Andrea Stancheva II.

 TRI DNI

Stojím na hromade zeminy, pred bránou školy pod zelenými brezami, dívam sa do výkopu, do ktorého ukladajú nové vodovodné rúry vedúce do starej budovy, ktorú sa práve v tomto roku mesto rozhodlo rekonštruovať. Budova stála v susedstve školy, ale nebola jej súčasťou. Jednou stenou sa skoro opierala o plot školského areálu a vzdialenejšiu stenu lemoval asfaltový chodník okolo väčšieho jazierka v parku, ktorý domáci volajú “Veľká Hangócka” a ja dodnes neviem, prečo sa tak volá.

Nitriansky park je rozlohou dosť veľký, teda aspoň vo veku trinásť rokov sa mi taký zdá, a je umiestnený pod hradom, vedľa hokejového a futbalového štadióna, a svojimi meandrami ho obteká rieka Nitra. Súčasťou parku je aj letné kúpalisko s dvoma bazénmi. V lete tam vystrájame veci, z ktorých sa našim rodičom vytvárajú vrásky na čele. Jeden bazén je takým zábradlím rozdelený na dva. Detský a “ďevaesátka”. V tom detskom je voda snáď do pol lýtok a spomínam si na fotku, kde stojím, možno 4-ročný v predklone, oblečený do červeno bielych prúžkovaných plaviek, z ktorých jeden bok je na šnúrku, aby sa decku ľahšie obliekali. Tá “ďevaesátka” je rozlohou väčšia a volá sa tak preto, že voda má výšku 90 centimetrov. Teda názov je logický. Kúsok od neho je bazén pre veľkých. Od “meterdesiny”, cez “dvojku” až po “triapolku”. Všetko v jednom bazéne, iba s meniacim sa dnom. Ale o kúpalisku bude ešte reč, tak sa radšej vrátim späť na ten násyp, kde teraz stojím, v jarnej bunde a čakám na férovku s Igorom. 

To bola tiež hovadina. Je to o rok starší spolužiak, taký surový bulo, ktorý zapára do každého, do koho zapárať chce. Jeho neposlušné kučeravé, tmavé vlasy mu pokrývajú hlavu a padali by mu do očí, keby neboli kučeravé. 

“Henten smrad do každého len zapára.” Povedal mi minulý týždeň Richard, spolužiak, keď sme stáli v rade na obed pri výdajnom okienku, a Igor práve prechádzal okolo nás, že sa predbehne.

“Ja s ním nemám problémy, mňa nehá na pokoji, a dokonca mi aj pekne odzdraví, keď ho pozdravím.” Odvetil som len tak ledabolo, nedomysliac následky. 

Richard mi zrejme závidel, alebo aj nie, stačilo, že to niekomu povedal, a že ten niekto to povedal niekomu inému, až sa to dostalo do uší Igora, ktorý nedokázal zniesť, že s ním niekto nemá problémy. Teda aspoň takto som si ja vysvetľoval to, že ani nie o dva dni ku mne Igor na školskej chodbe medzi triedami pristúpil, hrozivo sa na mňa zahľadel a s hlasom pokojným ako patológ sa mi prihovoril:
“Tak, že ja sa ťa bojím?”

Zahabkal som niečo, čomu nerozumel nielen on, ale ani ja, a do očí mi vstúpil strach ktorý si Igor všimol a vražedne sa usmial.

“Neská po škole ma čakaj na tom násype, pot brezami, lebo keď ňé, nájdem si ťa a porátam sa s tebú inakší.”

Nie, určite som sa vtedy nedosral, ale ani som nebol spokojný ako Budha. Zrovna pred dvoma mesiacmi som mal meniny a od rodičov som dostal nové hodinky. Také okrúhle, s koženým remienkom s bordovým ciferníkom a číslami v bielych krúžkoch. Bál som sa, že keď sa začneme biť, tak si ich poškodím, a tak som si ich dal dolu zo zápästia a podal ich Martinovi, aby mi ich postrážil. Obaja priatelia stáli vedľa mňa a dodávali mi odvahu, ktorú som aj tak nemal. Nikdy v živote som sa nebil a bolesti som sa zas odjakživa bál. Keď som mal desať rokov, bláznili sme sa v mojej detskej izbe so susedom, ten ma priľahol tak nešťastne, že mi vykĺbil zápästie. Bolelo to ako čert, a mama ma hneď brala do nemocnice, kde mi dali ruku do dlahy. Chodil som ako hrdina a užíval si záujem, pretože som bol cieľom otázok, ako “čo sa ti stalo? čo si robil? bolelo to?” a tak. Po týždni to už úplne prestalo bolieť, tak som si dlahu zlomil, aby som mohol hrať pingpong. O rok som zase nejako zle doskočil a zas som mal v dlahe nohu. Po týždni ma prestala bolieť, tak som ju zlomil, aby sme mohli hrať hlavičkovanú.

V strede školy viedol dlhý a široký asfaltový chodník pod strechou, z ktorého sa chodilo do štyroch pavilónov. V troch boli umiestnené triedy. V pavilóne A boli najmenší, v pavilóne B piataci a šiestaci a v pavilóne C tí najstarší. Keďže som chodil do školy v dobe, kedy bola základka osemročná, už som bol návštevníkom pavilónu C. Oproti nemu bola ešte jedna stavba, kde boli špecializované učebne. Na výtvarnú výchovu, fyziku a chémiu. Strechu nad tým asfaltovým chodníkom podopierali každé tri metre také betónové piliere, no a tie boli akoby tyčky bránok pre hlavičkovanú. Hrali ju dvojice, hlavičkovali tenisák oproti súperom, ktorí sa ho snažili chytiť. No, a aby som mohol tú hru hrať, musel som si tú sádru zlomiť. Keď som šiel lekárovi po troch týždňoch na odstránenie dlahy, viseli z nej kusy obväzu a sádry tam bolo výrazne menej, ako keď mi ju nasadzovali.

Ale bolesti som sa fakt bál. Mal som ešte rozrezanú dlaň, keď som mal asi päť rokov a rozbitú hlavu, ale to až v dospelosti, keď som sa ako brankár hodil po lopte v momente, keď ju chcel útočník odkopnúť. Museli mi spraviť päť štichov. 

Ale bolesti som sa fakt vždy bál, a tak aj v ten deň na tom násype, som podával hodinky Martinovi a dúfal, že sa na mňa Igor vykašle. 

Nevykašľal. Zrazu som ho videl, ako sa blíži v strede partie, ktorej členovia sa na mňa pohŕdavo usmievali a dívali sa zvrchu, aj keď boli nižšie. Uvažoval som, či by som si mal dať dolu tú jarnú bundu, prešľapoval som na mieste a rozmýšľal, ako ma to bude bolieť. Igor podišiel na kraj násypu, zasmial sa a spýtal sa ma, či som si rezervoval miesto v márnici. Pozrel som na jeho vyšportované telo, na jeho päste veľké ako žltý melón a nadával som si, že som tak neurobil. 

Igor nemal na sebe žiadnu bundu, iba sivozelenú mikinu s kapucňou, ktorú mu dovliekla sestra z Turecka, a rifle Wildcat, ktoré u nás vtedy vôbec neboli dostať, snáď iba v Tuzexe, a ktoré mu tiež priniesla tá jeho sestra. Bola vydatá v Turecku, za nejakého anglána, čo tam pomáhal voľačo stavať. Aj keď sa mi pohľad zúžil na úzky výsek, aj tak som spozoroval dievčatá z našej triedy, ktoré sa pristavili, hundrali “na čo je to dobré?” a niektoré pokračovali v ceste. Zostali tam iba štyri a medzi nimi aj Andrea Stancheva, ktorej z jej krémového baloňáku vykúkali nohy v bielych pančuškách. Dívala sa na mňa svojim zamračeným a strnulým pohľadom, palce rúk si zakliesnila pod popruhy plecniaku a čakala, čo sa bude diať. Eva, Zuzka a Beata stáli vedľa nej a tiež očakávali výsledok bitky.

Igor vystúpal po nasypanej hline až ku mne, zadíval sa mi do očí a vyzval ma, aby sme už začali.

“Prečo sa steš biť?” Spýtal som sa v nádeji, že Igor opustí svoje rozhodnutie.

“Lebo si drzý.” Odvetil cez privreté pery.

“Ani nevím, čo som urobil.” Hlas sa mi triasol a v ústach som mal sucho, ako na Sahare, na ktorej som nikdy nebol. Andrea Stancheva tam bola.

“Máme diskusný krúžok, alebo už začneme?”

Zdvihol som päste pred tvár, ako decko a k tomu amatér. Nestačil som sa ani nadýchnuť, keď som ucítil hroznú bolesť v žalúdku. Igorova päsť pristála s mojim tichým výdychom, ja som sa skrútil, spadol som na kolená a s hlavou sklonenou som kľačal, očakávajúc zbesilý úder. Ten však neprišiel. Počul som iba tichý smiech a ironické slová o tom, aký som chlap. Pokojne som takým chlapom zostal, keď následok bol ten, že Igor zbehol z kopčeka, otočil sa a zakričal na mňa, nech už držím tú svoju neomalenú papuľu a jeho si medzi zuby neberiem. Bitka bola tak hrozne krátka, a ja som bol taký zbabelec, že som si pokojne tie hodinky mohol nechať na ruke. Nič by sa im nebolo stalo. Igor zodvihol svoju tašku zo zeme, zasmial sa, pokynul hlavou na svoju partu a všetci odišli. 

Rok po nežnej revolúcii, ako ju ľudia zvykli volať, som sa dozvedel, že iba niekoľko mesiacov po ukončení vlády jednej strany našli Igora mŕtveho pri rieke s ostnatým drôtom uviazaným okolo krku a druhým koncom za chrbtom, uviazaným okolo členkov, takže telo bolo prehnuté ako čln. Vraj to bola mafiánska praktika, ale ja, keďže som sa o to nikdy nezaujímal neviem, či to tak naozaj bolo, alebo nie. Napriek tomu, že ma uderil do žalúdka tak, že ma bolel ešte pár hodín, som mu takúto smrť neprial. Aj keď to bol hňup, poznal som ho.

Martin s Petrom ku mne priskočili, pomohli mi postaviť sa, Martin mi vrátil hodinky. Objali ma okolo pliec a pomohli mi, čo som bol ešte stále v bolestnom predklone, zísť dolu násypom. Prešlo iba pár sekúnd, no ja som už viac pociťoval hanbu zo svojej pasivity, ako bolesť žalúdka. 

Andrea Stancheva ku mne pristúpila, pohladila ma po tvári a šepla, že jej to je ľúto. To zopakovali aj ostatné spolužiačky, Evka, Zuzka a Beata, zvrtli sa na opätkoch svojich topánok a odišli. 

“Ideme s tebou domov.” Povedal Peter a spolu sme sa vydali do paneláku, kde som býval. Ja ešte na roztrasených nohách, s gumovými kolenami. Nebol ďaleko, snáď päť minút chôdze. Peter býval v paneláku oproti aj so susedom na prvom poschodí, ktorý po nás strieľal vzduchovkou, keď sme vystrájali pod jeho oknami a Martin asi o 300 metrov ďalej, tiež v jednom z panelákov najstaršieho sídliska v Nitre “Párovce”.

V našom byte na štvrtom poschodí sme mali v obývačke starý klavír, a keďže Martin bol hudobník, niečo nám tam zahral a o hodinu sme sa už smiali, pričom mne to šlo ešte ťažko, ale dalo sa.

Ten Petrov sused asi nebol normálny. Býval na teda na prvom poschodí s manželkou a dospelým synom, a pod kuchynským oknom mal pripevnenú takú konštrukciu na vešanie mokrej bielizne, alebo čoho. Medzi panelákmi je detské ihrisko s mohutnými preliezkami a betónovými múrikmu ktorých pôvodný účel sme nikdy nechápali ale ani sa o to príliš nezaujímali. Ešte tam boli také obrovské betónové kruhy, s priemerom snáď tri metre. Dve na zemi a jeden položený cez ne, takže keď sme ten vrchný pokryli kartónmi z odpadu z neďalekého zelovocu, dalo sa tam hrať na vojnu a byť v tanku. Vtedy bolo veľmi veľa deciek. V paneláku, kde sme bývali, boli dva vchody, v každom 26 bytov, a vo väčšine bývali mladé rodiny s jedným, dvoma, alebo troma deckami. Nad nami bývala Martinka, ktorá nám za päť korún, pod mostom pri Zelokvete, ukazovala nahý rozkrok a my sme platili a čumeli. 

Samozrejme, že pri toľkých deťoch bol virvar, výkriky a smiech na dennom poriadku a ten chlapík z prvého poschodia sa neustále rozčuľoval, vykrikoval, aby sme boli ticho, ale to akoby kričal na komára, aby nebzučal. Jedného dňa, pri nočnej schovke chytil za uši mňa a Petra a zavliekol nás do pivnice paneláku. Tam nás postavil tvárou k stene a strieľal do nás vzduchovkou. Šibnutý. Doma sme samozrejme o tom čučali, pretože sme sa hanbili, že sme sa nechali chytiť. Akurát sme si pozerali navzájom na chrbáty, či tam nemáme rany. Štípalo to ako hovado. Keď nás z tej pivnice púšťal, iba nám pohrozil, aby sme už boli vonku ticho, čo sme teda neposlúchli a je fakt, že nás už nikdy viac nechytil. Či chytil iných, a strieľal im do chrbátov neviem, s nikým sme o tom nehovorili. No tak, iná doba. 

Za tým zelovocom, z ktorého sme mali kartóny na stavbu nášho tanku, boli také jamy, do ktorých práve tie drevené debničky a kartóny predavačky hádzali, a raz za nejaký čas prišlo auto, aby ich odtiaľ poodnášali. My sme ich využívali, ako som už písal, na stavbu tanku, ale aj na stavbu príbytkov v rázsochách stromov, ktoré na ihrisku rástli. Urobili sme si základne, strechu a steny sme zhotovili z fólii, ktorých bolo v tom odpade tiež dostatok. Vedľa zelovocu bolo mäsiarstvo s tými istými jamami, ale tam sme sa nehrali, pretože boli plné hnijúcich kúskov mäsa, fľakov krvi a hrozne tam smrdelo. Počas nočnej schovky sme tú budovu, v ktorej boli predajne zelovocu a mäsiarstva využívali tak, že sme po hromozvode vyliezli na strechu, ľahli si na ešte teplú strechu pokrytú terovým papierom a sledovali, kam sa vydal ten, čo mal hľadať, aby sme sa potom po drôte spustili na zem a odpinkali sa.

“Pin-pin, Vlasto.” Kričal som so smiechom, aby ma bolo počuť, a aby som dal vedieť, že tentokrát ma nenašiel.

Nočnú schovku sme mohli hrať iba v lete a iba v piatky a soboty. V inú dobu som musel byť doma, keď zasvietili pouličné lampy. To bol časový údaj. 

“Domov, keď zasvietia lampy.” Povedala mi mama a ja som to rešpektoval.

Sedeli sme teda u nás doma, Martin hral na klavíri, ja, s ešte pobolievajúcim žalúdkom som sedel v kresle, a Peter obzeral sekretár, ktorý moja mama volala “Krčmička”.

“Mami, mám chuť na slatké.”

“Choď do krčmičky a niečo si zober.”

Peter odsunul čierne dvierka, a začal lašovať, čo by si odtiaľ sladkého zobral.

“Bueš sa učiť?” Spýtal sa hľadiac stále na sklenené poličky a vyberajúc si keksík Mila.

“Čo?” Petrova otázka ma zaujala, kým Martin hral na klavíri a ani sa nesnažil prestať.

“Zemák.”

“Čo tam?”

“Šak zajtra píšeme písomku.” Konečne sa otočil od krčmičky, na ktorej predtým zasunul čierne dvierka a pomaly trhal obal na keksíku.

“S čoho?” Zaznel môj hlas do zvuku klavíra.

“Strenné Slovensko.”

Peter bol z nás najlepší žiak, a v triede mu niekedy nadávali do bifľošov, no ja som si to nikdy nemyslel. Bol som presvedčený, že je to génius. Jediný z nás nosil okuliare, za sklami trocha zahmlené oči, mal zvláštne krojené pery a krivé zuby. Čierne vlasy vždy upravené, akoby sa česal každé ráno, čo som ja nerobil nikdy a nerobím to dodnes. Len si ich prehrniem prstami. 

“Strenné Slovensko? Čo o ňom?”

“Tak, obyvateľstvo, mestá, prémysel, príroda…”

Nikdy som netušil, na čo mám vedieť, že tam žije jeden a pol milióna ľudí, keď už v deň vydania učebnice to nebola pravda. Však ľudia mrú a rodia sa. Lenže dieťa nemá uvažovať nad tým, na čo mu čokoľvek bude, lebo možno raz sa ma niekto spýta, že koľko žilo na Strednom Slovensku ľudí v roku 1982 a čo keby som to nevedel? Bol by som za hlupáka.

“Hovor teda.” Vyzval som Petra a on mi odverklíkoval celé učivo, ja som sedel na tom kresle, vnímal som ho a snažil sa niečo z toho zapamätať. Martin hral ďalej na klavíri a tak sa mi do pamäte vryli nielen údaje o Strednom Slovensku, ale aj Chopin.

“A ešte slovina.” Doložil Peter, keď skončil so zemepisom.

“A čo na slovine?”

“Kukučín.”

“Do riti! Čo nám nigdy nedajú pokoj?”

Slovenčinu, ako predmet, som nemal rád. Napriek tomu, že diktáty som mal vždy na jedničku, lebo som veľa čítal, z päťminútoviek na vybrané slová som zas mal vždy známku nie lepšiu ako štvorku, lebo som si tie slová nepamätal. Ypsilony som v diktátoch písal po pamäti z prečítaných kníh. Literatúru som vyslovene neznášal, lebo namiesto čítania diel, sme sa učili, kto kedy zomrel, či sa narodil, kde žil, aké písal diela, poprípade koho šústal, teda s kým žil, do akej party patril, a čo všetko pre slovenský jazyk urobil.

Naopak, sloh som miloval. Písal som príbehy aj na zákazku spolužiakom, ktorým sa to nechcelo, a za to som dostal jahodovú dreň za 90 halierov s drevenou špachtličkou, ktorou som si zoškraboval lahodnú studenú zmes. Ani vtedy a ani dnes nechcem vedieť, čo v tom bolo.

Učiteľka sloviny, pani K., však nebola hlúpa a niekedy mi len tak polohlasom, keď som si šiel po opravenú písomku zahlásila:

“Dnes si mal sedem jednotiek a jednu dvojku.” Záležalo na tom, koľko tých slohov som písal. “Obdivujem však na tebe, že je každý príbeh iný. Ale niektoré veci nevieš zakryť. Napríklad spôsob, akým píšeš.”

Aj keď to vedela, nikdy z toho nič nevyvodila. Bola vysoká a strašne chudá, blonďavé vlasy jej viseli z hlavy v neupravených fádnych prameňoch, a vďaka jej hlave, tvári a postave, bola na škole známa pod prezývkou “Varecha”.

Neviem, či ma mala rada, vlastne, či som bol jej obľúbenec, ale zo Slovenčiny som mal trojku a to hlavne preto, že literatúru som sa neučil, päťminútovky som mal na päťky, diktáty a slohy na jednotky. Trojka bola celkom fajn známka, a keď mi rodičia vyčítali, prečo sa viac nesnažím, odvetil som, že trojkári sa v živote uplatnia najlepšie.

“Aký múdry.” Vzdychol otec a vrátil sa k lúšteniu krížoviek.

“Tak povedz niečo o Kukučínovi.” Vyzval som Petra a on zase spustil. Tentoraz som ho už ale nevnímal, ako som napísal, ľudia ma nezaujímali. Až do dospelého veku, keď som objavil Isaacsona a jeho životopisy. 

Martin stále hral, no akoby v strede skladby prestal, pohladil klávesy, položil na ne tú zelenú plyšovú dečku a zavrel veko.

“Dajte si ho naladiť.” Povedal a na stoličke sa otočil. 

“Na čo? Aj tak naň nido neví hrať.” Povedal som skleslo, lebo by som to chcel vedieť.

“Tak na čo ho tu máte?”

“Čo ja vím? To ho mama dovlékla. Teda né ona, ona ho len volade zohnala. Sem na štvrté poschodí ho vyteperil otec ze susedom.”

“Čo budeme robiť?”

“Kolko je hodín? Pól tretej. Čo ja vím, venku je super, pome do parku. Zebereme bicygle a pójdeme na kofču.”

Bicyklovať som sa naučil ešte pred školou. Mal som možno štyri-päť rokov, keď ma z malého kopčeka spúšťal otec. Bicykel bol malý, modrý, s modro-bielou sedaňou a ja som nevedel brzdiť. Keď ma otec spusil, snažil som sa udržať rovnováhu, a tak som sa sústredil, že som vrazil do steny garáží, bicykel sa zodvihol a ja som nosom pristál na drsnom múre, pretože som nestihol pustiť riaditka zo svojich detských rúk.

Otec sa bál, že ho mama vyhreší, ale hubovú polievku som dostal ja, pretože som nevedel brzdiť.

“Na čo si myslíš, že sú tam tie pedále?” Mama učila slovenčinu na inej škole v prímestskej dedine, a tak po nitránsky nehovorila. Možno to neviete, ale po nitránsky sa povie “betále”.

“Pedále nemáš iba na šľapanie, ale aj na brzdenie a kým sa to nenaučíš, budeš mať krvavý rypák.” Povedala s úsmevom a ja som si to zapamätal. “Betálmi šlapeš, ale aj brzdíš.”

“Dobre.” Prikývol Martin a tak sa obaja hneď pratali von, aby sme si výlet užili. No, výlet, park bol od nás asi päť minút na bicykli, tak to príliš ani výlet nebol. Samozrejme, som už mal bicykel väčší, taký nemecký kolos, ktorý mi daroval k dvanástym narodeninám strýko, ktorý bol tiež učiteľ, ale celý život, až do svojej smrti zarytý starý mládenec, a tak mu robilo radosť obdaruvávať svojich päť synovcov. Jeho záľubou bola hra “v šachy” ako to on hovorieval a keďže mňa táto hra zaujala a mal som ju rád, a často som s ním hrával, bol som jeho obľúbenec.

“Šach je veľmi nebezpečná hra.” Hovorieval mi, keď sme spolu hrali v jeho izbe v dome mojich starých rodičov. Šachovnicu mal namaľovanú na stole, iba štvorčeky neboli čierne a biele, ale žlté a tmavozelené. Netuším prečo, asi sa mu tie farby páčili. Jeho izba bola ponorená do cigaretového dymu, ktorý som mal radšej, ako ten pach starého mládenca, ktorý sa o seba nie príliš staral, takže mi nevadilo, že fajčil, kým ja som rozmýšľal nad ďalším ťahom Používali sme aj šachové hodiny a ja som bol šťastný vždy, keď som mohol tresnúť po tlačítku, aby som zastavil svoje hodiny a spustil strýkove. Mal som rád chvíle, keď sa veľká ručička dostala k vlajočke, nadvihla ju a neskôr vlajočka spadla.

“Kukaj na šachovnicu a nie na hodiny.” Napomínal ma.

“A prečo je šach nebezpečná hra?” Spýtal som sa. Stôl bol vysoký a ja sediac na stoličke som mal oči tesne nad úrovňou kráľa a kýval som nohami, ktoré mi nedosiahli na podlahu. 

“Lebo keď súper dlho rozmýšľa, ty môžeš zaspať, a vypichnúť si oko na strelcovi.” Chrapľavo sa zasmial.

Naučil ma aj rôzne triky. Ako napríklad, keď mal nejakú figúru zle postavenú, tak ju akože nechtiac lakťom zhodil, keď šiel robiť ťah a potom ju postavil inam, na lepšiu pozíciu. Naučil ma čo je to ťah mimochodom, rošády a kedy ich robiť. Raz ma zobral aj do šachového klubu, no tam som sa začal po polhodine nudiť a prehováral som ho, aby prehral a zobral ma domov. Poslal ma do riti. Doslova.

“Ak vieš ako ťahať kameňmi, to ešte neznamená, že vieš, ako sa hrá šach.” To bola jeho veta, ktorou ma častoval. 

Až do jeho smrti sa mi nad ním nepodarilo vyhrať. Možno to bolo tým cigaretovým dymom, ktorý mi zahmlieval rozum.

Tak teda, keď kamaráti odišli, prezliekol som sa, zbehol dolu do pivnice, vytiahol bicykel a vyrazil von, na miesto, ktoré sme si vopred dohodli. Pivnice boli malinké, teda mne sa také vtedy nezdali, ale ako dospelý som si nedokázal predstaviť, ako sme tam mohli sedieť traja, za čiernym okrúhlym stolom a pri sviečke si rozprávať príbehy To keď vonku pršalo a my sme sa nemohli potulovať, zavreli sme sa do tej malej pivničky a zabávali sme sa, ako  sa dalo. V pivnici bola polčka na zaváraniny a bicykel som mal uložený na stojáka, na zadnom kolese, aby sa tam zmestil. Sused, pán M., nás odtiaľ vyháňal, keď nás tam načapal, preto, že bol presvedčený, že kradneme žiarovky. Nikdy nám nepovedal, na čo by nám boli, ale zas po nás nestrieľal vzduchovkou. Kríval po nejakom úraze, tak dostal aj prezývku “Krivuliak”.

Leteli sme s vetrom opreteky, predháňali sa, smiali, vietor nám strapatil štice a v túto skorú jar nám ešte zaliezal pod bundy a štípal prsty. 

“Kto platí?” Spýtal sa Martin a ja s Petrom sme svorne odvetili, že on. Pokrčil ramenami, opreli sme si bicykle o starú statnú jelšu a sadli si na lavičky, na studené drevo, ktoré nám pálilo zadky. Tušil som, že budem mať “vyparenú riť” a bude ma štípať, ale kofola a hrubé slané paličky vyrábané v nitrianskych mlynoch mi za to stáli. V mlynoch sa vyrábali ešte aj dnes populárne chrumky vo dvoch príchutiach. Arašídové a paprikové. Tie paprikové mi chutili viac, lebo boli slanšie, no revolúciu neprežili. Sú k dostaniu ešte aj dnes, tie arašídové, no už neviem, kde sa vyrábajú, lebo namiesto ozajstného mlynu je v Nitre obchodné centrum nazvané na počesť: “Obchodné centrum Mlyny”, akoby chceli byť jeho náhradou. Svojho času však boli pôvodné mlyny technickou pamiatkou, no stačilo pár bubákov mestským zastupiteľom, aby táto budova zmizla z profilu mesta a zanechala iba staré kasárne oproti cez cestu, kde je dodnes mestská tržnica. Tá snáď vydrží, pamiatka-nepamiatka.

Sedeli sme teda za stolom, popíjali studenú kofolu a chrúmali paličky. Táto kombinácia bola veľmi dôležitá pre prežitie, hlavne na kúpalisku v lete, ale o tom neskôr. 

“Čo hovoríte na tú Andreju?” Spýtal sa akoby mimochodom Martin.

“Čo by som?” Odvetil som, akoby ma to nezaujímalo.

“No, pekná je, né?”

“Je, ale táká voláká čunná.”

“No šak je nová, čo by si stel? Aby sa ti hodila okolo krku?”

Peter sa zasmial, zabehla mu omrvinka z tyčinky a rozkašľal sa ako tuberák.

“Ale je inakšá, ako naše baby, je fakt čunná.” Nedal som sa.

“Dočkaj pár nní a budeš videť, že je taká istá. Šecky ženy sú rovnaké.”

“Ale, a kolko si ich už mav?”

“Afrike sú téš, nemysli si.”

Hej,” zarehotal som sa. “Lebo tam si ich mav na každý prst jennu. Čérne jak brikety.”

“Tam sú neni iba černošky. Aj belošky. Ale najkarajšé sú mulatky.”

“Fakt je čunná.” Podporil ma Peter.

“Ja ju nestem obraňuvať, ale uvidíte, že je taká istá, jako ostatné.”

“Uvidíme, ale tí očiská má fakt také inakšé.”

“Hlboké.” Povedal som zamyslene a odpil si z kofoly. 

“To sa bueme vyprávať o babách?” 

“Hm, to teda ňé.”

Lenže iné témy neboli a tak sme sedeli ticho a dívali sa do svojich pohárov. Slnko zapadalo, a keď nás prestali hladiť jeho lúče, začala byť zima. 

Cestou späť sme prechádzali okolo partie, v ktorej okrem iných veľkých chalanov sedel aj Igor. Keď nás zbadal, zakričal, aby sme prišli k nim. Vedeli sme, že sú to grázli, to bolo slovo, ktoré povedala moja mama, keď som ich niekedy spomenul.

“A ten Slavo, to je aj feťák. Vraj šňupe okenu z handričky.” Vystríhala ma, aby som sa s nimi moc nekamarátil. Netuším, odkiaľ prišla na to, že by som sa o to vôbec pokúsil.

Takže, najprv zakričal Igor a potom aj ďalší z partie. Sedeli na starej borovici, pri východe z parku, ktorá rástla tak divne. Zrejme voľakedy dávno, možno v nejakom silnom vetre bola vyvrátená, alebo zlomená, alebo ktovie čo. Peň rástol asi polmetra kolmo hore, potom asi dva metre vodorovne a potom zas kolmo hore. No a na tých dvoch metroch sedeli traja grázli, a ďalší traja stáli pred nimi a o niečom sa zhovárali. My sme boli na bicykloch a tak sme boli rýchlejší, a možno aj preto som hlúpo a naivne zakričal, nech sa pojebú. Vyskočili z tej borovice a rozbehli sa po nás, lenže my sme s búchajúcimi srdcami šliapli do pedálov a už už sme im mizli z dohľadu, keď som počul Igorov krik, že vie, kto sme a že nech si ich neprajeme. 

Oblial ma studený pot a keď sme konečne dorazili k našim barákom, obaja kamaráti sa na mňa oborili, že či som normálny, no ja som sa ich, ale viac seba, snažil upokojiť, že to nič nie je, a prečo by nám mali niečo robiť za hlúpy pokrik.

Nakoniec som mal pravdu. Moji kamaráti boli v pohode, nie tak ja. Prešli asi tri týždne a ja som sa pred barákom korčuľoval na kolieskových korčuliach. Ale nie takých, ako poznáme dnes, teda onlinových, ale tých starých, so štyrmi kolečkami v dvoch pároch vedľa seba. Niečo, akoby som stál na aute. Také máte  možnosť vidieť vo filme pre pamätníkov Xanadu s Oliviou Newton Johnovou. Zámerne píšem vo filme pre pamätníkov, pretože pri mojom veku to už je film pre pamätníkov. 

Vtedy sme tak hovorili iným filmom. S Oldřichom Novým, s Burianom, či Marvanom, alebo Mrvečkom a Mistríkom. Ale čas nestojí, a filmy, na ktoré sme chodili my, a zdali sa nám nesmierne moderné, dnes už možno ani nik nesleduje. Alebo ak aj áno, tak s posmešným úškrnom na tvári. Ale Olívia bola sexicou, o ktorej snívali celé zástupy uslintaných chlapov, alebo nezrelých puberťákov. Takže, na takých korčuliach som sa preháňal po chodníku vedľa garáží s úmyslom sa príliš ani nevzdalovať, aby som sa zbytočne nevystavoval nebezpečenstvu. Slavovi to však bolo zrejme jedno. Keď som ho zbadal, ako sa vynoril spoza rohu garáže, už bolo neskoro čokoľvek robiť. Možno keby som nemal tie sprosté korčule, mohol som mu utiecť, ale teraz som iba urobil dva kroky na tých kolečkách, jedna noha mi ušla, no pred pádom ma zachránilo rameno Slava, ale iba preto, aby si ma otočil a tresol mi do brady takú ranu, že mi obe nohy vyleteli, a ja som mal pred očami iba tie kolečká, oceľovú konštrukciu a červené, kožené pracky, ktorými tie korčule držali na nohách.
“Tak ty nebueš poslúchať? Keť ti povím, že máš dojsť ke mne, tak ke mne dójdeš, jak pes!” Zasyčal, zdvihol ma a tresol mi do nosa druhú, až sa mi zatmelo pred očami. Pred treťou ranou ma zachránil sused Tomáš, otcov priateľ v paneláku, ktorý chodieval pozerať futbal k nám domov, aby si mohol zapáliť, popíjať pivo a nechať si mnou šliapať po palcoch na nohách, ktoré ho svrbeli a takýmto spôsobom si ich drhol. 

“Ešte Vlastík, poriadne pritlač.” Povzbudzoval ma, kým ma držal za rameno, a ja som mu pätou šliapal po tom svrbľavom palci. Jeho žena mu nedovolila v obývače fajčiť a tak chodil k nám, pretože obaja moji rodičia vtedy fajčili a tmavozelené závesy visiace po stranách záclony boli ťažké a smradľavé od cigaretového dymu. Raz za pár mesiacov ich mama prala, ale ten smrad z nich nikdy nevyprchal. Schovávali sme sa za ne, keď sme kradli salónky z Vianočného stromčeka, aby nás nik nevidel, a aby sme mohli tam, v kúte za tým smradľavým tmavozeleným závesom pokojne žužlať cukríky zo stromčeka až dovtedy, kým na ňom neviseli už prázdne obaly. 

Tie obaly mama nevyhadzovala. Boli ručne robené. Ružový papierik na koncoch rozstrihaný na drobnučké slížiky v ktorom bol čokoládový cukrík, bol zvrchu obalený ešte pozlátkom. Mama ich vždy, keď sme 6.januára oberali stromček, znova z neho stiahla, rozbalila, usmiala sa na chýbajúcich cukríkoch, pekne ich uhladila, a znova vložila do krabice od topánok, aby ich zas o rok vytiahla naplnila cukríkmi a zavesila na stromček. Veľmi sa hnevala, keď sme z neopatrnosti nejaký ten papierik roztrhli, a ja dnes ani neviem, kde sú, alebo či ešte existujú. No pamätám si ich vôňu, voňali po čokoláde.

Vianoce boli u nás slávnosťou, kedy sme sa všetci navliekli do sviatočného oblečenia, otec do obleku a sadli sme si za stôl. Mama odišla za dvere so sklenou výplňou na chodbu so svietnikom a zaklopala. Otec odpovedal:

“Vstúpte.”

Vošla mama, s trojramenným svietnikom, na ktorom horeli sviece a pozdravila:

“Pozdrav pán Boh.”

Otec odvetil “Pán Boh uslyš” a mama spustila riekanku, ktorú som počúval minimálne 25 rokov, ale dnes si z nej nepamätám ani slovo. Potom sa otec postavil, pozval mamu k stolu a rozhadzoval orechy do štyroch kútov obývačky so slovami: “Aj keby sme sa do štyroch svetových strán rozišli, nech sa takto vždy pri Vianočnom stole stretneme.” Tie orechy nemal odvahu nik z tých kútov vziať, a otec ich zobral iba mesiac pred ďalšími Vianocami.

No, tak vtedy ma zachránil sused Tomáš, ktorý k nám chodil pozerať futbal pokrikom, nech mi dá pokoj, lebo sa tam rozbehne “a vyrazím ti dušu z tela”. Dalo sa mu veriť, bol mohutnej postavy s bruchom od piva, a s vražedným výrazom v tvári. Aspoň takto si ho pamätám, aj keď detské spomienky sú väčšinou skreslené, pokojne by som veril, že mal meter päťdesiat a veľké brucho. Zomrel skoro a mladý, teda dnes si dovolím tvrdiť, že mladý. Neviem koľko mal, ale niečo po päťdesiatke, alebo ešte menej. Bol som na strednej škole, keď ma otec vyzval, aby som šiel darovať Tomášovi krv, aby sa mu ľahšie s leukémiou bojovalo. Nepomohla mu ani moja krv a ani krv najbližšej rodiny a priateľov. Pamätám si však pohreb, kde ma jeho manželka, trúchliaca vdova vyzvala, aby som im robil fotky, kým oni k nemu, vystretému na katafalku pristupovali, a po jednom sa s ním lúčili. A mne sa to vtedy zdalo hrozne morbídne. O to viac, keď mi raz jeho dcéra vo výťahu povedala, že sa tie fotky vydarili. Ako sa mohli vydariť fotky s mŕtvolou? Nechápal som, no iba som v tom výťahu ticho prikyvoval.

Slavo mi teda už ďalšiu ranu nedal, nechal ma tam sedieť na zadku s krvavou papuľou a nosom. Tomáš ku mne pristúpil, pomohol mi postaviť sa, na nič sa nepýtal a ani doma rodičom nič nepovedal. Nechal to na mňa. Nech bol Tomáš akýkoľvek, neviem aký bol, z tých krátkych návštev u nás, som ho mal rád. Aj tie jeho pokriky na futbalistov. Aj tie jeho dvojzmyselné poznámky a bezprostredné správanie, ktoré prejavoval iba keď bol u nás sám.

Bol to vlastne jediný sused, ku ktorému som si vytvoril nejaký vzťah. Ostatní boli iba takí blbovia a blbky, ktorí nám, chalanom, nedali pokoja. 

Ako jeden sused na prízemí, pán H., ktorému sme na tom malom briežku pod jeho oknami vyšmýkali šmýkačku, bláznili sme sa mu tam, vykrikovali až ho to nakoniec naštvalo a v noci nám polial ten kopček horúcou vodou. Do rána však mrzlo a tak sme mu na druhý deň ráno ďakovali za jeho blbosť. Ale do starých ľudí nik nevidí, možno nám to spravil, aby nás viac potešil. Ktovie?