Andrea Stancheva I.

 PRÍCHOD

Obchod “Úspech” sa nachádza na konci pešej zóny v Nitre pod hotelom Zobor, iba kúsok od divadla, ktoré domáci, v dobe jeho vzniku prezývali “atómový kryt”. Či to platí aj dnes netuším, pretože do mesta chodím už veľmi zriedka, aj keď stále bývam v jeho prímestskej časti. Pamätám si doby, kedy sa z monumentálnej sochy V.I.Lenina tróniacej na vyvýšenom pódiu, ku ktorému viedlo niekoľko širokých schodov, stala pri kolaudácii divadla iba malá figúrka smiešneho chlapíka, ktorému v rokoch 1968-69 niekto nasadil na chrbát ruksak, aby len ťahal domov. To si nepamätám, to mi hovoril otec, ktorého vyhodili z miesta pedagóga na vysokej škole, pretože nesúhlasil so vstupom sovietskych vojsk na naše územie.

Ten obchod bol za čias totality v Nitre jedným z mála, kde bol širší výber, ako inde, a tak, ak mama niečo potrebovala, čo nebolo dostať na Párovcách, podala mi zelenú sieťovanú tašku s červeným už zošúchaným emblémom rozhlasovej hry “Čo nového Bielikovci”, ktorá mala na ušiach také plastové bužírky popraskané od častého nosenia, a vyhnala ma cez historický umelý násyp, o ktorom málo nitrančanov vie, že je umelý, zháňať čerstvé kvasnice. Tie sa nepredávali balené, ale v zmysle “čo najmenej obalov” ju predavačka odkrajovala z veľkej kocky a vážila na mechanickej váhe, aby potom odkrojenú časť zabalila do mastného papiera. Na Párovcách mali čerstvé kvasnice málokedy, no v Úspechu vždy, keď ma tam mama poslala. Predavačka žiadne rukavice nemala, to ešte nebola Európska únia, takže vtedy bacily neexistovali.  Keď som si pýtal peniaze, mama mi s úsmevom na tvári odvetila, že za peniaze vie kúpiť každý somár, ale nakoniec mi odstránila zamračenie z tváre podaním kovového päťkorunáku s tým, že si niečo za zvyšok môžem kúpiť. Zvyčajne to bol sójový rez, ktorý je na pultoch a v regáloch aj dnes. Vtedy stál korunu a bol tak presladený, že sa mi lepila huba, až kým som prišiel domov. Bývali sme na štvrtom poschodí šesť poschodového paneláku, kolmo na cestu, kde sme s chalanmi v lete hrali hokejbal. Dnes si to už neviem predstaviť, doprava je tam rušná, ako voľakedy na hlavnej križovatke pri Priore. 

Keďže som nitrančan, s predložkou “pri” som mal sústavne problém. V nitrančine sa totiž používa aj v treťom páde, teda nejdeme k Prioru, ale pri Prior. Nejdeme ku kinu ale pri kino. Ale to sem nepatrí.

Úspech stojí na svojom mieste od doby, keď sa po pešej zóne preháňali dinosaury, teda aspoň mne sa tak zdá, pretože je tam odkedy si pamätám. Vchodové dvere sú zasadené tak troška hlbšie v profile radu budov, takže na oboch stranách vchodu je múr a na jednom z nich už odpradávna visí presklená tabuľa, pri ktorej sa vždy zastavovali rodičia, keď sme šli na prechádzku, a mne sa to zdalo morbídne. 

Prechádzky s rodičmi neboli pravidelné, ale niekedy nás mama, hlavne po nedeľnom obede nahnala do pekného oblečenia, otca do obleku, sama si dala slušivé šaty, topánky na strednom opätku a pekne krásne sme sa vydali korzovať. Ak sme boli dobrí, otec nám kúpil zmrzlinu v malej predajničke pod jednou z brán, ktorá tam je snáď tiež od tých dinosaurov, s najlepšou zmrzlinou, akú môžete v tomto provinčnom mestečku nájsť. A to dodnes. No, a keď sme sa vracali smerom k námestiu, kde divadlo ešte nestálo, obaja rodičia sa zastavili pri tej sklenej vitríne, dívali sa dovnútra, hovorili si niečo, akože “...a hehten už umreu, a do po ňom ostau, a ani som nevedev, že ešte žev” a my, traja bratia, sme sa iba nezúčastnene prekárali. Trvalo to však iba pár rokov, pretože bol medzi nami vekový rozdiel, ktorý spôsobil, že najprv sme sa všetci prekárať nemohli, lebo najmladší brat bol malinký, a neskôr sme sa zas prekárať všetci nemohli, lebo najstarší brat sa už osamostatnil. Napriek tomu si na tie roky bratských prekáračiek veľmi rád spomínam. Niekedy, keď boli svedkami našich hier aj teta so strýkom, tak sa iba usmievavo na nás zahľadeli a podľa rozprávky Pavla Dobšinského nám hovorili “No čo vy trá bratá” a zhovievavo pokyvovali hlavou.

Takže za sklom v tej vitríne, aby som sa dostal k pointe, boli parte ľudí, ktorí zomreli v tom týždni, teda tých, ktorých tam vyvesili ich rodinní príslušníci. Pozerať sa na kresby, či fotky tvárí sa mi zdalo v mojich pubertálnych očiach nevhodné. No teraz, keď už mám päť rokov po päťdesiatke, sa tam občas zastavím aj ja. Občas, ale naozaj len občas, väčšinou keď sa pripravuje divadelná Nitra, sa s manželkou prechádzame po pešej zóne, aj v našom veku držiac sa za ruky a rozprávajúc sa o tom, na ktoré divadelné predstavenie by sme šli, ale nakoniec nepôjdeme. Pozeráme na program, nalepený na nevkusných betónových kanalizačných rúrach postavených na kánt a čítame si ho. V posledných rokoch nám hrozne chýba klasika, na ktorú by sme aj tak nešli. No chýba nám. Nitrianske divadlo je vraj kvalitné. Samozrejme, že sme ho navštívili viac krát, ale počas Divadelnej Nitry na to nejako nemáme chuť. Naposledy sme boli na dramatizáciu románu J.Hellera Hlava XXII, a pre toho, kto nečítal knihu, to mohla byť iba zmes gagov. 

Aj v ten predmetný večer, o ktorom chcem písať, sme sa takto prechádzali a ja, teda vo svojom veku, som už v pozeraní do vitrín s parte necítil tú bizarnosť, ktorú som cítil, ako decko.

Pozerám sa do tvárí, čítam smutné svedectvá o tom, ako bol niekto dobrý otec, syn, dedo, manžel, strýko, ujo, pracovník… cicavec. Manželka pri mne stojí, díva sa a číta tiež, a sem tam prehodí slovo. V tom okamihu, netušil som prečo, moju pozornosť upútala žena. Andrea Kiššová, s dvoma š. Jej oči v jemnej kresbe sa mi zdali veľmi povedomé. A ešte aj to krstné meno. Andrea. Žeby? Žeby?....

Mám trinásť rokov, sedím v lavici základnej školy Tulipánová, čmáram si do zošitu, kým matematikárka a zároveň triedna učiteľka, pani H. vysvetľuje výpočet plochy rovnoramenného trojuholníka. To už viem, preto sa nudím. Matika mi šla vždy. Nepotreboval som nejaké početné vysvetľovania, chápal som ju hneď po prvom. Lenže takí sme boli v triede iba traja, a tak sa pani H. musela častejšie lopotiť, aby to pochopili všetci. Stoji pred tabuľou, v ruke kriedu a veľké drevené pravítko, a snaží sa už po tretíkrát vysvetliť jednoduchý výpočet Dáši, spolužiačke, ktorá sedí v prvej lavici stredného stĺpca a v matike je blbá, ako rúčka od čakana. Pozerá sa raz na tabuľu, raz na drevené pravítko, ktoré pani H. posúva po tabuli a morduje sa s ním. Už-už je priložené tam, kde má byť, pravou rukou držiacou kriedu sa približuje k čiare, na ktorú sa má napojiť, keď jej v tom vypovie ľavé zápästie poslušnosť a pravítko sa z hrmotom zvalí na dlážku pokrytú bledozeleným linoleom. Spolu so zakliatím pani učiteľky sa otvoria dvere a vstúpia dve osoby. A kým sa nebohá učiteľka pasuje s pravítkom, ktoré sa z tej lesklej zeme dvíha ťažko, pretože je k nemo doslova prilepené, riaditeľka školy pani M., posúva dlaňou opretou o chrbát do triedy elegantné, štíhle a vysoké dievča oblečené v károvanej sukničke tesne nad kolená, bielej blúzke a vestičke v tej istej farbe a vzoru ako sukňa, z ktorej trčia tenké nohy v bielych pančuškách. Na nohách má čierne lakované topánky a v nich ešte biele ponožky s volánikmi. Tvár má prísnu, neprípustnú s výrazným obočím. Vlasy ostrihané na mikádo sa jej lesknú, zjavne dnes ráno umyté nejakým kalitným šampónom. Akoby sem ani nepatrila. Spolužiačky, trinásťročné skaderuky-skadenohy sú oblečené tak, aby im bolo v škole pohodlne. Väčšinou v rifliach, rozťahaných pulóvroch. Dáša v bledohnedom roláku presunula svoj pohľad z učiteľky, kvočiacej na podlahe a zírajúcej na dve osoby, ktoré vstúpili do triedy, tiež na tento nesúladný párik. Riaditeľka, pani M. je moletná žena s veľkým poprsím a prísnou tvárou, s nohami ako antické stĺpy napchaté do topánok na nízkom podpätku. Matikárka sa viditeľne nevie rozhodnúť, či sa má naďalej pasovať s pravítkom, alebo sa postaviť a privítať nadriadenú. My sa slušne postavíme, na znak hranej a vnútenej úcty voči šéfke školy, učiteľka sa rozhodne, že pravítko nechá ležať na zemi, a tiež sa vystrie.

“Dobrý deň.” Zahlaholí riaditeľka drsným, prísnym hlasom. Odpovedáme slušne tak, ako sme naučení.

“Dobrý deň, súdružka riaditeľka.”

Pozdraviť je pre príchodzieho slušnosť, odzdraviť povinnosť. Matikárka kývne hlavou a čosi zašeptá, zrejme tiež pozdrav.

“Toto je vaša nová spolužiačka,” pokračuje pani M. a ľahostajný výraz tváre sa jej vôbec nemení.

“Sadnite si.” Pokračuje tónom, akoby na to pred chvíľou zabudla. Stoličky zahrkocú a my sa usadíme. 

“Pani triedna Andrejku už pozná, ale vy nie. Jej meno je Andrea Stancheva a pricestovala k nám, aj s rodičmi z Bulharska, pretože jej ocinko dostal prácu tu, v Nitre. Pricestovali narýchlo, Andrea po slovensky nevie príliš dobre. Maminku má síce slovenku, tak veľa rozumie, aj hovorí, ale určite bude od vás potrebovať pomoc a prívetivosť.”

Pozerá sa na nás, akoby sme s tým nesúhlasili. Pátravým pohľadom sleduje triedu až jej nakoniec padne zrak na Evu, spolužiačku, ktorá ako jediná z triedy sedí sama v poslednej lavici a jej oblečenie sa eleganciou podobá na Bulharku. Sedí v poslednej lavici pri stĺpe a ja v lavici pred ňou so spolužiakom Vladom, jemným ryšavým a pehavým chlapcom s okuliarmi s kruhovými sklami. 

“Tam si sadneš potom, ale možno by si sa chcela najprv predstaviť a pozdraviť, nie snáď?”

Matikárka je zároveň naša triedna, a tak k novej spolužiačke podíde, objíme ju okolo pliec a vyzve ju aby niečo povedala. Andrei však za to asi nestojíme, lebo iba skrivila úsmev a cez zuby precedila, že sa volá Andrea Stancheva a je z Bulharska. Jej prízvuk je podobný ruštinárke, taký kolísavý a pridusený. Má nádherné hnedé oči, ktoré pod tý výrazným obočím svietia, ako lampáše, a vyzerá, že sa stále mračí, no čelo je čisté, bez vrások. 

“No nič, sadni si tam, dozadu, k spolužiačke Eve.” Povie triedna, matikárka a Andrea sa so svojim batohom presúva do zadnej lavice. Krok má ladný, telo vystreté, bradu zdvihnutú. Pozerám sa po chalanoch a ani jeden z nej nevie spustiť oči. Spôsobne odsunie stoličku, sadne si, prisunie sa k stolu ako dáma, akoby moment čakala, že ju niekto zasunie. Riaditeľka pokynie hlavou, otočí sa na odchod, my sa znova postavíme a moletná postava riaditeľky vychádza a berie so sebou aj zadok veľký ako vagón. Dvere sa zavrú a matikárka sa znova zohne po pravítko, ktoré sa jej teraz podarí pomocou nechtov zdvihnúť a znova pristúpi k tabuli, akoby sa nič nestalo a dokončuje rysovanie rovnoramenného trojuholníka pre Dášu, ktorá sa na ňu díva, ako na zjavenie. 

Dorysuje, a začne mrmlať niečo o stranách a o výpočtoch, Ja sa znova nudím a tak sa v lavici otočím a skúsim prehodiť pár slov s Evou, no so zámerom pozrieť sa lepšie na Andreu. Eva ma odháňa slovami “otoč sa a daj pokoj!” no s veselým výrazom v tvári. Neviem sa dočkať, kedy hodina skončí a pochybujem, že to niekto iný dokáže. Pohľadom skĺznem k Ingride, ktorá sedí v stĺpci pri stene, no v tom istom rade, teda v predposlednej lavici. Spozoruje môj pohľad a nadvihne si sukňu tak, že jej vidím nohavičky. Usmeje sa a mrkne na mňa. Je to taká potvora a je s ňou sranda. Pre mňa, ako pre trinásťročného šraca je pohľad na dievčenské nohavičky ako nájdenie pokladu, a tak zazerám ako kubo. Spustí sukňu a olízne si pery. Asi to niekde videla. Hraným pohoršením odvrátim zrak a snažím sa presvedčiť samého seba, že to nič nie je, pretože na kúpalisku vidím dievčatá v nohavičkách bežne. Dokonca ich aj vidím na telesnej, kde musia nosiť jednotný úbor, ktorý sa skladá z bielych tričiek s krátkymi rukávmi a otrasných modrých nohavičiek, pričom my, ako chlapci tam postávame v červených trenírkach a tiež bielych tielkach bez rukávov. Bočné biele široké pruhy na trenkách sú povolené. Riaditeľka ustúpila, pretože v tej dobe sa do obchodov dostávali okrem celočervených aj takéto, a rodičia ich kupovali, nevediac, že pruhy povolené nie sú. 

“No hádam nechcete, aby sme kupovali ďalšie?!” Ozývali sa rozhorčené hlasy rodičov na združeniach, na čo teda riaditeľa tie biele pruhy povolila.  

Sedím pri oknách zasadených do azbestocementových stien, cez sklá zamachlených snahou ich umyť, pozorujem prírodu. Vonku je nádherné jarné počasie, slnko je ostré, páli do triedy, no za zavretými oknami je ešte chladný vzduch. Škola do ktorej chodím je v areáli plnom zelene, s hádzanárskym vonkajším ihriskom, na ktoré vidím priamo z okna. Futbalové škvárové ihrisko s oválom na behanie mi je za chrbtom. Vedľa neho, už tesne pri betónovom plote s radom stromov je dráha pre skok do diaľky, ktorá sa končí dopadovým pieskoviskom. Na hádzanárskom ihrisku, ktoré vlastne príliš hádzanárske ani nie je, hrajú futbal nejakí chlapci z triedy, ktorá má práve telesnú výchovu. To ihrisko má skôr iba rozmery hádzanárskeho, pretože na trávnatej ploche by sa príliš táto hra hrať nedala. Lopta by na neupravených trsoch neodhadnuteľne skákala.

Matikárka si všimne, že sa pozerám von z okna a sem tam zívnem. Upozorní ma síce, aby som dával pozor, ale k tabuli ma nevyvolá, aby mi dokázala, že byť pozorný potrebujem, pretože vie, že ja viem. Geometria ma síce nebaví, ale voľajako mi to do hlavy padá a ja som schopný pochopiť učivo aj z knihy, ktorú si doma prečítam dopredu, aby som sa mohol v triede nudiť, a tak narúšať sústredenie matikárky. Podobne je na tom aj Peter, môj kamarát, ktorý sedí asi o tri lavice predomnou.

Peter a ja tvoríme trojčlennú partiu s Martinom, hudobníkom, s úžasným humorom, ktorého rodičia sú voľačo, ja už neviem čo, ale jeden rok vynechal, pretože bol s nimi v Mozambiku. Doniesol mi odtiaľ, ako darček, drevenú figúrku, ktorú mám dodnes. S Petrom na seba nevidíme, no môj pohľad sa stretne s Martinovým a mrkneme na seba. Martin vie matiku tiež, aj keď nie tak, ako Peter a ja. Ale zase vie po portugalsky, čo neviem ani ja a ani Peter.

Nevieme sa dočkať konca hodiny, pretože nová spolužiačka je aspoň malý, aj keď podstatný prvok dobrodružstva v tejto nudnej dobe. Pozriem na hodiny a zisťujem, že do konca matiky je ešte skoro 20 minút. Po nej je fyzika, takže triedna tu bude zas. 

“Poď si to vyskúšať, Dáška.” Povie matikárka a Dáša sa ťažko dvíha zo stoličky. Presunie sa pred tabuľu, preberie od triednej drevené trojuholníkové pravítko a kriedu, postaví sa čelom k tabuli, ruky spustené a čumí na čiernu dosku.

“Máme bod A…No, Dáška, máme bod A…”

Dáša nakreslí na tabuľu bod a pod neho napíše písmeno A.

“Máme bod B…”

Dáša nakreslí na tabuľu bod, tesne vedľa bodu A.

“Ako chceš nakresliť trojuholník, keď máš body tak blízko seba? Veď to nebude vidieť.”

Dáša ho dlaňou zmaže.

“Zober si špongiu, pozri aké máš ruky.” 

Dáša si pravú ruku utrie do sivých tesilových nohavíc.

“Ach bože.” Vzdychne matikárka.

Nakoniec sa Dáši podarí nakresliť úsečku a po zadaní bodu C a po tortúre s určením jeho polohy, keďže ide o rovnoramenný trojuholník sa konečne podarí narysovať celý trojuholník.

“Tak máme teda rovnoramenný trojuholník.” Konečne vyhlási matikárka po desiatich minútach snahy. 

“To je kváder.” Zahlásim z lavice, len preto, aby som natiahol čas.

“Prečo kváder?” Spýta sa triedna so záujmom, pretože vie, že viem.

“No, výška stopy kriedy je zároveň výškou kvádru, teda na tabuľu sa nedá nakresliť dvojrozmerný objekt.”

Triedna uznanlivo prikývne no povie, že tú výšku stopy zanedbávame, pretože by nám nedokázala vysvetliť rovinnú geometriu. Čo ja samozrejme viem, ale aspoň na chvíľu som vypadol z nudy. Mylne som predpokladal, že triedna tak, ako je jej zvykom sa najprv spýta triedy, prečo si to myslím a ušetrili by sme viac času.

Dáša si na pokyn sadá späť do lavice a matikárka jej ponúka doučovanie. 

“Je ešte niekto v triede, kto to nechápe?”

Ruku zdvihne iba Ľubica, a my ostatní jej veríme.

“Dobre, dve. Hm, nabudúcu hodinu si napíšeme krátku päťminútovku a prejdeme si to ešte raz.”

Trojuholníky berieme už tretiu hodinu a matikárka je zrejme v sklze, čo počuť na jej roztrasenom hlase.

Zvoní. Konečne. Triedna samozrejme nezabudne pripomenúť, že zvoní pre učiteľa a nie pre žiakov, čo my aj tak nerešpektujeme, pretože sme na novú spolužiačku extrémne zvedaví. 

Sedí v lavici, hrabe sa v ruksačiku, vyberá si knihu fyziky a zošit. Niektorí spolužiaci postávajú okolo nej, ale nie úplne, nie tak, aby si myslela, že ich snáď zaujíma. Iba sa tak tmolia v jej blízkosti.

Ja som sa postavil a prešiel som k Martinovi, kde už stál Peter a pustili sme sa do rozhovoru. Je obzvlášť zaujímavé, ako máme vždy o čom hovoriť, aj keď sa vidíme denne a navyše aj po škole sa väčšinu dní túlame spolu. No téma sa vždy nejaká nájde, hráme, že nás nezaujíma, veď je to iba dievča. Ale zaujíma. Všetci traja sa síce rozprávame, ale slová postrádajúce zmysel nám padajú z pusy, do uší, ktoré aj tak nevnímajú, pretože všetci traja po očku sledujeme Andreu, ako sa v lavici ošíva. Eva sa k nej otočí a  niečo sa spýta, na odpoveď čakajú všetci prejavujúci nezáujem, ale s ušami napnutými, aby im nič neuniklo. Dlho ma nebaví hrať túto hru a tak sa všetci traja postupne presúvame k Eve a Andrei, aby sme počuli ich rozhovor.

“... a ani na to nemám chuť.” Počujeme už koniec vety, ktorú so zvláštnym prízvukom vypúšťa Andrea smerujúc slová na Evu.

“A ako dlho ste už tu?” Spýta sa Eva a hrá, že nevidí, ako sa všetci ostatní pomaly k nim prisúvame.

“Druhý týždeň.” Odvetila jemne a ani sa nesnažila skryť to, že dobre vie o tom, ako  sa kruh zvedavcov okolo nej zužuje. “Len sme hľadali školu, kde by som chodila.”

“Tak mamina je Slovenka?”

“Áno.” a pokrútila hlavou na znak záporu, no hneď sa opravila a prikývla.

“Tak je to pravda, že Bulhari kývajú hlavou naopak? Keď súhlasia tak krútia hlavou a keď nesúhlasia tak prikyvujú?” Zasmial sa niekto z nás.

“Nie celkom tak, pohyb hlavy sa odlišuje, ale v zásade je to tak.”

“To je čudné.” Zas niekto povedal a zachichotal sa.

“Vy ste čudní.” Odula krásne plné pery.

“Tak sa nejeduj, veď všetko je OK, nie?”

“A mamina je Slovenka?”
“Áno,” odvetila. “Študovali obaja v Moskve a tam sa zoznámli a potom sa spolu presťahovali do Bulharska.

“Ale vieš super po slovensky, len ten prízvuk, inak je to perfektné.”

“Ďakujem, veď ako som povedala, mama je Slovenka a doma sme sa rozprávali dvojjazyčne. Ale s písaním to je ťažšie, písala som iba azbukou, našťastie čísla máme rovnaké.”

“Azbukou? V Bulharsku sa hovorí rusky?”

“Nie, bulharsky, ale na písanie používame azbuku a nie abecedu.”

“Aha…”

Sedela vzpriamene, vyrovnane, tvár vážnu bez náznaku úsmevu, z celej jej postavy sálala hrdosť a tak troška panovačnosť. Hrala sa s perom v štíhlych prstoch, a akoby nám chcela dať najavo, že ju otravujeme a že by už rada s výsluchom skončila. 

Zazvonilo, pomaly sa vraciame na svoje miesta. Za pár sekúnd vošla triedna a začala fyzika. Iba málokedy, na naše sklamanie, meškala. 

Riečka VII

 ÍVERČEK

Noc bola pokojná, všetky zvieratká oddychovali na íverčeku a pomaly sa prebúdzali. Noc prechádzala do dňa, spoza vrcholkov stromov začalo presvitať slnko, javil sa nádherný jesenný deň. Voda v rieke bola úplne pokojná, tiekla si svojim lenivým tempom a nebyť plachty, ktorú roháč na íverčeku postavil možno by aj mohli stáť. Tak bol tok pokojný. Íverček svojim trčiacim lykom udržiaval plavbu v strede rieky. Sem-tam sa na hladine prehodil lenivý kapor, či lieň. Na brehu rieky sedeli žaby, a keď íverček preplával okolo nich, so zakŕkaním skočili do vody plné strachu, či na íverčeku nesedí nejaký nebezpečný tvor. Vtáci v rákosí sa pomaly balili a opúšťali hniezda, kačice sa lúčili s káčatkami a husi s malými húsatkami, brodili sa po brehu po popadanom lístí zo stromov. Neklamný znak jesene bol tu. 

V jednej časti začali pomaly stromy rednúť, rákosie hustnúť, na hladine sa objavovali zelené riasy, a tok rieky sa spomalil natoľko, že íverček bol skoro bez pohybu. Okolo priateľov začali lietať vtáky, ktoré dovtedy nevideli. Neboli to iba kačice, husi, či drobní obyvatelia rákosia, ale aj veľké biele vtáky pištiac a skučiac na všetko, čo sa hýbalo, a veľkými krídlami mávajúc nad hladinou hľadajúc niečo pod zub. Zrazu sa z oblohy spustil ten obrovský biely vták, ponoril sa pod hladinu, a keď vzlietol, v zobáku držal malého karasa, nemo ovárajúc papuľku, lúčiac sa so svojou rodinou. Jeden z tých vtákov naletel aj tesne nad íverček, ale jazvec sa postavil na dve nohy a divoko odrazil albatrosa, lebo ten vták bol albatros.

„Čo sa to deje. Také veľké vtáky som ešte nevidel.“ Zhíkol mravček, a zostal stáť v strnulej pozícii.

„Ani ja.“ Povedal roháč a okáľka.

„Albatrosy,“ šepla žirafka. „Ale čo tu robia, veď predsa nie sme v Afrike?“

„Albatrosy.“ Zopakoval jazvec. „Nie, nie sme v Afrike.“
V časoch dávnych, keď sa ešte jazvec zaujímal aj o iné životy, keď sa vzdelával, čítal v jednej z knižiek o albatrosoch a vedel, že sa vyskytujú pri moriach a v deltách riek, teda na území, kde sa rieky vlievajú do mora. Akokoľvek bolo jasné, že riečka sa pomaly, ale isto blíži k moru, že sa vleje do tej ohromnej šíravy, že vlnka, ktorá ich celý čas sprevádzala sa pominie v slaných vodách rozľahlej morskej plochy.

„Blížime sa k moru.“ Povedal jazvec

„Si si istý?“ Nedal sa roháč

Jazvec iba zdvihol ruku a ukázal dopredu. Chvíľu si toho nik nevšimol. Vpredu, tam kde ukazoval jazvec, bola iba vodná hladina lemovaná stromami a rákosím tak, ako vlastne počas celej plavby, ale keď zaostrili zrak lepšie, zbadali, že brehy sa končia, že stromy ďalej už nevidia, a že aj rákosie sa akosi stratilo.

„Kde? Nič nevidím.“ Roháč si myslel, že zapieraním oddiali ten čas, kedy sa rieka vlieva do mora, aj keď vedel, že je to osud skoro všetkých riek.

„Tam. Pozri sa poriadne.“ Povedal jazvec, a zároveň vedel, že je to iba komunikačná barlička, lebo si bol istý, že roháč presne vie, kde sa rieka končí.

„Prosím ťa, íverček, mohol by si zamieriť k brehu, lebo keď nás vlny vyhodia na more už nás nič nezachráni, a my by sme sa najprv mali dohodnúť, čo ďalej predtým, ako sa vyplavíme na more.“
Íverček prikývol jedným lykom a pomaly postupne dostával našich priateľov k brehu. Na breh sa dostali na mieste, kde sa rieka vlievala do mora, a kde cítili sladkú vodu z riečky, ale stačilo prejsť pár metrov a mohli ochutnať aj slanú morskú vodu. Vyšli na piesočný breh a vytiahli aj íverček. Posadali si na piesok, a chvíľu hľadeli na horizont, kde sa more spájalo s oblohou.

„Tam sa spojí more s oblohou? Nepôjdeme tam?“ Spýtal sa mravček. Hodnú chvíľu mu nik neodpovedal.

„Nie, to sa len tak zdá, v skutočnosti sa more nespája s oblohou.“ Povedal jazvec.

„Mali by sme si oddýchnuť, určite ste všetci ospalí.“ Povedal roháč, ale nik mu neprikývol. 

Napriek tomu, že zvieratká prespali celú noc, nejako im prišiel sníček na očká a pomaly podriemkávali. Ten krátky jesenný deň bol pre nich oddychom, po ktorom sa cítili ako znovuzrodení.  Povaľovali sa na piesčitom brehu mora, sem-tam vybehli a ponorili nožičky do slanej vody mora, striekali na seba vodu, hádzali sa do vĺn prekvapení, koľko slanej vody môže byť na jednom mieste. Zabávali sa s pieskom, stavali si chodbičky, ktoré im každá nová vlnka mora rúcala a oni sa smiali a stavali ďalšie a nové. Vybiehali na breh, vbiehali do mora, slanú vodu si nechávali prelievať cez ubolené telíčka, a čo bolo najzábavnejšie, tak dno mora sa zvažovalo iba jemne, takže každý z priateľov mohol vojsť do vody toľko koľko uznal za vhodné bez toho, že by sa bál, že ho prudký vír, či zblúdilý prúd stiahne hlbšie do mora. Bola to ohromná zábava. Ani si nevšimli, kedy bolo slniečko presne nad ich hlavami, ani si neuvedomili, aké krátke bývajú jesenné dni, ani si nestihli všimnúť, ako sa slnko blíži k obzoru v červenom západe.

„Myslím, že je čas, aby sme sa dohodli, či ideme ďalej pokračovať v našom dobrodružstve, alebo sa rozdelíme.“ Povedal roháč a stíchol.
„Ako znela dohoda?“ Jazvec si to naozaj nepamätal

„Ak sa minimálne štyria dohodnem, že to končí.“ Odpovedal roháč.

„Tak ako? Budeme hlasovať?“ Spýtal sa jazvec, ale okáľka zareagovala.

„Ešte nie. Pozerajte sa na tú nádheru.“
Ukázala labkou dopredu. Slnko sa práve sklonilo tesne k morskej hladine. Žeravý červený kotúč prekryl časť oblohy a pomaly sa dotýkal morskej hladiny

„Jujúúúj!“ skríkol mravček „Toto je koniec sveta? Keď sa slniečko utopí?“

„Neblázni!.“ Zahriakol ho jazvec. „Nič sa neutopí, a mimochodom slnko je omnoho väčšie ako zem. To sa iba tak zdá, tak ako sa ti zdá, že obloha sa spája s hladinou tak sa javí, že slnko sa ide ponoriť do mora, ale to iba preto, že slnko je od zeme veľmi ďaleko, a keď sa na to takto pozeráš tak sa zdá, akoby sa išlo okúpať do mora. Nepišti a radšej sa pozeraj na to krásu.“

Zostalo ticho a priatelia ležiac na piesku a vyhrievajúc sa na posledných lúčoch slnka toho dňa sa pozerali na úžasné divadlo, ktoré im matka príroda ponúkla. Za chrbtami im šumel les, počuli škrekot albatrosov a zvuky lesných živočíchov, a pred sebou mali predstavenie, ktoré predčilo aj ich najbláznivejšie očakávania.

Nič sa nestalo, ani keď sa slnko ponorilo do mora. Nenasledovalo prudké zasyčanie, ako keď sa niečo rozpálené vloží do vody, ani slnko nezačalo černať a zhasínať ako keď sa niečo žeravé schladí vodou, iba vtáci prestávali pomaly čvirikať, albatrosy prestávali lietať, ale to naši priatelia už vedeli, že takto sa prejavuje príchod noci, a že živé tvory sa ukladajú na nočný spánok.

Keď slnko úplne kleslo za horizont a obloha stmavla, znova sa ozval roháč

„Ideme teda hlasovať?“ Spýtal sa a poobzeral sa okolo seba. Na piesku ležal íverček a na ňom sedel mravček. Žirafa sedela so skríženými nohami vedľa neho a objímala okáľku, ktorá vypliešťala svoje okále na práve skončené divadlo. Jazvec sedel s otvorenými ústami hneď vedľa íverčeka, no z druhej strany ako žirafka, len roháč stál za nimi tak, aby ich všetkých videl.

„Ideme?“ zopakoval otázku. 

Všetky zvieratká aj íverček sa neochotne otočili.

„Kde je vlnka?“ spýtal sa mravček.

„Vošla do mora a splynula s ostatnými vlnkami. Všetko, čo vedela, odovzdala moru, a teraz už nie je a nikdy ani nebude. Zomrela.“ Povedal jazvec, a aj keď sa to zdalo mravčekovi nespravodlivé, jazvecovi veril, lebo on bol najstarší a najrozumnejší. Aspoň to si mravček myslel.

„Poďme už hlasovať.“ Súril roháč. Po toľkých dobrodružstvách by sa už aj rád vrátil. Aj keď mohla mať žirafka pravdu a celá rodina naňho zabudla, stálo za pokus sa vrátiť a znova sa s rodinou spoznať, ale ak sa žirafka mýli, bude krásne ak sa znova zvíta so všetkými milovanými, a keď budú večer sedieť okolo ohníka, bude deťom rozprávať, čo všetko zažil, s kým bojoval, aké nebezpečenstvá spolu s priateľmi prekonal, aké obrovské dobrodružstvá pozažíval.

Íverček si vzdychol. Najradšej by bol, keby hlasovali za ukončenie. Niežeby svojich priateľov nemal rád, ale už ho bolel celý chrbát, ako ich musel stále na sebe voziť. Nie je to žiadna slasť, mať jednu časť tela stále pod vodou a druhú časť tela nad vodou, na ktorej vám navyše dupocú zvieratká, ktoré aj keď boli priateľmi, aj tak mali svoju váhu. Navyše, íverček mal už plné zuby vody. Bol celý mokrý nasiaknutý a ťažký, cítil sa nepohodlne a dúfal, že aj keď sa rozhodnú pokračovať, tak že aspoň zopár dní zostanú na slniečku, kde sa bude môcť aspoň troška vysušiť.

Jazvec hľadel do diaľky. Po rozhovore s mravčekom prišiel na to, kde robil chybu a nemohol sa dočkať ako sa vráti do svojho lesa, ako nájde pani jazvecovú, ako ju objíme a dá pusu na líčko, ako jej všetko povie, a ako mu ona odpustí a pochopí. Potom spolu pôjdu nájsť svoje deti, a aj vnúčatá, lebo si bol istý, že jeho deti už majú svoje deti, a možno aj ich deti už majú deti, a možno sú už s pani jazvecovou nielen pra-rodičia, ale aj pra-pra-rodičia. Predstavoval si, ako ich všetkých objíme, a ako sa bude radovať, že má novú a krásnu rodinu, ako budú okolo neho vnúčence a pravnúčence behať, ako sa budú naháňať, a on ako bude z hojdacej siete naoko nahnevane mručať, a ako potom zlezie zo siete a všetky deti sa naňho hodia v divokom virvare prejavov lásky. Zamyslene sa usmieval.

Okáľka bola tiež ticho. Vlastne jej to bolo jedno. Nemala nikoho, kto by ju čakala a nikoho, kto by sa tešil na jej návrat. Bolo jej jedno, čo sa bude diať, ale keď si spomenula na toho hnusného odporného divokého vtáka-albatrosa, bola si priam istá, že ju hneď ráno zožerie, samozrejme, kým sa nevráti do lesa, do bezpečia pod koruny stromov. Tam si bude  môcť nájsť nový domček, a možno nájde aj nejaké okáľky, s ktorými bude ďalej vytvárať nové a nové priateľstvá, nové a nové vzťahy, až možno raz, možno raz stretne okáľa, ktorý sa jej zapáči. Niežeby to nejako plánovala, ale veď už by aj detičky mohla mať, veď nie je taká šeredná, hlavne medzi okáľkami, že by si ju nik nevšimol.

Mravček sa už plaviť nechcel. Tak ako íverček mal už vody dosť, navyše všetko, čo zažil bolo tak niečo úžasné a nádherné, že najradšej by sa ihneď teraz vypravil domov, aby to všetko mohol rozpovedať svojim bratrančekom, sesterničkám, bračekom a sestričkám, a samozrejme ocinovi, ktorý mu bude závidieť a maminke, ktorá bude jajkať a dlaňou si ústa zakrývať vždy, keď mravček len spomenie aké nebezpečenstvá prekonal. Nevedel sa už dočkať, už mu nožičky hrali, ale dohoda je dohoda a tak pokojne počká ako dopadne hlasovanie.

Žirafka by sa najradšej plavila ďalej. Možno by sa jej podarilo nahovoriť ostatné zvieratká, aby šli s ňou až do Afriky, predstavila by ich tam maminke a ocinkovi, a tí by konečne zbadali, že aj ona, žirafka, si vie nájsť priateľov, ktorí sú zodpovední a hrdinskí. Že už nie je tou žirafkou, ktorá len robí hlúposti, a za ktorú musia horúce gaštany z ohňa vyťahovať vždy iba jej najbližší.

A tak sa hlasovalo. Každé zvieratko hlasovalo podľa toho, ako to cítilo, a keď jazvec spočítal hlasy zdvihnutých labiek a kopýtok a praciek a nožičiek vyšlo mu, že päť zvieratiek bolo za ukončenie a jedno zvieratko za pokračovanie dobrodružstva. Keďže ale dohoda bola minimálne štyria, tento výsledok hlasovania hovoril úplne jasnou rečou.

„Dobrodružstvo končí.“ Povedal vážnym hlasom jazvec. „Môžete ísť každý po svojom.“
„Hádam sa nejako rozlúčime, nie?“ povedala okáľka 

„Jasné, navrhujem aby sme túto noc zostali ešte spolu, a ráno sa vydáme každý svojou cestou. Budeme tu sedieť na brehu mora, budeme sa rozprávať, a ráno sa rozídeme. Súhlasíte?“ povedal roháč, a keď všetky zvieratká súhlasne prikyvovali, našiel si najlepšie miesto, a v tichosti zostal sedieť.

„Poďme si zaspievať.“ Navrhol mravček a zvieratká súhlasne zamrmlali.

Najprv spustili pesničku, čo si vlnka spievala, potom nejakú čo navrhla okáľka. Potom im predspieval roháč a aj jazvec sa zapojil. Spieval, zavýjal a všetky zvieratká sa rozosmiali, lebo aj keď o jazvecovi vedeli, že nevie spievať, lebo im to povedal, aj tak ani jedno z nich nečakalo, že by mohol mať niekto až takto hrozný sluch. Spievali, objímali sa okolo pliec a kývali sa v rytme piesne. Roháč sa usmial na žirafku, ktorú držal okolo ramien, tá mu úsmev opätovala, to uvidel jazvec, a aj ten sa usmial, pričom pošteklil mravčeka. Íverček sa nepohyboval, ale keď sa chvíľu na zvieratká so smútkom díval navrhol jazvec, aby íverček zdvihli a chytili ho medzi seba a spolu s ním sa pokyvovali. Íverček nikdy v živote nezažil radosť z pohybu, a tak teraz výskal, ujúkal až sa zadúšal a zvieratká ujúkali a výskali s ním. Nálada bola výborná, veselili sa a smiali a pokrikovali a výskali od šťastia, radosti a samopaše. Bolo to úžasné a spievali by hádam aj do polnoci, keby ich nezmorila únava. Posadali si vedľa seba, okáľka si ľahla vedľa íverčeka, a jednu malú chvíľočku, hádam tri mrknutia oka boli ticho.

A potom sa začali rozprávať. Všeobecná veselosť a ohromný pocit spolupatričnosti spôsobil, že okáľka sa vyhovorila z celej svojej bolesti, z toho ako zostala sama so starkou a ako starkú spálil oheň. Len čo dohovorila, spustil svoju spoveď jazvec. Hovoril a hovoril, veľmi často ďakoval mravčekovi, ktorý len skromne klopil zrak, akože on s tým nič nemá, akože jeho sa to netýka. Roháč keď počul pohnutý príbeh jazveca postupne začal spomínať aj on. Vvyšlo z neho jeho nadšenie pre ďalšie roky života. A veru mu aj zvieratká vyjadrovali prianie, aby ešte dlho bol medzi svojimi a tešil sa z ich prítomnosti.

„Žirafka, mohla by si sa roháčovi ospravedlniť za tie necitlivé slová? Nemyslím si, že by naňho deti za takú krátku chvíľu zabudli.“ Povedal okáľka a začala sa obzerať okolo seba. Všetci už svoje príbehy do tmavej noci priateľským ušiam povedali, iba žirafka bola stále ticho.

„Žirafka, počuješ?“ Zopakovala okáľka, ale žirafka sa neozvala.

„Kde je žirafka?“ Spýtal sa roháč, a tiež sa začal obzerať okolo seba.

„Asi išla na záchod.“ Povedal mravček, a tak ukľudnil ostatné zvieratká.

Keď však stále žirafka neprichádzala, veru sa začali o ňu priatelia strachovať. Kričali na ňu, ale nik sa neozýval. Volali jej meno, ale bez odpovede.

„Hádam sa jej nič nestalo.“ Strachoval sa roháč.

Jazvec sa na moment zamyslel, na okamih zmraštil čelo, ale potom sa mu vyjasnilo.

„Žirafka už odišla.“ Povedal, a bol si istý, že má pravdu

„Takto bez rozlúčenia?“ spýtal sa íverček

„Takto bez rozlúčenia. Takto je to lepšie.“ Odpovedal jazvec „Aj pre ňu, aj pre nás.“

„To ale od nej nie je pekné.“ Znova povedal íverček

„Naopak, myslím, že je to to najlepšie, čo mohla žirafka spraviť.“ Nedal sa jazvec „A myslím si, že je najvyšší čas, aby som vás opustil aj ja.“

„Nie, ešte nie.“
„Ale áno, práve teraz je ten najvhodnejší čas. Keď sme všetci šťastní, keď sme si povedali svoje príbehy, keď sa chápeme, keď si rozumieme, a keď nám neprítomnosť jedného z nás urobila na čele vrásky.“
„Môžem ísť s tebou?“ spýtal sa mravček.

„Nie.“ Odpovedal jazvec

„Ale prečo nie?“
„No tak,“ vstúpil do rozhovoru roháč. „Lebo nie, a pokiaľ si mravček dobre pamätáš, bola to súčasť dohody. Ale neboj sa, zoberiem ťa a pôjdeme domov spolu. Súhlasíš?“

Mravček neodpovedal, na moment sa zadíval na jazveca a po líci sa mu kotúľala slza. Jazvec podišiel k mravčekovi a ten sa mu hodil do hustého kožucha. Plakal až to ním natriasalo a plakal aj jazvec. Íverček sa pozeral z piesku na svojich priateľov a sotva počuteľne hlesol:
„Priatelia, bolo mi cťou sa s vami plaviť. Nech už skončí vaša cesta akokoľvek, dúfam, že budete šťastní tam, kde budete, lebo to je tá najvyššia ľudská méta. Byť šťastný.“

Jazvec chytil mravčeka za plecia, odtiahol ho od seba a pozrel sa mu do očí.

„Nemôžeš ísť so mnou. Som starý, teším sa na to, ako pôjdem domov, ale keby sa mi náhodou po ceste niečo stalo, keby som už nevládal, keby som už nebol schopný a ochotný pokračovať ďalej nechcem, aby si sa cítil zodpovedný za to, či nájdem cestu domov, či sa tam aj dostanem, alebo nie. Navyše moje staré kosti by ťa už ani neuchránili, keby sa nám malo niečo stať. V skutočnosti, aj keď som starší, cestou by si pomáhal viac ty mne, ako ja tebe, a ja nechcem, aby som bol ešte niekedy na niekom závislý. Myslím, že roháč je dobrá partia pre teba pre návrat domov.“
Pohladkal mravčeka po tvári a za plecia ho pritisol k roháčovi. 

„Maj sa roháč, som neskonale šťastný, že som mohol poznať takého príjemného tvora.”
Otočil sa na okáľku a íverčeka, ktorí stáli s otvorenými ústami tesne vedľa seba.

„Ahoj okáľka, ahoj íverček. Budem si vás navždy chovať v hlave ako tvorov, ktorí mi ukázali, každý vie spôsob, ako má žiť svoj život, a ak mi dá príroda ešte troška času, budem ten, kto sa bude snažiť toto vedomie previesť do života.“
Jazvec sklonil hlavu a pomalým krokom sa vydal k lesu. Priatelia ho pozorovali. Po niekoľkých krokoch sa jazvec dal na štyri nohy, a rýchlym behom im zmizol v kríkoch.

Roháč si pritúlil mravčeka. Objal ho okolo pliec a povedal:

„Zbohom íverček, zbohom okáľka.“ Otočil sa, a s usmokleným mravčekom sa pomalým krokom vydali do lesa tiež.

„A čo my dvaja?“ Spýtala sa okáľka íverčeka.

„Prečo dvaja?“ Spýtal sa íverček a zahral prekvapeného. „Ani vo sne by mi nenapadlo, že by tu niekto zostal so mnou. Vieš, okáľka, celý život som mal byť súčasťou stromu. Vôbec som sa nemal nikam dostať, mal som stáť na jednom mieste spolu s ostatnými kusmi dreva, zviazaný lykami jedného organizmu. Lenže prišla sekera. Nástroj, ktorý často vyvoláva skôr strach, vo mne vykresal nádej. A navyše som aj odletel a nemusel som. Mohol som  zostať súčasťou niektorého z pníkov, dostať sa do domu, a poskytnúť ľudom v horúcom krbe teplo, a tak ukončiť svoj život. Sekera sa postarala, že som odletel ako kus drievka, ako íverček. Ale mohol som odletieť do trávy, kde by som prežil zvyšok svojho života pomaly sa rozkladajúc a rozpúšťajúc sa do humusu. Mohol som odletieť na iný strom, kde by som sa zakliesnil medzi konáre, kde by ma neskôr našiel nejaký vták, ktorý by ma použil na postavenie si svojho hniezda, kde by som musel neustále počúvať piskoty mláďat, alebo ma mohla sekera odfrnknúť do stojacej mláky, kde by som, kým by nevsiakla, ležal v smradľavých vodách pomaly nasávajú vlahu. Bol by som ťažší a ťažší, až by som klesol pod hladinu a tam sa utopil.

To všetko sa mi mohlo stať, ale mne nie. Ja som odletel až do potoka kde som sa síce zachytil, ale kde som stretol priateľov, ktorí mi pomohli plaviť sa po riečke. S vami som zažil nádherné chvíle, videl som svet, videl som tvorov, ktorých by som nikdy v živote neuvidel. Zažil som chvíle, ktoré by som nikdy nebol zažil. Posledných pár dní bolo pre mňa tých najkrajších dní v mojom živote. Nie, nikto mi nič nedĺži, nikto si nemusí myslieť, že by mal so mnou zostať z nejakej povinnosti. Dali ste mi toho toľko, že nič viac od vás žiadať nemôžem, a ani nechcem. Dali ste mi všetko, čo ste mi dať mohli, a vôbec nezáleží na tom, či to bol váš úmysel, alebo nie. Dostal som od vás život.  Dostal som od vás radosť, dostal som od vás pocit, že ma niekto potrebuje. Teraz som už zažil všetko, čo som zažiť mohol, preto ti veľmi pekne ďakujem, okáľka, ale nemusíš pri mne zostať. Choď, nestrácaj čas so mnou. Ja si tu ticho budem ležať a počkám na vyššie vlny, ktoré ma uchytia z piesku, a ja budem pokračovať v ceste. A možno nebudem, možno ma tu nájde nejaké dieťa a postaví si zo mňa loďku, alebo ma použijú na hrabanie v piesku a stavbu hradu, alebo tu iba nasiaknem morskou vodou a pomaly sa rozložím tak, ako by som sa rozložil v lese. Ale to, čo som s vami zažil, mi už nik nevezme.“
Okáľka mala slzy v očiach. Držala íverček za trčiacu triesku a hladkala ho po  lykách. Ešte chvíľu zostala ticho počúvajúc šumenie mora, potom sa naklonila, dala íverčeku pusu, a bez ďalšieho slova sa otočila a zmizla v zelenom poraste už sa neotočiac.

Íverček zostal sám.

More šumelo, vlny sa zdvíhali a klesali, a niektoré boli také silné, že obmyli íverčeku spodnú časť. Voda bola slaná.

Íverček sa pozrel do diaľky nad more a zbadal, ako sa z hladiny zdvíha čudesný opar. V mesačnom svite, keď sa svetlo zlomilo vo vodnej pare presne tak, ako sa malo, zazdalo sa íverčeku, že v pare stúpajúcej z hladiny rozpoznal vlnku, ktorá ich celý čas sprevádzala. Obraz tam bol len okamih a už bol zasa preč. Lenže íverčeku to zostalo vŕtať v lykách. Zdalo sa mu iba, alebo naozaj vlnka, o ktorej jazvec tvrdil, že príchodom do mora prestala jestvovať, sa teraz za pomoci vodnej pary z mora zdvihla a vietor ju rozfúkaval nevedno kam. Bolo to iba zdanie, alebo to naozaj tak bolo? Íverček nevedel, či to, čo sa mu zdalo bolo iba pretavenie sa jeho priania do predstavy, teda, že natoľko túžil, aby sa jazvec mýlil, že si vlnku sám predstavil, alebo vlnka v miznúcom opare, bola skutočnosť.

Čo je vlastne skutočnosťou a čo snom? To že ho sekera odstrelila do potoka bolo snom, alebo realitou? Už tu ani jedno zvieratko nie je. Boli všetky zážitky iba snom, alebo boli  realitou? Naozaj sa v potôčiku zakliesnil, a naozaj mu toľko priateľov pomáhalo? Bolo to snom, alebo realitou?

Íverček ležal na chrbte a pociťoval, ako ho more pri každej novej vlne viac a viac podmýva.

Nie, jeho priatelia boli realitou. Vedel to. Vedel, že aj keby sa už nikdy nemali uvidieť, že každý z nich v ňom vytlačil nezmazateľnú stopu, že všetky zvieratká v ňom niečo zanechali, že od každého sa niečo naučil, že všetko čo zažili malo nejaký skrytý význam, skrytý zmysel. Že táto už nejestvujúca partia bola jedným organizmom, jedným telom, ktoré akoby sa zmietalo vo viacerých časových úrovniach. Stačilo, aby chýbalo jedno zvieratko, a celkový obraz by bol neúplný. Či to bol mravček so svojim bezprostredným správaním, plný radosti či smútku, strachu či veselosti, všetko čo prežíval bolo také nefalšované, také pravé, také naozajstné, bezprostredné, plné skutočného veselia, či radosti, alebo smútku. Priame a nefalšované na nič sa nehrajúce. Úprimné a priamo zo srdiečka. Žirafka so svojhlavosťou, s ktorou riešila akýkoľvek problém, pričom dôsledky jej činov jej boli ukradnuté, tá ohromná živelnosť, tá radosť z konania, tá jasná a bezpríkladná istota vo všetko, čo spravila, tá nemožnosť postaviť sa jej do cesty, neschopnosť kohokoľvek ju riadiť, či jej radiť, alebo koniec koncov ju ochrániť pre sebou samou. Aj odchod, ktorý zrealizovala na konci, bol presne v súlade s jej povahu.

A čo okáľka? Bez nej by zostali u pavúka, už nikdy by neuvideli toto nádherné more. Musela mať známosť, musela ich zachrániť s pomocou tvorčekov, ktoré poznala. Bola samostatná, rozvážnejšia ako žirafka, ale stále ešte nespútaná, divoká no už nie hazardujúca. Bola ako divoká rieka, ale už nie nečitateľná, už sa dalo odpozorovať čo príde ďalej, ako rozmýšľa, a aký ďalší krok urobí. Mala pocit zodpovednosti, ktorý bol príliš prehnaný, a íverček ju musel od seba odohnať, lebo vedel, že okáľka väčšinu svojej zodpovednosti iba hrá. Už vie, že má byť zodpovedná, ale ešte nevie presne určiť hranicu, kde je to ešte potrebné, a kde už nie. Nie tak roháč. Ten to vedel presne. Vedel určiť za čo by mal byť ešte zodpovedný a za čo už nie. Ten tú jemnú hranicu už poznal. A nebyť jeho, zostali by hladní a bez pohybu. On priniesol jedlo a zostrojil sťažeň aj s plachtou. Tie jeho múdre a rozvážne oči keď sa niekam zahľadeli, zvieratká vedeli, že bude dobre. Och, ako sa hádal na začiatku so žirafkou, ale aj ustupoval, nechal žirafku nech má pocit z víťazstva, lebo vedel, že predsa na tom nezáleží, kto vyhrá, ale zároveň to žirafke nepripomínal, lebo tá zase bola na víťazstvo priamo zameraná. Vedel kedy ustúpiť, a vedel kedy pritvrdiť. Neurážal sa, aj keď sa veľakrát mohol, a nemal pocit, že by sa za všetko musel pomstiť, no vedel aj prehltnúť príkorie v záujme pokračujúceho dobrodružstva. A čo jeho zámer odisť už po príhode s pavúkmi? Nuž, veď je to otec rodiny. 

Íverček sa sám pre seba usmial. A čo jazvec?  Kto jemu pomôže? Naoko najmúdrejší, najskúsenejší a aj ho tak všetci brali. V skutočnosti možno ešte menšie dieťa ako mravček. Všetky poznatky, skúsenosti, zážitky, všetky situácie, ktoré ho mali posilniť, a ktoré mali byť príčinou jeho múdrosti. Kde zostali keď sa rozprával s mravčekom? Íverček sa znova usmial, ako prekabátil všetkých, že spí, no v skutočnosti počúval celý rozhovor mravčeka s jazvecom. Kde zostala jazvecova múdrosť? Mať ohromné skúsenosti, ale nevedieť ich použiť....  To je znak staroby. Ťaživej a smutnej staroby.  Kto pomôže jazvecovi? Akosi vedel, aj keď nemohol rozpoznať, odkiaľ tá myšlienka prišla, že jazvecovi už nepomôže nik.

Prišla prvá vlnka, ktorá íverček nadvihla.

„Juj.“ Pomyslel si íverček, „Žeby som sa dostal na more?“

Nadšením skoro nedýchal. Chcel ísť ďalej. Najprv nie, ťažila ho voda bol plný a premočený, ale čím viac sa díval na more, tým viac ho diaľavy ťahali. 

Druhá vlnka ho nadvihla ešte viac. Už cítil ako sa troška posunul. Nečakal dlho a more si ho z pláže jemne vzalo na svoje plecia. Pohojdávalo ho na vlnách a ťahalo od brehu. Íverček zacítil slanosť vody. Teda... a bolo to iné ako v riečke. Nielen že voda bola slaná, ale ešte sa na nej oveľa ľahšie plávalo. Íverček už nepotreboval toľko síl. Akoby bolo oveľa ľahšie držať sa na vrcholoch vĺn, už sa tak často neponáral pod vodu, zdalo sa mu, akoby more bolo hustejšie, akoby si tu mohol viac dovoliť.

A tá slanosť mora, to bolo iné ako v riečke.  

Nechal sa pohupovať, bolo mu fajn, to húpanie a kolísanie bolo menej divoké ako v potôčiku ale zároveň oveľa veselšie, ako na spodnom toku rieky.

Nad sebou videl tmavé nebo. Hviezdy boli úplne iné, ako si pamätal predtým. Hľadel na ne neschopný slova. Skúsil ich spočítať, ale nedali sa. Blikali a spievali nečujnú pieseň.

Zdvihol sa vietor. Vlny sa zväčšili, íverčeka hojdali v čoraz väčších a väčších vlnách, a to sa mu hrozne páčilo. Hviezdy začal prekrývať ohromný tmavý a zlovestný mrak, až nakoniec všetky za ním zmizli. Vietor zrazu ustal. Íverček pozeral do výšok, díval sa do mraku, keď mu tu zrazu na lyko padla kvapka. Za ňou druhá, potom tretia štvrtá, až ich nakoniec prestal rátať.

Húpal sa na vlnách, pozeral na tmavý mrak, počúval zvuky mora, príjemné tiché šumenie, a užíval si kvapky dažďa s pleskotom mu dopadajúce na tvár. 

Kvapky sa odrážali od íverčeka a padali do mora, tam žblnkali a čvachtali. Po odraze od morskej hladiny sa obliekali do krásnych sukničiek, a s veselým chichotom splynuli s morskou vodou. Ako sa tak kvapky odrážali od íverečka a vyludzovali zvuky, spoznal v nich íverček pieseň, ktorú si spievala vlnka pri sprevádzaní priateľov celou cestou.

Vlnôčka vlnka

Na hladine žblnkám

Na hladine potôčka 

Ja som vlna vlnôčka

Jazvec sa mýlil, vlnka nezomrela, iba si na chvíľu oddýchla v mori, a potom sa nechala na pare vyniesť do výšok a odtiaľ padala späť na zem. Kúsoček tu, kúsoček troška ďalej od mora, ďalší kúsoček v lesoch, a hodný kus v horách so studeným vzduchom. Tam vsiakne do zeme a neskôr sa objaví ako vlnka pri prameni. Takto si tá vlnka cestuje stále dokola a bez konca.

Íverček si to predstavil. 

Nikde koniec vlnky nie je.

Usmial sa. Odovzdal sa plne hodvábnej kolísavej hladine mora. 

Ešte raz mu pred očami prešli tváre jeho priateľov. Ešte raz sa usmial, zapískal si pieseň vlnky, a tichučko zaspal.

KONIEC