Orechov Dvor XXVII.

 VYŠŠIA BERE

Už päť dní sa v osade  nič závažného neudialo. Zostali im nevyriešené dve vraždy a Lucia bola čím ďalej, tým viac presvedčená, že vraždy starostu a Prísnej nesúvisia s tým šialenstvom, čo sa v osade dialo. Nevedela, odkiaľ tá myšlienka prichádza, ale nevedela sa toho nedobytného pocitu vzdať. 

V sobotu teda nahovorila Vlada, aby s ňou šiel do osady, že sa poprechádzajú po okolitej prírode. Nepovedala mu samozrejme, že sa prejdú z osady až k lomu, aby si znova prezrela miesto činu, aj keď ani nedúfala, že by tam niečo po forenzných objavila. 

Zaparkovali pred krčmou, vystúpili z auta, Lucia si pretiahla kríže. Práve šiel okolo farár s konskou nohou, tak mu len kývli na pozdrav.

“Dobrý deň, už ste tu dlho neboli, ako sa máte?” Pozdravil ich úprimne.

“Ďakujem,” odvetila Lucia. “Teraz máme kopec práce v Meste, a u vás sa zdá, že je zas všetko v poriadku.”

“No je to len pár dní, ale snáď nám už Božia vôľa nechá vydýchnuť.”

“Snáď áno.”

Otočila sa mu chrbtom, pretože dnes nemala záujem rozvíjať rozhovor. Bola presvedčená, že po všetkom tom pátraní už im osada nič nové nevie povedať. Bola hrozne unavená a od prechádzky očakávala, že spolu s Vladovou prítomnosťou sa troška nabije. Vlado obišiel auto, chytil ju za ruku a povedal jej, aby ho teda viedla, že on tu je prvýkrát v živote. Prikývla a vydala sa smerom do lesa, kde plánovala cezeň prejsť, potom po poľnej ceste širokých polí až k lomu. Prechádzka tak na hodinu, hodinu aj pol, podľa tempa, aké nasadia. Keď sa pohli, mala pocit, že sa tam nedostanú ani za rok. Hodnú chvíľu šli mlčky a Lucia si spomínala na výsluch Pastuchu, ktorého zbalili, len čo prešiel exitom na letisku. Bol tak prekvapený, že vôbec neprotestoval. Hodili mu kufor do auta a odviezli si ho na stanicu, kde ho usadili do vypočúvacej miestnosti a poskytli mu pohár vody. Až teraz sa Pastucha zmohol na protesty, čo mu však nebolo nič platné. 

“Ste podozrivý z vraždy.” Vyhúkol naňho Ivan, aj keď popravde nemali na neho vôbec nič. Nebolo to príliš korektné, dokonca by z toho mohol byť aj prúser, ale Ivan sa tak proste rozhodol. Pastucha dvakrát hlasno preglgol a do očí sa mu tlačili slzy. Dokonca sa za pár sekúnd rozplakal.

“Čo, vina vás tlačí?” Opáčil Ivan. 

Sedel s Luciou proti nevysokému blonďavému chlapíkovi so sýtymi modrými očami a peknou nežnou tvárou, s pleťou, za ktoré by niektoré ženy vraždili. Ruky mal položené na stole, klepali sa mu až sa nedokázal napiť z plastového pohára bez toho, že by nerozlial. 

´Tento má byť vrah?´Spýtala sa samej seba Lucia, ale nahlas nič nepovedala. Dohodli sa, že výsluch bude viesť Ivan.

“Poznali ste Ondra Švárneho?” Spýtal sa vážne a hlbokým hlasom.

Pastucha iba prikývol.

“Treba, aby ste to povedali a hovorte jasne a zreteľne, nahrávame to.”

Ivan si až teraz uvedomil, že zmienka o tom, že je podozrivý nemusela priniesť iba pokarhanie od veliteľa, ale aj obranu Pastuchu a vyžiadanie si právnika. Ivan by sa za svoju prostorekosť najradšej nakopal do zadku. Našťastie, Pastucha bol v takom šoku, že mu to ani nenapadlo.

“Áno, poznal.” Odvetil poslušne hlasno a zreteľne.

“Ako?”

“Čo ako?” Zrejme bude potrebovať chvíľu času, aby sa upokojil a sústredil.

“Len pokoj.” Chlácholila ho Lucia. “Máte čas. Ako ste ho poznali?”

Znova preglgol a odpil si z pohára.

“Dobre.”

“Ako dobre?”

“Boli sme asi dva roky partneri.”

“Kedy?”

“Nepamätám si to, ale sú to už roky. Možno štyri, či päť.”

“Poznáte Karola Lobotku?”

Skormútene prikývol.

“Ondrík s ním mal románik v dobe, keď sme boli vážne spolu.”

“Podľa našich informácii, ste boli pár.”

Zahniezdil sa a pretrel si oči. Na ruke mu zostal vlhký fľak sĺz.

“Veď hovorím, že keď sme boli vážne spolu, to ste si z toho nedomysleli, že sme boli pár?”

Ivan zahanbene prikývol.

“Prepáčte. Vy ste žili na Orechovom Dvore, však?”
“Áno, všetci traja.”

“A boli ste trojica?”

“Nie! To nie!” Ohradil sa urazene. “Neboli sme trojica. Ja som mal vzťah s Ondríkom a Karol sa do toho priplietol. Ja som mal s Ondríkom vážny vzťah, a Karol bol len taká Ondríkova bokovka.”

“Vy ste o tom vedeli?”

Najprv nie, ale to by som musel byť slepý, keby som si to nevšimol.”

“Ako na vás zapôsobilo, keď sa pán Špaček začal stretávať s pani Galovou?”

“S pani Galovou?” Prekvapenie Pastuchu bolo tak nefalšované, že Ivan nadobudol presvedčenie že o tom nič nevie.

“Áno, s pani Galovou, vy ste o tom nevedeli?”
“Nie. Ale ako som povedal, že sú to už roky.”

“Odsťahovali ste sa s pánom Lobotkom?”

“Áno.”
“Ako to? Nevadilo vám, že vás pán Špaček pod… Teda, že má aféru aj s pánom Lobotkom?”

“Ako by som to vysvetlil.” Odkašľal si. “Viete, je to už okolo sedem rokov. Najprv sme boli partneri Ondrík a ja, viete… Tú aférku s Karolom mal asi mesiac po tom, čo sme… Teda, čo začala naša vážna známosť a je to ako vo vzťahu muža so ženou. Proste to skončilo a ja som Ondríkovi odpustil, lenže potom po nejakých mesiacoch ma Amorov šíp zasiahol a ja som sa zaľúbil do Karolka, ale viete, nechcel som byť ako oni dvaja a tak som to hneď povedal Ondríkovi.” Stíchol, zahľadel sa kamsi do falošného zrkadla, a v očiach sa mu nahromadili slzy, ktoré mu začali stekať po líci.

“Ondrík bol sklamaný a ja som nedokázal žiť v osade, ani Karolko nie, tak sme proste odišli a začali sme bývať v meste. Odvtedy som o Ondríkovi nepočul, teda prepáčte, počul, ale tak, iba ako sa mu tam vodí, inak sme sa nestretávali…”

“A potom zomrel pán Lobotka.”

“Áno, zrazilo ho auto.” Ruky si priložil na tvár, a začal vzlykať. “Prepáčte, aj keď to už je dávno… Odvtedy som sám.”

“Boli ste zrejme smutný a cítili ste sa opustený.” Pokúšal sa mu pomôcť Ivan, no Lucia naňho pohoršene zazrela, pretože si domyslela, čo bude ďalšou Ivanovou otázkou.

“Áno, sám a opustený.”

“A tak ste znova nadviazali vzťah so starostom.”

“Prosím?” Znel prekvapene a tak, ako pri Galovej, aj teraz mu Lucia uverila, že mu to ani nenapadlo.

“Chcete mi povedať, že ste sa o to nepokúsili?”

“Och,” vzdychol, a smutne sa usmial. “To už bola mŕtva história. Ja už som ani nevedel, ako by ma Ondrík prijal, a keď sme odišli, vôbec sme sa s  ním nekontaktovali, proste sme to odstrihli.”

“Slepá ulica?” Spýtal sa Ivan Lucii, keď stáli na druhej strane falošného zrkadla a dívali sa na Pastuchu, ako sedí za stolom, bradu na prsiach, tričko zmáčané slzami s rukami v geste modlitby na stole.

“Naprosto.” Odvetila.

“Zas sme sa nepohli ani o piaď.”

“Nie, nepohli.”

Ivanov telefón sa mu v ľavom nohavicovom vrecku rozozvučal zvonením. Miloš ich volal do kancelárie, vraj má jóbovku.

Keď vošli do kancelárie, sedel Miloš za počítačom a nad ním stála Jana, nakúkajúc mu ponad plece. 

“Ty si už doma?” Spýtala sa Lucia.

“Hej, počúvaj Miloša.”

“Tak, to sa poserete.” Usmial sa.

“Hovor.” Vyzval ho Ivan.

“Prešiel som si všetky firmy, nielen tie s najväčším počtom nehnuteľností. Šiel som poctivo po zozname a asi v druhej tretine som narazil na firmu, kde bol konateľ nejaký pán Lužinský.”

“Lužinský? To meno som ešte nepočul.”

“Počkaj, počúvaj, je to úžasné.” Zahriakla Jana Ivana.

“Lužinský… Šiel som ďalej a narazil som na to meno znova. Teraz nebol konateľ, ale bol člen dozornej rady. O pár miest znova. A  o pár miest znova. Spočítané, zrátané, pán Lužinský má 18 firiem, z ktorých každá vlastní troška nehnuteľností tu a troška tam. A keď som to hodil do excelu, súčet jeho nehnuteľností je oveľa vyšší, ako najväčšieho developera. Hah.”

“Dobre, máme tu teda Lužinského, ktorý cez rôzne firmy vlastní najviac nehnuteľmostí, je teda človekom, na ktorého nás upozornil Aladin.” Zhrnul Ivan, no všimol si, že Miloš sa stále usmieva. Tak nejak tajomne, záhadne, no oči mu blískali ako dva drahokamy v slnečnom svetle. Nedalo sa to nevšimnúť.

“Vidím, že ešte niečo máš.” Hlesol Ivan.

“Má.” Zvolala Jana, nadšenejšia ako sám Miloš.

“Čo je to?”

“Pozrel som sa na sociálne siete, pretože som chcel vidieť, čo je to ten Lužanský za vtáka, keďže som o ňom nikdy nepočul. A listujem si a listujem a vyhľadávam. Facebook mi našiel osem Michalov Lužinských a ja som bol presvedčený, že snáď nie je taký sprostý, aby si založil profil pod svojim menom pri takej aktvite. A hádajte čo?”

“Bol taký sprostý.” Ozvala sa Lucia.

“Hej bol, ale ešte niečo.”
“Čo? Doboha, už nenapínaj.” Zahučal Ivan a bol by sa doňho pustil z pozície šéfa.

“Trpezlivosť, šéfinko.” 

“To musí byť naozaj pecka, keď to tak naťahuješ.”

“Tak som ho nakoniec našiel, a ten somár mal reálny profil, dokonca aj s adresou, ktorá sa zhoduje so zápisom z registra firiem.”

“A?”

“Tak som si to teda potvrdil a začal som mu surfovať po jeho stránke. Chlapci, on bol taký somár, že sa s takým málokedy stretnete.”

“Ale prečo? To, že má 18 firiem, ešte neznamená, že robí niečo nekalé, prečo by sa mal schovávať. Takých poznáme, čo figurujú aj vo viacerých firmách ako v osemnástich.”

Ivan sa na Mira pohŕdavo pozrel spod obočia.

“Má tam asi tristo fotiek, tak si ich listujem, pozerám, samé fotky z dovoleniek. Maledivy, Kuba, Bahamy, Laponsko. Nastupuje do Ferrar potom do Lamba, slní sa na terase domu, kde aj dovolenka musí stáť môj ročný plat. A zrazu, čo to nevidím… Aha.”

A otočil obrazovku na Ivana a Luciu, ktorí sedeli za stolom. Na fotke sa objímal s peknou ženou v strednom veku, s krásnou postavou, aj keď na nej už bol vidieť zub času.

“No, nejaká blondína, šak s takým majetkom ich musel mať desiatky. Čo je na nej zvláštne.” Spýtal sa Ivan.

Miloš klikol na fotku a točil kolečkom na myši čím sa obraz zväčšoval. Potom fotku posunul, až bola tvár ženy v strede obrazovky.

“Ja som tú ženu už niekde videla.” Zašepkala Lucia.

“Však?” Jana sa usmievala od ucha k uchu.

“Kto je to?”

“Nože pozri lepšie a zaspomínaj si.”

“Do riti.” Vzdychol Ivan. “Vydarená.”

“Kto?”

“Tá, čo prenajímala byt Prísnej.”

“Tá?”

“Presne tá.”

“Tak som začal pátrať v evidencii obyvateľstva,” pokračoval Miloš. “Je to pokrvná sestra pána Lužinského.”

“No a?” Miro sa zvedavo spýtal, ale napätím ani nedýchal.

“Čo vám to zašepkal Aladin, keď ste sa ho pýtali na Teklu?”

“Pozri na majiteľa najväčšieho počtu nehnuteľností.”

“To je hovadina.” Neveriaco kývala hlavou Lucia.

“Nie, nie je.” Zahlásil Ivan ticho, postavil sa od stola, nahol sa nad neho a oprel sa oň zovretými päsťami.

“Ahoj Tereza.” Pozdravil Ivan vážne šéfku protidrogového. Stál pri telefóne vo svojej kancelárii a všetci jeho kolegovia sa tlačili pri dverách. Držal slúchadlo aparátu, ktorý používali aj v tejto dobe mobilných telefónov, pretože to bola interná linka bez napojenia na verejnú telefónnu sieť.

“Ahoj.” Odzravil ho v telefóne ľadový hlas Máčikovej. 

“Tereza, potrebujem sa ťa na niečo spýtať.”

“Už sa nehneváš?” V hlase jej zachytil pobavenie. Čert, aby ťa zobral, pomyslel si. Iba ťažko trávil to, že im zobrali prípad Loly, aby vraj nenarušili nejaké obrovské vyšetrovanie v súvislosti s novým dílerom drog, ktorý sa tu objavil po tom, čo v krátkej, no na obete početnej vojny zahynul dovtedajší šéf ich malej mafie. Veľa sa hovorilo o albáncoch, iba Ivan tomu nedokázal uveriť. Mesto bola malá aglomerácia, a ak tu aj bola medzinárodná mafia, potom určite operovala cez prostredníkov. 

“Čo by som sa hneval? Proste máte niečo v merku a vyšetrovanie vraždy by vám to mohlo narušiť. Čo s takou situáciou? Veď to bola iba prostitútka a fetka, takú netreba vyšetrovať.”

“Takže si nahnevaný.” Poznamenala Máčiková.

“Skôr roztrpčený, ale nie preto ti volám, aby som si na tebe vylial tú roztrpčenosť.”

“A prečo.”

“Na niečo sme narazili.” 

“Na čo?”
“Teraz sa možno budeš hnevať ty, ale mne to proste nedalo…”

“Kurva, Ivan, ak nám to poseriete, prisahám ti, že prídeš o kreslo.” Máčiková sa vedela rozčúliť behom stotiny sekundy, ale tak rýchlo aj vychladla.

“Preto ti volám, nechcem, aby sme vám niečo posrali.”

“Tak o čo ide?” Spýtala sa už zase pokojne.

“Iba jedna otázka. Prišli sme na niečo, čo nám dáva iba jeden výsledok a ja chcem, aby si mi ho potvrdila. Ak mi ho nepotvrdíš, budeme pokračovať.”

“Takže? Tá otázka?”

“Je Tekla pani Vydarená?”

Na druhej strane linky zostalo ticho, akoby sa niekde prerušilo vedenie.
“To ti nemôžem povedať.” Odvetila Máčiková nakoniec.

“To mi stačí.”

“Kde ste na ňu narazili?”

“Keď som skončil s Aladinom, pošepol mi iba, aby sme hľadali niekoho, kto vlastní najviac nehnuteľností a tak sme narazili na Lužinského, brata Vydarenej.”

“Ivan, okamžite to zastavte.” Jej hlas bol ostrý ako britva a drsný ako šmirgeľ.

“Takže je to ona.”

“Prestaň! Prestaňte s tým, nech robíte čokoľvek. Mám to spraviť cez šéfa?”

“Nie. Dávame od toho ruky preč, neboj.” Povedal Ivan, zložil slúchadlo a pozrel sa na svojich kolegov, ktorí stále stáli na jednej hromade pri dverách, ako roj včiel, ktoré stratili úľ.

“Až sa bojím, ako identifikuje Michajlov toho malého sráča, čo prišiel za Prísnou. Kedy má prísť?”

“Dnes o pol piatej.” Odpovedala Lucia a naplno pochopila, čo tým Ivan myslel. Ak bol ten sráč díler, prípad prevezme protidrogové.

Michajlov prišiel o pol piatej, na fotkách, ktoré mu predložili spoznal blonďavého mladíka s riedkou bradou. Dano Lysý bol známou firmou, raz za obchodovanie s drogami sedel, odsedel si trest a teraz ho len monitorovali. Vzhľadom na svoje kapacity asi nie dôsledne, pretože sa zjavne k obchodovaniu vrátil. To ale spojilo Prísnu s Teklou nielen ako známe, kde jedna druhej prenajímala byt, ale už aj ako ženy zapletené v obchode s narkotikami. A keďže Tekla bol projekt, na ktorom už sedem mesiacov pracovalo protidrogové, Ivan vedel, čo musí spraviť a tak druhý krát telefonoval Máčikovej a tá mu druhý krát povedala, že ak budú pokračovať, príde o kreslo. Ani nie desať minút po tejto jej vyhrážke zazvonil telefón na Ivanovom stole a keď Ivan vyslovil vetu “Áno, šéfe.” vedel celý tím, že vraždu Prísnej už oni riešiť nebudú.

Ivan bol navrhnutý na vyznamenanie a celý tím na odmeny ako uznanie za vyriešenie vrážd v osade, ale všetci vedeli, že to bola záplata na hlbokú ranu policajného srdca.

Tak toto sa udialo v piatok, deň predtým, ako Lucia pozvala Vlada na prechádzku po okoli Orechovho Dvora. Bol krásny jarný deň a Lucia nemohla uveriť, že sa teraz pachtia snáď v 25 stupňovej teplote, keď ešte pred pár týždňami sa šmýkali na zamrzutej rose po cestách osady. 

“Čo si tak ticho?” Spýtal sa.

“Nechce sa mi o tom hovoriť.” Odvetila.

“Prečo?”

“Som sklamaná a hrozne naštvaná.”

“Čo sa stalo?”

“Mali sme v prádle dve vraždy, jednu prostitútku a jednu ženu z tejto osady a o oba sme prišli.”

“Ako to?”

“No najprv sme mysleli, že vražda starostovej asistentky súvisí s tými v osade, no  nakoniec to bolo všetko inak.”

“Ako?”

“Vlastne ani neviem, ale bola v spojení, aj keď nevieme v akom, s prípadom, ktoré rieši už sedem mesiacov protidrogové a vraj aby sme tam neboli ako slony v porceláne tak nám prípad odobrali.”

“Prečo ste ho nemohli riešiť v súčinnosti s nimi?”

“V súčinnosti s nimi to už tých sedem mesiacov rieši kraj.”

“Aha, to je blbé.”

“Hej, to je blbé.”

Sledovali svoje kroky na mäkkej podložke lesného chodníka tvorenej z popadaného lístia. Jarná vôňa im šteklila nos a Lucia si kýchla. 

“Na zdravie.”

“Ďakujem, tu našli Juditu. V tomto kríku.”

Vlado ticho prikývol.

“Ako by to bolo v minulom storočí.” Vzdychla.

“A starosta?”

“Ten nič, nemáme vôbec čoho sa chytiť, počkáme ešte pár týždňov a ak sa nič neobjaví, dáme ho do škatule a snáď sa tu objaví tá jemná blondínka z amerického seriálu a vyrieši odložený prípad.”

Usmial sa.

“Páči sa ti?” Spýtala sa a priložila si hlavu na jeho rameno.

“Kto?”

“No tá blondína z odložených prípadov.”

“Nepoznám ten seriál.”

“Pozri si ho, celkom zábavný.”

“Prečo?”

“Celý prípad vyriešia iba na zákade svedeckých výpovedí, jeden klame, ale druhý hovorí pravdu a tak usvedčia toho, čo klame. Celkom fajn.”

“To mi pripomína Colomba.”
“Prečo Colomba?” Začudovala sa.

“Nevšimla si si?”

“Čo?”

“No, už od začiatku filmu má jedného podozrivého a toho naháňa až dovtedy, kým ho neusvedčí.”

Zasmiala sa.

“Ozaj, to som si ani nevšimla. Ale zas je to zaujímavé tou jeho dedukciou.”

“Áno.” Prikývol a dal jej pusu na ryšavé vlasy.

“Je mi s tebou dobre.” Šepla.

“Aj mne s tebou.”

Listy na stromoch sa premieňali z bledunko zelenej do tmavšej. Jar pokročila, vtáci spievali ostošesť, v lese bolo ticho, ani vánok nezafúkal. Cítila jeho prítomnosť, jeho vôňu, jeho pevné rameno. Uvažovala, ako budú spolu, ako by sa mohol vyvíjať ich život, ako to bude vyzerať, keď jeden bude vyšetrovateľ a druhý patológ. Ako sa budú starať o deti, závislí na tom, kedy ich kto odvolá k nejakému prípadu, alebo k mŕtvemu telu zazipsovanom  v čiernom vreci.

“Na čo myslíš?” Spýtala sa.

“Na sex.” Odvetil úprimne. 

Odtiahla sa od neho a pohoršene sa naňho pozrela.

“Veď už máš osemnásť, či?” Nevinný a odzbrojujúci úsmev sa mu rozlial po tvári.

“Hej.”Odvetila a buchla mu drobnou päsťou do ramena.
“Au!” Zjajkol teatrálne.

“Ale je tu krásne, asi by som sa sem v pokoji presťahovala.” Vzdychla.

“A čo ten sex?”

“Aj ten bude, neboj.” Zasmiala sa.

Stále kráčali po tom mäkkom chodníku, no kraj lesa sa blížil, poznali to podľa slnečného svetla, ktoré naberalo na intenzite. Pred nimi sa zrazu objavilo široké pole s cestou uprostred, ktorá ho delila na dve časti, ako keď Mojžiš rozdelil more. Na poli sa zelenali oziminy, hrdo sa tlačiace z pôdy. Z príjemného chladného lesa sa behom niekoľkých metrov dostali na pole a pokračovali v ceste. Lucia plánovala prísť až k lomu a aj keď pôvodne tam chcela ísť preto, aby sa presvedčila, že forenzným nič neuniklo, teraz to pokladala za hlúposť. S Vladom jej bolo tak dobre, že by neváhala, aby sa to pole nikdy neskončilo. Ako keď pozerala dokumentárny film z 50-tych rokov ako hrdinovia Sovietskeho zväzu  zúrodňovali polia. Ako rozorávali celiny. Nech bol ten film akokoľvek populistický, budovateľský a komunistický, musela pozerať s obdivom na tie obrovské lány ukrajinskej zeme. Otec žartoval, že stačilo Belarus naštartovať, zadrôtovať volant tak, aby držal smer a spať na hompáľajúcej sa stoličke buldozéra. Kým prešli na koniec poľa, musela byť noc.

Nevedela si to predstaviť, bolo to ako orať more. Spomenula si, ako ju raz otec poslal na prázdniny svojej mame, Luciinej babke a poprosil ju, aby Luciu troška zapriahla do robty, aby aj ona spoznala, čo to je pracovať na poli. Babke sa to nejako nevidelo, dievčisko malo sotva dvanásť rokov a radšej by bola, aby si oddýchla, aby sa s kamarátkami vybláznila v neďalekom potoku, či aby sa učila šiť, alebo šúľať ľan a konope. Babka ešte stále vyrábala látky svojimi silami. Od pestovania, cez spracovanie, výrobu nití a tkaní na starom drevenom stave, schovanom za poľnohospodárskym náčiním v stodole. Luciu tento proces uchvátil a vždy, keď bola robota súvisiaca s výrobou tkaniny, nútila otca, aby ju zaniesol aspoň na víkend babke. Tá jej dovolila robiť všetko, okrem česania ľanu. Bála sa, že by si mohla ublížiť. Najprv skosené byľky usušila, potom ich znova navlhčila a začala ich trepať v takom nástroji na lámanie stopiek. Potom ich namočila a mlatíla nimi o oceľový hrebeň. Babka sa bála, že by si pri tom búchaní mohla trepnúť rukou po oceľovom hrebeni. Preto jej to nedovolila.

V jedno ráno bola Lucia so sesternicou dohodnutá, že pôjdu na potok mlynčeky stavať a rýchlo do seba ládovali biely domáci chlieb na hrubo natretý žltkavým maslom a zlatistým medom, a zapíjali čerstvo nadojeným, ešte teplým kravským mliekom z porcelánového hrnčeka s bledomodrými bodkami, len aby mohli ísť čím skôr na potok. Sedeli, nohy im ledva dočahovali z drevených stoličiek na cimentovú podlahu, hompáľali nimi, a smiali sa od ucha k uchu, oblizujúc stekajúci med z hrán krajca. 

“Dievčatá, dnes pôjdete repu jednotiť.” Povedala babka, keď im dolievala mlieko.
“Čo to?”

“Pôjdete so mnou, repu jednotiť, budete vytrhávať slabé, ukážem vám.”

“Ale babka,” protestovali. “My chceme ísť na potok.”

“Otec povedal, že ťa mám aspoň raz, či dvakrát do roboty na roli zapojiť.” Odvetila babka a ešte sa spýtala. “Dobré je mliečko?” Ešte dnes cíti tú plnú a hustú smotanovú chuť.

Obe prikývli.

“A dlho to trvá?” Spýtala sa Monika staršia a veselšia sesternica Lucii.

“Nie dlho, každá budete mať iba jeden riadok a keď dokončíte, môžete ísť. Veď vás nechcem zodrať, na to prázdniny nie sú.”

“Tak dobre, jeden riadok, to je v pohode.” Mrkla Lucia na Moniku. “A za chvíľu už môžeme stavať mlynčeky, a možno prídu aj chlapci.”

“Ale dievčiská, o chlapcoch sa vám sníva?”

“Jasné babi.”

Dojedli, babka ich naložila na malú káru a viezla ich najprv po asfaltovej hradskej, potom po poľnej ceste, až zastali. Obe vyskočili z káričky rovno medzi riadky malej, snáď desať centimetrovej vysokej mladej repy.

“Tak jeden riadok babka, sedí?”

“Sedí Lucka, jeden riadok.”

“Pokiaľ? Po ten krík?”

“Kúsok zaň, drahá, a to nie je krík, to je asi 150-ročný dub.”

Až keď ju babka opravila, všimla si Lucia, že sa drobné zelené rastlinky na obzore strácajú. Akoby mala triediť repu na oblohe.

Vlado ľahko dýchal, pozerala úkosom na jeho peknú tvár s ledabolo upravenou bradou.  Miluje ho? Čo ona vie? Snáď áno, aj keď sa ešte nemilovali, možno zistí, že je to hrozný milenec a pustí ho k vode. Spomenula si na Petra, a na to, ako vždy skoro zošalela, keď ju priviedol k orgazmu. A čo mu to pomohlo? Bože, ako musela zatínať zuby do pier, až jej vytryskla krv. Bránila sa tomu, povedala si, že si musí pozor dávať, ale keď jej kŕč stiahol brucho, keď jej tá bláznivá slasť prebehla spomedzi nôh až niekde za uši, zahryzla si opäť do pier tak, že ju potom boleli aj dva dni. Celé telo sa jej naplo, keď jej jazykom masíroval klitoris a pritom jej jemne končekmi prstov hladil pysky až mala pocit, že jej ryšavé vlasy zošedivia. Niekedy napla nohy tak, že sa ráno cítila ako po maratóne s obrovskou túžbou zopakovať to len, čo bude ochotný to znova robiť. A on to ochotný bol. Pár nocí si myslela, že ju orgazmus ani neopustil. Mala pocit, akoby jej oxytocín,dopamín a serotoním vytekali ušami, ako ten najsladší koktejl. A on zatiaľ medzi jej nohami mľaskal ako labužník. A čo mu to pomohlo?
Spomenula si na vtip, ktorý niekde počula, že najlepšie si to človek spraví sám. Nie, Peter to robil oveľa lepšie, ako to kedy dokázala, divoko trúc klitoris svojimi prstami. A čo mu to pomohlo?

Ešte nevedela ako ju uspokojí Vlado, ale aj keby to nebolo tak božské ako s Petrom vedela, že to bude krajšie.

“Ale dievča, chlapa ktorý ti to spraví tak, že sa na druhý deň ani nebudeš vedieť postaviť, neopúšťaj.” Kládla jej dobromyseľne na srdce mama. Ó nie, mami, nestačí to.

Akoby jej Vlado čítal myšlienky, pevnejšie ju k sebe privinul. Lucia si ho otočila, a vtlačila mu pusu takú, že ostal ohromene stáť. Rozhliadla sa po opustenom poli a stiahla ho na zem. V ten deň k lomu nedošli a Lucii to vôbec nebolo ľúto.