Riečka II

 

MRAVČEK

„Už sa prebúdza. Už pootvoril očká.“

Hlasy vnímal mravček ako cez našuchorené ihličie s machom, z ktorého si stavali mraveniská doma, pod rozložitým dubom, tam niekde v lese tam, kde to pozná.

Otvoril oči, poobzeral sa okolo seba, rovno nad ním vypliešťala veľké okále žirafa s dlhým visiacim jazykom. Mravček, keďže vtedy bola tma, nespoznal žirafu hneď, ale až keď prehovorila.

„Teda mravček, rešpekt...“ žirafa si olízla papuľku a pousmiala sa. Mravček rozoznával priateľov iba podľa hlasov. Jediný, ktorý mu bol známy bol íverček, ale toho nikde nevidel, nech sa okolo seba obzeral ako mohol. Kde len môže íverček byť. Kde sa len mohol podieť? Ten, čo sedel vedľa neho a hladkal mu bruško bol ticho, ale mravček si domyslel, že to bude asi roháč, lebo včera spomínal veľké hryzadlá a veru tento chrobák ich veru veľké a silné aj mal. Vedľa žirafy, ktorá stála a pozerala naňho s vyplazeným ohromným jazykom prešľapoval tvor s očami takými veľkými ako taniere, také ešte nikdy nevidel, no keďže mravček bol okrem iného aj pozorný poslucháč, zapamätal si, že jeden z priateľov ho videl aj včera v tme tmúcej, a že to bola okáľka. 

Koho stále nevidel, bol íverček a posledný došlý hosť, starý ale múdry a rozumný jazvec, vďaka ktorému vyslobodili íverčeka zo zajatia. 

Veru tak. Mravček si teraz spomenul úplne na všetko, čo sa dialo od chvíle, kedy sa im podarilo vyslobodiť íverčeka až do chvíle, kedy sa okolo neho rozhostila úplná tma. Íverček mu ale stále chýbal. Veď kvôli nemu sme to všetko robili, kvôli tomu, aby mohol byť slobodný sme dumali, rozmýšľali a silili sa, mocovali a nakoniec sa íverček stratil? Ach jaj! Íverček...

„Ale, ale kto sa nám to tu prebral, náš hrdina dňa.“ Jazvec sa usmieval spoza pleca okáľky, a keďže ani okáľka ani žirafa nechceli stále opustiť svoje miesto a dívali sa na mravčeka so srdečným pohľadom a úsmevmi, musel sa jazvec pretlačiť svojimi ostrými lakťami.

„Pustite ma, musím sa pozrieť či je všetko v poriadku.“ 

So všetkou vážnosťou sa zahľadel mravčekovi do tváre, pred nos mu vopchal svoju labku s piatimi pazúrikmi. Ukázal mu tri pazúriky a vážnym hlasom sa spýtal:
„Koľko pazúrikov vidíš?“
„Tri“ odpovedal mravček a doplnil „Ja viem, že tri, aj keď sme sa to ešte v škole neučili, ale čo mám staršieho brata ten už chodí do väčšej triedy, a keď príde domov, tak sa so mnou rád hrá na školu, alebo len tak beháme...“
Mravčeka v jeho monológu prerušil veselý, spokojný a šťastný  smiech jeho priateľov. 

„Je v poriadku.“ Zahlásil ktosi.

„Veru áno.“ Povedal iný hlas.

„To som veľmi rád, vďaka mravčekovi sa všetko udialo tak, ako sa udialo.“

To bol predsa hlas íverčeka. Pomyslel si mravček. 

„Kde je íverček. Nevidím ho tu, ale počujem.“ Spýtal sa mravček a pomaly sa začínal dvíhať na lakťoch, aby sa okolo seba poobzeral, a zároveň započul kúsok pesničky, ktorú počul aj pri páde do potoka.

Vlnôčka vlnka

Na hladine žblnkám

Na hladine potôčka 

Ja som vlna vlnôčka

Samozrejme, teraz si spomenul už naisto, a pocítil veľkú hanbu, lebo to kvôli nemu sa všetci zosypali do potoka, on sa pošmykol, a stiahol všetkých do studených spevavých vlniek.

„Tu som, plavíš sa na mne.“ Odpovedal íverček a veselo sa zasmial.

„A kto si to pospevuje tú pesničku?“ spýtal sa mravček
„No, kto asi? Počúvame ju už odvtedy, čo sme sa tak šťastne a vďaka tebe nalodili na íverček.“ Pretočila žirafa očami okolo ich osi až sa zdalo, že sa chvíľu díva do hlavy. „Už sa to nedá počúvať, buď si na tú strašnú odrhovačku zvykneš a nejako s vypätím všetkých síl si ju prestaneš všímať, alebo sa jednoducho zblázniš. Vlnka to tu vyspevuje a nestíchne ani na chvíľu, a čo je ešte otrasnejšie,“ žirafa vyplazila dlhý jazyk a zatvárila sa akoby zjedla citrón, „že nech sa jej čokoľvek opýtaš odpovie ti veršovane, a ďalej pokračuje v tej svojej odrhovačke. To je úplne na zbláznenie. Bléééééé.“

„Nie je to až také hrozné a ja vlnku náhodou obdivujem, že dokáže veršovať.“ zastala sa vlnky okáľka

„Je to tráááápnéééé.“ S vyplazeným jazykom kontrovala žirafa a odfrkla si. „A každý, komu sa to páči je trááápnýýý tiež.“

Mravček bol ticho, moc nehovoril, bol veľmi šťastný, že íverčeka počuje a bol rád, že ho nestratil, ale stále mu nebolo jasné, prečo sa okolo neho jeho priatelia tak zhrčili a jeden cez druhého tliachajú. Prečo sa naňho nehnevajú, veď to on ich všetkých stiahol do vody? Spoza vravy, ktorú okolo neho rozbehla hádka okáľky so žirafou o geniálnosti vlnky, počul mravček vlnkinu pesničku, zurkot potôčika a cítil prudké hojdanie pod chrbátikom.

Veľmi ho mrzelo, čo spravil. On by nikdy nikomu neublížil. Mal maminku, ocinka, a súrodencov, ktorých nikdy neporátal. Jeho rodičia vedeli, koľko ich je, veď ich každý večer spočítavali, ale mravček sa na to nikdy nepýtal, a keďže sa nepýtal, tak mu ani nik neodpovedal. Nevadilo mu však, že nevie koľko súrodencov má. Najčastejšie sa aj tak hrával iba s jedným bratom, jednou sestrou a jedným bratrancom. Ich najobľúbenejšia hra bola šmýkanie sa z mraveniska a jedovanie starého veľmi dôležitého bradatého mravca s palicou-krivicou, ktorou si pomáhal pri chôdzi, ale ktorú zároveň používal na odháňanie partie štyroch nezbedníkov, ktorí mu život sťažovali drobným zbojstvami. Raz mu hodili cez okienko do spálne drobnú blatovú guľôčku, ktorá mu pristála na našuchorených perinách a celé mu ich zašpinila. To bol naozaj zlý skutok a ich to dlho mrzelo, lebo nielenže ich maminka to musela oprať, ale ocino musel starému mravcovi poumývať aj časť dlážky, keďže blato sa rozmazalo aj tam. Nech pociťovali akýkoľvek stud a hanbu, pociťovali ju na tri až štyri veľmi hlboké nadýchnutia, ale len čo ich hanba prešla, už vymýšľali nové a nové bláznovstvá, a čím nevšednejšie galganstvo to bolo, tým to bolo veselšie a podarenejšie.

Mal rád svoje mravenisko. Mal rád tie chvíle, keď cítil, že môže robiť všetko, lebo ocino, či mamina ho vždy vytiahnu z akéhokoľvek lapajstva a že nedovolia, aby mu niekto vážnejšie ublížil, či aby mu niekto ukrivdil. Akoby bol za sklom. Maminka mu vždy pofúkala rany, a že to teda  bolo často aj potrebné, nakoľko to teda nebol žiadny domasedko.  

Iba raz to bolo skoro o život. To bolo vtedy, keď počul o páke prvý krát a on videl to čudo, čo tak hrozitánsky smrdelo a búchalo a vrčalo a dymilo a triaslo sa až tak, že z neho povypadávali také veľké tvory, o ktorých mu starší braček povedal, že to sú ľudia, a že to búchajúce monštrum sa volá auto. Mravček vôbec ani len netušil, načo takí ľudia sú. Vedel, že mravčekovia sú tu na stavanie mravenísk a dojenie vošiek, že roháče sú v lese ako čistič od zomretých chrobáčikov, že sovy chytajú myši a hraboše, ktoré sú úhlavnými nepriateľmi malých chrobáčikov. Tušil, že každý v lese má svoje miesto, a každý živý tvor a rastlinka musí byť práve tam, kde je, aby sa les udržal pri zdravom živote. Ale načo sú ľudia, to mu práve nevedela vysvetliť ani stará, skoro päťstoročná mravčia kráľovná. Mravček bol presvedčený, že kráľovná má päťsto rokov aj keď ani len netušil, koľko nadýchnutí, aj keď veľmi hlbokých to je. Možno aj tisíc.

Takže vtedy pri tom aute, keď ľudia odišli do lesa zbierať huby, ktorých bolo toho roku neúrekom, sa mravček so sestričkou a bratrančekom začali okolo toho plechového čuda motať. Motali sa, motali až vliezli do takej sivej, vnútri úplne čiernej rúry, a keďže to boli veľmi zvedaví mravčekovia, začali liezť po nej dovnútra, hlbšie a hlbšie. Celé by sa to asi skončilo tragicky, keby mravčekova sestrička nebola povedala to, čo si všetci mysleli, ale ako chlapi to povedať jednoducho nemohli.

„Je tu smrad, tma a bojím sa.“ Zatiahla noštekom.

Ani ju veľmi neprehovárali, aby pokračovali ďalej, veď mohli pokojne povedať, že to ona, to dievča sa chcelo vrátiť a oni, džentlmeni sa podvolili aby ju zbytočne neplašili.

Už videli koniec rúry, už videli zelené stromy a kúsok oblohy, keď tu zrazu čudo zarachotilo a do chrbtov im udrela horúčava a sivý smradľavý dym. Ešte že  boli blízko, jednoducho ich to vyfúklo, a skôr ako by sa boli zadusili, sa ocitli na čerstvej voňavej zelenej lúke. Po zopár kotrmelcoch, keď sa už konečne prestali prevracať a kotúľať, nadskakovať, krbáľat a kopŕcať, a pozreli sa smerom kde čudo stálo, už tam videli iba utlačené byliny, a miesto bez akéhokoľvek poriadneho znaku, že tu nejaký človek bol. Nezanechali tu nič, iba smrad, ktorý aj za krátku chvíľu priateľ vetrík rozfúkal.

„Trááápnýýýý.“ Žirafa s okáľkou sa stále hádali, a mravček sa na nich nesmelo usmial.

„Vy sa na mňa nehneváte?“

„Čože?!“ prestali sa okáľka so žirafou prekárať, a obe vyvalili svoje takmer rovnako veľké oči na mravčeka.

„Hnevať? Veď si nám život zachránil.“

„Zachránil život?“ mravček už ničomu nerozumel „Veď som sa pošmykol.“
„Pošmykol, nepošmykol, nik by v tej situácii nebol zostal nepohnute stáť.“ Vložil sa do rozhovoru jazvec. „Bolo to veľmi nebezpečné, a aj by som vás bol na to upozornil, ale bál som sa, že by ste potom nespravili nič.“
„No teda,“ zvolal namosúrene roháč, „mali sme právo to vedieť.“
„Strč sa!“ Odvrkla žirafa. „A čo by si bol spravil, keby si to vedel? Jazvec spravil dobre. Ale prečo sa vlastne furt točíme okolo teba, teraz hovoríme o mravčekovi.“

Roháč sa síce nadýchol, že niečo povie, ale potom mlčal, a nadul sa, čo bolo samozrejme lepšie, lebo keď bol roháč nadutý, tak bol aspoň ticho.

A tak si posadali k nemu, celkom blízučko íverčekovým ušiam, lebo to na ňom všetci sedeli, a na potôčiku sa plavili, a okáľka začala pomaly mravčekovi rozprávať celý príbeh, ako a čo sa udialo od momentu, kedy konárik smutnej vŕby povolil, a kedy sa mravček šmykol a íverček sa začal na vlnke plaviť.

„Takže, keď konárik povolil a ty si sa zošmykol,“ hovorila okáľka, „nikto nebol schopný zachytiť tvoj pád. Nebol si sám, čo stratil rovnováhu. Ty si sa šmykol na blate aj so žirafou, ja na kúsku odtrhnutého lístočka skorocelu a roháč s jazvecom, chudáčikovia podľa mňa sa ani nešmykli, ako skôr skočili za nami, lebo jazvecovi sa kolená podlomili a roháč to sám asi nebol schopný ustáť.“ 

„A veru by som to ustál, keby...“
„To sme už počuli.“ Žirafa s roháčom neboli príliš veľkí priatelia, teda priatelia boli, ale takí nejakí nemastní, neslaní, ako by sa stále iba hľadali. „Pokračuj okáľka.“

„Íverček nám kus poodplával a my sme vedeli, že máme iba dve možnosti. Otočiť sa a plávať k brehu, alebo dohoniť íverček a vytiahnuť sa naňho. To vieš, aj keď začal roháč plávať k brehu, jazvec mu zavadzal, je ťažký a vo vode sa mu kožúšok napil vody a on bol aj dosť nemotorný, tak len roháč kričal Plávaj! a jazvec odpovedal Nevládzem! a takto po sebe hodnú chvíľu kričali, a kým bol všade chaos, jazvec kričal na roháča, žirafa a ja sme sa prevracali vo víre vody, jediný ty, mravček, si sa neprestal držať íverčeka a druhou rukou si stále zvieral žirafine kopýtko.

Žirafa, aj keď ju vlnka neustále prevracala, nepustila moje ucho a ja som zas kŕčovito držala roháčove klepeto. No a jazvec, ten bol zadrapnutý do roháčovej krovky možno aj nechtiac, lebo však on si pazúriky nestrihá. A túto celú reťaz si ty držal svojimi drobnými nožičkami v styku s íverčekom, ktorý ako jediný z nás vie plávať. Voda bola studená a divoká, hádzala nás raz do jednej strany a raz do druhej. Vlny sa prehadzovali cez naše telíčka a veľakrát sme narazili na drobné kamienky, ale ty si stále držal nás a íverček. Íverček nemá ruky, všetko si to musel zvládnuť sám. Ja už ani neviem ako sa to stalo, ale v jednu chvíľu sme sa roztrhli, keď sme v tom bláznivom, krútiacom sa a prevaľujúcom  kolotoči narazili na koreň stromu trčiaceho do stredu potoka. Na chvíľu stratila žirafa tvoju nožičku, ale trvalo to iba chvíľu. Kričal si na ňu, aby vedela kam má nohu natiahnuť,aby ste sa znova chytili.

Potom sa podarilo roháčovi zubadlami zachytiť íverček, samopašnosť divokej vlnky spôsobila, že sa íverček na chvíľu ocitol kúsok od roháča a ten nelenil. Už sme vedeli, že keď sa íverčeka chytil roháč, už sa ho nepustí. Teraz sme sa už iba hrozne báli že niektorý z nás sa neudrží, a rieka ho od nás zoberie úplne preč. Roháč sa silno držal íverčeka a jazvec sa dotiahol tiež, lenže so starými kosťami nebol schopný sám sa dostať hore, a tak som to musela spraviť ja, ktorá som bola k roháčovi najbližšie. Pritiahla som sa celkom až ku kraju íverčeka. Ten sa na mňa díval strnulo a iba opakovane šepotal: “Musí sa ti to podariť, okáľka, musí.“ Tak som ani moc nemala na výber, a ty si mi povedal, aby som vyšla po tvojom  chrbátiku a tak som to spravila. Zostala som stáť na íverčeku, ktorý sa podo mnou divoko hojdal, a ja som nikdy nebola na kurze chodenia po palube íverčeka, tak som nevedela ako mám chodiť. Lietalo to so mnou, hádzalo, dvakrát som sa prekopŕcla, ale íverček napol svoje lyká a tie vystúpili z dreva aby som sa ich mohla chytiť. Aj od neho to bolo úžasne. Ako prvého som vytiahla jazveca, lebo aj on mi potom vedel pomôcť povyťahovať ostatných. Samozrejme, inak sa nedalo, teba sme vytiahli ako posledného, lebo ty si bol ten najdôležitejší článok reťaze, ktorý nás držal pohromade a vďaka tebe žijeme.“
Okáľka sa na chvíľočku odmlčala a potom so zarosenými očami zopakovala „Vďaka tebe žijeme.“

„A ty sa pýtaš či sa na teba nehneváme, ty pohúk?“ zasmiala sa žirafa dobrosrdečne, a spustila tak veselosť, ktorá dala na chvíľu zabudnúť tomuto napnutému a dramatickému príbehu. 

Mravček zdvihol jednu nožičku a stisol predlaktie jazvecovi, ten ho pohladil po tykadlách a objal ho. Roháč objal žirafu a aj keď tá zostala prekvapená, neodtiahla sa, ale ešte viac sa k roháčovi pritúlila. Okáľka, sediac tesne vedľa mravčeka ho objala, a takto spolu, na čas desiatich nadýchnutí spočinuli. Íverček bol veľmi smutný, že nemá ruky ani nohy, že nemôže dať najavo, aký je rád, že má takých priateľov.

„Ale veď ležíme na tebe, veď ťa tak objímame.“ Povedala okáľka na íverčekov povzdych.

Potôčik zurčal ďalej, vlnka si spievala svoju odrhovačku, a naši šiesti priatelia sa tešili zo svojej prítomnosti. Slnko bolo už skoro nad hlavami, už aj zabudli, že boli mokrí, teplo lúčov ich už úplne vysušilo. 

„A vlnka čo? Tá nám pomáhala, alebo sa na tom dobre zabávala?“ spýtal sa mravček.

Nastalo ticho, do ktorého sa ozval rozvážny a múdry jazvec.

„Mravček, vlnka nie je nijako zodpovedná za naše životy. Ona robí to, čo má v živote najradšej. Ak my sme neopatrní, a bez upozornenia vojdeme do činnosti vlnky, môže sa stať, že nás jej činnosť zabije, ale s tým vlnka nemá nič spoločné, ona robí to, čo je pre ňu najdôležitejšie. Teší sa zo svojej prítomnosti. To my sme jej narušili ten jej úžasný kolobeh. A stalo sa, čo sa malo stať. Zachránili sme sa a vlnka nemusela prestať byť divoká. Toto sa v živote málokedy udeje. Ak začneš robiť to, čo máš v živote najradšej, môže sa stať, že to zomelie aj tvorčekov, ktorých si miloval, a ktorých si poznal predtým, a často sa to aj stáva, že ich navždy stratíš. My sme mali krásne šťastie, že sme to prežili a stále sme spolu.“

Mravček absolútne nechápal, čo tým chcel jazvec povedať, ale keďže to predniesol takým vážnym hlasom a so strnulým prednášajúcim postojom svojho chlpatého tela, mravček si domyslel, že to bolo asi niečo múdre, a tak iba prikyvoval hlavou a tváril sa vážne, presne tak, ako mu to raz mamička ukazovala, že ako sa má tváriť, keď bol na pohrebe svojho prastrýka zo šesťdesiateho tretieho kolena, o ktorom ani nevedel, že existuje. Ale, ako mu vtedy mamička povedala, bolo by nemiestne naháňať sa okolo truhly s bratrancami, aj keď ich to nesmierne lákalo.

„Amen.“ Struhla žirafa grimasu, a začala sa nekontrolovateľne smiať. „Som tak šťastná, že sme spolu, že sme na íverčeku, že sa plavíme dolu po riečke v ústrety dobrodružstvám. Juchúúúúúúúúú!“

Začala tancovať a za chvíľku už do rytmu potôčika tancovali všetci, a spievali si tú najotravnejšiu odrhovačku akú poznali. A vlnka si ju spievala s nimi.

Bol deň bolo svetlo, priatelia tancovali na íverčeku, veselie bolo všade naokolo, keď tu zrazu roháč prestal tancovať, okamih postál v sústredenom postoji, načúval a do všeobecného veselia vpadol otázkou:
„Nepočujete niečo čudné?!“