Andrea Stancheva III.

 ZAČIATOK

Vôbec netuším, ako sa to vlastne stalo. Prečo Andrea Stancheva, po odchode zo školy, po troch dňoch odkedy prišla, sa zrazu pripojila k našej trojici a šla vedľa nás ticho, bezslovne, kým my traja sme spriadali plány na víkend. 

Vlastne sme si ju skoro ani nevšimli. Martin šiel v strede, Peter a ja sme mu išli po boku a pri mojom ramene sa zrazu zjavila hlava s účesom na mikádo, bledý slušivý baloňák s Andreou Stancheva vo vnútri. Myslel som si, že nás chce iba obehnúť, že nás iba míňa, že za chvíľu uvidím jej chrbát, ako sa ženie domov. Bývala v jednom z panelákov, ktoré boli k škole najbližšie, a ja som si uvedomil, že ide vlastne s nami, až keď minula odbočku k svojmu paneláku. Zastal som, a so mnou sa zastavili aj kamaráti. Andrea zostala tiež stáť a dívala sa raz na mňa, raz na Petra, potom na Martina a zase na mňa.

“Čo steš?” Osopil som sa na ňu celou hrdosťou skoro štrnásťročného šraca, ktorý nestrpel, aby sa k nemu baba čo len priblížila, tobôž, keď bol so svojimi kamarátmi.

“Nič.” Odvrkla, stiahla obočie, až sa jej skoro dotklo.

“Tak čo steš?”

“Nič.”

“Tak prečo tu stojíš?”

“Stojím.” Našpúlila pery a ešte viac sa zamračila. “Môžem stáť kedy chcem a kde chcem.”

Ten prízvuk bol rozkošný, to som ale nemohol dať najavo.

“Potrebuješ niečo?” Spýtal sa so záujmom Martin.

“Nič.”

Pokrčili sme ramenami a znova sme sa pohli. Andrea tiež. Keď sme zastali, zastala tiež.

“Čo teda steš? Nebývaš hentam?” Spýtal som sa jej, a rukou som ukázal na rad barákov.

“Bývam.”

“Tak hybaj domov.”

“Ty choď domov.”

“Šak idem.”

“Tak si ma nevšímaj.”

“Ako si ťa nemám všímať, keď ideš stále s nami?”

“Nejdem s vami.” Odvrkla.

“Ideš.” Zapojil sa aj Peter a zvedavo sa na ňu díval.

“Hovorev som vám, že je čunná.” Povedal som.

“Nie som čudná.” 

“Tak čo steš?”

“Už sa ma to pýtate aj piaty raz. Nič od vás nechcem.”

“Tak prečo si pri nás?”

“Lebo chcem.” 

Stála tam so spustenými rukami, zapnutým baloňákom, nohami v bielych pančuškách a s ponožkami s volánikmi v čiernych nablýskaných lakovkách.

Martin bol hudobník a tak bol veľmi citlivý, pochopiac veľa náznakov, ktoré nám, ostatným, nehovorili nič.

“Chceš ísť s nami? Spýtal sa jemne.

Prikývla.

Zrazu sme boli štyria. Nikdy sme sa nedozvedeli, prečo si vybrala nás, prečo sa k nám pridala, prečo nešla s ostatnými dievčatami, čím sme ju zaujali. Vždy keď sme na to, hocitktorí z nás obrátili reč, iba si pohrdlivo odfrkla a nechala otázku bez odpovede, alebo hnevlivo odpovedala, že je nás do toho hovno. A to sme si cenili. Neviem, čo ju k tomu viedlo, ale viem, že mi na určitú, aj keď s odstupom času si uvedomujúc, krátku dobu obohatila život a môžem povedať, že ešte aj dnes si na ňu spomeniem, hlavne potom, čo som videl jej parte v tej sklenej vitríne. Bola to moja prvá láska? Zrejme nie, nebol to taký cit, kde vám horí srdce a strácate reč. Nebolo to nič sexuálne, aj keď som sa už v tej dobe budil vlhký zo sna, nebolo to spaľujúce, ani nič, kde by som sa vznášal na obláčiku romantiky. Bol to vzťah, kde som sa cítil ako ochranca. Aj moji kamaráti. Chceli sme jej byť len nablízku, len ju objať a dať hlavy dokopy, len cítiť prítomnosť. Bolo nám s ňou dobre a obdivovali sme jej prístup a jej schopnosti. Človek zabúda, nie je to nič neobvyklé a ani ja by som si na to nikdy nespomenul, keby som nešiel okolo tej vitríny. No keď som si spomenul, zrazu som uzrel, koľko pravdy sa v jej schopnostiach skrývalo. S odstupom času si uvedomujem, aké boli tie chvíle pre mňa vzácne a nech to skončilo akokoľvek, už navždy zostali vo mne vryté, aj keď troška zaprášené spomienky na tie chvíle, kedy sme boli spolu, ako partia, ako štyria priatelia, ako ľudia, ktorí dokážu prijať iného s jeho chybami, jeho bláznovstvami a jeho čudáctvami. 

Hnevala sa, keď sme sa k nej v triede nechceli priznávať, a bránili sme sa tým, že nech zostane s inými dievčatami, nech zostane tam, kam patrí. Lenže ona sa k nám vždy pritmolila, a po určitej dobe sa našej rezervovanosti smiala. A tak sme sa neskôr na nás samých začali smiať aj my. Ledva sme každú hodinu čakali na prestávku, aby sme sa mohli zase zhluknúť okolo miesta, kde sedel Martin, aby sme zase preberali huncúctva, ktoré niekedy vyvedieme.

Bola z nás najútlejšia, tak sa ona pchala cez mreže kradnúť jahody školníkovi, ktorý mal tú svoju malú záhradku v areáli školy. Naberala jahody do utierky, ktorú ukradla na hodinách varenia, a my sme sa potom za pavilónom C napchávali ako o dušu.

Vedela krásne spievať a za sprievodu Martinovho hrania na klavír sme zažívali krásne chvíle. 

Ostatné dievčatá sa k nej začali správať, akoby k nim nepatrila, aj keď nosila stále tie otrasné modré nohavičky a biele tričko s krátkymi rukávmi na telesnej. Niektorým dievčatám už začali rásť prsia, mali ich ako maliny, no Andrea stále s hrudníkom plochým ako doska.

“Neboj, aj tebe narastú.” Smiali sme sa jej, a ona nás za to buchnátovala po chrbtoch.

“Jasné, že mi narastú, raz mi budú všetky závidieť.” Ku koncu nášho vzťahu som jej, aj keď oneskorene, musel dať zapravdu. 

Cez prestávku som niečím naštval Petra, iného Petra, už si ani neviem spomenúť prečo, keď ma začal medzi lavicami naháňať. Aha, už viem prečo. No, to bola teda zábavka… Niekedy som si vyložil Martina na chrbát, ako na koňa, behal som s tým batohom po triede a Martin bral spolužiakom veci z lavíc, a hádzal ich na iné lavice. To sa nepáčilo Petrovi 2 a začal po nás ziapať, nech s tým okamžite prestaneme. No, a ja som sa mu samozrejme, smial. To ho asi nejako vytočilo, pretože vyskočil zo stoličky a kopol ma do zadku tak, že mi Martin spadol z chrbta.

“Šibe ti?” Oboril som sa na Petra 2, no na jeho tvári som videl, že je fakt naštvaný.

“Vám šibe! Čo robíte? Mal som v peračníku pero a teraz je zlomené!”

“Hovno, nemohli sme ti ho zlomiť.” Bránil sa Martin, a keďže bol naozaj ako hudobník viac senzitívny, bolo mu na tvári vidieť, že by ho to naozaj mrzelo. Ja som však zachoval neochvejnú výsmešnú tvár, čo Petra 2 rozzúrilo tak, že pribehol k tabuli, vybral z takého dreveného držiaka drevené kružidlo, roztiahol ho, a jeho hrotom sa na mňa vyrútil. Spolužiačky zvrieskli, ja som sa otočil a dal som sa uháňať po triede, ako by mi päty horeli. Bol som dobrý bežec, Peter 2 by ma nedohonil, lenže on to kružidlo hodil ako oštep, ja som zacítil ostrú bolesť niekde pod lopatkou a sklátil som sa na zem. Kružidlo zo mňa trčalo ako tyč, ja som ležal na bruchu a skuvíňal som od bolesti, keď v tom vstúpil do triedy pán J., učiteľ prírodovedy a šéf prírodovedného krúžku, do ktorého som istú dobu chodil. Peter, Martin a Andrea už stáli nado mnou, a ja som iba počul hrubý hlas učiteľa ako ich posiela preč, a ako mi ohmatáva ranu. 

“Vytiahneme ho, nemoc sa.” Povedal mi potichu, a za moment som už videl, ako drží kružidlo v ruke. 

Nič mi nakoniec nebolo, aj keď dezinfekčná látka na ošetrovni štípala ako fras. Peter 2 dostal riaditeľské pokarhanie a ja pokarhanie triednym učiteľom. Doma o tom nik nevedel, veď načo by som to hovoril. Aj tak by som doma dostal vyhubované za to, že som sa nechal trafiť. Deravú, krvavú košeľu som hodil do koša pred barákom, a doma sa tváril, že tú košeľu som už dávnejšie nevidel a ani neviem, kde je. Vypočul som si od mamky, ako mi zas musí niečo nové kupovať a nevdojak som si spomenul na zážitok z prvého ročníka ZDŠ-ky, kedy mi mama oprala oblečenie do školy, do rána nevyschlo, a mňa poslala do školy v iskričkovej uniforme. Hanbil som sa tak veľmi, že som sa tváril, že sme dnes mali v uniforme prísť.

Neboli sme zazobaná rodina, a ja som mal do školy iba jedno oblečenie. Aj keď vypraté, ale furt to isté. No, to bolo v prvej triede, potom som si už doma vydupal, aby som mal aspoň dvojo nohavíc a nejaké to oblečenie navrch. Von s kamarátmi som vždy chodil v modrých teplákoch s vydutými kolenami a v bumbajke na oceľový zips. Súpravu mi kúpil dedo na moje narodeniny, ale keďže som rástol tak, ako iné deti, každý rok mi kupoval nové, no stále ten istý komplet. Tepláky, ktorým sa po mesiaci vyduli kolená a zipsovú bumbajku. Všetko v modrom. Iné farby došli až s revolúciou.

Učiteľ J. mal celkom svojský spôsob trestania. Aj keď pri nehode s kružítkom ho nemohol použiť, predsa tam len bola rana a krv na košeli, tak v prípade, že ho niekto naozaj už hneval, dal si dvoch previnilcov, iba chlapcov, nastúpiť vedľa seba, a každému šľahol obojručnú facku z opačnej strany tak, že nám ešte hlavy trestli o seba. Volal to “stereofacka”. Ale mali sme ho radi, pretože to bol jeden z dvoch mužov v učiteľskom zbore. Druhým bol telocvikár pán U., ktorý zas často používal slovo “viete”. Používal ho s takou frekvenciou, že sa to nedalo ignorovať, a triedy medzi sebou súťažili, kde a kedy ho povie najviackrát. Nakoniec v tom roku vyhrala trieda 8C, kde slovo “viete” povedal 378 krát za hodinu. To už je voľačo, čo poviete?

Toho sme ale radi nemali, pretože nosil čierne roláky a okrem telesnej mal ešte občiansku náuku. Bol malý, odporný, nahladko vyholený a keďže ho ten rolák asi pichal, tak pri každom kroku kýval hlavou dopredu, ako kohút a my sme z toho mali nevšednú srandu. Volali sme ho Uvo a nemali sme ho radi.

Ten pán J. to bola ale zas iná liga. Nosil dreváky, také do vonku, a keď chodil po triede, klepkal nimi o podlahu, takže sme aj vždy vedeli, kedy sa blíži. Na hodiny chodil vždy neskoro, tak sa tie klepoty jeho drevák ozývali po stíchnutých pavilónoch. Jednu stereo facku som od neho dostal aj ja, aj keď ma mal rád, lebo som bol dobrý aj v prírodovede a chodil som aj do toho krúžku. To bolo vtedy, keď sme sa hádzali mliekom. To v rámci nejakej šialenej teórii zrazu začali všetky školy nakupovať na desiate suchý rožok a mlieko v zavarených, dvojdecový plastových vreckách, ktorými sme sa obhadzovali. Všetko by možno bolo v poriadku keby som ho nehodil smerom k Martinovi, to vrecko nepristálo na stene, namiesto Martinovho chrbta, neroztrhlo sa a mlieko sa nerozprsklo na bundy zavesené na vešiakoch, ktoré boli opretí na chodbe pri stene, na tú stenu a na podlahu.. Ešte stále by sa možno nič nebolo stalo, keby toho všetkého nebol svedkom pán J.. ktorý práve stúpal po schodoch. V ušiach mi zunelo celú hodinu občianskej náuky, ktorú sme mali tiež s triednou-matikárkou a fyzikárkou. Ale iba v ten deň, pretože Uvo, čo občianku učil, bol chorý, či čo. O fackách sa vedelo v celej škole, a rodičia mu na stretnutiach hovorili, nech s tým neskončí, pretože je to celkom fajn trest.

Vonku sa čerešne v školskom areáli začali nalievať do pukov. Bol máj, lásky čas, stáli sme vo štvorici pred dverami pavilónu, ktorý prišiel školník otvoriť až o trištvrte na osem, a len sme sa tak rozprávali.

“Zober si ešte troch kamarátov a príďte dozadu ku kotolni, od riaditeľky som vás vypýtal.” Povedal mi školník, keď otvoril dvere a mrkol na mňa. 

Tieto jeho občasné aktivity boli super, nemusel som sa zdržiavať v triede, ale mohol som sa zabávať inak. Raz, bol som možno piatak, ma vedúca kuchyne požiadala, aby som zobral dve tašky pomyjí a zaniesol ich školníkovi pre jeho psa do domčeka, kde býval, a ktorý bol umiestnený medzi pavilónom B a C. A tak som to poslušne spravil. Školník mi dal čokoládku Deva a odvtedy, ak niečo potreboval, oslovil mňa a spasil ma tak pred nudnými hodinami  v škole. Nebolo to často, možno dva, trikrát do roka, ale aj to stačilo. Zvyčajne to bolo v zime na upratanie uhlia, lebo škola kúrila uhlím, alebo v lete na naloženie gaštanov, či papiera, keď sa organizoval zber, na korby nákladných áut. Nebolo to inak ani tentoraz. Mali sme poviazať rozhádzaný papier z vyhláseného zberu, v sklade, vedľa kotolne do balíkov a naložiť ich na auto, ktoré prišlo okolo obeda.

Samozrejme, že som si vybral kamarátov, a tak sme spolu viazali balíky. Andrea, Martin, Peter a ja. Sedeli sme na podlahe na tvrdých kartónoch, aby nám nebola zima, vytvárali sme balíky z kníh, časopisov, úradných dokumentov a viazali ich. 

“Pozrite!” Zvýskla Andrea sediac na podlahe v zaprášených lakovkách. Keď sme tam dorazili, školník najprv chcel, aby som Andreu poslal preč, lebo keď ju videl v tom slušivom kostýmčeku a bielych pančuškách, tak sa začal obávať, že toto jeho otrokárstvo sa prevalí, a medzi rodičmi by to mohol znamenať problém. Myslím však, že sa obával zbytočne, aj keď Andreiných rodičov sme zatiaľ nepoznali ani jeden. Naši rodičia by sa akurát potešili, že aspoň niekto nás učí pracovať. Prehovoril som ho, ale až potom, čo Andrea súhlasila, že si navlečie jeho montérky a oblečie jeho plášť. V tom modrom ochrannom odeve vyzerala neodolateľne. Práve v tej montérkovej modrej guči vynikla krása jej tváre.

“Čo?” Spýtal sa Martin. Andrea natrčila ruku, ktorá zvierala nejaký časopis a nadšene zvýskla:

“Holí chlapi a ženy!”

A tak som sa, a asi nie sám, prvýkrát stretol s pornočasopisom. 

“Kukni, on jej ho tam strká.”

“Kde?”

“No tu. Počkaj… Ježíííš, on jej ho strká do riti.”

“Fúúj!”

“Prečo fuj?” Andrea nás šokovala. “Niekde je to normálne.”

“Kde je to normálne?” Spýtal sa Peter rozhorčene.

“No, v tomto časopise.” Zachichotala sa Andrea.

A potom sme len uvažovali nad tým, ktorého spolužiaka otec, alebo mamka si kupuje takéto prasačiny. Z časopisu sme nevedeli nič, pretože bol písaný po nemecky, ale aj tak text nebol potreba. Pozerali sme sa na to s vyvalenými očami, Andrea držala časopis v lone a listovala ním.

“Pekné baby, ozaj pekné.” Vzdychla.

“Čo si na dévčatá?” Zasmial sa Martin, Andrea ho buchla do ramena a on sa prevalil na zadok.

“Nie som na dievčatá, ale keď je nejaká pekná, tak je pekná.”

“Vóbec si nevím prectaviť, že by som o Martinovi vyhlásil, že je pekný chlapec.” Povedal som, na čo sa Andrea uškrnula a odvetila, že preto, lebo nie je pekný.

“Také prsia by som raz chcela mať.” Znova povedala Andrea potom, čo sme sa prestali pasovať za jej poznámku o Martinovi.

“Veru, držať by ich bolo fajn.” 

“Keď také budem mať, môžeš si ich podržať.”

“Vážne? Slubuješ?” Spýtali sme sa skoro súčasne, a Andrea, nezdvihnúc oči od časopisu, prikývla.

Upratovali sme až do jedenástej. Keď boli balíky nachystané, školník zavolal nákladiak, my sme balíky nachádzali na korbu a školník nám povedal, že môžeme ísť poobede domov.

V ten deň sme mali šesť hodín, posledná bola ruština, a pokiaľ sme my vykračovali najedení domov, naši spolužiaci sa lopotili s azbukou.

Čo budeme robiť?” Spýtal som sa.

“Ja musím ísť domov, aspoň umyjem skôr riad, vynesiem smeti a možno si niečo pozriem v telke.” Povedala Andrea a začala si vypiskovať. “A musím si aj umyť a vyleštiť topánky, nech sa mama nepýta, kde som si ich tak zašpinila.”

“Ozaj, máš nejakých súrodencov?” Spýtal sa Martin a zahľadel sa Andrei do očí.

“Nie, som jedináčik.” Teatrálne smrkla.

“To neni bohvíčo, na šetky upratovania si sama.”

“Áno.”

Oddelila sa od nás a my sme ju chvíľu pozorovali, ako si v tom baloňáku vykračuje po chodníku smerom k paneláku, kde býva.

Leto v tom roku začalo veľmi skoro a už koncom mája sme našli v meste plagátik, že mestské kúpalisko sa otvára 1. júna na deň detí, aj so sprievodným programom. Lístok stál 2 koruny pre dospelého a korunu pre dieťa do 15 rokov. Predávali ich v pokladni na vstupe, a lístky kontroloval a trhal taký veľký, počerný chlap v slamenom klobúku, tmavých dioptrických okuliaroch a červených plavkách. Mal veľké brucho, chlpatý hrudník, na prstoch zlaté prstene a okolo krku zlatú reťaz. Bol vážny, ušomraný, akoby to trhanie malých papierikov bola bohvieaká ťažká robota. Detské lístky boli žlté, dospelácke modré z tvrdého kartónového papiera. Odtrhnuté zbytky lístkov hádzal do koša, ktorý tam stál, pripravený zhltnúť papierový náklad. 

Hneď na prvý deň otvorenia sme nešli, dohodli sme sa, že tam bude kopec zasranov, pretože vstup pre deti bol v ten deň voľný, že tam bude plno cigáňov, ktorí nám budú kradnúť veci z diek. Tak to vtedy bolo, malí počerní chlapci sa preháňali medzi dekami, sem tam sa zohli, zobrali niečo spod zložených uterákov, odbehli a majiteľovi zostali iba oči pre plač. Pri štartovacích blokoch dvojmetrového bazéna stála obrovská smutná vŕba, pod ktorou mamy nechávali kočíky s malými deťmi, aby im slnko nepražilo na hlavičky. Jej konáre siahali až po zem, takže nebolo ani vidieť, kto tam je. Dospelé ženy túto skrýšu využívali aj na prezliekanie sa do plaviek. V tej dobe sme často používali kódovaný jazyk, ktorý ani kódovaný nebol, vlastne kód bol celkom primitívny, a keď ste sa ho naučili, bolo jednoduché tomu rozumieť, aj keď na prvé počutie to znelo ako hatmatilka. Šlo o to, že medzi každú slabiku sa vložilo písmeno “p”. Samohláska za “p” sa menila podľa poslednej slabiky, po ktorej sa tá kódujúca vkladala.

Napríklad veta “Čo potrebuješ?” sa v tej kódovanej reči vyslovila ako “Čopo popotrepebupujepeš?” Naučiť sa to bolo jednoduché. Niektorí chlapci namiesto písmena “p” používali písmeno “k” a tak tá zakódovaná veta znela: “Čoko pokotrekebukujekeš.” Tak týmto sme sa zabávali. 1. júna sme teda nešli, aj tak to bola streda, a tak sme sa dohodli na najbližšiu sobotu. Slnko pálilo ako divé. My sme sa stretli pri vchode do baráku, kde bývala Andrea, aby sme sa spolu vydali na “kupko”. Každý si zaplatili za lístok, a cez toho ohromného lístky trhajúceho chlapa, sme vkročili na trávnik kúpaliska. Vedeli sme, kam ideme, aj keď Andrea ešte nie. Smerovali sme k nášmu miestu pri tej vŕbe, o ktorej som hovoril, pretože odtiaľ bolo k bazénu s dvojmetrovou vodou najbližšie. My, chlapci, sme mali so sebou iba uteráky, ale Andrea niesla aj veľkú deku a prútený košík, kde mala vodu a niečo na zahryznutie.

“Na čo ti to je?” Spýtal sa jej Peter. Andrea sa naňho zahľadela, a pohrdlivým tónom hlasu mu povedala, že uvidí, keď bude hladný. Každému z nás spravila doma maslový chlebík so zelenou paprikou, a aj keď sme mali hroznú chuť na slané palice, keď nám chlebíky ponúkla, nemali sme odvahu, a ani srdce ich odmietnuť. 

Voda bola ľadová. Tri dni od napustenia bazéna sa na slnku vôbec nestihla ohriať, pretože júnové noci boli ešte chladné, tak čo voda načerpala cez deň zo slnka, to minula počas chladných nocí. Ale nám tá voda nevadila. Keď sme boli ešte menšie deti, a rodičia nás volali z bazéna von, protestovali sme, aj keď sme sa triasli, že by na nás maslo mohli mútiť, a pery sme mali modré ako obloha. Toto deťom vydrží dlho. Keď som bol na kúpalisku s rodičmi, otec v bordových plavkách a v tmavých okuliaroch postával pri bazéne a sledoval ma, ako plávam, či ako skáčem z blokov. Raz, možno dvakrát vošiel do bazéna aj on, držal sa kanáliku na boku, odrazil sa od steny bazéna, zaplával si raz tam, potom späť a vyšiel von. Ja som sa mu hrozne čudoval, pretože mňa zas z bazéna len tak dostať nevedeli, no až v tomto mojom terajšom veku som pochopil, ako ma prestala voda lákať, a ako sa cítil otec, keď tam postával na kraji, a ak sa už pohyboval, tak skôr prechádzkou okolo. Potom si ľahol na deku k mame, tá v bledomodrých jednodielnych plavkách čítala Rebeku od Daphne du Maurier, alebo Alžbetin dvor od Hany Zelinovej. Otec nejakú kriminálku, alebo niečo od Joža NIžňanského. Tak, ako s filmami počas socializmu, to nebolo jednoduché ani s knihami. Ak sa sem už nejaká zvonku dostala, musela prejsť cez nejakú komisiu, ktorá ju pre náš trh schválila. 

My sme teda pohádzali uteráky na Andreinu deku, vyzliekli sme si tričká a naskákali do bazéna. Až po chvíli šantenia sme si všimli, že nám naša kamarátka chýba. Stála na kraji bazéna, v krátkej sukničke, v tej v ktorej aj vyšla z baráku, na hrudi zbytočná podprsenka, ruky zložené na hrudi, vlasy sa jej leskli v tom slnečnom počasí, usmievala sa na nás, a keď sme na ňu pozreli, zakývala nám.

“Poď do vody. Čo ti je studená?” Kričal na ňu Peter a mávali sme jej ostošesť.

“Nemôžem.” Zakričala späť.

“Prečo? Poď, neboj, to si zvykneš.”

Čo sme my mohli vtedy vedieť, prečo do vody nechce ísť, prečo nemá plavkové nohavičky, ale krátku tmavozelenú sukničku do pol stehien. Keď sme ju stále volali, iba mávla rukou, akože sme hlúpi, otočila sa od nás a odchádzala k deke. 

Vyliezol som z bazéna, kým sa Peter s Martinom ponárali pre babarničky, ticho ležiace na dne bazéna. Nejakú jednu, či dve sme našli pri košoch, hádzali ju z brehu do vody, a ponárali sa po ňu, až kým nás oči neštípali od chlóru. 

Dobehol som ju, keď si kľakla na deku.

“Čo sa deje?” Spýtal som sa.

“Mám krámy.” Odvetila a zahanbene sa usmiala.

“Čo máš?”

“Boha, menštruáciu.” Vzdychla.

Možno sa dnes usmejete, ale ja som vtedy naozaj netušil, o čom hovorí. Ešte ako 16-ročný som nevedel, čo je to “číslo”, alebo “odbaviť sa”, v súvislosti so sexom. U nás doma sa príliš o týchto veciach nehovorilo, a ak som aj bol svedkom toho, ako mama nechce ísť do vody, bolo mi vysvetlené, že maminu bolí hlava, alebo niečo iné. Vedel som však, že keď žena povie, že nemôže ísť do vody, musím to rešpektovať, ale nevedel som prečo.

“Nevyzvedaj, proste nechce ísť.” Týmto ma väčšinou odbili. A tak som tam teraz pred Andreou stál, čučal som na ňu ako blbec, voda mi kvapkala zo štice a tiekla po vychudnutom predpubertálnom tele.

Zrejme som sa tváril presne tak, ako som sa cítil vo vnútri, plný zmätku, pretože Andrea sa postavila, chytila ma pod pazuchu a vliekla ma k brodisku okolo bazéna.

“Toto sme robili u nás, v Bulharsku.” Povedala, bosá vstúpila do brodiska držiac ma okolo ramena, a kráčala v tej plytkej, teplej vode, pričom do nej kopala až vytvorila vlnku.

“Aj my to robíme.” Odvetil som a začal som po nej opakovať.

Vlnka sa pred nami vynorila, poslušne sa posúvala pred našimi kopajúcimi nohami a my za ňou. Alebo skôr ona pred nami.

Držala ma stále okolo ramena, len teraz tesnejšie, oprela si o mňa hlavu, až som cítil krásnu vôňu jej šampónu a neidentifikovateľnú vôňu jej tela. 

“Ty nevieš, čo je menštruácia?” Spýtala sa ma, keď sme prešli asi desať metrov v brodisku stále udržujúc vlnku v pohybe.

Ticho som záporne pokýval hlavou. Ja, chlap, neviem niečo, čo vie dievča, doparoma.

“To je každomesačné krvácanie u žien, ktoré znamená, že už po sexe môže mať dieťa. Ani ja neviem úplne, čo sa to vo mne deje, niečo s vajíčkami, ale zas viem, že vtedy nesmiem ísť do vody a medzi nohy si musím dať takú vatu, aby mi krv necrčala z pipiny.”

Sčervenel som, niečo zahabkal, ale ona sa ku mne pritúlila tuhšie, a dala mi pusu na rameno. 

“Necíť sa trápne, nevedel si to, a keby to mne mama nepovedala, tiež to neviem. Nič si z toho nerob. Len nemôžem ísť do vody, aby som nekrvácala do nej, alebo aby som nechytila nejakú infekciu, lebo vraj vtedy sme ženy zraniteľnejšie.”

“A to jak dlho krvácaš? A nevykrvácaš?” Spýtal som sa hlúpo.

“Asi týždeň, teda ja ešte nie, dostala som to iba tretí krát, mne to prejde ešte za tri, či štyri dni, ale dospelé ženy krvácajú týždeň. A nevykrvácam. Ja to nemám silné, ale moja mama hovorí, že druhý a tretí deň z nej tečie ako z prameňa, ale ja jej to neverím.”

“Bolí to?” 

“No, mám v bruchu kŕče, ale zatiaľ to nie je také hrozné. Mama to má niekedy tak, že len leží na gauči a pozerá telku. A sme vtedy hrozne nervózne.”

“Tak to teda ženy majú, keď nie sú oblečené plavkách a nesťú ísť do vody?”

Usmiala sa, ale prikývla.

“A to ako dlho je?”

“Veď som ti povedala, asi týždeň.”

“Né, né tak som to myslev, ale jak dlho to je, akože kolko rokov?”

“Jáj…”

Práve sme dorazili na koniec bazénu, kde sa aj brodisko stáčalo v pravom uhle. Vlnka narazila o betónový múrik, my sme zabočili, vyrobili si novú vlnku a pokračovali v chôdzi.

“Pokiaľ môže mať žena deti.”

“To akože keď nemáte to… Menštruáciu tak nemóžete mať deti?”

“Nie, takto…. Počuj, aký si zvedavý.” Zasmial sa. “Žena má tie krámy raz do mesiaca asi týždeň, a keď ich nemá, tak sexujú a robia deti. Ale keď ich už úplne prestane mať, teda už ich nemá ani raz mesačne, potom už je neplodná. Chápeš?”

Prikývol som.

Veľký bazén, v ktorom bola voda hlboká meterdesať, dva metre aj triapolmetra bol v tvare písmena “L”. A v tom rožku stála betónová sivá fontána, so štyrmi kruhovými stupňami. Mal som síce trinásť rokov, ale v živote som ju nevidel fungovať. Tie stupne fontány využívali mladí ľudia, teda starší ako ja a mladší ako môj otec, na opaľovanie. Ležali na tých kruhoch usporiadaných do pyramídy. Dostatočne široké na ležanie, alebo sedenie boli tri stupne zo štyroch a na nich sa vyvaľovali dievčatá okolo dvadsiatky a chytali bronz. Vedľa fontány stála skokanská veža nad časťou bazéna s hĺbkou vody tri a pol metra, aj keď tak, ako som fontánu nevidel striekať, tak som ani mostík nikdy nevidel otvorený, čím nechcem povedať, že odtiaľ starší chalani neskákali. Iba vždy, keď sa začali šplhať po rebríku, zaznela prísna píšťalka plavčíka. Tí odvážnejší však aj počas pískania dokončili stúpanie po rebríku a nakoniec skočili do vody rýchlo odplávajúc, aby ich plavčík nevykázal z kúpaliska.

“Chápem.” Prikývnutie som potvrdil aj slovami. 

Šli sme ďalej ticho, kopajúc do vody brodiska, až kým sa neskončilo pri sekcii so sprchami. Neviem, komu to napadlo, ale betón pod sprchami bol pokrytý takou bledomodrou zmesou, ktorá sa šmýkala ako ľad. A tak keď sa niekto osprchoval prechádzal k bazénu krokom, akoby bol dosraný. Nie raz som sa tam vykydol. Vystúpili sme z brodiska.

“Máš chuť na kofolu?” Spýtal som sa Andrei. 

Prikývla. 

Chcel som ísť sa kamarátmi, no akosi som cítil, že ten rozhovor mi dáva nejakú výsadu, ktorú by som mal využiť tak, ako sa využiť dá. Len som nemal pri sebe peniaze, a ak by som šiel k deke, mohli by ma hentí dvaja zbadať a ja by som prišiel o výhodu.

“Choď hentam g lavičke a tam ma dočkaj skočím, si pre peňáze.” Povedal som a ukázal na lavičku, na ktorú z bazéna nebolo vidieť. V Andreiných očiach som videl, že presne chápe o čo mi ide. Znepokojilo ma to. Ale o tom neskôr.

Dvaja kamaráti boli tak zabraní do hľadania babarničiek, že som peniaze z malého vačíčku na krátkych nohaviciach vybral úplne nepozorovane, a už som šiel s Andreou k pultu kúpiť kofolu a slané palice.

Tie predajné miesta boli vlastne skrine z nákladných áut, schované pred slnkom v agátovom lesíku s drevenými lavicami na sedenie. Predajný pult bola vlastne sklopená jedna stena z tej skrine podopretá oceľovými profilmi, takže keď sa predávanie skončilo, zaklapli pult a zavreli tak stenu skrine.

Vystáli sme si rad, zobrali dve pollitrové kofoly v pohároch z voskovaného papiera, jedno balenie slaných tyčiniek, a posunuli sme sa k stolom. 

Sadol som si, položil poháre na drevený, machom obrastený stôl, pokiaľ naň Andrea hodila to jedno červené balenie štyroch tyčiniek. Zostala mi stáť vedľa ramena, keď som sa na ňu obrátil a hlesol:

“Veď si sanni.”

Namiesto toho sa nado mňa naklonila a dala mi dlhú pusu na pery. Chutila po jahodách.