Orechov Dvor XXI.

 PRIŠLA JAR

Ráno sa postupne zobúdzali. Aj keď inokedy by Ivan všetkých buntošil, aby stihli poradu o ôsmej, dnes to nepokladal za vhodné. Už iba preto, aby nechal Luciu vyspať, koľko sa jej ráčilo. Vstal prvý, snažiacich sa ticho našľapovať, opustil konferenčnú miestnosť a vošiel do kancelárie starostu. Dnes po prvýkrát nečakala káva, ktorú im tam pripravil do sklenej nádoby položenej pod kávovarom starostova asistentka. Medzi sebou ju nikdy nevolali menom, pretože ju vnímali ako súčasť budovy. Ivan sa cítil hlúpo. Nikdy si ju nejako zvlášť nevšímali, pri zadávaní nejakej požiadavky ju ani nikdy neoslovil, hovoril na ňu a niečo požiadal, alebo poprosil.

“Pani, mohli by ste nám spraviť kávu?” alebo sa na ňu iba usmial a povedal: “Poznali ste toho, alebo toho, čo nám môžete o ňom povedať?” Akoby ani nebola ľudskou bytosťou, akoby bola iba servírovací stolík. Neuvedomoval si to, až do momentu, kedy mu v telefóne Vlado povedal, že spis pani Prísnej posiela mailom.

“Koho?” Spýtal sa Ivan hlúpo.

“No tej zavraždenej v lome.”

“Ach.” Vzdychol.

Otvoril svoj notebook, napojil sa na obecnú wifi a skroloval v došlej pošte. Okrem pitevnej správy od Vlada tam bolo ešte niekoľko iných správ, viac nepodstatných, ako podstatných.

Otvoril priložený súbor a začal čítať. Bol snáď niekde v polovici, keď sa dvere na kancelárii otvorili a vošla Jana.

“Ahoj, ty už si hore?” Spýtala sa ešte zastretým hlasom. “Som hrozne smädná.” Vytiahla z chladničky minerálku a napila sa.

“Čo čítaš?”

“Pitevnú správu pani Prísnej.” Odvetil Ivan a ani nezdvihol zrak od obrazovky.

“Koho?”

“Asistentky.”

“Teda ja som aj zabudla, že sa volá Prísna.” Začudovala sa Jana.

“Veď to.” Povzdychol.

“A čo píše?” Zvedavo mu nakukla cez plece.

“Počkáme na ostatných, sprav kávu.”

“Ozaj, ani káva nie je spravená a ani raňajky nik nepriniesol. Kurník, my sme boli fakt ako odľudi.”

“Presne na to som teraz myslel.l A daj mi už pokoj! Ale vieš čo?” Prestal čítať a pozrel sa Jane do očí. “Spusti kávovar a bež do obchodu niečo kúpiť, nech máme čo jesť, keď sa pozobúdzajú.”

“To, čo vždy?” Spýtala sa a brala si zo stoličky kabelku a plátenú tašku.

“Máš iný nápad?”

“Ani nie.”

“Tak čo sa pýtaš? Choď už.” Posúril ju.

Keď sa za Janou zavreli dvere, osamel. Prestal čítať, zložil si okuliare a pozeral cez okno von. Slnko cez sklo pálilo, ešte nevedel aký je vzduch, ale cítil, že jar sa prebúdza do svojej sily. Zmenu pocítili už pred niekoľkými dňami, no počasie sa stále nechcelo zvrtnúť. Dnešok však vyzeral na jasnú oblohu. Klikol na web počasia. Jasno a 22 stupňov, to už je jar. Znova preklikol na správu.

Postupne prišiel Miro, Miloš a keď sa ako posledná pripojila Lucia bolo už pol deviatej. Hneď za Luciou prišla aj Jana s taškou plnou nákupu. 

Tak čo? Dočítal si?” Spýtala sa Jana, keď vykladala rožky a maslo na stôl.

“Hej.” 

“A? Niečo zaujímavé?”

“Pani Prísná…”

“Kto?” Zívol Miloš.

“Hej presne, ani ty si nevedel ako sa asistentka volá.” Vyčítavo sa naňho zahľadel Ivan.

“Vedel, veď to má na dverách, ale som si to proste nespojil.”

“Dobre, takže pani Prísna mala viacero fraktúr, vrah ju musel zhodiť hneď, alebo krátko potom čo ju zaškrtil, charakter zranení tomu odpovedá. To je aj logické, nikto nebude mŕtvolu teperiť buď päť kilometrov, alebo hore tým svahom. Bránila sa veľmi urputne, podľa zlomených nechtov a hŕbou kože pod nimi. Vlado nedokáže určiť, či tie modriny a škriabance, čo má po tele vznikli pri súboji, alebo pri páde. Podľa stôp na krku ju pravdepodobne zaškrtil veľký muž, alebo teda niekto s veľkými rukami. Podľa intenzity to bol pravdepodobne pravák. Na tvári jej našli stopy slín, ktoré neboli jej, ale sú natoľko kontaminované, že sú nám k ničomu. Na šatách mala stopy po zvieracom moči, zrejme ju ocikal nejaký pes, keď už ležala dolu. Krk mala vykrútený o 180 stupňov, čo troška sťažilo identifikáciu podliatin od prstov, ale našiel ich tam. Vlado nevie ani určiť, ktoré zranenia boli spôsobené pádom, a ktoré pri súboji, ak vôbec pri súboji niektoré vznikli. Teda javí sa to tak, že šla s niekým na prechádzku, alebo ju niekto sledoval, prišli až na kraj skaly, tam ju zaškrtil a potom ju zhodil dolu. Včera večer mi poslali správu aj forenzní. Tibor v nej píše, že na kopci nenašli nič, okrem udupanej trávy, čo nič nedokazuje. Udupať ju tam mohol hocikto a hocikedy. Keďže tých travín je tam dosť hrubá vrstva, nie sú zreteľné ani stopy obuvi. Požiadal som ich o širšie prehliadnutie okolia, ale podľa toho, čo som sa pýtal starostu dediny, je vrch lomu dosť často navštevovaný. K vražde došlo vo večerných hodinách, okolo desiatej až polnoci. Naozaj sa zdá, že Lucia mala pravdu v tom, že išli zospodu z dediny, ale preveríme aj Orechovčanov, či si pani Prísnu nevšimli, ako odchádza smerom k lomu…”

“Päť kilometrov, to už je dobrá prechádzka, nie?

“Nemala Prísna psa?” Skočila do rozhovoru Lucia.

“Neviem. Prečo?”

“Doparoma, my sme si ju vôbec nevšímali, ani nevieme, či chodila večer na prechádzky, len keby mala psa, bola by prípustná aj tá päť kilometrová trasa.”

“Dobre, spýtame sa.” Prikývol Ivan.

“Mala niekoho v dedine? Rodinu, nápadníka, priateľov.” 

“To vieme, vypočúvala som ju ja a na toto som sa jej pýtala, stačí nájsť jej záznam.” Prehodila Lucia a už sa aj začala hrabať v hrubej zložke.

“Nie, nikoho. Bývala v Meste a sem dochádzala.” 

“Pes je teda mimo. Nikdy sme ju tu so psom nevideli.”

“Ani to sme nevedeli, že býva mimo. Každé ráno tu bola skôr, ako sme vstali a kedy odchádzala sme si vôbec nevšímali, najradšej by som si nafackoval.” Vzdychol Ivan.

“Nuž, šedá myška.” 

“Hej, šedá myška. A teraz je to mŕtva šedá myška.”

“Prečo by ju chcel niekto zabiť?”

“Prečo tu vôbec chcel niekto niekoho zabiť? Celá táto posraná osada je hrozne čudná, Smrť sa tu prechádza ako na korze.”

“To je práve na celej tej veci najzváštnejšie.” Zamyslene povedala Lucia a hrala sa s perom tak, že ho zapínala a vypínala. V tichu, ktoré nastalo bolo počuť iba to šťukanie.

“Čo vieme o motívoch z výpovedí páchateľov?” Spýtal sa Miro.

“O tom sme už hovorili,” Ivan sťažka vzdychol. “Nič. Všetci odpovedajú takmer svorne. Neviem.”

“Neviem?”

“Neviem. Proste ich zabili a bolo. Ani jeden z nich netuší prečo a všetci sú z toho zmätení, plačú, a vyjadrujú sa, že by radšej umreli, ako šli pred súd.”

“Hm, to je šialené.” Povedala Lucia.

“Hej, šialené.”

“Takže pani Prísnu zabil chlap s veľkými rukami.” Len tak bez nejakého zmyslu zopakoval informáciu zo správy Miloš.
“Alebo žena s veľkými rukami.” Oponovala Jana.

“Také veľké ruky ženy nemajú.”

“Ako vieš?”

“Prestaňte,” zamiešal sa Ivan. “Vieme hovno, keď nám nepomôžu nejakí svedkovia, sme presne tam, kde pri starostovi.”

“Ozaj, na toho by som bola aj zabudla.” Hlesla Jana. “Idem si zapáliť.”

“Stále nemáš tie bez smradu?” 

“Nie.” Odvrkla a vyšla z miestnosti.

“Môžem si tú správu prečítať aj ja?” Spýtala sa Lucia a aj keď Ivan ešte neodpovedal, otočila notebook ležiaci na stole k sebe.

“Jasné.” Už zbytočne Ivan odpovedal.

Lucia sa začítala, pohmkávala si, prstom šúchala po podložke na notebooku, aby si posúvala riadky. Keď dočítala, zavrela pdf súbor. Iba očkom strelila po texte, ktorý Vlado napísal do tela mailu. Spozornela.

“Toto si videl?”

“Čo?” Spýtal sa so záujmo Ivan s Milošom skoro naraz.

“Toto.” Povedala a priložila prst na obrazovku.

“Nezapackaj mi to, máš este prsty od masla.” Okríkol ju Ivan, no už čítal jeden odstavec, ktorý tam Vlado vpašoval.

“Vlado má niečo zaujímavé. Niečo našiel, ale viac nepíše.” Mrmlal si Ivan pre seba. “Prečo nenapísal o čo ide, sakriš, to mám za ním ísť, aby mi to prezradil?”

“Nemusíme, Vlado mi hovoril, že by sa za nami rád vypravil.” Povedala Lucia. “Možno, keď sme mu dlho neodpovedali na jeho ponuku, tak nás takto chce možno navnadiť.”

“Kedy ti to hovoril?” Spýtal sa Miro so záujmom.

“Pár dní dozadu.”

 “A prečo by sa za nami chcel pozrieť?”

“Možno len za Luciou.” Uškrnul sa Miro.

“Prečo za mnou?”

“Lebo si slepá.” Zasmial sa, no bez odozvy, pretože s rovnakou otázkou v čiach sa na Mira obzrel aj Ivan a Miloš.

Keď zbadal ich spýtavé tváre, iba doložil.

“A vidím, že slepí ste všetci. Kuká po nej odkedy prišla. A čo si myslíte, prečo máme tie správy na stoloch tak skoro? Prečo je ochotný rýpať sa v mŕtvolách aj v nedeľu večer?”

“Lucia?” Spýtal sa Ivan prekvapene a spýtavo na ňu mrkol.

“Na mňa nepozerajte, ja som tu takisto vyjavená, ako vy.” Sucho pregĺgala.

“Tebe niečo povedal?” Spýtal sa Miloš zároveň s otvárajúcimi sa dverami vracajúcej sa Jany, spokojnej po nutnej dávke nikotínu.

“Nie, nič mi nepovedal.”

“Kto a čo?” Spýtala sa Jana a zavrela za sebou dvere.

“Vyzeráš byť spokojná, narkomanka.”

Túto poznámku Ivana nechala Jana bez povšimnutia. 

“Tak kto a čo?” Zopakovala otázku.

“Vlado.” Šepol Miro.

“Ktorý Vlado?”

“Náš, patológ.”

“Ten Vlado? A čo mal komu povedať?”

“Že pokukáva po Lucii.” Poťažkal si Ivan.

“A to ste nevedeli?” Jana si zľahka sadla na stoličku.

“Nie. Ty áno?” 

“Jasné, šak to vidí aj slepý.” Usmiala sa, a poškriabala si nos.

“Lucia, ty si to vedela?” Spýtal sa Ivan zvedavo.

“Nie.” Odvetila. “Ani mi to nenapadlo.”

Jana sa usmiala a pozrela na ňu s výrazom “Ty moje chudiatko.”

“Nemuselo ti to napadnúť, nemusela si si to všimnúť, je to úplne jedno, hlavne, že Vlado príde za nami a nebudeme musieť za ním ísť my.” Vyhlásil Ivan a pozrel sa na Luciu. “A teba využijeme.” Doložil.

Lucia znenávidela nejasné vzťahy po skoro dvojročnej tortúre s Petrom. Už po pár mesiacoch vedela, že to nie je človek, s ktorým by chcela prežiť život. Nie, nejde o to, že by bol násilný, alebo že by nebol citlivý, či rešpektujúci. Dokonca ani nepochybovala, že ju miluje. No pre ňu nebol ten pravý. Nestačil dobrý sex, nestačili jej prejavy lásky, dotyky, spoločné túlenie sa na sedačke a pozeranie sa na romantické filmy, ktoré s ňou sledoval a dokonca sa mu páčili.

Uvedomila si, aké veľmi dôležité je, aby sa mala s partnerom o čom pozhovárať. Keď sa o ich rozchode dozvedeli priateľky, ktoré spoznala vďaka Petrovi, a s ktorými si vytvorila tiež pekný vzťah, čudovali sa jej. Pýtali sa, čo sa stalo, prečo ho tak rýchlo opustila. Pre ňu to však nebolo rýchlo, sama seba nevedela pochopiť prečo naopak, tak veľmi neskoro dala svojmu vzťahu s Petrom stopku.

“Čo ťa podviedol?” To bola prvá otázka Mariky, keď spolu sedeli v kaviarni, kde sa náhodou stretli.

“Prečo sa na to ženy pýtajú ako prvé?” Spýtala sa začudovanie a uchlipla si z kávy s príchuťou lieskových orieškov.

“Tak podviedol?” Nechala Marika jej otázku bez povšimnutia.

“Nie, on by mi najradšej oblizoval členky.” Odvetila a usmiala sa dúfajúc, že tú metaforu Marika pochopí.

“Veď to. Preto to nechápem. Miloval ťa tak, že naozaj by ti tie členky oblizoval, keby si chcela.”

“Hej, viem.”

“Tak prečo?” Spýtala sa Marika a naklonila sa ponad stôl, až si skoro rozliala citronádu.

“Vzťah bol nevyvážený.” Odvetila.

“Nevyvážený? Nerozumiem.”

“No nevyvážený. Ako by som ti to inak povedala?” Chvíľu hladala slová, no kým jej prišli na um Marika chcela uhádnuť na čo myslí.

“Akože pochádza z bohatej rodiny a tebe sa zdalo, že málo prispievaš?”

Nad tým sa Lucia nezamyslela, ale keď to takto počula musela priznať, že aj to jej vadilo.

“Aj.” Odvetila. “Ale to nebolo až tak dôležité.”

“Tak čo? Tak prečo? Sex ste mali dobrý, nepodviedol ťa, miloval ťa, zniesol by pre teba modré z neba, tak o čo ide?”

“To sa ťažko vysvetľuje.”

“Tak mi to nevysvetľuj, iba mi to povedz.”

“Nedalo sa s ním zhovárať.” Vypadlo z nej.

Marika zostala nahnutá cez stôl, prsia sa jej dotýkali zaroseného pohára s neperlivou citrónovou vodou, kde mesiačik zo žltého ovocia plával na hladine. Chvíľu sa na Luciu dívala, akoby videla jednorožca.

“Hovorila som ti.” Povedala Lucia vidiac Marikin výraz. “Povedala som ti, že sa to ťažko vysvetľuje.”

Marika premýšľala, potom sa oprela o operadlo stoličky, dala si ruky do lona, usmiala sa a povedala:

“Vieš, vo vzťahu očakáva človek mnoho parametrov. Rešpekt, dobrý sex, spoločné koníčky, spoločné záujmy, témy. Či bude jeho partner dobrým otcom, či je slušný k mame, či má rád zvieratá. Vieš, keby si mi povedala, že Peter neznáša zvieratá, že je hrubý k mame a že sa nemáte o čom pozhovárať, tak ti poviem ´Dievča, utekaj.´, ale s jedným problémom sa predsa nedá zhodiť vzťah zo strechy. Dokonca poznám aj pár, kde sa žena tak snažila, aby sa vzdelaním vyrovnala rytierovi svojho srdca, že šla na vysokú. Začala študovať, aby so svojou láskou vedela viesť rozhovory. Niečo investovala. Niečo začala so sebou robiť…”

“Preto, že si to uvedomovala.” Prerušila ju Lucia.

“Ako to myslíš.”

“Ako som povedala. Tá tvoja známa zrejme videla sama, že sa s partnerom nemá o čom pozhovárať. U Petra to tak nebolo. On ani nezaregistroval, že je obmedzený.”

“Tak obmedzený?” Otrávene pokrivila pery.

“Tak som to nemyslela.” Vzdychla Lucia.

“A ako si to myslela.”

“Proste sa s  ním nedalo o ničom hovoriť.”

“O niečom sa asi predsa len dalo, keď sme s Petrom priatelia už od zédeešky. Je fakt, nie je to Einstein, ale je dobrý.”

“Je, iba že svoje telesné prednosti považuje za dostatočné pre vzťah. A je aj tak troška narcis.”

Zrazu sa Marika usmiala.

”Hej, to je. Ale iba troška.”

“Možno tebe to nevadí, lebo ste priatelia a beriete sa takými, akí ste. Môžete si to dovoliť, pretože idete spolu na kávu, alebo na pivo. A aj keď na dovolenku, tak sa na jeho troškanarcizme smejete a je to dôvod na to, aby ste si ho doťahovali. Lenže po skončení dovolenky, idete každý po svojom a túto veľkorysosť si môžeš dovoliť. Lenže ja som s ním bola stále. Hej, je možné nájsť si iných priateľov, s ktorými sa budem rozprávať o témach, ktoré ma zaujímajú. Dokonca sa môžem prihlásiť do debatného klubu. Lenže to nie je to, čo si pre život predstavujem. Stále považujem pár, ktorý má rôzne koníčky a voľný čas trávia jeden bez druhého za nešťastný. Nehovorím, aby sme boli stále spolu, to nie. Ale keď už je niečo dôležité, niečo, čo pokladám za principiálne, nechcem sa o tom radiť s kamošom, či kamoškou.”

Marika síce prikyvovala, ale Lucia vedela, že nie celkom dobre ju chápe. Prestala sa o ten rozhovor zaujímať, a keď neskôr odpovedala jednoslovne aj Marika, uvedomila si, že je rozhovoru na túto tému koniec, a prispôsobila tomu témy. Už sa rozprávali o niečom inom a po polhodinke sa rozlúčili.
Keď sa objímali, Marika vyjadrila vôľu zostať v priateľskom vzťahu ich dvoch, na čo je Lucia prikývla a ubezpečila ju, že s ich vzťahom jej rozchod s Petrom nemá nič spoločné.

Od rozchodu si dala predzavzatie, že už nikdy nebude odkladať rozhovory na vyjasnenie si vzťahu. A použije to pri všetkých ľuďoch, nielen pri potencionálnych partneroch.

“Páčim sa ti?” Spýtala sa Vlada, len čo na chvíľu osameli v miestnosti starostu. Vlado prišiel asi pred pol hodinou a skôr, ako by im povedal, čo mal pre nich dôležité dostal Ivan telefonát a vyšiel z miestnosti. Jana vonku fajčila v spoločnosti Mira a Miloš šiel ani nevie kam. Lucia ich podozrievala, že tak spravili schválne, aby boli chvíľu sami.

Vlado sedel na stoličke rokovacieho stola, s ležérne prehodenými nohami cez seba, ruky položené na stehnách, na stole pred ním stál hrnček s už vychladnutou kávou a pohár perlivej vody. Bol oblečený pohodlne v rozťahaných rifliach, a tričku s dlhým rukávom. Pod bradou si Lucia všimla, že má pod ním buď ešte krátke tričko, alebo nátelník. 

Dúfala, že sa neopýta “Prosím?”, pretože toto na ľuďoch neznášala. Akoby boli hluchí. 

´Nemilujem ťa.´

´Prosím?´

´Hovno.´

Na jej potešenie odvetil veľmi prosto.

“Áno.” okrem toho slova viac nepovedal a ani sa nepohol.

Toto bolo oveľa lepšie, pomyslela si Lucia. Dala mu otázku a on odvetil. Ideálne.

“Dlho?”

“Áno.”

“Ako dlho?”

“Odkedy som ťa prvýkrát videl.”

“Nič som si nevšimla.”

Nereagoval. Nič sa neopýtala, tak prečo by reagovať vôbec mal? Páčil sa jej čím ďalej tým viac. Jasné, že ho nevidela prvý raz, jasné, že s ním už pracovala, ale teraz si uvedomila, že s ním robila ako keď robíte s mikrovlnkou. Otvoríte vrátka, vložíte jedlo, potočíte kolečkom, spustíte štart. Keď mikrovlnka pípne, otvoríte vrátka, vyberiete horúci tanier a znova ich zavriete. Možno keby sa vás niekto spýtal akej farby sú číslice na displeji, alebo koľko má mikrovlnka gombíkov, tak by ste odpovedať nevedeli. Prirovnanie Vlada k mikrovlnke jej vyčarilo na tvári úsmev.

“Páči sa mi tvoj úsmev.” Povedal ticho. 

“Keby si vedel, na čom som sa usmiala, možno by sa ti nepáčil.”

“Páčil.”

Pozerala mu do čiernych očí, skĺzla dolu k neupravenej brade a k malému pivnému brušku, ktoré sa mu nadvihovalo keď dýchal. Peter bol postavou Adonis, bleslo jej hlavou. No a? V hlave to tam nemal bohvieako.

“Ako vieš?” Spýtala sa ticho.

“Nebol to ironický úškrn, bol to krásny úprimný úsmev.”

“To hej.” Prikývla. “V mysli som ťa prirovnala k mikrovlnke.”

“K mikrovlnke?” Usmial sa.

“Hej, k mikrovlnke.” A popísala mu sled svojich myšlienok.

Teraz sa usmial aj on.

“Hm, to mi ale nedáva skoro žiadnu nádej.”

“Nádej k čomu?” Odjakživa mala veci radšej výpovedané, ako by mali byť výsledkom domnienok.

“K väčšiemu zblíženiu sa.” Povedal a bruško mu spľaslo.

“Tak, k zblíženiu sa.”

“Áno, k zblíženiu sa. Veľmi sa mi páčiš. Nielen výzorom, ale aj správaním. To, čo hovoríš dáva zmysel, a krásne sa mračíš, keď sa sústredíš, snažíš sa akoby spojiť obočie a oči ti svietia ako lampáše. Hryzieš si do ľavého kútika úst a pozrieš sa na chvíľu hore, akoby tam mala byť nejaká odpoveď.”

Lichotilo jej, že si ju všíma.

“A keď zachytíš myšlienku, vieš ju formulovať jasne, bez pochýb. Nemusí byť dobrá, nemusí sa trafiť, ale dá sa jednoducho pochopiť. Potom sa uvoľníš, kŕč z tváre odíde a ústa ti prejdú do poloúsmevu, skoro ako na obraze Mony Lisy.”

“Mony Lisy.”

“Hej, Mony Lisy.” Zasmial sa.

Mal pekné biele zuby vytŕčajúce mu spod chlpov brady. 

“Prečo si mi to nepovedal, alebo aspoň nejako nenaznačil?”

“Naznačoval som, len som bol mikrovlnka.”

Teraz sa zasmiala ona.

“Mikrovlnka.” Zopakovala po ňom.

“Myslím, že ani nevieš, akej farby mám čísla na displeji.”

“Nie, to neviem.” 

“Vidíš.”

“Vidím.”

“Išla by si so mnou niekam si sadnúť a spoznať sa viac?” 

“Rada.”

“Kedy?”

“Kedy chceš.” Povedala vážne.

“Aj dnes?”

“Aj dnes.”

“Dáme si večeru, alebo ma chceš najprv oťuknúť na káve?”

“Večeru.”

“Ale ku mne domov asi nepôjdeš.”

Uvolnene sa zasmiala.

“Nevieš. Nikdy nevieš. Ale určite nie, ak bývaš s mamou.”

“Nebývam.” 

Jeho oči boli tak zamatové a príjemne teplé, že Lucia zrazu spoznala, že si Vlado určite šancu zaslúži.

“To je dobre.” Povedala.

“Áno, to je dobre. Ale mám vynikajúcu mamu.”

“To ti verím.”

“Aj otca.”

“Aj to ti verím.”

“Dnes tu teda budem s tebou, teda s vami, a večer pôjdeme do mesta. Máš nejakú obľúbenú reštauráciu, alebo jedlo?”

“Nie. Kam ma vezmeš tam pôjdem.” Povedala a uvedomila si, že to znelo všelijako.

“Dobre, tak ti ani nepoviem, kam ťa vezmem.” Povedal tajomne.

“Dobre.”

“A zaplatím za oboch.”

Obaja sa začali veselo smiať.

“To som aj očakávala.” Vytlačila zo seba.

“Tak dohodnutí?”

“Dohodnutí.” Prikývla a v hĺbke srdca si uvedomila, že sa na to teší.

“Tak čo je? Čo máš pre nás?” Zvolal Ivan, keď s hrmotom otvoril dvere snáď pár sekúnd po potvrdení dohody. 

“Čo chcel šéfino?” Spýtala sa Lucia.

“Ále, také taľafatky. Nič dôležité.”

“Aha, nič.”

“Nič. A kde sú ostatní?” Spýtal sa Ivan a obzeral sa po miestnosti pátravým pohľadom.

“Zavolám im.” Ponúkla sa Lucia.

“Tak počkáme, nech to Vlado nemusí hovoriť stokrát.”

“Maximálne štyrikrát.” Ozval sa Vlado upresňujúco.

“Tak štyri.” Pritakal Ivan a sadol si na stoličku

“Dvom podozrivým som robil krvné testy.” Začal Vlado, keď už sedeli za stolom všetci. “Niečo ma tam zaujalo. Našiel som stopy po neznámom alkaloide. To by nebolo až také čudné, keby ho nemali obaja. Ten istý, samozrejme každý v inej koncentrácii, čo môže znamenať, že sme krv odoberali v iných časových intervaloch po požití.”

“Boli na drogách?” Spýtal sa Miloš.

“No vypadá to tak.” Potvrdil Vlado.

“Akých?”

“To je práve to, čo neviem. Nie je to žiadna známa látka, takže určite nie je zapísaná v zozname. Je to čudné.”

“Mohli ovplyvniť ich konanie?”

“Ani to neviem, ale zrejme áno.”

“Hm, ani jeden z nich nevedel, prečo to spravil, teda s výnimkou Mrvu a  Koleka.”

“Prečo s výnimkou tých dvoch?”

“No Kolek chcel Juditu znásilniť a Mrva… Ten sa spolu s manželkou rozhodli odísť zo sveta.” Odvetil Ivan na Vladovu otázku.

“Ale prečo ich vylučujete?”

“Veď som ti povedal.”

“Nie, nepovedal. Kolek by možno nenašiel odvahu znásilňovať a Mrva vykonať svoj čin.”

“Čo chceš?” Spýtal sa Ivan, lebo tušil, že tým Vlado niečo sleduje.

“Chcem, aby sme vyšetrili krv všetkým páchateľom.”

“Alkaloidy sa vstrebávajú.” Namietol Miro.

“To áno, ale čím skôr to spravím tým väčšiu šancu mám, že niečo nájdem. Ak sa zamieram presne na ten typ látky, dokážem ju identifikovať aj po dlhšom čase. Potrebujem, aby ste zabezpečili u sudcu odobranie krvi a to čím skôr.”

“Myslíš, že ich niekto otrávil?”

“To neviem. To je vaša práca, mne len napadlo, že ak by mali v tele všetci rovnakú látku, mohol by som sa na ňu zamerať a aspoň nájsť vysvetlenie.”

“U Mrvu máš.”

“Vieš dobre, že nemám.”

“Naozaj nemáme.” Pridala sa Lucia. “Veď to povedal. Mrva zabil manželku, lebo stratili dôvod žiť a potom sa aj sám obesil, no otázka je, či by to urobil aj bez toho alkaloidu.”

“Presne.” Prikývol Vlado.

Ivan s hrmotom odsunul stoličku a vstal. 

“Idem ihneď zavolať šéfinovi. Dnes som s ním už rozhovor mal a ponúkol mi pomoc, ak budeme niečo potrebovať, vraj vo svojej kariére nezažil takú frekvenciu zločinov, ale ani tak rýchle objasňovanie.”

“Povedal si, že ti nič nechcel.” Rýpla si Lucia.

“Keď ti nadriadený ponúka pomoc, tak ti nič nechce.” Zasmial sa Miro, aj ked si uvedomoval, že je to klišé a že ich šéf keď niečo povie, tak to aj vážne myslí.

Ivan sa naňho zamračil. 

“Idem. Dúfam, že nám to vyjde.”

Neprešla ani minúta, keď sa Ivan vrátil a zvestoval im že sa im šéf pokúsi pomôcť.

“To bolo nejaké rýchle.” Začudovala sa Jana.

“No, pripomenul som mu, čo mi povedal predchvíľou, že akí sme úžasní.”

“Aha.”

“Tak keby to bolo tak, ako hovoríš, Vlado, to by bol prelom vo vyšetrovaní motívu a naozajstná bomba.”

“Mám pre vás ešte väčšiu bombu.” 

“Akú?” Spýtali sa skoro svorne.

“Ten alkaloid mali v krvi aj obete. Všetky.” Povedal pokojne a sledoval šokované tváre svojich kolegov. 

Reštaurácia Ostrov, bola na konci úzkej uličky v Meste, v ktorej sa zmestili len tak tak dvaja ľudia idúci vedľa seba. To spôsobilo, že sa Lucia dotýkala plecom Vladovho ramena. Nebolo jej to nepríjemné, skôr naopak.

Lucia nemala v Orechovom Dvore žiadne pekné šaty a tak si vydupala na Vladovi, že sa ešte zastavia u nich doma, aby sa prezliekla. Odmietla, aby ju čakal v aute a tak teraz sedel na sedačke s čistou vodou s ľadom v ruke a obzeral sa okolo seba v trápnom tichu, kde oproti nemu sedeli Luciiny rodičia.

“Do desiatej doma.” Snažil sa vtipom zľahčiť situáciu Luciin otec.

“Samozrejme.” Odvetil Vlado pochopiac, že ide o žart.

“Máte bradu.” Šepla mama. Neznášala na mužoch ochlpenie na tvári.

“Mám.” Prikývol.

“Aj si ju necháte?”

“Áno.”

“Nepáčia sa mi na chlapoch brady.”

“S tebou na večeru nejde, drahá.” Podpichol ju manžel a sprisahanecky sa na Vlada usmial.

“Ako jete polievku?” Spýtala sa útočnr mama, nevšimajúc si manželovi poznámku.

“Lyžicou.” Usmial sa Vlado.

“A nezachytáva sa vám to na chlpoch?”

“Jem opatrne.”

“Mne sa to nepáči.”

“Nejde na večeru s tebou.” Zopakoval manžel.

“Viem, ale nepáči sa mi brada. Vyzeráte ako lúpežník.”

“Nie som lúpežník.” Odvetil Vlado na drobnú výčitku.

“A čo teda robíte?”

“Čo ho spovedáš? Lucia je dospelá.” Luciin otec ju chcel zahriaknuť, no mama iba zdvihla dlane proti jeho tvári a on stíchol.

“Mne to nevadí.” Usmial sa Vlado. “Som súdny patológ.”

“Fuj,” zaškerila sa mama. “To sa rýpete v mŕtvolách?”

“Áno, v tých, čo mi posiela Lucia.”

Otec sa veselo zasmial.

“Trefa.”

“Ty buď ticho.” Zahriakla ho, no zobrala mu dlaň do svojej. “Láska.” Doložila.

“Môžete nachytať aj nejaké choroby, nie?”

“Nie, dávam si pozor.”

“A to vás baví?”

“Baví.”

“Čo vás na tom baví.”

“Pátranie. Je vzrušujúce zisťovať, čo bolo príčinou smrti. Viete, ja nepitvám iba obete zločinov, to by som nemal čo robiť. Vypracuvávam aj posudky na úmrtia ľudí v nemocniciach, pri podozrení zo zanedbania starostlivosti. Takže ja som človek, ktorý aj pomáha skvalitňovať prácu iných lekárov…”

“Ako?” Skočila mu do reči.

“No tak, že sa tej chyby už nedopustia.”

“To si naozaj myslíte?”

Vlado si to nemyslel.

“Ani nie. Ale znižuje to počet chýb. Netvrdím, že nik už podobnú chybu nikdy nespraví, ale viac sa o tom vie.”

“Ja by som sa nevedela rýpať v mŕtvole.”

“Nie každý to vie.” Prikývol.

“To máte radi aj morbídne vtipy, však?”

Vlado nevedel, či to nie je chyták.

“Ako asi každý.”

“Ja ich nemám rada.”

“Nie tak som to myslel, asi ako každý, teda, že každý preferuje iný druh humoru, tak aj ja. Ale musím priznať, že sa niekedy na morbídnom vtipe zasmejem.”

“Poznáte nejaký?” Spýtala sa mama, kým otec stále poslušne čušal.

“Áno, nejeden.” 

“Povedzte.”

“Prečo, keď ich nemáte rada?”

“Aby som vedela, čo pokladáte za morbídny vtip.”

“Na čo ti to bude drahá?” Spýtal sa manžel stále držiac jej dlaň vo svojej.

“Aby som ho spoznala.”

“Veď ide s Luciou iba na večeru.” Zaprotestoval.

“Nebuď hlúpy, miláčik. No tak povedzte nejaký.”

“Dobre. Viete aký je rozdiel medzi čiernym a morbídnym humorom?”

“Nie.”

“Čierny humor je desať detí v jednom kontajneri a morbídny je jedno dieťa v desiatich kontajneroch.”

Reakcia bola presne taká, akú očakával. Deti boli väčšinou citlivá téma.

“Fuj! Toto je odporné.” Znechutene zvolala, dokonca pustila mužovu ruku a prekryla si ústa.

“Chceli ste nejaký počuť.” Ospravedlňujúco odvetil Vlado.

“Áno, drahá, chcela si nejaký počuť, a….”

“Hotovo.” Lucia vošla do miestnosti v tmavozelených šatách tesne nad kolená, ktoré sa ideálne hodili k jej upravenej ryšavej hrive. Na tvári ľahký mejkap, na krku jemná zlatá retiazka. Postavila sa do vchodu do izby, špičky nôh v telových pančuškách natočila k sebe a ruky dala za chrbát.

“Môže byť, oci?” Usmiala sa roztopašne. 

“Si nádherná.” Povedal otec a potom sa s drobnom výčitkou v hlase otočil na Vlada. “To ste mali povedať vy, mladý muž.”

“Si nádherná.” Zopakoval Vlado a myslel to vážne.

Sedeli za stolom v príjemnej reštaurácii, v pozadí hrala tichá hudba. Dívali sa na seba, obaja spokojní s jedlom, ktoré si vybrali, pomaly cuckali červené víno z baňatého pohára na vysokej stopke.

“Dobre som sa najedla.” Povedala Lucia a pošúchala si brucho.

“Aj ja.” Povedal aj Vlado a tiež si pošúchal vypuklé bruško.

“Máš rád jedlo, však?”

“Áno, nevidieť to na mne?”

“Áno, teda nie, nie je to také hrozné.” Usmiala sa.

“Ja viem, že je. Ale už som začal cvičiť.”

“To nestačí.” Povedala, no vzápätí si uvedomila, že je to netaktné. “Prepáč, bolo to hlúpe.”

“Nie, hlúpe to nebolo. Možno to bolo netaktné, ale hlúpe nie.”

Zasmiali sa a odpili si naraz zo svojich pohárov.

“Chutí ti víno?” Spýtal sa.

“Áno, a tebe?” 

Prikývol.

“Dáš mi ochutnať zo svojho?” Spýtala sa.

“Áno.” Podával jej pohár a hľadel do očí.

Usrkla si.

“Chutné.”

“Hej.”

“Chceš ochutnať moje?” Spýtala sa a keď prikývol, zotrela rúž s kraja pohára.

A potom sa rozprávali až do chvíle, keď k ním prišiel čašník a upozornil ich, že budú zatvárať. Domov šli pešo, Vlado povedal, že si pre auto príde na druhý deň ráno, aj tak ho už teraz večer nepotrebuje a aj pil, takže ju odprevadí a zoberie si taxík. 

“Môžeš prespať u nás.” Povedala skôr, ako si uvedomila ako to môže znieť. “Myslím na gauči.”

“Mamu by porazilo.”

“Musel by si vypadnúť skôr.” Zamyslela sa.

Cestou ešte preberali ďalšie témy, ktoré ich zaujímali a Lucia spoznala, aký je Vlado rozhľadený a Vlado spoznal, aká je rozhľadená Lucia. 

Keď sa blížili k domu Luciiných rodičov, chytili sa za ruky.

“Ja som sa ťa posmešne pýtala, či žiješ s mamou a aha mňa, ja žijem s oboma rodičmi.”

“To nič. Veď si hovorila prečo.”

“Hej hovorila…” A chcela ešte povedať ´Zober ma k sebe.´ Ale nepovedala, no dúfala, že to navrhne on. Nenavrhol a to si cenila, aj keď ju to sklamalo.

Stáli pri vchodových dverách, držali sa za ruky a dívali sa do očí.

“Ďakujem za krásny večer. Dúfam, že si si ho užívala aj ty tak, ako ja.”

“Áno,” prikývla. “Bolo to veľmi pekné.”

“Môžeme si to kedykoľvek zopakovať.”

“Veľmi rada.”

Priblížila sa tvárou k jeho a on pochopil. Spaľujúci bozk potvrdil ich pocity. Keď sa za Luciou zavreli dvere, Vlado zbehol po schodíkoch na chodník a až k ceste si poskakoval.

Prišla jar.