Orechov Dvor XXVIII.

 ORECHY

Kúsok za osadou bol malý les stromov vlašských orechov. Pre dnešných mladých obyvateľov tam stáli od veku-vekov. Môj dedo hovorieval, že orechy majú zo všetkých stromov najkratší vegetačný život. Že posledné každú jar založia listy, a ako prvé ich na jeseň zhadzujú. Nikdy som to neoveroval, dokonca túto “pravdu” šírim po okolí dodnes. Keď som bol dieťa ja, skutočne som to tak na Orechovom Dvore pozoroval, ale ako sa hovorí, to, čo pozorujete sa môže líšiť od toho, čo pozoruje niekto iný. 

Miloval som koláče, ktoré robila moja babka a rád som jej pomáhal pri mletí orechov. Nie pri ich otvárani, tú robotu som zas neznášal. Nikdy sa mi nepodarilo vybrať celý orech ani pekne oddeliť škrupinky, vždy som ich musel dočisťovať prstami ktoré ma potom boleli, ako fras.

Hrozne mi ale chutili zelené orechy, teda tie, kde som musel pracne šúpať aj ich silný zelený a voňavý obal a šúpať aj tenučkú blanku z jadra, aby som si ho potom hodil do úst a pôžitkársky chrúmal.  Celé prsty som mal čierne od tej šťavy zeleného obalu. Umyť sa to nedalo, a černota schádzala iba postupne, niekedy vydržala aj dva týždne. Babka teda napiekla podlhovasté orechovníky a ja som sa zalizoval. Boli šťavnaté a sladké a v ústach zanechávali mazľavý povlak.

To dedo, ten z orechov robil orechovicu, vraj užitočnejšie, ako nejaké koláče, čo lepia hubu. Orechy museli byť mladé, zbieral ich na moje narodeniny, v poslednej dekáde júna, aby sa dali ešte ľahko rozkrajovať. Ale aj pri tejto práci zostali na rukách čierne fľaky. Rozkrojil ich na polovičky, zalial vodkou a nechal stáť na slnku tri týždne. Potom ich zlial, pridal trocha vody, zamiešal, uložil do tmy znova na tri týždne, a potom si nalieval a potroške pil, vraj na žalúdok. Aj mne dal líznuť, ale iba vtedy, keď nás babka nevidela, tá by mu dala!

“Tá by mi dala, keby nás videla.” Hovorieval a usmieval sa popod fúzy.

Keď som bol malý, často som do toho lesíka chodieval a túlil som sa ku kôre, alebo po nich lozil a keď som bol unavený spal som v rázsochách. Mal som taký dlhý opasok, a aby som nespadol, uviazal som sa o konár, ako mi to dedo odporúčal, a ako som to čítal v knižke o Tarzanovi. Alebo som iba sedel na tráve, opieral sa o kmeň a počúval šušťanie listov.

“Toto do kompostu nedávame.” Hovorieval dedo na orechové listy a ja som sa nikdy nepýtal prečo. Dali sa aj fajčiť, tie listy, keď vyschli, robili sme si s kamarátmi cigarety z cigaretových dutiniek, ktoré som ukradol dedovi. Tá chuť bola hnusná, ale pocit vyfukovaného dymu nám prinášal dospelosť.

V Orechovom Dvore bolo toľko orechov že kto nerobil koláč, alebo orechovicu, ten ani nebol osadník. V každom dome ste ich našli. 

Plody ľudia sušili a používali na pečenie aj v ľadovej zime. Z okien sa rinula ich vôňa vždy, keď ženušky otvorili dvierka na peci a z nich sa vyvalila para na miniatúrnych kvapôčkach nesúca arómu. 

A cez Vianoce slávnostne vstupovali matky rodín so sviečkou a priali všetko, čo sa priať má. Celá rodina sedela za stolom a s úctou počúvali vinše mamy. Otec sa potom postavil, schytil do ruky štyri orechy a slávnostne prednášal:

“Aj keby sme sa do všetkých sveta strán rozbehli tak, ako tieto orechy,” a hádzal ich do štyroch kútov vždy po jednom. “Nech sa na Vianoce znova stretneme za jedným stolom.”

A tie orechy ležali v kúte až do ďalších Vianoc a nikto sa ich neodvážil odtiaľ zobrať.

Orechový les, orechy ako pochutina aj ako symbol boli jednoducho prítomné v osade a nik si bez nich nevedel život predstaviť, alebo ak aj áno, bol by chudobnejší.

Orechy boli proste ich súčasťou, akoby s nimi zrastené. Nikto netušil, že by im mohli aj škodiť.

Vladov hlas znel v telefóne tak zvláštne. Ivan, ktorý hovor vo svojej kancelárii prijal, ho nevedel definovať. Skoro by povedal, že bol nadšený. Ten hlas. No zároveň z obsahu správy ani nevedel, ako by mal jeho nadšenie prijať. Na jednej strane mu Vlado  hovoril zásadnú informáciu no na strane druhej si Ivan predstavil ten ohromný kus práce a popravde, ani Vladovi neveril, teda skôr sa mu to zdalo nepravdepodobné.

“Ale prečo práve teraz? Tento rok?”

Vlado nevedel.

“Tak si predstav, už mi odpovedali z Anglicka, vieš, čo som ti hovoril, že tam majú najväčšiu databázu rastlinných alkaloidov. Prehnali to nejakým počítačovým programom, cez všelijaké kombinácie s inými látkami a došli na pravdepodobnú príčinu. To ti je tak neuveriteľné, že aj ja som žasol.” Vlado akoby ani nedýchal.

“Tak teda čo to bolo?” Spýtal sa Ivan zvedavo.

“Je to od orechov, ale iba od tepelne spracovaných. Látky, ktoré mali v databáze sa za určitých okolností mohli premeniť na halucinogén, ktorý však mal rôzne pôsobenie na rôznych ľudí.”
“Ako to?”

“Tak, ako ti hovorím, v niekom mohli vyvolať závrate, zvracanie, bolesti hlavy, únavu, niekto ich len strávil, akoby o nich nevedel, a niekto, koho telo produkovalo istý enzým vo väčšom množstve mohol premeniť tento alkaloid na silne halucinogénnu zlúčeninu ktorá vyvolávala predstavy a agresivitu.”
“Chceš mi povedať, že kvôli tomu, že jedol orechové koláče niekto zabíjal?” Spýtal sa Ivan neveriac.

“Presne.” Vlado fučal ako mladý býk.

“Hovadina.”
“Nie je to hovadina. Určite nie.” Akoby chcel sám seba presvedčiť.

“Ale prečo práve teraz? Tento rok?”
Vlado nevedel, iba odvetil:

“Ale mali by sme upozorniť osadníkov, vyslať tam hygienu a všetky tohtoročné orechy proste zlikvidovať.”

“A bude?”

“A bude.”

“To je taká blbosť… Akože starý Hutuliak umlátil svoju ženu lopatou preto, že zjedol orechový koláč?

“Zrejme.”

“A Minco zabil Kerna tiež preto?”

“Tiež.”

“A Juditu znásilnil, lebo si odhryzol z koláča?”

“Aj.”

“Blbosť.”

“Chcel si, aby som zistil, čo ste to mali vy a ostatní v organizmoch, tak som to zistil.” Bránil sa Vlado.

“Keď teda všetko zlikvidujeme, mal by byť pokoj?”

“Mal. Ale Roman Juditu možno nechcel zabiť, možno tá droga iba eliminovala zábrany, aby sa to pokúsil spraviť. Tá látka je pre nás úplne neznáma. Je to novinka a angláni ma pozvali k nim, aby sme to prešli.”

“Takže si na tom ešte aj vystaviaš kariéru.”

“A prečo nie?” Urazene zareagoval Vlado.

“To je hovadina.”

“Hovadina, nehovadina, ak máš niečo lepšie, sem s tým.”

“A starostu zabil tiež niekto z orechami v krvi?”

“To nevieme, najprv musíte nájsť vraha.”

Ivan sa zamyslel, a skormútene povedal do telefónu.

“Nemáme ani hovno. Starosta mal tiež to svinstvo v krvi?”

“Mal.”

Pastuchu vylúčili. Okrem výpovede, ktorú s ním absolvovali sa potvrdilo aj alibi, ktoré mu poskytlo sedem ľudí z čitateľského a debatného klubu, kde bol na stretnutí v deň vraždy, iba pár dní pred odletom na dovolenku. 

Lolu a Prísnu im zobral kraj spolu s protidrogovým a napriek tomu, že boli oslavovaní za vyriešenie vrážd v jednej z najhorších sérii v slovenskej kriminalistike, Ivan stále cítil, že majú dlh.

“Ten Ondrej Špaček ako? Ako ste ďaleko?” Spýtal sa ho šéf, keď ho po slávnostnom odovzdávaní vyznamenania stiahol do svojej kancelárie.

“Stále prešľapujeme na mieste.”

“Stopy?”

“Žiadne.”

“Podozriví?”

“Nula.”
“Spojenie starostu s Prísnou a drogovou sieťou?”

“Nepotvrdené.”

“Ohrdnutý milenec?”

“Bez tipu.”

“Do riti.” Vzdychol si šéf.

“Do riti.” Potvrdil Ivan.

“Čo navrhuješ?”

“Chvíľu sa v tom ešte poprlať a potom to odložiť.”

“Čas?”

“Tak mesiac.”

“Súhlasím.” Šéf vstal od stola a podišiel k Ivanovi. “Nebuď sklamaný, to sa proste v našej práci deje.”

“Mne nie.” Odvetil namosúrene a vyšiel zo šéfovej kancelárie v ruke držiac malú leštenú drevenú škatuľku s vyznamenaním a s pocitom, že si ho nezaslúžil.

Staré, načernalé, minuloročné listy sa mu lepili na podrážky hnedých kožených topánok, obitých až hrôza. Mrholilo a vlasy sa mu lepili na hlave v drobných a úzkych prameňoch. Teraz sa mu hlava zdala ešte plešatejšia, ako v skutočnosti bola. Lysiny mu svietili všade tam, kde ich nepokrývali tie zlepence umáčaných riedkych vlasov. Jeho kroky viedli na cintorín v osade Orechov Dvor, kde chodieval iba zriedka. Stúpal po prudkom kopci rozbitej asfaltky, povedľa dreveného plota a rukou brnkal po mokrých doštičkách. Farár by sa mal postarať, aby ich znova namorili, pretože už začali na povrchu hnednúť od vplyvu počasia. Zaumienil si, že ak by stretol toho malého chlapíka v čiernom, s konskou nohou, že ho na to upozorní. Ale prečo by mal počúvať nejakého pocestného? O tom, čo sa deje v osade sa dočítal v novinách a jeho myseľ sa zrazu plne sústredila na čin, ktorým sa jeho myseľ zaoberala snáď celý život. Aký je to pocit niekoho zabiť? Čo s človekom robí to, že niekomu zoberie život? Aké hormóny sa vyplavujú do tela a čo to s ním robí. Skúšal to na zvieratách. Najprv, ako dieťa s obľubou zabíjal mravce. Paličkou rozbabral mravenisko, podložil plochý kameň, ktorý našiel v lese a ak sa naň nervózny mravec dostal klepol ho kameňom, ktorý držal v ruke. Drobné telíčko hmyzu sa skrútilo a v poslednom predsmrtnom boji hrabkalo vo vzduchu nožičkami. On mlátil kameňom po mravcoch a spokojne sa usmieval. To mal snáď 10 rokov. Doma to skúšal tež, to keď ho mama poprosila aby postriekal mravce nejakým jedom, lebo im chodili po celej kuchyni. On striekal a usmieval sa. Do malej plastovej škatuľky vyvŕtal malú dierku, a vložil do nej muchu, ktorú predtým chytil. K malej dierke priložil trysku nádoby na tekutý plyn, ktorý otec používal na doplnenie plynového zapaľovača, zatlačil a pozoroval muchu ako mrzne v oblaku dymu a usmieval sa.

Zanedlho mu už hmyz nestačil, a tak sa snažil chytať krtkov, myši, či drobné hraboše. U deda vo veľkej polhektárovej záhrade si v jednom zabudnutom kútiku pod starou čerešňou, ktorá už rodila iba málo, vyhrabal jamu hlbokú asi 20 centimetrov s rozmermi jeden krát dva metre a tam si zo zbytkov lexanu, ktorým dedo zakryl terasu, vyrobil chodbičky. Na zem položil kartóny, aby sa mu krt nezahrabal. Hlodavce púšťal do tohto labyrintu a sledoval, ako sa v nich motajú bez šance na útek. Vyrobenou kušou, so špendlíkmi na konci ako šípom strieľal do malých telíčok, ktoré behali po chodbičkách v zmätku s hrôzy a so zapichnutými šípmi v kožuchu, ako býk na koride. Sledoval to so zvláštnou úľavou a so silnými sťahmi v podbrušku, až neskôr si uvedomiac, že ho to sexuálne vzrušuje. Skúšal aj filmy s hororovou tématikou, no bez pocitu, že on je ten, čo rozhoduje o živote a smrti to nebolo ono. To vzrušenie nebolo skoro žiadne. Ani Umučenie Krista, krvavý film od Mela Gibsona v ňom nevyvolal pocity, ako keď sám strieľal do hlodavcov. Ak sa zviera stále držalo života a on už nechcel strácať čas pozorovaním, ako pomaly umiera v zúfalom boji o život, ukončil ho odstrihnutím hlavy veľkými krajčírskymi nožnicami, ktoré ukradol babke, a ktoré hľadala po celom dome, nadávajúc na svoju sklerózu. Niekedy to dalo dosť roboty a jemu sa po ruke, ktorou zúboženého tvora držal, aby mu mohol prestrihnúť krk, liala riava teplej krvi.

Starí rodičia nemali WC, na potrebu chodievali do búdky latríny umiestnenej v rohu výbehu pre sliepky a kačice. Chodieval tam aj on s tenkým elektrickým káblom, ktorý tam nechal elektrikár, keď dedkovi opravoval sečku. Šiel a mlátil hydinu až to švihalo a babka sa  vždy čudovala, keď im robila polievku z nejakej zúboženej kury, ktorú radšej zabila, ako by mala od úderov umrieť, čože majú také modré švihance po celom tele. A on sa usmieval. 

Káblom švihal aj kozám po vemenách a smial sa nad ich vydesenou reakciou. 

Vrcholom jeho hrátok bolo zapaľovanie túlavých mačiek a psov. Oblieval ich benzínom, ktoré si už ako skoro dospelý kupoval na benzínových pumpách do čiernych plastových bandasiek. Chytil mačku, či zúboženého psa, dovliekol ho do toho odľahlého rohu dedovej záhrady, iba vtedy, keď bol dedo s babkou na lúkach, aby ho nik nerušil. Priviazal zviera reťazou o oceľový kolík, ktorý si tam na tento účel zakopal, oblial kožuch benzínom z čiernej bandasky, podpálil a sledoval ako sa zviera skrúca v ohromných bolestiach, v oranžovom svetle plameňov, mraučí, či zavýja a on sa usmieval, hladil si pohlavný úd až do výronu semena. Potom spadol na chrbát, díval sa do oblohy, kým mu okolo hlavy mierny vánok hnal smrad zo spálenín.

Odvtedy, ako dovŕšil 20 rokov uvažoval, aké by to bolo, keby sa vykašľal na tieto tupé, blbé, zvery a zabil človeka. Čo by cítil, ako by to naňho pôsobilo? Bolo by to divokejšie, krajšie? Mali by hormóny vyplavujúce sa do jeho tela, keď videl utrápené obete väčší účinok? Ale koho by mal zabiť? Kto nebude nikomu chýbať?

Chodieval po meste, odkopávajúc kamienky, ktoré sa so slabým štrkotaním váľali po asflate chodníka a sledoval žobrákov, bezdomovcov, ľudské trosky tlačiace nákupný vozík, ktoré iste ukradli spred obchodného centra, v hlbokom presvedčení, že takíto ľudia by nemali žiť. Jediné, čo ho zdržiavalo naplniť si chúťky bol strach z odhalenia. Musel by investovať veľa času a prostriedkov na to, aby zistil, či jeho obeť nemá nikoho, kto by sa oňho zaujímal. A navyše starosť s telom. To nie je pes, ani mačka, ktorú si nik nevšíma, to je síce človek, ale preňho rovnaký odpad ako hnilá nedojedená hruška váľajúca sa na záhradnom stole, kým ju nahnevaná babka nehodila na hnojisko. Človek je aj ťažší, ako taký pes, a objemnejší. Zabiť ho a zakopať bez svedkov zas nie je také jednoduché. 

A potom sa dočítal v novinách o osade, kde sa vraždilo ako na páse a on zbadal možnosť, ako s telom nemať problém. 

V tichej osade využíval tiene vrhajúce budovami a plotmi, či stromami, ktoré ho skrývali pred žiarou pouličného osvetlenia. Do osady už dlho nikto neinvestoval a potom, čo odišli vojaci už nebola ochota vymieňať zašlé výbojky správcom. Menili si ich sami, starosta nakúpil zdroje a po ťažkom boji vždy niekoho presvedčil, aby ho vymenil, keďže on si na to netrúfal. Toto náš muž nevedel, no aj tak vďačil za to, že svetla bolo pomenej. Skryl sa v malom snáď trojstromovom lesíku vedľa nejakej murovanej budovy, o ktorej predpokladal, že to bude akýsi úrad a to podľa jej architektúry. Dvojposchodová škatuľa, nevzhľadná, s oplúskanou omietkou a zájdenými sklami okien. V tom svetle nevedel rozoznať či sú špinavé, alebo sú iba staré. Rozmýšľal, či je normálne, aby bola osada taká tichá, keď čas ešte nejak výrazne nepokročil, no zrazu sa odniekiaľ vyrojil celý húf ľudí, a postupne sa od seba oddeľovali, aby zapadli do svojich obydlí. Sledoval ich a čakal, kto zostane sám. Bol sklamaný, väčšinou sa ťahali po dvojiciach, či dokonca aj vo väčších hlúčikoch, pričom šli spolu až k bránke, kde vkĺzli dnu a za chvíľu sa za nimi zavreli dvere domca. Už sa chcel pohnúť, že príde na skusy niekedy inokedy, keď si všimol, že sa k nemu blíži osamotený chodec. Vysoký, moletný chlap, s nohami do X, ktoré za sebou ťahal, akoby mal každú chvíľu padnúť na zem. Pomyslel si, že takýto človek naozaj nemá čo žiť. Svet by mal byť plný iba krásnych, schopných ľudí, ktorí si existenciu na svete zaslúžia. Takéto špatné bečky by mali zdochnúť čím skôr a oveľa lepšie by bolo, keby na svet vôbec ani neprišli. Začal uvažovať, či by nemohla genetická veda pokročiť tak, aby o tom vedeli ešte pred narodením a rovno ho zbavili života skôr, ako by uzrel svetlo sveta. Alebo aby sa vytvoril nejaký tím, ktorý by viedol a na základe nejakých parametrov by posielali takýchto špatných a zbytočných ľudí rovno Cháronovi. Keby mohol, vytvoril by svet iba z krásnych bytostí a tie ostatné by zapĺňali diery v zemi. On by dokázal spoločnosť zorganizovať tak, aby bola spokojná a aby tam žili iba krásni ľudia. Mal celkom ucelenú a jasnú predstavu o tom, ako by mali ľudia vypadať, ako by mali konať, ako by sa mali správať. Dielo, ktoré si uzmyslel napísať, a ktoré presne o tomto pojednávalo aj s vytvorenými jasnými pravidlami pre spoločnosť, ktoré by boli tvrdo vymáhané a on, ako vrchný konštruktér by všetko riadil a sledoval. Dielo si síce uzmyslel napísať, no zatiaľ mal iba názov, blikajúci na obrazovke počítača. Sedel pred ním na nepohodlnej drevenej stoličke, v tichu a samote svojho malého bytu a nenávidel všetky ženy, ktoré ho nechceli. Ženy boli preňho nedosiahnuteľné bytosti, akoby o dve úrovne vyššie, vzhliadal k nim, ako k sväticiam pripravený okamžite im položiť srdce k nohám a vykonať všetky činy, o ktoré by ho boli požiadali, aj keď iba kývnutím malíčka. A preto ich nenávidel, no uvedomoval si, že pre jeho vysnívanú spoločnosť sú dôležité. 

“Spokojná spoločnosť a ako sa k nej dostať” bol nadpis, ktorý svietil na obrazovke. On naň hľadel a stále nebol spokojný. Ešte nemal ani nadpis, ktorý by mu vyhovoval, uvedomil si nahnevane, ako má písať ďalej? Predstavu mal, ale vôbec netušil, ako to má napísať. Vymyslel takú komplexnú spoločnosť, že nevedel odkiaľ začať, aby sa to neplietlo. V myšlienkach to mal utriedené, ale ako dosiahnuť, aby to nepôsobilo na čitateľ ako miš-maš to nevedel. Rozmýšľal, že by si aj najal nejakého právnika, alebo sociológa, vyložil by mu predstavu a on by to spísal. A potom by ho zabil, uškrnul sa. Nie, on nie, to by nestíhal všetkých tých škaredých zniesť zo sveta, na to by mal kohortu poslušných. Mal vymyslené aj to, čo spraví s krásnymi hlúpymi ľuďmi, Tých budú používať na servis ťažkých a odporných prác, ako napríklad čistenie kanalizácie. Ale možno tí krásni ľudia nebudú ani potrebovať vylučovať, takí krásni budú. Anjeli. 

Tlsťoch sa k nemu blížil. Fučal ako lokomotíva, pomaly sa sunul na krivých nohách a bol hrozne odporný ako sa tak namáhal na rovine. Na čo je komu takýto život? Keď vošiel do svetla pouličnej lampy všimol si, že je to albín. Hnusný albín. Ženy ešte nejako dokázal prehltnúť, ale muži mu boli odporní, že sa ich nielenže nedokázal dotknúť, ale ani na nich myslieť. Tie vodnaté oči, tá porcelánová pokožka a mäkké bezkrvné pery. Siahol za opasok na chrbte a vytiahol odtiaľ nôž v puzdre s asi 15-centimetrovou ostrou čepeľou. Chlap sa blížil a nášmu mužovi sa obracal žalúdok. Rozmýšľal, že doňho zaborí tú čepeľ až po rúčku, no keď zbadal ten tučný krk, dostal neodolateľnú túžbu mu po ňom prejsť a sledovať, ako sa z neho valí bledá albínska krv. Stál prikrčený v tieni stromu a jeho ihličie ho škriabalo na zátylku. Zložil púzdro a čepeľ noža sa matne zaleskla. Aká bola krásna vo svojej jednoduchosti. Kúpil si ho v predajni Armyshopu, kde predával chlapík bez prsta. Inak bol sympatický, no vtedy zauvažoval, či by eliminoval aj krásnych ľudí s drobnými defektami, ku ktorým prišli počas života. Asi nie, to nie je dedičné, to by mu nijak nenarušilo genetický materiál, ale zas to nie je pekné, je to odpudzujúce, aby ho obsluhoval človek bez prsta. To si musí ešte premyslieť, len na to nesmie zabudnúť. Bezprstý predavač akoby nemal záujem o to, či si uňho niečo kúpi, alebo nie. Bol odťažitý a hrubý. Poradil mu síce, ale tak nejako neochotne. Už uňho nikdy nebude nakupovať, rozhodol sa. 

Albín sa priblížil tak, že cítil jeho pach. Znova sa mu obrátil žalúdok. Albín prešiel povedľa neho, pristavil sa pri dverách a začal si prehrabávať vrecká, zrejme hľadajúc kľúč. Vyšiel z tieňa, pomaly sa k nemu priblížil. Chvíľu sledoval jeho tučný zátylok, potom k nemu priskočil kopol ho kolenom do chrbta, na čo sa albín zviezol na kolená. Zdvihol ľavú ruku, pevne mu zovrel tie odporné vlasy, zaklonil mu hlavu dozadu a pravou rukou mu v šialenom pocite prebehol čepeľou pod bradou. Albín nevydal ani hláska, iba sa zviezol na kolená a zachrčal. Horúca krv sa liala na jeho košeľu a mužovi na ruku, ktorú vzápätí zhnusený odtiahol. Keď sa albín zvalil na zem, muž sa zohol, otrel si krvavý nôž o albínov rukáv, kopol doňho a s odporom sa dal na odchod. Nikým nepozorovaný, krytý tieňmi sa pešo vydal dolu do Dediny s pokojným pocitom dobre vykonanej práce. O jedného menej, usmial sa v duchu. Predstavoval si, ako stojí na piedestáli a ľudia ho oslavujú a on pripomína prvý čin, ktorým začal budovanie novej a šťastnejšej spoločnosti. Ten nôž bude mať v obrovskej kancelárii s mramorovou podlahou, ťažkým dubovým stolom a otáčacím kreslom za hlavou, vo vitríne na čestnom mieste.

Dnes sa vrátil. Šliapal po tých hnilých listoch z minulej jesene a ich zbytky sa mu lepili na podrážku vyčaptaných hnedých kožených topánok. Takýto hnus na zemi zakáže. Vydá zákon, aby nik nesmel mať na chodníku hnijúce listy. 

Vošiel do cintorína, nikým nesledovaný, prechádzal sa popri hroboch a hľadal miesto, kde pochovali starostu. Keď ho podrezával, nevedel, kto to je, no ráno si v novinách prečítal, že zniesol zo sveta úradníka. S odporom si pomyslel, že takíto ľudia, keď aj žijú, by vôbec nemali byť vo verejných funkciách. Tam si bude on vyberať iba elitu. Šiel a čítal na náhrobkoch mená. To, ktoré hľadal, mal v pamäti vypálené ako dátum svojho narodenia, ktorý bude neskôr štátnym sviatkom. 

Konečne hrob našiel. Díval sa po čerstvých, tak mu to ani nedalo priveľa námahy. Už druhý čerstvý hrob bol ten, ktorý hľadal. Zastal pri betónovom obrubníku a díval sa na náhrobný kameň. Albín tam mal pochovanú mamu. Ktovie, prečo iba mamu? To bude uňho tiež neprípustné. Partnerov bude vyberať on, za pomoci počítača, budú mať deti a zakáže rozvody. Na to tiež nesmie zabudnúť vo svojom diele. Poobzeral sa okolo seba. Cintorín bol tichý a pokojný, bez návštevníkov. Bol tam sám, ale na to si bude musieť zvyknúť. S tým, čo vidí vo svojej vízii si uvedomil, že bude navždy sám.

Rozopol si rázporok a vymočil sa na hrob. Špatní ľudia nebudú mať ani hroby, nebude miesto, kam by chodili vyplakávať jeho príbuzní. Ale prečo by mali vyplakávať? Budú predsa radi, že zbavil svet takéhoto netvora, budú mu neskonale vďační a budú spokojní. A kto nebude spokojný, toho dá popraviť. 

Zrazu mu niečo napadlo a on zostal v pomykove z dilemy, ktorá mu prišla na um. Plánoval si ten nôž zavesiť za hlavu, ako niečo výnimočné, len teraz mu napadol fór a on sa nevedel rozhodnúť, čo bude lepšie. Ale veď taký istý nôž si môže znova kúpiť a ten dá do vitríny, kto bude vedieť, že to nie je ten pôvodný? Tento vtip je oveľa zábavnejší. 

Vytiahol nôž a ďakoval sám sebe, že mu napadlo si ho vziať aj na cintorín. Zrejme mu tento nápad skrsol v hlave už doma v podvedomí, a on si to iba neuvedomil. Rukami vyhrabal jamu do hrobu, položil doň nôž a znova ho zahrabal. Toto je fakt dobrý vtip. Usmial sa, ešte si na hrob odpľul a vydal sa domov cestou, ktorou prišiel.

Na podrážky sa mu lepili hnilé listy z minulej jesene.

Pre toho, koho by to zaujímalo, ešte prezradím, čo sa Vlado v Anglicku dozvedel. Ten alkaloid bol výsledkom reakcie prirodzených orechových enzýmov a nejakej čudesnej látky, ktorá sa dostala do stromu koreňovým systémom. Dlho predlho hľadali, až v opustenej vojenskej základni našli, zasypané zemou, v hĺbke asi tri metre, niekoľko plechových sudov s rôznymi chemikáliami. Sudy boli prehrdzavené, prederavené a skoro prázdne a nik netušil, ako dlho a prečo tam boli. Anglickí výskumníci v spolupráci s Vladom predpokladali, že sa tieto chemikálie dostali spodnou vodou do systému koreňov ovocných stromov, ten ich nasal a tam zreagovali v nebezpečný toxín, ktorý tepelnou úpravou ešte posilnel tak, že v reakcii s biochémiou ľudského organizmu, mohol naozaj vyvolať halucinácie a psychotické správanie u niektorých jednotlivcov. Protichemické oddiely armády sa nasťahovali na vojenskú základňu a niekoľko dní tam neutralizovali pôdu, a zároveň prišiel príkaz z ministerstva na zlikvidovanie orechov aj všetkých zásob surovín z nich vyrobených. To dalo Vladovi odpoveď na otázku, prečo práve orechy v osade a prečo práve teraz. Nuž, všetko trvá nejakú dobu. Aj prehrdzavenie suda, aj cesta jedu spodnou vodou a aj nasávanie koreňov. Tak takto nejako armáda chráni občanov. Ale na to si už ľudia akosi zvykli, že armáda robí viac neplechy ako úžitku. Obyvatelia miest, odkiaľ odišli sovietske vojská by o tom vedeli rozprávať. 

V osade sa to zrazu hemžilo ľuďmi z hygieny, policajtmi, novinármi a ešte nejakými osobami v civile. Prechádzali od domu k domu a likvidovali akékoľvek zásoby orechov, orechových múčok, orechových koláčov, orechovíc. Osadníci protestovali, no nič nezmohli. Nepočúvali ani na podrobné vysvetlenia, o čo ide a prečo to tí diabli robia. No kto nepovolil, toho donútili. V osade to vyzeralo, ako v dávnych dobách, keď do domcov rodín prichádzali financi a hľadali skryté zásoby, ktoré chceli gazdovia uchrániť pred daňami. Túto raziu by ešte ako tak prežili, ale keď prišli piati chlapi s motorovými pílami a ich zuby sa zaryli do kmeňov, ktoré tam stáli desaťročia, čo chlapi dorážali na policajtov a čo ženy kvíliace a so slzami v očiach hľadeli, ako sa ten orechový les zmenšuje a ako im stromy z dvorov miznú.. Ani len drevo im nechceli nechať.

A potom všetci odišli, porúbané drevo odviezli a osadníkom zostali iba oči pre plač. Kus obrovskej histórie im vytrhli zo sŕdc, akoby to bol odpad. To osadníkov zatvrdilo ešte viac, no niektorí z nich si povedali, že radšej tento kút opustia, ako by sa mali zhrýzať a nechať sa zvnútra rozkladať. Prešlo pár mesiacov a v osade zostalo iba pár rodín. Tých starších, ktorých predkovia osadu začali osídľovali. Mladí taký pevný zväzok nemali. Farár s konskou nohou tam už bol zbytočný. Po likvidácii orechov prestali ľudia do kostola chodiť úplne a ženušky, ktoré mu pomáhali kostol udržiavať v čistote mu odkázali, že Boh sa na nich vykašľal, tak sa oni vykašľú naňho. Odišiel iba s jedným starým ošuntelým kufrom, kde si zbalil iba tie najpotrebnejšie veci. Tí, čo zostali už o krásnych stromoch nepreriekli ani slovo. Krčmár zavrel krčmu a odišiel so svojou dcérou niekam, kde bude mať komu nalievať a hlavne, kde mu budú za naliate aj platiť. 

Posledný osadník zomrel o 12 rokov sám, na posteli, kde sa rozkladal ešte hodné týždne a mesiace, až sa jeho telesné tekutiny a celé telo vsalo do plesnivých matracov.

Orechov Dvor ale nezmizol z máp, stačilo, aby z neho zmizol život.