Svet po... III

 OVAR

Stano získal slávu potom, čo k smrti dobil Jana Hrudu, ktorého priezvisko bolo zároveň jeho prezývkou, chlapa mohutného ako jedna zo Súľovských skál. Jeho matka už nežila, ale ľudia si ju pamätali ako krehučkú brunetku s ustrašenými, neustále kmitajúcimi, ale peknými hnedými očami a otec, o dve hlavy nižší ako Jano, pijan, ktorý posedával v krčme aj keď nejakú dobu nebolo čo piť. Mal ešte dvoch súrodencov, mladšiu sestru, celú po mame aj s tými kmitajúcimi očami a brata, ktorého v hore raz privalilo a odvtedy sa motká po dedine krivý ako paragraf. Jano, ako keby k nim nepatril. Bol vraj na pradeda, tak si spomínajú niektorí z najstarších v dedine, a ten pradedo vraj bol Miesiželezo, jeden z partie spolu s Valibukom a Lomidrevom, ktorí sa potulovali po svete, pomáhali ľuďom a ženili sa s princeznami. To, že to časovo nesedí, nikomu nevadilo. Vraj si Miesiželezo priviedol do dediny princeznú, no tá umrela pri pôrode Janovho deda. 

Hruda bol, ako som napísal, obrovský, a to, že ho Stano zložil bola skôr náhoda, no to sa nepočíta, lebo sa mu to podarilo.

Snáď tri týždne po tom, čo starý Kopecký vyhlásil, že 13. január je dňom, kedy začal krach, sa Hruda ticho vkradol do domca v susedstve kováčskej vyhne, kde bývala vdova po hrobárovi, nejaká Magda a pokúsil sa ju znásilniť. Bol síce mohutný, ale zato ťarbavý, a tak sa Magde podarilo vykĺznuť mu spod jeho veľkého tela a papŕč ako hajzlový dekel a vybehnúť na ulicu, kde stál práve Stano v otvorenej kováčskej dielni a rozprával sa o niečom s Robom, obrábajúcim nejaký kus kovu. Ako bežala, tak vykrikovala, že ju chce henten znásilniť, blúzku už mala už natrhnutú, visel jej z nej jeden cecek a hompľal sa jej na hrudi. Hruda za ňou bežal na tých obrovských nohách, a v momente, keď prebiehal okolo Stana, ten len vytrhol Robovi z rúk veľké kladivo ohnal sa a zasiahol Hrudu do do zátylku tak, že ten sa zvalil na zem, dvakrát sa prekotúľal a zostal ležať na boku, ako prasa po porážke, s krvou valiacou sa mu z hlavy. Stano stál s tým veľkým kladivom spusteným v pravej ruke stále vedľa prekvapeného Roba, asi 5 metrov od ležiaceho Hrudu, kam ho dotiahla kinetická energia, s otvorenými ústami a šokovanými očami. Pery sa mu triasli a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo spravil, no potom to kladivo spustil na zem a rozbehol sa pozrieť na hromotĺka. Ľudia postávajúci okolo sa zbehli k ležiacemu telu, ktoré sa ešte triaslo v predsmrtných kŕčoch. Chvíľu trvalo, kým si uvedomili, že Stano odpravil z dediny hromotĺka, ktorého pokus o znásilnenie nebol prvý pokus, o nejakú, zväčša úspešnú čertovinu. A keď dovtedajšiemu starostovi nik na policajnej stanici nedvíhal telefón, prečo aj, keď sa už všetci policajti starali o seba a svoje rodiny, nebola ochota dedinčanov Stana za to nejak potrestať, pretože im vlastne spravil službu. 

Keď sa teda neskôr, po dokonaní rozkladu štátnej moci a po niekoľkch prípadoch, kde Stano tiež vyriešil niektoré z neprávostí, ak bol ich svedkom priplichtil k Robovi a požiadal ho o šerifskú hviezdu, ktorú si pripol na klopec kabátca, nenašiel sa skoro nik, čo by nesúhlasil. Treba pochopiť o akú situáciu šlo. Zrazu sa všetky systémy rozpadli, nastal chaos ani nie tak v  správaní sa ľudí, ako skôr v istotách. Zrazu nebol nik, čo by zabezpečil akú takú bezpečnosť. Nebola to dedina plná vyvrheľov a zločincov, takže ani, nazvime ich, zlé skutky sa nevymykali priemeru, no strata istoty, že ak sa niečo stane, majú komu zavolať, spôsobila, že Stana, ako šerifa, ľudia jednoducho prijali. Polícia, čo si starší obyvatelia pamätajú, bola do dediny privolaná raz. Z pohľadu dedinčanov, bola úplne zbytočná, ale aj tak, keď sa dozvedeli že po zabití Hrudu nie je komu volať, nastal úplne nepochopiteľný zmätok. Niektorí aj hovorili, že načo im je polícia, či šerif, keď sa tu aj tak nič nedeje, a ak sa aj niečo udialo, dokázali si to vyriešiť vlastnými silami, no iní im zas oponovali, že to bolo vtedy.

“Ale kedy vtedy?” Pýtali sa jedny.

“No vtedy. Keď ešte existovala polícia.” Odpovedali druhí.

“Akože keď neexistuje polícia, tak sa tu cez noc ľudia zmenia na zločincov?”

“Možno.”

“To akože ľudia si tu nerobia škody iba preto, že niekde vo Zvolene je polícia?”

“A možno na nás zaútočí niekto iný. Mali by sme mať nejakého ochrancu.”
“Teda jeden nás ochráni?”

“Nie, to nie, ale môže nás zorganizovať.”

“A Stano to dokáže?”

“Dokážem!” Zvolal Stano, keď sa ho na to pýtali ľudia z obecnej rady pri zasadaní v miestnosti úradu, potom, čo si už teda jeho šerifskú hviezdu začali ľudia všímať. Obecná rada fungovala bez zmeny, veď načo by ju menili. Mala piatich zvolených členov a dedinčanom ani nenapadlo, že by ich mali vymeniť. Dalo sa to chápať, pretože z 5000 ľudí, ktorí v dedine bývali pred Krachom, keď sa naposledy organizovali voľby, prišlo k urnám necelých 600 ľudí, z ktorých, nik netuší koľko, tu zostalo aj po Krachu. Dedinčania si väčšinou hľadeli svoje, a ak bolo niečo treba v dedine spraviť, tak si to spravili sami. Dedinská rada tam bola len kvôli tomu, že to prikazoval zákon. 

A tak bol Stano nikým nezvoleným šerifom, čo chránil občanov dediny, ak bolo treba. Je ale fakt, že taktiku s bandou, ktorú zapálili neskôr vo vyprázdnenom obecnom úrade priniesol on, a tak sa s ním zmierili aj poslední pochybovači, ktorí zostali. Stano bol navyše rovný a priamy chlap, snáď zo štvrtej generácie, takže ho všetci považovali za starousadlíka, čo bolo preňho len dobre. Bol tichý, nenápadný, ochotný pomôcť, no rozhodný a dostatočne surový, aby vedel streliť tomu plukovníkovi do čela tak, ako strelil do čela aj ostatným, ktorí sa nejako do dediny priplichtili z okolia a nechceli pomoc, iba si chceli pomôcť sami z prostriedkov domácich a neraz aj chlapi, ktorí si zas chceli splniť biologické pudy. A navyše bol výborný tesár, no tým svojim veľkým a ostrým toporom zatiaľ nikoho nerozštvrtil.

“Nebudem si sekeru tupiť.” Odpovedal, keď sa ho na to niekto pýtal. 

Ema sa ťahala s Robom, kováčom, o čom vedela celá dedina, pretože nejeden mladík sa za ňou otáčal, no s Robom sa nikto za pasy nechytal, lebo on mal to kladivo, s ktorým Stano zložil Hrudu. Povrávalo sa, že Robo na ňom nechal chumáč Hrudových vlasov a ani krv neumyl, aby ostatní videli, čo to kladivo dokáže. A tak nechali Emu na pokoji. Druhý dôvod boli Eminy bratia, ryšaví chlapi ako hory, ale pracovití až hrôza, teda nie hrôza, ale skôr krása. Patrili k partii chlapov, ktorí koňmo drevo z hory zvážali na lesnú cestu konča dediny, aby ich potom furmani potiahli až na pílu, ktorú obsluhoval jednoruký, krpatý Julo a keby nemal rôzne mechanické pomôcky na zdvíhanie tých polien a ukladanie napílených dosiek veru by s nimi ani nepohol. Ono by sa možno zdalo, že dedina bola plná kriplov, ale nebolo to úplne tak. Julo bol bezruký, Emin otec, ryšavý krčmár jednonohý a ešte tam boli nejakí bezprstí. Nebolo sa čo diviť, hora a píla sú nebezpečné prostredia. 

Súčasťou píly, už dostavanej po Krachu, bol veľký prístrešok, kde sa odpadové drevo, alebo drevo, ktoré sa nepoužilo na dosky, či hranoly, pílilo na cirkulárke a kálalo sa na 33 cm polienka, aby bolo čím kúriť. Niekto si drevo na kúrenie nosil z hory sám, ale zas iní si ho tu v tomto prístrešku kálali a platili ryšavým bratom rôznymi službami. Medzi sebou si platili obyčajným zdrapmi papiera, na ktorý napísali, čo kto komu dlhuje a potom si ich iba vymieňali. Eurá už neplatili, boli to iba papiere, ktoré lietali vzduchom až v takom množstve, že sa ich neodvážili použiť ako náhradu za peniaze, lebo by mohli stratiť hodnotu, ak by ich do dediny niekto doniesol za vrece z mesta. Je ale pravda, že vymizli, teda ľudia ich vyzbierali do pol roka od krachu, ale kto by veril, že si ich niekto nesuší na povale, ako onehdy pred druhou svetovou vojnou ríšske marky. Ten popísaný výmenný papierk bol výhodný aj preto, že si ľudia navzájom, po určitom čase začali pamätať nielen podpis, ktorý by sa mohol dať sfalšovať, ale aj písmo dotyčného. Výmenné hodnoty neboli dané, jednoducho si ich vymieňali na základe okamžitého súhlasu medzi dvoma stranami, a tak im tento systém vyhovoval, že ho už ani nemienili meniť. 

Najväčším zdrojom informácií boli kupci, ktorí pendlovali medzi dedinami s tovarmi a službami, ktoré im dedina sama nevedela poskytnúť, a tí zas mali svoj vlastný menový systém, ktorý bolo dosť náročné obhospodarovať, no nejako to zvládli. Asi pred mesiacom sa začali množiť informácie, že svet vonku sa konsoliduje, že sa štáty znova dostávajú, aj keď veľmi pomaly k moci, že sa zase začínajú regrutovať vojaci a policajti, no zatiaľ to nebolo stabilné. Ľudstvo je nepoučiteľné, aj keď ich niečo sklame, snažia sa vrátiť situáciu, ktorá ich dostala do marazmu, a konsolidujú sily, ktoré ich pred pár rokmi úplne zradili, opustili, a dokonca práve z tých síl sa vykluli tie najväčšie zvery. Ale takí sú poniektorí, ktorých je viac, proste nastavení. Radšej hroznú istotu, ako neistotu. A tak niektorí počúvali kupcov s nádejou, a iní s nepríjemným pocitom, a iní zas len mávli rukou, že takéto taľafatky nebudú riešiť. 

Brat Jana Hrudu, Ivan, človek s krivým telom a krivým charakterom sa v krčme zaprisahával, že toto Stano oľutuje, a že keď ho stretne, že ho zabije. Pijani okolo neho sa mu smiali, že kým by ho dohonil, tak by mu nohy odpadli, no tí, čo ho poznali lepšie, uvažovali, že toto je nepriateľ, ktorého by ste nechceli mať, pretože svoje nedostatky na tele hravo vyvážil zákeráctvom a jeho mozog dokázal vymyslieť nemožné. Sedel za stolom, jedným z mála, ktoré ešte vydržali z doby pred krachom, takže bol opracovaný a nekýval sa, popíjal podomácky varené pivo v tej varne, čo Emin otec vytiahol z pivnice, mrmlal si popod nos, hromžil, sem-tam rukou po stole tresol, až sa zatriasol. Sralo ho aj to, že nikto iný z jeho rodiny, teda okrem neho, žiadnu pomstu za Hrudu neplánuje. Sestra zdrhla. Tá malá suka zmizla s voľajakým poľovníkom a viac sa u nich neukázala a otec, ten po úteku dcéry a smrti zdravého a silného syna upadol do letargie a chlastal viac, ako predtým, ak sa to vôbec dalo. Za odpornú smradľavú samohonku čistil chlievy a maštale a Ivan sa zaňho hanbil ako pes. 

“Prestaň tu trieskať do stola a hubovať, lebo, Boha ti, ľutujem ťa, ale keď sa čo len dotkneš Stana, tak ťa ukrižujem rovno na námestí! Počuješ?” Zahromžil ryšavý krčmár a na dôkaz svojich slov milého Ivana vyšmaril z krčmy.

“Teraz ťa len vyhodím, lebo už máš dosť, ale ak sa čo len pokúsiš… Marha jedna! A vy chlapi,” otočil sa do krčmy, “keď mu ešte nalejete vyhodím aj vás. Čo ste slepí, že je ožratý?”

Chlapi sa dívali do stolov a niečo si mrmlali. Vlastne mali z toho celkom srandu, pretože iba málokto z nich veril, že taký kripel by mohutnému Stanovi ublížil. Stana nikto zatiaľ nepremohol v pretláčaní rukou, dokonca ani ten zabitý, lebo síce obrovský bol, ale na silu pravej paže tesára nemal ani on. 

Ivan ležal v snehu ako mŕtvola, no keď mu začalo byť od chrbta zima, tak sa prevalil na brucho. 

“Karol, zober toho chudáka naspäť do krčmy.” Starý Kopecký, ten, čo vyrába tie najkrajšie šindle a ten, čo ustanovil dátum začatia Krachu na 13.januára, keď odpráskli premiéra, kurevníka, si obúchal sneh z čižiem a vošiel do zafajčenej miestnosti.

“Seriem naňho.” Odvetil krčmár, no predsa len vyšiel von a za krky dovliekol Ivana naspäť do krčmy.

“Boha ti, tu si sadni, ale už drž hubu, a chlapi, už mu nenalievajte, nech sa tu len vyspí, šak ho nepošlem do zimy, ani domov by netrafil.”

Chlapi len prikývli a vrátili sa k činnosti, ktorú robili doteraz. Ku kartám, či zápalkám, alebo len tak k rozhovoru, ktorý im bol prerušený, keď Kopecký oslovil krčmára.

Ivan sťažka dopadol na stoličku a pokračoval v hromžení a trieskaní do stola.

“Ivan, čuš už! Lebo bohuotcu prisahám, že ťa vyhodím, a nechám ťa vonku zgegnúť.”

Akoby to krčmár do luftu hovoril a tak k nemu podišiel a jednu mu vrazil rovno pod oko. Ivan zahabkal, pokúsil sa vstať no znova padol na zadok na stoličku, chvíľu zazeral, no potom si schoval hlavu do dlaní a rozplakal sa. 

Ema pomáhala otcovi vzadu, umývala poháre, a keď počula rozruch vykukla spoza dverí, zbadala Ivana, ktorému už líce napúchalo, a doniesla mu kusť masti. 

“Toto si daj, nech ti to odpuchne.” Podávala mu malú nádobku s kostihojovou masťou od Barbory.

“Od teba nič nechcem, kurva.” Zahnal sa Ivan rukou a malý kelímok jej vyrazil z ruky. Dopadol na dlažbu krčmy, rozbil sa, črepy sa rozleteli po dlážke a mastička sa roztiekla na pár centimetrov.

Vzápätí ležal Ivan znova v snehu a Kopecký s jedným z drevorubačov sa podujali zaniesť ho domov.

Ak mal niekto prasa, a prišiel čas zabíjačky, pozval ľudí na ovar. A iba na ovar. Mäso si spracoval, odmenil mäsiara, a buď ho zaúdil, mäso, nie mäsiara, alebo nasolil, a čo zvládali, zjedla rodina. Zvykom však bolo, že na ovar pozýval celú dedinu a prišiel, kto prísť chcel. Samozrejme, že z ovaru sa nenajedli všetci, veď to ani nik nečakal, no bol to taký zvyk a zároveň to bola možnosť zase sa stretnúť, popiť si, pospievať, porozprávať sa a udržiavať akési bližšie kontakty, z ktorých potom mohli budovať práve takú komunitu, akou boli. Pozvanie dostala vždy aj Barbora, ale tak ako neprišla na ovar, tak neprišla ani 13. januára a ani k Jánskym ohňom.

“Prečo to dievča nepríde dolu?” Pýtali sa ženy medzi sebou, kým ujedali z ovaru, alebo odpíjali z kalíšteku samohonky. 

“Nechajte ju, asi jej tam je lepšie.”

“Ako jej tam môže byť lepšie? To jej nestačilo, čo už zažila?” Spýtala sa jedna a pozrela úkosom na Zuzu, ktorá ju tam našla, keď si šla pre med. 

Najprv vtedy zabúchala na dvere, na ktoré škriabali psy skoro do zdivenia. Bolo jej to divné, nechodila k Barbore často, veď ona schádzala do dediny raz za týždeň, zvyčajne cez víkend, aby vymenila svoje produkty bylinkových prípravkov, med, či sušené lesné plody za niečo, čo potrebovala. Zvyčajne to boli potravinárske potreby, napríklad soľ, či cukor, alebo múka. Tentoraz sa však Zuza po tej troj, či viac kilometrovej trase vydala sama, pretože jej proste došiel med, ktorý najčastejšie používala k dochucovaniu hnusnej melty. A tak tam stála pri dverách, psi vedľa nej o ne škriabali ostošeť, kňučali a tak boli sústredení na to, aby mohli vraziť dnu, že si Zuzu ani nevšímali. Dvere po druhom klopaní otvorila, pomaly vošla a zakričala viac mien, podľa toho, na koho si spomenula. Psi jej medzitým prebehli pomedzi nohy a vyleteli na poschodie ako strely. 

Keď nik neodpovedal, podišla ku schodom a začala po nich opatrne stúpať nasledujúc tie psy, pretože počula hlasné skučanie. Vychádzalo z dvier hneď pri konci schodov naľavo, kde zamierila aj Zuza. 

Keď vošla dnu, iba sa jej hrôzou roztvorili oči, rukou si zakryla doširoka otvorené ústa a škovane hľadela na dve nahé postavy ležiace na posteli v neprirodzených polohách, v krvi, zvratkoch a iných biologických tekutinách. Spojenie s dedinou už nefungovalo a tak šialene vybehla z domu a bežala celú cestu ako maratónec z Maratónu do Atén, aby oznámila novinu, tak odlišnú od noviny legendárneho aténskeho vojaka. Ani nedopadla, ako ten vojak podľa legendy. Neumrela. Vrazila do krčmy, však kam inam by šla? Zalarmovala chlapov, čo tam pri pive a samohonke sedeli a spadla vyčerpaná na zem. 

Piati muži, ktorí na statok k Barbore došli, vybehli samozrejme najprv do miestnosti, kam ich poslala Zuza. Obe ženy, vlastne jednu ženu a jedno dieťa zamotali do plachiet, čo našli v skrini a preniesli ich von, do káry, ktorú pritiahli so sebou.

Keď dvoch poslali s károu do dediny, začali prehľadávať aj ostatné priestory a našli podrezaného otca v maštali pri kravách, a neskôr babku dopichanú v zakrvavenej blúze a čiernej sukni pod prasatami, ktoré okolo nej chodili, akoby tam ani nebola. 

Neskôr vyhlásil dedinský dochtor-veterinár, Barborinu mamu za mŕtvu. Podľahla početným zraneniam v dôsledku vykrvácania asi dve hodiny potom, čo ju priniesli, pričom nepovedala ani pol slova, iba ticho vzdychala a celú dobu sa dívala do stropu až jej sklenený pohľad ustrnul, srdce dotĺklo a duša sa vyparila. 

Barborine telo dopadlo, čo sa týka zranení oveľa lepšie, no jej duša sa zlomila, a kdesi na chvíľu odletela. Po niekoľkých dňoch sa jedného rána zdvihla, obliekla a odišla späť domov bez toho, aby si jej odchod ktokoľvek všimol. Dochtor ju síce hľadal na záchode, alebo niekde vo svojom dome, ktorý premenil na malý lazaret, no nenašiel ju, tak si pomyslel, že odišla domov, kam poslal pár chlapov, aby sa uistil.

Tí sa síce hore vybrali, Barboru našli sediacu v kuchyni pri šálke levanduľového čaju, ktorý rozvoniaval po celej kuchyni, no približne po hodine, keď Barbora nereagovala na žiadny podnet si povedali, že tu budú zbytoční, a že možno najlepšie riešenie je poslať sem nejaké ženy, lebo, to si mysleli, že po znásilnení bude Barbore ženská spoločnosť prijateľnejšia.

Nebola. A aj druhý pokus o prebratie Barbory z letargie Zuzou, Karolínou a Máriou dopadol tak ako dopadol pokus chlapov. 

“Poď dolu s nami, tu nie je bezpečno.” Hladila ju Zuza po pleciach, no bez akejkoľvek reakcie. Akoby hovorila do kameňa, či bútľavého dubu. Tak sa nakoniec rozhodli, že sa vrátia do dediny. Asi mesiac za ňou ešte chodili, presvedčiť sa, či je všetko v poriadku a ono bolo. Zjavne sa Barbora o svoj príbytok starala, starala sa aj o svoje telo, varila si, umývala riady, dokonca si zmývala vlasy, no na podnet k rozhovoru nereagovala. Mŕtvych museli pochovať chlapi z dediny konča domu na statku ešte v dobe, keď Barbora ležala na posteli u dochtora ticho, bezslovne a skoro bez dýchania.

Po mesiaci denno denných návštev sa v jednu sobotu zrazu Barbora objavila v dedine, ťahajúc káru s rôznymi druhmi tovaru na výmenu. Keď si všimli, že Barbora chodí do dediny pravidelne, každý víkend, zvyčajne v sobotu, prestali ju navštevovať a povedali si, že ju pôjdu preveriť, až keby sa cez víkend neukázala. Nakoniec na sľub si daný aj zabudli, pretože Barbora chodila dolu pravidelne, ako keď pravidelne slnko vychádza. Ale rázne odmietala, teda vlastne vôbec nereagovala, na pozvania k iným slávnostiam, či stretávaniam sa za iný účelom, takže sa nikdy neobjavila ani 13. januára, ani na Jánske ohne a ani na žiadnom pozvaní na ovar. 

Ani v ten deň, o ktorom teraz píšem, keď na zabíjačku pozývala členov dediny bezdetná rodina pôrodnej babice a staviteľa. Vlastne ani neviem, či sa bezdetný manželia nazývajú rodinou, alebo nie. 

Ako vždy, pri pozvaní na ovar, sa nestretla samozrejme celá dedina, niekomu nevyhovoval čas, niekto nemal k danému páru príliš blízky vzťah, alebo sa niekomu ani nechcelo, lebo zimné mesiace bolo tých pozvaní viac, ako dosť. Prišlo asi 50 ľudí, priniesli aj sami rôzne pochutiny zo svojich zásob, motali sa po dvore, kým mäsiar pracoval pri pariacom sa prasati zavesenom na konštrukcii dolu hlavou s vyvrhnutými vnútornosťami. Veľa z nich bolo v rozhovore, veľa z nich len ticho stáli poíjajúc horúci čaj, ktorého bolo dostatok, pretože babica ho varila vo veľkom kastróli, ktorý neskladala z ohniska, takže bol stále teplý. Niektorí držali v ruke kalíštek, no prekvapivé bolo, že sa pri tomto stretnutí nik neopil tak, že by nedokázal stáť na nohách. 

Babica behala medzi ľuďmi a ako správna hostiteľka sa snažila s každým prehodiť pár slov, aby nik nepovedal, že pozvala a nevenovala sa.

Dnes sa medzi pozvanými ocitli aj dvaja kupci, ktorí chodili po svete a zabezpečovali výmenu tovarov, ktoré sme si nedokázali zabezpečiť sami. Najprv sa medzi nás len tak zamotali, potom si uliali kalíštek, smiali sa a diskutovali s hocikým. No potom sa zrazu okolo nich začal tvoriť hlúčik. Keď som to spozoroval, bol som hrozne zvedavý a tak som si prekliesnil cestu medzi zabávajúcimi sa a pripojil sa ku skupinke. Chvíľu som iba počúval, no keď som pochopil o čom sa zhovárajú zaujalo ma to.

“Niektoré štáty nedopadli tak zle, ako my.” Hovorí jeden, počerný vysoký v tvári zarastený chlap, ktorého som tu videl možno dva razy, ale nikdy som s ním neprehodil ani slovo. Jeho portfólio na nákladnom aute tvorili drobné užitočné výrobky z kovu. Kov bol náš najväčší problém. Tesne po krachu sme síce podonášali do dediny rôzne výrobky z opustených lokalít, a aj niektoré naše staré zásoby sa dali použiť, prekovať, ale nemali sme žiadnu technológiu na rozpustenie kovu, a ani v okolí sa nenachádzala žiadna ruda, ktorú by sme aj tak nevedeli spracovať. A tak sme výrobky z kovu viac zamieňali, najčastejšie za konopné, alebo ľanové látky.

“Ako to myslíš?” Spýtal sa so záujmom Stano.

“No, nerozpadli sa úplne, vravia, že to boli krajiny s veľkou zásobou drahých kovov, alebo s rudnými baňami a že štáty pri začínajúcich problémoch skonfiškovali tieto zásoby a technológie. Teda, vraj, ako som počul, ktorý majiteľ sa svojho majetku nechcel vzdať, toho proste odrovnali.”

“Ako?” Spýtala sa babica, ktorá zrazu zabudla na to, koľko má hostí a postávala s nami.

“To neviem, ale asi nie vždy, že ho zabili, alebo čo. Proste ho nejako odstránili, alebo ten si povedal, že život je cennejší, tak ustúpil. Už neviem ako, ale hlavné je, že sa im armáda a polícia nerozpadla.”

“Hm…Predstavte si to.” Poznamenala babica.

“A čo to môže znamenať pre nás, vlastne môže to pre nás niečo znamenať?” Spýtal som sa pretože vždy ma zaujímali možné dôsledky.

“Veď práve preto vám to hovorím,” pokračoval kupec. “Pretože som zároveň počul, že vlády niektorých rozpadnutých štátov sa vyhlásili za exilovú vládu, či jak sa to hovorí, a snažia sa získať prostriedky na postavenie, teda znova postavenie štátnej armády.”

“Prečo by im niekto dával prostriedky?” Spýtala sa celkom logicky Zuza.

“Možno ako investíciu.” Zamyslel som sa. 

“Akú?”

“No ak by ich podporili a znova by ovládli štát, môžu im splácať.”

“A ak sa to nepodarí?”

“No tak budú v strate, normálna investícia.”

“To by mohlo znamenať, že sa tu znova vybuduje štátna armáda?” Spýtal sa niekto a ja som pocítil v žalúdku stiahnutie. 

Ktovie, ako to teraz na medzinárodnej úrovni je. Akcpetujú sa pôvodné hranice? Vznikla exilová vláda aj pre Slovensko? Boli by sme pre okolité fungujúce štáty korisť, alebo by so samostatnými entitami dokázali spolupracovať? Využili by nejaké štáty svoju silu, aby obsadili iné štáty? Prečo sa nad tým vlastne vôbec zamýšľam, nikdy sme sa tým nezaoberali, lenže táto informácia bola taká znepokojujúca, že nás to hlboko zasiahlo. 

Čo sa stane, ak má exilovú vládu aj Slovensko? Čo sa stane, ak im nejaký štát prispeje na vybudovanie armády? Čo sa stane, ak tá armáda pritiahne a budú chcieť obnoviť zriadenie? Niekto to bude vítať. Áno boli na tom ľudia oveľa horšie ako my, takže sa vlastne budú tešiť, že zas môžu svoju zodpovednosť hodiť na nejakú silu, ktorá im splní ich požiadavky tým, že prostriedky bude brať vyspelejším komunitám. Niektorí budú túto novinku vítať, no konkrétne ja, určite nie. A čo sa udeje s tými, ktorí sa tomu nebudú chcieť podriadiť? To, čo vždy v histórii? Násilné podrobenie?

Pozrel som sa na Stana a v očiach som mu videl, že má rovnaký strach, ako ja.

Dedina bola napadnutá iba raz, bývalými príslušníkmi armády, o čom som už písal, no faktom zostáva, že sa niekoľko krátkych, nazvime to bojov, odohralo mimo v lesoch v jej blízkosti. Niekto priniesol informáciu, že sa v lese usadila skupinka neznámych ľudí a naša drobná domobrana to šla preveriť. Zvyčajne sa to skončilo akceptovaním požiadavky,aby sa vzdialili, no zopár ráz prišlo aj k stretu., dokonca v troch prípadoch v strate na živote a vo viacerých prípadoch k poškodeniu zdravia. Za tú dobu sa naozaj málokedy stalo že by sme do svojich radov prijali nejakých ľudí a tí by s nami zostali. Pravidlá našej komunity boli dosť iné a vyžadované veľmi striktne. Bez práce nie sú koláče. Rozhodnutia museli byť prijaté konsenzuálne, a museli sme presviedčať človeka, ktorý nesúhlasil, inak sa návrh neprijal. To sa samozrejme týkalo iba obecného majetku do súkromného sme nijako nezasahovali. Ak sme teda aj niekoho prijali, zvyčajne to boli rodiny s deťmi, tí nás po nejakej dobe opustili, pretože im to nevoňalo. Ich vec. 

Takže stávalo sa, že sa niekto blízko usadil a my sme iba chceli zistiť, nakoľko je tento niekto pre nás nebezpečný. 

To sa udialo asi tri dni po stretnutí pri zabíjačke. Nick priniesol novinu, že keď sťahoval drevo z lesa, tak si všimol skupinu asi desiatich vyzbrojených chlapov, ktorí táborili asi dva kilometre od dediny. Boli hluční, sedeli okolo ohňa a niečo si tam opekali. Keď to NIck oznámil Stanovi, ten oslovil domobrancov, medzi ktorých som patril aj ja, a hneď na druhý deň ráno sme sa vydali na miesto, kde by mala skupinka sídliť.