Andrea Stancheva IV.

 BOSORKA

Mazala si pery takým, akoby rúžom na pery, no rúž to nebol, aspoň tak tvrdila, že to bol iba zvlhčovač. Netušil som o čo ide, ja som vtedy používal tak maximálne Jelení loj, ktorý mi mama natierala na ústa, keď som mal popraskané pery, a bol bez príchute. Andrein chutil po jahodách. Tak som sa jej iba spýtal, či má aj iné príchute, na čo sa usmiala, a odvetila, že má ešte hroznovú. Aj tú by som rád okoštoval, veľmi rád. 

Tak vytiahla kabelku a podala mi malý valček, z ktorého sa dala vytočiť taká tyčinka. 

“Takto som to nemyslel.” Ozval som sa potichu, keď som na tú tyčinku bielej farby hľadel ako na zjavenie.

“Ja viem.” Odtušila a usmiala sa.

Kúsok od baráku, kde som býval, bola taká stará rozbitá budova, v tej dobe obrastená nejakou popínavou rastlinou, a v celom areáli okolo nej rástla hromada lopúchov… Napísal by som “ako maku”, ale už aj ten mak je zakázané pestovať nad určitú výmeru. Za chvíľu nám úradníci zoberú všetko. Bola to budova bývalej škôlky, no teraz mala povybíjané okná, opadanú omietku, rozbité azbestocementové vlnovky na streche. Prilepené k múrom boli nakladacie rampy, a nikdy sme sa nedozvedeli, na čo tam boli, ale boli tam. Vo vnútri hrozne smrdelo. Decká tie miestnosti vo vnútri používali namiesto záchodov, aby sa nemuseli trepať domov, keď sa im chcelo. Proste to tam vyložili, alebo opreli, zadok si vytreli papierom, ktorého sa tam povaľovalo, koľko ste chceli, a kto bol čistotnejší, alebo komu viac záležalo na hygiene, tak si bol pred potrebou natrhal lopúchových listov. Aj tie už v Nitre úplne zmizli. Ktovie prečo? Na boku budovy bola spleť obrovských kríkov čiernej bazy, vysoká žihľava, rôzne všelijaké byliny a malé smetisko zväčša kartónový obalov rozmočených dažďom. 

Tam sme sa chodili hrávať. Lozili sme po priečkach, keďže stropy boli padnuté. Vyliezli sme na vrch priečky a zadkami sa po nich posúvali a hrali skovku, alebo naháňačku. Rodičia nás za to hrešili, pretože tam vraj bolo nebezpečné prostredie, pričom okrem toho smradu tam nič nebezpečné nebolo. Aspoň sme boli vtedy o tom presvedčení. 

Tá budova mala aj pivnicu, teda skôr také miestnosti pod zemou, ale iba do polky. Vo vrchnej časti múrov boli v úrovne zeme okná s drôtenými sklami, ktoré sa už niekto snažil vybiť, ale vďaka tým drôtom sa mu to nepodarilo. Sklá boli popretkávané pavučinami prasklín.

Pivnica bola bez smradu, zrejme sa nikomu z deciek nechcelo odťahovať staré a ťažké oceľové dvere, cez ktoré sa tam vchádzalo. Jedno z najväčších dobrodružstiev bolo vojsť tam v noci, iba s baterkami, pretože aj keď to bola budova bývalej škôlky, my sme verili, že to bol voľakedy blázinec, lebo tento účel pôsobil strašidelnejšie.

V pivničných priestoroch bolo niekoľko miestností a jedna, ktorá vyzerala ako kobka, pretože nemala žiadne okná, a už ani svetlo nesvietilo, pretože lampa bola rozbitá. Vlastne, svetlo nesvietilo nikde a aj zásuvky boli bez šťavy. Zrejme bola tá barabizňa už aj odpojená od elektriny. Dnes sú tam, v zrekonštruovanej budove, zubné oddelenia. Od detských čias som tam už nikdy nebol. Zmizli aj tie lopúchy, aj čierna baza, aj žihľavy a budova vyzerá, akoby nikdy nezažila svoju temnú stránku rozvaliny.

Sedeli sme v tej kobke teraz, štyria priatelia, v kruhu. V strede horeli tri sviečky. Netuším, kde zohnala Andrea sviečky s čiernym voskom, ale vytiahla ich z malej sieťovky, rozložila a zapálila. Bolo už okolo deviatej večer, vonku tma, pouličné svetlá už svietili, mali sme byť doma, no to, čo nám oznámila Andrea, a čo sme teraz šli s roztrasenými telami a stojacimi jemnými blonďavými chĺpkami na rukách vyskúšať stálo za to, aby sme schytali troška hubovej polievky. Len troška, preto bola sobota, a tie pouličné lampy neboli až taký problém. Často sa nám stávalo, že sme v dňoch, kedy sme na druhý deň nemuseli ísť do školy, neboli až tak trestaný za neskorší návrat. A aj tak už bol 23 jún, deň pred mojimi narodeninami, kedy sa v škole už nič prevratné nedialo. Jediné, čo mohlo zdramatizovať náš návrat domov bol strach rodičov o svoje deti. Verili sme však, a Andrea to potvrdila, že to nebude trvať viac ako tridsať minút. A tak sme tam tak sedeli, držiac sa v kruhu za ruky a čakali sme, kedy Andrea spustí to, o čom nám hovorila.

Šípkovaná bola super hra, a ja som ju hral naozaj veľmi rád, pretože som sa pri nej vždy zabavil.

Pre tých, čo nevedia, či tú hru nikdy nehrali, alebo ju inak volali, napíšem v krátkosti o čo šlo. To sa stretlo kopec deciek, ako som už bol písal, v mojom okolí ich bolo naozaj veľa, a rozdelili sa do dvoch skupín. Počet deciek v skupinke nebol stanovený, no zvyčajne to boli tri, či štyri deti. Jedna skupinka utekala a druhá naháňala. Volali sme to šípkovaná preto, že tá skupina, ktorá mala utekať a ktorá dostala náskok, mala svoju únikovú cestu značiť šípkami, nakreslenými kriedou na chodník. Fór bol v tom, že unikajúca skupinka mohla podvádzať. Teda nakreslili šípku doprava, a potom sa vydali doľava. Keďže šípky na sídlisku museli byť vo vyšších frekvenciách, niekedy ste museli nakresliť aj tri, či štyri šípky ukazujúce na nesprávny smer. Podmienkou ale bolo, že sme museli kresliť aj falošné šípky, ale aj tie správne. Takže vždy sa niekto odpojil, kreslil falošné šípky a potom sa k nám pridal skratkou. Bola to celkom prča, a aj keď nik do skupiny nechcel dievčatá, my sme boli vždy s Andreou. Keďže detí bolo viac, hralo viacero párov skupín a aby sa to neplietlo, mala každá unikajúca skupina inú farbu kriedy a vlastných prenasledovateľov. A tak decká behali po sídlisku, kreslili na chodníky šípky a prenasledovatelia uvažovali, či šípka na chodníku je dnešná, alebo spred troch dní.

My sme už boli starí matadori, ale Andreu tá hra nevýslovne bavila, a čo sme sa všetci čudovali, viac ju bavilo prenasledovať, ako utekať. 

V ten rok naše sídlisko rozkopali ťažké stroje, pretože vymieňali vykurovacie potrubia. Všade boli priekopy, odložené veľké oceľové rúry, a to značilo ďalšie hry a ďalšie dobrodružstvá. Zabudnite, že by okolo tých priekop, ktoré boli niekedy hlboké aj dva metre, boli naťahané nejaké červeno-biele pásky. Vtedy sme ešte neboli úplne šibnutí. Blato odpadávajúce z veľkých kolies mechanizmov sa povaľovalo na chodníkoch, a celé sídlisko bola ako prekážková dráha pre vojakov. Tam potrubie, tam nejaké oceľové prúty, tam betonárske rohože, kusy panelov, veľké oceľové rúry a tie obrovské priekopy, ktoré nám slúžili ako zákopy pri hre na vojakov. Keď troška popršalo, chodili sme domov ako blatové príšery, a mamy a otcovia sa sťažovali, že im to blato upcháva odtoky vo vani. Sprchové kúty v panelákoch vtedy neboli. Zároveň sa z tej zmesi zeme a prachu dali robiť úžasné guličky, ktoré sme nastokávali na pružné prúty z konárov, a vrhali ich po sebe, alebo do otvorených okien bytov, pričom sme z toho mali strašnú srandu. Mirovi, staršiemu chlapcovi zo sídliska sa podarilo guličku vrhnúť až do okna na piatom poschodí, kde bývali so svojimi rodičmi takí čudní chlapci-dvojičky. Boris a Vlado. Moc sme sa s  nimi nejako nehrali, moc nekamarátili, pretože boli fakt čudní. Jednou z ich zábaviek bolo vyhadzovať predmety z veľkého balkóna, ktorý sme volali lodžia, a ktoré boli umiestnené na každom poschodí presne nad vchodovými dverami do paneláku. Zvyčajne vyhadzovali iba drobné veci. Papuče, topánky, autíčka, loptičky a tak. No jedného dňa dovliekli kuchynský stôl a vyšmarili ho von. 

Ja som akurát sedel na tráve s Rudom, mojim susedom, hrali sme kamienky, keď sa ozval strašný treskot, a stôl sa rozletel na stovky drobných kúskov. Z piateho poschodia, čo mohlo byť nejakých 15 metrov musel získať rozkladací stôl z kuchyne naozaj úctyhodnú energiu. Ja som sa iba naplašil, no otec pri večeri rozoberal s mamou situáciu, čo by sa stalo, keby práve vtedy niekto vychádzal z baráku.

“Veď by ho to zabilo.” S dlaňou na ústach vyslovila mama hroznú predstavu.

“To určite.” Potvrdil otec kvočiac pri plynovej rúre a vyberajúc pečené zemiaky. Toto bol u nás doma rituál, kde sa okrem nedeľného obeda stretla celá rodina, pretože pečené zemiaky sme milovali všetci. Otec ich dal do utierky, aby sa sparili, potom sme si ich dali na tanier, vidličkou ich rozdelili na štyri časti, potreli maslom, alebo masťou, osolili a jedli. Najradšej som mal tú opečenú šupku. Vtedy sme tak sedeli, rozprávali sa, zemiak sa mi rozplýval na jazyku a tešil som sa z prítomnosti celej rodiny. Otec ich však nerobil často, ak to bolo raz do mesiaca, tak to bolo veľa. A dali sa piecť iba staré zemiaky, no asi sa dali aj nové ale tá chrumkavá šupka by tam chýbala.

Na jednu kulinársku špecialitu si ale pamätám veľmi dobre a kým otec žil, tak sme sa mu vždy smiali. Mama bola v jeden čas na tri týždne na liečení, a otec nám v prvú nedeľu piekol kura. Nebol dobrý kuchár, vedel variť čaj, párky, praženicu a piecť tie úžasné zemiaky, tak sa u susedy musel poradiť, ako sa také pečené kura robí. Suseda mu na papierik popísala, čo má robiť, a otec to poctivo aj robil. Keď išiel kura podliať, vybral si ho na drez, ale aby doska drezu “nenapuchla”, ako otec povedal, tak si pod plech podložil takú gumovú podložku. Tá sa samozrejme na plech prilepila, otec si to nevšimol a plech aj s tou gumovou podložkou vložil späť do trúby. Za pár minút bola kuchyňa čierna štipľavým dymom, a kým otec prišiel na to, čo sa stalo, bola celá tá guma vytečená na spodku rúry. Čistil to snáď dve hodiny. Lenže kura už bolo hotové aj vyúdené čiernym dymom, a tak ho bola škoda vyhodiť. Otec vybral plech, privoňal, ochutnal kura a keď si poprikyvoval, tak nám ho rozporcoval a naložil na taniere. A my sme sa potom ešte v dospelosti s otcom smiali, že sa už nikdy mame tá úžasná chuť gumového kuraťa nepodarila napodobniť. 

To kura sme volali “na otcov spôsob”, aj keď je fakt, že sme to už nikdy nezopakovali.

V tých priekopách pre teplovodné rúry som si vytvoril s Andreou vzťah, ktorý sa povýšil nad vzťahy s mojimi kamarátmi. Nikdy by som to pred nimi nebol priznal, ale s Andreou sme sa hrali na otecka a mamičku, bozkávali sa, a starali sa o blatové detičky. Tie bozky boli iba pery na pery, ani nám nenapadlo, že by sme zapojili jazyky. Už tak to bolo dosť odvážne. Lenže práve počas tej hry, v nejakej slabšej chvíli mi Andrea pri bozku zašepkala do ucha, že je bosorka. 

“Bosorka?” Prestal som utierať zadky pomyselným bábätkám, pozorne a zvedavo som sa na ňu zahľadel, a mrkal som očami, akoby mi do nich niečo spadlo.

“Tak, bosorka.” Zopakovala, dívala sa na mňa svojimi hlbokými, zamatovými hnedými očami a mraštila obočie. Na líci mala blatovú šmuhu a kúsok zeme aj v tých čiernych lesklých vlasoch ostrihaných na mikádo. 

“Jak to myslíš?”

“Miluješ ma?” Pery sa jej rozkošne našpúlili.

“Čo?” Bol som úplne zmätený, ale pri Andrei som to zažíval často.

“Či ma miluješ.” Zopakovala a čakala na odpoveď.

“Povedala si, že si bosorka.”

“A to vadí?”

Zamyslel som sa.

“Čo ja vím, nemohli by sme račej hovoriť o tej bosorke?”
“Takže ty ma nemiluješ?”

Práve som skončil siedmu triedu a nebol som presvedčený o tom, že viem, čo to znamená. Ale aby sme sa dostali k tej bosorke, tak som rýchlo prikývol.

“Jasné, že ťa milujem.”

“Ako vieš?”

“Čo zas jak vím?”

“Že ma miluješ.”

“No lúbiš sa mi a stel by som sa s tebú boskávať.” Aspoň som si myslel, že toto milovanie znamená. 

“Moc sa ti páčim?”

“Moc.”

Založila si ruky v bok a vypľula na mňa ďalšiu zo svojich blbých otázok.

“A chcel by si mať so mnou aj deti? Také naozajstné, nie tieto blatové.” Povedala a dlaňou zhodila dve figúrky z kúska panelu. Obe sa na zemi rozprskli do všetkých strán.

“Zabila si nám deti.” Povedal som, no išlo ma rozhodiť, pretože som ani netušil, čo to znamená.

“Jasné, že by som steu.”

“Ale nebudeš k nim hovoriť týmto odporným nárečím, však?”

Urazil som sa.

“To neni odporné nárečí, to je nitrančina.”

“Je odporné.”

“Neni.”

“Je.” A pobozkala ma na ústa. “Takto ženy riešia problémy.” Doložila a nevinne sa usmiala.

Bol som ako v bludisku, ani som netušil čo sa deje, o čo jej ide, alebo čo touto hrou sleduje.

“Takže miluješ ma?” Chcela si to potvrdiť.

“Jasné.”

“Aj chceš mať so mnou deti.”

“Jasné.” Hovoril som, čo chcela počuť.

“A nikdy ma neopustíš, a ani naše deti, nech by sa dialo čokoľvek?”

Ani som netušil, čo to “čokoľvek” znamená.

“Nigdy.”

“A zoberieš si ma za ženu, alebo budeme žiť len tak nadivoko?”

Zas som netušil, čo znamená “nadivoko”, ale zrejme chcela byť vydatá.

“Zeberem si ťa.”

Prikývla spokojná s mojou odpoveďou, a ja som sa potešil, že by sme už mohli začať aj s tou bosorkou.

“A kde budeme bývať?” Spýtala sa nevinne.

“Čo ja vím, kúpime si byt, alebo postavíme dom, alebo čo.” Cítil som sa ako na pohyblivých pieskoch, aj keď som na nich nikdy nestál.

“A budeš ma milovať stále?”

“Uš som ti povedau.” Začal som byť nervózny, pretože doteraz som posľuboval veci, o ktorých som ani netušil, čo znamenajú.

“Ale to musíme mať aj sex, keď chceme mať deti.”

“No, šak móžme, ale né teraz.”

“Nie,” zasmiala sa. “To až keď budeme dospelí.”

“Lebo ty už móžeš mať deti, keď máš ten bordel.”

“Nie bordel, krámy.” Opravila ma.

“Hej, krámy.”

“Áno, ja už deti môžem mať, ale ešte nemám prsia, nemala by som ich ako kojiť.”

“Asi né.”

“Tak nemôžeme teraz ešte sexovať.”

“Né to nemóžeme.” Potvrdil som s radosťou.

Zamyslene sa otočila a začala sa rýpať v hline. Nohavice mala celé od blata a žlté tričko s krátkymi rukávmi tiež. 

“Budem si musieť doma očistiť nechty.”

“Budeš.”

“Čo poviem mame, že čo som taká špinavá?”

“Neni si špinavá prvý deň, povec to, čo ždy.”

Prikývla.

“Tak čo s tou bosorkou?” Spýtal som sa v nádeji, že tú podstatnú tému o našej budúcnosti máme už za sebou.

“Otcova mama bola bosorka. A to sa dedí po dievčatách, každé dve pokolenia.”

Nehralo mi to.

“Tak keť je to po dévčatách, nemóžeš to mať ty.”

“Môžem.”

“Tak potom to neni po dévčatách.”

“Dedenie môže byť aj po mužoch, ale iba dievčatá môžu byť bosorky.”

“Aj chlapi sú bosoráci.”

“To je iné.”

“Dobre.”

Nechcel som priznať, že som stratený, a tak som len ticho stál, zablatenou dlaňou som si prehrnul vlasy a čakal, ako bude pokračovať.

“Babka bola Rumunka.”

“Né Bulharka?”

“Nie, dedko bol Bulhar a odsťahovali sa do Bulharska, keď sa otec narodil.”

“A čo keť bola Bulharka?”

“Rumunka.”

“Rumunka.” Opravil som sa.

“Žila v Transylvánii, a tam žil aj ten Dracula, vieš kto to bol?”

Vedel som. Brama Stokera som dočítal minulé Vianoce.”

“Vím.”

“Tak tam je veľa bosoriek.”

“Čo to znamená, že si bosorka?”

“Veľa.”

“Ale čo vela?”

“Všeličo viem.” Zatvárila sa tajuplne.

“Čo?” Konečne sme začali hovoriť o tom, čo ma zaujímalo.

“Ale nepovieš to Petrovi a Martinovi, však?”

Už od detstva som volili radšej hovoriť pravdu, nemusel som si pamätať, čo som narozprával, no platilo to iba v určitých situáciách. O škole som klamal ako barón Prášil. 

Bol som nezbedník, a tak sa moja žiacka knižka stala novelou s poznámkami. Zrovna v tento školský rok, o ktorom teraz píšem, výrobca nedodal klasické žiacke knižky, a tak sme si založili také zelené, riadkové zošity. Keď som niečo vyviedol, a učiteľ si vypýtal žiacku, aby mi tam napísal poznámku, povedal som, že som si ju zabudol doma. Keď sa tie hrozby nahromadili, založil som si nový zošit, postupne som ho poskytoval učiteľom. Tí mi tam pozapisovali všetky poznámky, ktoré mi dĺžili, a keď tak spravili všetci, hodil som zošit do koša a vytiahol pôvodný. Našťastie rodičmi podpísane poznámky kontrolovala iba triedna, ktorá ma mala rada, a od ktorej som poznámky nedostával.

No priateľov som si cenil oveľa viac ako školu, a tak som jej popravde odvetil.

“Poviem.” 

Keď sa zamračila, doložil som:

“Ale iba im, a keď im povím, aby si to nehali pre seba, tak to zostane len medzi nami. Ale šak sme kamarádi, tak prečo by ti to malo vadiť?”

Na chvíľu sa zamyslela, spoznal som to podľa toho, že jej už tak tmavé oči stemneli ešte viac. Napokon prikývla.

“Tak dobre, ale iba im.”

“Prisahám.” Zodvihol som ruku s vypnutými a spojenými dvoma prstami. “Tak čo teda víš?”

Vzdychla, poobzerala sa okolo seba, ale v tej priekope sme boli sami ako dve hrdličky, dva palce, alebo dva koly v plote.

“Veľa toho vidím.”

“Čo vidíš?”

“Vidím budúcnosť. Ale nie vždy, iba keď sa sústredím. Viem čítať ľudí, niekedy presne viem, čo si myslia, alebo čo povedia….”

“To víš, čo sa ťa učka opýta pred tabuľú, alebo čo bue na písomke.” Začuchal som výhodu.

“Niekedy si fakt hlúpy.” Odfrkla a mňa to urazilo viac, ako keby mi povedala, že som sprostý.

“Prečo?”

“Nie také taľafatky, ale vedela som, že sa mám pripojiť k vám, a nie k dievčatám, že s vami bude viac srandy. Vedela som, že vás všetkých troch ľúbim, a že teba milujem, vedela som že ma zoberiete medzi seba. Aj keď to tak nevyzeralo, ale vybavila som to u vyšších síl. A vidíš, vzali ste ma medzi seba.”

Pozeral som na ňu s naširoko otvorenými očami. Uvedomil som si, že sa naozaj k nám votrela až s nebývalou ľahkosťou.

“To si jak urobila?”

“Zakliala som to.”

“Víš zaklínať?”

“Aj to.”

“Aj nás by si zaklála?”

“To tak nefunguje, ja síce zaklínam, ale iba dobré veci, alebo to, čo nikomu neubližuje.”

“Ako si móžeme byť istí?” Prepadla ma panika a radšej som pripustil, že jej neverím.

“Neste sa mi veriť.” Vydýchol som pomaly.

“Ani sa ti nečudujem. Ešte si sa s bosorkou nestretol, však?”

Záporne som pokýval hlavou.

“Ani ja som to dlho nevedela. Len mi bolo divné, že sa mi darili nejaké veci, ktoré sa mi dariť nemali, že som videla obrazy, ktoré by som vidieť nemala, pretože sa pretavili do reality, aj keď troška inej…”

“Troška inej?”

“Hej, to nevidím ako jasný obraz toho, čo sa udeje, vidím to v takých nejakých náznakoch, alebo pripomienkach, či ako by som to nazvala. Neviem to dobre vysvetliť, ale keď uvidím, že padáš do nejakej rokliny, neznamená to, že padneš do rokliny…”

“Ty si ma videla padať do rokliny?” Spýtal som sa so strachom v hlase.

“Niééé,” zasmiala sa. “Práve sa ti to snažím vysvetliť a používam príklady, vieš?”

Podrážky zablatených tenisiek sa mi šmýkali na drobnom kopčeku, na ktorom som stál. Ten bol celkom mokrý, zrážok bolo dosť, a tak bola zem viac vlhká, ako suchá. No zas sme sa nečvachtali v blate, pretože voda stíhala vsiaknuť.

“Ale aj tak ide z teba strach.”

“No vidíš, a ty to chceš povedať kamarátom a ešte aj môj budúci muž sa ma bojí.” Posmešne sa usmiala.

“Aj to si videla?” Spýtal som sa.

“Čo?”

“Že budeme manžely?”

Smutne na mňa pozrela:
“Nie, to nie.”

“A myslela si to šecko vážne?”

“Áno.”

“Ale nevidela si to.”

“Nie.” Zakrútila hlavou až jej vlasy obletovali tvár. “Videla som niekoho iného.” Doložila smutne.

No a teraz sedíme vo štvorici okolo horiacich sviečok čierneho vosku, držíme sa za ruky, z jednej strany mi sedí Andrea, z druhej strany Martin, Peter oproti. V tej malej kobke v pivnici starej barabizne je dusno a teplo. Je deväť hodín večer, a o necelú hodinu už budem ležať doma v posteli po vyčítavej otázke mamy “Kde si toľko bol?” plný vzrušenia zo záhady, ktorú sme tam prežili. Nebolo to nič strašidelné. Ničomu, čo Andrea vtedy vyslovila hlasom, ktorý v nás prebudil strach, a v jazyku, ktorý sme nikdy nepočuli, sme nerozumeli. Nevedeli sme, či to má byť nejaká veštba, alebo nejaké spojeneie so záhrobím, či nejaká kliatba, alebo predzvesť.

Iba tie sviečky stačili, aby sme sa cítili, akoby sme na chvíľu vkročili do iného sveta.

“Odkál si zohnala tí čérné svíčky?” Spýtal som sa, keď sme sa už usadili a Andrea podpálila zápalkami, ktoré zanechali v tej malej miestnosti pach síry, krátke knoty.

“Prečo?”

“Lebo sú čérné, ešte nigdy som čérné svíčky nevidev.”

“Nie? V Bulharsku sú dostať úplne bežne, to je asi zafarbený vosk.” 

Znova si sadla do tureckého sedu, vzala moju ruku do svojej a uvoľnene vzdychla.

“Robila si to už volakedy?” Spýtal sa Peter. Snažil sa, aby neznel vystrašene, ale znel. 

“Áno.”

“A?”

“Čo a?”

“No či sa volačo robilo.”

“To ja neviem, ja tu vtedy nie som.” 

“Jakže si tu neni?” Martin sa tiež zapojil, no aj v jeho hlase bolo cítiť napätie. Ja som bol radšej ticho, aby som sa tiež neprezradil, že keby som sa nehanbil, zmizol by som odtiaľ.

“No ja som  vtedy na druhej strane, nevnímam, čo sa deje okolo mňa?”

“Jak na druhej strane?”

“No tam, kde tie veci vidím. Vždy keď sa mi tie veci objavujú, tak nevnímam, čo sa deje tam, kde som fyzicky.”

“No paráda.” Vzdychol som.

Vzrušenie rástlo, cítil som ako sa mi potia dlane a hanbil som sa, že to cíti Andrea aj Martin. Lenže Martinovi sa pot lial aj z čela, aj keď sa nedalo určiť, či zo vzrušenia, alebo z tej uzavretej a teplej kobky, kde bol už aj tak dosť vydýchaný vzduch.

“Začnime, lebo sa tu zadusím.” Povedal Peter.

“Zavrite si oči.” Prikázala nám Andrea.

Pozatvárali sme si oči, no ja som cez štrbinku viečok sledoval, či všetci poslúchli, aj či Andrea má tie oči zavreté.

“Môžete si ich otvoriť, ale až keď vám poviem.”

Prikývol som neuvedomujúc si, že ma nevidia, no tá jej veta spôsobila, že som z obavy stisol viečka o seba a pred očami mi zostala už len tma.

Stisol som dlane mojich priateľov silnejšie. Martin mi stisk opätoval, ale Andrea už nie. Naopak, jej ruka mi v mojej dlani ochabla, akoby som držal ranené vtáča a začala sa jemne hýbať. Neprešli ani dve minúty, aj keď sa v tomto stave čas odhadoval ťažko, keď prehovorila. Ruka jej vibrovala, zároveň s hlasom. Ako hovorila, tak sa jej stisk znova zvyšoval. Neviem, či si ostatní z prekvapenia a šoku otvorili oči, no ja nie. Začala niečo bľabotať, no vôbec neviem čo. Jej hlas bol oveľa hlbší, oveľa drsnejší, chrapľavejší, v tóninách skôr mužský. Reči sme vôbec nerozumeli. Nezachytil som ani náznak prízvuku, ktorým nás častovala bežne. Bol iný, bol temnejší, akoby jej vychádzal nie z úst, ale priamo z brucha. Neviem, koľko to trvalo, počítal som iba svoje nádychy a výdychy, ktoré sa však zvyšovali. Niekde dávno som  v takej hrubej knihe, ktorú mal dedo v knižnici čítal, že priemerný počet dospelých ľudských nádychov je 14 až 16 za minútu. Tá kniha sa volala Zdravoveda, a ako malé decká sme si ju často s bratrancami, bez vedomia deda požičiavali z jeho knižnice, a hltali obrázky v sekcii o pohlavných orgánoch. Obrázky boli síce kreslené, ale aj tak sme sa na ne dychtivo dívali. Potom sme ju rýchlo vrátili do knižnice, a dedo nikdy nezistil, prečo sú tie dve dvojstrany také dochytené.

Nádychov som napočítal 183, čo mohlo znamenať, že sme tak sedeli viac, ako desať minút, no nedalo sa tomu príliš veriť, lebo sa mi počet nádychov vzrušením určite zvýšil. Celú tú dobu však Andrea niečo drmolila, niekedy sa divo zasmiala a dvakrát zakašlala. Ale nie tak, ako bežne človek kašle, skôr tak, akoby to boli nejaké tajné slová. A potom stíchla. Jej stisk, ktorý bol ku koncu už skoro neznesiteľný zrazu povolil, jej dych sa zrýchlil a zhlučnel. To trvalo pár sekúnd, potom som zrazu počul jej bežný hlas.

“Už môžete otvoriť oči.”

To, čo som uvidel bolo snáď to najzvláštnejšie. Plameň sviečok horel zohnutý do pravého uhla. Prievanom to byť nemohlo, pretože každý plameň bol ohnutý iným smerom a vosk sviečky tiekol a kvapkal hore. Kvapka odletela z tela sviečky nahor, ale iba pár centimetrov a potom dopadol do plameňa, ktorý na chvíľu pridusil.

“Chalani, vidíte to?” Rozrušene sa spýtal Martin a obaja sme prikývli. Všetci sme sa totiž dívali na tie plamene a na vosk, ktorý tiekol po tele sviečky a kvapkal z nej smerom nahor. Trvalo to dosť dlho na to, aby sme vedeli, že to nebol očný klam. Po chvíli sa však všetko vrátilo do normálu. Plamene sviečok sa narovnali, vzpriamili a vosk začal tiecť tak, ako kážu prírodné zákony.

Andrea bola spotená tak, že sa jej vlasy spojili do prameňov, z ktorých jej na tričko padali kvapky potu. Tvár mala unavenú a oči bez tej iskry, ktorú som miloval.

“Ešte to asi neviem dobre, lebo som unavená.” Povedala. “A nič sa nedialo, len som na chvíľu asi bola mimo.”

“Dialo sa.” Povedal som skoro naraz s Petrom.

“Áno? A čo?”

“Hovorila si tak čunne. Iný hlas, ale že úplne iný, a ešte aj si hovorila rečú, kerej sme nerozumeli.” Šepol som.

“Aha, možno po bulharsky. Veď je tom moja rodná reč.”

“No, možno, ja som bulharčinu ešte neočuv, ale prízvuk si mala úplne iný.”

“Nabudúce to nahráme, ja mám doma kazeťák, donesem ho.” Nadšene povedal Martin, no ja som vedel, že tohoto by som už svedkom nechcel nikdy znova byť. Srdce mi búchalo ako splašené, mal som sucho v ústach a jazyk sa mi lepil na podnebie.

“Pome odtálto do prdele, ja mám dosť, ty si šibnutá.” Zahabkal Peter a už sa aj dvíhal zo zeme.

“Nie som šibnutá, vy ste to chceli.”

“To áno, ale ja som hrozne prekvapený, ja som si mysleu, že to ništ nebude, že nás iba klameš ale totok ma zaskočilo.” Priznal Peter už postojačky.

“Ja neklamem,” ohradila sa. “A aspoň počkajte, kým to zbalím.” Povedala Andrea a my sme sa pomaly začali stavať, a čakali sme na ňu pri ťažkých plechových dverách strnulo, preberajúc si v hlave ani nie tak, čo sme počuli, ale skôr, čo sme videli. Síce sme sa báli a bolo to nepríjemné, no všetci by sme radi vedeli, čo to hovorila. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tento bláznivý kúsok sme už nikdy nezopakovali, no Andrea mala pre nás pripravené ešte niečo, čo nás síce hneď nešokovalo, ale mňa po niekoľkých rokoch, keď som si na to spomenul, určite. Či aj mojich priateľov, to neviem, ale ak si na to spomenuli, tak im to asi nebolo jedno.