Orechov Dvor IV.

 LUCIA

Lucia pocítila v rozkroku jeho prsty. Ešte spala, no ten dotyk ju zobudil. Najprv sledovala, ako sa jej pokúša oddeliť zlepené pysky a tretím prstom sa snaží dostať dovnútra. Nemala chuť a nebola pripravená, a ani sa jej nechcelo. Najprv stisla k sebe stehná, mal to byť preňho jasný signál, že nechce pokračovať. Lenže jeho ruka neodchádzala, neodplazila sa preč, iba tam zostala zacviknutá. Keď poľavila, aby si ju mohol stiahnuť, ešte energickejšie vyrazil prstom vpred, a tak znova zasekla a ešte aj zamrnčala niečo, čo vyznelo ako „Nie.“

„Aléééé,“ počula jeho odpoveď zachrípnutým hlasom. 

„Nechcem,“ odvetila.

„Prečo?“ 

„Som unavená,“ odvetila a zahanbila sa. Prečo klame?

„No tááák, veď si doteraz spala. Nemusíš sa ani pohnúť, len si pekne lež, odpočívaj a ja sa o všetko postarám.“

To áno, bože, bol skvelý milenec. O to to bude ťažšie, ale ona nie je závislá na sexe tak, aby zahodila za hlavu všetky negatíva.

„Nie, a idem dolu,“ povedala, zošuchla sa z postele, hodila na seba krátke nohavice, rozťahané biele bavlnené tielko a rýchlym krokom zbehla po schodoch. Počula iba jeho nahnevané vzdychy.

„Urobím si to sám!“ zakričal namosúrene z postele, jeho hlas dobehol Luciu na schodoch a buchnátoval ju po chrbte.

Stála pri kuchynskej linke plnej neumytého riadu. Jasné, Peter sa na to zas vykašľal.

„Hej, Peter a Lucia,“ prehodil niekedy žartom na drobné výčitky v Luciinom hlase.

„Myslíš, že na vzťah stačí, aby sme boli románovými postavami?“ spýtala sa vtedy zlostne a on sa iba smial. Keby niekomu povedala, že plný drez je dôvod na rozchod, zrejme by ju pokladali za blázna, no ten drez bola iba špička ľadovca.

Petra spoznala asi pred dvoma rokmi a sama netušila, že láska, taká tá planúca, môže byť taká slepá, hluchá a hlavne dlhá. Že je to pre ňu nevhodný partner, zbadala veľmi skoro, lenže ona si myslela, že ho dokáže zmeniť. Úplne zabudla na starú pravdu, ktorá hovorí, že muž dúfa, že sa žena vo vzťahu nezmení, ale ona sa zmení a žena dúfa, že muž sa vo vzťahu zmení, ale on sa nezmení. No čo, chyby ľudia robia. Hlavne, aby si ju skoro uvedomila a napravila. Preto bolo pre ňu neuveriteľné, že to trvalo skoro dva roky. Možno to bolo tým, že Peter je naozaj veľmi dobrý v posteli a skutočne má svoje svetlé chvíľky. Neraz ju príjemne prekvapil, keď to nečakala a kúpil niečo pekné, alebo ju len tak pozval na večeru. Akosi si nechcela pripustiť, že zakaždým platila ona. 

„Musím si pripomenúť to, čím ma serie, keď zíde dolu, lebo mu to nikdy nepoviem. Bože, kde ja nájdem takého vtáka?“ najprv sa hrešila, no potom sa zasmiala.

„Takých vtákov je, koľko chcem.“ Povedala si to nahlas, pokiaľ napúšťala vodu do varnej kanvice. Peter za ňou dolu neschádzal, zrejme splnil svoju vyhrážku a naozaj si to robí sám. V začiatku vzťahu ho pri tom rada pozorovala, teraz sa jej tá predstava hnusila. Je to akoby ju mal iba na sex. Keď mal chuť, bol niekedy trošku násilný.  Chytil ju za lakeť alebo za rameno a ťahal ju do postele, alebo si ju prudkým pohybom otočil, oprel o drez a snažil sa jej roztiahnuť nohy. Ak rázne odmietla, prestal. Možno preto, že nebol skutočný násilník alebo preto, že vedel, že v stolíku má pištoľ model K100. 

Pamätá si, ako sa s ním stretla prvýkrát. Bol svedkom lúpežného prepadnutia a už vtedy ho policajná zbraň zaujala možno viac ako ona. Pozeral na ňu so zvláštnou zmesou túžby a obavy. Potom uprel zrak na jej tvár a Luciou prešiel elektrický výboj. Tie jeho uhrančivé oči, pohodlné držanie tela sediaceho na stoličke. Spísali výpoveď a pozval ju na drink. Súhlasila tým, že mu oznámila, kedy končí.

No už po niekoľkých týždňoch by si najradšej obúchala hlavu o stenu. Peter bol hlupák. Taký, akých sú stovky. Mačo, ktorý nikdy nevedel, ako má reagovať na jej podnety. Zahľadený do seba, do svojho dokonalého „ach, Bože“ tela, predvádzajúci svoje umenie baliť ženy. Samozrejme, že bol úspešný, no na viac sa nezmohol. Taktika zvodcu nemôže byť dostatočným pojivom vo vzťahu a to ani vtedy nie, ak je cieľom zvodov ona sama. Čo sa Petrovi nedalo uprieť, bola vernosť. Tá bola v tomto prípade ale skôr na oštaru ako výhodou. Keby jej bol neverný, mala by to ľahšie. On ju však miloval a na ostatné ženy hľadel so slabo predstieraným záujmom a to aj vtedy, keď ho zoznamovala so svojimi priateľkami. Aj vtedy iba letmo zavadil o tvár cudzinky a znova upriamil celú svoju pozornosť na ňu. Ideálny partner, keby sa s ním dalo zhovárať. No bol hlúpy. Taký hlúpy, že jej to začalo vadiť už po niekoľkých týždňoch.

 

„Ako z toho von?“ spytovala sa samej seba. Stačí predsa povedať, že ho už nemiluje. No, čo keď sa spýta na dôvod? Má to len tak zahrať, že proste to vyprchalo a on ju už ani nepriťahuje? Lenže Peter ju stále priťahoval, život s ním si však nevedela predstaviť. 

Čo keď mu povie, že môžu zostať priatelia s výhodami? Zobral by to? Určite nie. Nebol z tých. On chcel partnerku a keď si Lucia spomenula, ako na ňu zbožne hľadí, určite by nesúhlasil.

„Bože, to je tak ťažké,“ povedala si. 

Voda v kanvici zovrela. 

„Chceš aj ty kávu alebo chceš čaj?“ zakričala do schodov.

Pár sekúnd bolo ticho, no nakoniec zavolal, že si dá radšej čaj. 

Vedela aký. Miloval čaj, ktorý ona nenávidela. Prieduškový. Bola si vedomá jeho liečivej sily, ale jeho chuť ju vždy napínala.

Vybrala zo skrinky vrecúško čaju, vložila ho do hrnčeka a zaliala pariacou sa vodou. Potom nasypala zomletú kávu do svojej šálky, červenej s emblémom policajného zboru a zaliala aj tú. Vzdychla. Dnes mu to povie. Dnes, keď zíde dolu tými schodmi, mu to povie. Čo mu ale povie? Že je hlupák? Že sex s ním je vynikajúci, že vždy po ňom ju obleje slastný pocit, že jej bude bez jeho šikovného jazyka a pevného údu smutno, ale že je hlúpy a nedá sa s ním o ničom hovoriť a jeho trápne vtipy sú dôvodom, prečo sa rozchádzajú? Že jej vadí jeho infantilné správanie na stretnutiach s priateľmi? Nie, to asi nie. Jednoducho zostane pri tom, čo cítila. Nemiluje ho. Proste ho nemiluje.

„Nemilujem ťa.“ 

Ešte mal v očiach karpiny, keď zostúpil z posledného schodu, v trenírkach a čiernom ufúľanom tielku škriabajúc sa ľavou rukou na zadku s naširoko roztvorenými ústami pri hlasnom zívaní. Po jej vete zostal ako bronzová socha, alebo ako tie živé, ktoré sa vám predvádzajú vo veľkých európskych mestách. Ešte aj ústa nechal otvorené. Chvíľu na ňu hľadel, v očiach zmätok, no ten sa za pár stotín sekúnd vytratil a rozliala sa v nich veselosť.

„Čo nacvičuješ?“ spýtal sa a pokračoval v pohybe, v ktorom pred chvíľou ustrnul. „Divadlo?“ 

Podišiel k nej, dal jej pusu na líce a zostal pred ňou stáť, akoby nevedel, čo by ešte mal spraviť.

Opretá o linku, za chrbtom dve pariace sa šálky, z ktorých z jednej voňal čaj a z druhej káva, naňho uprene hľadela. Neuhýbala mu očami, a čím táto bizarná situácia trvala dlhšie, tým tvrdší bol jej pohľad. Slnečný jas presvetľoval obývaciu izbu spojenú s kuchyňou a lúče svetla sa odrážali od sklenej výplne jedálenského stola. Kúsok ďalej bola pohodlná rozťahovacia sedačka, svedkyňa ich pohodového vylihovania, sedenia, ale aj divokej vášne. SMART televízor stojaci na malom stolčeku bol vypnutý a Lucia videla na obrazovke odraz Petrovho chrbta.

„Nič nenacvičujem,“ odvetila ticho.

Zostal ako prikovaný a Lucia ho chápala. Z dôvodov, ktoré jej teraz neboli zrejmé, mu nikdy ani len nenaznačila, čo ju na ňom štve. Niekedy, samozrejme, povedala, aby sa nesprával tak detinsky, alebo aby sa tak nevyškieral, či aby bol chvíľu vážny. Nikdy mu ani len slovkom nenaznačila, že jej nestačí na intelektuálne diskusie, ktoré tak potrebovala, ani si nikdy nesťažovala, že v momente, ako začala hovoriť o svojej práci, iba hlučne namosúrene vzdychol, presunul sa na sedačku, zapol televízor a playko. A to jej nesmierne prekážalo. No keď vzdychol, ona iba stíchla, namiesto toho, aby mu povedala, že sa chce rozprávať. Keby aspoň počúval. 

„Čo sa deje?“ spýtal sa.

„Čo by sa dialo? Už ťa nemilujem,“ odvetila, otočila sa od neho, zobrala do rúk šálku s kávou a chcela sa presunúť na sedačku.

„To akože len tak,“ viac skonštatoval, ako by sa pýtal.

„Nie len tak.“ Chcela urobiť krok, no Peter ju chytil za lakeť, až skoro vyliala kávu.

Natočila sa späť tvárou k nemu, teraz stáli obaja k linke bokom. V kútiku oka videla slnkom zaliatu jarnú záhradu so starou hruškou, ktorú tam zasadil Petrov dedo. Volali ju kožovka, pretože mala veľmi tvrdú šupu. Dala sa, samozrejme, jesť a požuť, no v prípade tejto odrody bolo oveľa lepšie, keď trochu počkala, aby plod dozrel, alebo skôr prezrel. Vtedy bola dužina taká šťavnatá, že po zahryznutí tiekla dolu bradou lepkavá, hustá, ale nesmierne sladká šťava. Milovala tie hrušky. Vzápätí si uvedomila, že z nej už asi nebude jesť. Dom aj s 12-árovým pozemkom bol Petrovým dedičstvom po rodičoch. Otec zomrel už dávno. Obsluhoval tie vysoké žeriavy, keď sa zrazu prihnal búrlivý vietor a aj keď zareagoval na jakot stavbyvedúceho, ktorý sa valil z vysielačky a hneď všetko povypínal, stačil iba vyliezť z kabíny a zliezť štyri stupienky oceľového rebríka, aby sa žeriav v prudkom vetre naklonil asi o 10 stupňov, moment tak zostal a potom sa s rachotom a kvílením skrúcajúceho sa kovu začal rútiť k zemi. Bol viac ako krátkodobý zázrak, že Petrov otec ešte v sanitke komunikoval. Zrejme Boh chcel, aby mohol poslať posledné pozdravy svojej milovanej rodine, čo aj naplno využil. A tak Peter vedel, že ho otec miluje a navždy milovať bude. Zomrel tesne po tom, čo ho preložili z nosidiel auta na nosidlá traumy v okresnej nemocnici, ktorému kolieska škrípali tak, že by zobudili aj mŕtveho. Ale určite nie každého, pretože Petrovmu otcovi nepomohli. Saniťáci si zrejme tiež vydýchli, že tento zrelý, mocný chlap, ktorého mali problém dvaja zo zeme zdvihnúť, bol natoľko slušný, že skonal mimo sanitky. Inak by museli previesť potrebné procedúry, z ktorých nikdy neboli nadšení.

Tak Petrov otec skonal a rok na to šla za ním aj matka, ktorá si v deň pohrebu manžela nahmatala hrčku na prsníku. 

Lucia si uvedomila, že ak bude trvať na vete, ktorou privítala Petra schádzajúceho zo schodov a škriabajúceho sa na zadku, že vlastne nebude mať kde bývať a už ani z tej hrušky-kožovky neochutná. Jedine, že by jej Peter na jeseň vždy priniesol za košík. V duchu sa usmiala pri predstave, ako jej ohrdnutý milenec, ktorého pustila k vode bez predchádzajúcich upozornení, s úsmevom na tvári a slnečným jasom odrážajúcim sa mu od jeho gaštanových vlasov podáva prútený košík so šťavnatými prezretými hruškami. 

Peter ju teda držal za lakeť, ona v ruke zohnutej v lakti držala svoju kávu v tom červenom hrnčeku s emblémom policajného zboru a ticho, ale pevne mu hľadela do očí. Nebála sa ho, ako som už spomenul, Peter nebol násilník, pretože to nemal v povahe a nie preto, že zbraň K100, ktorú Lucia držala napriek zákonom iba v nočnom stolíku, by mu naháňala strach. Teda strach mu naháňala, vždy na ňu vyčítavo hľadel, keď si ju do stolíka ukladala, ale nie preto, že by sa bál, že ho niekedy Lucia naňho použije. Veď ani nebolo prečo.

„Akože nielen tak?“ povedal jej do očí.

„Najprv mi pusti lakeť.“ Chcela získať aspoň pár sekúnd času navyše. Tá veta z nej vypadla úplne znenazdajky, keď ho videla, ako sa k nej z tých schodov blíži. V hlave jej hučala, a tak ju proste iba hodila na jazyk a z neho ju šmarila ako z odrazového mostíka do tváre prebudenému a vyhonenému mladíkovi. 

„Dobre.“ Pustil jej ruku. „A čo teraz? Už som ťa pustil, povieš mi aj niečo viac?“

„Poviem,“ odvetila, ale ani len netušila čo.

„Čo?“ spýtal sa jej.

„Poďme si sadnúť.“ Prešla k sedačke s voňajúcou kávou v ruke a usadila sa na svoje miesto. Zrejme to jej  miesto už dlho nebude.

Nasledoval ju ako mopslík.

„Tak teda, počúvam,“ povedal, keď sa posadil k nej, a to Luciu prekvapilo. Čakala nejaký výbuch, alebo nejaký emočný prepad. Z toho, ako sa k nej správal, z toho, ako ju obdivoval, ako si žiadnu inú ženu nevšímal, ako na nej visel ako bielizeň na šnúre, si myslela, že ho to zraní tak, že vzhľadom k svojej hlúposti prepadne emóciám. Otázku na dôvod teda naozaj nečakala.

„Už ťa nemilujem,“ povedala a cítila, ako sa jej jazyk prilepil na podnebie. Až to cmuklo.

„Prečo?“ spýtal sa a visel jej na perách.

„Čo prečo? Na lásku sú nejaké dôvody?“

Neprehovoril, ruky mal prázdne, položené na stehnách, šálka s jeho čajom zostala stáť na kuchynskej linke presne tam, kde ju Lucia nechala.

Iba na ňu uprene hľadel a ona si pomyslela, že mu jej veta behá zbesilo v jeho hlave a zúfalo hľadá mozog. Nevdojak sa usmiala.

„Je to smiešne?“ spýtal sa namosúrene.

„Nie,“ zahanbila sa.

„Tak prečo sa smeješ?“

„Nesmejem sa, usmiala som sa.“

„Tak prečo?“

„Iba mi niečo napadlo.“ Rozmýšľala, komu by pomohlo, keby to prezradila.

„Hovoríš, že ma nemiluješ, ale ešte ti aj napadne niečo, na čom sa usmeješ. To sa mi zdá čudné.“

„Áno, je to čudné,“ musela priznať.

„Tak prečo ma už nemiluješ? Doteraz si ma milovala?“

„Nie,“ odvetila a jazyk sa jej konečne odlepil od podnebia, do úst sa jej vrátili sliny a ona pocítila istotu. „Milovala som ťa snáď pár týždňov, možno mesiacov a potom som ti to už len nedokázala povedať.“

„Dva roky?“ spýtal sa začudovane.

Prikývla. O božskom sexe sa nechcela zmieniť. 

„Dva roky si mi to nedokázala povedať? A čo ten sex?“

Bác, spomenul ho on.

„Sex je super. Bol a teda aj je. Ale, Peter, to predsa nestačí. Veď sám musíš uznať, že to nestačí.“

„A čo tie naše výlety, stretnutia, rozhovory...?“

„Rozhovory?“ vôbec neplánovala s touto témou začínať, nechcela ho raniť a naozaj nemala záujem hovoriť o jeho schopnosti konverzovať.

„Áno, rozhovory.“

„Rozhovory...  A o čom rozhovory? O čom sme sa zhovárali?“

„No, o všeličom.“

„Peter, ja ťa jednoducho nemilujem.“

„Ja to nechápem,“ vzdychol.

´Ja áno,´ pomyslela si, ale nahlas povedala: „Tu nie je čo chápať, proste to odišlo.“

„Máš iného?“ 

Koľko prešlo. Minúta? Päť? Prečo to tým chlapov napadne vždy ako prvé?

„Nemám.“

Teraz sa určite spýta ´tak teda prečo?´ a ona mu už nebude mať silu odpovedať.

„Tak teda prečo?“ spýtal sa.

Nenástojil, aby odišla hneď, lenže ona to chcela. Rodičovský domček v dedine blízko okresného mesta bol pre ňu stále otvorený. Luciini rodičia ešte obaja žili a bývali v tom malom domčeku so 6-árovou záhradkou, ale jej sestra Romana už dávno nie. Odišla iba na vysokoškolské štúdiá do Holandska a už sa nevrátila. Teda, niežeby nechodila na návštevy, to jasné, že áno, ale profesor dejín maľby, áno aj také existuje, ju očaril hneď v prvom semestri. Bol starý, zámožný a bez rodiny. 

„Ja si nájdem chlapca, ktorý ma bude milovať a ktorého budem milovať ja. Bude vysoký, krásny, počerný a bude mať silné a veľké ruky.“ Ticho so zasneným výrazom v očiach sediac v pyžame na posteli v tureckom sede a s vankúšom na stehnách šeptala Lucia ako 13-ročná do dlane len tak, aby ju sestra počula. 

„Pche, to ja si zoberiem starého chrena nad hrobom, poriadne bohatého, najlepšie takého, čo nemá inú rodinu, aby som všetko dedila po ňom.“

„Fuj,“ rozhorčovala sa Lucia na svoju o 4 roky staršiu sestru, „úplne bez lásky?“

„Čoby bez lásky, s láskou. Iba musí byť nad hrobom, bohatý a bez rodiny.“

„To si ako môžeš vyberať, keď hovoríš, že to bude láska?“ spýtala sa začudovane.

„Normálne, budem milovať starého bohatého hňupa bez rodiny.“

„To sa dá?“ spýtala sa s rozšírenými očami.

Dá sa to. To videla na svadbe, ktorú jej rodičia usporiadali doma, pretože taká je tradícia. Svadba sa koná u rodičov nevesty. Romana sa k starému mužovi tisla, akoby do neho chcela vstúpiť. Takto teda. Sestra Romana žila v Holandsku a sem-tam navštívila rodičovský dom aj s tým starnúcim profesorom navlečeným do sivého obleku so štrikovanou vestou, s ktorým sa ich otec nedokázal normálne pozhovárať. Je pre rodiča ťažké, aj keď nie úplne nezvládnuteľné, keď sa má zhovárať s mužom svojej dcéry, ktorý je starší, ako on sám.

Lucia síce mala od rodičovského domu kľúče, ale keďže sa plánovala nasťahovať na dlhšiu dobu, ktorú ešte nevedela presne špecifikovať, pokladala za slušné, aby zazvonila a nevtrhla tam aj s kufrom ako nejaký vojak.

Otec jej prišiel otvoriť a ako to už býva, neodpustil si sarkastickú poznámku.

„To si s tým blbom vydržala až doteraz? No, všetka česť.“ Prehodil, keď jej otvoril dvere, zbadal cestovnú tašku a utrápený výraz v očiach.

Nič neodvetila, iba ťažko vzdychla a pretlačila sa vedľa otca dnu. Mama ju pohladila po vlasoch, ktoré ako dieťa nenávidela. Jej otec vyzeral ako chlap v írskych filmoch. Ryšavý ako líška, pehavý, akoby sa opaľoval cez sito, vysoký a mohutný. A ona po ňom zdedila skoro všetko. Hrdzavé vlasy jej splývali na plecia, zelené oči jej svietili ako dva reflektory, bola vyššia ako telegrafný stĺp a ruky sa jej vždy zdali o niečo väčšie, aké mala jej staršia sestra, ktorá zas všetku krásu zdedila po mame. Nenávidela sa. Teda, nenávidela sa ako dieťa. Keď dospela, spoznala, že ženy s ohnivými vlasmi nejako viac mužom učarujú a keď videla film, kde zaznelo „Kto neměl zrzavó, neví, co je láska“, bolo jednoduchšie svoj zovňajšok prijať.

Odísť od Petra a nasťahovať sa do rodičovského domu nebol nejaký problém, horšie to bolo so zmenou pôsobenia v policajnom zbore. Z tímu vyšetrovateľov bratislavskej kriminálky, kde bolo stále čo robiť, sa dostala do uspatého okresného mesta, aj to len preto, že jej bratislavský šéf ju tajne miloval. Mal doma ženu a štyri deti, ale vždy hovoril, že srdce je čarodejné, pretože dokáže milovať aj celý svet. Koniec-koncov aj vták dokáže vojsť do každej dierky, no nie? Teda, na to uspôsobenej. Keďže ju tajne miloval, teda nie až tak tajne, vytočil niekoľko čísiel na mobilnom telefóne, a Lucia mala dvere na tej uspatej okresnej kriminálke otvorené.

Dostala šéfa, ktorý ju tajne miloval, mal ženu a dve deti a hovoril, že srdce je čarodejné preto, že dokáže milovať celý svet.

Chlapi sú hrozne neoriginálni, hlavne tí ženatí s deťmi.

Kolegov si príliš nevšímala, neboli jej krvnej skupiny. Nieže by to boli nejakí nesympaťáci alebo nejakí podlízavci, či nejakí lenivci, alebo kriváci. Dvaja muži a jedna žena sa k nej hneď od začiatku začali správať priateľsky. Akože, „poď si niekam sadnúť“, „poď si niekam vypiť“, „poď si niečo zajesť“. Trocha jej vadilo, že je to väčšinou počas pracovného času, ale ako to v takých prípadoch býva, rýchlo si na tie reči zvykla a zvykli si aj oni, že ju zbytočne volajú, pretože ona proste nikam nechodila.

Ťažkých zločinov v tomto uspatom okrese nebolo veľa, minulý rok sa uskutočnilo 6 vrážd, všetko spáchané rodinným príslušníkom obete, zopár desiatok ozbrojených lúpeží a tisícka krádeží. Na ostatné trestné činy už boli iné oddelenia. Práce nebolo nad hlavu, ale tak nejak primerane, kolegovia boli pohodoví, teda, keď si už zvykli, že Lucia nie je príliš spoločenská, šéf normálny, síce zaľúbený, ale nie otravný. Vlastne si po polroku tak zvykla, že začala Petrovi blahorečiť, že je taký vôl. Na otázku, prečo nezostala v Bratislave, si nikdy neodpovedala, nepokladala to za potrebné. Nejako jej to ospalé mesto začalo vyhovovať. Aj tí kolegovia.

Sedeli všetci za svojimi stolmi, zabávali sa tak ako vždy, keď nemali príliš práce. Niekto surfoval na sociálnych sieťach, niekto zas telefonoval so svojimi najbližšími, Lucia písala básne. Bola to jej záľuba odmalička. Gitara a vlastné piesne. 

„Máme tu vraždu.“ Dvere kancelárie šéfa sa s hrmotom otvorili a slová prednesené do ich drobnej kancelárie sa odrážali od podlahy a stropu a mizli vo vertikálnych žalúziách.

Orechov dvor III

 VINCO

Vincent Minco celé svoje detstvo preklínal svojich rodičov za krstné meno, ktoré mu dali. Neskôr sa mu celkom to “Vinco Minco” začalo páčiť a ešte neskôr to videl ako svoju výhodu. Deti v škole sa mu síce smiali, no keď jeho životná cesta šla ďalej, zistil, že si zas jeho meno celkom dobre ostatní pamätajú a rýmovanie sa zrazu stalo výhodou. Tak už bol Vinco Minco, a málokto zabudol.

Slobodný starý mládenec kúsok pred päťdesiatkou býval sám, v malom dome na Orechovom dvore, ďalej od kostola, ale bližšie ku krčme, kam aj tak chodil iba zriedkavo a ak už aj, tak nerád. Jeho meno si síce dedinčania pamätali, ale jeho samého moc nemuseli. Bol to odjakživa prisťahovalec, taký nespoločenský, taký tichý, taký mĺkvy, od každého bočil. Stále smutný, stále zadumaný, stále do zeme hľadiaci a nereagujúci na pozvania “na jeden” od výčapného pultu. Postupne tie výzvy prestali a jemu už ani nechýbali. Nechýbali ani štamgastom, pretože… Proste nechýbali. Načo by som pátral prečo? Chodil stále v tmavom obleku neurčitej farby so starou čiernou kravatou zaviazanou ledabolo na čudný uzol pod prvým, neustále rozopnutým gombíkom bledej košele. Tvár mal zarastenú strniskom, ktoré určite potrebovalo viac času na udržiavanie, ako prosté holenie do hladka. Vačky pod bledomodrými očami mu viseli a z jeho tváre akoby nikdy neustupoval zdrvený výraz. Ideálny hrobár, povedali by ste si, a trafili by ste. V dedine zastával túto funkciu už skoro dvadsať rokov, no stále sa nezbavil nálepky prišelca. Jeho otec bol profesionálny vojak, ktorý zomrel pri mimoriadnej udalosti v kasárňach (zastrelil sa služobnou zbraňou, nik nevie prečo) a jeho matka odišla za manželom pár rokov potom (obesila sa v kôlni, nik nevie prečo), keď Vincovi na torte 30 sviečok horelo. A tak ich sfúkol a šiel mamu z povrazu zvesiť. Keď ju chceli pochovať, zistili, že starý hrobár sa uchlastal k smrti, a tak si Vinco mamin hrob sám vykopal a lopata a krompáč mu už v ruke zostali. 

“Čo ty budeš chodiť na týždňovky do rachoty?” spýtal sa ho starosta Orechovho dvora na kare, keď spolu s farárom, starostom a zopár chlapmi a ženami, ktorí zacítili možnosť zadarmo sa najesť a napiť, sedeli okolo jedného stola prestretého bielym obrusom a olizovali morčacie kosti dosucha. 

Vinco Minco chodil v nedeľu večer do 135 km vzdialeného mesta do strojárskej fabriky, kde sa staral o správny chod strojov. Nastavoval ich, keď nerobili tak, ako mali, a robil aj takého údržbára. Majster si ho cenil, no keďže Vinco bol slobodný a bezdetný a navyše bývajúci na slobodárni, často ho využíval, až si Vinco pomyslel, že by to nazval zneužívaním. Vracal sa v piatok večer a väčšinu víkendu sa zdržiaval buď vo vnútri domu, alebo robil drobné práce na dvore a s  nikým moc sa nestýkal. 

“Vyser sa na rachotu, pozri, ako si pekne hrob mame vykopal, truhla tam vkĺzla ako...” Nedopovedal, iba rukou naznačil, akoby niečo niekam vsúval a pri tom zahvízdal. Zrejme to pokladal za vtipné, lebo sa tlmene zasmial. Vinco ho prebodol pohľadom, akože mu chce pripomenúť, že práve pochoval mamu, ale starosta sa škľabil naďalej mysliac si, že železo je treba kuť, kým je horúce.

Vincom najprv prešla vlna odporu a hnusu a najradšej by bol starostovi jednu vypálil po tej tlstej červenej žgrani a napľul mu do jeho zakalených modrých vodnatých očí. Výraz tváre starostu bol taký nevinný, že v ňom Vinco na chvíľu videl idiota, pretože iba idiot by prijal funkciu starostu v tejto diere.

“Vinco, no tak, nebuď kokot, pozri, plat je dobrý, náš hrobár umrel, máme voľné miesto, budeš obecný zamestnanec, a kým nevyvedeš voláku pičovinu, nemáš sa čo báť, že robotu stratíš. Mreť sa bude furt, no šak?” obzrel sa po ostatných sediacich, ťažko ich nazvať smútiacimi, a potom silno buchol Vinca do ramena.

“No, čo? Nesteš ostať doma? Čo sa budeš furt autobusmi terigať. Pozri, veď kolkorázy kopeš hrob? Málo a mimo kopania je to len hrabanie lístia, čo zo stromov popadá a voláke ešte službičky farárovi móžeš robiť. Robota jak lusk za pevný plat. A ešte musíš galganov z cmitera vyháňať, ale to už je nič. No, tak čo?” neprestával do Vinca dorážať, až ten nakoniec prikývol.

“No vidíš, vedel som to,” zarehotal sa starosta, vypil na dúšok horčičák plný bieleho vína a začal Vinca okolo pliec oblábať a buchnátovať.

“Vedel som to, vedel som to.”

A tak sa z Vinca stal obecný hrobár. Robota to nebola ťažká, bolo to tak, ako starosta hovoril, iba musel ešte voľajaké povinnosti plniť, ako napríklad smutno stáť vedľa truhly vystavenej na katafalku, kým farár pohrebné piesne spieval a príbuzní mŕtveho tam plakali ostošesť.

Niekedy svoje rozhodnutie ľutoval. Napríklad keď susedovie štvorročného chlapca pochovávali. Ten umrel tou najbizarnejšou smrťou, akú si možno, aj na Orechovom dvore, predstaviť. Na spodku dediny, tak v kríkoch schovaná, bola stará vyschnutá studňa, ku ktorej už nik nechodil, iba túlavé psy a mačky si chodili dieru obzerať. Voľakedy dávno ju takou drevenou doskou prikryli, aby tam nik nespadol, ale keďže tam prestali Orechovčania úplne chodiť, dosku nahlodal zub času, prehnila a pomaly, ale isto, sa rozpadávala. Psy tam chodili furt kríky ošťávať, až tam jeden taký veľký spadol. Dlho tam ležal, potkany mu mäso obhrýzli, až z neho kosti trčali do tmavého vzduchu. V jeden deň sa tam šli deti pozrieť na tú psiu mŕtvolu, z ktorej rebrové kosti trčali a lebka sa tmavo ligotala, keď tam zasvietilo slnko a medzi šarvancami aj ten susedovie chlapec. Na nožkách ledva prepletal, no so svojím 12-ročným bratrancom sa cítil bezpečne. Ale keď dáte deti deťom strážiť, nie vždy sa to musí skončiť šťastne. Ani teraz nie. Samozrejme, že bratranec chlapča spustil z očí, ten sa naklonil nad kraj studne viac, ako dovoľovala fyzika, a už sa rútil dolu. Kosti mŕtveho psa ho prepichli na toľkých miestach, že chlapec dodýchal skôr, ako jeho bratranec stihol dospelých privolať. Vincovi nebolo všetko jedno, keď sa na telíčko v malej truhle díval, nuž ale aj to patrí k životu.

A Vinco mal psa. Takého orecha, zo všetkých typov a druhov pomiešaného, teda okrem bišóna. Ten v ňom nemal ani kvapku krvi. Zrejme. Bol to taký ani vysoký, ani nízky, ani mohutný, ani tenký, ani nervózny, ani pokojný pes, ktorý štekal, len keď  bolo treba. Väčšinou nebolo. Ako je však u orechov zvykom, bol celkom rozumný a často sa bez vôdzky s Vincom po lese prechádzal a ani raz mu neušiel. Vinco by bol veľmi smutný, keby sa tak stalo, nejako k sebe priľnuli. V ten piatkový jesenný podvečer sa tiež tak prechádzali, Vinco palicou lístie prehŕňal, len tak, lebo huby nezbieral ani nejedol. Aj mu hovorili: “Vinco, aspoň ich zbieraj, predať môžeš.” Ale Vinco len záporne pokrútil hlavou, že šak načo by to robil, keď má dobrý hrobársky plat a míňať nemá na koho. Ženy sa mu síce do postele netlačili, ale nemal o ne ani núdzu. Sem-tam nejakú stiahol do svojho brloha, uspokojil seba aj ju a pekne-krásne ju vyprevadil cez dvere. Väčšinou sa nebránili, lebo boli vydaté. Jedna vdovica sa mu tam raz chcela nasťahovať, no Vinco vymenil zámku a keď po troch hodinách sedenia na podstienku vdovica pochopila, že je to asi zbytočné, tak sa zas zdvihla a šla domov. Medzitým Vinco stál za plotom, schovaný v kríku bazy a modlil sa, aby už čím skôr vypadla, lebo mu črevá skrúcalo. Vdovica si to pre seba nenechala, a tak z pomsty bola služba, lebo Vincovi sa už žiadna odvtedy netlačila. Posteľ mu však zahrievali, asi tak dvakrát do mesiaca. Vedeli o sebe a zrejme im to nevadilo, lebo vraj mal Vinco vtáka dlhého ako kôl do vinohradu, že až mandle podvihoval a zahnutého ako banán, ktorý sa do všetkých zákutí dostal, čo síce žiadna zo žien nahlas nepotvrdila, ale medzi sebou si to iste ticho šuškali na drevených studených laviciach kostola počas omše, ktorú slúžil farárko s konskou nohou.

Tak si teraz vykračuje so psom po tom tichom jesennom lese, keď tu zrazu Beny odbehol (také meno tomu oriešku dal) a stratil sa v kroví. Keď naňho Vinco zapískal, dlho sa neukazoval a keď už k Vincovi dobehol, o nohu sa mu oprel a divoko kýval chvostom, všimol si Vinco Benyho krvavú papuľu.

“Čo si zas rozhrýzol, ty chmulko?” spýtal sa ho a chcel mu tú krv z tlamy utrieť, no pes sa zas rozbehol a zmizol v kroví. Vinco ho zas zavolal, pes zas dobehol, obtrel sa mu o nohu a zas odbehol.

“Tak teda idem kuknúť,” zakričal Vinco za psom, ten mu asi rozumel, lebo tam hlboko v kroví sa rozkňučal.

Vinco sa zhrbil, vošiel pod konáre divej ruže hromžiac, ako mu ostne trhajú vlnu z kabátca a v tom šere, kde svetlo zoslabovali ešte aj vetvičky so zopár lístkami, ktoré ešte nechceli jeseňou odpadnúť, videl na zemi telo ležiace na chrbte, hlavu s čiernym ťažkým vrkočom večernou rosou nasiaknutým a cez jedno oko prehodeným. Ruky pri tele pohodené, ako drevná guľatina, nahé nohy iba v topánkach spôsobne k sebe pritisnuté. Hluchá Judita hľadela otvoreným mŕtvym okom do spleti konárikov divej ruže a keď sa nad ňu Vinco naklonil, ani nemrkla. 

Vinco pozoroval, ako sa okolo neho motajú policajti a nejaké iné, do bielych mundúrov navlečené postavičky, slová si medzi sebou prehadzujúc ako lopatami piesok.

“Len som hu tu takto našiel...” Bľabotal krásnej ryšani, oblečenej v civile, do telefónu, ktorý mu natrčila až tesne k ústam, lebo Vinco v šoku nedokázal hovoriť nahlas. Potom sa ho spýtali, či je treba ho domov odviezť, na čo Vinco Minco iba ticho záporne pokýval hlavou, že však domov dôjde, má to len na skok. A že či ho môžu požiadať, aby sa na predvolanie dostavil k svedeckej výpovedi. Na čo Vinco iba ticho prikývol nechápajúc, čo by tak od neho ešte mohli chcieť. Chvíľu sa ešte díval na horúčkovitú prácu bielomundúrnikov a potom zavolal na Benyho a vydal sa ťažkou chôdzou späť domov.

Bolo to iba dva dni po tom, čo starý Hutuliak umlátil svoju ženu lopatou a sedel za stolom s hlavou v dlaniach, kým jeho dcéra Margita iba nechápajúc ronila slzy ako hrachy.

Orechov Dvor II.

 JUDITA

O hluchej a nemej Judite si všetci obyvatelia mysleli, že je aj prisprostastá. Teda jej mama Zuza-vdovica, tá, čo s Margitou kostol umývala, si to nemyslela, a farárko by to zas nikdy nepovedal. Či si to myslel aj on, to neviem, keďže vždy slušne mlčal, keď sa to niekto odvážil vysloviť. Teda spomalená asi predsa len bola, ale v tvári celkom pekné dievča s dlhými, ako uhoľ čiernymi vlasmi vždy zviazanými do dvoch ťažkých vrkočov, ktoré sa jej po chrbte plazili ako hady, skoro až k pekne formovanému zadku. Nebola síce vysoká, mohla merať tak meter šesťdesiat, ale jej postava bola proporčná s prsiami veľkosti “akurát do dlaní” a s bradavkami stojacimi v mladíckom devätnásťročnom pozore.

Po špeciálnych školách, ktoré navštevovala, sa nakoniec vyučila za šičku a chodila zarábať do mesta vzdialeného asi 40 kilometrov, kde šila zhrbená pri šijacom stroji v chránenej dielni vyrábajúcej pracovné oblečenia. Majiteľ si ju chválil, a tak jej dovolil sem-tam si odniesť nejaký nepodarok, aby ho mohla predať v osade svojim susedom za veľmi príjemné ceny. O tejto jej aktivite majiteľ vedel, no vždy, keď ju videl odchádzať z firmy s taškou, v ktorej boli napchaté montérky, iba sa chápajúco usmial. Keďže to nebolo často, mohol nad tým iba mávnuť rukou a pomyslieť si, nech si dievča prilepší. Možno keby ona tie zmätky vytvárala, tak by mu to aj začalo vadiť. Judita však bola veľmi pracovitá a kvalitná šička.

Chránená dielňa získala zákazku na šitie pracovného oblečenia okrem iných firiem aj pre firmy v automobilovom priemysle, a tak sa z malej manufaktúry vyvinula do úspešnej spoločnosti s jedným dobrosrdečným majiteľom.

Judita ho mala rada a možno ho vo svojom srdci aj milovala, no nikdy to nedala vedieť.

Hanbila sa za zvuky, ktoré jej vychádzali z úst, a tak poväčšinou mlčala a keďže bola aj hluchá, alebo aby som bol korektný, tak nepočujúca, jej kontakt so svetom bol komplikovaný. 

Mama ju síce milovala, ale znakovú reč sa nikdy nenaučila, a tak si vyvinuli svoju. Doma sa Judita hovoriť nehanbila, a tak medzi dorozumievanie patrili aj hrdelné zvuky, ktoré vydávala. Vo svete to už bolo horšie. No, ako sa hovorí: Ak chcete, tak to dosiahnete. 

Medzi šičkami bola obľúbená, pretože bola ticho, bola hluchlá, ako poleno a ochotne pomáhala. Nikomu nevadila a nikto si ju nevšímal, kým od nej nepotreboval pomoc a v tých chvíľach ju mali oveľa radšej. Či si mysleli, že je to iba pracovitý a pomôcť ochotný tichý blázon, vôbec nie je dôležité. Je to vlastne jedno, lebo prácu si zastala a často sa skvela na polystyrénovej tabuli, prekrytej bledomodrou látkou, kde majiteľ raz za mesiac prišpendlil fotku najlepšieho pracovníka mesiaca. Teda tam bola často fotka Judity, aj keď nie vždy, medzi inými papiermi s grafmi, ktoré informovali o plnení plánu, o percente nepodarkov, o percente pracovných úrazov či prestojov z dôvodu porúch. Vraj to odkukal od nejakej firmy z Nemecka, kde bol na exkurzii, aby pochopil, ako fungujú takéto manufaktúry a hrozne sa mu to páčilo. Veď aj zamestnanci nech vidia, ako sa firme darí, ako postupuje, že by to mohlo šičky motivovať.

V celej spoločnosti boli zamestnané výlučne ženy, teda okrem majiteľa, ktorý ale nebol zamestnanec a jedného muža, ktorý sa staral o malé opravy, či o výmenu žiarovky alebo výmenu rozseknutej predlžovačky. Vo chvíľach, keď nemal robotu, pomáhal s balením hotových výrobkov, s lepením etikiet a inými drobnými prácami. 

Majiteľ zatiaľ nepotreboval žiadneho obchodníka, nakoľko si všetky zákazky vybavoval sám. Učtáreň bola tiež doménou dvoch žien, lebo však takú trpezlivosť vypĺňať rôzne štátne formuláre môžu mať naozaj iba ženy. Ostatné služby si prenajímal, ako napríklad aj právnika, ktorý mu vypracovával obchodné zmluvy. Taká malá firmička to bola.

Judita šila, s hlavou sklonenou nad stehmi a nad rýchlo sa pohybujúcou ihlou elektrického šijacieho stroja. Do konca pracovnej doby chýbalo už iba pár minút a Judita už začala premýšľať, ako pôjde domov. Mala dve možnosti. Zviezť sa autobusom asi 30 kilometrov do Rybán, kde linka pokračovala iným smerom, ako potrebovala, tam prestúpiť na autobus do Dediny a potom si vyšliapať tie tri kilometre, alebo vystúpiť z tej prvej autobusovej linky v Rybanoch a prejsť domov krížom cez lesy asi 8 kilometrov. Rozdiel znamenal viac, ako hodinu pešej chôdze, pretože cez les a následne cez lúky to bolo náročné. Najprv do kopca, potom z kopca a nakoniec zas do kopca, aby sa vynorila kúsok za kostolom na Orechovom dvore, odkiaľ to mala domov už iba nejaké tri minúty. Akurát zazvonil bzučiak, ktorý oznamoval koniec zmeny, keď sa rozhodla, že dnes pôjde pešo, lebo bol krásny jesenný deň a vzduch bol čerstvý, sladký a osviežujúci.

Došila lem, vypla  stroj, postavila sa, položila si dlane na kríže a pretiahla sa. Vrkoče jej z hlavy viseli ako tenké vianočky. Poobzerala sa okolo seba, usmiala sa na ostatné šičky, zasunula malú stoličku pod šijací stôl, vzala si malú taštičku položenú vedľa stola a opustila pracovisko.

Niekedy šla ešte do šatní, buď sa prezliecť, alebo si len tak tvár opláchnuť, ale dnes nie. V šatách, v ktorých prišla, aj pracovala, aj odišla. Robila to málokedy, ale vždy záležalo na tom, akú náladu práve mala. 

Vystúpila z autobusu, rozheganej herky v Rybanoch na zastávke, prešla zopár sto metrov, vyšla z nej, aby sa asi po kilometri ocitla v dubovo-bukovom lese, kde sa po vyšliapanej, no v tomto období málo používanej cestičke vybrala smerov k Orechovmu dvoru. Les bol hustý, stromy rovné, čiahajúce až do neba. Vyvrátila hlavu a videla koruny stromov kývajúce sa v silnejúcom vetre. Tam dolu ale bola jeho sila značne utlmená. Šla, dívala sa na svoje nohy, rozhŕňajúce hnedo-červeno-žlté listy, sem-tam šliapla na bukvicu či žaluď. Toto bolo jediné miesto, kde sa odvážila pospevovať si, aj keď jediné, čo cítila, boli vibrácie v spodnej čeľusti. Napriek tomu, že sa nepočula, to robila práve pre tie príjemné vibrácie. Smena končí o druhej, autobus ide 14:20, o tretej vystúpi a stmieva sa okolo šiestej, má teda tri hodiny na to, aby sa dostala domov. Možno je to v tento rok už poslednýkrát. Nerada chodila po lese v šere. Páčilo sa jej to, ale bála sa. 

Pri jednom z bukov spod lístia vykukovala malá bedľa. Zohla sa k nej, aby ju pohladila. Judita milovala zber húb, s otcom, kým ešte žil, často do lesov chodili, zbierali ich, do prúteného košíčka dávali, doma ich narezali a posušili a potom ich do sklených trojlitrových zaváranín popchali a celú zimu využívali. No neboli to iba bedle, ale aj kuriatka, dubáky, či huby voľajaké, jedlé a chutné. 

Otec vždy žartoval, že každá huba je jedlá, akurát, že niektorá iba raz, ale vyznal sa v nich a hovoril to len tak.

Keďže Judita bola hluchá ako peň, nepočula, ako ju dohnali chlapské nohy a nepočula ani ako sa pri nej zastavili. Iba to vycítila. Keď sa narovnala a otočila, zbadala Romana, tretieho suseda. Bola by zhíkla, keby to vedela, teraz iba vydala krátky chrčivý prekvapený ston. Stála pred mužom svojich snov. Veľmi sa jej páčil. Vysoký, počerný, s hustými čiernymi vlasmi a tmavohnedými uhrančivými očami pod obočím v tvare striešky. Usmieval sa na ňu a ticho stál.

“Ahoj,” povedal napokon. Vedel, že Judita je hluchá, ale zároveň vedel, že dokáže odčítať z pier.

Odkývala mu hlavou a opätovala úsmev.

“Môžem ťa odprevadiť?” spýtal sa dbajúc na to, aby mu pery vykresľovali slová čo možno najviac.

Mrdla plecami, no jej srdce ziapalo, že “áno”.

“Asi ideš z roboty.”

Prikývla a ukázala rukou, že teda môžu ísť. Urobila pár krokov smerom k dedine, no Roman zostal stáť. 

“Si veľmi pekná.”

Na jej tvári sa objavil zmätený výraz. Je to tým magickým lesom? Naozaj stretla Romana, objekt svojich snov, ako jej hovorí, že je pekná? Nezdá sa jej to iba? Neodčítala z pier len to, čo chcela od neho počuť?

V hlave jej bežali otázky, na ktoré si nevedela dať odpoveď až do momentu, kedy Roman zodvihol pravú ruku a jemne jej prešiel po vlasoch červených lícach a palcom sa jej dotkol pier.

Zaspätkovala k tomu buku, kde ležala bedľa a oprela sa chrbtom o studenú kôru. Dívala sa do jeho očí v stále približujúcej sa tvári, až cítila jeho mentolový dych. Neprekvapovalo ju to, vedela, že fajčí mentolky, čo ju však zarazilo, bolo, že necítila tú zvláštnu arómu cigarety. Premýšľala teda, prečo ju tam necíti, no on sa k jej tvári približoval čím ďalej, tým viac. Našpúlil pery a jemne sa jej nimi dotkol líca. Potom pobozkal druhé. Chytil ju oboma rukami za ramená, cítila jeho stisk. Srdce jej tĺklo vzrušením a na viečkach zavretých očí sa jej premietal film, kde videla seba v krásnych dlhých bielych svadobných šatách, s dlhou vlečkou. Videla samu seba s vysoko vyčesanými vlasmi, s červeňou horiacimi perami, s mejkapom, ktorý jej zakrýval všetky nedokonalosti pokožky. Videla, ako idú vedľa seba, on ju pevne drží okolo pása, oblečený v slušivom tmavosivom obleku, v pilieri ľudí, ktorí sa tam postavili preto, aby im tlieskali, priali všetko najkrajšie v ich novom živote, šťastie na možno niekedy strastiplnej ceste a všetky tie krásne slová, ktoré sa mladomanželom hovoria, len aby boli šťastní, aby ich starosti… Pocítila jeho široký dlaň pod sukňou medzi nohami. Horúčava z nej jej sálala do rozkroku a na pokožke cítila drsnú kožu človeka pracujúceho manuálne. Nie, toto nie, najprv treba predsa bozky, jemné láskanie, hladenie pliec, chrbta, vlasov. Toto predsa nie, na to majú ešte čas, a v jej romantických predstavách to nebola jesenná chladná zem plná šuštiacich listov, bola to mäkká posteľ s jemnými bielymi návliečkami v izbe, kde sa cez okno tlačil slnečný jas a celú miestnosť rozžiaril. V jej sne to boli dlhé snehobiele hodvábne záclony povievajúce v jemnom vánku. Nie zemitou vôňou páchnuci kus zeme, v chladnom jesennom podvečere.

Chcela sa odraziť od stromu, chcela dať najavo, že takto sa jej to nepáči, že takto nie. Jej snahu zastavil svojím ťažkým telom pritisnúc ju ku kôre stromu ešte silnejšie. 

Jeho ruka sa zaborila do jej lona a vo vnútri bolestivo zacítila jeho hrubé prsty.

Voľačo stále mrmlal, no ona ho nepočula, lebo bola hluchá. Iba horúci a po mentole páchnuci dych sa jej lenivo plazil dolu krkom.

Judita prestala snívať o svadbe.

Orechov Dvor I.

 Môžu si novinári bulvárnych plátkov písať, čo chcú, reportéri mejnstrímových televízií bľabotať, čo uznajú za vhodné. Polícia sa môže vrtieť pred verejnosťou ako had a politici sa môžu prezentovať a sľubovať pred kamerami akokoľvek a čokoľvek. Faktom zostáva, že v nedeľu, o pol ôsmej ráno, ešte pred doobednou omšou starý pán Hutuliak zobral zo šopy širokú lopatu a umlátil pani Hutuliakovú, svoju dobrú a spravodlivú ženu, k smrti. 

A tým sa to neskončilo. 

MARGITA

Keď dcére manželov Hutuliakovcov, Margite, oznámil jej láskavý muž, že chce na obed kapustnicu, Margita vošla do komory a chcela nabrať do malej misky z vandlíku hneď za dverami. Vo vandlíku však už nebolo skoro nič, len tak na dno, a tak ho uchytila do ľavej ruky a mierne hromžiac sa začala v toto krásne skoré primrznuté jesenné ráno obúvať do zimných kapcov, ktoré mala pohodené pri vchodových dverách. Jej muž Ľudo nebol z tých, ktorí by sa mali starať o prípravu jedla, pretože on bol predsa chlap a tí majú v rodine úplne iné starosti. Dnes si chcel napríklad pripraviť náčinie na sadbu ovocných stromov, ktoré kúpil minulý týždeň na trhu, čo je veľmi dôležité, samozrejme. A tak si Margita navliekla zimné kapce, natiahla cez hlavu ľahký kabátec z ovčej vlny, okolo pliec prehodila štrikovanú šatku a po prituhnutom dvore sa vydala k hradskej, odkiaľ má ku svojim rodičom iba  niečo cez päť minút chôdze.

Už pred piatimi rokmi sa dohodli, že tlačiť kapustu budú rodičia, pretože keď starým Hutuliakovcom zostala iba síce vydatá, ale bezdetná Margita, bolo o päť krkov menej. Ostatné deti starých sa rozpŕchli po svete. Ozývali sa síce pravidelne, aj sa pravidelne navštevovali, ale vandlík s kvasenou kapustou si domov brávať nechceli. Vraj to v aute smrdí a vnuci a vnučky starých Hutuliakovcov takto cestovať nechceli. Jedna dcéra bola vydatá v Kanade, a tá by si aj kapustu so sebou brala, len ju s tým bielym vandlíkom nechceli pustiť do lietadla. Tak aspoň vravela.

Tlačiť kapustu v dvoch rodinách by sa neoplatilo.

Keď Margita spravila pár rýchlych krokov cez primrznutý dvor, kde sa musela vyhýbať kuracincom a husacincom, na mokrú hradskú, vydýchla si, pretože na tom blate, ktoré sa začalo objavovať z ľadu pod teplom slnenčých lúčov, jej hrozilo pošmyknutie a na hradskej už mala pevno pod nohami. To ju raz vykydlo, rovno na dvore, tiež tak po silnom daždi, aký bol aj túto noc. Nohy jej vyleteli k oblakom, ruky tiež a skydala sa na zadok rovno do tých najväčších hydinových hovien. Nič príjemné. Margita bola stále krásna žena s čiernymi vlasmi a čiernymi očami, vysokou a štíhlou postavou, až by jeden povedal, že ten Ľudo, hromotĺk, jej muž, že sa k nej vôbec nehodí. Podsaditý, menší od Margity, večne namosúrený, so spojeným obočím. Ich sobáš bola pre dedinu veľká záhada, ktorú dodnes nerozlúštil nik. Margita každému tvrdila to isté. Svojho muža miluje a vždy milovať bude.

Nech je, ako chce, aj dnes ráno, s vandlíkom v ľavej ruke, si vykračuje po hradskej, usmieva sa na všetky strany a jeden by povedal, že si pospevuje, dokonca v rytme sem-tam poskočí.

Má výbornú náladu, veď sa dobre vyspala, všetko potrebné si včera porobila, dnes iba zbehne po kapustu k rodičom, postaví na polievku a poobede si do kostola zájde. Tam má svoje stále miesto, kde si sadne a troška sa zahĺbi do svojho vnútra, vypočuje si kázeň farára, malého mužíka s konskou nohou a preskakujúcim hlasom. Nejako do ich dediny nezapadol odvtedy, ako bol prechádzajúci farár odvolaný, pretože sa už prevalilo, lebo sa aj muselo, že v ich dedine je otcom minimálne dvoch detí, ktoré mal s dcérou kostolníka. Šepkalo sa, že ich má viac, ale keďže to malo byť s vydatými ženami, šepkalo sa to veľmi ticho. 

Orechov dvor nie je veľká dedina, je to skôr osada. Má asi 300 obyvateľov a oveľa viac domov, ako by sa na takú osadu patrilo. Priveľa je ich prázdnych a chradnúcich. Dôvodom toho, že je tam kopec neobývaných domov a veľká, aj v školskom roku sotva do štvrtiny naplnená škola, je vlastne študentská revolúcia z roku 1989. Pred ňou bola dedina obývaná prevažne vojakmi a civilnými zamestnancami neďalekej vojenskej základne, no a keď sa “demilitarizovalo” (tak vám to povedia obyvatelia), tak aj veľa ľudí poodchádzalo, lebo pravdou je, že región nie je príliš ekonomicky zaujímavý. Je tu málo podnikov, málo firiem, nízka ekonomická aktivita a veľa ornej pôdy, ktorá ale väčšinou zas nie je osiata. A veľa krásnych lúk a lesy, ktoré sa zdajú úplne divoké. 

Takže ľudia poodchádzali, inde sa zamestnali, inde si domovy zabezpečili a voľakedy veľmi živá dedina zosmutnela. Ohromná škola stíchla, detské hlasy sa v nej odrážajú od stien v poloprázdnych triedach, celé jedno poschodie úplne uzavrela. 

Názov “Orechov dvor” bol miestny, aj keď na mapách mala osada iný názov, ktorý ale nie je vôbec pre tento príbeh podstatný, miestni ju inak nenazvali. A tým “miestni” myslím aj obyvateľov širšieho okolia. Teda názov je z dávnoveku, na ktorý si už nik nepamätá, odvodený od nadpriemerne početného množstva týchto ovocných stromov. Sú všade. Pri každom domci, povedľa cesty a asi pol kilometra od posledného sídla sa nachádza veľký orechový háj, kde počas jesene, v období, v ktorom sa práve odohráva náš príbeh, ľudia obíjali plody šťápom a brávali si ich domov, aby ich nechali na povalách vysušiť a počas zimy vynikajúce orechové koláče z pomletých vlašských orechov vypekať. Osada, naschvál ju nevolám dedina, je tak troška odruky od ostatných. Rozprestiera sa na miernom pahorku, ku ktorému vedie nespevnená cesta asi tri kilometre od najbližšej dediny. Je to jediná cesta, ktorú vybudovala armáda pre svojich zamestnancov, vedúca do osady, pretože je na nej posledná. Ako som už bol písal, rozkladá sa na pahorku a okolie tvoria okrem orechových stromov rozsiahle polia, v diaľke široké listnaté lesy a zvrchu vyzerá ako spermia. Osada do kruhu a k nej cesta ako chvostík.

K zhluku domcov je, akoby na dlhej, snáď kilometrovej niti úzkej betónky, priviazaný neveľký areál vojenského priestoru, kde za vysokým múrom burina trhá betónové plochy. Krčma v osade je večer a v noci oveľa tichšia ako cez deň, osada tíchne skôr, ako je to bežné. Keďže nik nevie tento stav zdôvodniť, nechám to tak. Pre náš príbeh to tiež nie je ktovieako dôležité. Či utekajú z krčiem, aby si pozreli kúsok nejakého seriálu, alebo aby sa manželia navzájom potešili, neviem.

Dosť na tom, že detí je tu ako v takých obvyklých osadách. Na jednu rodinu v priemere pripadajú dve, čím sa príliš od všeobecného priemeru nelíšia. A keď sa už pocestný po jednej ulici alebo po tichých uličkách prechádza, tak po deviatej hodine stretáva viac detí, alebo teda pubertiakov, ako dospelých.

 

Margita v tomto rannom tichu poskakuje, spieva si, čo sa na ženu v jej veku už ani nepatrí. Nakoniec po zopár metroch musí svoje poskakovanie ukončiť, pretože sa oproti nej už blížia hlúčiky ľudí oblečených slávnostne na ceste do kostola. A poskakovať by nebolo vhodné. Ženy s modlitebnými knižkami pod pazuchou, muži voľne si vykračujúc, no všetci s vážnym výrazom v tvári, akoby videli, či zažili niečo veľmi nepríjemné.

“Gita, a ty neská nejdeš?” ozve sa piskľavý hlas jednej zo žien v hlúčiku, s ktorým sa práve míňa.

“Idem, čoby nie, ale až na poobennú, mám robotu.”

Žena sa zastaví a hlúčik s ňou.

“Šak neská neni poobenná.” 

“Jakože neni?” začuduje sa Margita.

“Ná, ty nečítaš oznamy?” 

Vedľa vstupu do kostola je veľká oznamovacia tabuľa. Je to na dvoch drevených nohách umiestnená drevená skriňa s preskleným odsúvacím čelom, za ktorým sa nachádza plocha, kde aktívne ženušky zanechávajú odkazy pána farára pre obyvateľov dediny, ktorých to zaujíma. 

Kto zomrel, kde sa kto narodil, či kto bude mať svadbu. Väčšinou tam viselo iba zopár zažltnutých papierov, pretože ako som už písal, dedina nebola príliš živá. Margita aj prestala oznamy čítať, lebo aj tak tam v poslednom čase bol iba rozvrh, ktorá má kedy kostol umývať. 

“Tam to bolo vyvesené, už hádam týden,” pridala sa Zuza, jedna z hlúčika, tá, s ktorou upratovala kostol Margita a tá, ktorá jej vždy dopredu povedala, kedy sa majú stretnúť pred kostolom, aby lavice a dlážku poumývali, a svätým sochám tváre a nohy pretreli.

“Čo si mi nepovedala?” troška hnevlivo jej Margita vmietla výčitku do očí. “Veď vieš, že to málokedy čítam.”

“Zabulla som, prepáč.”

“A prečo teda neni poobenná?”

“Farárko ide slúžiť pohreb do Rybán.”
“Čo tam nemajú vlasného?” spýtala sa začudovane Margita.

“Že je chorý, či čo.”

“Ach jaj. No šak ja idem iba našim pre kapustu, a rýchlo sa vrátim, zeberem mollitebnú a ešte vás doženem.”

“To už nedoženeš, ale teda rýchlo dójdi,” zasmiali sa ženušky, pokračovali v ceste a počas omše sa veľmi čudovali, prečo tá Margita neprišla do kostola v to ráno vôbec.

 

Sedela na starej rozheganej drevenej stoličke, lakte opreté o stôl, kde na malom obrúsku bol nedojedený orechový závin, hlavu v dlaniach oproti otcovi sediacom na posteli so sklopenou hlavou a čakala na záchranku a zrejme aj na políciu. Z otcovej starej tlačidlovej NOKIE volala ihneď, ako zbadala mamu ležať v strede kuchyne na cimente, s roztrieskanou hlavou. Čo sa stalo, jej postupne dochádzalo, pretože od otca, aj keď naňho škriekala, nedostala vôbec nič. Hlava na kašu, krvavá lopata, krvavá otcova košeľa, tmavohnedné škvrny na jeho tvári a po celých rukách jej v hlave postupne vykresľovali príbeh, aj keď mu nedokázala uveriť.

Záchranári prišli a troška rozladení odchádzali, vyčítavo apelujúc na Margitu, že či ona sama nevedela, že mama je už mŕtva s tak rozbitou hlavou, že načo ich zbytočne volala. Margita síce neodpovedala, ale myslela si svoje.

Zbalili teda svoje pomôcky, a keď už boli pripravení odísť, jedna z posádky, malá moletná blondínka, predsa len podišla k Margite sediacej a tupo hľadiacej do stola, aby ju objala okolo ramien a spýtala sa jej, či nechce nejaký “ukľudňovák” alebo či tu nemajú s ňou čakať na príchod polície. 

Margita iba záporne pokývala hlavou, no blondínka cez plece zavolala na kolegov, že tu zostanú, až kým ich operátor neodvolá. Pritiahla si teda drevenú stolicu bližšie k Margite, sadla si vedľa nej a položila jej ruku okolo ramien, aby tak vyjadrila blízkosť ľudského tvora. Či ju Margita cítila, to neviem, pretože nič nepovedala, iba sedela a mlčala s hlavou v dlaniach ticho vzlykajúc.

Prišli dvaja. Vysoký mohutný chlap v čiernej slušivej uniforme s pištoľou, baterkou a putami za opaskom a zelenooká ryšaňa, ktorá sa povracala na drevenú dlážku, len čo vošli dnu a zazreli tú spúšť. Vybehnúť z domca sa ani len nepokúsila. Policajt zaklial a zadrmolil niečo o poškodení miesta činu, na čo sa naňho jeho partnerka vražedne usmiala.

V podstate v ten moment neurobili nič, teda ak nerátam to zvracanie, iba sa spýtavo zahľadeli na jedného zo záchranárov, ktorý im prikývol na tú otázku v očiach. Hej, vraj je mŕtva.

Policajt si teda iba priložil vysielačku k ústam a požiadal o zaslanie tímu. Potom pomalým krokom prešiel k Margitinmu otcovi sediacemu na posteli, opatrne mu zodvihol ruky, aby mu mohol nasadiť putá.

“Je to nutné?” spýtala sa Margita zlomene.

“Je podozrivý z vraždy, tak zrejme to nutné je,” odvrkol policajt, keď zaklapli obruče.

Otec na mieste nepovedal vôbec nič a Margita povedala len to, čo videla, keď prišla. Neskôr sa jej pýtali, či mali rodičia nejaké nezhody, či sa často hádali, či sa chceli rozviesť a tak. Margita im vôbec nepomohla, pretože to sama nechápala. 

Dokonca zabudla aj kvasenú kapustu domov zobrať.

Chamtivosť.

 Och, to je pojem. Plný negativizmu, však? Alebo aj nie.

Vo výkladovom slovníku je chamtivý človek definovaný ako niekto, kto zhŕňa pre seba majetok, peniaze a pod. Pričom to najdôležitejšie slovo je: „a podobne“. Keďže tam to slovíčko je, chápem chamtivosť ako „chcieť mať viac, ako mám“.

To je v skutočnosti ale, z pohľadu dnešného sveta, až priveľmi dôležitá vlastnosť.

Rozumiem ľuďom, ktorí chamtivosť odsudzujú s poukazovaním na divoké (v neutrálnom význame) kmene niekde v oblastiach, kde civilizácia ešte neprišla. Lenže, ani tam nemôže chamtivosť chýbať.

Všetko je to samozrejme o subjektívnom hodnotovom rebríčku človeka, ktorý chamtivosť posudzuje.

 Predstavte si teda človeka v dávnej dobe, povedzme lovca-zberača. Vlastnosť „chcem mať viac, ako mám“ mu pomohla prežiť. Vytvoriť si zásoby na zimu, či skorú jar, kedy sa plody v prírode nevyskytovali. Dobre, poviete si: „V danom momente chcel mať viac, pretože jedlo ešte len bude potrebovať.“

Lenže ono bolo fajn, ak mal viac, ako potreboval na zimu aj sám, pretože v časoch hladu mohol pomáhať iným ľuďom k prežitiu, ktorí neboli takí prezieraví, ako on. Mohol im to jedlo darovať, ale mohol ho aj vymeniť. Nech ho vymenil za čokoľvek danou výmenou obaja získali. V opačnom prípade by k výmene nedošlo.

 Alebo si predstavte prvého roľníka. Každý deň, celú jeseň pripravoval pôdu k zasiatiu, ručným prerývaním. Lenže ho škrelo, že na nič iné mu nezostane čas a tak vymyslel rydlo ťahané párom volov. Teda získal viac času, ako mal, pretože to s rydlom spravil za zlomok času, ktorý potom mohol využiť na niečo iné. Bol chamtivý za časom navyše. Ľudstvo však získalo rydlo a neskôr pluh.

 Presuňme sa o niekoľko tisíc rokov bližšie k nám. Chlapík s lenonkami na očiach, v čiernom pulóvri, v rifliach a teniskách chcel byť slávny. Chcel byť uznávaný, chcel byť bohatý a šiel tvrdo za svojim cieľom. Chcel mať viac ako mal. Ľudstvo tak získalo smartfón.

 Príkladov by som našiel desiatky, ba stovky, aj tisíce a je nimi popretkávaná celá história človečenstva doslova deň za dňom. Ale viete, čo je na tom celom najväčší fór?

Predstavte si, že ste zákazník kupujúci jablká na tržnici. V ruke máte posledné euro, inak ste chudobný ako kostolná myš. Tie jablká však hrozne chcete, chcete cítiť tú chrumkavosť a šťavnatosť a ešte si aj naplniť žalúdok. Ale jedno euro sa vám zdá veľa a tak poprosíte predavača, aby zľavil a dal vám ich za 50 centov. Nesúhlasí. Vy si zamrmlete, ešte chvíľu ho prehovárate, ale keď je neústupčivý, zlostne mu hodíte euro na pult, zoberiete si jablká, a v duchu a možno aj nahlas ho nazvete bezcitným chamtivcom. A teraz ten sľubovaný fór.

Ak došlo k výmene jabĺk za euro, splnili ste si obaja preferenciu, ktorá bola v danom momente na najvyššom stupni vašich rebríčkov. Inak povedané, obaja ste výmenou získali. Ste obaja víťazi. Je nanajvýš čudné, ak označíte človeka, ktorý vám v daný moment splnil vašu najlepšiu možnosť, o ktorej viete, za „chamtivca“. Vlastne nadávate človeku, ktorý vám splnil vašu túžbu. Vašu (v danom momente) najvyššiu prioritu. Zvláštne , však?

 A nezabudnite: Ak v rozhovore niekto označí nejakého človeka za chamtivca, vy si môžete predstaviť niekoho, kto má byt navyše, ale prenajíma ho študentom za trhové ceny, namiesto toho, aby im trocha zľavil a pomohol. Naproti tomu váš spolubesedník možno hovorí o človeku, ktorý ma šesť jácht a chce siedmu a človeka z vašej predstavy by určite za chamtivca neoznačil.

 Označenie „chamtivý“ teda zásadne podlieha subjektívnemu hodnoteniu človeka, ktorý hodnotí správanie iného a to, čo sa zdá chamtivé jemu, sa nemusí zdať chamtivé niekomu inému. Chamtivosť teda nie je objektívny súd.

Záver: pojem chamtivosť závisí na hodnotovom rebríčku posudzovateľa a vo vzduchu, vzhľadom na to, čo nám-ľudstvu-priniesla chamtivosť niekoho iného, visí zásadná otázka:

Je teda chamtivosť odpornou, alebo nevyhnutnou súčasťou človeka v civilizácii?

Vojna.

 „História, navzdory všeobecnému presvedčeniu, nie je obdobie vojen popretkávané mierom. Je to obdobie mieru, popretkávaného vojnami.“

N.N.Taleb

 „Ak by všetci a často bojovali, kto by potom produkoval?“

Ja

 Konflikty nie sú v ľudskej spoločnosti nič zriedkavé. Hádame sa s kolegami v práci, so susedmi, s partnermi, s deťmi. Pokiaľ konflikt nevieme vedome riadiť* potom sa javia ako neefektívne, a ich následkom je podráždenie, pokazenie nálady, pocit krivdy, alebo viny. Takéto konflikty sú síce prítomné, no sú unavujúce a frustrujúce.

 Už zriedkavejšie sa stane, že verbálny konflikt prerastie do fyzického násilia. Je to pochopiteľné. Ak sa chcem pobiť, určite nebudem rany iba rozdávať. Bude ma to bolieť, budem obmedzený na pohybe, dokonca môžem zostať práce neschopný a prísť tak o časť príjmu. Toto nie je dobre. Môže sa to síce stať, pretože niekedy emócie zvíťazia nad racionalitou, ale je to zriedkavé.

 Už úplne výnimočne sa takýto konflikt končí vraždou. Vražda nielenže je jeden z najneprijateľnejších činov v ľudskej morálke, je aj hrubo neefektívny. Skončím zatvorený za mrežami, bez kontaktu s mojimi blízkymi, v spoločnosti ľudí, medzi ktorými by som inak nechcel byť. Ak aj na môj prehrešok nik nepríde, dostanem sa do víru života Raskoľnikova, postavy z Dostojevského diela Zločin a trest. A to tiež nie je vôbec nič príjemné.

 Samozrejme, existujú ľudia, ktorí v takomto konaní vidia záľubu. Tento ich „prirodzený“ prejav je tak výnimočný, že hovoríme o psychopatii, či sociopatii.

 Z čisto racionálneho pohľadu je konflikt neefektívny a to aj pre víťaza. Darmo, ľudia už dávno pochopili, že najlepším riešením je dobrovoľná spolupráca.

 Všetky tieto dôvody „nebojovať“ však neguje jeden subjekt, ktorý dnes nazývame Štát. (V zmysle ako ho dnes chápeme, keď bežne hovoríme o štátoch).

Dôvod je jednoduchý. Ľudia, ktorí vojnu v súčasnom štáte vyhlasujú, nenesú náklady spojené s vojenským konfliktom. Všetky negatíva a súvisiace náklady nesú na svojich bedrách daňoví poplatníci. Monarchie mali aspoň „obmedzovač“, v súvislosti s vlastníctvom. Ak sa nejaký panovník nevedel vpratať do kože, rodina ho odstránila, hovorím o atentátoch. Vojna musela mať aspoň zdanie nejakého zisku, poväčšine územného, ktorý znamenal viac daňových poplatníkov alebo prístupu k nejakým vzácnym zdrojom. Prečo zdanie? Pretože v histórii sa existencia veľkých ríší, založených na agresii nikdy neskončila dlhodobým úspechom. Dobyté územia totiž pýtali prostriedky na svoju správu a na potláčanie prejavov nespokojných ľudí. Nakoniec prinášali viac nákladov, ako príjmov a takéto veľké ríše sa rozpadávali.

Ak monarcha bojoval, dotklo sa to jeho majetku.

 Zvoleným zástupcom však krajina nepatrí. Poviete si, „Hurá, preč s vlastníkmi našich domovov.“ Super, ale o to menšia brzda pri vzniku väčších konfliktov. Prezident, ani premiér, ani členovia vlády, či parlamentu a ani generálny štáb totiž nestoja v prvých líniách a ani neplatia žold vojakom zo svojho a nič ich nestojí ani nákup výzbroje a výstroja.

Prostriedky získavajú lúpežou, ktorú dnes honosne nazývame dane, a ľudským „materiálom“ sú vydieraní občania krajiny, ktorí buď pôjdu bojovať, alebo skončia za mrežami.**

To je jeden z dôvodov, prečo sú vojny v poslednom storočí také zničujúce. Druhým dôvodom je vývoj technológie určenej na zabíjanie. To však tiež súvisí so systémom štátu. Iba málo ľudí je ochotných (ak vôbec niekto) investovať zo svojich vlastných prostriedkov do výskumu, vývoja, údržby a držby zbraní, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepoužijú,. Skúste sa poobzerať okolo seba. Poznáte, alebo počuli ste o miliardárovi, ktorí investuje do výroby atómovej hlavice? Na čo by mu bola?

Iba štát so systémom daní môže investovať prostriedky do takej neefektívnej zbytočnosti, pretože tých, čo o tom rozhodujú to nič nestojí. Neznášajú žiadne náklady.

Jediný potencionálny náklad je možné budúce „nezvolenie“ do parlamentu. No a? Ak už za štyri roky zabezpečil svoju rodinu na desať generácií, je mu budúce zvolenie racionálne k ničomu. Jedine, že by ho opantala moc. Čo tiež nie je žiadna výhra.

 Preto je zbytočné dohadovať sa, či za súčasnú vojnu na Ukrajine je vinný Putin, či Zelenskyj, alebo americké záujmy, či Európska únia.

Vinníkom je systém Štátu.

Slobodný trh nechce vojny, pretože si ľudia, nesúci náklady, veľmi dobre uvedomujú, že vo vojne prehrá každý. Tým nechcem tvrdiť, že by konflikty na trhu vôbec neboli. Možno by boli dokonca vo vyššej frekvencii, ale oveľa menej zničujúce, dotýkajúce sa iba tých, ktorí do konfliktu ísť chceli, a ktorí zaň chceli znášať náklady. A evolúcia by sa postarala o ostatné.

 

 

*-konflikt môže byť užitočný pre náš vnútorný rast, ak s ním vieme narábať. Ak sa chcete dozvedieť viac, prihláste sa na https://vedomaskola.sk/pod-studovat/

 

**-občan krajiny, ktorý nenastúpil do vojny dobrovoľne čelí dvom agresorom. Útočiacemu štátu a svojmu vlastnému štátu, ktorý ho pod hrozbou násilia núti bojovať. Rozhodnutie, proti ktorému z týchto dvoch agresorov otočí daný vojak zbraň, je na ňom. Obe rozhodnutia sú plne legitímne, ako obrana voči agresii.

Pandemický dar.

 Dva roky. Zatiaľ dva roky si členovia vlád, či parlamentov demokratických aj nedemokratických krajín robia s ľuďmi žijúcimi na danom území bezdôvodne doslova, čo chcú. Súdy pracujú pomaly, ak vôbec, ľudsko-právne organizácie hrajú piškvorky, ombudsmani a ombudsmanky si zrejme špárajú v nose, či iných otvoroch doma na gauči, vedci s holými bradami, o ktorých predtým nik nepočul sa vyškierajú z obrazoviek médií a vedci, za ktorými sú desaťročia práce v danej oblasti sa zo dňa na deň stávajú dezolátmi.

A poslanci menia zákony skôr, ako sa súdy rozkývajú. Spolupráca na najvyššej úrovni.

 Médiá, tá kontrolná predĺžená ruka obyvateľov daného územia sa otočila o 180 stupňov a zo dňa na deň, chrlí na ľudí nariadenia a príkazy vlády, namiesto toho, aby chrlila od ľudí otázky na vládu.

Dávno som čítal, že Zem po nejakom čase mení svoje póly, ale že to ide veľmi, veľmi pomaly, takmer nebadane.

Nuž ja neviem. Svet sa prevrátil hore nohami za pár týždňov.

Z médií, ako zvratky, vypadávajú slová o tom, čo nám pandémia dovolí, ako nás pandémia obmedzila, aké ekonomické škody budeme naprávať a aké škody na  zdraví v oblasti „bielej medicíny“ nám pandémia spôsobila. Ako sa budeme po pandémii zobúdzať, ako sa dokážeme ekonomicky a sociálne zotaviť.

 

Vážené médiá: Pandémia nemá so žiadnymi negatívnymi dôsledkami nič spoločné. Vlády štátov, ako jediné, sú vinné za tento stav a tí babráci bez zodpovednosti a bez prijatia negatívnych dopadov za svoje činy, sú presne tí, ktorí sa na nás usmievajú z volebných billboardov.

 A tu sa dostávam k jadru článku a k vysvetleniu jeho nadpisu.

Predsa však ešte odbočím: Čo nám pandémia vzala? Vzala nám pocit hrdinstva, že s krvou podliatymi očami, s horúčkou, kašľom  a sopľom po opasok nakráčame do práce splniť si svoje povinnosti. Našťastie, tento tupý pohľad na hrdinstvo už aj tak pomaly chradol, ale pandémia ho vykopla ostrým oblúkom. Konečne.

 Dar, ktorý nám toto obdobie dalo, je však ohromný. Je tak obrovský, že výrazne pochybujem, či si uvedomíme jeho dosah a či tento dar budeme vedieť aj využiť. Nedostali sme ho zadarmo. Vypýtal síce veľa obetí, ale oveľa menej, ako dve svetové vojny. Akoby sa Boh nad nami chcel zmilovať a povedať:

„Dal som vám dar poznania, ale stálo vás to vtedy milióny mŕtvych, hŕbu bolesti a strát a aj tak ste nepochopili ani zbla. Možno som to iba prehnal. Skúsim vám ten dar dať ešte raz, ale nie až tak krvavý. Snáď sa vám teraz rozsvieti.“

 Systém štátu tak, ako ho dnes poznáme, je ten najnebezpečnejší subjekt nášho života. Bohužiaľ, ani dve svetové vojny, následné genocídy, vraždenie vlastných občanov nám nestačilo k uvedomeniu si tohto faktu. Zvaľovali sme to na „zlé vedenie štátu“, „zlého diktátora“, „zlé rozhodnutia“, „zlé podmienky“ a neviem na čo všetko ešte. Neuvedomujúc si, že ani ten najhorší, najvražednejší a najkrutejší diktátor nezmôže absolútne nič bez štátnej štruktúry.

Koľko ľudí zabije psychopat vo vašom susedstve? Troch, štyroch, desiatich, sto? Kým ho iní nechytia, nezviažu a neutlčú k smrti. Koľko ľudí zabije psychopat vo vedení štátu? To už vieme. Približne 300 miliónov a to iba za 80 rokov 20.storočia. Vďaka štátnej štruktúre a monopolnej donucovacej sile.

Zdá sa Vám, že štát zlyhal? Nie! Robí presne to, čo ako jediné vie robiť. Lúpiť, ožobračovať a zabíjať vlastných občanov.

 Akú obranu sme použili proti dnešnému stavu vo vyspelej demokracii? Čo sme dokázali zvrátiť? Ako môže vyspelá západná demokracia povoliť zmrazenie účtov súkromných prostriedkov bez súdneho rozhodnutia? Ako môže západná vyspelá demokracia pozerať na povinné nosenie rúšok, povinné testovanie, obmedzenia slobody jednotlivca, enormný tlak na páchanie samovrážd*? Máme právo sa vzbúriť zakotvené v ústave? To je sranda? Ak príde ku násilným konfliktom v snahe brániť sa, je ústava úplne zbytočná. Nepotrebujeme ju.

 Už dopína, prečo je vo väčšine štátov držba zbrane obmedzená zákonom? Fakt si tu ešte niekto myslí, že kvôli ochrane občanov? Lebo zločinec, keď ide páchať trestný čin, tak si zbraň nekúpi, lebo je to zakázané? Nie je to skôr pre to, aby sa štátne monopolné ozbrojené zložky nestretávali s komplikáciami pri protestoch? Ako by asi postupovali v Paríži, ak by malo 10000 protestujúcich 10000 zbraní?

 V histórií ľudstva dostávame čím ďalej tým viac poznatkov o tom, ako nás systém štátu ničí, aký ohromný agresor je tento moloch s monopolom na násilie ale my sa k nemu stále obraciame.

„Keby nebol štát, bola by tu anarchia.“

Áno, presne tak. Lenže anarchista nie je mladík hádžuci dlažobnú kocku do výkladu. To je lump. Anarchia je niečo úplne iné. Je to najvyšší model usporiadania spoločnosti a ja verím, pevne verím, že naň máme.

„Ale pozri, ako ľudstvo zvýšilo svoju životnú úroveň pod vedením štátu.“ Nie, ľudstvo zvýšilo svoju životnú úroveň nie vďaka štátu, ale napriek jeho existencii.

 Dva roky pandémie nám poskytli znova veľký dar. Priam obrovský. Znova si uvedomiť, čo za pliagu je tento systém s monopolným bankovníctvom, regulovaným trhom, regulovaným životom, s trestom pre činy, ktoré nemajú obeť. Neustále obmedzovanie slobody vládnucimi ľuďmi bez kúska zodpovednosti.

A čo vidím: Zas len zmenu preferencií strán, ktoré kedy niekto bude voliť.

Tak ohromný DAR sme dostali. Mohla to byť znova vojna, alebo iná pliaga. Dostali sme v porovnaní s inými lekciami, lekciu relatívne jemnú. Vďaka za ňu, za jej jemnosť.

 A my čo? My z tohto daru vyťažíme to, že nie Heger, ale Fico. Že nie Biden, ale Trump, že nie Trudeau, ale voľakto iný, že nie jeden panák, ale nejaký iný.

 Neviem dokedy ešte bude Boha baviť hádzať perly sviniam...

 To je fakt zodpovednosť za vlastné činy v Slobodnej spoločnosti taký strašiak? Naozaj radšej trpieť pod sociopatmi, ako prebrať zodpovednosť za svoje činy a postaviť sa k svojmu konaniu čelom?

 Štát je ZLO. Toto poznanie je DAR, ktorý nám pandémia priniesla.

 

 *-toto by som chcel vysvetliť. Ak existuje čo len jeden jediný prípad smrti po podaní vakcíny ak existuje čo len jeden jediný človek, ktorý šiel na vakcináciu pod ohromným tlakom, ktoré vlády vyvolali, jedná sa v prípade jeho smrti o samovraždu pod nátlakom. Ako hovorím: Čo záleží na tom, že pravdepodobnosť smrti po podaní vakcíny je 0,00001%, ak som tou výnimkou ja.