Riečka III.

 ŽIRAFA

Žirafa sa nejakú dobu hanbila, že je taká čudná a to nielen teraz v lese, ale aj doma v Afrike. Už keď sa narodila mamke žirafe vedela, že s ňou nie je niečo v poriadku už iba z pohľadu ocina a jej ufrflaného strýka z maminej strany. Maminka sa na ňu dívala s obdivom a láskou, ale to sa neráta, lebo všetky maminky si myslia, ba sú presvedčené, že ich dieťatko je to najkrajšie na svete a to hlavne preto, lebo si samé o sebe myslia, že sú najkrajšie na svete, a že si vybrali toho najkrajšieho a najšarmantnejšieho muža na svete, a takíto úžasní jedinci predsa nemôžu mať šeredné decko.

A veru môžu.

Maminke to trvalo najdlhšie, lebo priznať si, že  s potomkom takej krásavice nie je celkom všetko tak ako má byť, si vyžaduje nielen čas, ale aj veľkú dávku osobnej odvahy.

Nakoniec to len priznala, ale skúšala to pomaly a najšetrnejšie ako sa len dalo.

„Fuj, si ty ale čudne hnusné žirafiatko.“ Vypadlo z nej jedného dňa, keď malá žirafa klopýtala vedľa nej po trhu a hľadala najkrajšie mango na zjedenie.

Prezrela si ju od hlavy po päty a znovu zvolala: „Také malilinké telíčko a taký dlhý krk. Si ty vôbec naša?“ v podstate maminka vyriešila dilemu jednoduchým spôsobom. Sama zostala krásavica, manžel zostal šarmantný iba to decko im museli niekde vymeniť. Našťastie malá žirafa mala ešte ocina, ktorý si o nej síce myslel to isté, ale keďže to zaobalil do cudzieho slova, nebolo to také kruté.

„Si akási neproporčná.“ Povedal jej raz a to bolo všetko. Už sa jej výzorom nikdy nezaoberal, a čo bolo najdôležitejšie, nikdy nespochybnil, že by bola ich vlastná.

Iba raz mamine žirafe povedal, že jemu je úplne jedno, či sa podobá, alebo nepodobá, lebo ju miluje. Maminke to trvalo o chvíľočku viac, ale nakoniec si priznala, že asi ani ona nie je nejaká krásavica, a zlom nastal vtedy, keď k nim prišiel druhý strýko z maminej strany, a keď žirafiatko zbadal, iba zalomil rukami a zvolal.

„Celá maminka, akoby Ti z oka vypadla.“

A toto vlastne ukončilo akékoľvek debaty o jej zovňajšku.

Ako to na svete býva, zvyčajne ten, kto má nejakú škaredosť na vonkajšom tele, má veľkú krásu v duši. Žirafiatko bolo tou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Odmalička bola jeden veľký problém.  Kde sa diala nejaká neplecha, tam vytŕčal z davu zvieratiek jej dlhočizný krk, a keďže ju bolo odvšadiaľ vidieť, tak bolo jednoduché na ňu ukazovať prstom, pazúrikom, či celou labkou, lebo toto si nik nemohol pomýliť. A bolo to aj veľmi pohodlné. Nik si nemusel všímať kto robí zbojstvá, stačilo obviniť žirafku, a ona pekne vysypala kto bol s ňou.

Ostatné mláďatá sa najprv na ňu hnevali, že je vraj zradca, lenže žirafa mala zároveň ohromný talent všeličo povymýšľať, a nakoniec zostali jej priatelia pred dilemou, pred rozhodovaním. Budú sa tešiť aké zbojstvo zase žirafka vymyslí, ale zároveň počítať s tým, že keď sa to prevalí bude úplne jasné kto to vyviedol, alebo zostať v nude a bez problémov. 

Ak tipujete, že si zvieratká vybrali srandu a problémy tipujete správne. Vybrali si tak, ako by si vybralo každé dieťa, teda okrem malej ježury; tá chodila vždy vyobliekaná a vyčesaná, a vždy zvieratká upozorňovala.

„Z tohto bude problém. Nemôžete sypať korenie slonovi do vreckovky.“

„Môžeme a urobíme to.“ Zvolali zvieratká.

Leto bolo úžasné, malé zvieratká pobehovali, robili neplechu a veselo sa smiali. Raz vyviedli to, raz ono, lenže bezpečné nápady sa začali žirafke míňať. A u nej v hlavičke na sklade, zostávali už len tie nebezpečné, ktorých síce bola fúra, ale keď si ich všetky prebrala zistila, že keby ich mala realizovať, tak by jej na ich vykonanie nezostalo moc času, lebo by umrela hneď pri druhom.

„Pri druhom.... !“ zvýskla a už vedela, že ten prvý nápad nie je až taký hrozný. Jeden deň bola svedkom ako sa po lopúchovom liste do potoka šmýkajú lienky a tie jedovaté chrobáky, ktorých meno si nikdy nevedela zapamätať. Boli milé, ale vždy keď sa tešili, tak mali potrebu objímať svojich priateľov. Lenže príroda to zariadila tak, že ich objatia boli smrteľné. Mali v tele nejaký jed, či čo, takže moc priateľov nemali.

Aj vtedy sa hra na šmýkačku skončila piatimi bezhybnými lienkami. Dôležité ale bolo, že žirafka mala pred sebou ideu, myšlienku, plán, nápad. Už len nájsť niekoho, kto by s ním pomohol, a niekoho, kto by ten plán vyskúšal. 

Hneď začala ostatným zvieratkám kresliť paličkou do piesku ako postavia šmýkačku, ako ju nahnú, ako ju polejú rozmáganými kokosovými kvetmi, po ktorých bolo všetko tak strašne mastné, a ako sa po nej spustia. Nápad bol nakreslený, už len nájsť niekoho, kto by vedel takéto čudo zostrojiť. Potrebovali na to veľa dreva, nejaký základ, nejakú konštrukciu. Žirafka to pred sebou skoro videla, ale potrebovala niekoho s kým by sa poradila, aby to vedeli poriadne spraviť. Uvažovala, obzerala sa okolo seba, pýtala sa, kto si robí domčeky z prútia, až jej niekto poradil krokodíla.

„No, to je úžasné.“ Povedala si žirafa „Šak keď sa ho niečo spýtam, skôr, ako mi odpovie, ma zožerie.“

Lenže vedela o jednom krokodílovi, ktorý bol taký domáci kutilko, bol nadšený z každého nápadu a vedela o ňom, že keď mu niečo povie, čo ho zaujme, že sa on do toho pustí a úplne zabudne na hlad.

A tak sa za tým krokodílom vybrala. 

Nemýlila sa. Len čo mu povedala, že chce urobiť šmýkačku, v tom momente sa krokodílovi zakalili oči, a už sa na nikoho ani len neobzrel a už len kreslil do piesku náčrty, stále si niečo mrmlal popod veľké zubiská, počítal, kýval hlavou, krčil ramenami, niekedy sa zhlboka nadýchol, mrkol na žirafku a len akoby mimochodom sa spýtal „Takto si to myslela?“

A žirafka úplným prekvapením vždy prikyvovala. Nemohla uveriť tomu, že jej nápad pochopil krokodíl dokonale. Presne takto si to predstavovala.

Keď už bola hotová konštrukcia, opretá o ohromný strom baobabu, pozerali sa žirafka spolu s krokodílom na úžasné majstrovské dielo. Krokodíla úplne prestala zaujímať odmena, na ktorej sa aj tak vopred nedohodli za zmajstrovanie konštrukcie šmýkačky. Bol proste v tom, bol v tej akcii, bol v tom zápale, ktorý v ňom žirafka podpálila.

„V živote by som si nebol pomyslel, že budem niečo robiť zadarmo a že nikdy mi ani len chuť nepríde na žirafie mäsko. Tebe by som nevedel ublížiť, dostala si ma zo smútku, ktorý som prežíval po strate svojej milovanej manželky.“
Žirafka vedela, že stará krokodílová minulý rok zomrela, ale bolo jej to jedno, vo zvieracej ríši sa príliš smútok za zomretými nenosí.

Stáli vedľa konštrukcie a rozmýšľali, čo tam položia, aby sa mohli dolu šmýkačkou šmyknúť. Žirafka si znova spomenula na lienky ako sa šmýkali po lopúchových listoch a tak navrhla, aby listy spolu s pani pytónovou zošili, položili na konštrukciu a pripevnili lykami z bambusových výhonkov.

Neskôr, keď už bola šmýkačka pripravená vyliali na listy palmy, lebo žirafka sa rozhodla, že použije palmové listy, olej z rozgniavených kokosových kvetov.

Nastala hodina H a minúta M. Všetky zvieratká, ktoré žirafka poznala, a ktoré stihla popozývať, a ktoré stihol popozývať krokodíl a pytónová a všetky ostatné zvieratka zainteresované na tomto podujatí sa zbehli na koniec šmýkačky. Otázka, kto bude ten, kto sa prvý spustí bola zodpovedaná v momente, keď to žirafku celé napadlo. Stála na vrchu šmýkačky, pozerala sa na zvieratká dolu a niekde ďaleko spozorovala rýchlo sa približujúcu maminku a ocina, ktorí už zďaleka mávali kopytami a zdesene kričali niečo v zmysle „Poďme do toho, si naša odvážna dcérenka.“ Aj keď v skutočnosti kričali niečo úplne iné, ale toto naša žirafka počula.

Pozrela sa na dráhu pod sebou, na mastné listy, na zužujúcu sa dlhočiznú dráhu a na drobný odrazový mostík na konci. 

Je to jej nápad, bude prvá, ktorá sa spustí. Tesne predtým ako sa posadila a pohla, prebleslo jej hlavou, že s krokodílom vôbec nedoriešili miesto dopadu. Nuž, každý projekt má svoje chybičky.

Mama žirafka pri výkriku „STOJ!“ už iba zaregistrovala ako žirafka letí po dráhe, ako naberá obrovskú rýchlosť a ako sa dostáva na koniec, ako sa odráža a mizne v oblakoch.

A posledné, čo zo žirafky všetky zvieratká v Afrike videli, bol jej zadok.

„Ticho, nepočujete niečo čudné?“ roháč zopakoval otázku hlasnejšie ako predtým, pretože ho prvýkrát nik nepočul. 

Nevenovali mu pozornosť ani druhý krát, a tak roháč chytil jazveca za plece a zopakoval mu otázku priamo do ucha. Jazvec spozornel. Keď prestal tancovať aj jazvec, zvieratká postupne prestávali tiež a úsmev im pomaly mizol z pier.

„Počúvajte.“ Zopakoval roháč, ale tentokrát to už bolo zbytočné. Hlasný zvuk rozbúrenej vody sa nedalo nepočuť. V momente keď si dvaja z nich, okáľ a jazvec uvedomili, o čo ide, a skôr ako to stačili oznámiť ostatným zvieratkám, sa zrazu, tesne pred nimi hľadiacimi vpred, objavila hustá pavučina a íverček aj s celou svojou posádkou uviazli v lepkavej sieti. Žirafke a okáľke pristáli lepkavé vlákna rovno na papuľkách. Jazvecovi sa omotali okolo ňufáčika, a roháčovi okolo hryzadiel. Jediný, kto by bol podliezol bol mravček aj to iba vtedy keby akurát v tom okamihu nevyskakoval od radosti z kože. Íverčekovi sa jedno vlákno omotalo okolo malinkej triesky, ktorá mu trčala z boku a ktorú si už dávno chcel odtrhnúť, iba sa bál, že by vykrvácal.

Zastavenie bolo natoľko silné, že íverčeka to stočilo do jednej strany, a zvieratká popadali jedno cez druhé. Potôčik sa rinul ďalej, no vlnka, ktorá bola s nimi sa začala točiť pri veľkom kameni a nie a nie odísť. Zrejme sa jej zapáčila prítomnosť týchto čudáčikov, a tak sa od nich nechcela pohnúť, teda iba dovtedy kým by to neuznala za vhodné. 

„Toto čo je?“ zhíkol roháč nahnevane.

Samozrejme, že vedel, čo to je, ale toto zhíknutie mu dodalo odvahy. Už už sa šiel porátať s tým, kto im kazí cestu keď sa ozvalo z vysokej trávy.

„Blížite sa k perejám. Vy nevidíte?“
„Nevidíme, ale počujeme, ale kto si Ty?“ nedal sa roháč

„Ja som pavúk, mám na starosti tento úsek rieky. Teda nie zrovna rieky, ale mám na starosti upozorniť každého, kto tadeto prechádza na riziká a vysvetliť mu pravidlá a zákony tohto úseku riečky.“

Mravček vôbec nevedel čo je to zákon, okáľka a roháč vedeli a aj ich uznávali, vlastne uznávali, že zákony sú potrebné, pretože okáľka ich potrebovala, a roháčovi dávali pocit istoty. Jazvec síce vedel, čo to zákon je, ale tak dlho ho nepotreboval, že už zabudol ako sa využíva. Jediný, kto vedel, čo zákon je, a čo ho nepotreboval k svojmu životu bola žirafka. Jednak preto, že bola v tomto lese nová a nepociťovala potrebu sa ním riadiť, a jednak preto, že jej zatiaľ pravidlá prinášali iba oštaru, a zatiaľ nepocítila ich potrebnosť, čím samozrejme vôbec nepriznávala, že nejakú potrebnosť aj majú. Navyše jej život bol celý mimo pravidiel, tak si bola istá, že je to len zbierka nič nehovoriacich a nič neriešiacich slov.

Preto, kým ostatní hľadali význam a problémy a cesty, ktorými sa ich mohli pravidlá dotknúť, žirafka bola úplne v pohode. Pozrela sa na pavúka a povedala:
„Hovor, sme pripravení. Predpokladám, že ako je to pri pravidlách zvykom, kým nám ich nepovieš, a kým ich nezačneme dodržiavať, budeš nás väzniť. Je tak?“
Pavúk zostal prekvapený, a keď pozrel do čakajúcich očiek íverčeka, mravčeka, okáľky, jazveca a roháča, bolo mu jasné, že žirafka je v tomto momente ten, s kým sa bude viesť rozhovor. Keď pozrel do jej výrazu tváre vôbec týmto zistením nebol nadšený. Z celého bytia žirafky naňho sálalo odhodlanie a rebélia.

„Hovor.“ Vyzvala ho ešte raz žirafka, a ako cítila za sebou všetky ostatné zvieratká, dostala odvahu.

Pavúk sa zhlboka nadýchol.
„Ale veď to je pre vaše dobro, tam sú pereje, nebezpečná voda..“
„Bla, bla, bla.“ Povedala žirafka „Toto si pokojne môžeš nechať. Na zdôvodnenia ti kašlem. O čo ide?“
„Nuž, podľa pravidiel tohto úseku rieky...“

„Ktoré som si sám vymyslel.“ Prerušila ho žirafa, ale ako to už býva, v každom kolektíve je aj niekto rozvážny

„Počkaj žirafka.“ Povedal jazvec „Nechaj ho dohovoriť, nech vieme na čom sme.“
„Tam je nebezpečná voda. Čo to nechápeš? Nevidela si ešte pereje?“ Rozhorčene sa spýtal pavúk. „Som tu pre vaše dobro a pre vašu bezpečnosť.“
„Tak už konečne hovor, stále len drístaš. Nepoznám jediný zákon, ktorý by bol pre moje dobro a nebolo by zároveň pre dobro toho, čo ho vymyslel.“ Žirafka túto vetu počula onehdy od nosorožca, a tak sa jej zapáčila, že ju použila teraz, aj keď poriadne nevedela čo znamená.

„Každý, kto vchádza do úseku perejí,“ konečne sa pavúk rozbehol, „je povinný mať záchrannú vestu, ktoré tu náhodou mám a za drobnú úplatu vám ich poskytnem. Potom je tu povinný plavecký výcvik, ktorý čistou náhodou aj poskytujem za malinkú úplatu a nakoniec je tu pravidlo, že na jednej loďke môžu cestovať iba traja a zároveň tá loďka musí byť licencovaná mnou...“
„Licencicovaná? To je čo?“ spýtal sa mravček

„Li-cen-co-va-ná.“ Zopakoval pavúk. „To znamená, že iba ja môžem povedať či patrí, alebo nepatrí na tento úsek riečky na základe sofistikovaných vedeckých metód.“

Mravček pokrčil ramenami, otočil sa, a so slovami „stratil som sa“ poodišiel troška stranou.

„Ale čírou náhodou tu mám dve takéto loďky, čo je akurát pre vás a každú vám viem poskytnúť za malinkú úhradu.“
„No, a je to vonku. Nemusel si nás toľko zdržiavať. Akoby som to nehovorila.“

Zvieratká sa pobavene pozreli na žirafku a na pavúka, ktorý bol celý bez seba, že ho niekto prekukol.
„Nič ti nedáme.“ Povedal žirafka rezolútne. 

Jazvec sa však nechcel rozísť s nikým v zlom, a aj okáľka pozorovala, ako sa celá táto nepríjemnosť skončí. Roháč bol radšej ticho, lebo nejako podvedome tušil, že tuto s jeho prílišnou zodpovednosťou vybaví menej, ako žirafka so svojou tvrdohlavosťou a nespútanosťou. Íverček iba ticho oddychoval na hladine potôčika a sledoval bez záujmu vstúpiť do hádky, ako to celé skončí.

„Aj keby sme ti chceli dať, nemáme čo.“ A jazvec v rýchlosti rozpovedal pavúkovi celý ich príbeh od vtedy, ako objavil íverčeka až po to, ako ich chytila pavúkova sieť.

Pavúk počúval so záujmom prikyvujúc zúčastnene hlavou, a keď mu jazvec hovoril o hrdinstve mravčeka, veru sa v pavúkovom oku zaiskrila slzička.

„Dojemné.“ Potiahol nosom, vytiahol z vrecka vreckovku a vyfúkal si ho. Potom si ešte utrel oči a zopakoval „Veľmi dojemné. Ale to je asi tak všetko. Zaplaťte, alebo keď nemáte čím, tak za každú službu mi tu každý odrobí jeden deň na stavbe môjho domu. To máme päť zvieratiek, každé po tri služby takže pätnásť dní na mojej stavbe.“

Bez toho, aby sa jazvec zamyslel, či to je správne alebo nie iba odvrkol „Tak ako sme piati tak aj ti robiť budeme piati a teda nie pätnásť dní, ale len tri. Máš to zle zrátané, a buď teda počítať nevieš, alebo si len obyčajný podvodník, ako všetci, ktorí zákony vymýšľajú.“

Pavúkovi nebolo viac treba. Namosúrene sa pozrel na našich priateľov a povedal výhražne.

„Ako som povedal. Pätnásť dní na mojom hniezde. Berte, alebo nechajte tak. Ak nesúhlasíte budete tu musieť zostať v mojej sieti a ja veru teda naozaj neviem, kedy dostanem na vás hlad. Tak ako?“
Žirafka bola už veľmi dlho pokojná a jazvec len čakal kedy vybuchne. Že to bude veľmi skoro, o tom ani jazvec a ani roháč vôbec nepochybovali.

„Nedáme ti ani zlomený hrot šípky, ani skorocelový list, ani žihľavový chĺpok, ty podvodník jeden! Môžeš si svoje pravidlá, ak ich máš niekde napísané, pekne krásne zrolovať do roličky poriadne stuha, chytiť si ten šúľok do jednej z pravých rúk, rozohnať sa a celou silou si ho vraziť...“
„Žirafka!“ zahriakol ju jazvec, a vtedy sa udialo naraz niekoľko vecí.

Íverček stuha kýchol, až sa zvieratká stojace na ňom zatriasli, žirafka si rukou prikryla ústa aby dala jazvecovi najavo, že vetu nemieni dokončiť, mravček sa po íverčekovom kýchnutí obrátil urobil polkrok, šmykol sa a spadol na roháča tak nešťastne, že sa skotúľal až úplne na kraj íverčeka. Spoza pavúka vybehlo šesť mrňavých pavúčikov schytili mravčeka, ktorému nožička trčala nad hladinou potôčka a kým sa okáľka obzrela, boli pavúčikovia aj s mravčekom preč.

Ostatné zvieratká neveriaco zízali za zadočkami pavúčikov, ktorí zmizli za stromom, kde sa podľa všetkého nachádzal pavúkov domček.

„A teraz čo?“ Pavúk spokojne odfúkol, vytrčil brucho a škodoradostne sa usmial. „Čo teraz mienite spraviť?“
„No, čo by sme? Ideme ďalej, a ty si môžeš mravčeka nechať. Aj tak nám bol na oštaru.“
„Čo to splietaš, žirafka? Zbláznila si sa?!“ Vykríkla okáľka, ale pozrúc sa na hrozne sa tváriacu žirafku si ihneď uvedomila, ako to všetko pokazila. O to viac ju to zamrzelo, keď potom videla pavúčie grimasy, ako sa z pokojného úsmevu mení na vystrašený a sklamaný pohľad, až po znova pokojný úsmev po nešťastnej reakcii okáľky.

„Okáľka, keby si nebol moja priateľka, nazvala by som ťa hlupaňou.“ Zvýskla žirafka a roháč sa ťapol po čele.

„Dobrá taktika.“ Povedal uznanlivo pavúk „Ale okáľka za nič nemôže, vystrašila si aj mňa.“

Pavúk si dal ruky v bok a zachechtal sa.

„Takže, hrdinovia, kdeby sme tak začali?“
„Kde máme istotu že sa mravčekovi nič nestane aj keď pristúpime na tvoj obchod?“
„Nemáte žiadnu istotu berte, alebo neberte. Viac vám ponúknuť neviem.“

„Musíme sa poradiť.“ Povedala okáľka a rukou privolala všetky zvieratka tesne k ušiam íverčeka aby to počul aj on.

Chvíľu si šuškali, neskôr hádali až začali na seba kričať a nadávať. Jazvec neskôr dupol nohou do íverčeka, ten zjojkol, jazvec sa otočil na pavúka a nahnevaný tlačil slová pomedzi zuby:

„Okáľka sa na nás vykašľala, ale čo sme mohli čakať od takéhoto okatého zvera. Nech teda ide, a my si tu u teba odrobíme aj za ňu, len aby si mravčeka pustil. Koľko to bez okáľky bude dní?“
„Sedemnásť.“ Len tak z brucha vyhúkol pavúk a zaškeril sa. 

„Dobre, berieme to. Čo máme robiť?“
Zbehli z íverčeka, ktorý nešťastne na svojich priateľov zazeral, počul ako vlnka žblnkoce pri kameni a rozumel niečo v tom zmysle, že ona veru toľko dní čakať nebude. Íverček ju však upokojoval, no nechcel jej povedať všetko, čo vedel, lebo vlnka je už raz taká, ona nevie udržať žiadne tajomstvo a kto to od nej očakáva, ten sa sklame, lebo vlnka nehľadí na očakávania iných, robí si to, čo uzná za vhodné.

Zvieratká podišli k pavúkovi, ktorý im medzitým začal vysvetľovať, čo majú robiť. Okáľka pomaly od priateľov odchádzala, sem tam im zakývala, ale zvieratká si ju nevšímali, ku zradcom nepociťovali žiadnu ľútosť. Pavúk len strúhal grimasy a občas z neho vypadlo niečo ako „To ste mi ale priatelia.“

„Ahojte“ Zakričala ešte okáľka ale už sa za ňou nik neobzrel. Už iba počúvali pavúka a nešťastne klopili zrak, ale mravček im za tú námahu stál.

Len čo sa okáľka stratila pavúkovi z dohľadu rozbehla sa krížom cez lúčku v tesnej blízkosti potoka. Voľakedy dávno, keď ešte bola okáľka malým dievčatkom, bola u nich na návšteve modlivka a oni potom boli na návšteve u nej. Podľa toho, čo si okáľka pamätala, modlivka bývala niekde tu. Niekde tu musí mať svoj domček. Vedela veľmi dobre, že modlivky sa boja aj pavúky aj iné živé tvory, lebo modlivka nepozná s nikým zľutovanie, teda vlastne iba s tým, koho dobre pozná a okáľka dúfala, že ju ešte spozná, aj keď modlivka musela mať už hádam aj rok, čo bolo viac ako sto nadýchnutí.

Bežala ako o život, nožičky sa jej podlamovali keď preskakovala cez veľké hrudky, cez spleť konárikov a cez neprehľadné trsy tráv. Preskakovala cez drobné potôčiky, ktoré vtekali do ich potoka, skákala cez dierky červíkov, vyhýbala sa dieram dravcov a niekoľkokrát sa musela schovať do priehlbinky, lebo videla pod sebou tieň dravého vtáka. Dychčala, srdiečko jej v malej hrudi tĺklo, akoby tĺklo poslednýkrát.

Pociťovala ohromné napätie a strach, čo sa stane s jej kamarátmi, ale na druhej strane bola nesmierne šťastná, ako dokázali obalamutiť pavúka, ako to výborne zahrali, že sú pohnevaní, ako im na to naletel, ako sa naoko pohádali, a ako bol pavúk spokojný, že sa aj ich parta pohádala. Och, aký je len ten pavúk naivný. Oni a pohádať sa? Oni, čo prežili ohrozenie života, čo ich dokopy držala potreba zachrániť každý život, lebo sa spojili pri pomoci íverčekovi? Čo si ten pavúk myslí, že na čo sú priatelia? Okáĺka bola čudné zvieratko, čím viac uvažovala nad tým, ako prekabátili pavúka, tým viacej jej bolo ľúto pavúka, že nemá priateľov. Keby ich mal, nikdy by im na tento trik neskočil.

Ako tak rozmýšľala, zrazu sa potkla a spadla do diery, v ktorej bola úplná tma. Už sa aj chcela vyškriabať von, keď zrazu zacítila na krku silné zuby a v ušiach počula sípavý hlas.

„No konečne poriadna porcia jedla. Teba, zlatá moja, budem mať hádam aj na mesiac.“

Nie, nemohla sa mýliť. Ten hlas bol tak odporný že by ho spoznala aj medzi stovkami ďalších hlasov.Už aj okálkina mamička tete modlivke hovorievala aby si dala spraviť plastiku hlasiviek, lebo s takým hlasom si veru muža nenájde, no modlivka ju zjavne nepočúvla.

„Najprv ti odhryznem uško a potom vyciciam očko a potom si ťa tu zakonzervujem.“
„Dobrý deň teta.“ Okáľka, napriek tomu, že jej srdiečko bilo až v hrdle, prehovorila pevným hláskom.
„Teta? Kto si ty, že mi hovoríš teta?“ V modlivkinom hlase bolo počuť ohromné sklamanie, lebo keď ju tento tvor naozaj pozná a ona jeho, zas zostane hladná. Nech bola akokoľvek chladnokrvná, známych nejedla. To bola jej zásada, spravila to raz a potom si od rodiny vypočula také tirády, že radšej by zostala hladná aj dva mesiace.

„Kto si?“ zopakovala

Okáľka sa pootočila a povedala „Ja som okáľka od prameňa potoka.“

Bolo vidieť ako modlivka chvíľu pátra v hlave, ale bolo tiež jasne vidieť, že jej pomaly svitá.

„Okáľka, ty si ale vyrástla, ako sa má maminka?“ Spýtala sa a bolo jej jasné, že toto očko dnes nevycicia. „A čo tu robíš? A ako si sa sem dostala? Zostaneš tu na noc?“
„Teta nie, prepáčte mi, že som vás neprišla navštíviť len tak, ale to je už za nami no nie?...“ okáľka sa na chvíľu odmlčala „Teraz potrebujem vašu pomoc.“
„Moju pomoc? A to si za mnou prišla len preto, že potrebuješ moju pomoc?“

Okáľka prikývla, pozreli sa na seba, a obe sa dali do veselého smiechu

„Ako mama, ako mama.“ Vo výbuchoch smiechu modlivka opakovala „Ako mama.“

A keď sa dosmiali modlivka sa spýtala: „Tak čo je vo veci?“
A okáľka jej všetko po lopate vysvetlila. Ako zachránili íverček, ako sa topili, ako ich mravček zachránil, ako ich chytil pavúk a nakoniec, ako uniesol mravčeka.

Teta modlivka počúvala pozorne, a keď prišiel na rad pavúk, modlivka prikyvovala a potvrdzovala súhlasne hlavou.

„Ten pavúk už viacerým zvieratkám lezie na nervy. Povymýšľal si nejaké pravidlá, o ktorých nikto pred tým ani neslýchal, a teraz nimi všetkých otravuje. Keby len to, on to niekedy vyžaduje aj od domácich, ale to mu zatiaľ nikdy neprešlo. My ho totiž už máme prečítaného, huncúta jedného. No nič, pôjdem ja s tebou k pavúkovi, a keď nepustí mravčeka, ihneď tam mu odhryznem hlavu, a budete môcť odísť aj tak.“
„To by si fakt spravila?“
Teta modlivka sa usmiala a iba zopakovala „Ešte aj ten úsmev máš ako mama, nič ti neviem odmietnuť.“ A zasnene sa zahľadela niekam do diaľky.

Potom to už išlo raz naraz. Okáľka sa s modlivkou vrátila k pavúkovi, ten keď ich zbadal, tak sa najprv schoval, ale keď ho modlivka vyzvala, aby vyšiel z brloha, tak pekne krásne vyšiel aj s mravčekom a za nimi vyšli aj všetky zvieratká.

„No a teraz pavúk, iba ukáž, ktoré z tvojich deciek môžem zjesť, keď som sa už tatárila až sem.“

Pavúk sa zatváril kyslo a posunul za ramená jedno z detičiek.
„Si ty ale úbožiak!“ Zvýskla žirafka a pokrútila pohoršene hlavou.

„Teda naozaj si úbohý. Pripomínaš mi jedného chlapíka z takej knižky, Abrahám sa tuším volal, aj ten poslal chlapca na smrť len preto, že  mu to nejaký hlas prikázal. Si úplne mimo.“ Modlivka nechápavo pozerala. „Ako je to vôbec možné, veď je to tvoje dieťatko.“
Pavúk už nečakal ďalej na nejaké trápne moralizovanie, zobral decká a zmizol v diere. Za chvíľu si už nik ani len nespomenul, že nejaký pavúk im tam robil vetry. Modlivka chvíľu ešte s našou partičkou zostala, pomohla im pouvoľňovať íverčeka zo zajatia pavučiny, nakoľko ho tam chudáka nechal pavúk ležať a ani nechcel dovoliť, aby ho zvieratká vyslobodili, a potom sa pekne so zvieratkami rozlúčila, vlastne sa rozlúčila iba s okáľkou, lebo podľa jej slov:
„Keďže vás nepoznám, tak by som vás pri lúčení mohla pojesť.“ A odišla.

Okáľka ešte za ňou zakričala „Ďakujem.“ Ale to už modlivka odvrkla niečo cez plece a pomalým pohodlným krokom sa vracala po cestičke domov.

Bolo že to radosti medzi našimi priateľmi, poobjímali sa, a aj keď zajatie nebolo dlhé, výskali, tancovali a radovali sa, akoby sa nevideli roky.

Ale takéto malé tvorčeky to majú takto, keďže sú malinké tak im aj tá najkratšia doba pripadá ako nám celé roky.

„Tak, zažili sme spolu krásne dobrodružstvo a ja sa teda vydám späť domov, deti a manželka ma už čakajú. Poďte nech si vás vyobjímam.“ Povedal roháč a začal zvieratká objímať.
„Ahojte, bolo to fajn.“ Zahlásila okáľka, keď opätovala objatie roháčovi.

Potom sa šla objímať s íverčekom, ktorý sa dosiaľ objímal s mravčekom a jazvecom, ktorý sa predtým objímal s roháčom.

„Tak čaute, bolo fajn.“
„Bolo výborne, veľmi som sa zabavil.“
„Doma mi nebudú veriť, bolo to perfektné.“
„Úžasné.“
„Krásne.“
„Som rád, že mám nových priateľov.“

Len žirafka stála bokom. Priatelia sa objímali a potľapkávali po pleciach, ale žirafka len prešľapovala a viditeľne v sebe zvádzala boj, až to nakoniec nevydržala a vhupla do všeobecne objímajúcej a navzájom lúčiacej sa skupiny so slovami:
„Vy sa lúčite?“
Nastala chvíľa ticha a zvieratká sa na žirafku pozreli prekvapeným pohľadom a strnulými telami. Ešte v objímajúcej póze sa roháč spýtal.
„A ty sa s nami nerozlúčiš?“

Žirafka sa poobzeral okolo seba. Videla íverčeka, videla mravčeka, okáľku, roháča, jazveca ako na ňu spýtavo hľadia, ako sú prekvapení a ako očakávajú čo povie. 

„Poďme spolu ďalej.“ Povedala a bola presvedčená, že oni čakali iba na to, kto to navrhne a ihneď nadšene súhlasia.

No nebolo to tak.

„Ako ďalej?“ Spýtal sa roháč.
„Normálne. Nasadnime na íverček a poďme ďalej.“
„Ty si z Afriky, však? Tak si nám povedala.“ Odpovedal roháč a všetky zvieratká ostali stáť v očakávaní. Roháč podišiel bližšie k žirafke a zahľadel sa jej do očí.

„Ty do Afriky nepôjdeš. Ale ja mám svoju rodinu, ja mám svoje deti, manželku, svoj dom, ktorý treba opravovať a rekonštruovať, ja nemôžem odísť z domu a vydať sa na dobrodružnú výpravu.“
„Ale veď si to už spravil.“ Oponovala žirafka.

Akosi sa dalo vycítiť, že celá partia teraz visí na výsledku zdôvodňovania žirafky a roháča. Naozaj, najsilnejšie dôvody na ukončenie dobrodružstva zo všetkých má roháč. Íverček odletel zo stromu, jemu je to jedno, mravčekovi bolo síce smutno za mamičkou a oteckom, za bračekmi a sestričkami, ale lákadlo toho, čo ho ešte môže dolu po rieke čakať bolo také silné, že by sa aj nechal prehovoriť. Okáľka nemala nikoho za kým by sa mala ponáhľať, bolo jej to teda jedno a jazvec bol na tom presne tak isto. Už ho doma nik nečakal. Roháč mal ale kopec povinností a zodpovedností a žirafka bola zase predstaviteľom pokušovateľského krídla, a tak všetci naši priatelia viseli očami na žirafke a roháčovi, lebo tušili, že rozhodnutie padne medzi nimi dvoma.

„Tak teda choďte. Ja vás držať nebudem.“ Povedal roháč

„Ale to nebude ono! Všetci sme začali, bolo by dobré, keby sme všetci pokračovali.“ Nedala sa žirafka
„Odišiel som, ale nechcel som, teraz keď nastala príležitosť obrátiť sa a vrátiť sa za rodinou tak by som to mal spraviť.“ Pokúsil sa brániť roháč.
„Kecy.“

„Nehovor mi, že sú to kecy.“ Zahromžil roháč.

„A čo ti mám na to povedať? Aj pani roháčová aj tvoje detičky sú zariadené na to, aby prežili aj bez teba. Potreba sa vrátiť nie je nič iné iba potreba potvrdiť si, že pre niekoho si dôležitý, ale to ti predsa vieme potvrdiť aj my.“
„Vy nie ste moja rodina.“
„Ako to že nie?“ zjujkla žirafka. „Ja som tvoja rodina, v čom sa od tvojej rodiny líšim.“
„Máš dlhý krk.“
„To nie je v tom, len hľadáš hlúpe dôvody. Už si sa nalodil, plavili sme sa celú noc, pani roháčová už ani netuší, že nejaký pán roháč existuje a tvoje detičky už hovoria „ocinko“ možno nejakému hovniválovi.“

„To nie je pravda.“ Skričal roháč.

„Ako vieš? Vieš, že my sme tu, že sme s tebou, že ťa voláme do ďalšieho dobrodružstva, ale čo ťa čaká doma, nemáš ani tušáka.“
„Ale veď som z domu iba jeden deň.“ Nedal sa roháč.

„Ako vieš, že to, čo je pre teba jeden deň je jeden deň aj pre tvoju rodinu?“

Roháč začal neisto prešľapovať. To čo hovorila žirafka boli úplne bludy, to si bol istý akože je roháč, ale aj keď to boli bludy, nahlodávali tú jeho škrupinku a pomaly, pomaličky sa spod jeho pomyselného panciera začal vykľúvať dobrodružný duch.

Žirafka akoby to tušila. Akoby vedel, že železo je treba kuť, kým je žeravé.
„Ty si nikdy nechcel zažiť niečo divoké?“
„Veď som zažil, keď som bol mladší.“
„Figu drevenú. Kuknem na teba a vidím iba jedného suchára, ktorý sa suchárom aj narodil.“
Roháč chcel niečo povedať, ale potom mávol rukou a otočil sa na odchod.
„Choď.“ Povedala žirafka „ale zapamätaj si, že v živote by si nemal ľutovať nič, čo si spravil, ale zato by si mal ľutovať to, čo si nespravil.“
Žirafka to len tak drisla, ale malo to neuveriteľný dôsledok.

Roháč zastal, pomaly sa otočil, chvíľu sa pozeral na žirafku, potom prebehol očami všetkých ostatných. Ešte drobnú chvíľočku váhal a potom povedal.

„Sľúbme si, že keď sa naša cesta skončí, rozídeme sa každý po svojom, nikto nebude nikomu vyčítať, že odchádza, nikto nebude na nikom závislý a nikto od nikoho nebude vyžadovať ďalšiu prítomnosť .“
„A kedy sa výlet podľa teba skončí?“ spýtala sa žirafka.

„Keď sa na tom zhodnú minimálne štyria. Nikto nebude nikomu nič pripomínať, ani od nikoho nič chcieť. Proste si povieme zbohom a každý pôjde svojou cestou, ani nik nebude od nikoho vyžadovať, aby ho zaviedol domov.“ Dodal roháč a úchytkom sa pozrel na mravčeka a jazveca „a nikto nebude donucovaný aby niekomu inému akokoľvek pomohol.“
Zostalo chvíľu ticho. Až napokon jedno zvieratko za druhým, a aj íverček s vážnou tvárou prikyvovali na znak súhlasu hlavou.

„Nech je tak.“
„Nech je tak.“

A ešte sa táto veta ozvala štyri krát.

„Nech je tak.“
Roháč sa poobzeral po skupinke, potom sa cez plece obzrel k lesu, kde predpokladal, že je cesta k nemu domov, otočil sa naspäť k priateľom a povedal:
„V tom prípade mi bude nesmiernou cťou pokračovať s vami v ústrety dobrodružstvám. Hor sa na íverček!“