Riečka VI

 JAZVEC

„Kto si?“

„Ja som jazvec.“
„Nie, nemyslím to tak. Pýtam sa, KTO vlastne si?“
„Nuž, jazvec.“
„Nechceš mi rozumieť. Pýtam sa, kto si vo vnútri? Kým si bol, kým si sem neprišiel?“
„Neviem, minulosť je pre tých, ktorí sa o ňu zaujímajú.“
„Mám pocit, akoby si tu bol odjakživa.“
„Nuž tak asi som. Moja minulosť je tých, ktorí si na ňu v súvislosti so mnou spomínajú. To je ich minulosť. Nie je moja.“
„To je hlúpe.“
„Možno, ja ale neviem, čo hlúpe je a čo nie.“
„Kto nepozná svoju minulosť, bude opakovať životné chyby.“

„Nejestvujú chyby, jestvujú iba rôzne situácie, ktoré ťa vedú cestou, ktorou chceš ísť.“

„Ale prečo ich opakovať?“
„Keďže si nepamätám minulosť neviem, že ich opakujem.“

„Ak nepoznáš svoju minulosť, ako vieš čoho sa máš vyvarovať v budúcnosti?“
„Ja nerozmýšľam o budúcnosti.“
„Ako dlho tu ešte budeš?“
„Ja neviem, ako dlho tu ešte budem, neviem ako dlho som tu bol. Viem iba jedno, že som tu.“

„To je akoby si žil iba tretinu života. Nevieš o svojej minulosti, teda si ju akoby neprežil, nerozmýšľaš o svojej budúcnosti, to je akoby si sa na nič netešil, žiješ v prítomnosti teda prichádzaš o dve tretiny existencie.“
„Dá sa na to pozrieť aj takto. Ale ja sa na to dívam inak.“
„Ako?“

„Skôr to vidím tak, že nerozdeľujem svoju životnú energiu na tri časti, venujem ju celú iba jednej a teda si ju dokážem naplno vychutnávať.“
„Ale spomínať a rozmýšľať o budúcnosti predsa potrebuješ, či nie?“
„Ja nie.“
„Mal si napríklad deti?“
„Áno mal.“
„Vidíš?! Spomínaš.“
„Asi áno, ale iba preto, že si sa ma na to spýtal.“
„Kde sú?“
„Neviem.“

„Ty nevieš, kde máš deti“
„Nie.“

„Nie je ti za nimi smutno?“
„Odišli, odišli odo mňa a ja som odišiel od nich. Neviem čo je s nimi, lebo nemáme žiadne kontakty.“
„Teda ani nevieš či máš vnukov, alebo pravnukov?“
„Nie.“
„Nie je ti smutno?“
„Smutno ti môže byť, ak o niekom rozmýšľaš, ak sa na niekoho tešíš, ak od niekoho niečo očakávaš a on ti tie očakávania neplní. Ja ale nemám žiadne očakávania.“

„Úplne žiadne?“
„Pokiaľ viem, tak žiadne.“

„Takto by som žiť nevedel.“ Povzdychol si ježko. 

Sedel s jazvecom na okraji skaly nad jazerom, a díval sa na strieborný mesiac odrážajúci sa na pokojnej hladine. Hompáľal nohami a podchvíľou sa vŕtal v nose. Jazvec ho zaujímal už veľmi dávno, chcel sa o ňom dozvedieť niečo viac, no nikdy sa nevyskytla nejaká príležitosť. Vlastne až dnes, keď šiel mamke ježkovej nazbierať hríby, zbadal široký chrbát na kraji útesu, a tak prišiel a prisadol si. Najprv začal úplne normálnou komunikáciou, ale neskôr sa začali rozprávať o sebe, až nakoniec vyplynul príjemný rozhovor tam, ako ho ježko vždy túžil mať. Neznášal tajomstvá, a nebol ochotný prijať jazveca takého aký bol bez toho, aby ho najprv poriadne nepreskúmal.

Jazvec bol v lese odvtedy, čo si ježko pamätal. Obýval jazvečiu noru pod starým bukom. Každý rok bolo okolo vchodu nasypaných listov, ktoré si jazvec pekne pomaly postupne vŕšil okolo vchodu, až bol vchod skoro neviditeľný. 

„Jazvec je taký starý čudák.“ Pomyslel si ježko. “Ale vlastne neškodný.”

Nikomu neubližoval, nikomu nepomáhal len tak, iba sa sem tam pri niekom pristavil a pozoroval ho. Samozrejme, keď ho niekto vyslovene požiadal, jazvec nemal problém pomôcť. A jeho rady boli vo veľkej miere užitočné. Vedel sa na vec pozrieť inak. Nie, fyzicky už nie je to, čo určite bol v mladosti, ale jeho poznámky a trefné pripomienky im veľakrát pomohli. Nikam sa netlačil ale málokedy odmietol priame pozvanie k spolupráci. Oslavy a družné pohovory boli preňho tabu. Nezúčastňoval sa ich. Ostatné zvieratká boli najprv urazené, keď jazvec odmietal jedno pozvanie na večierok za druhým, ale neskôr pochopili, že je taký a prestali ho pozývať. Rozhodovanie o nepozývaní však bolo jedno z tých zložitejších. Jazvec bol pre ostatné zvieratká úplne nečitateľný, nevedeli čo si o ňom majú myslieť a preto sa obávali toho, že keď jazveca prestanú pozývať, on im prestane dávať dobré rady, bez ktorých by sa však veľakrát ani len nepohli.

Prvý, kto túto taktiku vyskúšal bolo divé prasiatko spod centrálneho duba. Jedného dňa jazveca na svoju narodeninovú oslavu nepozvalo a pár dní na to, ho požiadalo o radu.

Jazvec reagoval tak, ako by pozvaný bol. Skúška dopadla na výbornú, a tak to od toho dňa robili všetky zvieratká. A boli čoraz odvážnejšie. Postupom času nielenže prestali jazveca pozývať na oslavy, ale prestali s ním aj komunikovať úplne, až na situácie keď niečo potrebovali. Dokonca ho už prestali aj zdraviť. Jednoducho im vypadol z ich zorného uhla, a tvárili sa akoby ani nejestvoval. Oslovovali ho, či navštívili iba vtedy, keď  niečo potrebovali vysvetliť, či inak pomôcť.

A jazvecove správanie sa nemenilo, ba skôr naopak.

„Akoby mu odľahlo.“ Povzdychla si raz veverička, keď sa o tom v malej skupinke zvieratiek rozprávali na oslave soviných narodenín.

Naozaj, viacerým zvieratkám sa zdalo, že keď za jazvecom šli iba po radu, že sa zdá šťastnejší, ako vtedy keď za ním chodili nielen poradu, ale aj podeliť sa s ním o nejakú radosť.

„Jazvec, podľa mňa si čudák.“ Povedal ježko a dúfal, že to nebolo príliš trúfalé, a že tým jazveca sediaceho na kraji útesu s nožičkami visiacimi mu nad čisté jazierko, neurazí.

Jazvec sa však iba pod fúzy usmial.

„To počujem po prvý krát.“

„To vážne?“ 

„Samozrejme.“

Ježko sa veľmi potešil, že prišiel na niečo dôležité až kým mu nedocvaklo, pri pohľade na pobavenú jazvecovu tvár, že jazvec si nič nepamätá, a tým pádom všetko počuje prvýkrát. A vtedy ho osvietilo.

„Ako vieš, kto si, keď si nepamätáš na svoju minulosť? Keď sa ňou nechceš zaoberať, keď je pre teba nezaujímavá?Ako si vlastne pamätáš kde máš domov, kde čo máš jesť, či za kým máš ísť, keď potrebuješ do svojho domčeka drevo na zimu?“
„Vyhral si.“ Odvetil jazvec pokojne.

Ježkova eufória sa premenila na zlosť. On nechcel vyhrať, ale aspoň pochopil, čo mu teraz jazvec hovorí. 

,Ak ti šlo o to, ako ma prichytiť pri nesúlade toho, čo robím s tým, čo som ti povedal, tak si ma dostal. Ale na čo ti je to dobré?´

Ježko sa cítil ako hlupák, a za to, že sa tak cítil, bol samozrejme na vine jazvec. Nechcel však odísť od jazveca pohnevaný a tak len tak mimochodom prehodil.

„Krásna noc.“
„Áno krásna, nikdy som takú krásnu noc nezažil.“ Odpovedal jazvec a pousmial sa.

Ježko pochopil a pousmial sa tiež.

V skutočnosti naozaj nik nevedel, kde sa jazvec zobral. Nech sa ježko pýtal kohokoľvek a kdekoľvek každý mu povedal to isté.

„Jazvec? Ten je tu odjakživa.“
„A čo o ňom viete?“
„O jazvecovi?“
„Áno, však o kom hovoríme?”

„Hm, nikdy som sa nad tým nezamyslel. Ale teraz už musím ísť.“
Nik nechcel o jazvecovi povedať, čo si o ňom myslí, okrem vety „je to starý čudák.“ Nik sa nezamýšľal, čo asi jazvec robí, keď ho nevidia, aký v skutočnosti je, čo má rád, či čo rád nemá, kde sú jeho rodičia a či vôbec nejakých mal. 

„Neviem o ňom nič, okrem toho, čo vedia všetci ostatní.“

„A to je čo?“ nedal sa ježko.

„Nuž je to starý čudák.

Nie, jazvec naozaj odnikiaľ neprišiel, on sa jednoducho v lese vyskytoval odjakživa presne tak, ako ten starý dub, pod ktorým mal svoju noru, tam bol odjakživa.

Bolo troška hlúpe, že napriek tomu, že jazvec dosť pomáhal (ale iba vtedy keď bol priamo dopytovaný), že o ňom nik nič nevedel, iba to, že je to „starý čudák“ a že sa oňho ani nik nezaujímal.

„Mali sme záujem, ale on ho odmietal.“

„Spravili sme všetko preto, aby medzi nás zapadol.“
„My sme v tom nevinne.“
„Asi chce zostať sám.“
Kto by ale na svete chcel byť sám?

„O jazvecovi nevieme nič povedať. Proste tu je a ty sa s tým zmier.“

A hotovo!

Ježkovi to všetko prebehlo hlavou a tak znova, sediac vedľa jazveca a dívajúc sa na tmavú oblohu zopakoval

„Krásna noc.“

„Áno, krásna...“ odpovedal jazvec.

Bola už tma. Zvieratká na íverčeku postupne zaspávali, no jesenné počasie a to, že boli na hladine vody spôsobilo, že mravčekovi začalo byť chladno. Chvíľu ležiac na chrbte sa díval na tmavú oblohu posiatu hviezdami a snažil sa nemyslieť na zimu, ktorá ho kvárila, no zuby mu drkotali tak hlasno, že sa bál, že zobudí niektorého z priateľov, a to by on nerád.

Stískal drobné čeľuste k sebe, šúchal si dlaňami predných nožičiek o seba, a po brušku zadnými, snažil sa skryť si tykadielka pod pazuchy, lebo na ne mu bolo najviac zima, ale vôbec sa mu nedarilo privodiť si teplo.

Začal teda rozmýšľať o domácom mravenisku, o mamine a ocinovi. Je to už druhá noc, čo je mimo domova. Nikdy nebol tak dlho preč, a už vôbec nie tak ďaleko. Rodičia sa isto kvária, kde len môže byť, a určite maminka zakúrila ostatným jeho súrodencom do pece a každému naliala teplučkú šťavičku vošky tak, ako bolo zvykom.... Voška. Kde ju tí blázni dali. Mravček dúfal, že ju nehodili do riečky. Pri pomyslení na to, ako voška vhupla do studenej vody, znova zadrkotal zubami a prudko si vzdychol dúfajúc, že mu to prinesie aspoň troška tepla.

„Nemôžeš spať?“ Počul mravček jazvecov hlas.

„Nie.“ Odpovedal. „A je mi dosť zima.“
Jazvec sa pootočil k mravčekovi

„Poď ku mne, schovaj sa mi do kožucha.“  

Mravček pocítil k jazvecovi ohromnú vďačnosť. Pomaly sa pozviechal z íverčeka, ktorý už oddychoval hlbokými nádychmi, preplazil sa vedľa žirafy, okáľky a roháča spiacich pokojným spánkom. Priblížil sa k jazvecovi a nahmatal chlpy jeho teplého kožucha. 

Vnoril do nich jednu ručičku, potom druhú a keď zacítil teplo jeho tela, vnoril sa celý do mäkkých chĺpkov a poriadne sa v nich zapelešil. Skrúcal sa, prevracal, hniezdil, otáčal sa v nich, cítil šteklenie na svojom telíčku, roztiahol ruky, zívol, spojil dlane podložil si ich pod hlavu a zostal tichučko ležať a vnímať nádychy a výdychy jazveca. Privrel očká a čakal, kedy na ne padne spánok a farebný sníček.

Ten však neprichádzal, a tak sa znova zahľadel na oblohu a začal počítať hviezdy. Poradila mu to raz mamička s tým, že potom veľmi rýchlo zaspí.

„Jazvec, spíš?“ Spýtal sa ticho pre prípad, že by jazvec spal aby ho nezobudil.

Na moment zostalo ticho, no potom sa jazvec ozval

„Nie.“
„Maminka mi hovorila, že keď budem počítať hviezdy, že rýchlejšie zaspím. Ale mne to tak vôbec nepripadá. Už som narátal do sedem, a stále sa mi nechce spať.“
Mravček cítil jazvecove kŕče smiechu a chichot..

„Prečo sa smeješ?“

„To nestačí do sedem, to treba niekedy až do tisíc.“
„A kedy je tisíc?“
„A do koľko vieš počítať?“ Spýtal sa jazvec, a očakával odpoveď.

„Do desať.“

„Aha. No tak keď napočítaš do desať, tak potom napočítaj znova do desať, a takto napočítaj do desať desať krát, a keď napočítaš do desať desať krát tak budeš mať stovku. Tú si odlož bokom. A potom sa znova pusti počítať do desať desať krát a budeš mať ďalšiu stovku, ktorú si tiež odlož, a keď budeš mať tých stoviek desať, tak to je tisíc.“
„No, doparoma.“ Povedal mravček pochopiac, že takýto výklad je síce zrozumiteľný, ale keďže nevie ako si má tu stovku odložiť, tak mu je nanič.

„Si ty ale múdry jazvec.“ Obdivne hlesol mravček a pohmýril sa.

Jazvec zostal ticho. Privrel oči. Zrazu mu bolo inak, ako po veľkú časť jeho života. S údivom si uvedomil, že sa mu celý jeho doterajší život pred očami začal odvíjať, od narodenia, od doby, ku ktorej sa viažu všetky jeho detské spomienky až po tento okamih. Celý život mu preletel pred očami ako zamávanie krídlom starého havrana z jeho lesa. Spomenul si, aký bol malinký jazvec, ako sa bláznil  a hral po čistinkách so svojimi priateľmi, ako miloval rodičov, a ako milovali oni jeho, ako doňho vštepili všetku lásku a spolu s ňou aj to, kvôli čomu ich neskôr začal nenávidieť. Ako mihotavý tieň, ako nejaký prírastok ku krásnemu citu lásky, ako bradavica, či hnilý fliačik  na čerstvom jabĺčku, sa prišuchtal k láske aj pocit závislosti na milovanom tvorovi. Jazvec to sprvu takto nevnímal, bolo mu doma dobre, kúpal sa v žiarivom svetle lásky matky aj otca. Neskôr, keď už bol sebestačný iba opustil rodičov, lebo tak to malo byť, tak je príroda zariadená a našiel si svoju rodinu. A tam, tam sa naplno prejavil ten zločinec, ktorý sa do jazveca prepašoval spolu s láskou. Tam to celé začalo, a odvtedy to pokračuje, a on stále nevie, netuší, nedokáže pochopiť, ako z toho kola von.

„Nie som múdry.“ Odpovedal na mravčekov povzdych.

„Akože nie? Všetko vieš, na všetko vieš nájsť odpoveď, vieš múdro reagovať a si taký, no, taký, čo sa nebojí, nepodľahne strachu, čo vie, kedy má čo spraviť.“
„Rozvážny.“ To slovo nenávidel.

„Áno, rozvážny a múdry.“
Jazvec sa zachvel. 

„Nie, nie som múdry. Iba som jeden z tých, čo dokážu hovoriť nahlas vedomie všetkých živých tvorov na zemi. To, čo hovorím, vieš aj ty, iba tomu nevieš načúvať. Nedokážeš to pomenovať, víri to v tebe, ale nevieš to zachytiť, a potom si myslíš, aký som múdry. Ale nie je to nič iné, iba to, že ja to zachytiť viem. Ale neboj sa, jedná sa o dočasnú neschopnosť. Neskôr sa to naučíš používať aj ty.“

„To si nemyslím. Ty to vieš, lebo si múdry.“

„Hm, je mi veľmi príjemné, že to takto cítiš, ale nerád by som ťa v tom nechal. Pripadá mi to, ako keby som mal zásluhy na niečom, čo som nevytvoril. Ja iba opakujem to, čo je známe tisícky generácii.“
„Zase tá tisícka..“ povzdychol si mravček

„To sa iba tak hovorí, akože je to známe už veľmi, ale veľmi dlho.“

„Aha.. ale aj tak si myslím, že si múdry.“
„Ďakujem, som potešený.“

Zostalo ticho. Noc dýchala svojim nehlučným dychom, rieka tiekla pokojne, už sa nejašila. Vlnka sa prevalila cez vlnku. Už boli drobné, neboli výskavé a roztopašné, už sa iba kotúľali jedna cez druhú. Aj vlnka, ktorá našich priateľov sprevádzala po celú dobu plavenia, už nespievala nespútaným hláskom svoju pieseň, ale pokojným hlbokým hlasom prednášala rozvážne slová.

„Niečo počujem, je to naša vlnka?“ spýtal sa mravček, ktorému sa stále nechcelo spať.

„Asi áno.“ Odpovedal jazvec.

„Jazvec, a keď si hovoril o tom, ako sa všetky rieky vlievajú do mora, čo sa teda v mori udeje s našou vlnkou?“

„Stratí sa medzi ostatnými.“
„Stratí sa?“ Mravček zosmutnel, začalo mu byť ľúto, že tá veselá vlnka zrazu zmizne.

„Áno, všetko to, čo zažila na cesta od prameňa k ústiu rieky do mora, odovzdá moru. Všetky tie vedomosti, ktorá ponachádzala, skúsenosti, ktoré prežila, odovzdá do spoločnej pokladničky vedomia, do mora, a to bude zase o niečo múdrejšie a vlnka prestane jestvovať. Zomrie.“
„Čo sa stane, ak všetky skúsenosti a vedomosti odovzdajú vlnky moru?“
„To sa asi nikdy nestane.“
„A čo keď?“
„No, potom neviem, stále som si istý, že sa to stať nemôže, skúsenosti sú stále nové, vedomosti o živote stále  neopozerané, čerstvé, každý nevníma tú istú situáciu rovnako, a nejestvujú dva úplne rovnaké pohľady na čokoľvek, čo sa udeje. V prírode je to proste tak zariadené.“
„Bojím sa, že keď sa more všetko dozvie, potom už bude na svete zbytočné.“
„Prečo zbytočné?“
„Nuž, ja si myslím, že to je tak, ako keď ježura pri našom mravenisku rozpráva rozprávky. Keď dokončí rozprávku, ideme spať ani nie preto, že už je neskoro, ale preto, lebo ježura nám už nemá čo povedať, tak čo by sme tam posedávali Alebo, keď nám povie niečo zaujímavé, tak by sme to radi hneď vyskúšali, tak sa rýchlo pozdravíme a utekáme preč.“
„To akože more, keď sa všetko podozvedá, tak by malo odísť? A kam?“
„Ja neviem.“ Mravček sa poškriabal na nošteku, ktorý ho zasvrbel. „Ale povedz mi, načo niekto niekde ostáva, keď už vie všetko to, čo mal vedieť?“

Ozaj, načo? Jazvec zadumane stíchol. Načo zostávať na jednom mieste, ak mi iné zvieratká už nemajú čo odovzdať? Nie je naozaj priam potrebné, aby ten, čo sa niekde pri niekom už dozvedel všetko, čo mal vedieť, neodišiel? Nie je o tomto aj opúšťanie rodičov deťmi? Nestalo sa to aj jemu?
„Čo je? Čo si stíchol?“
„Zamyslel som sa.“ Odpovedal jazvec, a tón hlasu mu zakolísal, keď si spomenul čo prežil.

„Čo? plačeš?“ spýtal sa mravček. Po toľkých dobrodružstvách, po toľkých hodinách, čo boli spolu, mal už tykadielko citlivé na rôzne tóny hlasov svojich priateľov, a tak bol presvedčený, že aj teraz sa nemýli.

„Nie, neplačem, iba som si na niečo spomenul.“
„Na čo?“ bol mravček zvedavý.

Jazvec sa na chvíľu odmlčal. Rozmýšľal. Nakoľko je mravček tá skutočná bytosť, ktorej by to mal všetko povedať? To, čo ho tlačí skoro celý dospelý život, to, pri spomienke na čo, mu bolo vždy tak hrozne smutno. Čo ho kvári, na čo si už nechcel nikdy spomenúť. Koniec koncov, asi je jedno komu to celé povie, komu vyvalí celý svoj žiaľ a ohromné sklamanie, ale musí to raz prekonať, lebo sa zblázni. Celé sa to v ňom hromadí. Je to ako veľká čierna ťažká špongia, ktorá ho tlačí na srdiečku, a sám to už dlhšie neuvládze niesť. Nie, nečaká, že by mu s tým mravček akokoľvek pomohol, najväčšou pomocou aj tak bude iba to, že ho vypočuje.

A tak sa rozhodol, že predsa len začne rozprávať.

„Na časy, keď som mal rodinu.“

„Ty si mal rodinu?“ Začudoval sa mravček a uvedomil si, že o jazvecovi nikto nič moc nevie.

„Hej, mal.“

„A kde je teraz?“
„Neviem.“
„Ty nevieš, kde máš rodinu? A koľko detí si mal?“
„Manželku, troch chlapcov a jedno dievčatko.“
„A vôbec nevieš čo je s nimi?“
„Nie, a ani ma to nezaujíma.“

Mravček zostal zmätený a ticho, tak jazvec pokračoval.

„Rodičia mi dali veľmi veľa lásky. Vzbudili vo mne pocit, že som výnimočný, ale nie namyslený. S ich pomocou som pochopil, že každý jeden živý tvor je jedinečný, že každý má svoju predstavu o šťastí, a že každý bude robiť všetko preto, aby sa k šťastiu dostal. Že jediné prečo by mal človek žiť je to, aby bol šťastný. A tak, keď som dospel a od rodičov odišiel, stále som s nimi zachoval dobré kontakty a často sme sa navštevovali. Potom som našiel ženu môjho života Bola to láska na prvý pohľad. Hrozne sme sa do seba zaľúbili a všetko, čo sme spolu robili, bolo tak neuveriteľne úžasné, že som bol ten najšťastnejší jazvec na svete. Detičky prišli ako čerešnička na torte. To, čo sme spolu pozažívali, tie radosti, veselosti, ale i smútky bolo to, čo ma najviac obohatilo a obohacovalo. A potom mi deti odišli, a ja som si uvedomil, ako mi chýbajú. Úplne som s nimi stratil kontrakt, zradili ma. Všetko, čo som robil som robil pre nich, aby mali krásne detstvo a aby boli spokojné bola zrazu márnosť. Mal som veľmi veľa príležitostí urobiť niečo pre seba, ale to pýtalo čas, a ja som sa obával, že keď ten čas nebudem venovať deťom, ale sebe, že deti budú smutné, a tak som celý svoj život podriadil spokojnosti detí. Potom ma zradili, odišli a ja som sa s tým nevedel zmieriť. Celý život mi skončil, nedokázal som nájsť uspokojenie ani v manželskom živote, a nakoniec ma opustila aj moja žena. Odišla, ani neviem kam, a tak som vo veľkom dome zostal úplne sám. Nemal som tam čo už robiť, tak som odišiel aj ja, a po niekoľkých dňoch chodenia som narazil na opustenú noru pod bukom tam, v starom lese. Bol som tam sám, a takého ma poznali aj ostatné zvieratká. Dlho som rozmýšľal, čo so mnou bude. Na prechádzkach okolo potôčika, kde som nakoniec počul íverčeka a vás. A tak som pri vás aspoň na chvíľu zabudol na sklamanie, ktoré ma v živote stretlo. Je ťažké strácať bytosti ktoré miluješ. Je to tak nespravodlivé.“

„Ty si veľmi múdry jazvec.“ Povedal mravček „Ale teraz som ti nerozumel ani slovo.“

Jazvec zostal prekvapený .

„Čomu si nerozumel?“
„No ničomu.“ Mravček zívol. „Ale  bolo to zaujímavé počúvať.“
„Počkaj, počkaj, veď mi povedz čomu si nerozumel.“
„No, tvojim slovám o zrade.“
„Veď ma opustili, veď som ti povedal, ako som všetko podriaďoval deťom a ako som čakal, že sa mi za to odvďačia.“
„To vážne? Na tomto si postavil svoj pocit šťastia?“
„Áno, čo je na tom čudné?“
„No všetko.“ Povedal mravček a znova zívol

„Tak teraz mi to musíš vysvetliť ty.“
„Veď aj ty si odišiel od rodičov, tak čo sa stalo?“
„U mňa je to iné, ja som zachoval kontakty a často sme sa navštevovali.“ Zaprotestoval jazvec.

„No a? Jednoducho si neodišiel z lesa. Tvoje deti ale z lesa odišli.“

„Doparoma, mravček, čo je na tom nepochopiteľné?“
„Ty si vlastne nebol šťastný, bol si iba spokojný, že si mal niekoho, kto ti prejavoval lásku, lebo ty si sa oňho neustále staral. To ale  nie je láska. Aspoň ja si ju takto nepredstavujem. Keď sa s niečím hrám, tak nechcem aby to stále chodilo za mnou. Jednoducho sa hrám, v tom momente som šťastný, a keď sa dohrám, tak hra tam zostane a nie je smutná, že som odišiel.“
„Bytosť ale nie je hra. Bytosť je živá.“
„No veď áno, ale podstata je tá istá. Necítiš žiadne výčitky, že hru opúšťaš. A prečo? Pretože hra nemá na teba žiadne nároky, ale aké nároky ma iná živá bytosť na teba? Iba tie, ktoré si sama predstaví, to ale nie sú tvoje myšlienky a predstavy, ale tej bytosti, ktorej sa to týka.“
Jazvec pozeral do tmy a cítil sa úplne mimo. 

„Čo to tu splietaš?“

„Maminka mi to raz takto hovorila, keď som si odhryzol z bobuľky strašne horkej jarabiny a zahodil som ju so slovami “FUJ!” do potoka. Mamka mi vtedy povedala, že to, že jarabina je horká, nie je chyba jarabiny, lebo ona je taká. To, že som mal na jazyku horkú chuť je tým, že som do nej zahryzol. Na toto, čo mi mamka povedala, som si potom vždy spomenul vtedy, keď som zostal sklamaný z jednania niekoho iného. Vlastne si to aj ty povedal o vlnke, keď nás skoro utopila.“
„To je iné. Neporovnávaj jarabinu, či vlnku s rodinou.“
„Nie, jazvec, je to to isté. Keď vlk zožerie jelenčeka, nie je to chyba vlka, on je taký, nie je to ani chyba jelenčeka, lebo on je ešte malinký, on ešte nevie utekať. Myslím si, že to nie je nikoho chyba a ani vina, je to proste tak zariadené.“ Mravček znova a po tretí krát zívol.

„Ale ako to súvisí s mojou rodinou?“ Spýtal sa jazvec, no pomaly začal tušiť, kam ho mravčekove zvláštne názory posúvajú.

„Čo ja viem? To by si mal vedieť ty, nie?“
„Môj život je reťaz nevyužitých príležitostí.“ Zopakoval si pre seba jazvec. „Ale prečo boli nevyužité? Postavil som celé svoje šťastie na očakávaní od iných, chcel som, aby sa ostatní správali tak, ako by som sa správal ja v ich situácii. Ale ja nikdy nebudem v ich koži, v rovnakej situácii možno, ale nikdy nie v ich koži. Deti odišli, neopustili ma, jednoducho odišli a prestávali ma navštevovať, lebo som im neustále dával najavo, že ma zradili, a komu by to bolo príjemné? Postupne prestávali chodiť, lebo som nevdojak spôsoboval, že začali cítiť vinu za to, čo spravili zo srdca, čo spravili preto, že ich to niekam viedlo, a ja som im už nemal čo ponúknuť. Iba mrzutosť, Namiesto toho, aby som sa tešil z ich príchodu, tak som nikdy nezabudol spomenúť, ako nás s maminou nechali samých, a ako by som to ja nikdy nespravil. Prestali k nám úplne chodiť. Manželka bola zronená a ja som si egoisticky myslel, že je zronená preto, že už ju nebavím, že už som jej na oštaru. Nevedela mi to povedať, a ja som si to nevšimol, vlastne som si to iba zle preložil. Išlo to od desiatich k piatim, až to nakoniec nevydržala ani ona a šla za svojim šťastím ani neviem kam. A ja som sa stále utápal vo svojich vlastných bôľoch. A prečo? Pretože som si nikdy nevšímal seba. Všetko som robil pre iných a zabudol som na najdôležitejšiu vec  v živote, že človek by mal činiť tak, aby bol on šťastný, a že nikdy neurobí svoje okolie šťastným, ak sám bude nešťastný, a že nikdy nesmie jeho vlastné šťastie životne závisieť od konania iného jedinca a nie preto, aby sa chránil sám, ale hlavne preto aby chránil aj ľudí, ktorých miluje. Nikomu nie je príjemné ako ho činíte zodpovedného za svoje šťastie.“ 

Zostalo ticho. 

„Takto nejako si to myslel?“ Spýtal sa jazvec mravčeka. „Haló, mravček, takto si to myslel?“
„No, takto nejako.“ Odpovedal mravček, ale jazvec podľa hlasu ospalého spoznal, že mravček medzičasom zadriemal, a že vôbec nemal šajnu, čo jazvec hovorí.

„Nie, mravček, ja nie som múdry. To ty, ty si múdry.“ Pomyslel si jazvec.

Povedal si, že len čo sa toto dobrodružstvo skončí, musí nájsť svoju manželku a deti a všetko im povedať. Ako sa cítil, kde porobil chyby, a ako by ich chcel napraviť, ako by sa chcel spoznať s vnúčatami, a ako prežiť s pani jazvecovou tú najkrajšiu starobu, akú si len možno predstaviť. Teraz, keď pochopil, kde spravil chybu bolo preňho jednoduché predstaviť si svoje šťastie po boku bytostí, ktoré miluje, ale ktoré, a to je hlavné, rešpektujú iných, ale tak naozaj, tak oslobodzujúco.

Tu na íverčeku v tmavej noci si uvedomil, že chce ísť domov.

Netušiac, že domov, ktorý svojim konaním rozbil sa už opraviť dať nebude. Už tam jednoducho nebol, už ho znova stavať nebude s kým. Ten domov na ktorého opravu sa starý jazvec tešil, už nejestvuje.