LUCIA
Sedela s kolegami v kancelárii, kde dávala dohromady kompletnú správu o svojich zisteniach. Bol už skoro koniec jej služby a veľmi sa tešila domov, pretože ju dnes Vlado pozval na návštevu rodičov. To bolo pre ňu prevratné, a keď si na to pomyslela trémou sa triasla, že ani netrafila písmenká na klávesnici počítača.
Slnko pomaly zapadalo, no cez zvislé žalúzie ešte hrialo. Jana sa už balila, Miro hral tetris a Miloš mal dnes voľno. Obzrela sa, a cez sklo Ivanovej kancelárie ho chvíľu pozorovala. Telefonoval. Prameň ryšavých vlasov jej spadol do čela a ona si ho odhrnula. Usmiala sa pri predstave, že sa stretne s Vladom a vzápätí sa zamračila pri predstave, že sa má dnes stretnúť s jeho rodičmi. Bol však najvyšší čas. Bola si istá, že Vlado je ten pravý. Stiahlo jej žalúdok, srdce sa jej naplnilo láskou, až ten poryv vypustila cez hrdlo nadšeným vzdychom.
“Čo je?” Spýtala sa Jana a zdvihla hlavu od kabelky.
“Nič.” Odvetila Lucia.
“Keby si sa chcela pozhovárať, môžeme niekam ísť.”
“Nie, nepotrebujem. Teraz nie.”
“Dobre, ale ešte si vonku zapálim, keby si si to rozmyslela, máš ešte päť minút čas.”
“Dobre.” Usmiala sa Lucia nad tým, že Jana úplne ignorovala možnosť spojiť sa mobilom.
Miro dohral tetris, vypol počítač a zakričal za Janou.
“Počkaj, idem s tebou.”
Dotkol sa kľučky na dverách a odstúpil, aby po otvorení dvier mohla prejsť. V tom vpochodoval do miestnosti zo svojho kamrlíku Ivan. Naširoko sa postavil, oprel sa rukami o zárubňu.
“Kam idete?” Jeho hromový hlas preletel cez miestnosť s razanciou blesku.
“Je koniec smeny, ideme domov.” Placho odvetil Miro.
“Už si dohral tetris?”
“To sa nedá dohrať.” Uškrnul sa.
“Tak sa ani neponáhľajte. Práve mi volali. Máme vraždu v Dedine. Nejaký chlapík cítil spoza dvier jedného bytu v tej malej bytovke, viete, tej, čo ich je tam viac, tie trojposchodové…”
Mlčky prikývli.
“... nejaký smrad. Tak zavolal políciu, aby dvere mohli násilím otvoriť. Na krvavej posteli tam našli 72-ročného dôchodcu s nožom v krku.”
“Doparoma.” Uľavila si Jana a Lucii sa zrazu začala pred očami rozplývať realita dnešnej návštevy Vladových rodičov.
Ivan, Jana a Miro sa zrazu zhrčili, otvorili dvere a zakričali na Luciu, aby išla s nimi, ale rýchlo. A chvatne vypadli z kancelárie.
“Ešte vypnem počítač, a hneď som dolu.” Zvolala za nimi.
Asi o minútu Lucia prevesila kabelku cez operadlo stoličky, telefón si strčila do zadného vrecka nohavíc a zbehla po schodoch, aby dohonila svojich kolegov.
KONIEC
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára