Riečka I.

 PRIATELIA SA ZOZNAMUJÚ

Je jeden obyčajný les. S obyčajnými stromami s obyčajnými listami a obyčajnými koreňmi. Tak ako to už pri lesoch býva. Konáre, kôru a v lete listy objíma čerstvý vzduch, osviežuje čerstvý dážď, či hrejú slnečné lúče, korene sa túlia k pôde a vode v tmavých zákutiach podzemia. Celý strom sa chveje existenciou pripravený poskytnúť človeku pokojnú náruč majestátnosti, pochopenia a prijatia. 

Les si žije svojim životom, každý kúsok stromu, či každý kúsok kríku je samostatnou bytosťou tvoriacou harmóniu čistoty a nesebeckej lásky.

Každý živý pohyblivý obyvateľ lesa dotvára prítomnosť ticha, pokoja, šťastia a spolupatričnosti.

Tento stav však nemal trvať dlho. Strom je z dreva a ako všetci vieme, rastie dlhé a dlhé roky. Počas týchto rokov sa slnečné lúče ako zlaté snopy schovávajú v dreve, a keď sa navrstvia, vytvárajú letokruhy uväzňujúce teplo zo slnka. Koľko letokruhov, toľko rokov slnečného tepla sa skrýva v dreve. A toto neviem iba ja, to vedia všetci a preto tí, ktorým je zima, rúbu stromy, pília drevo a kálajú na polienka. Potom doma polienka povkladajú do pecí, podpália a drevo vypustí na slobodu uväznené teplo slnečných lúčov a pošle ich do skromných izbičiek ľudí, ktorí teplo potrebujú. Strom to vie a strom je pripravený pomôcť ľudskému pokoleniu k prežitiu ku ktorému potrebujú oslobodené slnečné lúče, ktoré pre nich strom skrýva, aby zaliali teplom izbietky.

Preto treba stromy stínať s úctou, a s rešpektom treba aj kálať polienka, a dívajúc sa do ohňa poďakovať stromu za to, že nám dovolí prežiť zimu.

Takto sa v jeden jesenný prívetivý, ale chladný deň vydali traja drevorubači do lesa pripraviť si drevo na zimu. Traja veľkí chlapi so sekerami a pílami na pleciach, s pohľadom upretým do zeme, nezhovorčiví, tichí, robotní zložili svoje náradie, batôžky s jedlom a pitím na machom obrastený kameň pod strom neďaleko bystrého, drobného potôčka pohvizdujúceho si pieseň radosti.  Vyzliekli si ťažké kabáty z ovčej vlny, napľuli si do dlaní schytili do mozoľnatých veľkých rúk dvaja pílu, jeden sekeru a počali stínať a píliť vopred vyhliadnuté stromy.

Píla spievala, sekera cvendžala, drevo stenalo, neskorou jeseňou napoly zvädnuté listy lietali vzduchom, ťažké vzdychy námahy sa ozývali lesom. 

Bolo to kolo obeda, tesne pred prestávkou, akurát v momente, keď si už šli oddýchnuť, keď si jeden z chlapov povedal, že už sa ide najesť, len ešte raz zahryzne sekerou do stromu. Len čo si to pomyslel a len čo zaťal sekeru do dreva zrazu spod jej lesknúcej sa čepele odletel malinký íver. Íverček. Sotva väčší ako dlaň. A že to bol zručný drevorubač tak íverček odletel až do bystrého potôčk,a a ako to býva, a ako je to pre náš príbeh potrebné, malý íver sa celkom, ale celkom podobal na loďku. Už mu chýbala iba plachta a sťažeň a mohol si kľudne plávať aj proti prúdu.

A ako som už bol povedal, každý kúsoček stromu a kríku je samostatná bytosť tak aj náš íver, len čo vhupol do studenej vody potoka ihneď precitol.

Najprv ostal prekvapený. Čo to? Kto to? Ako to? Že je zrazu mimo svojho stromu. No nebol by to íver, ktorý by sme do rozprávky potrebovali, keby sa rýchlo nespamätal a neprispôsobil sa hneď novovzniknutej situácii.

„Fuj, to je ale chladná voda. Ako mi bolo dobre v tom strome, ako som si tam lebedil medzi ostatnými kúskami v teplúčku a chránený pred vetrom. A tu? Ajhľa! Zrazu je tu mokro a zima. Ešte, že som zdedil schopnosť plávať na vode a neponoriť sa.“ – prebehlo íverčeku cez lyká a potešil sa tomuto poznaniu. Tak, ako my ľudia používame hlavu na rozmýšľanie, tak používajú stromy miazgu ktorá tečie lykami a ktorá má tú istú funkciu ako náš rozum a keďže íver nemá hlavu, museli mu tieto myšlienky prechádzať lykami. Však kade inakade?

Ale predsa len lyká a miazga majú väčšiu výhodu ako hlava, lebo keby sa s nami dialo to, čo s íverčekom na hladine vody, iste by nám prišlo zle od žalúdka, čoho bol íverčok ušetrený lebo nielenže nemá hlavu, ale nemá ani žalúdok. Potôčik nadskakoval na kamienkoch, prelieval sa cez prekážky a drobné skalky, podomieľal sa pod brehmi a duril raky, a pritom si ešte aj spieval. Chvíľu, maličkú chvíľočku trvalo íveru, kým si zvykol na túto divokú hojdačku, ktorá nielenže ho divoko hádzala z boka na bok, zhora dolu, ale ešte ho aj kropila studenými kvapkami vody vždy, keď sa ho snažila nečakane a prudko rozhojdať.

A keď si už zvykol a pomaly vedel, čo bude kde nasledovať odovzdal sa tomuto divokému zážitku a užíval si zadarmo húsenkovú dráhu. Ležal na chrbte, to je tá časť, ktorá bola bližšie kôre, díval sa na nebo bežiace mu niekde dozadu, na oblaky a vtáky, na červeno-žlto-hnedo-zelené listy jesene, či pokrútené konáre, alebo zelené ihličie. Tam videl veveričku zbierajúcu lieskové oriešky a pripravujúcu sa na zimu, tam zase hundravého jazveca, ktorý statnému dubu rýpal noru medzi koreňmi, tam sojku sediacu na konári tesne vedľa neho, kým ešte bol súčasť stromu. Trávu, bylinky, kúsky hnedej zeme vyhodenej na povrch usilovným krtkom a hrdzavú líšku zvedavo ho pozorujúc ako nadskakuje na vlnkách šantivého potoka. 

Hojdanie ho uspávalo, oči sa mu zatvárali a už sa odovzdával do pokojného spánku, už sa mu pred očami mihali zlatožlté hviezdičky, neklamný to znak zaspávania, keď tu zrazu ŽUCH!

A ŠUCH a ŽBLNK a PRÁSK!

A zostal stáť. Voda mu obmývala telo. Divoko ho obtekajúc zanechávajúc na ívere stopy plynutia času, pokým on stál. 

„Nuž, čo to?“ Začudoval sa íverčok a poobzeral sa okolo seba. Veru, ihneď spoznal zradu. Z brehu do potôčika až pod hladinu trčal jeden veľký konár smutnej vŕby a on sa nanešťastie zakliesnil pod jeho mocné rameno. 

Íverčok sa začal nadhadzovať, trepať, skrúcať, vlniť, posúvať, len aby sa dostal spod koreňa a znova sa pustil dobrodružnou uspávajúcou cestou potoka, no všetko márne. Ešte sa metal, potom si chvíľu oddýchol a znovu sa začal skrúcať, mrviť, hniezdiť, len aby sa dostal spod konára.

Márna však bola jeho snaha. 

Jesenné hrejivé slniečko pomaly zapadalo, nad potokom sa začala rozťahovať hustá pani tma, tá tajnostkárska maskérka všetkých vecí, zvieratiek aj kríkov. 

Íver ešte chvíľu bojoval, no keď tma začala byť nepriehľadnou pomyslel si, že si na chvíľu oddýchne, chvíľu si pospí a ráno, ktoré je vraj múdrejšie večera bude pokračovať v oslobodzujúcej snahe. Kúsok dňa sa viezol na hladine potoka, no to sa mu tak zapáčilo, že súčasné väzenie pokladal za svoju najväčšiu doterajšiu prehru samostatného života.  

„Veru tak, nežil som dlho“, prebehlo mu lykami. „Zas len budem tu uväznený a chytený konárom a budem obmývaný vodou, ktorá bude pokračovať ďalej za rôznymi dobrodružstvami.“ 

A že to bol íver, ktorý aj napriek krátkemu času mimo strom stačil pričuchnúť k slobode a uvedomiť si, že sloboda je ten najväčší dar aký doteraz dostal, bol o to viac skormútený, že jeho púť skončila.

Lebo to si on naozaj myslel.

Prišla hustá noc. Hustejšia, ako inokedy. Zurčanie potoka znelo íverčeku v ušiach a to mu ešte viac drásalo jeho malú dušičku.

Nielenže je uväznený, ale ešte sa aj musí dívať ako voda pokračuje slobodná ďalej v ústrety zážitkom ktoré, a o tom bol presvedčený, ho čakajú.

Vôbec nevedel a ani nemohol vedieť, čo ho čaká nižšie v smere toku vody, ale bol si istý, že niečo tam predsa len bude. A ako to v takýchto prípadoch býva vôbec sa nemýlil.

Očká mu už klipkali a na vnútornej strane viečok sa mu premietal divý fantazijný film o rôznych príšerách a zážitkoch, ktoré by prežíval, keby „..som tu nebol uväznený ako v strome!“

Na brehu niečo šuchlo. Tenučký piskľavý hlások zvýskol. 

„Juj! Či som sa pošmykol, ešte že som nespadol do vody. Ale však no a čo, treba vyskúšať všetko, no nie?“

„Áno,“ odpovedal íverčok, lebo on si myslel, že sa to s ním rozpráva ten hlások.

„Juj, kto si? Nevidím ťa.“ Hlások bol zrazu bližšie.

„Tu som, pod konárom. Zakliesnený ako v pasci.“

„Kde, nevidím ťa. A čo si?“

„Ja som íver.“
„Íver? To je čo? Ako vyzeráš? Ako vlk?, alebo ako sova? Alebo ako včela? Lietaš, alebo  sa plazíš, aj ma zješ, alebo ľúbiš iba med, či iné chrobáčiky, alebo ohrýzaš kôru, či vyberáš si sladký nektár z kvetiniek? Alebo si veľký ako medveď, či jeleň? Máš krídla, alebo máš štyri nohy....“
„Stop! Počkaj chvíľu!“ Zvolal íver. „Veď ti ani nestíham odpovedať. Ja som íver. Som zo stromu, drevorubač keď zasekne sekerou, tak odletí kúsok dreva a to som ja. A ty si kto. Nevidím ťa.“

„Ja som mravček. Bývam v mravenisku kúsok odtiaľto a všetci ma už určite hľadajú, lebo ma všetci ľúbia a keď neprídem na večeru, tak ma zas maminka bude hrešiť a ocino sa bude na mňa mračiť spoza stola, ale ja budem vedieť, že ma aj tak majú radi , lebo aj keď mám bračekov a sestričky tak nás majú naši rodičia spočítaných a vedia, keď im niekto chýba, a potom začnú chodiť od mravca k mravcovi a pýtať sa či niekto nevidel.....“
„Stačí, stačí... Veď mi nemusíš hneď všetko hovoriť.“

„A čo tu robíš?“ spýtal sa mravček

„Čo by som tu robil, veď hovorím, že som tu zakliesnený pod konárom...“
„Aj ja som už bol zakliesnený pod takou halúzkou, keď sme sa s mojimi súrodencami šmýkali dolu mraveniskom, mne sa stalo, že som sa namiesto šmýkania zgúľal a ako som sa gúľal a prevracal tak som sa nejakovsky zakliesnil pod takou malinkou halúzkou, ktorá bola taká ploská a tenká že sa mi dostala...“

„Jemine!“ Znova zvolal íver. “To budeš zakaždým takto rapotať? Kedy vlastne dýchaš? Však stále iba hovoríš.“
„Dýcham vtedy, keď nehovorím. Moja mamina sa ma to už pýtala tiež, ale ja mám na to taký trik, ja vždy keď niečo hovorím, tak hovorím a viem pri tom aj tak troška dýchať a keď nehovorím, tak potom dýcham poriadne, aby som dobehol to, čo som pri hovorení zameškal, aby som sa úplne nezadusil, lebo keby som sa zadusil...“
„Stačí, stačí... POMOC!!“ Íverčok by si už teraz prial, aby mravčeka nikdy nebol oslovil. Radšej by bol zakliesnený aj celý život, keby ho niekto oslobodil od tohto táraja

„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtal sa mravček .

„Na túto otázku som čakal.“
Mravček sa začudovane pousmial

„Tak prečo si nič nepovedal? Ja som veľmi silný, moja sestrička hovorí, že som silnejší ako medveď, lebo keď som jej raz pomáhal s rozsypanými semienkami ľubovníka tak som nepotreboval žiadnu pomoc a svojimi...“
„Potrebujem sa odtiaľto dostať. Pomôžeš mi?“
„Jaska, to nič, to sa tu iba zapriem a šup...“

Mravček sa zaprel štyrmi nožičkami do zeme a dvoma zostávajúcimi do íverčeku, zasilil sa, zaškľabil sa, napäl svaly a...
... íverčok sa ani nepohol.  

„Asi to je nejako zvláštne tam zaseknuté, troška by si mi mohol pomôcť aj ty.“ S drobnou výčitkou zamumlal mravček a zamračil sa drobnými vráskami okolo nosa..
„Veď pomáham...!“ Skoro urazene zvolal íverčok. „Veď tlačím a posúvam sa, robím čo môžem!“
Chvíľu obaja funeli, dychčali, morili sa ale ani náznak pohybu, ktorým by sa íverčok dostal spod konára, nenastal.
Mocovali sa, napínali svaly, ťahali, dychčali, zapierali sa no íverčok sa ani nepohol.

„Asi to takto nepôjde, a aj keď mám silu ako medveď, lebo ako som povedal, keď som pomáhal sestričke s tými semienkami...“

„Čuš!“ zahriakol prílev slov íverčok „Nepočuješ nič?“
„Nie.“
„Lebo sa ti ústa nezavrú, počúvaj chvíľu.“ Íverčok skoro šeptal.

A naozaj, keď mravček na chvíľu stíchol bolo počuť kúsok od nich jemné šušťanie

„To iba les hovorí niečo v nočnom vetre, tiež som si to myslel keď som bol...“
„Ešte raz ti hovorím, čuš!“ Skričal už nahnevane íverčok

Do šušťania sa ozvalo aj jemné dychčanie. Klopýtanie, dupot a neskôr hlas podobný srnke.

„Je tu niekto?“
Mravček sa už nadychoval, že spustí tirádu, keď si íverčok položil prst cez ústa, a aj keď bolo v tme slabo vidieť, mravček si ten pohyb všimol a zostal ticho.

„Odpovedzte mi, je tu niekto? Veď som vás počula na desať skokov jeleňa. Ozvite sa.“ Hlas prechádzal do vyšších a nižších tónov, dýchanie bolo počuteľné a prerývané.

Íverčok s mravčekom boli ešte chvíľu ticho, lenže mravček to dlho nevydržal.

„Kto si, ukáž sa!“ Vyzval neznámeho.

Spoza kríkov sa vynorilo divné zviera. V tieni ho nebolo dobre vidieť, ale oboch našich priateľov zarazilo malé telo a vééééľmi dlhý krk.

„Ja som žirafa.“
„Žirafa?“ zvolal mravček. „Také zviera nepoznám, som zvedavý ako vyzeráš, dúfam, že pri nás vydržíš do rána, aby sme si ťa mohli prezrieť, lebo keby si odišila a ja by som ťa neuvidel, ako by som toto zvestoval ostatným mravčekom v našom mravenisku. To viete videl som žirafu. A ako vyzerala, nuž ja neviem, lebo som ju vlastne ani nevidel len som ju počul. Ako by sa na mňa dívali? Možno by si aj mysleli, že táram, alebo, že si vymýšľam...“
Íverčok prevracal v tme neviditeľnými očami a akoby mimochodom povedal:

„Mne je úplne jedno, ako vyzeráš, keď mi pomôžeš dostať sa z tohto zajatia, budem tvojim večným dlžníkom.“
Akoby bičom praskol, zrazu bolo ticho. Tá veta znela skôr ako verejný prísľub a íverčok sa jej veru troška aj zľakol. Až po chvíli sa ozvala žirafa

„A prečo by som ti mala pomáhať? Čo z toho budem mať?“

„A čo by si z toho mala mať?“ spýtal sa íverčok.
„No ja neviem, niečo, lebo keď z toho nebudem nič mať, tak čo ma do toho, že si tam zakliesnený? Je mi to úplne jedno, a tak ako som prišla môžem kľudne aj odísť a nechať vás na pokoji.“
Íverčok si všimol, že mravček chce niečo povedať, z jeho našponovaného tela a hlbokého nádychu, len sa zľakol, že keď sa žirafy niečím dotkne, že ona naozaj odíde, a on tu zostane už naveky uväznený, tak iba ticho zasipel, aby mravčekovi zabránil niečo povedať.

„Nemôžeš niečo vykonať len tak, len preto, aby si niekoho oslobodila?“ Skúsil ísť na žirafu íverčok takto od lesa.
„Sám si sa do toho dostal tak sa sám aj osloboď.“
Toto už ale nedalo mravčekovi, takáto neokrôchanosť.

„Vieš čo?! Si obyčajný sebec!“
Za silného povzdychnutia íverčeku sa ozvala žirafa.

„Keď sa ti nepáči, ja tu ani nemusím byť, aj tak som bola iba zvedavá, kto to tu stále a bez prestania tliacha.“

Skôr ako prehovoril namosúrený mravček, skočil mu íverčok do reči.

„Prepáč mu, je to taký všadebolko, a taký tárajko. Mohla by si mi pomôcť a ak by si mi pomohla, mohol by som ťa previezť cez riečku, lebo ja som íverčok a viem plávať.

„Mňa vôbec nezaujíma kto si.“ Pokrčila žirafa plecami a prevrátila očami.

Napriek tejto neokrôchanej vete zostala stáť na mieste, položila si kopýtko pod bradu a posmešne utrúsila.

„Ale rada sa pozriem, ako sa tu budeš štorcovať, ako sa budeš snažiť, možno sa aj zapotíš a bude sranda.“
„To nie je pekné, čo hovoríš.“ povedal mravček.

Zostala chvíľa ticha, íverčok sa už zmieril s tým, že zas tu zostane s mravčekom sám, že žirafa, ktorá bola pre neho nová nádej sa otočí, a pôjde si po svojom, keď tu zrazu prehovorila.

„Dobre, pomôžem ti, keď ma naozaj prevezieš na druhú stranu riečky.“
Íverčok si vôbec nebol istý, či to v takom silnom prúde zvládne, ale vidina uvoľnenia mu do úst vložila drobnú a nevinnú lož.

„Prenesiem.“

„Tak poďme na to.“ Povedala žirafa.

Mravček sa zaprel do íverčoka, žirafa do mravčeka a začali tlačiť.

Mocovali sa, svaly napínali, nožičkami sa do zeme zapierali, dychčali, funeli, ale íverčok sa ani nepohol.

„No jasné, kto by sa iný vedel takto zakliesniť ako íver.“ Zafunela žirafa a pľasla sa kopýtkom do stehna.

„Veď ešte skúsme.“ Vyzval mravček oboch, a tak znova skúšali, ale íverčok sa ani len nepohol.

Po hodnej chvíli snaženia si mravček a žirafa sadli do mäkučkej trávy.

„Čo s tebou?“ spýtal sa mravček

„Nič, ja ho tu nechávam a robte si čo chcete.“ vzdychla unavene žirafa.
Íverčok sa naplašil, že tu zostane sám a tak len hlesol.

„Kamaráti, vedže nie tak. Keď sa nám aj nedarí, nenechávajte ma tu samého aspoň sa troška porozprávajme, poklebeťme, príbehy nejaké si povedzme, veď tu nemôžem zostať úplne sám.“
„Neboj sa ja ťa neopustím.“ Zvolal mravček a na počudovanie aj žirafa prikývla hlavou na dlhom krku.

A tak tam sedeli a rozprávali sa. Dozvedeli sa, že žirafa je zvieratko z ďalekej krajiny, ktoré sa sem dostalo úplne náhodou a to tak, že zvieratká v Afrike si robili šmýkačku a urobili ju takú dlhú a takú šmykľavú, že keď sa spustila žirafa, tak vyletela do takej výšky že preletela cez more a pristála v lese rovno na zadočku na mäkké papradie.

Keď im to žirafa hovorila, tak sa smiali až sa skoro za bruchá chytali, aj íverčok by sa chytal keby sa  mal čím.

V takejto dobrej nálade a so smiechom úplne prestali dávať pozor a počúvať okolie. Všeobecná veselosť vám je veľká potvora, v takej rozšafnej nálade zabudnete pozorovať čo sa okolo vás deje, sústredíte sa iba na rozprávanie kamaráta a na nebezpečie číhajúce z lesa ani len nepomyslíte.

„Vidím a počujem, že je tu nejako veselo, čo keby vás tu našiel medveď, alebo kuna?“

Zaznel niekde spoza vodných bylín neznámy sípavý hlas. Našim trom kamarátom by si sa krvi nedorezal, strnulý mravček ani nožičkami nevedel pohnúť a žirafa sa zo strachu prevalila za svojim dlhým krkom na chrbát, lebo už aj tak jej bralo veľa síl udržať sa posediačky. S takým krkom to nie je vôbec ľahké, len si to niekedy skúste, dá to zabrať, a stojí to naozaj veľkú námahu. Mravček aj žirafa otočili hlavy za zvukom hlasu, iba íverčok, keďže nemá hlavu, ako si isto pamätáte, vytáčal oči, skoro mu vypadli z lýk. Ale nič nevideli.

„Hah,“ znova ten hlas „mám pocit, že som vás vyplašila, ale to som nechcela. Ja nie som nebezpečná, teda pre mravčekov a čudných tvorov s dlhými krkmi.“

„Ja som žirafa a tam odkiaľ som, vôbec nie som čudná.“
„No veď hej, veď ja sa nehádam, ja som sa s nikým nikdy nepohádala a nikdy nehovorím nikdy.“

„Teraz si to povedala.“ Hlesol mravček ale už to hneď oľutoval.

„Jaký si ty len múdry. Ty sa v tom nevyznáš, a nechápeš  čo to je byť dospelý, ty si asi iba taký malinký mladunký mravček.“
„Ako viete kto som? Je tu tma tmúca a ja si nevidím ani na kúsok tykadielka.“

„Lebo ja som okáľka a tie majú výborný zrak, hlavne v noci, lebo sme nočné zvieratá. A ty, prečudesný tvor si kto, a čo tu vôbec robíte? Oslavujete niečo?“
„Ja nie som prečudesný tvor ja som žirafa.“
A žirafa rozpovedala aj okáľke, ako sa tu objavila a čo jej prítomnosti v tomto lese predchádzalo. Po vypočutí tohto zvláštneho príbehu sa znova pustili všetci do smiechu a napriek tomu, že okáľka sa snažila tváriť vážne, aj jej mykalo kútikmi úst, až sa nakoniec rozosmiala tak, že dokonca prehlušila všetkých ostatných.

Potom jej íverčok rozpovedal svoj príbeh a spoločne sedeli na kraji potôčika na mäkkom papradí.

„Tak tu len tak neseďme a poďme to skúsiť.“ Povedala okáľka.

Mravček sa zaprel do íverčoka, žirafa do mravčeka a okálka do žirafy.

Mocovali sa, svaly napínali, nožičkami sa do mäkkej zeme zabárali, dychčali, funeli, tlačili, ale íverčok sa ani len nepohol.

„Trocha nám musíš pomôcť.“ Povedala okáľka íverčeku „Nemožeš tam len tak ležať a naverímboha čakať, že všetku prácu za teba spravíme my. Musíš byť k sebe troška zodpovedný; aj ja keď chcem niečo spraviť nemôžem sa iba spoliehať na iných, musím aj ja niečo pre úspech podniknúť.“

„Ale veď ja sa snažím, len to nie je také jednoduché, nemám ruky ani nohy, môžem sa iba vrtieť, hmýriť, nadhadzovať sa, skrúcať, ale sám sa zaprieť nemôžem.“
„Čo nevidíš, že nemá ruky?!“ Zapojil sa rozhorčene aj mravček

„Áno, nevidíš?“ Zapojila sa aj žirafa

„No veď dobre, dobre.“ Zašomrala zmierlivo okáľka a pokračovali v snažení.

Ale íverčok sa napriek veľkému úsiliu priateľov ani len nepohol.

Unavení a zmorení si sadli do mäkkej a jemnej trávičky na kraji potoka a  spolu hĺbali nad tým, ako dostať íverčok z tejto nezávideniahodnej situácie. Na chvíľočku mraky ustúpili a na oblohe sa zjavil mesiac v splne a striebristá žiara odhalila zvláštnu partičku priateľov. Uvažovanie o tom, ako dostať íverčok zo zajatia bolo však natoľko vážne, a natoľko ich pohltilo, že si túto zmenu, kedy si sami seba mohli v pokoji obzrieť ani len nevšimli. Už boli priatelia a priatelia ani nemusia vedieť ako každý z nich vypadá, lebo to ako kto vypadá nemá nič spoločné s tým, čo k nemu cítite, a keďže mravček sa už pokladal za dobrého priateľa íverčeka, žirafa za ešte lepšiu priateľku íverčeka a mravčeka, akosi sa v tejto situácii  za členku partie začala pokladať aj okáľka.

Sedeli a dumali, dumali a sedeli. Na nič užitočné však neprišli.

Boli pokusy, boli. Ale keď len niekto z nich zrazu zvýskol že má riešenie hneď na to, ako si to vypočuli si aj povedali.

„Toto teda nie...“

„Ja za medveďom nejdem.“ Odpovedala okáľka, keď ten návrh mravček odvážne predložil. 

Íverčeku veru už začalo byť aj smutno, uvedomil si, že nebude môcť od nových priateľov čakať a vyžadovať, aby s ním zostali nielen túto noc, ale už na dlhé a dlhé dni až do konca jeho žitia, pričom vôbec ani len netušil, ako dlho taký íver môže žiť. Ani si neuvedomil ako, ale takto uvažoval nahlas.

„Čo ja viem, ako dlho taký íver môže žiť, čo je mňa do toho, nikdy som nad tým nerozmýšľala, mám kopec svojich starostí s týmto dlhým krkom. Myslíš, že to je bohvieaká  paráda ťahať takúto opachu stále so sebou? Myslíš, že je to bohvieaká sranda? Čo tvoj život?! Ale čo môj krk?!“

Íver až teraz pochopil, že rozprával nahlas, troška ho aj zamrzelo, že svojimi ťažkosťami otravuje iných a žirafa vyzerala ako niekto, kto sa o cudzie problémy vôbec nezaujíma, a tak ospravedlňujúco povedal:

„Prepáč, neuvedomil som si, že rozprávam nahlas.“
„Nezaložíme si ohník?“ zvolal zrazu plný nadšenia mravček „Mohli by sme ho preskakovať tak, ako som ja preskakoval ohník, ktorý som založil spolu s bratrančekom na kraji nášho mraveniska, ale keď to zbadali naši rodičia...“
„Šibe ti?“  rozohnila sa žirafa a prísne na mravčeka pozrela. „Nepotrebujem tu nikoho ďalšieho, čo by nám tu mal dávať rozumy, ako pohnúť s týmto drevom.“
„Si necitlivá.“ Zamiešala sa okáľka a pozrela sa obviňujúco na žirafu. Tá preglgla a slinka jej cestovala dlhým krkom možno aj desať minút.

„Neskoro.“ Počuli spoza veľkého balvana zafunieť. „Už som vás počul. Kričíte tu ako na lesy aj keď ste v lese a vôbec si nedávate pozor na nebezpečné tvory. Máte šťastie, že som vás tu objavil skôr, ako nejaký útočný zver, ktorý by sa ani nepýtal kto ste, a hneď by vás všetkých zožral. Ešteže som prišiel ja, lebo ja som mierumilovný a aspoň takto som vás upozornil a možno ochránil pred nebezpečenstvom.“
„A ktože si?“ spýtal sa mravček „Lebo ja som mravček, vo vode je íverčok, veľa mňa sedí žirafa, ktorá ti potom povie ako sa sem dostala a za mnou sa krčí okáľka.“
Všetci priatelia prevracali očami a dúfali, že túto tajnú informáciu novo príchodzí hosť nezneužije. Aj keď mravčekovi vŕtalo v hlave, ako by ju mohol zneužiť.

„Ja som roháč. Mám obrovské hryzadlá, ale nebojte sa, nebudem ich proti vám používať, používam ich skôr na ochranu svojich malých chrobáčikov, ktoré so ženou máme v neďalekom hniezdisku. Čo tu vystrájate a prečo nespíte? Už ste mali byť dávno doma vo svojich pelieškoch.“

Jediný, kto bol schopný zhrnúť zmysluplne to, čo sa udialo doteraz bola okáľka, aj keď jej sem tam íverček skočil do reči, a spolu museli krotiť mravčeka, aby aspoň niečo vysvetlili. Keď skončili, roháč sa otočil na žirafu a spýtal sa

„A ty čo?“
„Čo, čo? Ja nič, ja si tu sedím a kašlem na teba.“
„Hohoho... zlatá moja, takto sa s dospelými nerozprávaj, musíš mať k dospelým úctu.“
„Áno, a čím si ju asi tak voči mne zaslúžili? Ja mám úctu k tým, ktorých poznám osobne, Teba vidím prvý krát, vôbec som sa s tebou doteraz nestretla, a tvoja prítomnosť na tomto svete mi je úplne a nadobro ukradnutá.“

„Mladá dáma sa takto nespráva, keby som ja...!
„Ale nie si.“
Roháč sa aj začudoval, odkiaľ mohla žirafa vedieť, čo mieni povedať a zostal aj prekvapený, že to žirafa celkom presne odhadla, že jej chcel povedať „keby som ja bol tvojim otcom tak by som...“

Íverček si všimol, že sa tu chýli k hádke a tak zmierlivo požiadal žirafu, aby rozpovedala roháčovi svoj príbeh.

Roháč sa iba usmieval, kým sa ostatní smiali na celé kolo, bol príliš vážny a moc sa íverčeku nepáčil, ale nakoniec si íverček povedal, že každý sme nejaký a nebude treba sa roháčom zaoberať, keď pôjde preč, samozrejme až potom čo mu pomôže dostať sa spod konára.

„Nuž tak čo s vami, skúsim vám teda pomôcť, a keďže ste mi to tak pekne povedali tak sa pokúsim s vami zatlačiť na íverček, aby sa pohol a mohol sa vydať na dobrodružstvo po rieke, aj keď sám neviem, čo si myslí, že ho tam čaká.“
„No len sa nezblázni. Za to, že ty nemáš žiadny sen, tak ho nesmie mať nik? Musíš všetko skaziť? Ja verím, že tam čakajú úžasné dobrodružstvá, tak nebľaboc a poď pomáhať.“ Odsekla žirafa, a roháč by sa aj bol urazil, no povedal  si, že by iba zbytočne trpel íverček, ktorý nemôže za nevypláchnutú žirafinu pusinku. A možno sa takto v Afrike bežne hovorí.

„Poďme.“ Zavelil.

Mravček sa zaprel do íverčeka, žirafa do mravček, okáľka do žirafy a roháč do okáľky.

Mocovali sa, napínali svaly, nožičkami sa zabárali do čiernej zeme, funeli, dychčali, stenali, no íverček sa ani nepohol.

 „Toto takto nepôjde.“ Nechal sa počuť roháč.

„Ale choď? Naozaj? Na to, aby si nám toto povedal sme ťa tu naozaj nepotrebovali.“ Odsekla žirafa, no roháč si ju už nevšímal, jednoducho si povedal, že toto nie je osoba, s ktorou by mal viesť nejaký dlhý zmysluplný rozhovor. Povedal si, že zrejme žirafe niečo preletelo popod nos, a že nemá zmysel sa zavzdušňovať.

„Skúste to ešte raz, priatelia“ Poprosil íverček, aby zjemnil žirafkine slová. 

Tak sa pokúsili znova, ale íverček bol ku konáru ako prirastený. 

Po neúspešnom treťom pokuse si všetci priatelia znova sadli do mäkkého machu a oddychovali. Roháč sa obzeral okolo seba a už by aj bol šiel, no stále pociťoval hanbu, že napriek svojim silným a veľkým čeľustiam nie je schopný pomôcť viac. Toto ešte nezažil, doteraz keď  v rodine bolo treba niečo spraviť, niečo rozhodnúť, niečo veľké vykonať bol to on,  kto sa vždy postavil a svojim rozhľadom situáciu vyriešil.

Noc už pokročila. Nočné vtáky vylietavali zo svojich skrýš a rozhliadali sa po potrave. Kvičali, škriekali, pískali, vŕzgali svojimi hlasmi, až sa lesom ich zvuk ozýval. Mohutné stromy stáli v tichosti nočného bezvetria pokojne pozorujú našich piatich priateľov, lebo roháč si už so sebavedomím jemu vlastným povedal, že tiež patri do tejto priateľskej skupiny, aj keď si bol istý, že žirafa by určite mala nejaké námietky. To ho ale netrápilo, proste sa zmieril s tým, že žirafa nebude to pravé orechové v tomto hlúčiku divných tvorov.

Samozrejme, že čudná sa mu zdala aj svojou postavou, ale nikdy by to nebol priznal, lebo o ňom si všetci mysleli, že všetko vie, všetko vyrieši a každá úloha je pre neho iba taká malinká prekážka v živote, ktorú hravo zvládne a prekoná. Aspoň jeho rodina si to o ňom myslela, a nakoniec bol rád, že nech sú roháčatá akékoľvek, našťastie nemá doma žirafu.

Potok žblnkal, prerývane hlasotal, samopašne sa smial a bezstarostne poskakoval okolo íverčeku akoby sa mu vysmievajúc že nemôže ďalej.

Oddychujú, sledujúc nočnú prírodu sedeli piati priatelia a ani si nevšimli ako si k nim prisadol tichý tvor. Bol taký tichý, že ho ani dýchať nebolo počuť, a keď prehovoril, okáľke zabehlo chutné semienko trávy a rozkašľala sa tak, že spolu s hlasom prišelca to na žirafu zapôsobilo fatálne a ako obyčajne, keď sa naplašila, prevrátila sa za hlavou na chrbát a roztiahla nohy dlhočizné na šírku svojho malinkého tela. Roháč, nech si o sebe myslel aký je vynikajúci strážnik a ochranca dostal poriadku dávku studenej sprchy pomyselného zlyhania. Jediní kto zachovali pokoj bol unavený íverček, pretože jemu už bolo všetko jedno a potom mravček, ktorý sa nevýslovne tešil z každého nového člena, a bolo mu vlastne jedno kto to je, len aby to bol niekto nový a neokukaný, lebo to mravček potreboval každú chvíľu nejaký nový podnet.

„Dobrý večer.“ To bola veta, ktorá skoro zadusila okáľku. „Dúfam, že vám nevadí, že som si k vám prisadol, všakáno.“

Po počiatočnom šoku okáľky a žirafy, a kým zbieral roháč posledné zbytky svojej dôstojnosti sa aj íverček zaradostil novému prišelcovi.

Len kým stihol odpovedať, mravček ho predbehol svojou bezprostrednou výrečnosťou.

„Jasné, že nám to nevadí. Poseď si troška a povedz nám kto si, my sa ti zase tiež predstavíme a kým som minule najprv hovoril ja, tentokrát by si sa najprv mohol predstaviť ty, lebo aj keď ma moji rodičia učili, že keď niekam prídeme tak by sme sa mali predstaviť... vlastne áno veď ty si prišiel tak by si sa teda mal predstaviť, no nie je tak? No čo, nie je tak?“

Mravček zostal prekvapene ticho stáť, lebo sa mu málokedy udialo, že mohol dohovoriť a že nebol zahriaknutý v polovici vety. 

S očkami plnými zmätku sa pozrel na íverček „No nie je tak?“

Ale íverček mu už neodpovedal, bol príliš unavený a smutný z toľkých neúspešných pokusov o vyslobodenie a už sa aj rozhodol, že len čo svitne ráno, poďakuje svojim priateľom a požiada ich, aby ho opustili, veď predsa ich nemôže nútiť, aby s ním zostávali, aj tak už ich obral o kopec času.

Najviac o čas obral mravčeka, ktorý ale napodiv bol jediným z partie nestrácajúc dobrú náladu, stále pobehujúc plný energie.

„Ja som jazvec a vidím, že íverček je vo vode a nemôže sa pohnúť.“  Povedal novoprišelec a poškriabal sa na brade pazúrikom. To bolo celkom dobre vidieť, lebo práve v tom momente znova raz vykukol mesiac spoza mraku a oblial les striebristým jasom odrazeného slnečného svetla.

„Teda.“ Obdivne vydýchol mravček a žirafa tiež uznanlivo pokývala hlavou na dlhom krku.

„Doteraz sa každý pýtal, čo sa stalo.“ Uznanlivo poznamenala okáľka.

„A to nie je všetko.“ Povedal jazvec „Ty si žirafa, pokiaľ sa nemýlim.“

Tak toto už bol záhul. Priatelia zostali stáť s otvorenými ústami hľadiac na jazveca ako na zjavenie.
„Odkiaľ to vieš.“ Spýtal sa roháč, nahnevaný, že je niekto rozumnejší ako on.

„Nuž, viem. A viem toho ešte oveľa viac. Ak sa potrebuje íverček oslobodiť potrebujete páku.“

„Akú páku?“ začudoval sa mravček, keďže o páke počul raz v živote, keď sa ešte ako malé bábätko objavil na kraji lesa kde práve zastalo auto s hubármi a keď vystúpil z auta muž, žena mu kričala či zatiahol brzdovú páku, aby im neušlo to čudo, z ktorého vystúpili. Že to čudo sa volá auto mu vtedy povedala mravčia kráľovná, ktorá to musela vedieť, lebo mala hádam päťsto rokov.

„Takú, čo by ste zapreli tuto hľa pod tento trs trávy a kým jeden koniec podložíte pod konár, za druhý budete ťahať a tým íverček oslobodíte.“

Ten je aký múdry, pomyslela si žirafa a prvýkrát sa rozhodla nepodpichovať tohto tvora, ktorý si z akýchsi nepochopiteľných príčin zaslúžil jej rešpekt. Či to bolo tým tónom hlasu, alebo uvážlivými pohybmi, alebo múdrymi očami alebo tým, ako prišiel, či aké vedomosti hneď na začiatku preukázal, a či iba tým, že ju spoznal a dal jej pocítiť akési vnútorné uspokojenie, že nie všetky tvory v tomto lese sú absolútne hlúpe. Pche.

„A odkiaľ vezmeme takú páku?“ spýtal sa mravček, ale len čo to dopovedal, hneď mu svitlo. To však ale využila žirafa a pichľavým hlasom šibla po mravčekovi

„Tak ju asi treba nájsť, no nie?“ A mrkla sprisahanecky na jazveca , ale keďže bola tma a jazvec nič nevidel, tak sa nič  neudialo.

Priatelia s rozbehli do lesa a do íverčeka zavítala nádej. Čo keď sa jazvec nemýli, čo keď sa to naozaj podarí, čo keď bude znova plávať v ústrety dobrodružstvám, novým zážitkom a novým priateľom. Ale čo s týmito priateľmi? Veľmi íverčeku prirástli k srdcu, aj keď ho potôčik veľmi lákal, bude mu za priateľmi smutno.

A možno sa to jazvecovi vôbec nepodarí, možno sú to len také taľafatky, ktoré nefungujú, a on tu bude musieť zostať do konca svojich dní. Nebude to až také hrozné, aj keby priatelia odišli, lebo ako ich už za ten jeden večer spoznal, určite by ho chodili navštevovať.

Takto mu prechádzalo hlavou, čo ešte nevedel a čo si myslel, že by mal vedieť, a čo by bol rád vedel. Ako sa jeho priatelia zachovajú, či mu budú oporou, alebo len zmiznú a viac sa neukážu.

Zostal v stave, v ktorom si akoby nevedel vybrať, čo je lepšie, a čo by ho viac potešilo.

Kým sa takto umáral, kým takto rozmýšľal a lyká zapekal z lesa sa vynorila okáľka a v ručičke zvierala dlhú silnú paličku, ktorú sa zvieratká chystali použiť ako páku na vypáčenie íverčeka z pasce spod konára smutnej vŕby.

Tak ako im bol jazvec povedal, kraj paličky vopchali priatelia pod íverčeka, opreli o malý kamienok a chystali sa potiahnuť za opačný koniec paličky a oslobodiť tak íverčeka.

Lenže tie isté myšlienky, ktoré prechádzali v lykách íverčeku prechádzali aj v mysliach jeho priateľov. A keď íverčeka oslobodíme, čo bude? Odpláva v ústrety dobrodružstvám, nechá ich tu na brehu potôčka? Keď tu íverček nebude, už nič nebude také ako doteraz. Áno bola to iba jedna noc, ale v živote zvieratiek je to ako v živote ľudí rok. To sa už tvoria nádherné priateľstvá.

Za všetkých to povedala okáľka.

„Íverček náš, keď sa to podarí a ty budeš voľný, už nebude čas na dlhé lúčenia, voda ťa strhne a bude ťa vliecť nižšie a nižšie po prúde, budeš natoľko zamestnaný samotným kormidlovaním, že sa s nami ani nestihneš rozlúčiť, preto si myslím, že by sme si mali povedať teraz zbohom, aby sme potom neboli smutní, že sme to nestihli. Rada by som ti teda povedala, že ak sa to podarí, prajem ti šťastnú cestu a veľa, veľa dobrodružstiev a sem-tam si na nás aj spomeň. Na mravčeka, žirafu, roháča, jazveca a mňa.“
Ostatným priateľom sa v očkách objavili slzy. Nevedeli, či sú to slzy radosti, alebo smútku, ale všetky vedeli že sú to určite slzy dojatia.

Íverček, chcel ešte niečo povedať, ale slzy mu zaplavili oči a nevládal ani ústa otvoriť, iba napoly privrel oči na rozlúčenie, a šepol:

„Zbohom kamaráti.“

Mravček, spolu so žirafou, okáľkou, roháčom a jazvecom  potiahli koniec paličky a tak, ako im jazvec hovoril, konárik smutnej vŕby sa hneď nadvihol a uvoľnil cestu íverčeku. Najbližšie idúca vlnka ho schytila, strhla do prúdu divoko sa s ním pohrávajúc na chrbte vlnky, a rozprávka by sa v tomto momente skončila, keby… keby sa mravček nepošmykol.

Lenže on sa pošmykol...

A spadol do studených a prudkých vôd potôčika stiahnuc so sebou žirafu, ktorá stiahla okáľku a tá stiahla do vody roháča a ten jazveca až sa všetci zrazu začali topiť vo vlnke, ktorá zobrala aj íverčeka.

Okáľka zalapala po dychu, cez privreté oči videla vydesený pohľad íverčeka, vo víre vlnky točiaceho sa mravčeka, labkami šermujúceho jazveca, dlhým krkom mávajúcu žirafu s rozškľabenými prekvapenými očami, a v celej svojej vážnosti topiaceho sa roháča.

A ešte počula žblnkot vody a tichučkým, ale zato veselým hláskom spievajúcu vlnku:

Vlnôčka vlnka

Na hladine žblnkám

Na hladine potôčka 

Ja som vlnka vlnôčka

... a potom už iba ticho...