?? I.

 Prvá.

Extrudovaná kanalizačná rúra svetlosti 500 mm trčala z príkreho svahu rovno nad hladinu divokého potoka tečúceho kamsi dolu, medzi stromy hustého lesa. Priezračná voda poskakovala po kameňoch, prelievala sa pripomínajúc sukňu vanúcu v čerstvom vánku, obtierajúc sa o nohy ženy. Alžbetka sedela na jednom z kameňov trčiacich spod vody, nohy do pol lýtok ponorené v studenom chladivom prúde. Elastické nohavice mala vytiahnuté po kolená a stehná jej prekrývala krátka biela sukienka. 

“Vytiahni si tie nohy, chceš prechladnúť?” Káravo som jej pripomenul už druhýkrát a ona takisto druhýkrát odfrkla.

“Daj mi pokoj.”

Pokrčil som ramenami, akože mi to je jedno, ale nebolo. Záležalo mi na jej zdraví, aj keď jej nie.

“Radšej mi povedz, čo budeme teraz robiť.” 

“Neviem.”

“No super.” Pľasla sa po stehnách. 

Dvadsaťosem rokov je krásny vek, a nechápem ako mohla tráviť čas s päťdesiatsedem ročným starým chlapom, ktorý pomaly ale isto strácal životnú energiu, aj keď vzťah s Alžbetkou ma na chvíľu nabil. Stále som sa strážil, aby ju čas so mnou bavil, ale aby som zároveň nebol bláznivý puberťák, ktorých tak neznášala. 

“Vieš, hrozne ma berú takí tí postarší páni so šedinami, ktorí už majú čo to za sebou, sú rozvážni, premýšľaví a citliví a jemní.” 

Hovorila mi, hladkajúc mi zarastenú tvár, keď som znova a zas o sebe začal pochybovať.  

“Mám pivné bruško a kondička už dávno nie je moja silná stránka.” Povedal som zas ja, keď prišla s nápadom týždňovej dovolenky v divokých lesoch Slovenského stredu, kde sme mali prespávať pod stanom a kde plánovala, že budeme žiť iba z toho, čo v lese nájdeme a dolu do dediny zájdeme až v posledný deň keď zlezieme na parkovisko k môjmu autu.

Pred piatimi rokmi, to sme sa ešte nepoznali, absolvovala mesačný kurz prežitia v divočine v kanadských lesoch a odvtedy sa pasovala za znalca života v divočine. Neviem, či znalec bola, ale určite toho vedela viac ako ja, kancelárska krysa. Iba raz som ju označil za znalkyňu, načo mi silno drobnou päsťou buchla do pleca, vyčítavo sa na mňa zahľadela a cez zuby precedila, že neznáša tieto novoty. Ona je znalec. 

“Ge-ne-ric-ké maskulínium.” Slabikovala dôrazne a pozerala sa mi pevne do očí. “Veď dobre,” kapituloval som.

Takže toho o živote v prírode určite vedela viac ako ja, a aj keď som si to uvedomoval, nebolo mi všetko jedno keď začala baliť do dvoch objemných ruksakov dehydratované jedlo v pestrých vreckách, ktoré objednala z Kanady, lebo tam sú vraj najlepšie, plynový horák a malú bombu, ktorá “...by mala vydržať na 30 varení pre dve osoby…”, veľký nôž, ktorý mal viac funkcií vrátane pilky, dve čelovky, zapaľovač a zápalky vo vodotesných uzatvárateľných vreckách a tisíc ďalších drobností, ktoré si odškrtávala z “kanadského” zoznamu.

Ja som stál pri posteli keď na ňu hádzala všetky tie veci, ktoré by sme si mali so sebou zobrať a čakal som, kým povie “hotovo”, aby som to napchal do ruksakov. Cez e-shop sme kúpili dva 70 litrové ruksaky (protestovala: “načo sú nám také veľké”), mne tmavomodrý a jej cukríkovo ružový. (“načo kupuješ Deuter, myslíš, že ťa to začne baviť a pôjdeme častejšie? no, to by potom dávalo zmysel”). Prečo sa pýtala na Deuter som pochopil, keď som zadal do vyhľadávača cenové porovnanie, ale už som neustúpil.

“Lebo je to kvalitné a ergonomické.” 

Svoj starý batoh stratila, lepšie povedané ukradli jej ho, keď ho z neopatrnosti nechala pred malým obchodíkov rok po návrate z Kanady, vraj aby nepozhadzovala niečo z regálov. Preplakala celý deň, lebo nešlo iba o batoh, ale aj o vzácne drobnosti v ňom.

“Musím porozmýšľať? A daj si tie nohy von z vody.” 

“Nedám.” Odula krásne plné pery, ktoré aj bez primeranej kozmetiky vyzerali červené ako jahody. Pohodila hlavou a dlhé kučeravé blond vlasy jej zaviali v tom čerstvom vetríku. Oprela sa lakťami o kolená a podoprela si hlavu.

“Ako dlho budeš ešte rozmýšľať?” Teraz zas pery zvodne našpúlila a hlbokými modrými očami sa mi zadívala do tých mojich fádnych hnedých.

“Milujem tvoje oči.” Zašepkala.

“Moje? Vyzerajú ako kravské.”

Zasmiala sa aj keď som tento vtip povedal snáď stokrát.

“Nie, sú také hlboké a nežné a akoby skrývali nejaké tajomstvá. Zato tie moje sú chladné, nepáčia sa mi.”

Odfúkol som si. Mala ich nádherné, modré ako nezábudka, ani som nikdy predtým nevidel tak sýtomodré oči. Keď sa na mna zahľadela, mal som pocit, akoby som bol pred ňou nahý, obnažený až na pokožku. Prepadával som sa do nich a boli jedným z dôvodov, prečo som pred dvoma rokmi podľahol jej čaru. Pevné prsia, vymodelovaný zadok, krojené pery, vlasy, jemné uši som si všimol až potom, čo som sa aj so svojimi rokmi stratil v tej bezodnej modrej nekonečnosti.

Tento krátky rozhovor sme zažili už viackrát, navzájom sme sa síce nepresvedčili, ale bavilo nás to.

“Musíme si byť istý, že nám to vrecko zobrala ona.”

“A kto iný?” spýtala sa rozhorčene. “Medveď? Načo by mu bol? Nebola tam žiadna poživeň, iba peniaze, doklady a kľúče od auta. Ktorý somár navrhol, že to dáme do jedného vrecka.”

“Ty.” Odpovedal som s jemným úškrnom.

“No áno, dávalo to zmysel, do nepremokavého vrecúška zabalíš všetky pre civilizáciu potrebné veci.”

“No, presne.” Napodobnil som ju.

“Choď do riti!”

Keď sme v to skoré ráno vyšli na túru na vzdialenú rozhľadňu, nechali sme väčšinu vecí, vrátane toho vrecúška v stane. Vraj v lese sa nekradne. A tak sme putovali iba s dvoma fľašami pitnej vody, veď o štyri hodiny budeme späť, potom sa najeme. Túra bola krásna, aj keď náročná. Stúpali sme po strmých turistických chodníkoch, po žltej značke miestnej trasy a vychutnávali si ticho. Trocha som sa obával, že nám 4 litre vody nebudú stačiť, ale Alžbetka ma upokojovala, že jej stačí aj liter, tak môžem “vychlontať” tri. Rozhľadňa bola uzatvorená, pred schodmi bola pribitá tabuľa s upozornením, že drevené schodisko je v dezolátnom stave a spráchnivené, čo bola pre Alžbetku výzva, aby sa po nich pustila napriek mojim stareckým varovaniam.

“Poď hore! Je tu nádherne.” Kričala na mňa asi z dvadsať metrovej výšky kým ja som vehementne záporné krútil hlavou.

“Som dvakrát tak ťažší ako ty. Neudrží ma to.”

“Udrží, poď.”

“Nejdem.” 

A ani som nešiel.

“Posero, ale môj posero.” Zahlásila, keď sa vrátila a dala mi dlhú pusu na líce. “Picháš.”

“Mám sa oholiť?”

“Nie, len to nie, príjemne ma to na šuške šteklí. Som oveľa skôr.”

“No super.” Usmial som sa. 

“Pozri.” Naklonila ku mne telefón a prštekom posúvala fotky rýchlosťou, že som si ich ani nestačil pozrieť. Prikyvoval som hlavou a opakoval, že je to nádherné a krásne a dokonca umelecké. Tešila sa. A ja som pritom uvažoval, že nie som len dvakrát ťažší ako ona, ale aj dvakrát starší, a že jediný zmysel, ktorý v našom vzťahu vidím je, že ja si užijem s mladým telom a ona nachytá nejaké skúsenosti. Keby som to povedal nahlas kopla by ma do rozkroku, pretože verila, že sme si súdení.

“Tak čo? Už si porozmýšľal?” Nevydržala ani minútu.

“Veď sme sa jej pýtali.”

Skutočne, keď sme zistili, že nám to veledôležité vrecko chýba, poobzerali sme sa po okolí a stretli jednu bosonohú ženu, asi v mojom veku, štíhlu, alebo skôr chudú v bielych šatách so širokou sukňou s čiernymi hustými vlasmi popretkávanými šedinami, ktoré jej voľne viseli na povedľa hlavy v dĺžke asi do pol chrbta.

“Dobrý deň,” vyrušil som ju pri zbieraní byliniek. 

V ruke držala košík a na pleciach mala zavesený malý textilný batôžtek. Na pozdrav mi iba kývla hlavou a ďalej predklonená zbierala nejaké bylinky.

“Prosím vás, nevideli ste tu niekoho?” 

Zavrtela hlavou bez toho, aby prerušila činnosť.

“Niekto nám vzal zo stanu niečo dôležité.”

“Tu nemáte čo stanovať.” zamrmlala polohlasom a pre seba si šepla: “Kapucínka.”

Potom sa vzpriamila, zahľadela sa mi do očí a pokračovala:

“Prírodné antibiotikum. Nevypadávajú vám vlasy? A tej vašej slečne?”

Záporne sme obaja pokývali hlavami.

“To je dobre, to je dobre.”

“Pani, nám chýba zo stanu dosť dôležité vrecko, nevideli ste tu niekoho.”

“Tu nemáte čo stanovať, tu nie je stanový tábor.”

“Ale ani zákaz stanovania, toto nepatrí do prírodnej rezervácie.” Alžbetka vystrčila bojovne bradu, tak som ju radšej chytil za lakeť s úmyslom upokojiť ju.

“To sme nevedeli, ale to vrecko nám niekto zobral.”

“Zobral?” Konečne prejavila trocha záujmu, oči jej ožili.

“No niekto ho musel zobrať, mali sme ho v stane.”

“Načo si nechávate v stane dôležité veci?”

“Nemusíte moralizovať, iba sa vás slušne pýtame, či ste tu niekoho nevideli.” Vyštekla zlostne Alžbetka a ja som ju znova musel chytiť za lakeť.

“Zrovnajte si ju.” Povedala žena posmešne, no zároveň akoby varovne.

“Čože?!” Ohradili sme sa skoro súčasne.

“Má drzú papuľu.”

Nezabránil som Alžbetke aby sa zaklonila a poslala na dámu v bielom veľkú slinu ako školáčka. Našťastie netrafila.

“Ani pľuť nevie.” Zasmiala sa tá osoba a ja som už vedel, že žiadnu informáciu od nej nedostaneme a zároveň, že nám to vrecko zobrala ona. Chytil som Alžbetku pevne za lakeť a ťahal som ju preč, kým ona púšťala na ženu v bielom šťavnaté nadávky.

“Ale nič nám nepovedala, akurát, že tu nemáme čo stanovať. Som si istá, že nám to vrecko ujebala ona.” Kopala nohami do vody potoka.

“Aj ja,” prikývol som zamyslene.

“Mali by sme sa k nej vlúpať.” Napriek tomu, že touto vetou navrhla trestný čin a možnou realizáciou by ohrozila aj naše životy nedala na sebe nič znať a stále kopala štíhlymi krásnymi nohami do vody až sa na hladine vytvárali veľké bubliny.

“Ani na to nebudem reagovať.” Odvetil som.

“Prečo?”
“Čo prečo? Si normálna?”

“No a?!”

“Tak zídeme dolu, zavoláme tvojmu otcovi, ten zoberie odo mňa náhradné kľúče, a príde taxíkom. Doklady a karty si vybavíme za pár dní a tých pár eur sere pes.” 

“Tak môjmu otcovi, akí ste zrazu kamaráti.” Podpichla ma. 

Je fakt, že s jej otcom, ktorý sa sprvu na mňa díval ako na čudo, keď som objímal ľavou rukou Alžbetu okolo pása, a ona ma predstavovala ako svojho nápadníka sme si hneď padli do oka. Je o rok starší ako ja načo si chvíľu zvykal, ale som presvedčený, že mu v hlave bežali tie isté myšlienky ako mne.

´Je starý, asi si chcela Alžbetka niečo skúsiť, možno niečo dokázať, chvíľu s ním pobudne a kopne ho do riti. A ja mám aspoň parťáka na šach a na spoločné diskusie.´ Myslím že tak, ako ja, neveril, že nám to vydrží a kým sme boli spolu chcel si plniť vlastné záujmy. 

Napriek tomu, že je iba o rok starší, fyzicky bol na tom oveľa horšie. Mal pupok väčší ako ja, bol z fajčenia dýchavičný a alkohol si tiež neodmietol, aj keď sa ani s prižmúrením oboch očí nedá povedať, že bol alkoholik, kým ja som zarytý abstinent. Rozumeli sme si, nie tak s Alžbetkinou mamou, veľmi distingvovanou dámou o desať rokov mladšou ako manžel, ktorej šťastie dcéry ležalo na srdci viac, ako mať parťáka na šach. Niežeby ma vyslovene neznášala, ale nikdy neplytvala možnosťou ma podpichnúť vzhľadom k vekovému rozdielu. Keď som raz pri telke zaspal, iba sa otočila na Alžbetku, spýtavo sa na ňu zahľadela potom ukázala na mňa spiaceho v kresle a gestom naznačila: “Toto chceš mať doma?”

Teda tak mi to hovorila Alžbetka a ja som sa smial na plné kolo.

“Ako sa na tom môžeš smiať?” Spýtala sa nadurdene.

“Lebo má pravdu.”

Buchla ma do pleca a odula pery.

“A komu by som mal tak zavolať, keď nie tvojmu otcovi?”

“Tak ja budem behať po úradoch  len preto, že mi nejaká krava nechce vrátiť môj majetok. To určite!” Konečne vytiahla tie nohy z potoka a teraz si ich začal vehementne trieť rukou.

“Zmrzli, čo?”

“Ty si vybavuj, ja nemám čas a ani náladu.”

“Zato máš náladu aj čas na vykradnutie cudzieho domu.”

“Kto tu hovorí o vykradnutí? Zoberiem si to, čo je moje, teda naše. Ale keď nechceš, tvoje doklady tam môžem nechať.”

“Hovoríš, akoby si to myslela vážne.”
“Myslím.”

“To ti nemôžem dovoliť.”

“Čo, spútaš ma?”

Sledoval som ju, ako  sa postaviia, jedným ladným skokom preskočila na breh potoka, sadla si do trávy, z kolien si stiahla elasťáky a začala si obúvať turistické sandále.

“Ty to naozaj myslíš vážne?”

“Mhm,” prikývla hlavou sústrediac sa na pracku. Špičku jazyka mala rozkošne vytrčené z úst medzi pevne zovretými perami.

“Spravme to takto. Pôjdem tam sám, normálne zaklopem a požiadam ju ešte raz o odpoveď, alebo sa jej priamo spýtam, či to vrecúško nezobrala ona.” 

“Nie,” povedala nesúhlasne, zodvihla hlavu a pozrela sa na mňa. “Nepustím ťa tam samého.”

Nervózne som sa zasmial.

“Ale ani by ťa nemala zbadať. Pokazíš to. Schováš sa niekde za strom a zaklopem sám.”

“Dobre.” Pritakala, dokončila obúvanie. “Ideme?”

“Teraz hneď?”

“No, keď sa nechceš vlámať, tak nemusíme čakať na noc, nie?”

To je fakt.

“Mám stuhnuté nohy.”Zamrnčala.

“Aké prekvapenie.”

Postavila sa, podala mi ruku, aby mi pomohla sa zodvihnúť. 

Tá extrudovaná rúra nad potokom sa schovávala v príkrom svahu a asi po dvesto metroch nad ňou stála malá chatrč, ktorú sme si všimli cestou k potoku a ani neviem prečo sme predpokladali, že je to obydlie ženy v bielom. Vôbec sme o tom nepochybovali. Nakoniec sme sa nemýlili. 

Chytil som Alžbetku za ruku a pomaly sme sa posúvali naozaj náročným terénom. Niekoľkokrát sme sa šmykli na vlhkých listoch a machu, zakopli o trčiace korene, raz som tvárou narazil na zlomený konár smreku a natrhol som si pokožku pod okom. Zaskučal som viac od zľaknutia ako od bolesti, lebo pri predstave, že by ma zasiahol o centimeter vyššie som mohol prísť o oko. Jej pohyb na tom svahu bol omnoho ladnejší, skákala cez tie hrboly a skaly ako srna, prsia sa jej pod tričkom hojdali a ja som sa nevedel ubrániť pocitu, že ju tou pevne zovretou rukou iba obmedzujem. Stúpil som na ležiaci odlomený kúsok papeku ten sa mi pod nohou pretočil, noha podkĺzla a ja som sa zaboril tvárou do hnijúceho lístia. Začul som tichý chichot a potom otázku, či sa mi nič nestalo. Zamrmlal som, že nie, pustil jej ruku a sťažka sa zdvíhal. Spomenul som si na vtip, že ako spoznáte dobrého priateľa. To je ten, ktorý vám ihneď priskočí na pomoc, keď sa vám niečo stane, no až potom, čo sa prestane smiať. Poviete si, že dvesto metrov nie je veľa, ale svah bol strmý, šmykľavý a ja som v polovici už ledva lapal po dychu. Na chvíľu som jednu nohy prednožil a oprel sa o ňu, aby som si oddýchol a upokojil zdivočené srdce. Vtom ma Alžbetka predbehla a ešte kým som dychčal dosiahla temeno kopca a zastala s rukami voľne spustenými povedľa tela. V tento moment som si ešte viac uvedomil vekový rozdiel a prepadol ma smútok. Čo ju motivuje byť so mnou?

“Čo je dedo?” Zasmiala sa zvonivým smiechom.

´Hovno´ povedal som si pre seba a nahlas “všetko je v poriadku, už idem.” Po pár minútach som sa k nej pripojil. 

Stáli sme na zablatenej rovine, kúsok od steny chatrče, prudko som dýchal a pozeral sa na jej oplúskané dosky. Pôvodne bola natretá na bielo, ale farba sa už odlupovala a bolo vidieť drobné, ale aj väčšie praskliny. Na tejto strane chatrče neboli žiadne okná, čo som vtedy pokladal za výhodu. Chatrč bola postavená na betónových základoch s tvárnicami asi 30 centimetrov od zeme. V tvárniciach bolo jedno pivničné okno, zašpinené od zeme, keď ju silný dážď vrhal proti sklu. Rovina, na ktorej sme stáli bola široká asi tri metre a predpokladal som že ju pôvodný staviteľ plánoval využiť ako parkovisko pre auto, pretože zo zeme sem tam trčali kúsky makadamu. Sedlová strecha bola z drevených šindľov hojne obrastená machom, siahala nižšie ako by to bolo pre ochranu stavby potrebné, a končila asi dva metre nad zemou, takže tvorila priestor skrytý pred dažďom. Podopierali ju tri silné hranoly zapustené do betónových pätiek.

“Vchod bude asi hentam.” Ukázala Alžbetka rukou k miestu, kde sa v lese od domu tiahla lesná cesta.

“Ty vyzeráš.” Vytiahla z vrecka obrúsok, pretrela mi ňou tvár a pobozkala ma.

“Poďme zaklopať.” 

Na priečelí domu bola zastrešená terasa s labilným zábradlím a hojdačka pôvodne zavesená na dvoch reťaziach upevnených do trámov. Teraz visela na jednej hrdzavej reťazi a druhá sa odtrhnutá váľala na terase. Z trámov viseli aj dva kvetináče bez kvetov, jemne sa hompáľajúce v povetrí. Na terasu viedli tri schody široké asi dva metra po ktorých sme vystúpali k dverám za stáleho škrípania unaveného dreva. 

Pred dverami bola sieťka proti hmyzu s množstvom väčších či menších dier. Otvoril som ten nefunkčný rám a zaklopal na ošarpané dosky dverí s mosadznou otočnou kľučkou takou, akú vidíte v amerických filmoch. Vedľa dverí bolo okno s dotrhanou záclonou avšak pokrývajúcou celé sklo, takže dovnútra nebolo vidieť, navyše som mal dojem, že je na okne zvnútra akýsi kartón. Ten príkry svah pokračoval asi meter od druhého boku chatrče.

“Ako vieme, že tu býva?” Spýtala sa Alžbetka to, čo mne vŕtalo v hlave už dobrú dobu.

“Nevieme, a nemá tu auto.”

“Ako vieš, že má auto?”

“Domýšľam si, najbližší obchod je asi päť hodín chôdze, nie? Bez auta by tu bol odrezaná.”

“Možno má motorku.”

“Motorku, hej. A možno tu nebýva a možno tu nebýva nik. Nevyzerá, že by to bolo obývané. Nikde nevidím drevo na kúrenie.” Zamyslel som sa.

“Nikde ho nevidíš, preto že si ani nikde nebol. Môže ho mať hentam,” ukázala na druhý bok, “alebo hentam” na zadok chatrče “alebo volakde inde.”

Vo vnútri sa nič nehýbalo, zaklopal som ešte raz. Chvíľu som postál a potom som zišiel zo schodov a zamieril k zadku domu.

“Kam ideš?” Zavolala na mňa Alžbetka s úzkosťou v hlase.

“Idem sa trocha poobzerať, zostaň tam, keby náhodou niekto vyšiel.”

“Ani ma nenapadne. Šibe ti?”

Zbehla aj ona zo schodov a pripojila sa ku mne. Šli sme bok po boku, minuli sme bočnú stenu a prišli sme k malej kôlničke zbitej zo starých dosák, ktoré zapáchali ako čert.

“Fuj, čo je to za smrad.”
“To tie dosky.” Odvetil som. Na chatrných dverách visela zámka v ručne kovanej petlici. 

“No vidíš, tu môže mať drevo.”

Ticho som prikývol, obchádzal som kôlňu ale nebolo na nej ani jedno okno a vo vnútri bola úplná tma, čo som zistil, keď som oko priložil na jednu z úzkych škár.

“Čo tam vidíš?”

“Nič, je tam tma jak v rohu.”

Potom sme obišli celú budovu, prešli sme povedľa druhého boku asi po meter širokom chodníku medzi stenou a príkrym svahom až sme sa vrátili späť, vystúpili po schodoch na terasu a ja som teraz už silno na dvere zabúchal. Urobil som polkrok do strany a snažil sa pozerat´ cez špinavé sklo okna dovnútra tak, ako som sa o to pokúšal pri každom okne na obvode. Všade to bolo rovnaké, na každom okne bolo zvnútra niečo priložené, či to bol kartón, alebo chrbát skrine je jedno, dovnútra sa pozerať proste nedalo.

Sadol som si na schodík.

“Budeme čakať?”

“Na čo? Bohvie kedy príde a či vôbec niekto príde, poďme do stanu, zbalíme sa a urobíme to, čo som povedal. Zídeme na parkovisko, a zavoláme tvojmu otcovi, nech nám prinesie kľúče od auta.”

“Si si istý, že sme to vrecúško nechali v stane, nemohli sme ho niekde vytratiť?”
“Áno som si istý, takže sme ho nikde nevytratili. Ale dolu tým kopcom nejdem, nechcem sa zabiť, táto lesná cesta musí ísť k potoku, mám taký dojem, že som ju od potoka videl.”

“Načo je podľa teba tam tá rúra. Vieš, tá, nad potokom.”

“Asi na splašky.” Odvetil som zamyslene. “Poď.”

Chytil som jej do ruky drobnú dlaň, postavil sa zo shodíka a vydali sme sa dolu po lesnej ceste dúfajúc, že sa blíži k potoku. Bol som si istý, že áno. 

Prešli sme asi desať krokov, ja som sa otočil k domcu, ale nevidel som ani len náznak pohybu, tak sme pridali do kroku.

“Tak končíme po troch dňoch. A prečo?” Spýtala sa Alžbetka a ja som si zrazu uvedomil, že má pravdu. Ozaj, prečo? Peniaze ani doklady sme nepotrebovali, ani kľúče od auta. Nik nevedel, kde ho máme zaparkované tak báť sa ukradnutia bolo hlúpe, ale ako som napísal, ja som už starší pán a videl som hneď možnosti. Čo keď niekto vykradne nejaký obchod a podhodí tam naše doklady. Svedkami si budeme iba vzájomne, a aj keď je malá pravdepodobnosť, že by to skončilo nejakým obvinením, nechcelo sa mi strácať čas na polícii kvôli vyšetrovaniu.

“Čo keď niekto vykradne obchod, alebo niekomu dom a podhodí tam naše doklady?”

“Tak nahlásme stratu telefonicky.”

Kreativita a invencia skĺbené so skúsenosťami, koľkokrát som to s ňou zažil a koľkokrát sme si navzájom uvedomili, aké je to krásne.

“Jasné.” Zastavil som, vytiahol mobil z vrecka a vytočil políciu. V slúchadle bolo dlho ticho, tak som ho odtiahol od ucha a pozrel na obrazovku.

“Nemám signál. Ty máš?” Alžbetka mala iného operátora. Skontrolovala mobil a smutne zavrtela hlavou. 

“Nič, pôjdeme dolu a keď naskočí signál brnkneme.”

Zrazu som začul zvuk motora zdola cesty. Pokojne si priadol, bolo jasné, že ide pomaly a komótne rešpektujúc povrch. O pár sekúnd sa vynoril čierny pickup Nissan s pohonom všetkých štyroch kolies. Za volantom sedel statný muž s bohatou blonďavou bradou, hlava sa mu otierala o vrchný tapacír a keď prechádzal okolo nás veselo nám kývol rukou. Odkývali sme mu, ale obaja zastali a pozorovali ho.

“Poď!”

“Počkaj, som zvedavý. Poďme za ním, ak tu býva, alebo aspoň je to jeho, možno niečo vie o tej žene.”

Ja som sa pohol, Alžbetka sa neochotne pridala. 

Chlap si nás nevšímal, zaparkoval, vyskočil z auta, zabúchal na dvere, a skôr ako sme sa k nemu dostali vytiahol kľúč odomkol si a vošiel dovnútra. Prešli sme pár krokov, keď chlap zrazu vyletel z domu, ústa zakryté rukou, v očiach zmätený výraz, naklonil sa pred autom a začal vracať. Zvuk napínania k nám doletel ako čierny havran. Na chvíľu som stuhol, no potom som sa dal do behu Alžbetku so nevšímajúc. 

“Vy ste lekár?” Zakričal na mňa keď ma spozoroval. Na brade mal zbytky zvratkov, v očiach zdesený výraz a nádej v hlase. Záporne som pokýval hlavou.

“Je mŕtva… Musí ísť zavolať políciu, musím, nie je tu signál…. Musím ísť, prosím, zostańte tu, prosím neodchádzajte, musím ísť….Päť možno šesť minút autom odtiaľto už môžem volať, prosím zostaňte tu, počkajte na mňa kým sa vrátim… Neodchádzajte, ja musím ísť.” Bľabotal, naskočil do auta, spod kolies sa vyrútila hromada zeme a drobných kamienkov, keď sa otáčal a za moment som videl už iba zadnú bočnicu s nápisom NISSAN Navara 4x4 zahalenú do hustého sivého dymu spalín naftového motora.

Zostali sme stáť ako prikovaní.

“Využime to.” 

“Čo?! Čo máme využiť?” Spýtal som sa zhrozene.

“Podme dovnútra, prezrieme to tam, možno nájdeme naše vrecúško.”

“Betka, šibe ti? Načisto? Ak tej žene niekto niečo spravil, forenzní to tam prekutajú, ešte to by sme potrebovali, aby tam niečo po nás našli.”

“Veď povieme, že sme boli iba zvedaví, to nie je nič nepochopiteľné proste sme také bezcitné zvedavé tvory akých sú tisíce. A ničoho sa nebudeme dotýkať, iba to tam prekukneme, maximálne čo nájdu budú stopy po našich topánkach a keď prídu môžeme sa hneď priznať, že sme nakukli.”

“Ami ma nehne, ešte mám trochu zdravého rozumu.”

“Nebuď posera, stojí nám to za to, aby sme dostali späť naše veci. Máme 10 minút kým sa vráti ten chlap, a ešte tam môžeme ísť aj s ním a to už bude úplne prekryté. Tak tam blbci šli. Zoberú nám odtlačky prstov, podrážok, aby nás vylúčili a je to. A my budeme mať naše vrecúško.”

“To za predpokladu, že tam je. Ani mi nenapadne!”

“Tak tu stoj, a nepošti sa.”

Pevným, rozhodným krokom sa vydala smerom k domcu a mne nezostala iná možnosť ako sa k nej pridať.

Vnútri bola tma, úzky pás svetla prechádzajúci cez vchodové dvere osvetloval podlahu na ktorej ležalo bezvládne telo ženy v bielom a časť kuchynského nábytku oproti dverám. Úplne nečakane sa vo vzduchu niesla vôňa levandule tak ostro kontrastujúca s nehybným telom na zemi. Ležalo na chrbte, nohy a ruky doširoka roztiahnuté, celé šaty premočené krvou, na krku hlboká rana a hlava vyvrátená dozadu až som mal dojem že vidím krčnú chrbticu.

“Ktovie či je ešte teplá.” 

“Beta!, Krista ti, ani sa jej nedotkni, jebe ti už úplne?!” Chytil som ju skôr, ako sa k telu zohla. “Už teraz robíme hovadinu, nieto ešte aby sa našli tvoje odtlačky aj na jej tele.”

“Tak sme jej chceli dať prvú pomoc.”

“Hlavu má od tela, akú pomoc by si jej chcela poskytnúť, sakra, neopováž sa!” Zadržal som ju keď sa chcela zohnúť.

“Dopiči Betka, trocha sa stráž.” Uľavil som si, pred ňou po prvýkrát. “Nie je to dobré.” Dodal som.

“Čo?” 

“No, telo je hneď tu, aj keby sme povedali, že sme len zvedaví hlupáci, nemalo by zmysel, aby sme šli do iných izieb, ak nebude vrecúško tu, v okolí dvoch-troch metrov musíme sa s tým zmieriť.”

“Dobre teda. Ty máš na hodinkách baterku, posvieť.”

Zapol som svetlo pridal na intenzite a zdvihol ruku tak, aby osvetlila kuchynskú linku. Či to bola náhoda, alebo to nejaký boh chcel, hneď prvý lúč dopadol na naše vrecko.

“Sviňa jedna.” Uľavila si bezcitne. 

Linka bola čistá, výlevka prázdna dva taniere a jedna šálka umyté ležali na plastovom odkvapkávači. Viac sme nevideli a viac sme ani vidieť nepotrebovali. 

Alžbetka uchytila vrecko, a za môjho výdychu úľavou sme vyšli na terasu, zbehli schodíkmi dolu a čakali kým sa chlap vráti.