Názov? Neviem, dajte si ho sami.

 Narodil som sa 24.6.1969, necelých desať mesiacov po vstupe spriatelených vojsk na naše územie. (v duchu súčasnej mediálnej komunikácie používam NewSpeak). Moja mamina žartom hovorila, že som iný preto, lebo môj otec bol Alexej Sergejevič Nejakovský z tanku č.6. Teda, pevne dúfam, že to hovorila žartom.

 Keď som bol tretiak na základke, objavil som komutatívny zákon a v očakávaní Nobelovej ceny som si vypočul od mojej učiteľky pani B., že tento zákon už je objavený. Nobelovka mi teda ušla.

 Tak, ako som už niekde spomínal, moje prvé literárne začiatky boli okolo 12-13 roku, keď som napísal súbor básni, teda skôr prerobil, známych autorov, alebo aj neznámych. Spomínam si na dve dielka:

„Dedina ako vymretá, po hroznej po víchrici, zrazu sa zjavil vojak ružolíci, za ním druhý, tretí štvrtý, piaty, šiesty... Znejú povely vpravo vľavo vbok, bol šesťdesiaty ôsmy rok“

Alebo

„Nitra milá Nitra, kedy si ty kvitla, ale už nekvitneš, lebo je tu KSS“

 Keď mi tento môj zošitok triedna našla, mamina musela ísť do školy a keďže riaditeľka bola „normálna“, nie „normalizovaná“ zaobišlo sa to bez ďalších nepríjemností. Akurát som dostal doma dobre vyhubované, čo od mojej mamy, ktorá bola učiteľka a chodila zamaskovaná za šatkou a čiernymi okuliarmi do kostola, znelo tak troška pokrytecky.

 V našej rodine sa nikdy nepestovala nejaká poslušnosť voči vládnucej strane. Otec bol z nej vyhodený po 68-om roku, a mama zas silno veriaca (toto som nepodedil. tak ako mi bola odporná autorita strany, tak mi bola odporná autorita cirkvi). Vždy som nejako cítil, že najväčšou ľudskou hodnotou je Sloboda, čo som ale nevedel presne ani definovať a ani charakterizovať.

 Do roku 1989 som žil tak, ako väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa. Za ostnatým drôtom (alebo pred?), v pokrytectve, snahe vylepšiť svoju situáciu v duchu „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ a zubami nechtami s nepríčetnou agresivitou zapierajúc, že som bol jeden z mnohých. Ukradol som balík medeného drôtu z firmy, kde som praxoval, čím som sa zaradil medzi tých, čo si z nakradnutého postavili celé domy. To sa ale ako zlodejina nevnímalo, pretože tak to predsa „robia všetci“. Jediné hranice, ktoré vtedy hranicami ani neboli, ktoré som mohol prekročiť, boli tie medzi Českom a Slovenskom. Niektorí mohli ísť aj do Juhošky, ale vybavovačky nikdy neboli pre mňa. Hlavne mi vadilo, že by som mal klopať na oceľové dvere referenta pre zvláštne úlohy, ktorý vybavoval žiadosť o dovolenku v „semikapitalistickej Juhoške“, alebo na Balatóne

 Keď som si chcel kúpiť rifle, mydlo FA mojej mamke, alebo čokoládu Milka, tak som si vystál rad pod Manderlom a kúpil si nejaké bony od veklsákov. (aj za socializmu bol trh, neverte kapitalistickým zapredancom, že trh v socializme nebol).

A ľudia zo socialistického raja utekali. Na západ. Šak kam inam? Kopec mŕtvych na hraniciach, psy, pohraničiari, pieskom vysypané medzihraničné zóny, aby sa ťažšie utekalo, alebo aby krv ľahšie vsiakla. Silné reflektory a výzvy „Stoj! Lebo strelím!".

 Niektorý utekal aj do Východného bloku. Zámerne píšem ypsilon v slove „niektorý“, lebo ja viem o jednom. John Reed sa tuším volal, (ale môžem sa mýliť, je to už dávno) ktorý ušiel do Moskvy a my sme o ňom čítali asi rok vo všetkých denníkoch (aj keď vtedy by stačil jeden denník). Ktovie, čo tam vyviedol, že musel ujsť?

 A tak sme žili, oplotení, veselí a šťastní a vrchol roka bola dovolenka v Tatrách, v ozdravovniach, ktoré boli hrozne lacné, lebo boli platené odborovou organizáciou. (Teda toto pokladám za pozitívum. Aj keď vám peniaze štát kradol, aspoň vám ich dal troška naspäť aj keď tým sledoval svoje ciele, dnes vám kradne viac a naspäť to nejako nechodí).

 Ešte bol vrchol roka Silvester a Vianoce, no a Veľká noc. Tieto pojmy sa komunisti zmeniť neodvážili, ale „Šech svatých“ bola pamiatka zosnulých. (ktorá mimochodom zostala aj v súčasnom kalendári-tuším).

 A potom prišiel rok 1989. Štrngal som kľúčmi ako väčšina z nás v nádeji. Oklamaný? Ani neviem. Nasledujúce roky boli rokmi divokého kapitalizmu, ktorý priniesol rozkrádanie „štátneho majetku“, mafiu, zlosynov, vydieračov, lupičov, podvodníkov ale priniesol aj obrovské možnosti pre poctivých podnikateľov. Prvých 10 rokov bolo síce v znamení neuveriteľného rozkrádania ale aj uvoľnenia trhu, čo sme si všimli okamžitým skvalitnením služieb. Postupne aj zlacnením. Zrazu už neboli v regáli dva metre plnotučnej horčice a pod nimi dva metre kremžskej a ešte pod nimi dva metre kečupu (iba jemného, pikantný vtedy nebol). Zrazu sme sa mohli zadusiť výberom a objavom možností, ktoré poskytla obyčajná konkurencia. Už sa nestálo v rade na televízor, či bicykel. Nie, žiadny zázrak, iba a len konkurencia.

 Áno, boli to roky vykrádania, ale boli to aj roky trhovej "Slobody".

"Slobody pohybu." Hranice zrazu zmizli a colníci a policajti sa na vás usmievali, ak tam vôbec boli. Zrazu som si mohol vyfotiť naživo ajfelovku, voľajaký oblúk, montmartr, kolumbovu sochu, sagra da famíliu, koloseum, štadión Realu Madrid....

Už som nemusel žiadať o devízový prísľub, keď som si chcel kúpiť švajčiarsky frank, alebo nemeckú marku.

Nie, nebola to celkom Sloboda, ale oproti stavu spred roka 1989 to bol ako čerstvý vietor, ktorý vám v parnom lete postrapatí šticu a vysuší pot na chrbte.

 Lenže: Nie je dobre, keď je ľuďom dobre.

Ani sme si to nevšimli. Prichádzalo to plazivo a zdanlivo v prospech obyvateľov a všeobecného dobra. Zákaz predaja tabakových výrobkov niekde. Príkaz uvádzať na cenovkách aj ceny za mernú jednotku. Zákaz predaja alkoholických nápojov nedospelým a to vrátane nealkoholického piva, ktorý je rádovo menej deštrukčný na detský organizmus ako Coca-Cola. Semafory tam, kde sa desiatky rokov neobjavili a nikdy nebol problém. Povinné pásy, prilby na bicykloch. Zákaz klamlivej reklamy, akoby sme boli stádo tupcov, ktorí prestanú byť tupí v jeden deň volieb a potom znova (ako to ten pán povedal?) „otupievavajú“.

 Podmienené licencie, obmedzenia, GDPR-ktoré mimochodom platí iba pre súkromné organizácie (podal som žiadosť o vyškrtnutie mojich údajov zo zoznamu obyvateľov SR, ale nebol som úspešný), slovenské návody na žiarovkách... Čo by vaša fantázia vymyslela a vaše rácio zavrhlo ako hroznú blbosť sa tu začalo objavovať ako huby po daždi.

Pomaly sme si začali zvykať, že štát sa má starať. O nás. My sa potom už nemusíme. Raj.

Orwell a Huxley boli však stále „iba“ dystopie.

 Pokračovalo to až do súčasného finále (finále?)

Prišiel marec roku 2020. Strašiak Covid. Vírus SARS-Cov 2. Šialenstvo, bláznovstvo.

Ľudia stoja v rade, aby si mohli do svojich tiel nechať vpraviť látku o ktorej dlhodobých účinkoch nemá nikto ani šajn. Nie, ani odborníci a dokonca ani tí lepší a múdrejší odborníci. Takí tí „proste lepší“.  A nemyslím tým tých odborníkov, tých zlých hoaxerov a konšpirátorov.

Napriek tomu, že nemáte ani šajn, čo sa v očkovacej látke nachádza, ako to bude reagovať s Vašou biochémiou, či vás to vôbec ochráni, aké to bude mať dlhodobé účinky, aké účinky na vaše potomstvo, či sa niečo z tých negatívnych vlastností môže aj dediť, keď je to RNA vakcína... tak napriek tomuto ste JEDINÝ, ešte raz opakujem JEDINÝ človek, ktorý je za to všetko zodpovedný.

Nik iný.

Ešte raz. Nik iný nenesie žiadnu, ale že žiadnu zodpovednosť za to, čo bude s vami. NIK.

 Samozrejme, okrem vás.

 A to všetko preto, aby „som mohol cestovať.“

Čo?! Aby si mohol cestovať? Takže choroby sa nebojíš?

No, troška aj áno, ale nechce sa mi testovať a chcem slobodne cestovať.

A prečo nemôžeš slobodne cestovať teraz?

Lebo ma obmedzili.

 Súvis s trestným činom únosu a vydierania nevidí nik. Alebo iba málokto.

 Už sa pichá všade. Pred dvoma rokmi by Vám nepredpísali ani antikoncepciu bez toho, aby ste šli za obvodnou lekárkou a tá poznajúc váš zdravotný stav vás pošle za gynekologičkou. Vlastne vám ju nepredpíšu ani teraz, ale možno by vám ju pichli bez všetkého. V Kauflande na počkanie.

 Teraz sa pichá v obchodnom centre, na základe vášho vyhlásenia, že vám to nič nespraví.

V diskusiách nečakajte oponenta. Vraj preto, lebo potrebujeme spasiť svet a oponent by mohol spôsobiť, že človek sa rozhodne podľa seba. Pre istotu to zopakujem ešte raz: Ako nebezpečenstvo sa vníma to, že sa človek rozhodne podľa seba...

Odborníci, ktorí boli ešte pred pár rokmi citovaní v odborných článkoch dnes vystupujú maximálne na youtube, pokiaľ im to YT dovolí (čo je, samozrejme, jeho vec).

 Logika zomrela. Niekedy koncom marca 2020. Spoločnosť sa prestala pýtať. Otázky sú neprípustné. Zato stupídnych príkladov kopec.

„Nezapnem svetlá na aute, lebo nie som ovca, a nemám potrebu chrániť iných..“ a ďalšie výplody mozgu, ktorý nechápe súvislosti ani principiálne rozdiely.

 Bioetik verejne povie, že dnes je čas prestať sa dívať na bioetické kódexy, prijaté po vojne PRÁVE PRETO, aby si právny štát nemohol dovoliť to, čo Mengele. Zrazu sa na ne nemôžeme odvolávať, lebo... Lebo... Lebo? Nedozviete sa. Proste „lebo“!

 Vpravovanie akejkoľvek (aj desiatkami rokov overenej) látky je v prípade daného jedinca „pokus“, pretože nevie, čo konkrétne s jeho biochémiou daná látka vyvedie. Práve preto podpisujeme informovaný súhlas aj pri predpísaní Sumamedu.

Ak sa spýtate lekára, čo s vami vakcína po 15 rokoch spraví on odpovie „Neviem“. Toto pokladáte za informáciu, ktorá by vám mala stačiť pri experimentálnom lieku? OK, vaša vec.

 Otázka, čo sa bude ďalej diať visí vo vzduchu.

 Keď sa pýtali deportovaných Židov po vojne, prečo sa nevzbúrili pri organizácii transportov väčšina odvetila:

„Neverili sme, že reči o koncentrákoch by mohli byť pravdivé.“

 Nie som antivaxer. Mám v tele štandardné vakcíny programu spred roka 1989, ale Tetanus som si už nezopakoval. Nevidím dôvod. 

Ak by ma pohrýzol besný pes, dám sa zaočkovať proti besnote.

 Takže nie som antivaxer, som iba proti potláčaniu Slobody. Pretože kto nevidí súvis medzi touto hrou, vyhláseniami o elektronickej FIAT mene štátov, o snahe pretvoriť kapitalizmus zameraný na osobný profit na kapitalizmus zameraný na obecné blaho (smejem sa veľmi hlasno), kto nevníma súvis medzi (vraj) koronakrízou a rečmi o sociálnej rovnosti, zabezpečovanej opatrovateľským štátom je buď slepý, alebo detsky naivný.

 Táto hra nie je o ochrane voči chorobe, ktorá sa dá porovnať s chrípkou (je desiatky chorôb, infekčnejších a nebezpečnejších o ktorých očkovaní sa a ani neuvažuje). Táto hra je iba zámienka, iba epizóda, ktorá ma vyvolať STRACH.

Ustrašené indivíduum si budete na povrázku ťahať, kde sa vám len bude chcieť. Aj pod gilotínu.

 V hlavnej úlohe, priam prvé husle hrá konflikt o Slobodu.

Slobodný človek je úhlavným a najväčším nepriateľom diktátora a totality.

Zabudnite na vírus. Choďte na to od Adama.

 Spomeňte si. 

Na krvavé konflikty dvoch svetových vojen, na genocídy v Číne, v Rusku, na 300 miliónov mŕtvych len za 80 rokov 20. storočia zavraždených štátnou mocou, na narábanie politikov s verejnými prostriedkami, na politické procesy, na šikany štátnej moci, neľudské (zámerne nepoužijem slovo „zvieracie“) praktiky pri zásahoch do výchovy detí, na spôsob ako ľahko sa tlačia peniaze, a ako ľahko vás okrádajú o 70% hodnôt vašej práce, spomeňte si na spôsob ako ľahko vás politické rozhodnutia tlačia nižšie a nižšie...

A teraz si po tomto všetkom predstavte politika, ktorý robí všetko preto, aby vás chránil.

 Vám sa to nezdá bizarné?