Riečka IV

 OKÁĽKA

Nech bol pavúk akýkoľvek podliak, v jednom mal pravdu . Pereje boli naozaj divoké. A to divoké, je ešte slabé slovo. Len čo sa naši piati kamaráti nalodili na íverček, odrazili sa od brehu a zanechali pavúkovu vydieračskú stanicu bezpečného splavu divokej vody, veru sami boli prekvapení, ako sa dokáže prívetivá, tichučko tečúca s vlnkami a kamienkami hrajúca sa voda zmeniť na dravca, číhajúceho za kameňmi a narážajúca do bokov íverčeka, len čo on opustí bezpečné brehy. Íverček aj so svojim pasažiermi vyplával z úseku poskakujúcej bystriny do priam pekelných ohňov. Posledné, čo si jazvec stihol uvedomiť, tesne predtým ako to bláznovstvo celé začalo bolo, že vlnka, ktorá sa krútila počas vyjednávania s pavúkom pri veľkej skale sa pohla v tom istom momente, ako sa pohol íverček a že teda tá istá vlnka, ktorá ich sprevádzala celou cestou po bystrom a hravom potôčku, tá jemnučká priateľská a tichučká vlnka, sa teraz zmenila na diablov chvost divoko bičujúci boky íverčeka, pohrávajúca sa s ním ako s lístkom lipy, unášajúc ho na svojich živelných bokoch, kĺzajúc po iných vlnkách a vlnách, nestarajúc sa o to, či niekto do vody padne a či nie, a či sa niekto potom z vody vynorí, alebo zmizne v divokej krútňave.

Voda sa penila, narážala na ostré a veľké balvany, krútila sa a točila okolo skál, brala so sebou drobné okruhliaky, prevaľovala ich po dne, prekacovala ich jeden cez druhý, hučala, spínala sa ako divoký kôň, rástla a padala, preskakovala a prelievala sa cez prekážky. Íverček na hladine vody nadskakoval, otáčal sa kobŕcal, triasol sa a stenal, keď sa ho protivlna točiacej sa krútňavy snažila prestrihnúť vo dvoje.

Partia našich tvorčekov bažiacich po dobrodružstve na íverčeku možno už aj oľutovala rozhodnutie plaviť sa, aj ich napadlo ako by bolo dobré predsa mať ten výcvik, či už plavecký, alebo výcvik kormidlovania lode, a možno by sa im zišli aj tie vesty či licencovaná loďka a nie iba taký malinkatý íverček. Strach, ktorý prežívali ich stále viac a viac presviedčal o tom, že mali toho pavúka predsa len poslúchnuť. Keby boli dodržiavali pravidlá, nič by sa im nebolo stalo.

„Keby sme boli súhlasili a dodržali pravidlá a zákony, ktorými sa riadi tento úsek riečky, a keby sme boli vtedy poslúchli pavúka, neboli by sme teraz v ohrození.“ Zjajkol roháč, pokiaľ sa hryzadlami držal íverčeka a dvoma prednými nohami zvieral mravčeka, ktorého zbytok tela lietalo nad íverčekom sprava doľava presne v smere pohybu íverčeka, s ktorým divoký prúd rieky kmásal zhora nadol a späť. 

„Si ty ale somár.“ Odpovedala žirafka „lebo, keby sme počúvli pavúka, tak v tom momente prestanú pereje blbnúť, a my by sme sa tadeto plavili ako po mlieku, nie? Takého hlupáka som ešte nevidela.“
„No tak, nehádajte sa.“ Kričal do toho hukotu jazvec, ktorý mal čo robiť aby udržal samého seba na íverčeku, a nie aby sa ešte aj staral o niekoho iného, či aby sa vôbec  vážne zamýšľal nad tým, kto má pravdu.

Divoká rieky burácala, hukotala, dunčala a huhlala. Voda sa skrúcala, prelievala, krútila sa v divokých víroch, jazvecov kožúšok  bol úplne mokrý, cítil sa veľmi ťažký, kolená ho už boleli a najradšej by bol v tú chvíľu umrel. Mravčeka stále roháč držal, ale bolo to už z posledných síl, okáľka zvierala íverčekovu triesku trčiacu mu spoza ucha, tú, ktorú si chcel íverček odtrhnúť, iba sa bál, že vykrváca. Z posledných síl stískala drobnú triesku a pomaly sa už lúčil so svetom, voda jej žblnkala okolo uší, hučala klokotala mu v nich, zdalo sa jej, že v tom hluku rozoznáva pasáže z nejakého divokého bláznivého koncertu cvrčkov, ktorého bola raz svedkom na lesnej slávnosti, kde ale tí cvrčkovia tesne pred vystúpením vypili skoro všetok nektár, ktorý predtým nik nechcel, lebo sa všetkým zdal pokazený a on pokazený nebol, iba už bol dlhšie na slnku tak začal kvasiť. Cvrčkom ale veľmi chutil, vypili celý kalich prevráteného zvončeka a to bolo viac ako dosť. Začali sa na nožičkách potácať a hrať takú kakofóniu zvukov, že si všetky lesné zvieratká zapchávali uši, a pomaly ale isto opúšťali cvrčkovský koncert a niečo podobné počula okáľka aj teraz.

Priatelia už boli unavení. Už mali toho plné zuby, plné pajšle, plné uši, plné hlavy, plné srdiečka a plné packy. Už chceli aby sa to skončilo, ale kdeže. Rieka sa iba chystala na najťažší úsek.

Vlny sa začali dvíhať do vyšších výšok, boli dravšie, krutejšie, prudšie, nešetrnejšie. Akoby sa našim priateľom smiali, pohadzovali si ich na svojich chrbtoch, tí na íverčeku skákali ako guličky na strunách, bolo im špatne, zle, oči sa im prevracali od tých neuveriteľných pohybov ako na najdivokejšej hojdačke na akej kedy boli. Voda im striekala do uší, do očí, za krk, ruky sa im šmýkali, hryzadlá roháča povoľovali svoje zovretie, už sa íverčeka nedokázali držať tak ako pred chvíľou, už aj mravček sa pomaly roháčovi vyšmykovala a o jazvecovi ani nehovoriac. Ten sa z posledných síl držal kraja íverčeka a pomaly sa modlil a opúšťal sa, keď zrazu v divokom poryve silnej vlny íverček vyletel do povetria, chvíľu akoby zostal stáť nad tým všetkým, no vzápätí sa znova hodil do divokej vody a nekontrolovateľným zjazdom sa rútil na veľký a ostrý balvan. 

Jazvec to zbadal ako prvý, zakričal iba „POZOR!“ a už iba zavrel oči aby nevidel, ako sa íverček rozpľasne na tisíc kúskov. Okáľka to zbadal ihneď ako jazvec zakričal, no ona oči nezavrela, iba sa prikrčila, hlavu stiahla medzi ramená a očakávala náraz dívajúc sa na vodou vyhladený kameň.

Tesne pred dopadom však odniekadiaľ ako zázrakom sa objavila noha žirafky, a tesne predtým ako íverček dopadol na skalu, žirafka kopla nohou a odrazila íverček v poslednej chvíli od priam istého konca.

Bol to pohyb, ktorý žirafka urobila z posledných síl a nebyť nečakanej zmeny, bola by žirafka spadla do rieky a utopila sa.

Tá zmena spočívala v tom, že zrazu akoby z ničoho nič hukot ustal. Rieka sa prudko spomalila, skľudnila, upokojila vodné víry sa pomaly ale isto strácali v čoraz pokojnejšej hladine, a dovtedy divoká vlnka, ktorá ich všade sprevádzala, sa natiahla do šírky a spomalila svoj predtým tak divoký postup.

Nastala hodná chvíľa ticha. Plavba íverčeka sa upokojila, nabral jeden smer, a už sa nekrútil ako na kolotoči. Roháč pomaly uvoľňoval zovretie íverčeka a dokonca pustil mravčeka. Okáľka zostala sedieť s vyvalenými očami a jazvec konečne uvoľnil zovretie, lebo celá labka ho nesmierne bolela, a už dostávala veľmi silný kŕč do pravej labky.

Žirafka ležala na íverčeku sťažka oddychujúc. 

Hukot prestal, a už nebolo počuť ani divú riavu, ale už ani zvuky, ktoré ich sprevádzali od prameňa, teda jemne a hravo žblnkotajúci potôčik. Pozreli sa okolo seba. Rieka sa zjavne rozšírila, na brehoch si všimli trsy tráv, kríky a sem tam, hlavne pri plytčinách krátke nášľapy do vody neklamný to znak, že tento úsek využívali iné zvieratka k napájaniu.

„My žijeme.“ Vydýchol roháč.

„Žijeme.“ Zopakovala okáľka a mravček sa veselo zazubil

„Ešte raaaaaaz.“ Zvolal a začal skackať okolo roháča mŕtveho únavou.

Žirafka, aj keď sa pomaly nevládala ani postaviť sa zasmiala a povedala:

„Aha ho, aký odvážlivec. Zaveslujeme k brehu, ty si môžeš vystúpiť a môžeš si to aj s íverčekom skúsiť znova.“
„V žiadnom prípade“ zaprotestoval íverček ale so smiechom, lebo vedel, že ide o žart.

Ležali na íverčeku  oddychovali. Bol krásny slnečný deň, všetci priatelia sa dívali do modrej oblohy a nechali si stuhnuté telíčka zohrievať teplými slnečnými lúčmi. Počúvali kŕkanie žiab v plytkých vodách pri brehoch rieky, počúvali kuvikanie kuvika, či kukanie kukučky. Počúvali cvrlikanie triezvych cvrčkov a bzučanie krídelok lesných včiel. Voda ich niesla všetkých na svojom chrbte a v pokojných prevaľovaniach vody začuli a spoznali popevok vlnky

Vlnôčka vlnka

Na hladine žblnkám

Na hladine potôčka 

Ja som vlna vlnôčka

„Zas je s nami.“ Vydýchla okáľka a spokojne zahmkala.

Nikomu sa nechcelo nič hovoriť, iba ležali a oddávali sa hojdavému pohybu vlniek. Rieka už nebola divoká, aj keď stále bol tok prudký. Už neskákala cez veľké balvany, už nepenila v divokom hukote, ale stále nebolo radno sa v nej kúpať, lebo aj keď teraz nebola divoká, zdala sa zase zradná. Pri brehoch bolo vidieť divo sa skrúcajúce víry, ich stredové lieviky sa strácali niekde pod hladinou, ak sa do ich stredu dostala malý chrobáčik, či drobná smietka, vír ho stiahol dovnútra a vyhodil ho o pár nadýchnutí a pekných pár kačacích krokov ďalej na hladinu, kde ak to bol malý chrobáčik už jeho telo nejavilo známky života.

„To bola jazda.“ Mravček nedokázal prestať štebotať o tomto neuveriteľnom zážitku. „To bol hukot, čo íverček? Počuješ roháč, juchúú!“
Nikto sa ale k mravčekovmu nadšeniu nepridal. Jediný, kto však, aj keď nie úplne aktívne, ale predsa, zdieľal nadšenie mravčeka bola okáľka. Zdalo sa, že sem tam sa usmeje aj žirafka, ale viac sa smiať bolo nad jej sily.

Boli zmorení.

Jesenný vetrík pofukoval nad hladinou riečky, už ich celkom vysušil. Listy stromov im nad hlavami šušotali a sem tam nejaký z odpadnutých jeseňou sfarbených listov pristál na íverčeku. 

„Teda, aj keď som unavený a zničený ako starý syseľ, aj tak musím priznať, že to bolo dobrodružstvo, na ktoré asi tak rýchlo nezabudneme.“ Povedal do ticha roháč.

„A to si nechcel ísť, ty strachoprd.“ Pousmiala sa žirafa, ale akosi pocítila, že nech si myslela o roháčovi zo začiatku čokoľvek, nevdojak k nemu začala pociťovať sympatie, čo zrovna pre ňu nebolo nejaké potešujúce zistenie. Myslela si, že ona si vždy musí zachovať odstup a že také zvieratká ako je roháč, ju nikdy nemôžu nejako zvlášť nadchnúť. Tvory roháčovského typu považovala vždy iba za nejaké dudravé a nudné súčasti bláznivého života, ktoré si nemusela všímať, ale ktoré tu boli zároveň na to, aby sa starali o jej pohodlie.

Okáľka chvíľu počúvala pokojný zvuk rieky, zaregistrovala drobné podpichnutie roháča žirafkou, ale bola natoľko unavená, že privrela velikánske oči a odovzdala sa do uspávajúceho toku rieky. Počula iba drobné žblnkotanie rýchlo sa tvoriacich vírov pri brehu rieky, a vždy keď sa vír vytvoril pri kameni, tak počula jemnú hudbu vody ako vtedy doma, keď sedávala pri starkej, ktorá sa jej pazúrikmi prehrabávala v troch vláskoch na hlave, a jemným a tichým hlasom jej prekladala to, čo si rozpráva dážď keď padá, či to čo šuštia listy v stromoch, alebo ticho nočného lesa, či pukanie stromov počas silných mrazov.

Veľmi rada spomínala na tie časy. So starkou ju viazal krásny vzťah, ktorý si nenechala narušiť žiadnym vonkajším vplyvom. Okáľkini rodičia ju opustili onedlho potom ako sa narodila, jednoducho to neboli rodičia, ktorí mali byť rodičmi, boli príliš slobodní a príliš voľní. Dieťatko nepokladali za tvorčeka, o ktorého by sa mali starať, pozorovať ako rastie, tešiť sa z jeho pokrokov, vnímať jeho nálady, radosti, starosti, potešenia a smútky, nepokladali ho za tvorčeka, ktorý je pokračovaním ich existencie na tomto svete, pokračovaním ich snaženia, či ich poznania.

Svoje dieťatko vnímali ako niečo, čo im prekáža. Ako niečo, čo musia so sebou ťahať, čo im piští za ušami až tak, že sa nemôžu sústrediť na to, čo ich baví.

Nie, nesúďme ich prirýchlo. Naozaj sa úprimne snažili, aby okáľku mali pri sebe. Skúšali to, hľadali spôsoby, ale necítili to, čo podľa všetkých ostatných mali cítiť. 

Radosť a zadosťučinenie a pocit blaha.

Každú starostlivosť, ktorú okáľke prejavili, bola výsledkom pachtenia a trápenia a namáhania bez radosti, ktorú im všetci naokolo sľubovali, keď váhali, či dieťatko mať, alebo nie.

Jedného upršaného, smutného a zamračeného rána sa ocino okáľ a mamina okáľka ticho vytratili z domčeku, a nechali malú okáľku spinkať v malej čistej postieľočke voňajúcej detskou čistotou.

Starká, ktorá s nimi bývala počula tiché kradmé kroky, klopanie praciek na kufroch, a sotva počuteľné zaklapnutie zámku na dverách, ale vo svojej posteli sa ani nepohla. Keď už prešiel hodný čas, keď už bolo jasné, že rodičia sú nadobro preč, starká okáľka sa postavila z postele, upravila si tri sivé vlasy na hlave, uhladila si nočnú košeľu a podišla k postieľke, kde nevinným spánkom spala malá okáľka.

Starká sa oprela o čelo postieľky, naklonila sa nad tváričku okáľky dala jej pusu na čelo, napriamila sa a povedala si sama pre seba:
„No čo my dve? Zostali sme tu samé. Idem postaviť vodu na čaj.“
Starký zomrel už dávno, chytil ho sokol rároh, keď sa jedného dňa neopatrne ponevieral po čistinke a starká odvtedy veru nemala žiadneho iného okáľa, a ani za žiadnym iným okáľom netúžila.

Okáľka vyrastala teda sama so starkou, ale ani jediným slovkom sa starká nikdy nesťažovala a nesťažovala sa ani okáľka. Starká jej rozprávala rozprávky o jej rodičoch, ale povedala si, že ju nikdy nebude klamať a tak jej hneď od začiatku hovorila príbeh tak, ako sa udial a s tým dovetkom, že slobodní ľudia konajú tak, ako im káže srdce a že to, že sú dnes samé, nie je vina rodičov a ani okáľky. Príroda to proste zariadila tak a nie inak.

Okáľka mala nádherné detstvo, starká sa jej snažila nahradiť rodičov, a popravde, na jednej strane strádanie za rodičovskou láskou prinášalo aj dosť výhod, ktoré sa neskôr okáľka naučila využívať. V škole jej viac prepačovali, stačilo povedať, že včera so starkou prali, a už jej bolo odpustené, že nemá úlohu aj keď ju nemala iba preto, že sa jej nechcelo nič robiť. Keď mala sviatok, tak dostala oveľa viac darčekov, lebo jej dávali darčeky aj susedia, či len tak známi okoloidúci, lebo vedeli, že okáľka nemá rodičov, tak si mysleli, že dostáva málo podarúnkov. Keď niečo vyviedla, tak na hnev poškodeného reagovali iní dospelí so slovami „Ona to má ťažké a ešte aj ty do nej hučíš, že sa nehanbíš!“
„Vcelku,“ pomyslela si okáľka „prináša život bez rodičov viac výhod ako nevýhod.“

Až neskôr si uvedomila, že sa iba klamala. Nech starká robila čokoľvek nič jej nemohlo nahradiť lásku rodičov, teplú náruč a upokojujúcu dlaň mamy, či strohé prejavenie lásky otca slovami „Nech urobíš čokoľvek, vždy budem stáť na tvojej strane.“ Zdá sa to totiž ako obyčajná veta, ale je v nej toľko lásky, že by sa v nej jeden mohol aj zadusiť.

A starká robila čokoľvek, čo jej na očiach videla, ale s akýmsi iným motívom. Akosi inak jej dokázala splniť priania. Používala nejaký trik, ktorý okáľka nikdy neprekukla, lebo napriek tomu, že starká plnila všetky priania, okáľka nezostala rozmaznaná, ale zodpovedná, majúca vždy pocit, že to čo sľúbi musí urobiť. Pocit, že keď pomáha, prikladá tak ruku k dielu niečoho, čo charakterizuje vzťah so starkou.

Ich život by bol priam dokonalý a nádherný nebyť jednej udalosti, ktorá poznačila celý nasledujúci život tak vážne, že už nikdy, aj keby bola akokoľvek chcela, nebude taký ako predtým.

V ten rok bolo veľmi suché leto. Slnko každé ráno vychádzalo spoza vysokých vŕškov stromov, osvetľovalo čistinku, kde bývala v malej diere okáľka so starkou, vysušovala trávy, kríky. Všetko naokolo bolo žlté, suché, krehké, lámavé a drobiace sa. Všetky lesné zvieratká si uvedomovali, že nezapršalo už hádam aj dve otočenia mesiaca, a že keď to takto pôjde ďalej, tak po štyroch z piatich lesných prameňov, ktoré zabezpečovali vodu všetkým zvieratkám na okolí, vyschne aj ten posledný. Čo bude potom, veru zvieratká nevedeli, a vlastne ani nechceli vedieť. Každé ráno sa starká okáľka vyplazila z diery, pozrela sa na nebo, a z celej duše si priala, aby videla aspoň malý mráčik, alebo obláčik, ale obloha bola tak čistučká, ako vody neďalekého potôčka. Žiarivo belasá s horúcim žlto-červeno-modrým kotúčom slnka, vysielajúcom na zmorené telíčka zvieratiek ďalšie a ďalšie snopy pálčivých lúčov. Zvyčajne sa zvieratká schovávali pod koruny stromov ale po takom dlhom suchu veru aj stromy boli už zmorené a unavené. 

„Teplo je fajn, ale toto už je moc.“ Povedala jedného dňa starká len tak pri kuchynskom sporáku. V tomto teple ju nie že nebavilo variť, ale nemala chuť ani jesť. A to ani malá okáľka.

Neďaleký potôčik sa z veselej, skákajúcej riavy premenil na drobný strúžik vodičky a keď vyschol v poradí druhý prameň, na kraji lesnej čistinky pod starou lipou, vyschol aj potôčik. Zvieratká skákali po suchých kameňoch a starý syseľ povedal, že za svojho života sa mu toto nestalo, aby bol potôčik úplne suchý.

Posledný prameň už ani netiekol, skôr len tak cvrkal a aj keď ho syseľ vyčistil, moc sa prúd vody nezmenil. Zvieratká v posledné dni viac spali ako bdeli, a aj v ten večer si zaľahli, len čo sa slnko dotklo vrchov stromov a troška sa zotmelo. Na spánok sily, ktoré im teplo kradlo z telíčok, nepotrebovali.

Starká si ľahla na posteľ, rozpustila si všetky tri strieborné vlasy a pritúlila si malú okáľku. Chvíľočku sa rozprávali a pomaly im na viečka sadal sníček. Už upadali do spánku, okáľke sa snívalo, že behá v daždi, že všade okolo nej zurčí voda, že ťažké kvapky dažďa dopadajú do prachu a kým prvá kvapka ho zvíri, ďalšie stiahnu prach na zem, a skropia smädnú pôdu životodarnou tekutinou.

„Horííííííí!!“ Výkrik ježury sa niesol lesom ako hrozivý prízrak mávajúci čiernymi ťažkými hlučnými krídlami.

Okáľka spala, na ježurin výkrik sa síce nezobudila, ale zato sa zobudila na nárek starkej.

„Rýchlo okáľka, vstávaj, ber si niečo na seba a musíme rýchlo ujsť, horí les tesne za našim domčekom.“
Okáľka bola zmätená, nevedela čo sa deje, kto na ňu kričí a prečo, vnímala iba dym a rýchle pohyby starkej, ktorá brala do ruky, čo zobrať dokázala. Načiahla sa za rukou malej okáľky, prudko ju potiahla a vytisla von. Okáľka vyletela z diery ako kométa a to, čo uvidela vonku, jej nedovolilo postávať. 

Všade boli plamene, horeli konáre stromov, tráva na zemi sa zvíjala v jednom ošiali žeravého tanca, jazyky plameňov olizovali všetko, čo im prišlo do cesty. Okolo okáľky behali splašené zvieratká, ježkovia sa kopŕcali jeden cez druhého, zajačiky využili svoje rýchle nohy a mizli v ďalekých zákutiach lesa, veverice skákali z vetvičky na vetvičku, vtáky, o ktorých si okáľka myslela, že im oheň nič nespraví padali z oblohy omráčené dymom, na zemi sa zvíjali bolesťami, s polámanými krídelkami pri dopade. Okolo bežiacej srnke horel chrbát a veverička kúsok od nej už nejavila známky života, očká mala vyvrátené k oblohe a z kožúška sa jej dymilo. 

Okáľka sa rozbehla. Nevedela kam uteká, vrážala do iných zvieratiek, ktoré sa jej motali do cesty s výkrikmi hrôzy, zdesenia a strachu. Prebehla kúsok a v hustnúcom dyme vrazila do susedy myšky, tá keď ju zbadala chytila ju za plecia a kričala jej do tváre:
„Nevidela si moje detičky? Nevidela si moje detičky?“
Okáľka iba s vystrašenou tvárou a s hrôzou v očiach pozorovala zdesený výraz myšky-maminky. Myšiak ležal kúsok ďalej bez života a bez očí. Myš-mamina ju pustila a bezmocne sa začala točil sama okolo seba v divom virvare očami pátrajúc po akomkoľvek pohybe myšacích chrbátikov. Okáľka jej nemohla povedať, že všetky tri myšiatka videla pred ich domom bez života, ležať na tlejúcej tráve. 

Sprvu sa snažili zvieratká dostať oheň pod kontrolu, ale po niekoľkých neúspešných pokusoch odhadzovali vopred pripravené vedierka, brali nohy na plecia, mávali rukami a snažili sa dostať z pekelnej horúčavy čo možno najďalej. Istotu pre nich nepredstavoval ani potôčik, ktorý by v inom prípade zastavil postupujúci oheň, ale teraz vyschnutý nestavall pre divoké plamene žiadnu prekážku.

Dym bol čoraz hustejší a horúčava čoraz neznesiteľnejšia. Počula okolo seba stále výkriky, ktoré však s postupujúcim časom tíchli. Mohlo to znamenať iba dve veci. Buď sa zvieratká dostali do bezpečnej vzdialenosti, alebo podľahli boju a nechali, nech si s nimi oheň urobí čo chce.

Okáľka sa zrazu zastavila. „Starká!“ prebleslo jej hlavou „Nechala som ju pri domčeku.“

Otočila sa, že sa vráti, aj prebehla zopár skokov jeleňa ale žeravá hradba z plameňov jej nedovolila pokračovať. Sadla si na malinký kúsoček čistej, neporastenej studenej hliny, okolo nej samá suchá žltá tráva; zo všetkých strán sa k nej približovali plamene, už cítila horúčavu a zápach zoškvarených chĺpkov, dym ju štípal v očiach, dral sa jej do hrdla, dusil ju a noštek ju pálil. Uvedomila si, že skôr ako zhorí sa zadusí. Už nič nevidela, iba žeravé červeno-žlté jazyky plameňov, ako výsmech všetkému živému. Vedela, že oheň nemá zľutovanie, že sa s ňou nebude babrať, veľakrát videla oheň, veď starká na ňom varila, ale nikdy ho nevidela nespútaný slobodný a požierajúci všetko živé. Vlastne tesne predtým, ako privrela oči zmierená so všetkým, čo sa stane ho na chvíľu aj obdivovala. Tú hroznú silu, ten jasný zámer všetko spáliť, zničiť, očistiť. Tú činnosť bez akéhokoľvek zľutovania s tým, čo padne za obeť.

Najprv sa hrozne bála, iba raz si popálila packu na ohni, keď pripaľovala starkej fajku a ako to bolelo. Ach jaj! Teraz keď si predstavila, že to všetko bude cítiť po celom tele, ešte na chvíľu, z posledných síl napla nožičky, ale keď pocítila ohromnú horúčosť pod chodidlami, znova sa zosunula na kúsok čistej zeme a sklonila hlavu pripravená zomrieť.

Posledné, čo si uvedomila predtým, ako ju úplne opustili sily, bol škrekot starého jastraba, ktorý bol jej dávny priateľ, a ktorý si malú okáľku obľúbil, lebo bola sirota, ktorou bol aj on.

Prebrala sa na chladnom kameni. Jastrab stál nad ňou a prezeral jej kožúšok, či ho náhodou nemá niekde prepálený. Pootvorila oči, smrkla nosom a keď nezacítila štipľavý dym uľavilo sa jej.

„Kde som?“ spýtala sa jastraba 

„Hodný kus od ohňa. Všetko zhorelo, okáľka, všetko čo sme poznali, a čo nám bolo milé.“

Okáľka si spomenula na starkú, na jej teplé ruky, na jej milý úsmev, na jej pohladenia a na jemný pohľad jej veľkých orieškových očí.

Posadila sa, a pozrela sa okolo seba. Sedela na vysokej skale a všade okolo nej stúpal ťažký čierny dym, ktorý vietor odnášal opačným smerom ako bola skala. Oheň už dohorel ale to, čo po ňom zostalo bolo bezútešné a smutné. Vôbec nevedela, ako bude ďalej pokračovať, ako bude ďalej žiť, úplne sama, akoby niekde vo vnútri srdiečka vedela, že starká už nežije presne tak, ako každý živý tvor cíti, či jeho blízki sú šťastní, alebo nešťastní, živí, či neživí.

Srdiečko ju neklamalo a ona starkú už nikdy v živote, po hroznom lesnom požiari nevidela. Potom, čo ju jastrab zniesol o niekoľko desiatok jeleních skokov od zhoreniska ďalej, sa zmierila s tým, že už nikdy neuvidí ani svoj domček a ani priateľov s ktorými sa hrávala. Mohla iba dúfať, že všetkým sa podarilo ujsť a začínajú svoje životy odznova presne tak, ako ho začala aj okáľka.

Pretĺkala sa lesom niekoľko otočení mesiaca, stretávala zvieratká, rozprávala sa s nimi, sem tam pomohla a dostala jesť, a sem tam zostala dlhšie ako inde, až v jeden deň začula pri rieke íverček, mravčeka a žirafu.

Okáľka, ležiac na íverčeku a užívajúc si teplého jesenného dňa, vytlačila spod viečok slzu za starkou a za svojim starým životom. Nebol by to ale roháč, keby si to nevšimol.

„Prečo plačeš?“ Spýtal sa s nepredstieraným záujmom.

„Neplačem, iba mi niečo do oka spadlo.“

Nikdy to nikomu nepovie. Také predsavzatie si okáľa dala. “Nikto nikdy nesmie vedieť, čo sa mi v živote prihodilo, lebo to nechcem vedieť ani ja, lebo si na to už nikdy nechcem spomenúť.” Dohodla sa sama so sebou, že si v mysli a v srdiečku vyrobí nové spomienky, a to sa jej aj podarilo. No dnes, po divokom zážitku na perejách, sa jej to zrazu vrátilo a pomyslela si, že živly budú asi jej osudom. A ona zostane nepokorená.
„Teraz si sa zase usmiala.“ Zvolal roháč.

„Daj mi pokoj. Robí ti dobre pozorovať ma?“ Okáľka to povedala s hnevom, ale všeobecná veselosť, že žijú, a že prežili bez ujmy na zdraví spôsobila, že sa na jej rozhorčenej vete začali zvieratká smiať.

„A máš novú obeť, a nová obeť má nového otravu.“ Povedala žirafka a vyvolala tým ďalšie salvy smiechu.

„Ešteže s nami nešiel pavúk, boli by ste perfektná dvojka..“ 

„Čo si?“ Oponovala okáľka. „Pavúk by sa po desiatich nadýchnutiach radšej sám hodil do riečky, keby mal roháča stále počúvať. To by nedokázal nik, snáď iba mravček.“
Mravček, keď počul, ako ho niekto spomenul,  prestal sa družne rozprávať s íverečkom, ktorý už začal rozmýšľať ako uvraveného mravčeka utopí, napriamil a povedal.

„Hovorí tu niekto o mne?“

Jazvec prevrátil očami a za ním všetci ostatní, keď roháč odpovedal: „Vy ste s íverečkom úplne fantastická dvojka, on vie počúvať, lebo je drevo a ty vieš rozprávať, len čo je pravda aj keď nie je o čom.“

„A keď som z dreva, to akože viem počúvať mravčeka?“ Íverček sa prudko ohradil.
Zvieratká sa na odmietavej reakcii íverčeka začali smiať. Smiali sa a plieskali sa po chrbtoch, keď tu zrazu íverček nečakane a prudko zastavil.

Zvieratká popadali jedno cez druhé a okáľka si zamrmlala

„Íverček nemohol by si aspoň raz zastaviť tak, aby sme zostali na nohách?“

Lenže íverček mal malú moc nad tým, ako sa zastaviť. Keď sa všetci pozreli smerom kam sa s údesom díval íverček, zbadali dva obrovské biele zuby zahryznuté do íverčeka a spoza nich sa k nim priniesol hlas.

„Presne takýto kus dreva potrebujem na dokončenie svojej stavby. Mohol by som vás zdvorilo požiadať, aby ste tento kus drievka opustili, pretože si ho chcem odniesť. Samozrejme, že vás prenesiem na suchý breh, aby ste sa nezamočili. Teba jazvec zvlášť lebo si už starý a mohol by si sa utopiť.“
„Ďakujem.“ Úplne bezmyšlienkovite povedal jazvec ale vzápätí sa zháčil „Počkaj, počkaj, to nie je len také drievko, to je náš priateľ, toho ti dať nemôžeme, ani ho nechceme opustiť, zažili sme s ním veľa pekného.“
„Mňa vôbec nezaujíma, čo ste s ním zažili, ja ho potrebujem, nebudem hádam ďalší polobrat mesiaca hľadať to, čo som teraz našiel. Ani ma nenapadne.“

Všetky zvieratká zostali stáť ako skamenené a to hlavne preto, že sa okolo jedného bobra zrazu začali hromadiť  ďalší a ďalší, až pokryli celú hladinu riečky, ktorá viditeľne svoj tok spomaľovala.

Všetci priatelia vedeli, že túto požiadavku nemôžu splniť, ale zároveň im bolo jasné, že bude veľmi ťažké ak nie nemožné, ubrániť sa takej presile.

„Bobor, nebuď hlupák, také drevo si nájdeš kdekoľvek a kedykoľvek, nemôžeš nás rozdeliť, lebo ak by si to chcel spraviť nasilu, budeš sa najprv musieť dostať cez nás.“ Povedala okáľka bojovne a vedela, že to, čo si v živote zažila, jej dodalo ohromnú silu.
Bobor bol však jeden z tých jednoduchších tvorov. Áno, vedel zložiť strom, to áno, ale aby rozoznal kedy hrozí skutočné nebezpečenstvo, a kedy ešte nie, na to nebol dostatočne rozumovo vybavený. Aj teraz sa zdalo, že celkom neodhadol situáciu.

„To si zo mňa robíš srandu, však čudný okatý tvor? A ešte mi aj nadávaš do hlupákov, to si naozaj myslíš, že tento íverček bude plávať ďalej, akoby sa nič nestalo?“
Našim kamarátom nebolo všetko jedno. Videli íverček, ktorý okrem toho, že bol ich verný kamarát, bolo to zároveň aj plavidlo, na ktorom sa plavili do dobrodružných diaľav, ktorého nemohli len tak, mirnix-dirnix opustiť. Na druhej strane videli bojovného bobra, a keby len jeho, ale ďalšiu dobrú stovku na všetko odhodlaných bobrov a bobriniek a bobríčat. 

„Tento íverček,“ pustila sa do bobra okáľka, „je náš veľmi dobrý priateľ“ Zvieratká jedno po druhom pritakávali: „Naozaj veľmi dobrý, zažili sme s ním nejedno dobrodružstvo a zažili sme s ním nejednu radosť a strasť, neraz sme zachránili my jeho, a neraz zachránil on nás. Žiadam Ťa preto, aby si si ešte raz rozmyslel, čo od nás chceš, a pustil nás ďalej.“
„Ja od vás nechcem vôbec nič, dokonca som vám ponúkol, že vás zaveziem na breh suchou nohou, aby ste sa vôbec nezamočili, len keď si ten íverček budem môcť zobrať, a ty mi tu začínaš hovoriť niečo, čomu vôbec nerozumiem, a keďže sa vôbec nemáte k činu podobrotky presadnúť na chrbty mojich priateľov, aby sme vás odviezli na breh, jednoducho vás zhodíme do vody, íverček si zoberieme a vy sa tu trebárs aj utopte.“
„Tak to nie, ty ako keby si bol natvrdlý. Nepočul si, že my bez íverčeka ďalej nepôjdeme?“

„Chcete boj?!“ neveriacky sa opýtal bobor. „Veď ste malinkí, jednoducho jednou ranou vás môžem všetkých zmiesť do potoka, kde vás dravá voda odplaví až na kraj sveta.“
„My sa od íverčeka nepohneme.“ Skríkla okáľka a všetky zvieratká sa primkli bližšie k okáľke v hrozivých postojoch.

„Ešte raz vás vyzývam, aby ste zmizli, inak s vami bude zle.“
„Chceš boj, máš ho mať.“ Zvolala okáľka, zdvihla pästičky, a výhražne sa pozrela bobrovi do očí.

Stáli oproti sebe. Naši šiesti priatelia na čele so zamračenou okáľkou a desiatky bobrov s ostrými dlhými zubami, pre ktoré nebol žiadny problém položiť aj storočný dub. Protivníci mali ruky v bok, z očí im sršali blesky, boli v neohrozených pozíciách, nadúvali hruď, fučali a dychčali nosom. Napriamovali sa a krčili, ruky v lakťoch rozťahovali a dvíhali ruky v neohrozených bojových pozíciách. Chlpy na tele boli vztýčené, neklamný to znak, že sa chystajú k boju. Bobor v akejsi eufórii predpokladaného víťazstva, akoby z posledných síl galantnosti ešte ponúkol okáľke mier.
„Odíďte, posledný krát vám hovorím, nechajte tu íverčeka a choďte.“
„Ideme, ale aj s íverčekom.“ Povedala okáľka a pravou nôžkou sa zaprela o za ňou stojaceho roháča.

Ani jeden z našich priateľov ani na chvíľku nezaváhal. Ani jednému neprebehla malou hlavičkou myšlienka na opustenie íverčeka a zachránenie si kože, ani jednému zvieratku nenapadlo riešenie otočiť sa a ujsť, ani jedno zvieratko ani na chvíľu nezaváhalo, a postavilo sa za okáľu v očakávaní súboja.

Mravček sa pozrel na modrú oblohu, počul štebotavý spev vtákov, cítil v tykadielach vietor, ktorý sa mu s nimi pohrával, a ktoré sa mu húpali sem a tam. Videl obláčiky na oblohe, biele barančeky, videl slnečné lúče v dúhových farbách odrážajúcich sa na hladine vlnky mladej rieky. Počul spev vlnky, počul niečo o tom, ako žblnká, ako tečie, ako sa prevaľuje cez kamene, ako nezadržateľne a slobodne plynie ďalej a ďalej v ústrety dobrodružstvám. Nechcel sa ani pozrieť na presilu, nebol vôbec zvedavý, kto ako a kedy ho znesie zo sveta, vedel iba jednu vec. Tým, že sa postavil za priateľov koná v súlade so svojim vedomím a bez akejkoľvek štipky pochybnosti.

Vzdychol si, a povedal si, že napriek tomu, že to bol krátky život, týchto pár chvíľ so svojimi priateľmi bolo to najkrajšie, čo ho v živote stretlo. Nie, nežil nadarmo.

Bobor vyletel z vody ako blesk. Nezadržateľne, s vycerenými zubiskami sa vrhol na okáľku. Celé jeho telo bolo napnuté ako luk, ako struna na husliach pripravená čoskoro prasknúť. V tej rýchlosti, ktorú získal pri výskoku z hladiny a s natiahnutou päsťou si bol istý, že hlavu okáľky roztrepe na tisíc kúskov. Okáľka zostala z prudkého bobrovho útoku akoby prekvapená, akoby skamenela a kým sa uprene dívala dopredu, k jej tvári sa bleskovou rýchlosťou blížila bobrova zovretá päsť.