálok. Andrein papier bol bledoružový, s drobnými kvietkami v ľavom hornom rohu a s predtlačenými riadkami. 

Pomaly som ho rozbaľoval, aby som ho neroztrhol a očakával nejaké vysvetlenie, alebo nejaké povzbudenie, či dôvody. Pripravoval som sa na čítanie, dlhej správy, no keď som ho rozbalil a dlaňou o stehno vyrovnal, našiel som tam iba dvanásť slov v jednej vete napísané úhľadným rukopisom pevnej Andreinej ruky. 

Bolo tam napísané:

“Budeš žiť dlhšie ako ja, a ja nechcem, aby si žil bezomňa.”

Odvtedy som ju nevidel. Na druhý deň som síce zašiel znova k nim domov a zazvonil na vchodové dvere, no jej otec, ktorý mi prišiel otvoriť mi iba povedal, aby som bol chlap.

“Buď chlap.” Povedal mi so silným prízvukom. “Buď chlap, a už sem nechoď.”

Nevedel som čo za tým je, ale vedel som, čo to znamená.

Napísala mi to, ako posledné slová na rozlúčku.

“Budeš žiť dlhšie ako ja, a ja nechcem, aby si žil bezomňa.”

****

Stojím s manželkou vedľa obchodu Úspech a pozerám na parte, ktoré ma zaujalo. Je na ňom ceruzkou jemnými kontúrami vystihnutá tvár dospelej Andrey. Už niet pochýb, že je to ona, tie oči by som spoznal vždy. Nemala už mikádo, vlasy jej voľne padali na plecia. Na ústach smutný úsmev, za ktorým sa skrývalo niečo viac, a ja som v tej chvíli pocítil ostrý bodec v mojom srdci. Možno je ten úsmev taký preto, že sa rozišla so svojou láskou s dlhom. Bol to iba krátky záchvev srdca, ktorý racionalita zabila skôr, ako sa stihol pretlačiť spod hrudnej kosti do očí a vyraziť pred zreničku jemnú hmlovinu. 

A vtedy, v ten moment som ju znova videl, ako sedí oproti mne, v ruke držiac tú retiazku, ktorej nerozumela, ktorá ju mýlila a zakaždým jej odpovedala inak.

Mám dve deti, staršieho chlapca a mladšie dievča. Obe sú adoptované. Vedela, čo jej retiazka hovorí, iba tomu nerozumela. Niet divu, v našom veku a v tej dobe, kde sa všetko skrývalo, sa o tom bežne nehovorilo. Preto svojej veštbe nerozumela. 

“Nebudeš mať žiadne deti.”

“Počkaj, budeš mať dve, staršieho chlapca a mladšie dievča.”

“Nie, počkaj, predsa len žiadne.”

“Nie, ešte počkaj, tak predsa len dve.”

Zdalo sa, že si nie je svojou veštbou istá, ale iba preto, že to v tej dobe nevedela rozkódovať a samej jej to nedávalo zmysel.

Bola to jediná bosorka, ktorú som stretol, a o ktorej som to vedel. 

Odtrhol som zrak od jej tváre na parte. Posledné, čo mi padlo do oka bol dátum rozlúčky. Bola pred dvoma dňami. Keby som to vedel skôr, isto by som tam šiel, aj keď neviem, čo by som tam hľadal. Možno by som iba spojil ruky pred telom, hľadel do zeme a ticho spomínal na svoju prvú lásku. 

Chytil som manželku za ruku, zdvihol ju k ústam a pobozkal.

“Milujem ťa.” Povedal som ticho. 

Manželka sa na mňa prekvapene pozrela a odvetila:
“Aj ja ťa milujem.”

Otočili sme sa od vchodových dverí do obchodu Úspech, ktorý mal svojho času najlepší výber potravín v Starom meste, a vydali sme sa hore briežkom, o ktorom málo nitrančanov vie, že je umelý.