Orechov Dvor XIX.

 ŽLTÝ VAN A STAROSTOVA ASISTENTKA

Asi päť kilometrov od osady bol starý opustený kameňolom. Ťažká technika sa už dávno odsťahovala a zanechala tam umelé bralo vysoké asi tridsať metrov. Domáci ho volali jednoducho “lom”. Cesta, ktorou sa pohybovali ťažké Tatrovky a vétriesky už bola zarastená a splynula s prírodou. Dostať sa tam dalo po poľnej ceste z Dediny, alebo krížom cez polia a lúky z Orechovho Dvora.  Dedinčania tam brali synov, aby si zastrieľali zo vzduchoviek, alebo z malorážok. Ak ste prišli z Dediny, dostali ste sa pod bralo. Príroda si za tie desaťročia, čo tam naposledy hučal bager, alebo pískalo turbodúchadlo Tatrovky už vybrala svoju daň. Všade pod bralom rástli vysokánske steblá burín a nejeden príchodzí sa čudoval do akej výšky môže narásť bodliak, či boľševník. V niektorých sa dalo aj skryť. Bolo veľmi obtiažne dostať sa k bralu predierajúc sa cez vysoké traviny a buriny. No jeden chodník tam viedol pomedzi zelenú hradbu rastlín. Bol vychodený práve otcami so synmi, aby sa čo najviac priblížili ku skale. Keď ste po ňom v lete prechádzali cítili ste sa ako v kukuričnom poli tých starých vysokých kukuríc. Dnes už sú ledva do výšky dvoch metrov, ale voľakde boli aj trojmetrové. Vysoké so širokými listami a metlinami na hrote, ktoré sa kývali aj v miernom vánku a vytvárali dojem morskej hladiny. V lome kukurica nebola, ale boli tam tie vysoké buriny, že sa v nich mohol človek stratiť rovnako ako v tom kukuričnom poli. Našťastie priestor pokrytý labyrintom nebol veľký, stačilo ísť rovno a po niekoľkých desiatkach metrov by ste buď vrazili do brala, alebo by ste vyšli zo zeleného mora a pred sebou by ste uvideli železničnú trať, ktorá obchádzala Dedinu. Lom bol ani nie pol kilometra od Dediny a vďaka tomu, že železnice museli mať okolo trate nízke porasty, sa to zelené pole končilo veľmi skoro. Napriek tomu, na mieste, z ktorého synovia strieľali zo vzduchoviek smerom k bralu nebolo práve vďaka tým vysokým burinám v Dedine zo streľby počuť ani fň. 

V jeden deň si tak vykračoval starý Horák so svojim vnukom, ktorý pyšne niesol malorážnu pušku, ktorú mal dedo schovanú na povale. Nikto nevedel, kde ju má dedo zastrčenú, čo bola troška aj nevýhoda, lebo pomaly ale isto postupujúci Alzheimer ju dedovi schová už navždy. Vnuk, malý Riško, asi desaťročný šrac sa pokúšal deda sledovať, keď ju šiel schovať, lebo sa bál, žemu tú pušku Alzheimer zapatroší. Babka často okrikovala deda, že nech si dáva pozor, lebo ten lekár sa tu potuluje a schováva veci. Malý Riško si predstavoval starého bubáka v roztrhaných šatách a zdrapmi látky prekryvajúcu tvár tak, ako to videl v príbehoch z dôb, keď zúril v oblasti mor. Hrozne sa tých kymácajúcich postáv bál a neraz sa mu s nimi snívalo. Zobudil sa s vlasmi zlepenými potom na malom čielku a ustrašene sa obzeral po izbe pohľadom pátrajúc po strašidle. Babka s dedom ho upokojovali, keď zvrieskol o druhej nadránom a obaja sa k nemu pritúlili na jeho posteli v malej izbičke, kde spal, keď ho rodičia odložili na prázdniny, aby si troška užil vidieka. Po chvíli privolili, aby šiel dospať vzrušujúcu noc k nim, do veľkej postele s mäkkými matracmi a obrovskou ťažkou a teplou duchnou. Cez zimné prázdniny to bolo fajn, ale v lete sa pod duchnou potil ako somár v kufri a aj tak sa perie zhrnulo k nohám. Ráno vstával s gučou pri nohách a prázdnou návlečkou pod bradou. Dedo mal problémy s dýchacími cestami, neustále sa mu tvoril hlien a pri nohách postele mal položené pľuvátko. Dnes to už ani nie je príliš vidieť, ale voľakedy to bolo bežné. V noci, keď ho dusilo, naklonil sa, zdvihol pľuvátko k ústam a hodil doň chrchle, ktoré ho dusili. Riškovi sa to hnusilo no nič nehovoril, lebo viac sa bál skrčeného Alzheimera, ktorý mu chodil v noci po izbe. Nie raz sa stalo, že v noci, keď šiel na záchod do toho dedovho pľuvátka stúpil, prevrátil ho a chrchle sa vyvalili na drevenú dlážku z čoho mala babka vždy hisáky. Toľko dorážala do deda, až ten svojmu plechovému pľuvátku našiel nové miesto, na nočnom stolíku vedľa lampy. 

Potom doň už Riško nestúpil. Tak kým dedo ešte dokázal rozpoznať vnuka od cudzieho haranta v Dedine, tak s ním chodieval k lomu, aby naučil svojho vnuka strieľať. Robili to vždy tajne, lebo babka sa bála už teraz, aj keď dedo jej stále hovoril, že vie, čo sa s ním deje. Šliapu teda od Dediny, povedľa veľkého cintorína smerom k železničnej trati a rozprávajú sa o Indiánoch a kovbojoch.

“Každý chlap musí mať vo vrecku nôž a musí vedieť strieľať z pušky, aby vedel obrániť svoju rodinu.”
Riško hltal každé slovo a pri slove nôž vložil ruku do vačku, aby tam nahmatal malú rybičku. Hladkal ju, prstami prechádzal po ryhách na tele noža a predstavoval si, ako ho raz tasí, aby zabránil hocikomu, kto by chcel jeho rodine ublížiť. Šliapali do kopca, prekročili trať, kde Riško s kamarátmi niekedy pokladali klince, aby ich ťažké oceľové kolesá vlaku sploštili na malý pliešok. Pár sto metrov za traťou natrafili na úzky chodníček. Bola skorá jar a tak boli byliny ešte malé a z minulého roka ležali na zemi polámané staré telá burín, ktoré ťarcha snehu zlomila a pritisla k zemi. Medzi zhnednutými a pomaly sa rozkladajúcimi stonkami vyrážali nové, krehké zelené byľky, a keby im človek uveril ich nevinnosť nikdy by mu nebolo napadlo, že v strede leta je tu nepreniknuteľná húšťava, v ktorej sa dá aspoň na chvíľu zablúdiť. 

Dedo šliapal prvý, v batohu jedlo, pitie a náboje a Riško vykračoval za ním s malorážkou hodenou cez plece hlavňou dolu a s rybičkou vo vrecku nohavíc. Tie chvíle so starkými miloval a keď prišli cez víkend jeho rodičia z mesta, keď tam bol na letných prázdninách, mama si už tradične prekryla dlaňou ústa, aby zhíkla, ako je to oblečený. Krátke gate, plantajúce sa mu okolo chudých stehien s jedným trakom cez hruď, naboso a holý od pása nahor.

Dnes tu bol iba na víkend. Bola nedeľa, babka išla do kostola a dedo využil tú chvíľu čo mal s vnukom sám pre seba, aby našiel na povale tú malorážku, vysmial sa Alzheimerovi, že mu ju ešte neschoval, nabral náboje zo starej truhlice a poďho s vnukom k lomu.

Zastali asi dvadsať metrov pod bralom, dedo z ruksaku vytiahol starú chlpatú vojenskú deku, rozložil ju na zemi, lebo bolo ešte chladno. Na ňu zložil ruksak, a vyzval Riška, aby položil aj pušku. Poslúchol, pušku položil a sadol si k dedovi, ktorý z malej drevenej krabičky vyberal náboje do malorážky. Vytiahol z vaku aj zopár terčov. Nie, neboli to také, aké poznáme, tie kruhy s čiernym bodom uprostred. Boli to obrázky. Jeleňa, diviaka, srnca. Namieste, kde má zviera srdce bol biely bod a Riško sa snažil na tých skoro dvadsať metrov trafiť priamo tam. 

“Choď prichytiť terč.” Povzbudil Riška a podával mu obrázok. “Ktorého chceš?”

“Diviaka.” Nadšene zahlásil Riško, lebo ten bol najťažší.

“Teda, začínaš hneď zhurta.” Pochvalne zatiahol dedo, podal Riškovi obrázok diviaka s bielym bodom, ten ho uchytil a bežal po chodníku smerom k bralu. Tam niekto, nevedia kto, postavil asi na meter vysoký kôl dosku, kde si ľudia prichytávali tie terče. Doska bola už plná zarytých nábojov, či už zo vzduchovky, alebo s malorážnych pušiek. Za chvíľu bude treba dosku vymeniť, lebo sa už od tých rán rozpadávala.

Riško dobehol k doske a chcel na prichytenie terča použiť tie veľké čierne kancelárske spinky, ktoré tam niekto práve na ten účel pribil. 

Terč bol umiestnený tesne pri skale, aby sa projektily, ktoré minú cieľ odrazili od skaly nie príliš ďaleko, aby neohrozili strelca. Riško chcel prichytiť terč, ale neprichytil. Pohľad mu skĺzol málinko doľava, lebo v kútiku oka tušil neznámy predmet. Na zemi, asi tri metre od brala, opretá o veľký peň, ktorý tam niekto dotiahol ležala postava ženy. Z hlavy jej vytekalo krvavo červené želé, ruky mala roztiahnuté a nohy polámané v neprirodzenej polohe. Chodidlo a pol lýtka pravej nohy sa jej strácalo v polámaných stonkách, listoch a vetvičkách burín z minulého leta.

Dvaja práporčíci v maskovacej uniforme ležali asi 500 metrov od žltého vanu tak, aby naň dobre videli a zároveň tak, aby neboli videní. Okolie bolo tak pokojné, že mali obavu, že tu budú ležať do leta. Strážili prázdne auto už druhý deň. V ten prvý ho prehľadali technici a pobrali z neho dôkazný materiál. Je možné, že ich majiteľ videl a viac sa sem nevráti. Áno, to je možné, ale možné je aj to, že ich nevidel a v jeden deň sa tam príde vyspať. Práporčíci mali pre istotu aj ďalekohľad s nočným videním, ale predpokladali, že ak sem aj niekto v noci pôjde, bude si svietiť baterkou. Tri páry policajtov sa striedali po dvanástich hodinách tak, aby ani jednému z nich nevyšli dve nočné po sebe. Niektorí by neboli proti, za nočné boli príplatky, tak sa skôr hádali, kto ich vyfasuje. Bolo okolo pol šiestej, pomaly začínalo šero, v lese sa stmievalo skôr. Sedeli opretí o kmene mladých bukov, oproti sebe a ticho sa zhovárali. Nedávali pozor, nerobili to, za čo boli platení. Lenže mali šťastie, aj keď neboli pozorní, predsa si len všimli že sa v aute rozsvietilo svetlo.

“Boha, jak sa tam dostal?” Spýtal sa jeden a vyčítavo sa zahľadel na partnera.

“Netuším.” Nechcelo sa mu priznať, že sa bavili medzi sebou a pohyb im proste ušiel.

Schytil vysielačku, povedal pár slov, ktorých dôsledkom bola horúčkovitá činnosť na stanici policajného zboru v Meste. Čiernoodenci s pletenými maskami cez celú tvár iba s vystrihnutými otvormi pre oči a ústa si navliekli zodpovedajúce vybavenia, cez plecia si prehodili automatické zbrane, skontrolovali pištole za opaskom a naskákali do pripravených áut. Cesta im trvala si 15 minút, a počas tej doby sa obaja práporčíci modlili, aby dorazili včas. Nemali sa v pláne niekomu zdôverovať, že svetlo v aute zapal niekto, o kom ani nevedeli, že prišiel. Keď príde jednotka včas, ani o tom nemusia ceknúť. 

Ten čas čakania ich hrýzol, keď tu jeden prehodil.

“Keby mal odísť skôr, zadržíme ho my, nie?”

“Zadržme ho hneď a bude.” Odvetil druhý, na čo sa prvý zamyslel, našťastie iba na chvíľu aby po nej rezolútne tento nápad odmietol.

“Môže byť ozbrojený.”

“To sme aj my.”

“Ja nie som Rambo.”

Nešlo ani tak o príkaz, aby preboha zostali na svojom stanovisku a iba zalarmovali jednotku, skôr šlo o to, že ten jeden z nich odmietal nasadiť svoje zdravie a život za vec, ktorá ho nepálila. Tento alibizmus nakoniec bol na prospech celej veci, aj keď ktovie?

Samozrejme, jednotka nemohla s autami vyjsť až hore, nie kvôli terénu, ale kvôli tomu, aby nevyplašili človeka, ktorý sa v aute skrýval. Zastali asi kilometer nižšie, vyskákali a taktickými prískokmi sa hnali k zaparkovanému autu. Šero vstupovalo do tmy, keď si dvaja práporčíci všimli tlmené svetlá poskakujúce medzi stromami. V aute bol pokoj, nič nenaznačovalo, že by podozrivý o jednotke vedel. Nasledovalo klasické divadlo, ktoré čitateľ už isto videl desiatkykrát vo filmoch. Zopár čiernoodencov obkľúčili auto, jeden pristúpil k dverám, zatrieskal na ne a zakričal niečo v zmysle “V mene zákona otvorte.”

Za pár sekúnd sa dvere otvorili a jeden z práporčíkov videl vydesenú tvár obyateľa auta, ako sa díva do hlavne veľkej zbrane a do svetla čelovky. Mal oblečenú iba spodnú bielizeň, bol bosý a keď zdvihol obe ruky nad hlavu na znamenie “vzdávam sa a pôjdem pokojne s vami” si jeden s čiernou maskou na tvári s otvormi pre oči všimol, že mu chýba na jednej ruke palec.

Potom to už šlo hrozne rýchlo. Nazbierané dôkazné materiály z vraždy Terky, ktorú niekto zavesil za hák v stodole sa stopercentne kryli s biologickým materiálom muža, ktorého takto zadržali. Nakoniec prišiel zatykač a Miro mal znova na stole ukončený prípad, ktorý ho znova zdržal v meste, aj keď mu už jeho kolegovia v osade chýbali. Tento vývoj ukončil aj potrebu Miloša, potĺkajúceho sa po Meste, ktorý dostal informáciu o zadržaní podozrivého snáď 15 minút potom, čo ho, vyplašeného a trasúceho sa od zimy, bosého vo vyťahaných slipoch a bielom zafúľanom tričku ťahali ten kilometer do policajného vozu.

Ráno, na druhý deň, Ivan slávnostne v Orechovom Dvore, v spoločenskej miestnosti v krčme kde nechal zvolať skoro celú osadu oznámil, že objasnili ďalší zločin. 

“Môžete už žiť pokojne.” Povedal a keby nebolo ráno, bol by si s nimi pripil.

Ešte odpovedal na všetečné otázky, prečo by sa mali cítiť v bezpečí, keď nešlo o sériového vraha a keď aj tak ešte nevedia, kto zabil starostu, keďže stopy žiadne nemali a nemali teda ani s čím porovnávať. Radi by to hodili na Prikryla, lenže ten, ako na potvoru, mal nepriestrelné alibi na dobu vraždy starostu. Jediné, čo Ivanovi kazilo radosť bola Lucia, o ktorej stále nemali žiadne informácie a keď tu už tak všetci svorne sedeli a hubovali, že ešte jedna vražda visí vo vzduchu tak to Ivan využil a pýtal sa širokého auditória, kto bol v tú noc v krčme a či nevideli niekoho odchádzať zároveň s Luciou, alebo či nevideli, že sa k Lucii na ceste do obecného domu niekto pridal. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul.

Keď Ivan stretnutie rozpustil, vrátil sa do obecného domu a len čo si sadol spokojný na stoličku s tým, že si vyloží nohy a dá si jednu kávu zazvonil mu telefón, že pod bralom v lome našli mŕtvolu ženy, ktorú domáci identifikovali ako starostovu asistentku. Ivan najprv zahromžil, že by toho už aj bolo dosť, no potom si uvedomil, že je necitlivý, pretože tú ženu, ktorá im aj z tej hnusnej suroviny na hrubo pomletej kávy dokázala vykúzliť voňavý mok, mal rád. Navyše neveril, že by tá milá žena skočila z brala sama, čo mu neskôr oznámil aj Vlado, patológ, keď mu v nedeľu večer volal a potvrdil, že sa po prvej obhliadke nedá vylúčiť cudzie zavinenie. Viac mu povie v pondelok ráno, zatiaľ ju dáva do chladničky.

Ivan mal dva problémy. Lucia sa od piatka noci neozvala a v pondelok zrejme zavolá Vlado, že tú milú paniu asistentku niekto zhodil zo skaly. Profesne sa cítil úplne zle. Ale aj súkromne, zmiznutie Lucie ho hrozne trápilo. Zmizla zo sveta, akoby sa pod zem prepadla. Nikto ju nevidel odvtedy, čo odišla z krčmy, čo je nanajvýš zaujímavé. Na druhej strane si bol istý, že po tom čase si domáci Luciu obľúbili a nie je dôvod, aby niečo zatajovali. Spustili pátranie a potom, čo si Miloš ukončil prácu, znova ho stiahol do osady, aby pomohol s vyšetrovaním. Ivan stále nestrácal nádej, pretože aj v spoločenskej miestnosti v krčme neboli všetci osadníci. Požiadal farárka s konskou nohou, aby spomenul aj na omši, že Luciu hľadajú. Ten tak učinil v nedeľu ráno, ale tiež bez výsledku. Dospelí, ktorí mohli niečo o Lucii vedieť sa míňali a tak prikročil Ivan k zúfalému kroku a začal sa spolu s Janou a v pondelok doraziacim Milošom pýtať po osade detí. 

S deťmi je to však vždy ošemetné. Nemôžete sa ho spýtať, či videl Luciu, lebo ju videl určite. Keď im poviete, že sa pýtate na piatok večer tak väčšina deciek iba na vás kuká, že veď piatok je dnes. A nestačilo, aby sa pýtal iba odrastencov, ktorí už rozoznali dni v týždni, bolo potrebné, aby sa pýtal aj maličkých, aj keď čas zmiznutia Lucie stanovili približne niekde medzi deviatou a jedenástou večer v piatok. O takom čase predpokladáte, že decká pod 6 rokov už doma spia v teplých perinách, no v osade to nemuselo byť pravidlo. Pokiaľ sedel ocino v krčme a mama umývala svätým nohy v kostole, decká aj pod šesť rokov labzovali medzi domami a naháňali sa v malom asi trojstromovom lesíku pri obecnom dome.

A tak Ivan od pondelka rána chodil po osade s cukríkmi vo vačku a ktoré decko stretol, toho sa pýtal, či nevidel tetu Luciu. Tú s tými ohnivými vlasmi. Samozrejme, že videl, veď včera, alebo pred chvíľou pri obchode, ale kukal na Ivana tými obrovskými očami až kým mu ten nevytiahol jeden cukrík a nedal mu ho. 

Toto sa rozchýrilo po osade ako požiar a za chvíľu mal Ivan okolo nôh kŕdeľ detí prekrikujúcich sa, že Luciu videli v lese, na poli, pri ich dome, pri obecnej studni, pri obecnom dome, pri kostole a naťahovali ruky za cukríkom, ktorý by mali dostať. Ivan si začal za tento nápad nadávať a tak si sadol na lavičku pod lipu, okolo ktorej bola do kruhu vybetónovaný múrik a prikrytý dubovými doskami, aby vytiahol všetky cukríky z vačku a položil ich vedľa seba. Decká chodili, cukríky si brali a kým si ich pchali do úst, pozorne sledovali Ivana, či sa ten nebude hnevať.

“To bol ale blbý nápad.” Povedal Ivan Jane a MIlošovi, keď sedeli v kancelárii starostu a jedli pizzu, čo si nechali doniesť z Dediny.

“To bol.” Pritakal Miloš a odhryzol si z feferónovej.

“Máš lepší?”

“Nie.”

“Tak drž hubu.”

“Ale veď ty sám si povedal, že to bol blbý nápad.” Protestoval Miloš.

“Ja môžem, bol to môj nápad.” Nadurdene odvetil ivan a odhryzol si aj on. 

Pizza mu však v ústach narástla do obrích rozmerov, tak ju prehltol iba sťažka. Nešla mu dolu krkom, pretože neustále myslel na Luciu a mal nevysvetliteľný strach, že jej telo bez života niekde nájdu.

Okolo desiatej zazvonil telefón v ktorom mu Vlado oznámil, že podľa všetkého, asistentka spadla zo skaly už mŕtva, pretože príčinu smrti určil zadusením podľa jasných modrín okolo krku a zlomeného hrtanu a jasných stôp na pľúcach, čo aj pre Ivana síce znamenalo prekvapenie, ale nie nič nečakané. Ivan spomenul medzi rečou, že Lucia je nezvestná už tretí deň, čo Vlada šokovalo.

“Akože je nezvestná?” Spýtal sa a hlas sa mu triasol.

“No tak. V piatok som s ňou a ďalšími ľuďmi pil v krčme, vieš rozvíjame vzťahy. Okolo desiatej sa so mnou rozlúčila, vyšla z krčmy a viac ju nik nevidel.”

“To si robíš žarty.”

“Vyzerám tak?”

Na druhej strane linky zostalo ticho, Ivan počul iba prerývaný dych. Nakoniec sa Vlado ozval, hlas bol nepríjemný, drsný ako rašpľa.

“A čo tam teda sedíš, kurva, prečo ju nehľadáte?”

“Vlado, hľadáme ju, ale nemáme žiadnu stopu. Policajný pes tu bol už v sobotu, ale čo nám povedia jej pachové stopy, keď havo vošiel do každého baráku.”

“Doparoma, tak si to spárujte. Nebola vo všetkých domoch podľa harmonogramu, nemohla byť a tie, kde bola podľa harmonogramu vylúčte a na ostatné sa zamerajte.”

Ivan zahvízdal.

“Dobrý nápad, no ona nenavštevovala domy iba kvôli výsluchom a navyše môže byť aj v dome niekoho, u koho bola aj podľa harmonogramu.”

“Máte niečo lepšie, alebo sa iba obhajuješ, že ti to tiež nenapadlo.”

To druhé je správne, pomyslel si Ivan a zahanbil sa.

“Počuj, ide o to, že v domoch, v ktorých bola mimo harmonogramu bola kvôli niečomu. Minimálne sa môžete spýtať majiteľov, čo s nimi preberala, keď tam bola a byť nemala.”

“Ale to je zas iba osada, nevieme, či neodišla do Dediny, alebo aj mesta.”

“Ivan, do riti, stále len niečo hľadáš, akoby si si nechcel priznať, že ste do dokurvili. Máme steblo, tak sa ho chyť.”

Len, čo prerušil hovor s Vladom, zakričal na Janu. 

“Počuj, máš niekde záznam, kde v sobotu policajní psi identifikovali zoznam domov, kde bola Lucia?”

“Jasné, ale však ona sa motala po osade, bola skoro všade.”

“Lenže Vlado mi teraz vnukol výbornú myšlienku. Zober harmonogram návštev Lucie, keď sme si delili dedinu, že kto kde pôjde na výzvedy. Porovnaj ju so zoznamom nájdených pachových stôp a urob zoznam tých, čo sa nezhodujú.”

“To môže byť stopa.” Nadšene zvýskla Jana.

“Môže, ale nemusí. Po prvé, je tu predpoklad, že zmizla v osade, a že je stále tu. Po druhé, ak je stále tu, a nehlási sa, je buď mŕtva, bože uchovaj, alebo sa hlásiť nemôže.”

“Prečo? Ako že je zranená?”

“Musíme rátať so všetkým. Mohla na niečo naraziť, ešte stále nemáme vyriešeného starostu. Mohla sa niekomu zdôveriť, vieš, v slabej chvíli, alebo v tej krčme, mala trochu pod čapicou. Mohol sa to dozvedieť páchateľ a chcel ju odstrániť. To sa dá tak, že ju zabil a telo skryl, alebo ju niekde drží. Ak nájdeme Luciu, môže nás to doviesť aj k vrahovi. Ak ju však niekto uniesol, niekto, čo nie je odtiaľto, sme v riti.” Doložil sklamane. “Ale ako povedal Vlado, máme slamku, tak sa jej chyťme.”

Otočil sa na MIloša.

“Miloš, Luciu si berieme my, Jana a ja, venuj sa asistentke, pozbieraj čo sa dá a večer sa tu znova stretneme.”

“Idem spárovať ten zoznam.” Povedala Jana a vyskočila zo stoličky.

Počula ako sa odklápa dekel. Pozrela sa hore a videla svetlo z čelovky, teraz už normálne, biele. Nebolo potrebné, aby si svietil na červeno.

“Tu máš zámok. Choď k tomu oku, a zamkni si oň putá tak, aby som to videl.” Zaznel zvrchu hlas.

Vedľa nej dopadol ťažký kov. Začala okolo seba hmatať a za chvíľu držala v rukách visiaci zámok. Priplazila sa k oku. Rozmýšľala, že by sa zamkla iba naoko, ale načo? Ak by naňho aj zaútočila, bol oveľa silnejší ako ona, a mohlo by to pre ňu dopadnúť zle. No na druhej strane si pripomínala jeho dôvod, prečo ju tu drží. Chce ju, to ju možno chráni voči zabitiu, ale určite ju to nechráni proti úderu do nosa. Otočila oceľovým prútom prevliekla ho cez oko a cez putá. Zacvakla.

“Hotovo.” Zvolala smerom k otvoru.

“Ukáž, zahrkaj s tým, nech to vidím.”

Poslúchla.

“Dobre.” Najprv spustil košík s jedlom a po ňom drevený rebrík. Potom po ňom zliezol k nej. 

Sadol si obďaleč a sledoval ju.

“Keď skončíme a odídem, hodím ti kľúč k zámku, môžeš sa odomknúť.”

“Ako, keď mám ruky pri stene?”

“Tak ti ho tam vložím do ruky, prestaň hľadať problémy tam, kde nie sú.”

“Počkaj, čo keď skončíme?” Oblial ju studený pot. “Čo budeme robiť?”

“Uvidíš. Si moja, musím si ťa označiť.”

“Čo? Nie som tvoja, môžem byť s tebou, ale nie som tvoja.”

Zrazu si uvedomila, že po sexe si nevzala pilulku, nemala kedy a nemala ako. V malej škatulke sú síce v jej kabelke, ale tá je niekde uňho. Doriti, iba dúfa, že sa to neujme. Čo myslí tým, že si ju označkuje?

“Si moja a hotovo.” Prehlásil.

“Čo myslíš tým, že si ma označkuješ?”

Siahol do ladvinky, ktorú mal uviazanú okolo pása a vytiahol nejaký podlhovastý predmet s hrotom.

“Čo je to?” Rozbúchalo sa jej srdce.

“To je výsledok súčasného technologického pokroku.” Usmial sa.

“Dobre, ale čo to je a načo?”

“Už som ti povedal načo. A je to pájka, akumulátorová.”

“Počúvaj, tebe šibe.” Zvolala rozčúlene do jeho usmievajúcej sa tváre. “Úplne ti šibe. To ti nedovolím!”

“Hej? A ako mi v tom chceš zabrániť? Ruky máš priviazané k stene. A kopance zvládnem. Môžeš si ale vybrať. Buď sa budeš brániť a potom ťa musím niečím ovaliť, najskôr päsťou. Vieš, že to dokážem. Alebo budeš v pokoji držať hlavu pekne vztýčenú. Ja si urobím svoje veci, dobre ti to vydenzifikujem a potom…. Potom ťa možno odviažem, aby si sa mohla voľne pohybovať po svojej izbietke.”
To je debil, pomyslela si a prvýkrát pocítila stav, ktorý spisovatelia vo svojich knihách opisujú ako “trudnú myseľ”.

“Možno by si pred operáciou ešte chcela niečo povedať, či?” Povedal stále pokojným a o to hrozivejším hlasom.

“Čo ti mám povedať? Ty hovado! Že nie si normálny? Doparoma, ako si ti mohol takto prežiť? To si nikto nevšimol, že si šlahnutý?”

Začal sa znova tak šialene smiať, búchal si dlaňami do stehien, prudko sa knísal a otáčal hlavou.

Lucia nebola psychiater, ani psychológ, ale zopár vyučovacích hodín mali aj prednášky z tohto odboru. Uvažovala, či tá temnota v ňom nebola zatlačená do úzadia a prejavila sa až po dvoch tragických stratách. Manželka, dieťa, potom nová partnerka. Na vraždu Terky mal alibi, ktoré viackrát preverovali, prvá manželka zomrela bez pričinenia cudzou osobou, nie nič nenasvedčovalo, že by bol násilnícky aj predtým. Lucia naozaj nebola psychiater, ale podľa nej to tak mohlo byť. Ako sa s takýmto človekom má zhovárať. Čo mu má povedať, aby od svojho plánu ustúpil?

“Počuj, nemusíš to robiť.” Skúsila.

“Ja viem.” Prestal sa smiať a znova zvážnel.

“Netuším, kam si ma chceš označiť, ale bude sa ti potom páčiť?”

“No, chcem ti to dať na čelo, a páčiť sa mi budeš aj tak.”

“Ako vieš?”

“Viem.”

“Si myslíš, že je v poriadku ubližovať ľuďom ktorých miluješ?”

Zamyslel sa, chvíľu hľadel niekde ponad jej plece.

“Ja ti neviem. Terku niekto zabil a moja prvá manželka umrela pri pôrode môjho synčeka. Niekto teda ublížil ľuďom, ktorých som miloval a nič sa nestalo zrejme je to v poriadku.”

“Terku niekto zabil, dobre, ale kto ublížil tvojej prvej žene?”

“Boh.” Odvetil vážne.

Sklopila hlavu a dívala sa do udupanej zeme.

“Takže môžeš ubližovať aj ty? Čím sa teda líšiš od vraha a Boha?”

Otázka ho zarazila, medzi prstami si prehadzoval tenké telo pájky.

“Nič sa nikomu nestalo. Zabili troch ľudí a prešlo im to, možno je to dobré.”

“Prd. Boha zavrieť nevieme, ale nad vrahom Terky sa už sťahujú mračná. Máme ho. Určite, za pár dní je náš.” Dúfala. “A čo keď dostanem infekciu a zomriem? Čo potom, koho budeš mať?”

“Nezomrieš.”

“Ako to vieš, si snáď Boh? Chceš prísť aj o tretiu lásku? Vydržíš to potom, alebo sa zblázniš nadobro?”

“Nie som blázon.” Ohradil sa.

“Si, normálny človek si neznačkuje iných ľudí.”

“Farmári tak robia stále.”

“Ty jebo! Kravy sú zvieratá.” Zvýskla.

“Živé tvory.” Vmietol jej do tváre.

“OK, živé tvory, nemali by to farmári robiť. A čo? To znamená, že keď to robia farmári, že to budeš robiť aj ty?”

Zrazu jej napadla spásonosná myšlienka.

“Počuj, a načo ma chceš označkovať?”

“Aby všetci vedeli, že si moja.” Odvetil.

“Kto všetci?”

“No, všetci.” Všimla si, ako sa v ňom prebúdza zmätok.

“Chceš povedať, že keď ma označkuješ, tak ma pustíš medzi ľudí?”

Váhal. Pozeral sa raz na ňu a raz na pájku, čo držal v ruke.

“Ešte ti môžem vyrezať jazyk.”

“Ty si fakt blb. Akože neviem písať? Alebo mi odsekneš aj ruky? A to ma budeš vodiť po dedine na vôdzke? Máš to premyslené?” Kula železo, kým bolo horúce.

“Označím ťa len pre seba.” Našiel riešenie.

Silene sa rozosmiala.

“Načo? Aby si nezabudol?”

“Je to ako obrúčka, budeme už navždy spolu.”

“Hej, lenže obrúčku nosia ženy, ktoré sa voľne pohybujú, nie tie, ktoré sú zavreté v kobke.”

“Je to dôkaz mojej lásky.”

“Dôkaz lásky, že ti tu budem kvičať ako ranené prasa? Premyslel si si to vôbec? Si toho schopný?”

Videla, že úmysel použiť pájku sa vzdaľovalo.

“Pozri, buď ma pustíš, potom má zmysel si ma označiť, alebo tu skysnem navždy a potom to zmysel nemá.”

“Keď ťa pustím, udáš ma.”

“Nie, keď ma pustíš bez toho, aby si mi čokoľvek spravil, serem na to Keď ma pustíš a dáš mi trochu času, môžeme začať odznova, akoby sme sa nepoznali. Môžeš mi znova nadbiehať, ja budem chvíľu odolávať, ale musím povedať, že si celkom sexi, že sa s tebou celkom pekne zhovára, máš veľkú šancu, že to dáme dokopy. Navyše máš dom, kde je takýto pekný jamník. Čo by som mala chcieť viac?”

Sedel, ani sa nepohol, hľadel jej stále ponad plece a vyzeral, že horúčkovito rozmýšľa.

“Dobre.” Povedal po hodnej chvíli.

“Čo dobre?” Srdce jej šlo vyskočiť z hrude.

“Musím si to ešte teda premyslieť. Zdá sa, že hovoríš celkom rozumne.”

“No, to by som povedala.” Uľavilo sa jej a divoké srdce začalo spomaľovať cval.

Postavil sa.

“Zjedz to potom.” Povedal a začal stúpať po rebríku hore.

“Čo ten zámok?” Skríkla za ním.

“Ach, zámok. Tu máš kľúče, keď vyjdem von, môžeš sa odomknúť.”

Vložil jej malý kľúč do dlane.

“Počkaj, nemôžeš mi sem dať nejaké svetlo, je tu hrozná tma.”

“Má tu byť tma.” Odvetil, vyšiel po rebríku hore a vytiahol ho.

“Počkaj ešte, nemôžeš ma odviazať úplne? Aj tak sa von nedostanem, je to vysoko a máš tam dekel.”

“Nie.” Odvetil a zaklapol vrchnák.

Miesto sa znova ponorilo do temnoty.

Počkala kým sa jej dych upraví do normálu. To bolo o fúz, pomyslela si. Zdvihla zo zeme fľašu vody a napila sa hlbokými dúškami. Nemala chuť jesť, vôbec na to nepomyslela. Už sa videla so značkou na čele a cítila tú bolesť a smrad spáleného mäsa, keby sa tou pájkou naozaj chcel podpísať. Oprela sa o studenú stenu a tíško sa rozplakala. Ani len netušila, čo sa deje nad ňou.

“Hotovo.” Hlesla Jana.

“Ukáž mi to.” Vyzval ju Ivan, keď sa odtisla od stola a v ruke zvierala hárok papiera.

“Aspoň jedna dobrá správa.” Povedala, keď mu podávala list.

“Aká?”

“Sú to iba štyri domy. Iba štyri domy, v ktorých bola, aj keď tam byť nemala.”

“Hej, to je dobrá správa, ale stále nevieme, či to má nejaký zmysel.”

“To rýchlo zistíme. Budeme sa pýtať, alebo si rovno zoženieme povolenie na domovú prehliadku?”

“Prejde nám to?” Pochybovačne pokrútil hlavou Ivan.

“Som presvedčená, že áno. Ide o policajtku, ktorá zmizla a bola v domoch, kde nemala byť, tak si myslím, že sudca bude zhovievavý.”

“Doparoma, možno by sme mu mali dať viac. Aspoň nejaké podozrivé správanie, alebo čo.”

“Vyplaší sa a môže spraviť niečo, čo nechceme.”

“Počkaj, aké sú to domy? Teda, kto v nich býva? Je určite zložitejšie, ak niekto býva s rodinou väzniť tam človeka. Podozrivejší je ten, čo žije v dome sám.”

Jana pozrela do harmonogramu, pretože na výpise, ktorý mu podala pred chvíľou tento údaj nebol.

Chvíľu listovala, prehadzovala strany, šušťala s papiermi a niečo si mrmlala.

“Bingo!” Skríkla. “Iba jeden žije sám. Nejaký Robo Križan.”

“Robo Križan? Ten sa neobjavil na žiadnom zozname podozrivých.”

Jana znova listovala.

“Nie, zo záznamu výsluchu vyplýva, že mal na minimálne tri vraždy alibi. Počkaj. Raz bol v Meste na úrade, potvrdené. To bolo vtedy keď podrezali starostu. V čase vraždy Terky zas bol v Brne na mítingu s obchodným partnerom, potvrdené. Ostatné nemá zmysel hovoriť, prípady sú uzatvorené.”

“Navyše už máme aj vraha Terky.”

“Navyše.”

“Prečo by to mal byť zrovna on?”

“Netuším.”

Do miestnosti ako víchor vbehol Miloš. Pozreli sa naňho s údivom, no skôr, ako sa spýtali čo sa stalo im to povedal sám.

“Starý Kern, viete, ten dôchodca, čo sa stále potuluje po dedine, viete ktorý…”

“Nie, čo ten?” Odpovedal Ivan.

“Chodí sa v noci prechádzať po lese. Vraj počúvať sovy, čudné… No nech je ako chce, videl v družnom rozhovore Luciu s nejakým Križanom. Sedeli pod kríkom pri strome na kraji lesa a vykecávali sa…”

“Križan, to je ten samotár, čo si ho teraz spomenula.”

“Hej.” Vzrušene odpovedala Jana.

“Máme ho.” Hlesol Ivan a aj keď Miloš nechápal, usmieval sa od ucha k uchu.

“Jeho možno, ale Luciu ešte nie.” Jana mala ruky, v ktorých držala papiere natiahnuté na stole.

“Ideme.” Zvolal Ivan a už sa dvíhal zo stoličky.

“Hneď?”

“Hneď.”

“A čo mu povieme?”

“Nič, len mu vrazím jednu do zubov a prehľadáme mu dom.”

Do zubov mu síce nevrazili, ale keď stáli u Roba na pozemku a dívali sa naňho, Ivan sa mu pozrel do očí a na jeho námietku odvetil slovami.

“Pozrite sa, ak nám neumožníte vstup do vášho domu, postavím okolo vás celý kordón policajtov a zájdem si do Mesta po súdne povolenie. A potom vás vytiahnem za uši a stane sa vám nehoda. Krista vášho, okamžite nás pustite.”
“No však dobre, poďte si dom prezrieť teda.” Privolil.

“Daj mu podpísať súhlas.” Vrhol slová Jane a s Milošom a s dvoma uniformovanými vošli do dverí.

Vošli do každej miestnosti, nakukli do každého rohu, prevrátili každú vec v dome, vyšli hore na povalu a prekutrali každé zákutie. Ivan dokonca vytočil Luciine číslo, no operátor mu zahlásil, že číslo je nedostupné.  Policajný pes sa tam mrvil a sem-tam zaštekal.

“To je neuveriteľné.” Sklamane zahlásil Ivan. “Bol som si istý.”

Sedeli v kuchyni, Robo tiež za stolom spolu s nimi.

“Poznali ste Luciu?” Spýtala sa Jana.

“No, poznal… Stretol som sa s ňou raz v lese, tam sme trocha pokecali o našich životoch a o našich osudoch, ale či som ju poznal? To zrejme nie.”

“Pes identifikoval pachovú stopu nielen u vás na dvore, ale aj v dome. Ako mi to vysvetlíte?”

Robo sa zamrvil a tváril sa zmätene.

“No viete, pri tom rozhovore v lese to nezostalo, však viete.”

“Chcete povedať, že u vás bola?”

“Nielen to, jednoducho sa to stalo. Bola u mňa celú noc.”

“Kedy?”

“No v ten deň, čo sme  boli v lese, ja si už nepamätám, ktorý deň to bol.”

“A potom? Už u vás nebola?”

“Nie,” pokrútil hlavou. “Asi som ju neuspokojil. Ryšavé sú náročné.”

“Držte hubu, Lucia je nezvestná štvrtý deň, môžete sa zdržať tých poznámok?” Ivan bol nahnevaný a nervózny o čom svedčil aj jeho zvýšený hlas.

“Vy ste sa pýtali.”

“Nie na toto.”

“Tak už u mňa viac nebola.”

Do miestnosti vošiel uniformovaný policajt, nahol sa nad Ivana a niečo mu šepol do ucha.

“Čo ste prerábali?” Spýtal sa Ivan.

“Prečo?” Robo znervóznel, bolo to na ňom jasne vidieť a Jana vedela, že sa niečo zlomí. Práve teraz.

“Za domom máte kusy odrezkov minerálnej plste.”

“Jáj, niečo som zatepľoval.”

“Čo?”

“No steny domu.”

“Kde?”

“Čo kde?”

“Kde ste zatepľovali?”

“No tu všade.” Odvetil a pery sa mu roztriasli.

“Kde presne? Pozrieme si to. Minerálna plsť sa totiž používa aj na zvukovú izoláciu. Kde je Lucia?”

“Ja neviem, kde je.” Zakričal.

“Tak mi ukážte tú stenu, kde by malo byť to zateplenie.”

Sedel, ani sa nepohol.

“Tak kde je Lucia? Kde ju máte? Je živá?” Ivan stupňoval tlak.

Atmosféra v kuchyni bola taká hustá, že si z nej ktokoľvek mohol odkrojiť. Policajti stáli nad ich hlavami a dívali sa na Roba, akože mu za malý moment rozdrvia kosti. Ivan sa mračil, bol napätý, nahnutý cez stôl, a očami vŕtal do Roba, kým Jana sa naňho dívala s obrovským znechutením.

“Nezabil by som ju.” Povedal nakoniec, sklopil hlavu na ruky položené na stole a rozplakal sa tak, že mu mykalo celým telom.

“Spravil ti niečo?” Objímal Ivan Luciu zahalenú do policajnej deky a viedol ju k autu.

“Nie.” Zakrútila hlavou. Úžasný sex nespomenula. Iba jej hlavou vírilo, či nenosí malého Križana pod srdcom a najväčšie starosti jej robila predstava, že sa má rozhodnúť, či v prípade úspechu pôjde na interrupciu, alebo nie. Čert aby to zobral.

“Prečo si tam vôbec šla?” Spýtal sa Ivan otcovsky.

Iba naňho pozrela a uškrnula sa.

“Bože, Lucia, vy ženy ste hrozné. Ten chlap stratil pred pár dňami lásku a ty mu skočíš do postele. Máš v sebe kúska citu?” Aby to nebrala ako výčitku, pousmial sa.

“Prečo ženy? Za vás rozmýšľa hlavička, za nás klitoris. Sme na tom rovnako.”

Silno ju k sebe pritisol, pootvoril dvere a pomohol jej nastúpiť. Kým zavrel, ešte ho požiadala.

“Skúste nájsť aj moje šaty a kabelku.”

“Už mal iba telefón, ostatné zmizlo v ohni, v kachliach. Tak povedal.”

“Doparoma. To bol Louis Vitton.”

“Tak si kúpiš nového vitona.”

“Stála dve tisícky, kúpil mi ju Peter.”

“Tak buď rada, kto nosí kabelku za dve tisícky nie je o nič normálnejší, ako ten Križan.” Usmial sa a zaplesol dvere na aute.

Sedeli v kancelárii starostu, Lucia oblečená do šiat, ktoré jej poskytla jedna z domácich sa prehrabávala v pitevnej správe asistentky, ktorú im mailom poslal Vlado.

“Choď domov, oddýchni si, daj si svoje šaty. Lekárovi nechceš ísť?”

“Nie. A daj mi už pokoj. Štyri dni som oddychovala a kura pečie fantastické, možno k nemu pôjdem do basy, nech mi také upečie. A tá ryža… Mňam.”

“Si šibnutá. Mám právo ťa odvolať a dať ti povinné platené voľno.”

“Viem.” Odvetila a dívala sa do papierov.

“Mám to využiť?”

“Nie. Tak čo máme?”

“Hlavne máme to, že okrem starostu sú všetky staré vraždy vyriešené, za čo mi dal šéfino pochvalu. Vraj ma potľapká po pleci pred naštartovaným policajným autom.”

“Neviem prečo. Je to naša práca. Akoby mal pekár za každý upečený chlieb dostať pochvalu.”

“Aká si jedovatá.” Zasmial sa.

“Nie som jedovatá, iba mi to príde čudné.”

“Prečo? Vraj nám dá aj nejaké vyššie osobné odmeny.”

“Ani to nechápem, robíme si iba svoju robotu. Tak čo máme?”

“Asistentku našiel nejaký dedko s vnukom pod lomom. Do lomu sa dá dostať po pár sto metroch z Dediny, alebo po piatich kilometroch z Orechovho Dvora, ale tam zas prídeš k lomu zvrchu. Predpokladáme, že tam prišla zvrchu.”

“Prečo?”

“No, lebo telo spadlo zvrchu.”

“To sa nedá od Dediny vyliezť hore?”

“Dá.” Odvetil na otázku Lucie Ivan.

“Tak prečo si myslíte, že prišla z osady?”

“Neviem, tak sa nám to zdá logickejšie. Podľa Ivana zomrela na uškrtenie. Načo by vláčil telo zdola hore?”

“Ako vieš, že bola uškrtená?” Spýtala sa Ivana Lucia.

“Vlado mi volal, po predbežnej obhliadke.”

“Ale pitevnú správu ešte nemáme, však?”
“Nie, večer ju pošle.”

“Hm. Možno to bolo tak, že boli spolu v lome od Dediny, potom vyliezli hore, aby sa pokochali pohľadom a zaškrtil ju až tam.” Pokračovala Lucia.

“Hej,” pritakal Ivan. “Aj tak je to možné.”

“No, mne sa to práve zdá reálnejšie. Ísť s niekým päť kilometrov, potom zaškrtiť a telo zhodiť dolu. Čo ja viem, skôr si myslím, že sa s niekým stretla v Dedine, prešli pár metrov k lomu, potom prekonali tridsať výškových metrov, aby sa na niečo pozreli, hore ju uškrtil a zhodil. Našli sa nejaké stopy hore?”

“Nie.” Odvetil Ivan a uvažoval, že to, čo hovorí Lucia je naozaj pravdepodobnejšie.

“Prečo by niekto zabíjal asistentku starostu?” Spýtala sa Lucia a zahľadela sa na MIloša a Janu.

“Z rôznych dôvodov.”

“Napríklad? Bola tehotná?”

“Taká stará dáma?”
“No pokiaľ ešte nebola po prechode, prečo nie?”

“To nám Vlado ešte nedal vedieť. Bude to v správe.”

“Dobre, tak prečo by ju teda niekto zabíjal?”

“Lucia, uvedom si, že ani jedna vražda nemala motív, pohybujeme sa na tenko ľade. Nie že nemala motív, navyše je tu toľko vrahov, čo vrážd. Kde to sme? Doparoma. A to v osade, kde sa dvadsať rokov nič nestalo. Skôr by sme si mali položiť otázku, čo sa to tu vlastne deje.”

“No, minimálne vrah Judity motív mal.”

“Motív áno, ale nie k vražde. Bola to skôr nešťastná náhoda.” Odvetila Jana.

“A čo Mrva?”

“Ten zabil ženu s jej súhlasom, dobrovoľný odchod zo sveta po hroznej tragédii, to by som za motív nepokladal.”

“Terka?”

“Netušíme, Kolek iba sedí a nehovorí.” Doplnil Miloš. “U starostu nám tiež chýba motív a u učiteľky tiež. Hrivík sedí v cele tak, ako Kolek. Ani jeden na otázku motívu neodpovedá a keď už niečo povie, tak povie ´neviem´a to nám príliš svetla do prípadov nenesie.”

“Hutuliaková?”

“To isté ako Kolek, či Hrivík. Motív nedokážeme ani odhadnúť. A keby aj, vyzerá to tak, že nesúvisia, sú to rôzni páchatelia, nemáme sa vôbec čoho chytiť.”

“Načo sa budeme chytať? Sú v base a hotovo.” Vyhlásila Jana a odpila si z kávy.

“Možno by nám motív jednotlivých páchateľov pomohol k motívu u starostu a asistentky.”

“O tom veľmi pochybujem, ako som povedal. Rôzni páchatelia, neznáme motívy.” Uzavrel Ivan túto tému.

“Ešte je tu jedna možnosť. Že poznala vraha starostu.”

“Hej, to nám tiež napadlo, zisťujeme viac. Nechceš si aspoň pospať? Aj tak je už desať. Poďme, banda. Do jedného.”

V tú noc sa tiesnili na improvizovaných posteliach v zasadacej miestnosti všetci. Keď Ivana o pol druhej prebudila prostata započúval sa do spokojného oddychovania svojich kolegov. Najviac ho tešilo pokojné odfukovanie Lucie.