Svet po... VII.

 JA

Vybehol som spoza pekárne a pálil ako divý na vybiehajúce postavy z domcov. Keby bol medzi nimi dedinčan, čo sa v dome úspešne schoval, skolil by som aj jeho. Od samopalu mi odskakovali prázdne nábojnice, a v tom hroznom stave som si nevšimol, že som sa tesne pred prvým Barborinym výstrelom pomočil. Všetka krv sa mi nahrnula do svalov končatín a na močové zvierače už nevystačila. Zbadal som to, až keď všetko to bláznovstvo pominulo. Prebehol som niekoľko metrov a neustále pálil. V tom strese som vrieskal ako blázon, nadával som nevyberavými slovami, kričal som po nepriateľoch, aby zdochli. Ťažko povedať, či pod mojimi guľkami niekto spadol na zem zranený, alebo mŕtvy, pretože streľba sa ozývala zo všetkých strán. Keď mi došli náboje v zásobníku, hodil som sa za odstavené auto vedľa krčmy, oprel sa o studený plech a divoko som dýchal, roztrasenými prstami snažiac sa z batohu, ktorý som si strhol z chrbta vybrať nový zásobník. Aj keď som bol nadmieru rozrušený, nejako som si uvedomoval, že to, ako som sa správal k munícii doteraz, si to už ďalej nemôžem dovoliť. Súmrak prechádzal do tmy, z domov vybiehali členovia hordy a mne znel v hlave iba jediný príkaz Stana:

“Števo, ty spolu s Karolom sa čo najrýchlejšie dostaňte do telocvične, aby ste zabránili hovadám strieľať po ženách a deťoch.”

“Myslíš, že im to napadne?” Spýtal som sa vtedy neveriac.

“Možno nie, a možno ich zoberú ako rukojemníkov, mne je to jedno, len sa tam dostaň.”

Prikývol som a teraz sedím za autom, dúfam, že nik nevybehne z domu za mnou, kde by ma mal ako na dlani. Spoliehal som sa aj na to, že možno splyniem s autom a len tak rýchlo ma nik nenájde. Okolo mňa zúrila streľba. Hovadá už povyliezali z domov so zbraňami a pálil na všetko, čo sa hýbalo. Avšak, len čo sa niekto prezradil tým, že pálil po nás, za chvíľu klesol k zemi s prestrelenou hruďou. Dvaja ostreľovači boli výborný nápad, a ja som si náhle uvedomil, že sú až nebezpečne presní. Vykukol som spoza auta a videl vchod do starej školy. Bol osvetľovaný výstrelmi. Videl som, že dvere sú pootvorené, čo by mohla byť výhoda. Nevedel som však, ako sú na tom strážcovia telocvične. Či už náhodou nevbehli do miestnosti, nenahrnuli deti s matkami na jednu kopu a mieria na ne zbraňami. Tomu zatiaľ nič nenasvedčovalo, pretože inak by o tom museli nejako dať vedieť. Alebo… Alebo sa zmierili s tým, že vonku ich parťáci budú padať pod strelami obrancov a oni si počkajú, až sa všetko skončí, a aspoň by si zachránili životy pred hrozbou popravy väzňov. Úlohu som však mal jasnú.

Počas prípravy sme sa ešte dohadovali, ako sa označiť, aby sme sa nezabíjali navzájom, no nápad bol zamietnutý, aby nás zas nevedeli rozoznať hovadá z hordy.

Riadil som sa podľa smeru útoku. Niektorých som poznal po pohybe a niektorých som musel identifikovať podľa toho, ktorým smerom strieľajú.

Skupina stojaca pri ohni už nebola. Všetci ležali na snehu, niektorí sa ešte v bolesti mrvili a ich vreskot si kliesnil cestu medzi hlučnými ranami samopalov. 

Okolo stodoly ležali mŕtvoly, takže aj tí to dostali ako prví. To prekvapenie bolo nad ich očakávanie, vlastne za pár sekúnd, ktoré prešli od začatia útoku mohlo byť okolo 15 nájazdníkov už vyradených z boja. Sedel som za tým autom a zbieral odvahu na vybehnutie k telocvični, keď mi pri uchu zaznel hluk odrážajúcej sa guľky od kapoty auta. Zbesilo som sa obzeral a videl som jedného útočníka, ktorý utekal po ulici a pálil mojim smerom. Samopal pri behu nie je príliš presná zbraň, lenže ja som bol prvýkrát v živote pod paľbou. Na malú, malinkú chvíľu som zostal, ako obarený, no potom som si priložil zbraň k lícu a premenil som výhodu pevne ležiaceho strelca, aby útočník dostal guľku do tela. Neviem presne kde, ale chytil sa za pravé stehno a zvalil sa do snehu. Vyrazil som proti nemu, prebehol tých približne desať metrov a dorazil som ho krátkou salvou. Nemohol som tam zostať stáť. Len čo som ho zabil, rozbehol som sa k dverám telocvične. Niekto ma zrejme zbadal, pretože sa mi guľky zarývali do snehu okolo prepletajúcich nôh. Už som siahal na dvere, aby som ich otvoril na plno a mohol vbehnúť dnu, keď ma hrozne zabolelo pravé stehno. Skrútilo ma doprava a viac som vpadol, ako vbehol do bezpečia budovy starej školy. Zvalil som sa na chrbát a v rýchlosti si v tmavom šere nahmatával ranu na stehne. Dotkol som sa jej prstami, no upokojilo ma, že nohavica nebola nasiaknutá krvou, ale malý fliačik sa iba pomaly rozširoval. Potvrdil som si to dotykom. Rana nebola ani hlboká, ani veľká, zrejme mi len projektil preletel cez sval, no štípalo to ako fras. Keď zo mňa opadol stres z možné zásahu, bol som prekvapený, že celkom rýchlo, postavil som sa na nohy a bežal prikrčený povedľa veľkých okien na chodbe smerom k telocvični. Bolo nutné na konci chodby zatočiť doprava, aby som sa dostal ku vchodu. Keď som sa blížil ku koncu, spomalil som, zastal a nakukol spoza rohu. V tom momente som počul od vstupných dvier do budovy školy buchot a prudké zakliatie. Otočil som sa a zaostril som k vstupným dverám. Stál som tesne pri stene, chlap ležiaci a zrejme zranený pri dverách ma nemohol vidieť, ak nevedel, že tam som. Vplazil sa hlbšie do budovy školy, prevrátil sa na chrbát, potom sa vztýčil na zadok a rozhŕňal si košeľu pátrajúc po rane na hrudi. Zbraň mal položenú vedľa seba a ja som vedel že nie je náš. Nie je náš. Vlastne som sa rozhodoval, čo mám spraviť. Či nakuknúť spoza rohu na dvere do telocvične, alebo pozorovať toho zraneného. Nakoniec som sa rozhodol. Najprv som nakukol za roh. Nikoho som nevidel, iba na zemi niečo ležalo, no už som, vďaka tme, nevedel rozoznať, čo. Potom som sa odvrátil a pri stene som sa pomaly, po špičkách presúval k ležiacemu, a po hrudi si macajúcemu chlapovi. 

Bol som od neho snáď na päť krokov, keď zaregistroval pohyb. Načiahol sa s bolestivým úškrnom v tvári za zbraňou, no ja som ho zastavil nemierením hlavne. 

“Kto si?” Spýtal som sa ho, aj keď neviem prečo. Neviem, prečo ma zaujímalo jeho meno, alebo jeho registračné číslo, či prezývka, či čo medzi sebou používali. Keď sa na mňa zahľadel vystrašenými očami, videl som, že je mladý. Veľmi mladý. Možno nemal ani dvadsať, aj keď u chlapov a v tom šere sa to ťažko odhaduje. Pozeral na mňa zlomeným pohľadom, videl som mláku krvi, ktorá sa mu tvorila pri rozkroku a tušil som, že už nemá pred sebou veľa života. Už nepokukoval po zbrani, iba ma sledoval vystrašenými očami. 

Mlčal a ja som svoju otázku už nezopakoval. Vystreliť som nechcel, aby som neupútal pozornosť strážcov, ak by niektorý z nich ešte žil. Vytiahol som spoza opasku veľký lovecký nôž a vrazil som mu ho do krku tak, ako ho vrážam prasaťu, keď ho odkrvujem.

Možno ma to ešte v spomienkach bude strašiť dlho, možno sa budem zobúdzať v noci so studeným potom na tele, ako som zabil človeka, no v tom momente mi to za to stálo. Nenávidel som ho. Veľmi som ho nenávidel. Bože, odpusť mi tú emóciu, ale ja som ho v tej chvíli nenávidel až na smrť, ktorú som mu doprial.

Zvonku som počul mohutný výbuch, zrejme výbušnín, ktoré boli pripravené k odpalu z diaľkového ovládača, ktorý, aspoň dúfam, Stano držal v ruke. Podľa dohody to znamenalo, že chceli utiecť na autách, a ak to tak bolo, zrejme výbuch roztrhal viac útočníkov. Nevedel som odhadnúť, či ten zvuk pochádzal iba z výbušnín, alebo aj z munície, ktorá by sa zapálila na korbách áut. Chodba školy bola otočená na druhú stranu, takže som na autá nevidel, no oblohu ožiarilo silné oranžové svetlo. Dúfam, že ich tam roztrhalo viacerých, pomyslel som si. Duchom som sa vrátil do školy. 

Za rohom žiadne živé stráže neboli.

Ležali tam cez seba traja veľkí chlapi a pri radiátore 12-ročné dievčatko Erika, s prestreleným krkom. Nedýchala, iba sklený pohľad mala upretý na stenu oproti. Jeden chlap bol bez hlavy a ďalším dvom som rany nevidel, ale obaja boli mŕtvi. Zabúchal som na zamknuté dvere do telocvične.

“To som ja, Štefan.”

Zároveň s výkrikom úľavy na mňa zavolal Karol, ktorý ma dobehol a práve teraz vykúkal spoza rohu.

“Zostaňte vo vnútri, teraz nepotrebujeme, aby ste sa vyvalili von. Tu ste v bezpečí, aspoň v ako, takom. Ľahnite si na zem, ak by nejaká zablúdená strela prešla cez okno a cez tieto papierové steny dnu.”

Kvočal som v bezpečí murovanej steny a vydával pokyny.

“Zostaneme tu.” Oznámil som Karolovi, ktorý si kvokol ku mne. “Musíme byť pripravení na to, že sem možno z tých hajzlov niekto príde.”

Karol prikývol. 

Nik neprišiel až do momentu, kedy streľba vonku utíchla a bolo počuť už iba strohé príkazy. 

“Vylezte von, lebo bohuotcu prisahám, že tie domy vyhodíme do luftu a radšej si postavíme nové!” Rozpoznal som hlas Stana.

“Je dobre.” Pomyslel som si. “Už len koľko z nás padlo.” Uvedomil som si vzápätí.

Postavil som sa a stále opatrne som vyzrel oknom von. Z rôznych kútov sa na malé námestie schádzali chlapi, ktorých som dôverne poznal. V hlave som ich počítal, ako sa sťahujú okolo Stana, no miatlo ma že som ich napočítal viac, ako dvadsať. Žeby už pustili chlapov zo stodoly? No, je to možné. Môžem už aj ja pustiť ženy a deti z telocvične?

Zakričal som cez okno na Stana, že tu hore je všetko v poriadku, a či už môžem pustiť ľudí.

“Ešte nie, máme ešte zopár domov, odkiaľ sa ozývala streľba a furt sa v nich niekto skrýva. Zostaň tam ešte, najprv to musíme dočistiť.”

“Dobre.” Skríkol som dolu a prikývol, aj keď zo mňa videl už len obrysy. 

Sedel som tam s Karolom a počúvali sme občasné zvuky výstrelov ešte niečo viac ako hodinu. 

Po chodbe sa ozýval dupot. Sedeli sme pokojne, pretože z toho, čo sme počuli sme vedeli, že to idú naši. Pribehlo ich snáď tridsať, tlačili sa pri stenách, odfukovali, boli pomiešaní, lovci, prieskumníci aj chlapi zo stodoly. V tvárach ohromné očakávanie zmiešané s únavou im vytváralo zbesilé výrazy. Nehľadali kľúč, ktorý bol ponorený do zámku. Nepotrebovali ho. Iba jeden z nich skríkol, aby šli od dverí a mohutným ramenom vyvalil papundeklové dvere, ktoré sa rozleteli, akoby boli zo zápaliek.

Chlapi sa tlačili dnu, ženy s deťmi von. Vzduchom sa niesli mená, radostné výkriky, nervózne volania, buchotanie topánok po starých navlhnutých parketách, niekto prevrhol koženého koňa na preskakovanie a ten sa s hrmotom zvalil na zem zlomiac pár parkiet.

Začali sa hrozné minúty počítania strát a šťastné minúty stretnutí. 

Prešli tri týždne. Počas nich sme sa snažili dedinu upratať. Mlčky, zachmúrene, slzavo sme odnášali obete násilia z budov a z priľahlých území na miestny cintorín. Do zamrzutej pôdy sme kopali krompáčmi, neskôr keď sme natrafili na nezamrznuté vrstvy už iba rýľmi a lopatami. Polievali sme zem potom, slzami, nárekmi. Stolári narýchlo zhoblili neforemné a drsné truhly, do ktorých sme ukladali mŕtve telá známych. Našich priateľov, lásky, deti, rodičov, starých rodičov. Pracovali sme s nasadením, mlčky s pohľadom zaboreným do čiernej zeme s prepletajúcimi sa koreňmi statných líp. Napočítali sme obete. Sú to iba čísla? Ako môžem teraz napísať, že sme uložili na večný odpočinok 67 našich ľudí? Mal by som ich vymenovať a ku každému napísať kto bol, čo robil, akú mal rodinu, či bol dobrým otcom, mamou, synom, dcérou? O tom by ale bol celý tento román. 

Hrôza, ktorá nás obchádzala a nedovolila plakať nad každým telom zvlášť, bola tak ochromujúca, že sme sa s ňou nedokázali vysporiadať. 

Pohľad na Nicka, ktorý krívajúc prišiel k malej Lydke, ležiacej na zemi pod oknami telocvične s krvavou mlákou pod telom, s pokrútenými údmi a so šokom v očiach v utrápnej tváričke trhalo srdce na malinké kúsky. Zohol sa po ňu, čo najjemnejšie jej pritiahol údy k sebe a pomaly ju nadvihol. To sme ešte nevedeli, že jej matka leží zbitá a znásilnená vedľa krčmy a jej otec vykrvácaný v stodole po zásahu jedného z vrahov. Z celej rodiny zostal iba Miško, trojročný syn, zachránený ženami v telocvični. Behom pár hodín sa z neho stala polosirota s matkou, ktorú sme síce zachránili, no jej šialenstvo bolo tak ohromné, že si neskôr vzala život obesením sa na pevnej hrade stodoly. Zobrali mu rodičov aj sestru a Miško odvtedy neprehovoril, aspoň do doby, ktorú pokrýva tento literárny pokus. 

Nick niesol Lydku dedinou, slzy mu padali do jej tváričky, často sa mu podlamovali kolené, no každý pokus zobrať mu bremeno odmietol ráznym pokrútením hlavou. Nikto nevedel, a Nick nikdy nevysvetlil, prečo zodvihol práve toto dieťa, no nik sa ho na to ani nespýtal. Obraz krívajúceho chlapa, nesúceho v náručí bezvládne telíčko mi však nikdy z hlavy nevyprchá. Lydka ticho vzdychala, na mrnčanie, či plač nemala sily. Nohy sa jej hompáľali a nádej stále žila. O niekoľko dní, v opatere miestneho veterinára však vydýchla naposledy a zomrela spolu s nádejou. 

Hromadný pohreb popisovať nebudem, bolo to príliš smutné, príliš depresívne a príliš beznádejné. Vykopať 67 hrobov bolo srdce trhajúce, nekonečné a my sme iba nechápajúc, čo sa vlastne stalo, prehadzovali hlinu ako roboty. 

Zlosť na útočníkov bola tak ohromná, že sme nenašli iného riešenia, ako ich poodnášať za dedinu, nahádzať ich na kopu a podpáliť. Ako staré nepotrebné šatstvo, ako zdochnuté zvery sme ich nechali ohňu a verili, že ich duše budú v pekelných plameňoch do konca sveta. 

Zranených a zajatých útočníkov sme nesúdili, ani sa s nimi príliš nezaoberali. Nepočúvali sme ich prosebné hlasy, ani plač, ani výkriky. Jednoducho sme im vpálili guľku do čela a tým sme vyriešili spory. Niektorí navrhovali, aby sme ich zavesili na dvere stodoly, každému stiahli kožu a nechali ich tam v bolestiach zmrznúť. Požiadavka vzhľadom na straty, ktoré sme mali bola taká relevantná, že viacerí zabudli na to, že sme stále ľudia, a tak sme to, pod vedením Stana museli vyriešiť rýchlo, aby k tomu naozaj nedošlo. Chvíľu sa za to ľudia na Stana hnevali, no po týždni mu chodili ďakovať, že im zabránil, aby sa stali zvermi. 

Barbora po ukončení bitky bežala k telocvični, aby sa presvedčila, že skolila všetkých troch strážcov. Napadlo jej, že je nutné najprv odstrániť tých, čo strážili, aby si nemohli vziať rukojemníkov, no keď zbadala ležiacu Eriku s prestreleným krkom bola presvedčená, že to bol jej výstrel, ktorý minul pôvodný cieľ. Zvalila sa k drobnému dievčatku a srdcervúco jej plakala do šiat, hladila ju po vláskoch, po telíčku a neustále opakovala, že ju to mrzí. Telo sa jej triaslo v nekončiacich vzlykoch až som ju tam našiel, ľahol si k nej, tuho ju objal a plakal som s ňou. Neexistoval dôkaz, že to bol jej projektil, no napriek tomu, že som bol o tom presvedčený šepkal som jej do ucha: “To nemuselo byť od teba, strely lietali krížom krážom, nemá zmysel, aby si si to vyčítala.”

Neviem, či ma počúvala, no ležal som tam s ňou až do momentu, kedy sa mi vymanila z objatia, postavila sa, utrela si tvár od sĺz a odišla v ruke zvierajúc ostreľovaciu pušku.

Pri upratovaní telocvične sme našli niekoľko projektilov zaborených do podlahy, a do cvičiacich pomôcok. Kožený kôň, chudák, bol prevŕtaný, akoby útočili naňho. Je zázrak, že projektily, ktoré preleteli oknami a umakartovou priečkou oddeľujúcou samotnú telocvičňu od chodby, lietali mimo žien a detí ležiacich na parketách. 

Prechádzali sme dom za domom, aby sme zistili, či tam nenájdeme zraneného útočníka, alebo domáceho, alebo niekoho, kto sa schoval pred touto spúšťou. Tak sme našli Emu, ako kričí spod veľkého príborníka, spod padacích dvier jamníka. Vychádzala po krátkom drevenom ošarpanom a vlhkom rebríku, s očami ako stredy koláčov, a my sme ju neveriac objímali a bozkávali na líca. 

“Nemohla som vyjsť, nevedela som otvoriť dvere, bola na nich ťažká skriňa.” Bľabotala ospravedlňujúc sa za niečo, čo jej nikto nevyčítal. Prežila a to bolo najdôležitejšie.

Z našej malej útočnej čaty zomrelo v boji osem chlapcov. Ďalší dvaja neskôr na zranenia. So zraneniami, z ktorých sa vystrábili, skončili traja, vrátane mňa, s čistým priestrelom stehna. No všetci preživší sme boli výrazne zranení na duši a na viere v bezpečný svet. Chlapi zoskakujúci zo strechy stodoly zbierali popadané zbrane a pridali sa k protiútoku. Kto ich mal, strieľal po zgerbe, kto nie, čakal za stenou stodoly a modlil sa za náš úspech. 

67 ľudí z približne tristo člennej komunity. Nebol nik, čo by niekoho nestratil. 

Nedohadovali sme sa, neprešlo to hlasovaním, nikto o tom nepolemizoval, nikto nediskutoval, nejako sme stíchli. Po plačúcom a vzlykajúcom pohrebe a po dohorení mŕtvych tiel útočníkov sme si každý vo svojom vnútri povedali, že toto sa už nesmie znova opakovať, a že o tom nebudeme nikdy hovoriť. Nemali sme zástupy psychoanalytikov, psychiatrov a ľudí, ktorí vedia, ako komunikovať po tragédii, jednoducho sme to utopili v našich slzách, poniektorí v domácom pive a pálenke a za niekoľko dní sa život v dedine vrátil do starých koľají.

Mne sa stehno zahojilo veľmi rýchlo, už o týždeň som mohol chodiť bez opory a na Silvestra sa vybrať do hory, kde som ulovil jazveca a veveričku brodil sa snehom a po návrate do svojej chyže som tam našiel Emu, ktorá plánovala svadbu. Neprešiel ani mesiac a ona sa chcela vydávať s veselkou. Jej reakcia nebola ničím výnimočným v čase, ktorý sme žili. Smútok sa nenosí tak, že zapriete život. No čierna temná škvrna zostala v každom z nás.

Stano sa rozhodol, že končí. Oznámil to v krčme asi päť dní od udalosti. Najprv len tak, pri pive, čo chlapi brali skôr ako nejaký výstrelok, výrok podnapitého muža. No neskôr to oznámil aj dedinskej rade, ktorá prišla o dvoch členov. Po tomto oznámení sa aj dedinská rada rozhodla, že zloží mandát, prijali o tom nejaké rezumé, či nejaké vyhlásenie a rozhodli sa, že deň po Silvestri, teda na prvý deň v roku zorganizujú jednoduché voľby, kde ustanovia nového šerifa a novú dedinskú radu. Dali 7-dňový termín na návrhy, kto by chcel byť členom rady a kto by chcel byť šerif. Vyvesili to na všetky možné miesta s tým, že sa nemusí prihlásiť iba ten, čo to chce robiť, ale môžu ľudia niekoho aj navrhnúť. Bolo to veľmi prezieravé, pretože sa do toho málokomu chcelo ísť. Ani ja som sa nechcel prihlásiť, no na zozname som sa ocitol. Rada uvažovala celkom logicky. Oveľa jednoduchšie sa zoznam kandidátov robí z navrhnutých, ako z tých, čo sa prihlásia sami. A na druhej strane je oveľa jednoduchšie za kandidáta sa neprihlásiť, ako odmietnuť návrh. Tento psychologický trik im vyšiel, naozaj som neprotestoval, keď som svoje meno uvidel na zozname návrhov na nového šerifa. Dokonca sa na zozname ocitol aj Stano, no keďže on sám od svojho postu odstúpil a ľudia to rešpektovali, objavil sa na kandidátke na člena dedinskej rady. 

Sám som bol prekvapený, ako sa členovia dediny sami regulovali a s miernym úžasom som videl, že na konci 7-dňového obdobia boli iba štyria kandidáti na šerifa a iba dvanásť kandidátov na člena rady. Bolo z toho úplne zrejmé, že ľudia o tom diskutovali aj medzi sebou a do návrhov sa dostal naozaj iba malý počet možných kandidátov. Ako zvyknem vravieť: zapracoval trh. 

Vedel som, že ako prvé bude v novozvolenej rade prejednávané, ako sa postavíme ku každoročnému stretnutiu pri príležitosti krachu, ktorý sa mal uskutočniť ani nie dva týždne po voľbách. A hneď potom sa bude rokovať o systéme obrany.

“Zajtra budú voľby.” Povedala Ema a pohmýrila sa v kresle. Napätie v mojej chyži zrejme vnímala aj ona.

Barbora aj ja sme prikývli.

“Koho budeš voliť?” Spýtala sa ma s oslnivým úsmevom, akoby chcela zakryť rozpaky z hlúpej otázky. Také sa totiž bežne nepokladali. 

“Seba.” Zasiahla do rozhovoru Barbora a usmiala sa.

Pozoroval som ju s pokojom. Dohodli sme sa, že o tragédii hovoriť nebudeme, no ja som dosť pochyboval, že by sa Barbora zbavila viny za Erikinu smrť aj keď to bolo akokoľvek nezmyselné. Keby aj zrovna bol ten projektil čo prestrelil dievčaťu krk jej, kto by mohol vzniesť čo len výčitku. Nikto z nás nevedel, či pod šialenou paľbou keď sme bežali cez dedinu a strieľali všetko čo sa hýbalo, kto by vedel povedať, že jeho guľka nezasiahli nikoho z domácich? Zrejme nik. Nik z nás nebol profesionálny vojak, nik z nás v takom strese ešte nebojoval, a tak bolo celkom pochopiteľné, že bežiac, kričiac a strieľajúc po všetkom čo sa hýbe mohla niekedy rana zasiahnuť, aj keď neúmyselne, niekoho z dediny. 

Ale dosť už. Dohodli sme sa, že vpád zostane našou traumou kým sa nerozhodneme ju liečiť, no zatiaľ nám chýbala sila a vlastne aj možnosti. Takže o tom nebudem pokračovať ani ja. 

Voľby sa stali hlavnou z tém. Ľudia pobehávali po uliciach, čítali plagáty o organizácii volieb, šomrali, že sú hneď prvého januára, keď ešte budú vyspávať opicu. Aj preto sa voľby organizovali večer, okolo šiestej hodiny s tým, že ľudia budú môcť napísať meno svojho kandidáta na akýkoľvek kus papiera, podpísať ho a hodiť do urny, malej bielej kartónovej škatule, z ktorej iba dnes vyložili konzervy sladkej kukurice, a na bok napísali veľkými čiernymi písmenami “Volebná urna”.

Vlastne to boli prvé voľby po krachu. Ako som už písal, dedinská rada, teda oficiálne “zastupiteľstvo” pracovalo bezozmeny, pretože ich činnosť nikomu nepripadala dôležitá. Vedeli sme sa nejako zorganizovať sami, bez pomoci niekoho zvrchu. Lídri vznikali prirodzene, bez nejakých volieb, jednoducho sa ľudia k nemu prikmotrili a robili, čo bolo dôležité. Preto sme aj nechápali, načo si ich ideme voliť. Ale zvyk je železná košeľa. Takisto bez volieb sa predsa stal šerifom aj Stano, oponovali niektorí a mali pravdu. Lenže z týchto osamelých hlasov nič nevzišlo, a tak sa voľby uskutočnia 1.januára o 18,00 hodine a budú trvať do desiatej. Kto nepríde, dáva najavo, že je mu to jedno, a že platí to, čo si ostatní zvolili. Táto zásada vyvolala veľký rozruch, pretože nevoliaci, teda tí, čo nemali v pláne ísť voliť sa hneď pýtali, prečo by mali byť viazaní rozhodnutím, ktoré neprijali. V malom kolektíve to znamenalo značný spor. 

Keď Barbora povedala, že ja budem voliť seba, iba som záporne pokýval hlavou. 

“Ešte neviem, ale seba určite nie.”

“Prečo?” Spýtala sa so záujmom Barbora.

“Ako to, prečo?” Pokladal som za samozrejmé, že si nemôžem dať hlas.

“Čo si snáď myslíš, že nejaký politik pri voľbách volí niekoho iného?” Zasmiala sa Ema a žmurkla na Barboru, ktorá však jej žmurknutie prešla bez záujmu. Nerozumel som jej celkom. Odkiaľ sa bralo to napätie?

“Asi nie.” Prikývol som so smiechom.

“Počuj, Števo, a čo tí, čo nebudú voliť? Vieš, dosť sa ohradzujú proti tomu, aby za nich rozhodoval niekto iný.”

“Ak nebudú voliť všetci, nemôžem prebrať ten post.” Odpovedal som jednoducho. Mne sa to vôbec nezdalo ako niečo zvláštne. Bolo mi jasné, že pokiaľ sa nezúčastnia všetci, nemám právo zasadnúť na stolec šerifa. Takto sme ten post volali. Žandár sa nejako neujal a slovo “policajt” malo príliš veľa negatívnych konotácií z doby, keď ako jediní ozbrojení toho napáchali až dosť.

“To je hlúposť, nikdy neprídu všetci.” Oponovala Barbora.

“Tak to by mali, pretože ja som to už jasne deklaroval.” Odvetil som.

Jasne, ako jasne. Povedal som to párkrát v krčme, a nikto nebol so mnou ochotný o tom seriózne diskutovať. Každý iba mávol rukou, že “to sú len reči”. No ja som to myslel absolútne vážne. “Veď sa uvidí.” Smiali sa mi.

“To je ale neslušné voči tým, ktorí prišli.” Zapojila sa do témy aj Ema.

“Tak, ak je to neslušné, potom je neslušné neprísť a nie zvaliť vinu na mňa, ktorý som to povedal. Je to predsa moje rozhodnutie.”

“Tak si predstav, že k voľbám prídu všetci okrem jedného, z nich bude chcieť za šerifa teba povedzme 90% a ty povieš, že to neberieš, lebo nedošiel Imro z krčmy.
“To si bude musieť vybaviť tých 90% s Imrom.” Odvetil som a myslel som to úplne vážne.

“Odmietneš dvesto ľudí, kvôli jednému?” Spýtala sa Barbora neveriac.

“Áno, podmienky som stanovil. Ak niekomu záleží na tom, aby som bol šerif, tak nech prehovorí všetkých, aby prišli. Ak to nedokáže, alebo teda ak dvesto ľudí nedokáže presvedčiť jedného, potom je to ich nedostatok, ale nie môj.”

“Voľby sú zajtra nemyslíš, že by sme to mali dať nejako vedieť?”

“Dal som to vedieť.”

“V krčme.” Zachechtala sa Barbora, a Ema sa mi so záujmom pozrela do očí.

“To je hlúposť.” Poznamenala.

Chvíľu sme sedeli ticho, no nakoniec sa Barbora zdvihla a prikývla. 

“Ja to chápem. Ak ťa aj všetci nezvolia tak minimálne by mali prijať, nazvime to, prehru. Tak, ako futbalisti prijímajú prehru. Ale ak sa niekto ani nevyjadril, nejde o prehru, proste sa nazúčastnil. A my nevieme, čo chce. Vyhlásiť, že je mu to jedno, je podľa mňa chrapúnske. Možno nechce nikoho, možno je tak skormútený, že serie na nejakú bezpečnosť. Čo my vieme, ale je fakt, že na to, aby si ho k niečomu prinútil, by si musel použiť násilie, a to sa nepáči ani mne. Buď toho, čo nepôjde voliť presvedčíme nejakými argumentmi, alebo nie. Je to na nás.” 

Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala.

“Ema, ja po voľbách pôjdem s urnou k tým, čo neprišli a pôjdem do toho, až z nich ten hlas dostanem. Pôjdeš so mnou?”

Zrazu bolo napätie preč. Ema prikývla, usmiala sa na mňa, zdvihla sa z kresielka, podišla ku mne a silno ma objala. A napätie bolo späť.

Kým ma Ema objímala, Barbora znovu zviedla reč na chystanú svadbu.

“Tak čo svadba? Už chystáš?” Spýtala sa.

Ema sa odo mňa odtrhla, otočila sa na Barboru, oči sa jej rozžiarili a prikývla.

“A bude ten tvoj aj tancovať?”

Robo mal rozštiepenú holennú kosť od guľky a stále ešte kríval.

“Keď nie, budem ho nosiť.” Zvýskla Ema. “No, ale dík za pripomenutie, aj tak už musím ísť. Robovi už určite chýbam.” Mrkla na nás a prešla do predsienky. 

Vybral som sa za ňou. Stál som tam, opretý o stenu a pozoroval ju, ako si obúva čižmy, navlieka kabát, na krk si prehodila hrubý vlnený šál, ktorým si prekryla ústa, na hlavu chlpatú baranicu. 

Keď sa doobliekala, pozrela na mňa pátravým pohľadom, a v očiach som jej uvidel, že napriek nášmu rozhovoru tesne predtým, ako prišla Barbora, je už rozhodnutá. Ani len netuším, prečo.

“Ty si ho zoberieš, však?” Spýtal som sa tichúčko.

“Áno,” prikývla. 

Ešte raz ma objala a vykročila do síce slnečného, ale mrazivého dňa. Sledoval som jej postavu, ako sa mi vzďaluje a s ňou aj moje nádeje. Zavrel som za ňou dvere a predstava o spoločnom živote s Emou zostala vonku.

Keď som sa vrátil ku kozubu, Barbora sedela na kresle, kde ešte pred chvíľou s vyloženými nohami na stole, trónila Ema.

“Ty ju miluješ, však?” Usmiala sa na mňa.

Je fakt, že Barborba za tým, čo si myslela nikdy nešla ďaleko. Keď videla môj hraný nechápajúci výraz doplnila.

“Neviem či existuje niekto, kto to nevidí.”

“Fakt? To som taký čitateľný?”

“Jasné.” Rozosmiala sa tak chytľavo, že som neodolal a pridal sa k nej.

“Bože, museli ste mať z toho dobrú srandu.” Povedal som v smiechu.

“Ako kto. Robo ani nie, a Ema? Myslím, že Eme si milý, preto ti stále melie o priateľstve. Nechce o teba prísť, a možno ani nemá odvahu sa rozhodnúť inak. To je ťažké, vieš.”

“Chcela by nás oboch?” Spýtal som sa s nádejou.

“Nie,” výrazne pokrútila hlavou. “Len teba chce tak inak. Toto jej vyhovuje. Aby žila s Robom a k tebe mohla prísť kedykoľvek, keď ju bude niečo omínať. A ty, keď to nepochopíš, budeš navždy iba taký Omachel.”

“Omachel?” Spýtal som sa.

“Hej, ten z Mórica Beňovského. Ochranca svojej lásky, ktorý sa nikdy nedočká naplnenia.”

“To som takto úbohý?”

Tak krásne, nežne a milo sa na mňa usmiala, že mi prebehol mráz po chrbte.

“Nie úbohý. Krásny. Ale trpiaci. Je to také hlúpe, však, tieto romantické bláboly. Ale kopec ľudí im verí. Ó, aký krásny človek je to, ochraňuje svoju lásku, je jej oporou, a vydrží aj keď ona miluje iného. Čo je to za blbosť?! Tým teda nechcem povedať, že ty si blbý.” Doložila, keď si všimla zmeny v mojej tvári. “Iba, že je to blbosť.”

“Čo tým myslíš?”
“Že nečakaj.”

“Povedala, že si nie je istá.” Namietol som.

“Pozri, Števko, ja som presvedčená, že Ema to nerobí úmyselne. Verím, že aj ona má v tom chaos, a neverím, že ťa naťahuje. Robí to podvedome a nevie sa rozhodnúť. Hovorí sa, že medzi mužom a ženou nemôže byť priateľstvo, že aj tak nakoniec skončia v posteli. Lenže ja viem, že ak sa to aj stane, ich vzťah to rozloží. Preto, ak chce niekto byť priateľom opačného pohlavia, musia si dať pozor, aby tam nebol sex.”

“Ty si aká múdra.”

“Bolí to, viem, že ťa to bolí.” Povedala, postavila sa a podišla ku mne. Hľadela mi do očí. “Vidím to na tebe, ale ser na to.”

“Tebe sa to povie.”

“Mne? Mne sa to povie? Čo mám zo života? Povedz.”

Mlčal som a opätoval som jej uprený pohľad.

“Bola som decko, keď ma hodili na posteľ a strkali to do mňa…” Vzrušenie jej blčalo z očí. “Do všetkých otvorov. Neviem sa s vami dedinčanmi poriadne porozprávať. K tebe chodím len vtedy, keď niečo potrebujem, ani neviem, ako som sa dostala k tomu, že tu s tebou stojím a preberám veci, o ktorých by som si čo len pred hodinou nepomyslela, že je to možné. Som vnútorne ubolená, ukrivdená, zničená. Vo svojom vnútri kričím, ziapem na svet. Prišla som o najbližších v jeden sprostý deň. Prišla som o panenstvo takým spôsobom, že by som to nepriala ani tomu najväčšiemu nepriateľovi. Som vecheť, cítim sa ko vecheť, ako vlhká handra hodená niekde pri hajzli. A ty mi toto povieš?!”

Najradšej by som sa prepadol pod zem.

“Keď ti hovorím, že sa na to vyser, tak sa na to vyser. Keby som sa ja na to nebola vysrala, už o dva dni by som visela na lane na svojej verande. Nedá sa to inak, iba to zakopať niekde hlboko, kde to už nenájdem.”

“Keď to zakopeš, budeš sa naďalej trápiť.”

Celou silou ma tresla do pleca drobnou dlaňou.

“Choď do piče, Števo! Tak si to skús… Zabili mi rodinu, zmlátili a znásilnili ma, zabila som Eriku, čo by si chcel? Prečo by som to nemala zakopať niekde, kde to nikdy nikto nenájde?!” Rozplakala sa. “Ani ja.” Doplnila.

V takýchto chvíľach človek nevie, čo má povedať a nevedel som to ani ja. Iba som tam stál, s Barborinou tvárou opretou o moje rameno, cítil som ako sa chveje a ako jej slzy máčajú moju košeľu. Objal som ju a silno ju k sebe privinul. Chvela sa v mojom náručí ako vtáča. 

Neviem, ako dlho to trvalo, no keď sa odo mňa odtrhla, už nemala tvár skrivenú bolesťou, už sa na mňa znova dívala tá stará, dobrá, tvrdá, uzavretá, osamotená a neúprosná Barbora. Taká, ako sme ju poznali.

Odstúpila, buchla ma otvorenou dlaňou do pŕs, ale teraz už jemne, skôr priateľsky, usmiala sa.

“Pôjdem už aj ja.”

“Nechoď.” Pokúsil som sa zmeniť jej rozhodnutie.

“Ešte nie je ten správny čas.” Odvrkla.

“Ty si Omachel.” Povedal som to preto, lebo som to cítil. Biológovia môžu tisíckrát písať o feromónoch, o nejakých chemických reakciách v tele, o nejakých chemických a biologických procesoch, ale mne je to jedno. Zrazu som to vedel. Konečne dávali zmysel jej návštevy, jej žiadosti o soľ, či korenie, jej niekedy nezmyselné potreby, jej kamuflované návštevy. Hovorí sa, že chlapi sú slepí. Tak ja som bol slepý až-až a dlho.

Svet po... VI.

 DEŇ

Začalo jej byť chladno. Do jamníka vstúpila iba naľahko, pretože si bola istá, že sa tam dlho nezdrží. Išla si zobrať iba zopár zemiakov na cesnačku, ktorú sa chystala pripraviť, a ani vo sne nepredpokladala, že sa tu zdrží dlhšie. Dvere do jamníku pribuchla hneď, ako začula zvonku sprosté výkriky a občasnú streľbu. Zrejme stáli pri nej všetci svätí, ktorí jej nakázali, aby zaklapla ten vchod, a ani len neskúšala po rebríku vybehnúť a vykuknúť spoza dverí, čo sa v dedine deje. Teraz, s odstupom času mala návaly hanby, no na druhej strane zas úľavy, že možno bude jedna z mála, ktorej sa podarilo schovať sa. Najprv jej napadlo, odstrániť krátky drevený rebrík z jamníka, no zas si pomyslela, že by to mohlo byť podozrivé pre agresorov, že aha, jamník bez rebríka, načo by im možno došlo, že sa niekto v podzemí skrýva. Preto nechala rebrík opretý tak, ako bol, iba sa schúlila medzi vrecia zemiakov, do kúta a zopár z nich na seba navalila. Neprešlo ani päť minút, ak to dokázala odhadnúť, a už sa dvere na jej domci s hlukom otvorili, počula výkriky, nadávania a hlasný dupot ťažkých čižiem na podlahe. Dvere do jamníka sa dali prehliadnuť iba ťažko. Boli umiestnené pred dverami komory, s veľkým železným okom na dvíhanie. Počula neznáme hlasy, ako si overujú, či nik v domci nie je, strohé otváranie dverí do spálne, hádzanie predmetov po podlahe, nadávanie, prísahy, že ak niekoho nájdu, že si to s ním vybavia a ešte počula svoj dych a tlkot srdca, o ktorom bola presvedčená, že sa ťahá až do kostola. Sedela ticho, do pľúc naberala prach zo vzduchu, ktorý ho bol plný, a hrdlo ju začalo škriabať. Neodvážila sa odkašľať si, aby ju útočníci nepočuli. Aj v tom chlade cítila, ako jej stoja drobné chĺpky na rukách, prsné bradavky, ako jej steká pot strachu po tele, čo ešte zvýrazňovalo pocit chladu, až sa začala triasť ako osika. Iba nevedela, či zo strachu, alebo od zimy. Aj keď ich dedina nebola pod útokmi často, vlastne k veľkému konfliktu došlo iba raz, aj tak si pamätala, ako dopadla Barbora a ako im Stano kládol na srdce vždy, keď sa niekde zišli na nejaké spoločenské podujatie, ako žijú vo svete, ktorý nie je tak bezpečný, na aký boli zvyknutí ešte z čias fungujúceho štátu, aj keď ani ten nebol príliš istý. Stále im to prízvukoval, stále hovoril o tom, aby sa v takom prípade dobre schovali, alebo upaľovali z dediny akoby im horeli päty do najbližšej osade pre pomoc, a aj aby upozornili ostatných. Ema si teraz na to spomenula a krčila sa medzi tými vrecami ako myš, alebo potkan. Ani nevedela, či ich tu má. Sem tam našla roztrhnuté vrece, povypadávané kusy potravín a drobnými zúbkami nahryznutú zeleninu. Myši teda možno áno, potkanov určite nie. Keď tam raz hodila mačku, tá sa z vreskotom liepala po rebríku, a keď poklop zavrela skôr, ako sa zježené a vreštiace zviera dostalo k východu, počula tie zvuky, ktoré sa ozývali aj po malej kuchyni. Zvyčajne po niekoľkých sekundách poklop otvorila a dívala sa, ako zježené zdivené zvieratko vyskočilo von, vyčítavý pohľad uprelo na Emu a potom sa k nej niekedy aj celý deň nepriblížilo. To mojkanie Eme chýbalo, a tak to nezopakovala.

Cez dosky poklopu prenikalo dnu svetlo, v ktorom sa mihali prachové čiastočky a niektoré nezbedné lúče svietili Eme priamo do očí. Dupot čižiem neprestával a Eme šlo srdce z hrude vyskočiť. Počula rozbíjanie tanierov, šálok, zrkadla nad plechovým vandlom, buchotanie dvier a škrípavý zvuk posúvania skríň, a neskôr hrmot z ich prevrátenia. 

Aj tu stál Boh, alebo niekto iný pri nej. Príborník, ktorý najprv rozmlátili, jeden z votrelcov prehodil tak, že pristál na poklope a celý ho zakryl. Ťažká dubová skriňa nielenže zahatala východ, ale ho aj skryla pred zvedavými pátravými pohľadmi zlosynov. Ema si výdychla, no vzápätí ju premohol strach, ako nadvihne ten poklop, keď tam spadol ten ťažký dubový príborník. A nielen to. Zrazu sa aj tie malé čiastočky svetla stratili a Ema zostala v absolútnej tme. Prišlo jej zle a zatmelo sa jej pred očami. Môže sa spoliehať iba a len na to, že raz odídu a snáď jej niekto pomôže, keď bude kričať. No netušila, ako zistí, že dedina je už bezpečná. V jamníku síce nebola žiadna voda, no mala tam uskladnené jablká z jesene, z ktorých mohla cucať šťavu snáď do marca. Teraz sa však neodvážila ani pohnúť. Sedela ticho, ako myška, až jej začali tŕpnuť nohy. Už dobrý čas nič zhora nepočula, a aj keď si nebola istá, či sa náhodou nejaké hovado nevyvalilo na jej postel a nedrichme, odvážila sa vyrovnať si boľavé nohy. Natiahla si ich pred seba, oprela sa o zem za chrbtom, pokrútila ramenami, odhodila od seba ťažké vrecia plné zemiakov, a oči jej pomaly na tmu privykali. Predsa len, spod toho príborníka, prenikal k nej jeden lúč svetla, takže ako slepá nebola. Rozoznávala rysy poličiek so zaváraninami, bedničiek s jablkami, aj kopu piesku so zeleninou, aj šteble rebríka a samotný rebrík. Keď sa jej srdce trochu upokojilo, keď už pominulo bezprostredné nebezpečie, keď už zo svojho domu nepočula žiadny lomoz, keď si uvedomila, že na túto chvíľu ju nik nezabije, ani nezraní, začala uvažovať nad svojimi blízkymi. Čo sa to tam hore dialo? Mala dobré tušenie, že krik, nadávky a streľba nie je iba hašterenie medzi obyvateľmi, ale že ide o niečo oveľa závažnejšie. Prepad. Teraz sa jej práve tá predstava prepadu premietala pred očami. Možné následky, či možné scenáre toho, čo sa hore deje. Nemala to ako zistiť a tak jej fantázia pracovala na plné obrátky. Cez zrejme zavreté dvere, cez poklop a zvalený príborník k nej prenikali ruchy, rozoznávala krik a streľbu, no tá časom úplne prestala. Ale to bedákanie nie. Počula ho ako keby si priložila šálku na tehlovú stenu k susedom. 

Chlad jej vyhnal do nosa hlien. Bála sa aj fúkať, iba smrkala a prehĺtala. Nos ju z toho začal svrbieť, až jej do očí vybehli slzy. Do čerta!, hromžila.

Sedela opretá o stenu, dívala sa do tmavého kúta, smrkala, utierala si slzy z očí a čakala.

Nick mal plné ústa prachu. Polosedel, pololežal na zbytkoch slamy v stodole, díval sa na svoje ruky, ktoré ho boleli ani nevedel z čoho. Počul ruch, ktorý spôsobovali chlapi tmoliaci sa po stodole, alebo iba ticho sediaci opretí kto o stenu, kto o hranoly podopierajúce strechu. Z počiatočnej aktivity prepadli do letargie. Stačilo na to zopár prestrelených nôh, rúk, kolien. Zranení ochkali, plakali, bohovali sediac opretí o stenu, alebo ležiac na zemi. Niektorým stiahli tepny, aby nevykrvácali, no nik sa nestaral, či ich nemajú zaškrtené dlhšie, a či niekomu neodumrie noha, či ruka. Spoliehali sa na to, že končatina najprv začne neznesiteľne bolieť, a že sami postihnutí budú žiadať a prosiť, aby im niekto škrtidlo uvoľnil. Niekto mal opasok, niekto iba rukáv z košele, ktorý však úlohu tiež zastúpil. Niekto si škrtidlo ani nezaložil, teda skôr, dal si ho dolu hneď, len čo mu ho založili. Ryšavý krčmár, otec ryšavých súrodencov, sa na jednej nohe kymácal, plecom opretý o silný hranol v strede miestnosti. Dýchal síce, ale jeho konštitúcia za chvíľu vypovie službu. Ešte to nik nevedel, no o pár minút sa zrúti na zem a nebude mu už pomoci. 

Tony, Nickov brat dostal guľku do kolena, keď vystrčil nohu a tesne pod krk ďalšiu guľku, ktorá sa vzápätí predrala cez dosku stodoly a už spomalená sa mu zaborila do tela. Krv z rany sa valila v hustých tmavočervených stuhách a nebolo ju možné zastaviť. Ležal na zemi a pomaly dodýchal, ešte skôr, ako sa jeho otec zvalil do prachu. Nick sa ho snažil prebudiť k životu, kričal, aby sa nevdzával a aby nezaspával, triasol ho za ramená a vzlykal mu do ucha.

“Nevzdávaj sa! Bojuj! Nezaspávaj, buď pri mne!” Mixoval ho až sa mu telo a hlava natriasali, akoby boli z gumy. 

O pár minút už Nick triasol bezduché telo, potom sa zvalil do slamy a ruky ho boleli, ani nevedel od čoho. Možno od toho kŕčovitého zovretia bratových pliec.

Chlapi mu chceli najskôr pomôcť, ale on ich lakťami odsacoval, a v prestávkach medzi motivačnými výkrikmi, vzdychmi a plačom im nadával, aby ho nechali, a nechali na pokoji aj Tonyho, ktorý vypustil dušu mohutným a utrápeným vzdychom.

“Mali sme ísť so Stanom, mali sme ísť so Stanom!” Kričal Nick aj keď ani netušil či Stano vôbec žije, kde je, či vie, čo sa v dedine deje. Nebol si istý, no predpokladal, že banda, ktorá ich prepadla bola zároveň banda, ktorú šiel Stano s chlapmi omrknúť. Zdalo sa mu to najpravdepodobnejšie. Keď si zostavoval časový plán boli iba dve možnosti. Horda sa v lese stretla so Stanovým miniatúrnym oddielom a zniesla ich zo sveta, alebo sa vôbec nestretli, Stano zbadal, že horda je preč, a mohol si domyslieť, že zaútočili na dedinu. Mohol si domyslieť, Nick dúfal, že áno. Čo by v takom prípade spravil on? Samozrejme by sa hnal späť do dediny, lenže ak by sem vrazili, nemali by proti sedem násobnej presile žiadnu šancu. Nick sa spoliehal na to, že Stano má viac rozumu, čomu napovedalo aj to, že ak by sa Stano hneď vrátil do dediny, už by tu dávno bol. A nie je. Teda aspoň tomu nič nenasvedčuje. Ešte sa mohol rozhodnúť, že ide skupinku vandrákov od vyhasnutého ohňa hľadať do lesa, ale tomu Nick príliš neveril. Hluk, ktorý nájazdníci robili, spolu s krikom vydesených dedinčanov a praskajúcich výstrelov musel Stanovi napovedať, o čo ide. Čo by robil on? On by sa pomaly priblížil k dedine tak, aby do nej videl a naplánoval by útok. Lenže so svojou muníciou, počítanou na dlhý pochod a na malú skupinku pri ohni, by veľa šancí nemal. Mohol by ešte odbehnúť k Barbore. Tá mala munície a zbraní na tony. To by pýtalo ešte nejakú hoďku, hoďku a pol navyše. Sú to chlapi, mohli bežať. Teda ak horda Barboru už dávno neposlala do neba. To nevedel. 

Poludňajšie, nízko stojace januárové slnko pálilo cez škáry v doskách a prach vytváral čudné obrazce. Aký má s nimi horda plán už vedel. Keď sa rehotali a medzi sebou sa hecovali, vyrozumel, že si chystajú na večer krásnu vatru. Presušená stodola bude horieť ako papier. Ktovie, či sa skôr milosrdne zadusia dymom, alebo bude cítiť tú hroznú horúčavu a škvariacu sa kožu. Vzhľadom na horľavosť stodoly bol Nick presvedčený, že si užije dosť bolesti. Oveľa horšiu bolesť si však zrejme zažijú ženy a deti umiestnené v bývalej telocvični starej školy. Nechcel si ani predstaviť, čo s nimi bude táto zgerba robiť. Nakoniec mu napadla myšlienka, o čo to majú ženy horšie. Muža jednoducho dokopú a zabijú, na čo by sa s ním dlho mordovali, no ženy?... Tisíckrát horšie dopadnú. Mladšie, krajšie si užijú trápenia až nad ľudské schopnosti. Deti nič nechápu, zrejme ich znesú zo sveta oveľa rýchlejšie, pretože im nemôžu ponúknuť nič, čo by chlapi chceli. Našťastie nepomyslel na to, že ešte existujú aj zvery s inými, oveľa úchylnejšími potrebami. 

“Musíme niečo spraviť.” Povedal tak ticho, že ho ledva počuli. No, počuli.

“Čo?” Spýtal sa jednoruký majiteľ píly Julo. 

“Musíme niečo vymyslieť.”

Julo sa postavil, prekročil mŕtveho Kopeckého, ktorý navrhol, aby bol 13. január pokladaný za začiatok krachu a kvokol si k polosediacemu Nickovi. Ako Kopeckého prekračoval, zavadil o jeho bok a ten sa prevalil na brucho s ťažkým odgrgnutím. 

Vzduch v stodole bol skoro nedýchateľný od telesných štiav mŕtvych. Našťastie bola zima a krátky čas od úmrtia, takže typický mŕtvolný zápach sa ešte nešíril. A zrejme ho už ani nezacítia. 

“Sledujú nás.” Julo šeptal, no jeho šepot prilákal ešte troch chlapov, ktorí dovtedy vypĺňali jeden z rohov stodoly. 

Robo-Emin frajer, Mič-Nickov brat a Emino dvojča, a Emil tenký vysoký tkáč s nosom ako čakan. 

“Len čo vykukneme, budú páliť.” Doplnil Jula Mič.

“Hej, no a? Aj tak nás upália. Videli ste pred krachom tie filmy, kde zopár vojakov viedlo na smrť stovky ľudí a tí šli ako ovce. Ja ako ovca nepôjdem. Aj keby mi mali stokrát koleno prevŕtať, nebudem tu čakať na oheň.” Nick vypľúval slova cez zovreté pery. “Svine!” Uľavil si.

“Povedali, že až večer, tak čo keby sme zatiaľ niečo vymysleli, nemá zmysel sa uponáhľať.” Julova poznámka mala zmysel a tak ostatní, vrátane Nicka prikývli.

“Mohli by sme ísť cez strechu.” Navrhol Emil a už sa aj zahľadel smerom hore, na dosky prekryté térovým papierom.

“Mohli.” Pritakal Nick. “Len aby nás nepočuli. Odtrhnúť tie dosky od hranolov nebude sranda a nebude to ani ticho. Budú praskať a vŕzgať. A v dedine už je kľud. Len sem tam niekto reve… Bože…” Stíchol, aby prehltol slinu. 

“Niečo ale musíme robiť. Ešte sa môžeme podkopať.” Druhý návrh Emila bol prijatý s väčšou rezervovanosťou.

“To nie, videli by to. Ani nevieme, koľko ich stojí vonku, iba to, že ak sa chcel niekto prestrčiť, schytal to. Keby sme vyliezali zo zeme, neuniklo by im to. Tá strecha sa mi páči najviac.” Povedal Robo a napol svaly na svojich obrovský kováčskych rukách. “Tie dosky vytlačím.”

“Aby si sa mal o čo oprieť. Zo zeme rebrík nedočiahne a z vyvýšeného pódia je zas privysoký.”

“To by sme ho možno aj zlomili. Ešte ho môžeme skrátiť.”

“Ako? Nič tu nie je. Je to stodola na slamu nemáme tu nič, čím by sme to spravili.”

“Zlomíme ich.”

“Kurva, chlapi, všetko sa tu ozýva ako v kostole. Bude to praskať, lámať sa…”

“Prestaň Mič, to môžeme takto zapudiť každý nápad.” Zahriakol brata Nick. “Poďme na to, nemáme čo stratiť.”

“Čo keď niekto príde?” Spýtal sa Mič vážne.

“Kam? Do stodoly? Keď nás budú počuť, tak sem nikto nepríde, akurát nás podpália skôr.” Odvetil Emil a nevhodne sa zasmial.

“Nie, myslel som, čo keď Stano o nás vie a už niečo chystá. Ak počkáme a príde, môžeme prežiť. Ak nie, môžu nás tu všetkých pozabíjať. Teda spáliť, snáď nebudú plytvať muníciou.”

Všetci štyria zostali ticho uvažujúc nad touto možnosťou.

“Už som nad tým rozmýšľal.” Ozval sa Nick. “Ak má Stano trochu rozumu, tak si zistil, čo sa tu deje a niečo plánuje. Ak si Barboru nevšimli, máme šancu, ak ju tiež zabili, naše šance sú blízke nule. Aj keby Stano šiel do susednej osady, ťažko ich prehovorí na útok, tí budú radi, že o tom vedia, a budú tráviť čas lepšou prípravou obrany a nie aby šli k nám pomáhať.”

Ostatní chlapi ticho prikyvovali. V hlavách mali zmätok, ktorý sa odzrkadlil na ich pevne stisnutých perách.

“Treba aj tak vytvoriť plán, a potom s ním oboznámiť ostatných. Je nás viac, musíme niečo vymyslieť.” Zamyslene prehovoril Nick.

“Nás je viac, ale oni majú zbrane a my máme nevýhodu, že sa nevieme vyvaliť zo stodoly v jednom šíku, ale budeme vychádzať skoro po jednom, aj keď zo strechy.” Emil po počiatočnom entuziazme a dvoch nápadoch zrejme stratil povestnú iskru.

“Doparoma! musíme niečo spraviť!” Ozval sa Nick a ostatní váhavo prikyvovali.

Ale nik nevedel čo.

Dve skupinky, lovci a prieskumníci, sa stretli na chodníku do Barborinho domu. 

“Poďte dnu.” Vyzvala ich Barbora, prehodila si pušku cez ľavé predlaktie a pravou si ju pridŕžala, aby jej nespadla, a vydala sa do domca. Odopínali si snežnice a ako vchádzali dnu obúchavali si sneh z čižiem.

Sedeli v malej kuchyni piati, ostatní buď opretí o linku, o stenu, o dvere, alebo sa iba kolísavo premiestňovali po priľahlej miestnosti.

“Nemáme čas, čo vieme?” Spustil hneď Stano, akoby zabudnúc na drobnú krízu pred pár hodinami. Alebo, aby odčinil svoju domnelú vinu.

“My nič. Ideme z opačného konca, iba sme počuli výstrely. A vy?” Obrátil sa na Stana, ktorý sedel za stolom prikrytom bielym obrusom hneď vedľa Barbory. Aj rozmýšľala, že by im niečo ponúkla, ale čo ponúknete skoro dvadsiatke chlapov? Kým by ich obslúžila bol by večer. A tak iba ticho sedela.

“My sme tiež nič nevideli…”

“Hovoril som, aby sme sa pozreli.” Skočil Stanovi do reči Slavo, ktorý vtedy navrhol, aby sa aspoň ďalekohľadom niečo videli.

“Veď viem, dobre, nemusíš pripomínať. Mne stačilo, čo sme počuli.”

“Tak čo? Čo ste počuli?” Kamil, šéf lovcov, ktorí v ten deň vyrazili o tretej ráno, aby sa čím skôr vrátili do dediny, bol netrpezlivý. Dalo sa to očakávať. Slnko práve bolo najvyššie, čo vzhľadom na skorý január znamenalo, že sotva lizalo vrchy, za ktorými sa čoskoro stratí.

“To, čo vy, teda výstrely, ale aj krik, bedákanie žien, nadávanie chlapov. Po tej zimnej krajine sa to nieslo, ako na krídlach sokola. Ani sme nemuseli pozerať cez ten ďalekohľad. Stačilo, čo sme počuli.”

“Koľko ich je?” Spýtal sa Kamil.

“Nevieme,” odvetil Stano, “ no bude ich isto viac ako nám hovoril Ondro, pretože tá dedina doslova vrela.”

“Ani odhad?”
“Nie.”

“Mali sme sa predsa len pozrieť.” Zopakoval Slavo.

“To by bolo aj tak nanič,” oponoval Kamil, “aj tak by vám to nepomohlo. Ak behali od domu k domu, boli rozlezení, aj tak by ste to presne neodhadli. Môžeme ale ísť na výzvedy a napočítať ich. Keď už skončili s rabovaním možno sa zgrupili do skupiny. Tak by som to robil ja, keby som mal niekedy chuť napadnúť iných ľudí.”

“Nie je čas ísť na výzvedy. Prešli tri roky od krachu, už to nie je ako to bývalo, teraz sa už okolité dediny skoro dozvedia, že sa niečo stalo. Obchod je rušnejší, nemôžu sa spoliehať na to, že sa u nás mesiac nik neobjaví. Podľa mňa na to idú rýchlo, bleskovo. Napadnú dedinu vyvraždia, čo sa dá, pobavia sa so ženami, naložia jedlo, muníciu, zbrane na autá a zmiznú možno už do večera.” Stano to síce povedal ledabolo, akoby ho to ani netrápilo, ale z toho, čo počuli a aj keď Stano počul sám seba si uvedomili, aké to môže mať katastrofálne následky. Ak budú naozaj takí rýchli, ich sedenie a špekulovanie nad tým, čo by mali robiť je úplne zbytočné. 

“Poďme hneď. Ešte za svetla, čo keď naozaj všetko potrebné dokončia do večera a nám zostane už len spálenisko a prázdne skladištia. Výzvedy môžeme robiť priamo pri presune, nemusíme poslať zvedov a čakať na ich návrat, poďme hneď.” Horlivo prednášal Kamil a už sa aj zdvihol zo stoličky.

“Počkaj, oddýchnime si trochu.” Navrhol jeden z lovcov, no Barbora sotva počuteľne povedala:

“Nemáme čas. Poradíme sa cestou. Máme jeden a pol hodiny na prebratie taktiky. Poďte, vydám vám lepšie zbrane a muníciu. Hlavne vám chlapci,” otočila sa na lovcov. “Dám vám automatické pušky a náboje, ručné jednoranky sú vám teraz na hovno. Brokovnice si nechajte, majú lepší rozptyl. Ja si zoberiem ostreľovaciu a… Kto ešte chce? Kto má skúsenosti s presným zameriavačom?”

Neprihlásil sa ani jeden, no Barbora aj tak ukázala na jedného z nich a vyzvala ho, aby ju nasledoval. 

V tajnej skrýši, za stenou garáže, pod zemou spolu s bicyklom a vysielačkou mala iba jednu jedinú zbraň. Barrett M82. Tú si nechá sama. Vystrašeného mladíka viedla do miestnosti nad zemou kde mala celý arzenál a medzi nimi dve TAC-50 aj s nábojmi. 

Keď sa vrátili, poodomykala a prezradila skupine takmer všetky svoje skrýše až nakoniec vychádzali po zuby ozbrojení, ako vo filme Vojna svetov. 

“Čo keď nás sledujú? Čo keď nás cestou po lúke zbadajú?” Spýtal sa jeden, na čo Barbora iba prikývla a doniesla z garáže asi tucet bielych plastových veľkých vriec. 

“Narežte a zakryte sa. Tí, čo nemajú, budete v strede. Nie je to bohviečo. Ak sledujú cestu, sme v riti, ale ak nie, aspoň neprilákame pozornosť. Alebo je ešte jedna možnosť, čo nás bude stáť tak 30 minút navyše. Môžeme zbehnúť týmto kopčekom a kliesniť sa cez kraj lesa. Posledných 200-300 metrov je po lúke, ale povrch je profilovaný, keď sa zohneme, nemusia nás spoza kopca vidieť. Posledné metre by sme sa síce zviditeľnili, ale zas je to za kostolom, môže nás zakryť stavba. Ak teda nebudú mať nikoho pri kostole. Tak čo? Obetujeme tú polhodinku?” Spýtala sa Barbora.

Neváhali ani minútu.

“Jasné, radšej ísť dlhšie nepozorovane, ako kratšie a byť ako na dlani.” Povedal niekto. 

“Čo keď majú psov?” Zaznel vystrašený hlas.

“Prestaň, kurva! Nemajú!” Zahriakol hlas Slavo.

Navliekli si na nohy snežnice, pobrali zbrane, z ruksakov vyhodili potraviny a naložili ich muníciou. Pomalým namáhavým krokom, ktorý neskôr zrýchľovali sa vydali do dediny.

Kráčali rýchlo a ticho, iba funeli a vŕzgavý zvuk ušliapavaného snehu im hral v ušiach monotónnu hudbu. Ani nepomysleli na to, čo hovorila Barbora, že si za tie dve hodiny preberú stratégiu. Ledva lapali po dychu a na snovanie útoku im nezostávala energia. Niekto by povedal, že idú na jatky. Skupinka síce dobre ozbrojených, ale predsa len v polovičnom počte mala útočiť na dedinu, kde bolo skoro 50 hrdlorezov schopných všetkého. Lenže keď máte odhodlanie, hnev, pocit krivdy, túžbu po pomste a trochu šťastia, môže to vyjsť. Tá trocha šťastia sa prejavila asi 800 metrov pred dedinou, keď v hustom poraste našli malé chvejúce sa telíčko jedenásťročného Tobiasa, ktorému sa podarilo utiecť, no na zlomenej nohe nevládal prejsť viac, ako tých osemsto metrov a teraz sa triasol v hustom kríku divej ruže obrastenej mladou dubinou. Neboli by si ho vôbec všimli, keby Tobias nespoznal chlapov, ktorí ho míňali. 

“Ujo Laco.” Oslovil jedného z lovcov, chlapiska veľkého ako Nick, ale oveľa pokojnejšieho a hlavne s minimom testosterónu, takže by bol ako bojovník v bežnej situácii úplne nepoužiteľný. 

Zhrčili sa okolo neho a vyzvedali sa. Tobias ušiel v nestráženej chvíli cez okno telocvične ešte predtým, ako sa jeden z hordy rozhodol, že bude v zadnej časti budovy strážiť. Chlapec bol medzi prvými, ktorých tam nahnali a tak, len čo vpadol do veľkej miestnosti s basketbalovými košmi, hádzanárskymi bránkami, ktoré už ledva stáli a zopár rozpadnutými žinenkami, ihneď prebehol k protiľahlej stene, pretiahol svoje detské plecia cez uzučké vetracie okienko a vyskočil. Pri dopade si zlomil nohu, no ohromný strach mu na chvíľu otupil zmysly a to mu umožnilo odplaziť sa do krovia skôr, ako si ho niekto stihol všimnúť. Až tam ho bolesť uderila najsilnejšie, a napriek nej sa plazil a plazil až sa dostal do ružového kríka obrasteného mladou dubinou, kde sa chystal umrieť. 

Tobias bol síce dieťaťom, ale veľmi všímavým, čo sa mu pri jeho maliarskych pokusoch zachytiť okolitú prírodu veľmi šiklo, a teraz sa to šiklo ešte oveľa viac.

Chlapi sú zavretí v stodole a večer ju chcú zapáliť. Ženy a deti sú zamknuté v telocvični, nevie koľko zlosynov ich stráži. Je ich okolo 50 a všetci majú zbrane, ale zas nie všetci sú silní chlapi. Sú medzi nimi aj také odjebky. (Ako to hovoríš? Nehanbíš sa? Nie, ujo.) Majú nákladné autá, ktoré sú zaparkované za krčmou, čo je asi dvesto metrov od kostola. Dá sa k nim nepozorovane dostať medzi domami a čo Tobias vie, nestrážia ich. Sú celkom sebavedomí, a keď sa sem tam obzrel, nevidel ani hliadky okolo dediny. Vie, že strážia stodolu a že strážia aj telocvičňu, ale nevie koľkí. 

“Karol, Juro. Navlečte si tie biele vrecia a choďte sa poobzerať.” Stano určil dvojicu mladých chlapcov, ktorým sa do toho príliš nechcelo.

“Chlapi, je jedno či umrieme teraz, alebo neskôr. Ak nechcete ísť vy, pôjdem ja.”

Nakoniec privolili. Odplazili sa z dubiny, chlapi ich čas sledovali až im zmizli za závejom.

“Tak čo? Kým čakáme, mohli by sme si niečo povedať o tom, ako chceme zaútočiť.” Navrhol Kamil, Stano prižmúril oči a nahlas rozmýšľal.

“Je to ako partizánska vojna. Ak majú niekoho, čo sa v taktike boja vyzná, budeme to mať horšie. Zatiaľ predpokladajme ten lepší scenár….”

“My dvaja sa odplazíme na vyvýšené miesto, dáme si tie biele vrecia a budeme ich dávať dolu po jednom, ako budú vychádzať z domov.” Barbora sa uškrnula, sama dobre vediac, že takto môže zložiť dvoch-troch, ak bude s ostreľovačkou úspešní aj mladík, tak päť, či šesť chlapov, kým bude fungovať prekvapenie. Viac nie. Potom už len tých, čo budú páliť zo skrýš.

“Musíme v nich vyvolať dojem, že nás je viac.” Napadlo Stanovi. “Barbora, vy sa budete musieť často presúvať. Nech prichádzajú smrtiace strely z viacerých miest. Aj my by sme sa mali rozdeliť tak, aby mali pocit, že sa strieľa z každého rohu…”

“To by fungovalo, keby sa dalo z každého smeru niekde skryť, ale dobre vieš, že takýchto miest, kde nás nevidia je okolo dediny iba pár.” Namietol Karol.

“Tak musíme ísť dnu.” Zahlásil Stano a ostatní naňho vypliešťali okále.

“Ako dnu?”

“Tak, dnu, do dediny a vojsť do domcov. Celkom dobre sa dá v dedine nepozorovane medzi domami predchádzať, hlavne keď nás nečakajú. Vojdeme do domov a budeme páliť odtiaľ, niekto im medzitým vyhodí tie ich autá do vzduchu. Barbora, komu si dala výbušniny?”

“Jurovi, do batoha. Ale iba dve, to je málo.”

“Stačí,” odvetil Stano a pousmial sa.

“Oni ale budú vidieť že pálime z domov.” 

“To určite, ale v momente prekvapenia to nebudú tušiť. A my im nesmieme dať dosť času na to, aby sa stihli nejako sformovať Je nás dvadsať, musíme to zvládnuť, Na našej strane je prekvapenie.”

“Vyhodíme im tie autá do luftu?” Spýtal sa pochybovačne jeden z lovcov. “Nenecháme ich radšej tak? Čo keď budú chcieť utiecť a ušetriť nám boj? Na zničených autách sa nepohnú.”

“Inak,” zareagoval Stano. “My spustíme iba jednu výbušninu, druhú necháme v aute a počkáme, kým sa tam nahrnú. Možno majú v autách aj muníciu, a dostaneme ich viac. Alebo ešte lepšie, tie výbušniny nepoužijeme vôbec a počkáme až kým prídu k autám.”

“To by sme museli veriť tomu, že sa k tým autám vypravia.”

“Prečo? Výbušniny by malo zmysel použiť iba vtedy, keby sme vedeli, že sú zalezení niekde na jednom mieste. O tom dosť pochybujem, ale možno nám zvedovia prinesú aj takú informáciu. Ak sú ale rozlezení, potom je lepšie výbušniny pripraviť k autám. Ak tam majú schovanú muníciu, a ja som si istý že to tak je, potom počkáme a pošleme ich k oblohe viacerých. Pokiaľ sa k autám nerozbehnú, aspoň nám zostanú neporušené. Tak, či tak s výbušninami v autách nemáme čo stratiť a ich lepšie použitie je iba vtedy, ak sú niekde zgrupení. Uvidíme čo nám povedia chlapci, keď sa vrátia.”

“Keby bola tma.” Vzdychol si jeden.

“Lenže nie je, a my nemáme čas. Podľa toho, čo hovorí Tobias, chlapi v stodole majú pred sebou pár hodín života.”

Sedeli pri tom kríku, z úst im vychádzala para, ktorú zakrývali šatkami, aby ju niekto spoza kopca nevidel stúpajúcu k oblohe. Slnko sa už dávno stratilo za horami, a šero pomaly preberalo vládu. 

“Koľko je hodín?” Spýtal sa niekto.

“Tri.”

“Za chvíľu sa zotmie.”

Na skupinu chlapov a jednu ženu spadla tieseň. Prešlo asi tridsať minút, keď sa spoza kopca začali približovať dve plaziace sa postavy. 

Pri stodole stoja štyria, cez okno na školskej budove, kde sa nachádza telocvičňa videli troch, ale keďže to bolo cez okno, nevedia, či sú tam iba traja. Okolo školskej budovy sa prechádzajú dvaja. Asi desať chlapov stojí okolo ohňa a rozprávajú sa. Ostatných nevideli, ale predpokladajú, že sú v domoch a odpočívajú. Iba ťažko by ich bolo menej, určite ich je viac. 

“Poďme, už nemáme čas.”

“Ja to nezvládnem.” Povedal chlapec s ostreľovacou puškou. “Nikdy som to nerobil, nebolo by lepšie, keby si ju zobral nejaký skúsenejší, nejaký, čo loví dlhšie?”

Stano rozdelil úlohy, rozdelil posty, na začiatok poslal Barboru a Milana náhradníka za mladíka, ktorý odmietol ostreľovať na stanoviská, ktoré si vopred pripravili. Ostatným zadal úlohy, nabrali so sebou zbrane, strelivo a pomaly plíživo sa presúvali na svoje miesta. Kryli ich záveje, biele vrecia a súmrak, ktorý už pokročil. Vedeli, že nemajú veľa času, že musia byť zároveň rýchli a precízni. Strážiaci boli zaujatí svojimi objektmi, partia pri ohni sa venovala sama sebe, ich ľahostajnosť bola viac ako neprimeraná. Jednou otázkou, ktorú nemal Stano zodpovedanú bola reakcia tých, čo odpočívali v domcoch. 

Spoliehali sa na to, že ak zaútočia, horda bude mať prácu s obranou a ani im nenapadne riešiť zajatcov. Vedeli, že sa musia často presúvať a celá ich taktika bola založená viac na viere v nejakú vyššiu moc, ktorá im pomôže, ako na viere v taktiku, ktorú si naordinovali. Spoliehali sa na moment prekvapenia, na silné zbrane a na výbušniny na diaľkové ovládanie, ktoré sa chystali podložiť pod nákladné autá. Členovia hordy bojovali, oni ešte nie a to ich trápilo. 

Dvoch chlapov, ktorí mali umiestniť nálože pod autá už videli, ako sa plazia späť s rozpačitým úsmevom na tvári. Obaja vztýčili palce. Stano chytil dvojkanálový diaľkový ovládač, zapol hlavný spínač a držal ho v dlani  dúfajúc, že bude fungovať. Prečo by nemal?

“Poďme na to.” Zavelil Stano a skupina osemnástich mužov a jedna žena sa presúvali na stanoviská. Stano sa preplazil na miesto, odkiaľ spoza záveja videl na odparkované nákladné autá. Okolo nich stále nik nebol. Spoza záveja videl svojich priateľov, ako prikrčení povedľa múrov budov v ich tieni hľadajú svoje pozície. Podľa dohody bol štart akcie výstrel Barbory a Milana po jasných cieľoch. 

Stanovi tĺklo srdce až v hrdle. Bol si istý, že budú mať obete, iba nevedel, kto dnes ukončí svoju životnú púť. Odhodlanie brániť svoje majetky bola obdivuhodná, ale sám vedel, že jedno je niečo deklarovať, uchytiť zbraň a postaviť sa za nejakú múr a niečo iné je potom spoza neho vykuknúť, vybehnúť a strieľať po ľuďoch. Nemal istotu, koľkí z jeho partie sa budú iba krčiť v bezpečí, pritískať si zbraň na hruď a triasť sa ako osiky. Spoliehal sa však na to, že si uvedomujú, že neexistuje iný spôsob, ako zostať nažive a zároveň v osade, ktorú miloval. Možno niektorí utečú, možno zmiznú v širokých snehových pláňach, možno sa pridajú k inej osade a lepšie sa pripravia na možný príchod koristníkov. Stano mal toľko nevyrieknutých otázok, že ho z nich začala bolieť hlava. Čo sú jeho spolubývajúci zač? Koľko z nich sa pustí do získania svojich majetkov späť, koľkí sa v poslednej chvíli rozhodnú, že im to za to nestojí? Iba dvaja z celej osádky nemali nikoho v dedine, kvôli ktorému by boli ochotní položiť život. Tí predstavovali najvyššie riziko. Tí nemali žiadny dôvod v dedine zostávať. Ostatní mali zajatých bratov, sestry, manželky, deti… o ktorých vedeli, čo sa s nimi stane, ak sa dnes rozhodnú utiecť a nepomôcť.

Stanovi prebleslo hlavou “zbabelo utiecť”, no nedokázal pripustiť, že je to správne prídavné meno. Nie je zbabelý ten, čo si chce chrániť svoj vlastný život, čo chce na tomto svete žiť, založiť si rodinu, starať sa o ňu a keď príde jeho čas, opustiť svet v kruhu milovaných. Nie, toho nemôže nazvať zbabelcom. Kto je on, aby ho súdil? Dúfal. Dúfal a to mu dodávalo silu.

Spoza jedného z domcov padol výstrel a hneď za ním druhý spoza záveja. Jeden zlosyn pri ohni a jeden pri stodole spadli ako podťatí. Vzápätí sa rozštekali automatické zbrane snáď zo všetkých smerov.

Nick už ležal na streche. Nakoniec sa rozhodli, že predsa len vyrazia dosky a prederú sa cez krytinu, aby sa dostali von. V stodole našli jednu kramlu pohodenú pri stene, zhrdzavené hrable bez násady a malé kladivo. Tými si pomáhali a dúfali, že ich nikto nezapočuje. Prvotné obavy z toho, že by mohli byť hluční sa vôbec nenaplnili. Kramlou vypáčili dosky z hrady skoro nečujne, iba klinec ťažko zavŕzgal, no povolil. Keď uvoľnili dve dosky, riešili ako ich zlomiť, aby sa mohli prešuchnúť, no nebolo treba, Ak ich uvoľnili viac, a na viacerých miestach, dali sa nadvihnúť a štyria chlapi sa pretiahli v medzere. 

Najprv sa medzi sebou štyria dohodli, a potom oboznámili ostatných s tým, čo plánujú. Niekto navrhol, že rebrík musia skrátiť, aby sa dal postaviť na galériu.

“To už vieme, mudrák, ale ako?” 

“Zospodu.” Usmial sa mudrák.

“Ako zospodu?”

“Pozri, tu odsunieme laty, ktoré sú položené na galérii, vidíš sú pripevnené iba veľmi ledabolo. Potom povyberáme potrebný počet štebiel na rebríku a nohy zasunieme do tých škár tak, aby to stačilo. Nemusíme nič píliť ani skracovať, proste len nohy zasunieme do podlahy do potrebnej výšky.”

“Kurva, to je nápad.”

Chvíľu sa mocovali s vybratím stupienkov rebríka, no nakoniec sa im to pomocou malého kladivka podarilo. Zasunuli nohy rebríka do škár v podlahe a opreli ho o hradu. Nick vystúpil na rebrík a pomocou kramle začal uvoľňovať dosky z hranolov. Nebolo to jednoduché, ruky ho boleli a párkrát sa mu kramla vyšmykla a rozrezala mu dlaň. Neskôr ho vymenil Robo a aj jemu sa podarilo vytiahnuť pár klincov. Odstránili ich toľko, aby sa vytvorila medzi doskami medzera na pretiahnutie ich mohutných tiel. Špičkou kramle natrhli krytinu a hrablami a prstami dieru rozširovali, až vznikol východ, cez ktorý mohli vyliezť na strechu. Slnko už bolo schované za horami, súmrak sa blížil, keď sa všetci štyria vysúkali na strechu a zostali na nej ležať. 

“A my ostatní čo?” Počuli šepot zo stodoly. 

“Počkajte, omrkneme to, a vrátime sa pre vás. Iba chceme vedieť, kde môžeme zoskočiť, aby si nás nevšimli.”
“Zoskočiť?! Šak si nohy polámeme.” Tichý šepot zo stodoly.

“Dolu je sneh, naváľalo ho a sú tam aj nahrnuté kopy, keď sme čistili cesty. Nájdeme najlepšie miesto, kde by nás nevideli a kde je zároveň nejaká kopa. Čakajte.”

“Ale neujdite.” 

“Neboj.”

Nick s Robom sa plazili po streche zakrytej térovým papierom. Ruky bez rukavíc ich oziabali, no vzrušenie, ktoré prežívali bolesť utlmovalo. Na kraji strechy sa naklonili a hľadali vhodné miesto. Nenašli. Buď bol blízko strážnik, alebo dopadové miesto bolo bez dostatku snehu.

“Kurva.” Zahrešil Robo, keď sa znova stretli pri diere v streche. 

“A vy čo?” Spýtal sa Nick Miča a Emila.

“Nedá sa zoskočiť tak, aby nás nespozorovali.”

“Nedá sa zoskočiť tak aby nás nespozorovali.” Opakoval Nick Mičovu odpoveď cez dieru dolu do stodoly.

“Čo teraz?” Ticho šeptala hlava Mária učiteľa, strčená v diere akoby bez tela.

“Neviem. Nechaj ma trochu rozmýšľať.” Odvetil nervózne Nick.

“Len nie dlho, za chvíľu to tí hajzli podpália.”

“Nezdá sa, ešte sa chlapi pri ohni zabávajú.” 

“Raz prestanú.”

“Raz určite, a my dovtedy musíme niečo vymyslieť.”

“Počkáme na noc a pozoskakujeme.” Navrhol Robo.

“Lepšie, vylezieme všetci na strechu a keď to podpália, až potom zoskočíme.”

“Jasné, plameň nás bude osvetľovať a my budeme pod ich guľkami padať ako muchy.” Odmietol učiteľov návrh Mič.

“Tak čo?” Spýtal sa učiteľ namrzene, pretože jeho nápad sa mu zdal dobrý, no Mičova námietka ešte lepšia. 

“Od ohňa nie je vidieť na túto stranu stodoly.” Ukázal prstom Emil. “A ani strážcovia na seba všetci nevidia. Niekedy iba dvaja. Ak sa presunieme po streche nad tých, ktorí na seba vidia a naraz skočíme na nich, omráčime ich už len tým dopadom. Možno im aj väzy zlomíme. Vieme to spraviť ticho, len si musíme dať poriadny pozor na to, aby sme ich trafili dobre, pretože ak ich hneď neomráčime, budú vrieskať a sme v riti.”

“To by sme mohli zvládnuť. Poviem ostatným, aby vyliezli na strechu.” Navrhol Nick.

“To je hrozne nebezpečné. Čo keď im napadne, že sa na nás pozrú.” Namietol Mič.

“Nemôžeme urobiť nič úplne bez rizika, nejaké musíme podstúpiť. Aby sa všetci premiestnili na strechu, považujem za dobrý nápad.”

“Chlapi, sme tu samí muži, udrží nás strecha?” Spýtal sa učiteľ v diere. 

“Netuším.” Odvetil Mič a zamračil sa. Už ho aj začalo chladiť brucho, ako ležal na krytine. 

“Takže skočíme na tých dvoch, zabijeme ich, potom poskáču ďalší a zmizneme v hore, a snáď sa pod nami strecha neprevalí.” Zhrnul akciu Emil.

“Keby som nebol dosratý ako decko, zasmial by som sa.” Zamrmlal Robo a pokrútil hlavou.

“Robo, do riti, tak vždy lepšie ísť do nejakého rizika, ako čakať, kým nás v tom lepšom prípade zadusí dym. V tom horšom budeme cítiť ako sa nám škvarí koža.”

“Nič lepšie nemáme. Poďte pomaly na strechu.” Uzavrel Emil a podal pomocnú ruku učiteľovi, ktorý sa po ňu načiahol. 

Po niekoľkých zdarných prelezeniach zrazu začuli pukanie podporných dosák. 

“Stop! Stojte!” Zastavil rukami Emil ďalšiu hlavu, ktorá sa tlačila cez dieru, ako dieťa pri pôrode. 

“Čo je?” 

“Niečo prasklo.” Zašepkal.

“Doparoma, nemôžete nás tu nechať.” Hlas znel zvučnejšie.

“Preboha, ticho!”

“Chlapi, to nie je možné.” Snažil sa hlas z diery zastrieť paniku. “Snehu je tu dosť a keď napadne viac, musí to byť oveľa väčšia hmotnosť, ako čo sme schopní mať my. A strecha drží. Asi prasklo voľačo iné. Alebo si iba počul to, čo si chcel počuť.”

“Možno. Ale chvíľu počkaj.”

Emil  sa poobzeral po okolo ležiacich chlapoch. Každý z nich sa díval na dieru, na vystrašenú tvár v nej a najradšej by ju skopol dolu, aby ho neohrozovala. 

“Aj tak musíme ležať, tým váhu rozložíme, poďme všetci von.” Rozhodol Nick a za niekoľko minút sa váľali desiatky chlapov na snehu strechy. ŽIadne ďalšie zapraskanie už nebolo počuť.

“Čo ranení?” Spýtal sa dedinský farár s obavou v hlase. 

“Čo, čo ranení?” Nick zneistel a telom mu prešiel mráz, ktorý mu stiahol vnútornosti. 

“No, čo s nimi?”

“Snáď ich nechceš ťahať von!”

“A čo s nimi? Chlapi, nemôžeme ich tu nechať.”  

“Musíme.” Rozhodný, pevný, no smutný Nickov hlas zaznel medzi nimi ako zvuk zvona.

“Je tam môj otec”

“...a môj brat.”

“Prebúrame zadnú stenu a vytiahneme ich von.” Navrhol niekto.

“Ako to chceš spraviť, debil? Postrieľajú nás všetkých.”

“Vytiahneme ich cez dieru v streche.”

“Revali by ako tury od bolesti.”

“Omráčime ich.”

“A keď sa ti preberie na streche? Čo ho omráčiš zas?”

“A ako zoskočia?”

Beznádej, ktorá sa rozliala ako lepkavá smola po ležiacich telách bola to najhoršie, čo sa im zatiaľ stalo. 

Životy ich priateľov, otcov, bratov ležali na zbytkoch slamy a oni nevedeli, čo si majú počať.

“Choďte.” Kýval na nich z podlahy stodoly Bohuš, jeden z pekárov s prestreleným kolenom. “Choďte už, zmiznite. Nech vás už nevidím.”

Nadávali. Niektorí len tak pre seba, niektorí aj nahlas. Keď sa nedá, tak sa nedá.

“Počúvajte, zoskočíme všetci, odstránime tých dvoch, čo nás môžu vidieť a potom si to premyslíme.”
Chlapi prikývli, farár súhlasne zamrmlal aj keď všetci vedeli, že sa iba klamú. Toto na nich zostane ako biľag. Záchrana vlastných životov bude vykúpená smrťou tých, ktorí zostali v bolestiach ležať na zemi, v stodole, zavretí, neschopní pohybu, ranení, krvácajúci, čakajúci na hroznú smrť. 

“Možno ich pred podpálením budú ešte chcieť pozrieť a keď zbadajú, že je stodola prázdna rozbehnú sa nás hľadať a na podpálenie zabudnú.”

“Zbytočne sa snažíš. Budeme sa s tým musieť vyrovnať.” Odvetil na chabú obhajobu farára Nick.

Preglgol, utrel si z líca slzy, ktoré mu v bezmocnosti vytryskli a kývol na Roba.

“Skočíme my dvaja.”

Robo prikývol a vydal sa po streche plaziť na kraj, kde si chcel počkať na strážcu a skočiť. Museli to spraviť naraz, koordinovane, preto mal Robo ležať na jednom mieste a čakať na zlosyna dolu a Nick sa mal po streche presúvať tak, aby v momente skoku Roba bol aj on nad hlavou strážcu a zároveň v momente, kedy na seba nebudú zlosyni vidieť.

Nick sa musel plaziť pri kraji strechy a zároveň pred sebou odhŕňať sneh tak, aby ho nezhadzoval dolu, čím by mohol na seba upozorniť. Bolo to náročné na sledovanie pohybu, náročné na opatrnosť a náročné na načasovanie.

Robo už ležal na svojej pozícii a čakal na strážcu, ktorý by mal pod ním prechádzať. Nick sa premiestňoval tak, aby bol vždy nad druhým chlapom a dúfal, že sa raz zastaví, aby to mohol vykonať.

Teraz. Teraz je ten správny čas. Jeden sa dostal po Roba a Nick bol práve nad hlavou druhého, no boli na očiach tretiemu, Nie, teraz ešte nie.

Robo dýchal do snehu, prsty mu šli odpadnúť od bolesti z omrzlín, medzi nohami ho pálil sneh, uši mal ako ľadové cencúle. Nick sa aspoň hýbal, no on musel iba ticho ležať a čakať, kedy sa ten hňup dostane pod neho.

Ostatní chlapi ležali rozložení po streche a čakali na skoky tých dvoch, Hneď potom sa mali presunúť na kraj strechy a zoskočiť aj oni. Plán bol, že po skoku sa v tieni okolo stojacich domov dostanú za široký a vysoký závej, odtiaľ do lesa, a cez neho sa vydajú k Barbore, kde si zoberú zbrane a pokúsia sa oslobodiť ženy a deti z telocvične. Hrozne chabý plán. Viac tušili, ako vedeli, že horda po podpálení stodoly vyvraždí telocvičňu, a keby sa aj so zbraňami od Barbory vrátili, našli by iba zhorenisko a kopec mŕtvol ich blízkych.  

No pre umlčanie vlastného svedomia im iný plán nenapadol.  

Teraz! Kývol Robo na Nicka, ktorý ho neustále sledoval a šúchal sa na streche tak, aby bol vždy nad strážcom. 

Áno, teraz je čas. Obaja ležali nad hliadkujúcimi mužmi, ktorí boli teraz mimo zorného poľa ďaších dvoch.

Teraz, prikývol Nick a obaja skočili. 

Len čo sa Nick odrazil od strechy začul výstrel. Strážca sa po ňom zvalil ako podťatý a Nick dopadol na jeho mŕtve telo.

V studenej telocvični sedeli na zadkoch mamy a deti si túlili k prsiam. Väčšina malých detí spala, no tie staršie sa vystrašenými očami ako stredy lekvárových koláčov dívali okolo seba a fňukali. Stačilo pár takých, čo plač neudržali, aby sa k nim pripojili aj ostatné deti, ktoré matky bezmocne tíšili.

Túlili sa k sebe, objímali sa a nečakali na nič, iba na hroznú smrť.

“Držte tam huby! Ticho!” Zareval niekto spoza dverí. “Lebo tam vpálim, a prvého čo uvidím rumádzgať podrežem od ucha k uchu.”

“Tichúčko, tichúčko.” Tíšili matky svoje deti a zalievali im svojimi horkými slzami jemné vlásky. “Tichúčko, neplačkaj, dobre bude, maminka je pri tebe.”

Utierali im slzy, soplíky, ktoré tiekli z nosa, kolísali ich v náručí, no nepomohlo nič. Deti stále fňukali, zo zimy, aj zo strachu matiek, ktorý svojimi srdiečkami vycítili. 

Začalo sa stmievať a úzke okná telocvične, ktoré mierili na sever už boli šedivé a hrôzostrašné. Nádej vraj zomiera posledná, no ženy už nijakú nemali. Iba aby to skončilo skoro a čo možno najmenej bolestne.

“Povedal som, aby ste boli ticho, vy malí sráči.” Zareval.

Dvere sa roškľabili, vstúpil ohromný chlapisko a načiahol  sa svojim pazúrom za najbližšie sediacou matkou, ktorá držala v náručí svojho dvojročného syna.

Iba vykríkla Nie! a pažba jej prerazila lebku. Zvalila sa nabok bez polovice tváre, ruky a nohy sa jej roztiahli po podlahe, kúsky mozgu zašpinili zodraté parkety. Ostatné matky skuvíňajúc iba zabárali tváre do detských vláskov, a tie ziapali v hroznom strachu nechápajúce realitu. Dvojročného syna, ktorého matke vytrhol zlosyn z náručia, chytil jednou rukou za členky, rozohnal sa a jediným úderom do podlahy mu rozbil hlavu na kašu.

“Tak,” odhodil bezvládne telíčko pod rebriny. “Bude tu už ticho? Poď sem ty.” Uchytil za lakeť dvanásťročnú Eriku, sirotu, ktorá neschopná pohybu stála pomočená pri dverách s očami vytreštenými na krvavý kus tela hodeného pod rebrinami. Mali sa ostatné matky postaviť na jej obranu? Nie, v takýchto chvíľach u väčšiny ľudí vypína racionálne uvažovanie a zapína sa iba obyčajný a niekedy krutý pud sebazáchovy. Mať život aspoň o niekoľko minút dlhšie. To je svetlo na konci tunela, to je tá žiariaca hviezda, na ktorú sa teraz upäla všetka pozornosť kvičiacich a skuvíňajúcich nebohých žien sediacich na studenej podlahe tichej telocvične. Možno by mali viac šancí, ak by sa ako jedna postavili a rozbehli sa do dverí. Možno by ich niekoľko zastrelili ale veľa by sa cez nich dostalo. No, ktorá pôjde prvá?  Žiadna sa nenašla. 

Dvere sa s hrmotom zabuchli a Erika stála zrazu opretá bruchom o parapet. Cítila, ako jej to zviera surovou rukou sťahuje pančušky a nohavičky, cítila ako jej nadvihuje sukňu, studený tvrdý kôl sa jej oprel o stehno a hrdlo jej stískala pevná ruka. Počula smiech ostatných a dohadovanie, kto pôjde ako druhý.

Zrazu zaznel výstrel a po ňom štekanie automatických zbraní. Násilník držiac dievča opreté o parapet sa na moment prekvapene zahľadel cez špinavé, prasknuté sklo veľkého okna, len na potrebný čas, aby mu druhý Barborin výstrel odtrhol hlavu a zanechal iba krk, z ktorého tryskala krv ako z prasknutého potrubia.