Andrea Stancheva V.

 VEŠTBY

Ako všetci ôsmaci doteraz, sme sa aj my zúčastnili lyžiarskeho kurzu, ktorý sa konal v druhý januárový týždeň na Štrbskom plese. Šli sme celá trieda, a kto nemal svoje lyže, ten dostal školské. Nedalo sa tomu vyhnúť. Lyžiarsky kurz, alebo byť týždeň v triede so siedmakmi, čo nelákalo nikoho. Andrea a Peter mali vlastné lyže, Martin a ja sme dostali drevené sulovky s viazaním na páku a so šnúrkou, ktorá sa mala uviazať okolo nohy pre prípad, že by nám pri zjazde vyplo viazanie, aby lyža neušla. A ak som už spadol a viazanie sa vyplo, lyža ma utĺkla tak, že som mal modriny všade. Keďže som predtým nikdy nelyžoval, vrátil som sa domov, ako z trestného tábora. Ale pekne poporiadku.

Bývali sme v takej starej ubytovni ani nie desať metrov od plesa, ktorá mala izby s rôznym počtom postelí. Ani neviem ako, my traja sme sa ocitli v 3-posteľovej izbe, takže sme tam nemali nikoho, čo by narúšal naše kruhy. Martin mal taký maďarský kazetový magič s oranžovými čudlíkmi, z ktorého zneli piesne od Queen, či Led Zeppelin, ale raz si ho jeden spolužiak z 8A požičal a keď ho vrátil, zistili sme, že si tam zabudol kazetu. WHAM, Depeche Mode a tak ďalej. V ten rok sa prvýkrát objavila správa o smrtiacom víruse AIDS, ktorý sa vtedy pokladal za chorobu homosexuálov a to až dovtedy, čo sa oficiálne zdroje, čo snažili zatajiť, no nakoniec sa to prevalilo, že sa vírus šíril aj z krvných konzerv pri podávaní krvi pri operáciách. Čo zo samotnej choroby už neurobilo kresťanský trest zatratencov, ale závažné ochorenie, ktoré sa mohlo prihodiť aj úplne heterosexuálnym ľuďom a dokonca aj nevinným bábätkám, ktoré boli nakazené matkou počas tehotenstva. Čiernokabátnici zmĺkli ale trápnosť zostala visieť vo vzduchu. Samozrejme, že nie nadlho.

Andrea bývala v 5-lôžkovej izbe so svojimi štyrmi kamarátkami, ale noci trávila u nás. Raz spala na posteli so mnou, raz s Martinom, raz s Petrom, pretože sme ich až do polnoci a niekedy aj dlhšie prekecali, a v priebehu rozhovoru sa nejako uložila, položila si hlavu na chlapčenskú hruď, alebo len tak na vankúš a zaspala spánkom spravodlivých. Ráno, o pol piatej sa na budík zobudila a odšuchatala sa v nohavicovom pyžame do izby ku svojim kamoškám. Tie samozrejme vedeli, že Andrea s nimi nespí, ale nejako ich to nerušilo. My, chlapci sme si to užívali, túlili si k sebe jemné telo, voňavé a mäkkučke, prikladali sme si nosy do jej vlasov, cítili pod rukami útle plecia, cítili jej stehná na svojich. Bozkávala sa ale iba so mnou, teda aspoň to tvrdila. Ja som ju nechodil s baterkou kontrolovať, kým spala u niekoho iného. 

Na raňajkách sme sa na seba iba usmievali, sedeli za jedným stolom pre štyroch, a keď sa v prvé dni náhodou niekto priplichtil k nám, tak sme ho iba jemne upozornili, že obsadzuje miesto niekomu z nás a požiadali ho, aby šiel kade ľahšie. Andrei sa tá fráza veľmi páčila.

“Kade ľahšie?” Spýtala sa s pobaveným úsmevom. “Čo to znamená?”

“No, že nech ide kade lahší.”

“Akože, aby vypadol?”

Prikyvovali sme hlavami a smiali sa na jej smiechu. Nám to vtipné nepripadalo, ale jej zrejme áno. Oči jej iskrili ako uhlíky v sivej pahrebe počas čiernej noci. 

Po raňajkách sme sa navliekli, kto do overalu, kto do teplákov, svetra a nejakej bundy. Ja, ako som spomenul, som predtým nikdy v živote nelyžoval a vôbec, zimným športom som nejako neholdoval. Otec ma poslal do čerta, keď čítal, čo by som na lyžiarsky potreboval a maximálne mi šiel kúpiť také šušťavé tenké gate, ktoré som si mal navliecť na tepláky a od suseda, Tomášovho syna Paľa som požičali lyžiarsku vetrovku.

“Nemáme na to, aby sme ti kupovali lyžiarsku výbavu na jeden týždeň. Ak ťa to bude baviť, ak ukážeš, že ťa to naozaj chytilo, potom sa môžeme o tom porozprávať. Pamätáš, keď si chcel komplet výbavu na hokej?” Pripomenul mi otec vyčítavo.

Bože, to bola hanba. 

Bol som vtedy piatak, a nitriansky hokejový klub zorganizoval výberové konanie pre našu triedu. Teda vlastne to bolo pre všetkých piatakov v našej škole, ale brali to triedu po triede. Sedeli sme vtedy za kuchynským stolom a ja som požadoval, aby mi rodičia kúpili všetko potrebné pre hokej, aj keď som dovtedy na korčuliach nestál. Otec sa mi snažil racionálne vysvetliť, prečo je moja požiadavka hlúpa, ale keď to so mnou už nejako nešlo, tak (aj keď to teda nebolo v otcovej povahe) mi povedal z očí do očí to, čo som vedel aj ja, ale vo svojej dušičke som si to nechcel pripustiť.

“Aj tak ťa nevyberú, veď nevieš stáť na korčuliach.”

Bola to jedna z mála situácií, kedy sa otec ani len nesnažil ma v niečom podporiť. Píšem, že “jedna z mála”, ale v podstate si myslím, pokiaľ mi pamäť siaha, že to bola jediná situácia, kedy sa otec ohradil vmietnutím mi reality do tváre. Päť rokov som hrával futbal a na pozícii predného stopéra mi to celkom dobre šlo. Lenže ja nie som charakter ani povaha na kolektívne športy. Krásu fyzickej námahy som objavil, až keď som zistil, že mi viac robí dobre nebyť závislý na ostatných. Takže postupne som pestoval športy ako plávanie na strednej škole kde som dosiahol aj pekné úspechy, horský bicykel, šach a teraz, v pokročilom veku-beh a skialp.

To plávanie som začal až v pätnástich rokoch, a veľa ľudí mi hovorilo, že pri takých neskorých začiatkoch nemám šancu, no ja som im vždy ukázal vytrhnutý list z knihy o slávnych športovcoch s Johnom Naber-om, ktorý začal tiež v v mojom veku a stal sa šampiónom v znaku. Tú knižku som dostal od staršieho brata pod stromček, a dnes ju už neviem nájsť, ani ten zdrap papiera vytrhnutý z knihy, ale dodnes mám pred očami Johna Naber-a, jeho veľké fúzy a plavé vlasy a neuveriteľne šarmantný úsmev.

Na hokejový výber som nakoniec šiel. Škola mala kompletnú výbavu, pretože mala hokejový klub, a tak mi pionierska tajomníčka vybrala potrebné veci, a na tú udalosť mi ich zapožičala. Samozrejme bez korčúľ. Tie som si požičal od strýka. Boli to kožené kanady s tupými nožmi, o tri čísla väčšie ako moje nohy. Vypchal som si ich ponožkami, postavil sa na ľad, a s nohami na strunách som začal podľa pokynov trénera korčuľovať. Je jané, že som vypadal ako robot, ale na tribúne stáli spolužiačky, ktoré nás pozorovali a povzbudzovali. Tak som sa rozbehol proti mantinelu, že tesne pred ním efektne zabrzdím a spŕšku snehu spod korčúľ vykydnem na dve dievčatá stojace na striedačke. Samozrejme, že mi to nevyšlo. Nielenže tie strýkove korčule boli úplne tupé, ale aj ja som na nich stál po prvýkrát v živote. Namiesto efektného vyhodenia snehu som sa skydal a narazil ksichtom, ktorý som si v poslednej chvíli ochránil rukami do mantinelu a zmizol som divákom z dohľadu. 

“Čo ti je? Všetko v poriadku? Žiješ? Choď mi z ľadu!”

To boli prvé slová, ktoré som od trénera počul. A aj posledné.

Tak skončila moja cesta za hokejovým majstrovstvom. Neskôr som si kúpil plagát Wayna Gretzkého, ale to bolo až v dobe, kedy som fandil Kanade aj keď hrala proti Československu. Prečo?, nebudem vysvetľovať, to by som sa od príbehu veľmi odchýlil. Aj tak som to už spravil.

Vrátim sa teda na lyžiarsky zájazd. Keďže som nevedel korčuľovať, nevedel som ani lyžovať. Aj keď na korčuliach som stál, od siedmej triedy každú nedeľu, lebo ma na štadión pozývala manželka môjho bratranca, do ktorej som bol zaľúbený až po uši. Pohyby robota mi však zostali, no mne stačilo, že som sa jej držal za ruku, ona sa so mnou rozprávala a ja som na ňu zbožne hľadel.

Prvý deň nás rozdelili do skupín, podľa zručnosti a skúseností, ktoré sme na snehu mali. A to bol zároveň deň, kedy nás rozdelili a ja ako jediný z našej štvorice som zostal v skupine úplných začiatočníkov, aj keď Martin predtým tiež nelyžoval, ale jemu to proste šlo.

Za ubytovňou, kde sme spali bol taký plytký briežok, že sme sa na lyžiach ledva pohli. A pokiaľ lyžujete viete, že kým nenaberiete aspoň nejakú rýchlosť je skoro nemožné lyže ovládať, teda ak nie ste už lepší lyžiar. Ja som nebol lepší, tak som sa tam mordoval. Bol som také drevo, že mi Uvo-učiteľ ponúkol, aby som na druhý deň šiel s partiou podobných driev na bežky. 

A to už bola absolútna hrôza. Stále som z lyží padal. Nemyslím, akože celý, ale päta lyžiarky mi stále sklzávala z lyže a ja som tam na nich tancoval ako taká kreatúra na špagátikoch. Spravili sme vtedy sedem a pol kilometra a ja som bol častejšie telom na snehu, ako v lyžiarskom postoji. Bola to tortúra, hrozne ma boleli nohy a ledva som čakal, kedy sa vrátime naspäť. Až keď som si po skončení tohto hrozného zážitku dal dolu lyže zbadal som, že pri bežkách je dôležité, (alebo bolo, neviem, ako je to dnes) aby sa lyže obuli správne. Teda pravá na pravú nohu a ľavá na ľavú a ja som ich mal samozrejme naopak. Uvo sa rozplýval, aký je to nádherný šport, ako môžeme pozorovať krásnu zimnú krajinu, a ja som spomínal iba na pálčivú bolesť lýtok a triesiel z toho, ako som sa snažil udržať na lyži. Teda takto som to slovo poznal, ale vraj po slovensky je to “slabina”. 

To bolo doobeda. Poobede nás ešte na chvíľu zobral na ten malý svah, ale asi po pol hodine si chytil hlavu do dlaní a vzdychol, že by sme to mohli už vyskúšať na Solisku.

Asi sa mi nechce príliš popisovať svoje zážitky a zručnosti, no jedno povedať môžem. V posledný deň Uvo zorganizoval preteky v slalome. Každá skupina šla zvlášť, ja som sa z tej prvej do druhej nedostal. Zostal som vtedy sám s Vladom, nie tým okuliarnatým, ale druhým Vladom, chlapcom s miernou nadváhou. Za úspech bolo považované, že zídeme z kopca tak, že nevynecháme ani jednu bránku, čo sa mi, samozrejme nepodarilo.

Je zarážajúce, že v dospelosti som sa dal na skialp a aj keď stále nie som bohvieaký lyžiar, zídem na Slovensku každý oficiálny kopec.

Takto rozdelení do skupín som sa s mojimi priateľmi stretával iba pri jedle, a potom večer, keď nám učitelia nechceli dať pokoj a nútili nás po večeri do všelijakých programov, ktoré vymysleli a verili, že sa z toho tešíme.

Lyžiar som vtedy nebol, ani korčuliar, ale vynikal som vo večernej súťaži, kto vopchá pero do fľaše najskôr. Tam som ozaj nemal konkurenciu.

Súťaž spočívala v tom, že som sa postavil s viacerými súpermi do radu. Mali sme mierne rozkročiť nohy, medzi ktoré nám postavili prázdnu sklenenú fľašu minerálky. Potom nám za chrbtom zapravili za gumu teplákov šnúrku, na ktorej bolo priviazané pero hrotom dolu. Pero rozkývali a súťažiaci mali pero dopraviť do fľaše, ktorá stála za chrbtom. Neviem prečo, ale šlo mi to, a bol som úplný víťaz hry. Andrea nadšene tlieskala, Matin s Petrom sa rehotali ako diví a Peter podotkol, že so zadkom to viem.

Potom sme sa len tak zabávali inými súťažami, kde som sa už nezúčastňoval, lebo som to pokladal za detinské. Nie tak strkať pero zadkom do fľaše. 

V triede som mal spolužiaka Tóna. Bol to vysoký, pekný brčkavá blondiak so špicatým nosom, na konci ktorého mal malú hnedú šošovičku. Bol veľmi žoviálny, človek, čo si ľahko hľadá priateľov, ale iba veľmi ťažko si ich udržiava. Bol to proste nevýslovný chválenkár, navyše dostatočne sprostý na to, aby sa chválil schopnosťami, ktoré sa dali overiť. Na lyžiarsky zájazd sme cestovali vlakom a v kupé je osem sedadiel. Samozrejme, že sme sa do jedného napchali my štyria, ale nezostali sme sami. Okrem nás sa tam nasáčkovala Beata, Eva, Patrik a Tóno. Beata a Eva boli celkom v pohode, boli to dievčatá, ktoré zostali aj zvedavo čakať na moju neslávnu akožebitku s Igorom a ani sa neuchechtli, keď som tak zbabelo vycúval, takže som ich mal celkom rád. Tóno tam medzi nami sedel a nedokázal zavrieť tú svoju klapačku bez toho, aby sám seba nevykreslil, ako žiackeho majstra Slovenska v zjazdovom lyžovaní. Chápte, prosím. Nehovoril nám skoro celú cestu z Nitry do Štrby o tom, ako je majster Slovenska v kuželkách, alebo v biliarde, alebo v rýchlostnej kanoistike. On nám cestou na lyžiarsky zájazd hovoril, že je majster Sveta v zjazdovom lyžovaní.

Dodnes mám rád príbehy, v ktorých základnou črtou je nevinné a čiastočné klamstvo, alebo zveličovanie. Vlastne vo všetkých zaujímavých príbehoch by to tak malo byť. Je fakt, že život je zábavný, a niekoré príbehy sa aj ťažko veria, ale som presvedčený, že aj v tých najneuveriteľnejších životných príbehoch je niečo domyslené, niečo upravené, niečo doplnené, také malé nevinné klamstvo, alebo drobná úprava skutočnosti. Prečo nie, keď to pomôže dynamike príbehu, keď nás to viac vtiahne do deja. Ak mal niekto iba sople, vpríbehu sa dočítame, že mal ťažkú chrípku, aby čitateľ dokázal akceptovať, že sa o chorého starala krásna prsnatá blondína, z ktorého vzťahu sa potom stala láska, ako hrom. Čo je na tom? Komu to ublížilo?

Tóno však rozprával celú cestu príbeh, ktorý bol klamstvom od začiatku až do konca. Hovorí sa, že takíto ľudia sú dobrými tvorcami príbehov, ale zas pravdou je aj to, že Tóno by potreboval k svojim príbehom človeka, ktorý to vie obrúsiť, napísať a vytvoriť súvislý aj keď na klamstve založený príbeh, Ako to vidíte v titulkoch filmov. Námet a scenár. Tóno bol tvorca námetov, scenár by musel písať niekto iný. Jeho príbehy boli otravné. Vlastne, úžasom ste onemeli v polke príbehu, no dovtedy by som ho radšej zadusil jeho bielymi ponožkami, ktoré nosil v topánkach, oblečený do bledomodrých vypasovaných riflí. Zároveň k nemu neodmysliteľne patril vzorkovaný biely, alebo veľmi bledý sveter, na ktorom sa pri krku hojdala zlatá retiazka s jemnými okami s malým príveskom jeho znamenia. Strelec to bol. A Tóno strieľal. 

“Už sa teším,” povedal a spôsobne si odhryzol z makového koláča, ktorý mu mama zabalila na cestu. Tóno, aj keď bol nitrančan odmietal hovoriť nárečím, dokonca tvrdil aj úplnu nehoráznosť, čo nás vždy nahnevalo, že on nie je nitrančan, ale nitran. 

“Na čo?” Neuvážene sa spýtala Beata a som presvedčený, že vzápätí to horko oľutovala, pretože zvyšok jeho príbehu iba prevracala očami.

“Ako vám všetkým ukážem, aký som lyžiar.”

Ako som spomínal, toto zostala pre mňa záhada. Prečo si niekto vymýšľa hrdinský príbeh o činnosti, ktorú bude prevádzkovať celý týždeň a začína už zajtra.

“Ty lyžuješ?”

“Hm, to vy ešte neviete, ale ja som žiacky majster Slovenska v zjazdovom lyžovaní. Vyhral som pohár minulý rok. Lyžujem ako boh. Však uvidíte.”

“Čo si to nepovedal skór?” Spýtal sa Peter a začudovane sa zatváril, pričom po očku pozeral na Andreu, ktorá mala na Tóna vyvalené oči a bradu spustenú skoro až na prsia.

“Na čo by som sa chváli, keby som to nemohol ukázať. No teraz ideme na lyžarák,” áno, povedal lyžarák “kde to môžem všetkým ukázať.” 

Potom nás zasypal rôznymi pojmami, ktorým sme nerozumeli a časmi, za ktoré zjazdil nejaký kopec, pričom sme ani netušili, či je to čas dobrý, alebo zlý, no Tóno nám povedal, že dobrý, ba priam najlepší, keďže je majster Slovenska.

Ja som to samozrejme nevedel, ale Andrea mi po návrate zo Soliska v prvý deň so smiechom rozpovedala, aký je Tóno lyžiar. 

Už prvé podozrenie pojala, keď šiel hore vlekom sediac na kotve spolu s učiteľkou telesnej, pani B. Nohy sa mu triasli a vraj učiteľke celou cestou hovoril, že na majstrovstvách Slovenska šli iba v kabínach, na čo sa ho pani B. sarkasticky spýtala, či tie majstrovstvá Slovenska boli v Ga-Pa. 

Pre istotu sa vraj naňho hore na kopci pozorne a sústredene pozrela a vážne sa ho spýtala, či si to nechce rozmyslieť a nechce ísť pekne spolu s ňou dolu, spluhovať ten svah.

Odmietol a potom, keď mi to Andrea rozprávala s takým smiechom, že som jej pri jej prízvuku ledva rozumel, sa vraj rozkročil, a celú dobu čo lyžoval dolu, “sral”. Takto mi to povedala. Vraj riť mu visela dolu, ako na špagáte, ruky a nohy naširoko roztiahnuté, a zastal až keď vrazil do steny chaty v polke kopca.

Ale aj tak si ho nechali v druhej skupine, lebo úplný mamľas to nebol a lyžoval lepšie, ako my negramotní v tretej skupine.

Jedným zo znakov ľudí, ktorí tak ľahko ako priateľov získavajú, ich aj tratia je, že sa na ich klamstvá, blbosti a chvastúnstva dlho nepamätá. Neviem, čím to je. Či tým, že sú po prvých dňoch nezaujímaví, že sú otravní, že ľudia, ktorých zaujali sú sklamaní sami zo seba, že sa nechali nachytať na jeho šarm, a z hanby zo svojej nepozornosti nemajú chuť sa niekomu posmievať, lebo však aj im by sa patrilo ujsť nejakej tej škodoradosti. V každom prípade sa o jeho dôkaze o geniálnom lyžiarovi zabudlo snáď do dvoch dní.

V chate, kde sme bývali sa nevarilo, no snáď tristo metrov od nej bol hotel, kde sme mali zabezpečenú stravu. A tak sme vždy, na každé jedlo poslušne v husom zástupe kráčali do hotela, najedli sa, vrátili do chaty, prezliekli sa a poďho lyžovať.

Môžem úprimne povedať, že tento týždeň mi lyžovanie skôr znechutil, ako ma opantal jeho krásou. Nebyť partie, v ktorej sme sa zabávali, spomínal by som naň iba s nevôľou. A nebyť tej hry, zabudol by som naňho úplne.

Lenže tá, nazvime ju “hra” mi vyryla do mojej pamäte hlbokú brázdu, a ako som už napísal, brázda sa zvýraznila, keď som tú veštbu zažil.

Vlastne to ani nebola veštba,  s ktorou by bola Andrea spokojná. Skôr bola sama na seba nahnevaná, že to nevie uvidieť, a malou päsťou zlostne búchala po koberci, že jej to nejde. Ale šlo jej to, no to som sa dozvedel až o 20 rokov neskôr.

Asi dva dni pred odchodom, sme sa viacerí po večernom programe stretli v izbe dievčat, ktorých bolo na izbe päť. Je úplne jedno koľko nás tam bolo, ale napchali sme sa k nim, sadli si na koberec a niektorí hrali fľašu, niektorí na posteli sedmu z kríža a niektorí sa len tak rozprávali. Samozrejme, že keď som tam bol ja, nemohol chýbať nik z našej štvorice. Peter hral s troma dievčatami sedmu, Martin a ja sme sedeli v kruhu s fľašou uprostred a Andrea bola v hlúčiku chlapcov a dievčat v rohu pri skrini, hneď vedľa dverí a o niečom trkotali. 

Už bolo neskoro, snáď pred polnocou, učitelia na nás zrejme kašľali so škodoradostným očakávaním, aké nevyspaté lemry budú mať na druhý deň na svahu, keď sa z hlúčika od Andrey ozval prekvapivý vysoký hlas Ingridy.

“To fakt?”

My sme práve rozkrútili fľašu, o to, kto pobozká Dášu, keď nás ten hlas prekvapil viac, ako by sme boli očakávali. Akoby to bol zámer niekoho, kto chcel na seba upútať pozornosť. Ja si to už fakt nepamätám dobre, ale marí sa mi, že to nebol prvý zvýšený hlas, no dovtedy sme si ich nejako nevšímali, lebo kto pobozká nejaké dievča, bolo oveľa zábavnejšie. Vtedy zrejme nemalo zmysel hrať vyzliekanú, lebo dievčatá mali aj tak pod tričkami akurát tak pukance.

Lenže to “to fakt?!” nám všetkých upriamilo pozornosť na malý hlúčik pri dverách.

“To neni možné.” Znova Ingridin hlas. 

Ingrida bolo dievča snedej pleti, vysoká a jediná z triedy vyvinutá tak, že s ňou by vyzliekanú malo zmysel hrať. Nebola to žiadna krásavica, ale pekná bola. Mala rímsky nos a ako uhoľ čierne vlasy a oči. A dokázala vylúdiť taký úsmev spolu s grimasou, ktorá nás chlapcov mohla poslať do pekla, alebo do neba. Presne taký výraz, aký nasadila, keď si zodvihla minulý rok sukňu, a nechala ma obdivovať bočné švy jej čiernych nohavičiek.

A neznášala, keď sme jej hovorili Inga.

“Neverím.” Povedala znova Ingrida, lenže to sme už všetci, sedmokrížoví aj fľašoví upierali pohľad na ten hlúčik deciek.

“Čo je? Čo sa stalo?” Spýtal sa Patrik, zodvihol sa z kruhu a blížil sa k nim.

Ingrida sa sediac pootočila a zahlásila svojim hrubým hlasom.

“Andrea ví veštiť.”

“Nevykrikuj.” Zahriakol ju hlas s bulharským prízvukom.

“Takže nikomu to nemám vyprávať, hej?” Povedal som urazene a hľadal v tom zhluku hlavu s mikádom.

“Ticho buď!” Zahriakol ma hlas, ktorý mi pomohol ju v tom klbku nájsť.

“Ty si vedev, že ví veštiť?” Spýtala sa ma Ingrida a ja, aj keď som mal štrnásť rokov som pochopil, že zábavné veštby sú úplne niečo iné ako bosorka.

“Hej, vedev som to, ale šak o ništ nejde.” Snažil som sa napraviť situáciu, ktorej som bol skoro pôvodcom.

V miestnosti už bol vydýchaný vzduch, a napriek tomu, že to bola dievčenská izba, aj slabý puch zo spotených vecí. Našťastie lyžiarky boli v lyžiarni, možno by sa tam nedalo ani žiť. Samozrejme, vedeli sme, že dievčatá neprdia dúhu a tak sme to jednoducho akceptovali. Lenže dievčenské izby sú predsa len trocha iné. Do pachov tiel sa miešali aj vône všelijakých prípravkov, krémov na ruky (ktoré sa vtedy pre chlapcov nevyrábali-chichi), voňačiek, aromatizovaných guličiek, ktoré si dávali do skriniek s bielizňou a tak… Nebol to iba štipľavý zápach zasraných a spotených treniek chlapcov so žltými fliačikmi od moču. Ako sa hovorí: “Nech si ho otrasieš ako chceš, posledná kvapka ide do gatí.”

A ženské telo vonia tak krásne… tak zvláštne… Príroda to proste tak zariadila.

“Mosíme na chvílu otvoriť okno.” Okomentovala Ingrida svoj čin, pri ktorom otvorila dvojkrídlové okno úplne dokorán. Do izby sa vovalil studený, vlhký, ale čerstvý vzduch neopakovateľne voňavý horami.

Pod oknami boli ohromné záveje prašného snehu. Mrzlo, pleso pokrýval ľad hrúbky snáď pol metra a my sme sa na ňom šmýkali každé ráno a večer. V prvý deň príjazdu sme skúšali hĺbku závejov a Andrea v ňom skončila až po krk. Smiali sme sa a pomáhali sa jej dostať z tej bielej hromady. Sneh vo vlasoch, červené, rozpálené, žiariace líca, iskra v hnedých očiach, samopašný smiech, sneh na štrikovaných palčiakoch… Ťahal som ju z toho záveja s tak zvláštnym pocitom v hrudi a v žalúdku, že som si skoro myslel, že toto je to milovanie. Pritisla mi chladné pery na moje, a ja som bol šťastný.

No, ale teraz sme sedeli pod oknom, z ktorého sa ako vodopád dovnútra valil studený voňavý vzduch.

“Dobre, zavri ho už.” Povedal niekto.

“Zavri si ho sám.” Odvrkla Ingrida, ale to sme už aj tak všetci zvedavosťou vstávali, motali sme sa po dievčenskej izbe a hľadali miesto, kde by sme si sadli, aj keď sme ešte stále nevedeli prečo to robíme.

“Tak nám volačo vyvešti.” Povedala Eva a Beata vzrušene prikyvovala.

“To len tak nejde.” Odvetila Andrea, pomaly vstávala z hlúčiku a po očku sledovala Vlada, ako zatvára okno.

“Akože nejde, šak to skús.” Začali ju už povzbudzovať viacerí, no my traja sme sedeli ako obliaty ľadovou vodou a spomínali sme, čo sme videli v tej pivnici barabizne. 

Andrea pocítila náš pohľad. Otočila sa na nás. Stáli sme už prisebe a čakali, ako sa z toho vykrúti. Lenže Andrea na nás hľadela nie akoby potrebovala pomoc, ale akoby sa na to tešila a nemo nás žiadala o akýsi súhlas. 

Najprv nás zaťaží tajomstvom a potom si tu vyhlasuje, že vie veštiť. Neviem, ako moji priatelia, ale ja som bol urazený a nahnevaný. Akoby nás zradila. Až neskôr, v izbe, keď v tú noc ležala pri mne nás chlácholila, že veštba nie je priznanie bosoráctva, ale je to iba taká záhada a hra. Neveril som jej. Nikdy mi nevysvetlila, prečo to spravila a keď som sa jej na to pýtal, odvrkla, že to nie je moja vec.

“Skús to, skús, pome si sannúť sem a do ste Andrea nám vyveští, šak?” Kričali vzrušene jeden cez druhého.

Nakoniec sme si asi šiesti sadli na koberec, Andrea do stredu, usalašili sme sa a čakali. Peter, Martin a aj viacerí to nechceli, ale z izby neodišli. Niekto sedel na posteli, niekto na zemi, niekto len postával pri stene plecom sa opierajúc o bielu stenu.

“Tak čo by ste chceli vedieť? Ale jeden po druhom.”

Otázok bolo ako za vreco. Dievčatá sa pýtali na chlapcov, či ich milujú, alebo či sa im páčia, či budú spolu chodiť, či sa zoberú, či budú mať deti, koľko a aké. Chlapci to brali menej vážne. Pýtali sa kto vyhrá nejaký zápas, ako skončí na sľubovaných záverečných pretekoch v slalome, či dostane tú štvorku z matiky, čo mu triedna sľubuje už od septembra. Padli aj vážnejšie otázky. Či sa rodičia predsa len rozvedú, či sa babka vylíže z choroby a vráti sa z nemocnice domov navariť segedín ako to vie iba ona, či sa nejakej mame narodí dievčatko, alebo synček, či teda bude mať opytujúci sa brata, alebo sestru, či ako dlho bude niekto žiť. 

Andrea sa iba usmievala, pokukovala po vzrušených tvárach a často na mňa. 

Podstata veštby spočívala v tom, že Andrea si sňala z krku zlatú retiazku, podala ju nezúčastnene stojacej Dáši, aby ju šla do kúpeľne umyť studenou čistou vodou a aby jej ju potom priniesla. Keď jej Dáša vrátila retiazku s malým príveskom srdiečka späť do ruky, Andrea ju chytila za jeden koniec a nechala ju visieť vo vzduchu.

“Natiahni ruku.” Povedala Beate. “Dlaňou dolu a palec odtiahni od ostatných prstov. Tak.” 

Chvíľu počkala a potom sa spýtala.

“Tak, čo chceš vedieť?”

Beata sa najprv okúňala, ale bola medzi svojimi, a situácia bola vážna, vôbec nie roztopašná, tak sa teda spýtala, či sa páči Mirovi z 8A.

“Miro? Ten ušatý chruňo?” Začudovane sa spýtal Patrik, ktorý zrejme po Beate pokukoval.

“Žiadne komentáre, absolútne ticho, keď začnem veštiť, držte ústa.” Zahriakla ho Andrea.

Potom zodvihla retiazku a spustila prívesok medzi palec a ostatné prsty tak, že sa dotýkala kĺbu palca. Začala ju spúšťať a zdvíhať, takže sa retiazka obtierala o ruku. Tento pohyb zopakoval niekoľkokrát až nakoniec nechala retiazku visieť nad opakom Beatinej ruky. 

My, ešte neznalí, sme s údivom hľadeli, ako prívesok nad rukou robí neočakávané pohyby. Jasné, to som vedel už aj ja a už aj vtedy, že retiazka začne robiť buď krúživý alebo priamočiary pohyb, ktorý je daný chvením ruky veštca a obyčajnou fyzikou. No v Andreinej ruke tie pohyby neboli ani krúživé, ani priamočiare, ale prívesok raz urobil polkruh, ktorý prešiel do priamočiareho pohybu, v jednom extréme kyvu sa zrazu zasekol a nadskočil, potom sa zas rozkrúžil. Sledoval som prívesok, ale aj Andreinu ruku, na ktorej som si nevšimol žiadny pohyb, a naozaj som nechápal ako to robí. Ale ako vlastne dokázala, aby čierny vosk stúpal po tele sviečky nahor a odkvapkával proti gravitácii? Ostatní tiež s údivom hľadeli na ten chaotický pohyb, pričom sa takým zdal iba nám. Andrea bola pokojná, ale oči jej tak žiarili, že som mal niekedy pocit, akoby bola Majka z Gurunu. Možno si na ten seriál starší spomenú a kto nie, nech si ho vyhľadá na ČSFD, tuším sa to volalo “Spadla z oblakov”.

Nakoniec zostal prívesok visieť nad chvejúcou sa Beatinou rukou.

“Tak čo?” Spýtala sa trasľavým hlasom, pretože ten pohyb kyvadla vydesil skoro každého.

“Nie.” Odvetila ticho a sklamane Andrea.

“Nie?”

“Nie.”

“Ale veď to je iba hra, nebuď smutná.” Utešovala ju Andrea, no ja som si na jej očiach všimol, že to tak vôbec nie je.

“Hra. Hej, keď je to hra, mohla si ma potešiť a povedať, že sa mu páčim.” V hlase Beaty bolo počuť sklamanie.

“To nemôžem.”

“Prečo?”

“Čo povie kyvadlo, musím povedať aj ja, inak by mi už nič nepovedalo.”

“Hah, povedala si, že je to iba hra.”

“No, ale aj v hre musíš dodržiavať nejaké pravidlá.”

“Teraz ja!” Ingrida natrčila ruku. “Stem veďeť, kolko buem mať decék.”

“Počkaj, Beatka, chceš ešte niečo vedieť?”

Chvíľu rozmýšľala a nakoniec povedala:

“No, keď je to hra, tak koľko deciek budem mať ja?”

Andrea zopakovala ten proces a retiazka robila podobné pohyby. Keď ju nakoniec nechala visieť nad Beatinou rukou, chvíľu počkala a povedala, že dve. 

Postupne tento kyvadlový trik predviedla na všetkých, ktorí mali záujem. Usmievala sa, bola pokojná a uvoľnená. 

Asi po polhodinke sa otočila na mňa:

“Vlastík, a ty? Chceš niečo vedieť?”

“Ani nie.”

“No tááák, už tu víme o šeckých čo sa im stane, tak zme zvedaví aj na teba.” Ingrida bola odporná a otravná ako pásomnica. “Natrč ruku.” Zasmiala sa. “Čo ste vedeť náš matikár?”

Keď som bol ticho, Ingrida znova vykríkla:

“Že kolko bueš mať decék, Andrejka, že kolko bue mať decék. Chichi.”

“To sa musí spýtať Vlasto.” Povedala ticho, zahľadela sa mi do očí, a ja som mal po prvýkrát pocit, že mi hľadí až na dno duše.

“Dobre, tak kolko buem mať decék?” Spýtal som sa, no zrazu som okolo seba pocítil chlad. Očami som kontroloval okno, bolo zvreté a zahasprované.

“Dobre, tak začnime.”

Natiahol som ruku a Andrea zlatou retiazkou opakovala pohyby, ktoré sa za poslednú hodinu vystriedali už veľakrát nad rukami sediacich.

Neviem ako ostatní, ja som to vôbec necítil, aj keď sa retiazka celkom očividne obtierala o kĺb palca.

Šúchala retiazkou, potom ju vytiahla, nechala ju visieť nad mojou rukou. Prívesok robil čudesné pohyby, ale tak, ako pri všetkých ostatných. Lenže Andrea nič nehovorila. Prešla oveľa dlhšia chvíľa ako zvyčajne. Pozrel som sa na ňu a na tvári som jej videl zmätok. Mrkala očami, pohybovala perami, nad jej obočím sa spravila drobná vráska, no nakoniec vydýchla.

“Žiadne.”

“Žiadne?” Spýtal som sa sklamane a trápne som sa zasmial. “Čo som impotent?”

“Počkaj.” Odvetila, no zmätený výraz z tváre jej nezmizol. “Počkaj ešte.”

Zopakovala tie divné pohyby, znova nechala prívesok voľne visieť nad mojou rukou a zmätený výraz v tvári sa jej vôbec nestrácal.

“Dve.”

“Čo dve?”

“Budeš mať dve deti.”

“Hurá, tak predsa som neni impotent.”

“Počkaj ešte.” Zahriakla ma a požiadal Dášu, aby jej retiazku šla znova opláchnuť studenou vodou.

“Nechaj ju tam trocha dlhšie.” Poprosila ju.

Dáša sa vrátila, podala retiazku, z ktorej kvapkala voda do napriahnutej Andreinej ruky a tá zopakoval celý proces.

“Žiadne.” Vyhlásila.

“Tak zas žiadne?”

“Počkaj, kurník. Toto sa mi ešte nestalo. Čo to je?” Spýtala sa viac samej seba, ako nás. Z jej napätia sa kus preniesol aj do okolia. Zrazu bolo v miestnosti absolútne ticho, počuli sme dokonca aj rolbu, ktorou nočná smena odhŕňala napadaný sneh na chodníku, ktorý spájal chatu s hotelom.

“To je fakt divné.” Zamrmlala a štvrtýkrát to všetko zopakovala. 

Ruka mi už tŕpla, keď znova vyhlásila:

“Dve. Chlapca a dievča, chlapec je starší, ale… To je fakt divné.”

“Móžem už spustiť ruku?” Spýtal som sa, lebo ma už začala bolieť. Pomaly prikývla, no dívala sa niekam do neznáma, akoby s nami ani nebola. 

“To je fakt čudné.” Mrmlala si pre seba.

“Pre mňa nie, veď je to len hra.” Snažil som sa zľahčiť napätie, ktoré tu zrazu všade naokolo bolo.

Akoby ju niekto kopol do kolena, prebudila sa z toho tranzu, usmiala sa a prikývla:

“Hej, je to iba hra. Budeš šťastný otecko.”

No keď sme sa po nejakej polhodinke rozchádzali, na čele som jej zazrel chmáry.