Môj boj.

 “Berieš si aj to tričko, čo máš na sebe?” Spýtala sa ma manželka pred niekoľkými týždňami, keď sme sa balili k moru.

Prikývol som.

“Daj ho dolu, operiem ti ho teda?”

“Prečo, veď si ho prala pred týždňom? Nesmrdí.”

“Máš ho celé ukvakcané od jedla, niekedy si myslím, že potrebuješ podbradník,” Zasmiala sa.

Ja tomu nerozumiem, ale poslúchnem, dávam ho dolu a len tak medzi rečou prehodím, že si zoberiem aj krátke gate, čo mám na sebe. Mám ich už osem rokov a cítim sa v nich veľmi pohodlne. Sú na zadku predrané, že len základná sieťovina bráni vytvoreniu diery. 

“Blázniš?!, šak vpredu máš fľak od moču, to sa už ani nedá vyprať. A je ti vidieť skoro celý zadok.”

“No a?” Nerozumiem. Už druhý krát.

“Kúpila som ti nové plavky?”

“Na čo?”

“Staré sú už vyšedivené a majú na boku dieru.”

Prikývnem a nerozumiem tretí krát.

Toto je môj boj, ktorý s občasnými úspechmi (vlastne neúspechmi) vediem odkedy si pamätám. Veľa veciam nerozumiem, neviem si ich racionálne vysvetliť a neostáva mi nič iné, iba poslúchať. Som presvedčený, že jediným zmyslom človeka je konať tak, aby sa cítil dobre, spokojný a šťastný a pokiaľ ho to neohrozí na živote a zdraví, mal by konať aj to, pri čom sa ľudia, ktorých má rád, jeho rodina, cítili pri ňom dobre a spokojne. Ale až príliš často to moje nastavenie nezmení, iba poslúcham.

“Mali by sme vymaľovať, deti sú už veľké.” Navrhne manželka, sledujúc fľaky na stene schodiska, keď sa naše malé potomstvo opieralo zababranými ručičkami zanechávajúc na žltej farbe sivé šmuhy.

Nerozumiem, pretože z môjho pohľadu má stena za úlohu chrániť vnútro domu pred chladom a ohraničuje interiér. To je jej účel a ten plní. Mikroskopické zhrubnutie steny o náter výrazne nezmení jej izolačné vlastnosti, preto to pokladám za zbytočné, ale poslúchnem a vymaľujem. Pre mňa žiadna zmena.

Keď sme stavali dom, chvíľkami sa ma partnerka snažila vtiahnuť do diskusie o dizajne interiéru, no po mojej požiadavke: “Aby tam bola posteľ, kde sa dá spať a kuchyňa, kde sa dá variť. Viac požiadaviek nemám.” zistila, že sa ma neoplatí viac zaťažovať a vyriešila to sama.

“Páči sa ti táto dlažba?”

“Mhm.”

Potom mi otec povedal, aby som nebol taký hnusný a prejavil záujem, aby sa manželka citila lepšie. Tak som sa v práci pýtal kolegov, ako by som mal reagovať. Poučili ma a chvíľu som v tom bol úspešný, až ma žena odhalila vtedy, keď mi vo vzorkovníku ukázala úplne odlišné farby na steny (nejaká studená a teplá) aby som si vybral; a ja som vybral obe.

“Tebe je to jedno, však?” Spýtala sa skormútene.

“Áno,” priznal som sa previnilo.

Dcéra ma požiadala, aby som jej izbu vymaľoval na čierno. Prikývol som, kúpil farbu a začal maľovať.

“To nemyslíte vážne?” Vyčítavo sa spýtala manželka a uzavrela s dcérou kompromis. Dve steny čierne, dve steny a plafón biely. Prikývol som, dokúpil farbu a vymaľoval. 

“Dnes pôjdem na nechty (kaderníčke).” Zahlásila v jeden deň. “Prídem neskôr.”

Ja som samozrejme zabudol, čo mi povedala kam ide, a tak keď sa vrátila som chcel byť galantný a pozorný manžel a pochválil som jej účes.
“Nesnaž sa, bola som na nechtoch.”

Bojujem s tým, vraj to partnera poteší a tak, keď mi niekedy znova zahlási, že kamsi ide, úporne sa snažím si to zapamätať a keď príde poviem jej, že má krásne upravené vlasy… “mohla by si si to nechať aj dlhšie.” aj keď vôbec neviem čo hovorím. Poteší sa a vtedy sa cítim príjemne.

“Voda v bazéne je kalná.”

“No, voda v bazéne má osviežiť človeka v sparnom lete a tú funkciu plní.”

“Ale sused ju má takú iskrivú.”

“Osvieži ho viac, ako naša kalná?”

Na každé umelecké dielo sa dívam presne tak, ako na svoje spisovateľské pokusy. Je to vyjadrenie vnútra, odfúknutie, ktorému nezáleží na tom, ako ho prijme okolie. Ja rád píšem. Poviedky, romány, novely aj básne. Na naliehanie priateľov som vydal tri knihy, ale ich predaj nesledujem. Keď ma niekto o knihy požiada, dám mu ich a poviem, aby mi dal toľko, koľko by dal za akúkoľvek inú knihu. To mi zaplatilo aspoň vydanie. Aj moje písanie považujem za odfúknute, za prejav  vnútra a stačí mi, ak román napíšem, nepotrebujem ho už vydať a to je aj dôvod, prečo mám na svojom hard disku kopec písaného textu. Takže tak sa ja dívam na akékoľvek umenie. 

Neviem hodnotiť nič iné, iba hudbu a literatúru. Buď ma baví, alebo nie. 

Raz mi jedna kamoška, akademická maliarka, darovala obraz. Zavesil som ho na stenu, lebo som to pokladal za slušné, visí dodnes, ale nič mi nehovorí. 

“Je to nádherné, pozri tie farby, ako horský vodopád.” 

“Mhm, krásne.”

“A pozri na tú štylizáciu. Dokonalé.”
“Mhm, dokonalé.”

A sú spokojní. A aj ja, keď sú spokojní iní.

Svoj voľný čas trávim písaním rôznych textov, zamyslení, úvah. Znova sa učím hrať na gitare, znova sa snažím chytať akordy až kým mi krvácajú prsty. To ale prestane, len čo sa tam vytvoria mozoly, viem svoje. Brat mi totiž pri jednom posedení navrhol, že by sme mohli spraviť trio, kde on a kolegyňa budú hrať na flaute a ja ich môže sprevádzať na gitare. To by sa mi páčilo, je fajn byť potrebný.

Ešte behávam a veľmi rád čítam, ale skôr faktografiu, aj keď sa beletrii nevyhýbam. Zaujímajú ma dejiny, astrofyzika, biológia, ekonómia. 

Za geniálne beletristické NAJ dielo považujem Dostojevského “Bratov Karamazovovcov”, za nalepší protivojnový román Hellerovu “Hlava XXII”.

“Bedárov” som nedočítal a Hemingway mi pripadá neskonale nudný. Problém vidím v tom, že Dostojevského som čítal veľmi skoro a odvtedy sú všetky ostatné diela iba slabý odvar božských Karamazovovcov. V porovnaní absolútne neobstoja, sú úplne, ale že úplne iná liga. Dostojevskij je v tej majstrovskej úplne sám.

Tak to sú moje koníčky, a keď mi dnes niekto povie: “Na čo tie peniaze skrblíš? Užívaj si život.” 

ja mu nerozumiem.

“Ale ako si mám užívať?”

“Čo rád robíš?”

Poviem mu.

“Vidíš, tak si kúp gitaru.”

“Gitaru mám, od svojich osemnástich, za rok bude mať štyridsať.”

“Tak si kúp novú.”
“Načo?, táto hrá.”

“Tak si kúp bicykel.”

“Mám, funguje.”

“Tak, hovoril si, že rád chodíš po horách, tak si kúp nejakú výbavu.”

“Všetko mám.”

“Spacáky vraj strácajú funkčnosť.”

“Zatiaľ som to nepocítil.” Hovorím, a pred očami mám spacák, ktorý má dvadsať rokov a je celý ožužlaný od psa, ktorý sa tým baví, keď spávam na záhrade.

“Tak sa strč do riti.” Kapituluje.

“Ver mi, rád by som si spravil nejakú radosť, ale vôbec neviem akú.” Hovorím to preto, lebo som to niekde počul: “spravím si radosť a niečo si kúpim.” Síce tomu nerozumiem, ale asi to tak ľudia robia.

“Beháš, tak si kúp nové hodinky.”
Kúpil som si, vyvalil som za ne 1300€ a o dva dni som pochopil, že plnia ten istý účel ako staré.

“Cestuj!”

Božemôj, pracoval som dvadsať rokov na poste nákupcu, precestoval som celú Európu. 

Francúzsko: Montmartr, kopec ľudí, smradu, tlačenica. Ukázali mi stoličku, kde sedel papa Heminway. Taká z IKEA. Eiffelova veža, kopec ocele ako v skladoch železiarní Podbrezová. Moulin Rouge, tlačenica, rýchlo sa najesť, malé pódium, tanečnice, hluk, fabrika na zábavu (?). Pivnice Champagne, vlhko, chlad, ťažký vzduch. Limoges, zaujímavá technológia vyrábania svetoznámeho porcelánu, ale technológia na výrobu káblov je zaujímavejšia. Paríž, smradľavé ulice.

Londýn: múzeum voskových figurín, sochy z vosku. BigBen, veľká veža s hodinami. Kráľovský palác, od dobroty nevedia čo by ešte robili.

Barcelona: štadión Camp Nou, futbalový štadión. Sagra da Familia, veľký nedostavaný kostol.

Sahara: kopec piesku a ťavy… to sú zvieratá.

Moskva: Kremeľ, múry s vežami.

Dovolenky to je kapitola sama o sebe. To, čo považujem za najdôležitejšie na dovolenke pri mori je klimatizovaná izba v hoteli. 

“Choď na jachtu a zavezie vás do krásnej lagúny.”

Poslúchol som.

Loď sa kymácala, a keby sa nekymácala bolo by to ako v otvorenom autobuse. Voda v lagúne bola čistá, ale slaná ako v celom mori. Bolo vidieť až na dno. Kamene. Akoby som stál na pláži. Nemusel som sa trmácať 1,5 hodiny niekam, kde sa pomaly ani nedalo pred slnkom skryť. 

Etna, čierny piesok, horúco ako v pekle. Zhora aj zdola.

Aby ste mi rozumeli. To nie je frflanie, to je to, čo vidím ja.

A tak híkam, keď híkajú ostatní, hovorím “to je veľkolepé” keď to hovoria ostatní, rozplývam sa, keď sa rozplývajú ostatní. Naozaj sa snažím, ale podľa mňa je to na mne vidieť. 

Keď prvýkrát vojdem do hotelovej izby, alebo do apartmánového domčeku, oskenujem vnútro, zapíšem si ho do pamäte a prispôsobím sa.

“Sľúbili výhľad na more a máme okno do dvora.”

Nerozumiem, o čo jej ide.

“Kuchynská linka je tu nízko.”

Ten týždeň sa prihrbím.

“Postele sú preležané.”

Ten týždeň vydržím, alebo si ľahnem na zem. 

Raz sme boli na dovolenke v Egypte, kde hladina mora siahala do pol lýtok od brehu až asi jeden a pol kilometra. 

“To nemyslia vážne.” Vrčala manželka.

“Máme malé deti, je to super, aspoň ich nemusíme držať pri brehu, a keď si budeš chcieť zaplávať, za dvadsať minút si v hlbokej vode. Aký problém?”

Iba mávla rukou.

To keby nefungovala klíma. Hah, tak to je niečo iné! Na Sicílii nefungovala a prvý deň, keď sa ostatní v mori kúpali, ja som naháňal správcu.  Podarilo sa, konečne som bol spokojný.

Snažím sa, bojujem, ale sám cítim, že mi to nejde. Rád by som mal “iné” oči, rád by som úprimne obdivoval estetiku nejakej stavby, ale vidím za ňou iba úžasné ľudské inžinierstvo. Viac ma zaujíma ako niekto prišiel na to, ako stavať klenby, alebo vysoké stavby bez dnešných technológií, pozerám sa na to, ako na víťazstvo ľudského konštruktérskeho umu, aj keď účelnosť mi je skrytá.

Niečo v zmysle: “Super, ale na čo je to dobré? Nedala sa omša slúžiť aj v úžitkových budovách?”

Bolo mi odopreté vidieť estetiku. Či je to genetické, alebo to spôsobila moja učiteľka na výtvarnej výchove, ktorá každý môj pokus niečo vymodelovať, alebo namaľovať hodnotila výsmechom a štvorkou, pretože podľa nej “z výtvarnej ešte nik neprepadol, tak na čo dávať päťky?”

Nedá sa povedať, že sa s tým žije ťažko, iba snáď, že ľudia nado mnou krútia hlavami a nechápu ma. No a zas ja nerozumiem im.

… ale plačem pri dojímavých filmových scénach. Naposledy, keď umrel Štrosmajer.