Riečka V.

 ROHÁČ

Náš roháč sa narodil ako piate dieťa mamky a otca roháčovcov. Len čo ho maminka zbadala, okamžite sa doň zaľúbila. Bolo to také krásne dieťa, akému nebolo v širokom ďalekom okolí páru, a že to rodičia roháči vedeli, boli na svojho synčeka aj patrične hrdý a patrične to dávali najavo aj jeho súrodencom. Zrazu sa všetko muselo diať podľa neho, vlastne podľa jeho aj nevyslovených prianí. Niežeby to niekomu vadilo, to vyslovene nie, ale boli chvíle, kedy toho mali jeho súrodenci, či aj jeho blízke okolie dosť. Niežeby sa o to nejako sám malý roháč zaslúžil, ale to čo vystrájali jeho rodičia, len čo sa mu podarila aj tá najmenšia hlúposť, bolo priam neznesiteľné.
„Pozrite, ako krásne papká, už si vie aj lyžičku do ručičiek chytiť. Jéééj!“
„Pozrite, ako sa mu len milo vlnia mihalnice, len čo očká privrie. Jéééj!“
„To bol teda krok, akoby ani nebol prvý, bol už taký dospelý, taký pevný a istý. Jéééj!“
„A ako chutne papá, ako mu vôbec nepadajú drobky z pusinky, aký je čistotný, rozumný a šikovný. Jéééj“
A tak dookola. Malému roháčovi to bolo sprvu nepríjemné, ale keď to počúval z každej strany (lebo mamka a ocino prosili aj ostatné zvieratká aby ho stále vychvaľovali, lebo v nejakej modernej psychologickej knižke písali, že takto by to rodičia mali robiť, že by stále mali dieťa chváliť aj keď rozmláti okno) tak nakoniec získal skoro neomylnú a neotrasiteľnú predstavu o svojej jedinečnosti a výnimočnosti, ktorá mu vydržala až do chrobačej škôlky.

Ako to ale vo všeobecnosti býva, a vlastne aj v ľudskej ríši je to rovnaké, vstupom do škôlky dostal malý roháč zabrať. Nie snáď preto, že by sa okamžite stal terčom nejakého posmechu, to nie, na to boli a sú zvieratká veľmi citlivé, ale skôr preto, že už z každej strany nepočúval aký je jedinečný a sem tam sa mu dostalo aj kritiky, keď sa mu nepodarilo kopnúť do lopty tak ako chcel. A na kritiku roháč nebol zvyknutý.
„Ako to kopeš?! Si mantavý?“ Zaznelo sprava

„Kopni to už sem, hráš sa s tým, ako jednonohý a pritom ich máš šesť.“ Zaznelo zľava

„Teda taký nepresný kop nedá ani krtko, a ten je od narodenia slepý.“ Zaznelo spredu

„Zavadziaš!“ Zaznel výkrik zozadu

„Radšej by si si mal sadnúť na lavičku, aby si si troška oddýchol.“ Zaznelo z trénerových úst.
Najhoršie pre roháča bolo poníženie, ktoré cítil, a ľútostivý pohľad jeho roháčích priateliek, pred ktorými bol donedávna jeden veľký neohrozený chlapík, ktorý vie všetko riešiť.

To ale boli chvíle s deťmi. S dospelými mu to naďalej šlo a to bez väčších problémov, nakoľko roháč bol veľmi milé, prítulné, príjemné dieťa, ochotné kedykoľvek pomôcť, pričom jedinú odmenu, ktorú očakával, boli slová uznania, na ktoré ho, ako na kocku cukru, naučili rodičia. Veľmi rád pomáhal, veľmi rád sa montoval do cudzích vecí len s tým najlepším úmyslom s úpornou snahou dosiahnuť ten najlepší, aj keď často najnepredvídateľnejší efekt. Tu pomohol ježure s mliečkom a vyniesol jej vedierko na strom pod ktorým ježura nebývala, a ktorý videla prvý krát v živote. Potom pomohol mladej veverici olúskať oriešky na zemi a to tak, že jadrá pojedol a šupky nechal do zásob. Starému havranovi pomohol so starým gumeným kolesom tak, že mu ho nechal na zobáku a havran tri dni nemohol ani zakrákať až keď ho oslobodila myška, ktorej raz roháč pomohol s takým úsilím hľadať červíčkov, že jej zasypal vchod do domčeka. 

Aj by ho boli všetci poslali kade ľahšie, ale keď videli to úprimne zdesenie v roháčových očiach, prišlo im ho ľúto, a tak si vždy iba zamrmlali: „veď nám chcel iba pomôcť.“
Neskôr však už otvorene protestovali proti akejkoľvek pomoci roháča.

Napriek tomu, že ho všetci mali svojim spôsobom radi, ho zároveň aj všetci svojim spôsobom nenávideli, akoby láska a nenávisť šli ruka v ruke.

Bolo priam nepochopiteľné, a nikým neočakávané, keď sa do roháča zaľúbila roháčka s vedľajšieho hniezda, ktorá bola stelesnením pokory, vnímavosti a lásky voči celému svetu, takže ju okolie nenávidelo presne tak, ako aj roháča, a zároveň ju milovalo presne tak, ako roháča. Nech bolo akokoľvek, títo dvaja sa našli. O tom si hovoril celý les, ako sa takýto párik vôbec mohol stretnúť. Obaja láskyplní a bez akýchkoľvek bočných úmyslov pomáhajúci tvorčekovia, ktorých okolie nenávidelo a milovalo zároveň. 

Sedeli k sebe ako súrodenci a keď ohlásili okoliu, že budú mať detičky, všetci zostali v akejsi hrôze z ohláseného, lebo jednoducho všetci predpokladali, že títo dvaja sú súrodenci, tak sa na seba hrozne podobali. Ale nie zovňajškom, ale všetkým ostatným boli, akoby ich jedny rodičia mali.

Dokonca aj samotný ocino a mamina roháčovci na chvíľu zapochybovali, či by sa títo dvaja mali vziať, a či vôbec majú mať potomstvo. Takí si boli podobní.

Samozrejme, nakoniec prevládlo racionálne myslenie a všetky emócie a dohady šli bokom, a celý les poprial mladým roháčovcom príjemný život s krásnymi ratolesťami.

Peklo však nastalo ani nie dva dni potom, čo sa malé roháčatá narodili. Ba keby peklo. To, čo nastalo, by bolo veľa aj pre samého Bubelaja, vrchného čerta podsvetia. 

Dedo, starý roháč, bol ešte malina. Ten iba chodil ako páv so vztýčenou hlavičkou s našponovanými tykadielkami a klepkajúcimi čeľusťami a vyhukoval po lese, že je ten najsilnejší alfa samec, lebo ten, čo má takého vnuka, akého videl pred chvíľou, jednoducho musí byť ten geneticky najčistejší, najlepší, najrýchlejší, najodhodlanejší, prosto ideálny jedinec. Stará roháčová iba chodila za roháčom a pritakávala 

„Tak je, tak je.“ A pyšne natriasala hlavou, pričom všetky ostatné zvieratká jej nesiahali ani po členky. Dokonca to tvrdila aj jeleňovi, a teda podľa mňa je predsa len jeleň vyšší ako roháč, ale ona to tak nevidela.

No to, čo robili rodičia, bolo pre zvieratká skoro neprijateľné. Kto bol ochotný čo len nastaviť uško na počúvanie, ten bol ihneď zavalený informáciami najrôznejšieho druhu o tom, ako malý roháčik napreduje. Aký je len šikovný, múdry, ako sa ničoho nebojí, a aký je fantastický. Chudáčik malý roháčik, ktorý v tej dusnej atmosfére musel žiť. Nešlo ani tak o to, že by ho niekto obťažoval, či sa mu vysmieval, ale keď počul všetko to, čo by mal zvládnuť a aký je, pomaly ale isto nadobúdal presvedčenie, že takú nejakú zručnosť naozaj má, a keď to šiel vyskúšať akurát sa popálil.

„Oci, ja ti už neverím.“ Povedal raz synček nášmu roháčovi

Môže snáď jestvovať horšia a strašidelnejšia veta akú môže povedať dieťa rodičovi?

A tak to zasiahlo aj nášho roháča. Zobral si synčeka na koleno a spýtal sa.

„Prečo?“
A synček začal hovoriť, a v našom roháčovi sa začalo čosi meniť. Nie, nebuďme naivný, prerod neprišiel úplný okamžitý a dokonalý, ale tá zmena, aj keď bola z pohľadu roháča drobná, stačila na to, aby už zvieratká neutekali, len čo sa k nim roháč blížil. Celá atmosféra, a celá komunita zvieratiek zmenila svoj postoj voči roháčovi, pretože, a to si museli zvieratká priznať, roháč bol často naozaj ten, ktorý vedel veci zorganizovať, určiť čo je prioritné, a keď sa niečo pokazilo či niečo prestalo fungovať bol on ten, ktorý to buď vedel opraviť, alebo aspoň vedel povedať, v akom postupe by sa to, či ono opravovať malo.

Tak, ako sa zvieratká presvedčili o jeho organizátorských schopnostiach počas veľkej vody, ktorá postihla les asi pred dvoma, či troma otočeniami mesiaca. Hladina potôčiku sa vtedy po prudkých dažďoch začala zdvíhať.

Prvý začal biť na poplach rak. Zbadal to vtedy, keď sa nemohol vyhrievať na kamienku na ktorom sa vždy vyhrieval, keďže si vyhliadol taký, ktorý zatiaľ nikdy nebol pod vodou, lebo hladina potôčiku sa často menila v závislosti na výdatnosti dažďa. Začal behať medzi zvieratkami a vykrikovať, až kým sa to nedozvedela sova, a kým svojim húkaním nezačala zvieratká duriť z ich domčekov a z postelí, lebo hladina potôčka sa vyliala práve v noci, keď nebolo nič vidieť, nakoľko ešte aj mesiac bol schovaný vo svojom pol otočení, a to bolo na tom najhoršie. Tá tmavá noc, a ešte tmavšie tiene a studená voda prelievajúca sa cez trávniček, ktorý zvieratká dôverne poznali, bolo tentoraz všetko iné. Hlina sa miešala s vodou, a z priezračnej vody potôčika sa razom stala jedna veľká, blatová smršť, pod ktorej hladinou nebolo vidieť ani na konček nosa. 

Roháč nepodľahol panike, a celú svoju rodinu dostal na konár stromu neďaleko od ich príbytku, a nezostal tam sediac a nič nerobiac, iba pozorujú ostatné zvieratká mordujúc sa so silným prívalom vody. Nie, len čo sa presvedčil, že jeho rodina je v poriadku, znova sa hodil do rozbúrených vĺn a začal šmátrať a hľadať iné zvieratká, ktoré postupne vyťahoval na breh. Samotná divoká riava potôčiku ani nebola natoľko nebezpečná ako skôr drobné konáriky, úlomky z kôry, či malinké kamienky, ktoré táto riava ťahala so sebou. Tam si vlastne roháč odlúpol kúsok zo svojich čeľustí, našťastie však iba toľko aby o tom vedel iba on, alebo iba ten, koho na to priamo upozornil, čo teda činil dosť často. Jednoznačne bol hrdinom vtedajšej potopy, a ostatné zvieratká a chrobáčikovia boli plné vďačnosti, keby to roháč zase nepokazil svojim prejavom. Všetci vedeli, že on je hrdinom, ktorému veľa iných zvieratiek vďačí za život, ale roháčovi nestačilo, že o tom vedeli tí, ktorých zachránil, alebo iní z rozprávania zachránených. Nie, roháč o sebe, ako hrdinovi a záchrancovi rozprávala často a veľmi farbisto, až si zvieratká pomysleli, že nebyť tej potopy, tak roháč zostane po zbytok svojho života smutný a neuznaný. No roháč niečo také nepoznal a ani nepripúšťal.

Proste, nech roháč urobil čokoľvek, aj výsostne pozitívne, konštruktívne a užitočné, spôsob ako sa k tomu postavil, a celý jeho postoj v komunikácii nakoniec z celej úžasnej príhody spravilo jednu otravnú odrhovačku, z ktorej sa všetkým zvieratkám stavali chĺpky, či perie po celom tele a aj tí, ktorých roháč priamo zachránil, po nejakej dobe začali celú situáciu zľahčovať, aby preboha len roháč o tom nehovoril.

Nik to nechcel otvorene priznať, lebo roháča často využívali na rôzne organizácie rôznych podujatí, na fyzickú pomoc, a jeho nezištnosť bola všeobecne známa, a celým okolím prijatá okrem... okrem samotnej postavy roháča. Nik jednoducho nechcel nahlas priznať, že roháč, nech bol akýkoľvek bol otravný.

Otravný.

Mala ho po krk aj jeho rodina. A roháč sa s tým nevedel zmieriť, snažil sa zmeniť, ale neustále pripomínanie zodpovednosti a účelovosti konania, neustále pripomínanie nejakých morálnych zásad, o ktorých nik z jeho rodiny nemal ani šajn, nakoniec vyústilo do situácie, do ktorej vyústiť jednoducho muselo.

Roháč sa začal čím ďalej, tým viac vytrácať na takzvané zdravotné prechádzky. Jediné, čo na tom však bolo zdravotné, bolo jeho psychické zdravie. Keď vypadol z domu, nik mu nedávala najavo, že by mal vypadnúť z domu. A tak sa túlal po lese, až natrafil na íverčeka.

Roháč si všimol, ako bobrova päsť mieri na okáľku, ako sa k nej približuje, ako niečo spoza okáľky vyletí, ako bobor zakvíli, ako niečo biele a ostré prefrnkne okolo roháča, a ako sa zovretá päsť bobrova roztvára, a prikrýva si v bolestnom úškľabku zakrvavené ústa. 

„Tam máš!“ Zvrieskla okáľka „A máš o jeden zub menej.“
Akoby švihol čarovným prútikom. Len čo najvýbojnejší bobor od bolesti zo straty zuba zakvílil, a len čo si ostatné bobry všimli hrubého konára v okáľkiných rukách, zmizli ako gáfor. Roháč ani nestačil očkom mrknúť a hladina bola prázdna a íverček mimo nebezpečenstva.

„Čo sa stalo?“ Spýtal sa šokovaný.

„Ja už som nemohla.“ Povzdychla si okáľka. „Nestačili pereje, nestačil pavúk, ani  divoká voda, ešte sa musel sem priplichtiť aj nejaký bobor. Čo si vlastne myslel? Že mu necháme  nášho priateľa íverčeka len tak?!

„Ale dalo sa to aj inak.“ Hlesol roháč „diplomatickejšie.“
„Ako?“ spýtala sa žirafka zarovno s mravčekom

„Diplomatickejšie.“
„Na to sa ti každý vykašle, kto nepozná normálne slovo, ten musí dostať veslom do zubov.“ Uzavrela okáľka, odhodila kus papeku na íverček a zamračene si sadla.

Zvieratká, jedno za druhým, tľapkali okáľku po ramenách a uznanlivými slovami ju utešovali. Nakoniec rezignoval aj roháč, a aj on prišiel k okáľke a povedal:

„Prepáč, nemyslel som to tak, samozrejme, že aká diera taká záplata.“ Pohladil ju po hlave a poodišiel si sadnúť na okraj íverčeka.

Riečka už teraz plynula úplne pokojne. Plávali v úseku, kde neboli žiadne prudké poryvy, žiadne vysoké vlny, či hlboké zjazdy po chrbte vlniek. Na brehoch rieky rástla šachorina, z ktorej bolo počuť kŕkanie žiab, kvákanie kačíc, či štebotanie rákosníčkov stavajúcich si svoje hniezda s úžasnou precíznosťou. Šachorina vyrastala z bahnitého brehu na ktorom sa čvachtavým krokom približoval bocian, striehnuť na žabiu pochúťku. V ťažkej vrstve bahna sa prevaľoval veľký kapor očami blúdiaci po muškách a drobnom hmyze. Na chvíľu si naši priatelia všimli aj veľký čln, v ktorom sedeli veľkí ľudia chytajúci ryby, ale naši priatelia boli natoľko malinkí, že si ich nik nevšimol. Jesenná obloha bola nádherná bezobláčiková, no vzduch, aj keď bol zahrievaný slniečkom, bol už cítiť blížiacou sa jeseňou. Prúd riečky sa výrazne spomalil. Už to ani nebol riečka, skôr veľká lenivá rieka prevaľujúca sa z boka na bok, aj vlnka, ktorá našich priateľov sprevádzala sa už nejašila, neskákala z jedného kameňa na druhý, nebláznila sa a divoko sa nesmiala. Jednoducho si plynula tak, ako si plynul aj íverček, ktorý si práve povzdychol.

„Nejako sa nám to spomalilo, a aj keď dobrodružstvo je fakt vynikajúce, rád by som bol, keby sme sa troška rýchlejšie pohli, a keby sme si predtým, ale aj niečo zajedli.“
Zvieratká sa vydesene pozreli na íverček, a potom aj jedno na druhé bolestne si uvedomujúc, že íverček nespravil nič iné, iba hlasno vyjadril to, čo ostatní už hodnú chvíľu cítili.

„Nuž, piť máme čo, ale čo budeme jesť? A keď takto pomaly pôjdeme, možno sa nikdy nikam ani nedostaneme. A možno ochorieme a umrieme skôr ako uvidíme kde riečka končí.“ Povzdychla si žirafka

„Končí?“ posmešne zapriadol mravček „Ako končí? Ako môže riečka končiť? Tá proste ide ďalej až na koniec sveta.“
Zvieratká sa všetky zasmiali, ale jediný kto bol ochotný to mravčekovi vysvetliť, bol jazvec

„Riečka musí niekde končiť. Taký je svet. Nie je jeho koniec, a ani začiatok. Každá rieka sa vlieva buď priamo do mora, alebo sa vlieva do väčšej rieky, a tá sa potom vlieva do mora, alebo sa väčšia rieka vleje do ešte väčšej rieky a tá sa potom ale zase vlieva do mora.“

„To sa všetky riečky vlejú do mora?“ začudovane sa spýtal mravček

„Veru tak.“
„A čo je to more?“
„Nuž, to ti vysvetlím inokedy, keď budeme mať viac času, a keď vyriešime to, čo tu povedal veľmi správne roháč. Musíme zrýchliť plavbu a nájsť si niečo na jedenie.“ Dokončil jazvec a mravček nemal inú možnosť iba sa upokojiť a prestať sa vypytovať.

Roháč sa zohol k íverčeku a spýtal sa ho

„Mohol by si zaveslovať k brehu?“
„Jaska.“ Odpovedal íverček, a už ponoril kúsoček svojho lyka do vody, aby zakormidloval k brehu.

„Prečo ideme k brehu? Tam sú žaby.“ Naľakala sa okáľka.

„Lebo potrebujeme niečo na postavenie plachty.“ Nedal sa roháč.

„Plachty? To je na čo?“ spýtal sa mravček, ale zjavne bol jediný, kto nemal ani páru o čom to roháč hovorí.

Kým sa íverček snažil dostať na breh rieky, prerozdeľoval roháč úlohy.

„Jazvec, ty pôjdeš s mravčekom na breh a nájdete nejakú paličku a niečo čo sa dá použiť ako motúzik, a ja s okáľkou a žirafkou nájdeme niečo na jedenie a prinesieme to na lístku, ktorý potom použijeme ako plachtu. A ty, íverček, tu na nás počkáš. Zakliesni sa niekde pri brehu, aby ťa voda neodniesla, lebo bez teba by sme už boli úplne stratení.“
Kým roháč hovoril, íverček dokormidloval k brehu a zakliesnil sa pod korene smutnej vŕby trčiace asi pol jelenieho kroku do vôd rieky. Už potôčik nik nevolal potôčik, dokonca ani riečka. Tok bol smutný a tmavohnedý. Voda už nebola čerstvá, bola smutná a komótna, lenivá a pomalá, špinavá a mútna a viezla so sebou odlomené konáre, kúsky kôr, či dokonca celé pníky.  

Roháč s okáľkou a žirfakou vyskočili na breh, hneď za nimi aj jazvec s mravčekom. Nájsť nejakú paličku vôbec nebolo ťažké, len pri brehu sa ich váľalo skoro poltucet. Aj motúzik vyrobený stočením viacerých suchých a mokrých tráv trvalo jazvecovi vyrobiť ani nie za 50 nadýchnutí prežratého osla, a tak za zopár okamihov, boli jazvec s mravčekom naspäť pri íverčeku. Motúzik z tráv a paličku položiac vedľa seba si sadli na íverček, a oddychujúc sledovali pomaly tečúcu rieku.

Nie tak ďalšia trojica, ktorá sa podujala nájsť nejakú potravu. S tou to bolo troška ťažšie a to hlavne preto, že na íverčeku bola veľmi pestrá zmes zvieratiek. Roháč si aj myslel, že by bolo veľmi ľahké nájsť niečo pre mravčeka a pre seba, no vôbec nevedel, ako dlho im bude trvať, aby si niečo pod zub našli aj jeho pomáhači, a o jazvecovi ani nehovoriac.

„Čo vlastne jete? Čo by sme mali hľadať, aby sme sa mohli všetci dobre najesť?“ Roháč pokrčil ramenami a dal tak najavo, že nemá ani šajn, čo by mal pre okáľku, či pre žirafku hľadať.

„Viete, ja sa živím len nektárom, alebo šťavou stromov, ja sa najem hocikde a hocikedy, ale čo vy?“
Žirafka sa na roháča pozrela so záujmom.

„Fakt ti stačí napiť sa nektáru?“
„Áno.“ Potvrdil roháč

„Ty sa máš, ja musím pojesť kopec listov, aby som si trošku zaplnila žalúdok.“
„A ja si dám hmyz, keď som hladná. Napríklad takého roháča, alebo mravčeka.“ Okáľka sa zaškerila, no už sa natoľko poznali, aby roháč vedel, že si z neho okáľka strieľa.

„Vážne, čím sa živíš?” Spýtal sa roháč, aby trošku odľahčil vzniknutú situáciu.

„No vážne, hmyzom, ale vám dvom by som  neublížila ani keby sa čo dialo. Nájdem si nejakého iného mravčeka, napríklad strýka nášho mravčeka a po ohryznutí hlavy si ho pekne vychutnám.“

Situácia bola taká absurdná, že sa trojica na tejto vete okáľky začala smiať.

Keď vošli hlbšie do lesa, povedal roháč:
„Ja mám taký nápad. My sa tu poriadne najedzme, a na íverček zoberieme jedlo už iba pre jazveca a mravčeka, aby sme toho nemuseli vláčiť toľko.“
Nik nemusel presviedčať žirafku a okáľku, že tento nápad je dobrý, lebo moc sa im nechcelo potravu pre niekoho hľadať, a ešte ju aj niesť niekoľko jeleních skokov späť k íverčeku iba preto, aby sa spoločne najedli. 

„Rozdeľme sa.“ Povedal roháč a ako navrhol, tak aj spravili.  

Roháč sa napil sladučkého nektáru z rastlinky s krásnymi fialovými kvetmi. Nektár voňal a bol sladučký ako med. Troška si cucol ešte zo starého dubu, ktorého šťava nebola tak sladká, ale zase mala vysokú výživovú hodnotu a mala grády, čo postarší roháč vedel oceniť. Roháč si napchal do svojho bruška toľko nektáru, koľko vládal a ešte musel aj dávať pozor, aby si bol istý, že ho nožičky odnesú.

Okáľka, ako vopred upozornila aj spravila. Nachytala si zopár mravčekov. Kkaždého poctivo zdvihla a pozrela sa mu do očí uistiac sa, že to nie je nijaký príbuzný jej priateľa, a až keď nezbadala v očiach žiadnu príbuznosť, odhryzla mravcovi hlavu a pochutnala si na šťavičke mravčieho tela. Žirafka začala obhrýzaním listov a jej dlhý krk zabezpečil, že tam, kde dočiahla ona, bolo listov koľko chcela, lebo tu v našich krajinách nieto tvora s tak dlhým krkom, aby dokázal obhrýzať vysoké listy.

Naši traja priatelia sa hostili, ako keby jedli posledný krát.

„Jeme, ako by sme jedli posledný krát v živote.“

Prehodil roháč

„No, možno je to preto, že sme dlho nejedli, a možno je to preto, že dlho jesť nebudeme, ale nakoniec môžeš mať pravdu a jem preto toľko, lebo naozaj jeme posledný krát v živote, keďže vôbec nevieme, čo nás čaká za najbližšou zákrutou.“ Zafilozofovala si žirafka prežúvajúc hodný gaval  listov, ktoré si napchala do úst.

„S plnými ústami sa nerozpráva.“ Pripomenul roháč, ktorého však okáľka šťuchla do ramena tak, že mu skoro zabehol sladučký nektár.

„Ja už mám dosť, ale keďže viem, že jazvec zhodou okolností je to, čo ja, tak mu do listu nazbieram aj zopár mravcov.“
Roháč sa zháčil

„To nemôžeš myslieť vážne.“

„Prečo?“ začudovala sa okáľka

„Pomysli na mravčeka. Je to jeho rodina.“
„Vzdialená.“ Nedala sa okáľka, ale keď aj žirafa na ňu pozrela nepekným pohľadom, vypustila z úst mravčekov už pripravených na transport a povedala:

„Dobre tak sa pokúsim nájsť niečo iné. Napríklad nejakého roháča.“

Nastala chvíľa ticha, ale iba malinká chvíľa. Všetky tri zvieratka sa pustili do takého smiechu, že sa ozýval celý les. Žirafka sa mlátila po stehnách a z očí jej striekali slzy na všetky strany. Roháč sa na tejto situácii zabával rovnako dobre, lebo vedel, že v strave jazvecov sú veru aj roháče a že táto odpoveď okáľky na výčitku o mravčekovi bola cielená a úmyselná. Okáľka sa tvárila, akože nič, ale keď ju roháč plesol po pleciach pustila sa aj ona do oslobodzujúceho smiechu.

Toto bolo ono, ten ohromný a ničím nenapodobniteľný pocit slobody pri úprimnom smiechu je ničivá zbraň, ktorá dokáže zlomiť a roztrhať akékoľvek okovy, akýkoľvek pocit závislosti a otroctva, dokonca aj svojich vlastných myšlienok. Z okáľkinych očí, keďže ich mala v pomere k telu najväčšie zo všetkých zvieratiek, za nedlho zmáčali celý trávnik, na ktorom naši priatelia odpočívali. 

„Už mám mokré tykadlá.“ V smiechu zvolal roháč, čo vyvolalo ešte väčšiu a silnejšiu búrku smiechu.

„Mne je zle. Asi to tu všetko vyvrátim.“ Skríkla žirafka a snažila sa prestať smiať sa tým, že si pred očami predstavila, ako vyletela zo šmýkačky, a ako už nikdy neuvidí svoju rodinu. Keď si však uvedomila, že posledné, čo z nej videli bol jej zadok, rozosmiala sa ešte viac, a v záchvatoch smiechu iba koktala

„Posledné, čo zo mňa mali, bol môj zadok.“

Zvieratká pochopili a smiali sa viac a viac.

Boli by sa asi smiali oveľa dlhšie, keby nezačuli od rieky zvolanie jazveca.

„Roháč, žirafka, okáľka, kde ste? Mali by sme už ísť, začína byť tma, a my musíme byť na íverčeku aj s namontovanou plachtou, aby sme sa mohli v noci plaviť.“
„Má pravdu.“ Zahlásil roháč. 

A tak ešte rýchlo okáľka naložila na list buku nejaké semienka, bobuľky, huby, korienky pre jazveca a zopár vošiek pre mravca.

„Mravec sa bude mať najlepšie, on bude mať stravu stále čerstvú.“ Povzdychla si s úsmevom okáľka.

„No hej, ale aby mal čerstvú potravu, tak môže pokojne padnúť za obeť naša plachta.“
„Viete čo, donesme tú vošku mravčekovi, a keď sa naje, tak ju nenápadne zhodíme z íverčeka do vody.“ Povedal roháč úplne vážne, no vyvolal iba ďalšiu salvu smiechu.

Netrvalo dlho a boli späť pri íverčeku, kde sa naplno prejavila schopnosť roháča organizovať činnosť. Bolo úžasné pozorovať partiu priateľov, ako na pokyny roháča vedel každý kde je jeho miesto, čo má robiť a ako, aký je postup prác, a ako sa hýbať, aby nezavadzal ostatným, ale zároveň aby zbytočne nestál. Po ukončení práce, keď z íverčeka trčal konárik a naň bol prichytený bukový list, si priatelia sadli a dojedli to, čo nestihli zjesť hneď, ako sa roháč so žirafkou a okáľkou vrátili.

Tak, ako si to sľúbili, a ako sa na tom nasmiali, len čo sa mravček najedol výlučkov vošky, a povedal: „Mám dosť,“ a na chvíľu sa otočil, okáľka s roháčom prevrhli milú zlatú vošku do vôd rieky, ktorá si ju, aj keď lenivá, zobrala, zatočila vo víre, a schovala navždy pod hladinou.

Ani nie 15 nadýchnutí po ukončení práce sa zrazu slnko schovalo za stromami, a nad hladinou rieky sa rozhostilo šero.

„Poďme, posunieme íverček do rieky a môžeme sa s pomocou plachty plaviť ďalej.“ Povedal roháč. 

„Roháč, bez teba by sme to takto perfektne asi nezvládli.“ Povedal mravček. „Teda, myslel som si, že si obyčajný mrmloš, ale keď máš cieľ, keď máš čo robiť, keď vidíš zmysel v tom, čo robíš, si neprekonateľný. Ja by som si nikdy nebol pomyslel, že niekto môže mať takú dokonalú predstavu o tom, ako má čo vyzerať, ako má čo fungovať, a kde to má byť tak, aby celý celok spĺňal to, čo od neho všetci očakávame...“
„Je to tak.“ Prerušil mravčeka roháč. „Ja keď sa do niečoho pustím, keď v tom vidím zmysel, keď vidím pred sebou cieľ, keď môžem pomôcť iným, tak zrazu sa vo mne niečo zobudí, akoby bola vo mne nejaká škrupina, ktorá nedovolí mojim schopnostiam vyjsť na povrch, ale keď zavolá potreba spoločenstva, táto škrupina praskne, a všetka tá vedomosť, tá zručnosť, tá precíznosť sa zo mňa vyvalia ako...“

„Ako výlučky vošky.“ Prerušila súkromnú ódu roháča na seba samého žirafka

„To si vyprosujem...“ Začal roháč, ale keď videl pobavené tváre ostatných, usmial sa a zvučný veselý smiech šiestich priateľov sa vzniesol nad hladinu lenivejúcej rieky, chvíľu postál nad hlavami cestovateľov, potom sa tíško pohol v smere vetra a vlial sa do zelenej hradby lístia a konárov stromov v okolitých lesoch, a kade letel, tade spôsoboval, že sa lesné zvieratká na chvíľu zastavili snažiac sa ten zvuk identifikovať, a keď ho spoznali bez výnimky sa usmiali tiež.