Riečka VII

 ÍVERČEK

Noc bola pokojná, všetky zvieratká oddychovali na íverčeku a pomaly sa prebúdzali. Noc prechádzala do dňa, spoza vrcholkov stromov začalo presvitať slnko, javil sa nádherný jesenný deň. Voda v rieke bola úplne pokojná, tiekla si svojim lenivým tempom a nebyť plachty, ktorú roháč na íverčeku postavil možno by aj mohli stáť. Tak bol tok pokojný. Íverček svojim trčiacim lykom udržiaval plavbu v strede rieky. Sem-tam sa na hladine prehodil lenivý kapor, či lieň. Na brehu rieky sedeli žaby, a keď íverček preplával okolo nich, so zakŕkaním skočili do vody plné strachu, či na íverčeku nesedí nejaký nebezpečný tvor. Vtáci v rákosí sa pomaly balili a opúšťali hniezda, kačice sa lúčili s káčatkami a husi s malými húsatkami, brodili sa po brehu po popadanom lístí zo stromov. Neklamný znak jesene bol tu. 

V jednej časti začali pomaly stromy rednúť, rákosie hustnúť, na hladine sa objavovali zelené riasy, a tok rieky sa spomalil natoľko, že íverček bol skoro bez pohybu. Okolo priateľov začali lietať vtáky, ktoré dovtedy nevideli. Neboli to iba kačice, husi, či drobní obyvatelia rákosia, ale aj veľké biele vtáky pištiac a skučiac na všetko, čo sa hýbalo, a veľkými krídlami mávajúc nad hladinou hľadajúc niečo pod zub. Zrazu sa z oblohy spustil ten obrovský biely vták, ponoril sa pod hladinu, a keď vzlietol, v zobáku držal malého karasa, nemo ovárajúc papuľku, lúčiac sa so svojou rodinou. Jeden z tých vtákov naletel aj tesne nad íverček, ale jazvec sa postavil na dve nohy a divoko odrazil albatrosa, lebo ten vták bol albatros.

„Čo sa to deje. Také veľké vtáky som ešte nevidel.“ Zhíkol mravček, a zostal stáť v strnulej pozícii.

„Ani ja.“ Povedal roháč a okáľka.

„Albatrosy,“ šepla žirafka. „Ale čo tu robia, veď predsa nie sme v Afrike?“

„Albatrosy.“ Zopakoval jazvec. „Nie, nie sme v Afrike.“
V časoch dávnych, keď sa ešte jazvec zaujímal aj o iné životy, keď sa vzdelával, čítal v jednej z knižiek o albatrosoch a vedel, že sa vyskytujú pri moriach a v deltách riek, teda na území, kde sa rieky vlievajú do mora. Akokoľvek bolo jasné, že riečka sa pomaly, ale isto blíži k moru, že sa vleje do tej ohromnej šíravy, že vlnka, ktorá ich celý čas sprevádzala sa pominie v slaných vodách rozľahlej morskej plochy.

„Blížime sa k moru.“ Povedal jazvec

„Si si istý?“ Nedal sa roháč

Jazvec iba zdvihol ruku a ukázal dopredu. Chvíľu si toho nik nevšimol. Vpredu, tam kde ukazoval jazvec, bola iba vodná hladina lemovaná stromami a rákosím tak, ako vlastne počas celej plavby, ale keď zaostrili zrak lepšie, zbadali, že brehy sa končia, že stromy ďalej už nevidia, a že aj rákosie sa akosi stratilo.

„Kde? Nič nevidím.“ Roháč si myslel, že zapieraním oddiali ten čas, kedy sa rieka vlieva do mora, aj keď vedel, že je to osud skoro všetkých riek.

„Tam. Pozri sa poriadne.“ Povedal jazvec, a zároveň vedel, že je to iba komunikačná barlička, lebo si bol istý, že roháč presne vie, kde sa rieka končí.

„Prosím ťa, íverček, mohol by si zamieriť k brehu, lebo keď nás vlny vyhodia na more už nás nič nezachráni, a my by sme sa najprv mali dohodnúť, čo ďalej predtým, ako sa vyplavíme na more.“
Íverček prikývol jedným lykom a pomaly postupne dostával našich priateľov k brehu. Na breh sa dostali na mieste, kde sa rieka vlievala do mora, a kde cítili sladkú vodu z riečky, ale stačilo prejsť pár metrov a mohli ochutnať aj slanú morskú vodu. Vyšli na piesočný breh a vytiahli aj íverček. Posadali si na piesok, a chvíľu hľadeli na horizont, kde sa more spájalo s oblohou.

„Tam sa spojí more s oblohou? Nepôjdeme tam?“ Spýtal sa mravček. Hodnú chvíľu mu nik neodpovedal.

„Nie, to sa len tak zdá, v skutočnosti sa more nespája s oblohou.“ Povedal jazvec.

„Mali by sme si oddýchnuť, určite ste všetci ospalí.“ Povedal roháč, ale nik mu neprikývol. 

Napriek tomu, že zvieratká prespali celú noc, nejako im prišiel sníček na očká a pomaly podriemkávali. Ten krátky jesenný deň bol pre nich oddychom, po ktorom sa cítili ako znovuzrodení.  Povaľovali sa na piesčitom brehu mora, sem-tam vybehli a ponorili nožičky do slanej vody mora, striekali na seba vodu, hádzali sa do vĺn prekvapení, koľko slanej vody môže byť na jednom mieste. Zabávali sa s pieskom, stavali si chodbičky, ktoré im každá nová vlnka mora rúcala a oni sa smiali a stavali ďalšie a nové. Vybiehali na breh, vbiehali do mora, slanú vodu si nechávali prelievať cez ubolené telíčka, a čo bolo najzábavnejšie, tak dno mora sa zvažovalo iba jemne, takže každý z priateľov mohol vojsť do vody toľko koľko uznal za vhodné bez toho, že by sa bál, že ho prudký vír, či zblúdilý prúd stiahne hlbšie do mora. Bola to ohromná zábava. Ani si nevšimli, kedy bolo slniečko presne nad ich hlavami, ani si neuvedomili, aké krátke bývajú jesenné dni, ani si nestihli všimnúť, ako sa slnko blíži k obzoru v červenom západe.

„Myslím, že je čas, aby sme sa dohodli, či ideme ďalej pokračovať v našom dobrodružstve, alebo sa rozdelíme.“ Povedal roháč a stíchol.
„Ako znela dohoda?“ Jazvec si to naozaj nepamätal

„Ak sa minimálne štyria dohodnem, že to končí.“ Odpovedal roháč.

„Tak ako? Budeme hlasovať?“ Spýtal sa jazvec, ale okáľka zareagovala.

„Ešte nie. Pozerajte sa na tú nádheru.“
Ukázala labkou dopredu. Slnko sa práve sklonilo tesne k morskej hladine. Žeravý červený kotúč prekryl časť oblohy a pomaly sa dotýkal morskej hladiny

„Jujúúúj!“ skríkol mravček „Toto je koniec sveta? Keď sa slniečko utopí?“

„Neblázni!.“ Zahriakol ho jazvec. „Nič sa neutopí, a mimochodom slnko je omnoho väčšie ako zem. To sa iba tak zdá, tak ako sa ti zdá, že obloha sa spája s hladinou tak sa javí, že slnko sa ide ponoriť do mora, ale to iba preto, že slnko je od zeme veľmi ďaleko, a keď sa na to takto pozeráš tak sa zdá, akoby sa išlo okúpať do mora. Nepišti a radšej sa pozeraj na to krásu.“

Zostalo ticho a priatelia ležiac na piesku a vyhrievajúc sa na posledných lúčoch slnka toho dňa sa pozerali na úžasné divadlo, ktoré im matka príroda ponúkla. Za chrbtami im šumel les, počuli škrekot albatrosov a zvuky lesných živočíchov, a pred sebou mali predstavenie, ktoré predčilo aj ich najbláznivejšie očakávania.

Nič sa nestalo, ani keď sa slnko ponorilo do mora. Nenasledovalo prudké zasyčanie, ako keď sa niečo rozpálené vloží do vody, ani slnko nezačalo černať a zhasínať ako keď sa niečo žeravé schladí vodou, iba vtáci prestávali pomaly čvirikať, albatrosy prestávali lietať, ale to naši priatelia už vedeli, že takto sa prejavuje príchod noci, a že živé tvory sa ukladajú na nočný spánok.

Keď slnko úplne kleslo za horizont a obloha stmavla, znova sa ozval roháč

„Ideme teda hlasovať?“ Spýtal sa a poobzeral sa okolo seba. Na piesku ležal íverček a na ňom sedel mravček. Žirafa sedela so skríženými nohami vedľa neho a objímala okáľku, ktorá vypliešťala svoje okále na práve skončené divadlo. Jazvec sedel s otvorenými ústami hneď vedľa íverčeka, no z druhej strany ako žirafka, len roháč stál za nimi tak, aby ich všetkých videl.

„Ideme?“ zopakoval otázku. 

Všetky zvieratká aj íverček sa neochotne otočili.

„Kde je vlnka?“ spýtal sa mravček.

„Vošla do mora a splynula s ostatnými vlnkami. Všetko, čo vedela, odovzdala moru, a teraz už nie je a nikdy ani nebude. Zomrela.“ Povedal jazvec, a aj keď sa to zdalo mravčekovi nespravodlivé, jazvecovi veril, lebo on bol najstarší a najrozumnejší. Aspoň to si mravček myslel.

„Poďme už hlasovať.“ Súril roháč. Po toľkých dobrodružstvách by sa už aj rád vrátil. Aj keď mohla mať žirafka pravdu a celá rodina naňho zabudla, stálo za pokus sa vrátiť a znova sa s rodinou spoznať, ale ak sa žirafka mýli, bude krásne ak sa znova zvíta so všetkými milovanými, a keď budú večer sedieť okolo ohníka, bude deťom rozprávať, čo všetko zažil, s kým bojoval, aké nebezpečenstvá spolu s priateľmi prekonal, aké obrovské dobrodružstvá pozažíval.

Íverček si vzdychol. Najradšej by bol, keby hlasovali za ukončenie. Niežeby svojich priateľov nemal rád, ale už ho bolel celý chrbát, ako ich musel stále na sebe voziť. Nie je to žiadna slasť, mať jednu časť tela stále pod vodou a druhú časť tela nad vodou, na ktorej vám navyše dupocú zvieratká, ktoré aj keď boli priateľmi, aj tak mali svoju váhu. Navyše, íverček mal už plné zuby vody. Bol celý mokrý nasiaknutý a ťažký, cítil sa nepohodlne a dúfal, že aj keď sa rozhodnú pokračovať, tak že aspoň zopár dní zostanú na slniečku, kde sa bude môcť aspoň troška vysušiť.

Jazvec hľadel do diaľky. Po rozhovore s mravčekom prišiel na to, kde robil chybu a nemohol sa dočkať ako sa vráti do svojho lesa, ako nájde pani jazvecovú, ako ju objíme a dá pusu na líčko, ako jej všetko povie, a ako mu ona odpustí a pochopí. Potom spolu pôjdu nájsť svoje deti, a aj vnúčatá, lebo si bol istý, že jeho deti už majú svoje deti, a možno aj ich deti už majú deti, a možno sú už s pani jazvecovou nielen pra-rodičia, ale aj pra-pra-rodičia. Predstavoval si, ako ich všetkých objíme, a ako sa bude radovať, že má novú a krásnu rodinu, ako budú okolo neho vnúčence a pravnúčence behať, ako sa budú naháňať, a on ako bude z hojdacej siete naoko nahnevane mručať, a ako potom zlezie zo siete a všetky deti sa naňho hodia v divokom virvare prejavov lásky. Zamyslene sa usmieval.

Okáľka bola tiež ticho. Vlastne jej to bolo jedno. Nemala nikoho, kto by ju čakala a nikoho, kto by sa tešil na jej návrat. Bolo jej jedno, čo sa bude diať, ale keď si spomenula na toho hnusného odporného divokého vtáka-albatrosa, bola si priam istá, že ju hneď ráno zožerie, samozrejme, kým sa nevráti do lesa, do bezpečia pod koruny stromov. Tam si bude  môcť nájsť nový domček, a možno nájde aj nejaké okáľky, s ktorými bude ďalej vytvárať nové a nové priateľstvá, nové a nové vzťahy, až možno raz, možno raz stretne okáľa, ktorý sa jej zapáči. Niežeby to nejako plánovala, ale veď už by aj detičky mohla mať, veď nie je taká šeredná, hlavne medzi okáľkami, že by si ju nik nevšimol.

Mravček sa už plaviť nechcel. Tak ako íverček mal už vody dosť, navyše všetko, čo zažil bolo tak niečo úžasné a nádherné, že najradšej by sa ihneď teraz vypravil domov, aby to všetko mohol rozpovedať svojim bratrančekom, sesterničkám, bračekom a sestričkám, a samozrejme ocinovi, ktorý mu bude závidieť a maminke, ktorá bude jajkať a dlaňou si ústa zakrývať vždy, keď mravček len spomenie aké nebezpečenstvá prekonal. Nevedel sa už dočkať, už mu nožičky hrali, ale dohoda je dohoda a tak pokojne počká ako dopadne hlasovanie.

Žirafka by sa najradšej plavila ďalej. Možno by sa jej podarilo nahovoriť ostatné zvieratká, aby šli s ňou až do Afriky, predstavila by ich tam maminke a ocinkovi, a tí by konečne zbadali, že aj ona, žirafka, si vie nájsť priateľov, ktorí sú zodpovední a hrdinskí. Že už nie je tou žirafkou, ktorá len robí hlúposti, a za ktorú musia horúce gaštany z ohňa vyťahovať vždy iba jej najbližší.

A tak sa hlasovalo. Každé zvieratko hlasovalo podľa toho, ako to cítilo, a keď jazvec spočítal hlasy zdvihnutých labiek a kopýtok a praciek a nožičiek vyšlo mu, že päť zvieratiek bolo za ukončenie a jedno zvieratko za pokračovanie dobrodružstva. Keďže ale dohoda bola minimálne štyria, tento výsledok hlasovania hovoril úplne jasnou rečou.

„Dobrodružstvo končí.“ Povedal vážnym hlasom jazvec. „Môžete ísť každý po svojom.“
„Hádam sa nejako rozlúčime, nie?“ povedala okáľka 

„Jasné, navrhujem aby sme túto noc zostali ešte spolu, a ráno sa vydáme každý svojou cestou. Budeme tu sedieť na brehu mora, budeme sa rozprávať, a ráno sa rozídeme. Súhlasíte?“ povedal roháč, a keď všetky zvieratká súhlasne prikyvovali, našiel si najlepšie miesto, a v tichosti zostal sedieť.

„Poďme si zaspievať.“ Navrhol mravček a zvieratká súhlasne zamrmlali.

Najprv spustili pesničku, čo si vlnka spievala, potom nejakú čo navrhla okáľka. Potom im predspieval roháč a aj jazvec sa zapojil. Spieval, zavýjal a všetky zvieratká sa rozosmiali, lebo aj keď o jazvecovi vedeli, že nevie spievať, lebo im to povedal, aj tak ani jedno z nich nečakalo, že by mohol mať niekto až takto hrozný sluch. Spievali, objímali sa okolo pliec a kývali sa v rytme piesne. Roháč sa usmial na žirafku, ktorú držal okolo ramien, tá mu úsmev opätovala, to uvidel jazvec, a aj ten sa usmial, pričom pošteklil mravčeka. Íverček sa nepohyboval, ale keď sa chvíľu na zvieratká so smútkom díval navrhol jazvec, aby íverček zdvihli a chytili ho medzi seba a spolu s ním sa pokyvovali. Íverček nikdy v živote nezažil radosť z pohybu, a tak teraz výskal, ujúkal až sa zadúšal a zvieratká ujúkali a výskali s ním. Nálada bola výborná, veselili sa a smiali a pokrikovali a výskali od šťastia, radosti a samopaše. Bolo to úžasné a spievali by hádam aj do polnoci, keby ich nezmorila únava. Posadali si vedľa seba, okáľka si ľahla vedľa íverčeka, a jednu malú chvíľočku, hádam tri mrknutia oka boli ticho.

A potom sa začali rozprávať. Všeobecná veselosť a ohromný pocit spolupatričnosti spôsobil, že okáľka sa vyhovorila z celej svojej bolesti, z toho ako zostala sama so starkou a ako starkú spálil oheň. Len čo dohovorila, spustil svoju spoveď jazvec. Hovoril a hovoril, veľmi často ďakoval mravčekovi, ktorý len skromne klopil zrak, akože on s tým nič nemá, akože jeho sa to netýka. Roháč keď počul pohnutý príbeh jazveca postupne začal spomínať aj on. Vvyšlo z neho jeho nadšenie pre ďalšie roky života. A veru mu aj zvieratká vyjadrovali prianie, aby ešte dlho bol medzi svojimi a tešil sa z ich prítomnosti.

„Žirafka, mohla by si sa roháčovi ospravedlniť za tie necitlivé slová? Nemyslím si, že by naňho deti za takú krátku chvíľu zabudli.“ Povedal okáľka a začala sa obzerať okolo seba. Všetci už svoje príbehy do tmavej noci priateľským ušiam povedali, iba žirafka bola stále ticho.

„Žirafka, počuješ?“ Zopakovala okáľka, ale žirafka sa neozvala.

„Kde je žirafka?“ Spýtal sa roháč, a tiež sa začal obzerať okolo seba.

„Asi išla na záchod.“ Povedal mravček, a tak ukľudnil ostatné zvieratká.

Keď však stále žirafka neprichádzala, veru sa začali o ňu priatelia strachovať. Kričali na ňu, ale nik sa neozýval. Volali jej meno, ale bez odpovede.

„Hádam sa jej nič nestalo.“ Strachoval sa roháč.

Jazvec sa na moment zamyslel, na okamih zmraštil čelo, ale potom sa mu vyjasnilo.

„Žirafka už odišla.“ Povedal, a bol si istý, že má pravdu

„Takto bez rozlúčenia?“ spýtal sa íverček

„Takto bez rozlúčenia. Takto je to lepšie.“ Odpovedal jazvec „Aj pre ňu, aj pre nás.“

„To ale od nej nie je pekné.“ Znova povedal íverček

„Naopak, myslím, že je to to najlepšie, čo mohla žirafka spraviť.“ Nedal sa jazvec „A myslím si, že je najvyšší čas, aby som vás opustil aj ja.“

„Nie, ešte nie.“
„Ale áno, práve teraz je ten najvhodnejší čas. Keď sme všetci šťastní, keď sme si povedali svoje príbehy, keď sa chápeme, keď si rozumieme, a keď nám neprítomnosť jedného z nás urobila na čele vrásky.“
„Môžem ísť s tebou?“ spýtal sa mravček.

„Nie.“ Odpovedal jazvec

„Ale prečo nie?“
„No tak,“ vstúpil do rozhovoru roháč. „Lebo nie, a pokiaľ si mravček dobre pamätáš, bola to súčasť dohody. Ale neboj sa, zoberiem ťa a pôjdeme domov spolu. Súhlasíš?“

Mravček neodpovedal, na moment sa zadíval na jazveca a po líci sa mu kotúľala slza. Jazvec podišiel k mravčekovi a ten sa mu hodil do hustého kožucha. Plakal až to ním natriasalo a plakal aj jazvec. Íverček sa pozeral z piesku na svojich priateľov a sotva počuteľne hlesol:
„Priatelia, bolo mi cťou sa s vami plaviť. Nech už skončí vaša cesta akokoľvek, dúfam, že budete šťastní tam, kde budete, lebo to je tá najvyššia ľudská méta. Byť šťastný.“

Jazvec chytil mravčeka za plecia, odtiahol ho od seba a pozrel sa mu do očí.

„Nemôžeš ísť so mnou. Som starý, teším sa na to, ako pôjdem domov, ale keby sa mi náhodou po ceste niečo stalo, keby som už nevládal, keby som už nebol schopný a ochotný pokračovať ďalej nechcem, aby si sa cítil zodpovedný za to, či nájdem cestu domov, či sa tam aj dostanem, alebo nie. Navyše moje staré kosti by ťa už ani neuchránili, keby sa nám malo niečo stať. V skutočnosti, aj keď som starší, cestou by si pomáhal viac ty mne, ako ja tebe, a ja nechcem, aby som bol ešte niekedy na niekom závislý. Myslím, že roháč je dobrá partia pre teba pre návrat domov.“
Pohladkal mravčeka po tvári a za plecia ho pritisol k roháčovi. 

„Maj sa roháč, som neskonale šťastný, že som mohol poznať takého príjemného tvora.”
Otočil sa na okáľku a íverčeka, ktorí stáli s otvorenými ústami tesne vedľa seba.

„Ahoj okáľka, ahoj íverček. Budem si vás navždy chovať v hlave ako tvorov, ktorí mi ukázali, každý vie spôsob, ako má žiť svoj život, a ak mi dá príroda ešte troška času, budem ten, kto sa bude snažiť toto vedomie previesť do života.“
Jazvec sklonil hlavu a pomalým krokom sa vydal k lesu. Priatelia ho pozorovali. Po niekoľkých krokoch sa jazvec dal na štyri nohy, a rýchlym behom im zmizol v kríkoch.

Roháč si pritúlil mravčeka. Objal ho okolo pliec a povedal:

„Zbohom íverček, zbohom okáľka.“ Otočil sa, a s usmokleným mravčekom sa pomalým krokom vydali do lesa tiež.

„A čo my dvaja?“ Spýtala sa okáľka íverčeka.

„Prečo dvaja?“ Spýtal sa íverček a zahral prekvapeného. „Ani vo sne by mi nenapadlo, že by tu niekto zostal so mnou. Vieš, okáľka, celý život som mal byť súčasťou stromu. Vôbec som sa nemal nikam dostať, mal som stáť na jednom mieste spolu s ostatnými kusmi dreva, zviazaný lykami jedného organizmu. Lenže prišla sekera. Nástroj, ktorý často vyvoláva skôr strach, vo mne vykresal nádej. A navyše som aj odletel a nemusel som. Mohol som  zostať súčasťou niektorého z pníkov, dostať sa do domu, a poskytnúť ľudom v horúcom krbe teplo, a tak ukončiť svoj život. Sekera sa postarala, že som odletel ako kus drievka, ako íverček. Ale mohol som odletieť do trávy, kde by som prežil zvyšok svojho života pomaly sa rozkladajúc a rozpúšťajúc sa do humusu. Mohol som odletieť na iný strom, kde by som sa zakliesnil medzi konáre, kde by ma neskôr našiel nejaký vták, ktorý by ma použil na postavenie si svojho hniezda, kde by som musel neustále počúvať piskoty mláďat, alebo ma mohla sekera odfrnknúť do stojacej mláky, kde by som, kým by nevsiakla, ležal v smradľavých vodách pomaly nasávajú vlahu. Bol by som ťažší a ťažší, až by som klesol pod hladinu a tam sa utopil.

To všetko sa mi mohlo stať, ale mne nie. Ja som odletel až do potoka kde som sa síce zachytil, ale kde som stretol priateľov, ktorí mi pomohli plaviť sa po riečke. S vami som zažil nádherné chvíle, videl som svet, videl som tvorov, ktorých by som nikdy v živote neuvidel. Zažil som chvíle, ktoré by som nikdy nebol zažil. Posledných pár dní bolo pre mňa tých najkrajších dní v mojom živote. Nie, nikto mi nič nedĺži, nikto si nemusí myslieť, že by mal so mnou zostať z nejakej povinnosti. Dali ste mi toho toľko, že nič viac od vás žiadať nemôžem, a ani nechcem. Dali ste mi všetko, čo ste mi dať mohli, a vôbec nezáleží na tom, či to bol váš úmysel, alebo nie. Dostal som od vás život.  Dostal som od vás radosť, dostal som od vás pocit, že ma niekto potrebuje. Teraz som už zažil všetko, čo som zažiť mohol, preto ti veľmi pekne ďakujem, okáľka, ale nemusíš pri mne zostať. Choď, nestrácaj čas so mnou. Ja si tu ticho budem ležať a počkám na vyššie vlny, ktoré ma uchytia z piesku, a ja budem pokračovať v ceste. A možno nebudem, možno ma tu nájde nejaké dieťa a postaví si zo mňa loďku, alebo ma použijú na hrabanie v piesku a stavbu hradu, alebo tu iba nasiaknem morskou vodou a pomaly sa rozložím tak, ako by som sa rozložil v lese. Ale to, čo som s vami zažil, mi už nik nevezme.“
Okáľka mala slzy v očiach. Držala íverček za trčiacu triesku a hladkala ho po  lykách. Ešte chvíľu zostala ticho počúvajúc šumenie mora, potom sa naklonila, dala íverčeku pusu, a bez ďalšieho slova sa otočila a zmizla v zelenom poraste už sa neotočiac.

Íverček zostal sám.

More šumelo, vlny sa zdvíhali a klesali, a niektoré boli také silné, že obmyli íverčeku spodnú časť. Voda bola slaná.

Íverček sa pozrel do diaľky nad more a zbadal, ako sa z hladiny zdvíha čudesný opar. V mesačnom svite, keď sa svetlo zlomilo vo vodnej pare presne tak, ako sa malo, zazdalo sa íverčeku, že v pare stúpajúcej z hladiny rozpoznal vlnku, ktorá ich celý čas sprevádzala. Obraz tam bol len okamih a už bol zasa preč. Lenže íverčeku to zostalo vŕtať v lykách. Zdalo sa mu iba, alebo naozaj vlnka, o ktorej jazvec tvrdil, že príchodom do mora prestala jestvovať, sa teraz za pomoci vodnej pary z mora zdvihla a vietor ju rozfúkaval nevedno kam. Bolo to iba zdanie, alebo to naozaj tak bolo? Íverček nevedel, či to, čo sa mu zdalo bolo iba pretavenie sa jeho priania do predstavy, teda, že natoľko túžil, aby sa jazvec mýlil, že si vlnku sám predstavil, alebo vlnka v miznúcom opare, bola skutočnosť.

Čo je vlastne skutočnosťou a čo snom? To že ho sekera odstrelila do potoka bolo snom, alebo realitou? Už tu ani jedno zvieratko nie je. Boli všetky zážitky iba snom, alebo boli  realitou? Naozaj sa v potôčiku zakliesnil, a naozaj mu toľko priateľov pomáhalo? Bolo to snom, alebo realitou?

Íverček ležal na chrbte a pociťoval, ako ho more pri každej novej vlne viac a viac podmýva.

Nie, jeho priatelia boli realitou. Vedel to. Vedel, že aj keby sa už nikdy nemali uvidieť, že každý z nich v ňom vytlačil nezmazateľnú stopu, že všetky zvieratká v ňom niečo zanechali, že od každého sa niečo naučil, že všetko čo zažili malo nejaký skrytý význam, skrytý zmysel. Že táto už nejestvujúca partia bola jedným organizmom, jedným telom, ktoré akoby sa zmietalo vo viacerých časových úrovniach. Stačilo, aby chýbalo jedno zvieratko, a celkový obraz by bol neúplný. Či to bol mravček so svojim bezprostredným správaním, plný radosti či smútku, strachu či veselosti, všetko čo prežíval bolo také nefalšované, také pravé, také naozajstné, bezprostredné, plné skutočného veselia, či radosti, alebo smútku. Priame a nefalšované na nič sa nehrajúce. Úprimné a priamo zo srdiečka. Žirafka so svojhlavosťou, s ktorou riešila akýkoľvek problém, pričom dôsledky jej činov jej boli ukradnuté, tá ohromná živelnosť, tá radosť z konania, tá jasná a bezpríkladná istota vo všetko, čo spravila, tá nemožnosť postaviť sa jej do cesty, neschopnosť kohokoľvek ju riadiť, či jej radiť, alebo koniec koncov ju ochrániť pre sebou samou. Aj odchod, ktorý zrealizovala na konci, bol presne v súlade s jej povahu.

A čo okáľka? Bez nej by zostali u pavúka, už nikdy by neuvideli toto nádherné more. Musela mať známosť, musela ich zachrániť s pomocou tvorčekov, ktoré poznala. Bola samostatná, rozvážnejšia ako žirafka, ale stále ešte nespútaná, divoká no už nie hazardujúca. Bola ako divoká rieka, ale už nie nečitateľná, už sa dalo odpozorovať čo príde ďalej, ako rozmýšľa, a aký ďalší krok urobí. Mala pocit zodpovednosti, ktorý bol príliš prehnaný, a íverček ju musel od seba odohnať, lebo vedel, že okáľka väčšinu svojej zodpovednosti iba hrá. Už vie, že má byť zodpovedná, ale ešte nevie presne určiť hranicu, kde je to ešte potrebné, a kde už nie. Nie tak roháč. Ten to vedel presne. Vedel určiť za čo by mal byť ešte zodpovedný a za čo už nie. Ten tú jemnú hranicu už poznal. A nebyť jeho, zostali by hladní a bez pohybu. On priniesol jedlo a zostrojil sťažeň aj s plachtou. Tie jeho múdre a rozvážne oči keď sa niekam zahľadeli, zvieratká vedeli, že bude dobre. Och, ako sa hádal na začiatku so žirafkou, ale aj ustupoval, nechal žirafku nech má pocit z víťazstva, lebo vedel, že predsa na tom nezáleží, kto vyhrá, ale zároveň to žirafke nepripomínal, lebo tá zase bola na víťazstvo priamo zameraná. Vedel kedy ustúpiť, a vedel kedy pritvrdiť. Neurážal sa, aj keď sa veľakrát mohol, a nemal pocit, že by sa za všetko musel pomstiť, no vedel aj prehltnúť príkorie v záujme pokračujúceho dobrodružstva. A čo jeho zámer odisť už po príhode s pavúkmi? Nuž, veď je to otec rodiny. 

Íverček sa sám pre seba usmial. A čo jazvec?  Kto jemu pomôže? Naoko najmúdrejší, najskúsenejší a aj ho tak všetci brali. V skutočnosti možno ešte menšie dieťa ako mravček. Všetky poznatky, skúsenosti, zážitky, všetky situácie, ktoré ho mali posilniť, a ktoré mali byť príčinou jeho múdrosti. Kde zostali keď sa rozprával s mravčekom? Íverček sa znova usmial, ako prekabátil všetkých, že spí, no v skutočnosti počúval celý rozhovor mravčeka s jazvecom. Kde zostala jazvecova múdrosť? Mať ohromné skúsenosti, ale nevedieť ich použiť....  To je znak staroby. Ťaživej a smutnej staroby.  Kto pomôže jazvecovi? Akosi vedel, aj keď nemohol rozpoznať, odkiaľ tá myšlienka prišla, že jazvecovi už nepomôže nik.

Prišla prvá vlnka, ktorá íverček nadvihla.

„Juj.“ Pomyslel si íverček, „Žeby som sa dostal na more?“

Nadšením skoro nedýchal. Chcel ísť ďalej. Najprv nie, ťažila ho voda bol plný a premočený, ale čím viac sa díval na more, tým viac ho diaľavy ťahali. 

Druhá vlnka ho nadvihla ešte viac. Už cítil ako sa troška posunul. Nečakal dlho a more si ho z pláže jemne vzalo na svoje plecia. Pohojdávalo ho na vlnách a ťahalo od brehu. Íverček zacítil slanosť vody. Teda... a bolo to iné ako v riečke. Nielen že voda bola slaná, ale ešte sa na nej oveľa ľahšie plávalo. Íverček už nepotreboval toľko síl. Akoby bolo oveľa ľahšie držať sa na vrcholoch vĺn, už sa tak často neponáral pod vodu, zdalo sa mu, akoby more bolo hustejšie, akoby si tu mohol viac dovoliť.

A tá slanosť mora, to bolo iné ako v riečke.  

Nechal sa pohupovať, bolo mu fajn, to húpanie a kolísanie bolo menej divoké ako v potôčiku ale zároveň oveľa veselšie, ako na spodnom toku rieky.

Nad sebou videl tmavé nebo. Hviezdy boli úplne iné, ako si pamätal predtým. Hľadel na ne neschopný slova. Skúsil ich spočítať, ale nedali sa. Blikali a spievali nečujnú pieseň.

Zdvihol sa vietor. Vlny sa zväčšili, íverčeka hojdali v čoraz väčších a väčších vlnách, a to sa mu hrozne páčilo. Hviezdy začal prekrývať ohromný tmavý a zlovestný mrak, až nakoniec všetky za ním zmizli. Vietor zrazu ustal. Íverček pozeral do výšok, díval sa do mraku, keď mu tu zrazu na lyko padla kvapka. Za ňou druhá, potom tretia štvrtá, až ich nakoniec prestal rátať.

Húpal sa na vlnách, pozeral na tmavý mrak, počúval zvuky mora, príjemné tiché šumenie, a užíval si kvapky dažďa s pleskotom mu dopadajúce na tvár. 

Kvapky sa odrážali od íverčeka a padali do mora, tam žblnkali a čvachtali. Po odraze od morskej hladiny sa obliekali do krásnych sukničiek, a s veselým chichotom splynuli s morskou vodou. Ako sa tak kvapky odrážali od íverečka a vyludzovali zvuky, spoznal v nich íverček pieseň, ktorú si spievala vlnka pri sprevádzaní priateľov celou cestou.

Vlnôčka vlnka

Na hladine žblnkám

Na hladine potôčka 

Ja som vlna vlnôčka

Jazvec sa mýlil, vlnka nezomrela, iba si na chvíľu oddýchla v mori, a potom sa nechala na pare vyniesť do výšok a odtiaľ padala späť na zem. Kúsoček tu, kúsoček troška ďalej od mora, ďalší kúsoček v lesoch, a hodný kus v horách so studeným vzduchom. Tam vsiakne do zeme a neskôr sa objaví ako vlnka pri prameni. Takto si tá vlnka cestuje stále dokola a bez konca.

Íverček si to predstavil. 

Nikde koniec vlnky nie je.

Usmial sa. Odovzdal sa plne hodvábnej kolísavej hladine mora. 

Ešte raz mu pred očami prešli tváre jeho priateľov. Ešte raz sa usmial, zapískal si pieseň vlnky, a tichučko zaspal.

KONIEC