TEMNO OKOLO NEJ TEMNO V ŇOM.
Okolo nej bola absolútna tma. Nevidela si ani na špičku nosa, ako sa hovorí. Zodvihla ruku, pokiaľ jej reťaz dovolila a očila na ňu do temna. Prepadol ju strach, že oslepla. To by jej ešte tak chýbalo. Vzduch bol vlhký, stuchnutý, hmatala okolo seba, pokiaľ sa dalo a jediné, čo nahmatala, bola vlhká stena, o ktorú sa teraz oprela. Lenže po chvíli ju začala na holom chrbte chladiť. Triasla sa ako osika, odtiahla sa od steny. Hmatala teraz po podlahe. Po chvíli zacítila pod prstami látku, vrecovinu. Potiahla si ju k sebe a zakryla sa ňou. Najprv ju chladila, no keď nabrala ľudské teplo odvďačila sa jej nepriepustnosťou. Pomaly, pomaličky jej začínalo byť teplo vďaka prirodzenej nevedomej činnosti ľudského tela, prejavujúca sa trasením a vyrábaním tepla. Vrecovina ho ďalej nepúšťala a tak sa pomaly akumulovalo. Prečo je človek teplokrvný živočích, nebolo by jej lepšie ako žabe? Napríklad. Napriek svojej situácii sa zasmiala. No potom si uvedomila svoju situáciu. Pamätala si ako mala úžasný sex s Robom, pamätala si, ako mala druhý úžasný sex s Robom; potom musela zaspať, lebo viac si nepamätá. Žeby ju sem zavrel Robo? Ale vlastne ani nevedela, kde je. Odhadovala to na nejakú pivnicu. Jaskyňu zavrhla, tam nie je tehlová stena. Nasilu doširoka otvárala oči aby zachytila aspoň kúsok svetla, no nič sa jej nedarilo. Na zápästí nosila hodinky Garmin so zabudovanou baterkou, no spomenula si, že si ich predtým, ako ľahli do postele dala dolu a položila na nočný stolík.
Prečo by to preboha Robo robil? Nebolo voči nemu ani tieň podozrenia. Samozrejme, hneď prvé jej napadlo, že by to mohol byť páchateľ, ku ktorému sa pomaly dostávali, no Lucia si bola vedomá, že ju z toho Robo nemal dôvod podozrievať. Šla s ním kvôli sexu, nemohla sa nijako prezradiť, že by ho podozrievala, pretože ho ani nepodozrievala. Bolo hlúpe predpokladať, že je to nejaký obranný mechanizmus vinníka. Mal super alibi, nemal dôvod vraždiť, nemal žiadny motív, Terku miloval, a aj keď sa správal nanajvýš čudne, chápala, že ak sa niekto nespráva so všeobecnou kultúrou ešte nemusí byť vinný. Veď jej to jasne vysvetlil. Nebude míňať ani hodinu na smútok, nemal dôvod. Kto ale neupustí ani slzu…? Počkaj, zahriakla sa, nevieš či neupustil slzu, možno plakal celú noc a na druhý deň si povedal, že Terka tu už nie je, načo si život míňať. Je to ale normálne? Nie, zrejme nie je, ale kto je ona, aby iného človeka súdila? Možno by skúsený psychiater povedal, že je to znak sociopatie, len keď on je tak úžasne sexi. Kde dala rozum, doparoma, kde dala rozum? Zrejme ho mala medzi nohami. Nad predstavou mozgu vedľa klitorisu sa zasmiala. Má dôvod sa smiať? Teda, dúfa, že je to len blbý žart.
Hm, ale čo keď sú obeťou nejakého šibnutého chlapa obaja? Čo keď sa niekto vkradol do domu, oboch si niečim omámil a stiahol ich sem? Čo keď je v tom Robo nevinne a je tiež obeťou? Ale kto by to robil a prečo? Nebol žiadny dôvod. Sú to proste ľudia, ktorí sa stretli a sexovali. Počkať, čo keď vrah, alebo skôr vrahovia mali v hľadáčiku Roba? Čo keď ho zabili a ju museli niekam odpratať. Ale môže tu byť aj s ňou.
“Robo.” Ticho hlesla. “Robo, si tu?”
Žiadna odpoveď. Ak ho chcel niekto zabiť, tak by ho zabil, načo by ho vliekol do pivnice živého. Zavetrila nosom, či neucíti pach krvi. Netušila ako dlho je dolu, no nemohla uveriť, že je to viac ako zopár hodín. Ak by tu bolo s ňou jeho bezvládne a mŕtve telo, nemohol by odpovedať. Z predstavy, že tu niekde je rozkladajúca sa mŕtvola jej došlo zle.
Ale to je najpravdepodobnejšie. Prečo by niekto mal zatvárať ju? Mali ešte dve nevyriešené vraždy a stopu iba k jednej. Navyše podozrivý ani nebol obyvateľom osady. Pomsta? Teda, pomsta by to mohla byť. Ale koho? Hutuliakovú zabil Hutuliak Ich dcéra Margita a ani ďalší príbuzní nemali dôvod mstiť sa. Mrvoví, to boli nešťastníci, čo stratili sami seba, prečo by sa za to niekto na ňu hneval? Hrivík je vo vyšetrovačke, priznal sa, nechal sa odviesť ako laň.
O vrahovi starostu nemali ani len náznak stopy, bolo by od páchateľa bláznovstvom, keby sa chcel prejaviť no a ako, si už hovorila, podozrivého z vraždy Judity už síce mali, ale žiadny súvis s Orechovým Dvorom.
Nie, zapudila myšlienku, toto nie je pomsta ani snaha zastaviť ma. Nie je dôvod. Tak čo, do riti?
Žeby predsa chcel niekto zabiť Roba a ona je len súvisiaci náklad? Vedľajšia strata? Ale prečo? Prečo ho jednoducho nezabili o deň skôr, alebo neskôr? Prečo akurát, keď s ním drichmala? Do prčic!
Pocítila smäd. Hlad ani nie, ale hrozný smäd. Znova sa načiahla ku stene, či na tej vlhkosti nenazbiera aspoň kvapku vody. Nie, nebolo jej dostatočne. Už naslepo prešla rukami všetok priestor okolo seba… Nie všetok, nad hlavou ešte nebádala. Skúsila sa postaviť, no reťaz jej dovolila akurát tak kľaknúť si na kolená, alebo do podrepu, ako keď sa u rodičov hýbala na povale s nízkym stropom. Musela po nej chodiť kačacími krokmi. Kľakla si, zodvihla ruky pokiaľ to reťaz dovoľovala a začala mimi mávať nad hlavou, Konečne narazila na plastovú fľašu. Visela zo steny, zrejme na nejakej silnej gume, lebo sa dala stiahnuť. Nevedela, čo v nej je, ale príliš jej na tom nezáležalo, smäd jej zatienil racionálne myslenie. Stiahla ju teda, odskrutkovala vrchnák a jediný spôsob, ako zistiť čo je v nej ešte predtým ako sa napije bol čuch. Nič, žiadna vôňa, ani smrad. Veľmi opatrne ju priložila k ústam a máličko si odpila. Prevaľovala chladnú tekutinu na jazyku. Žiadna chuť. Sama vedela, že je niekoľko druhov jedov bez chuti, farby a zápachu, ale prečo by ju niekto takto zabíjal, keď ju tu má, v putách? Nedávalo to zmysel, ale koniec-koncov čo tu vlastne zmysel dávalo? To, že ju otláčajú putá na zápästiach, to, že je úplne nahá zakrytá vrecovinou, to že jej modus operandi je tak tri metre, to že má vodu v plastovej fľaši na gume, to, že je zavretá niekde v pivnici, kde je chlad a zima? Čo dávalo zmysel?
“Kurva, čo tu dáva zmysel?!” Zajačala a minimálne minútu vrieskala až ju začalo bolieť hrdlo.
“Nevidela si Luciu?” Spýtal sa Ivan, ktorého kolektív sa pomaly rozpadol. Miloš hľadal bezpalcového, Miro robil potrebné úkony v Meste, Lucia sa niekde fláka a Jana, napriek tomu, že bol naštvaný, mu fajčila elektronickú cigaretu rovno pod nosom. Sedeli v starostovej kancelárii a čakali.
“Neviem, ani cez noc tu nebola.” Odpovedala Jana a zamyslene si potiahla s cigarety
Ivan spal túto noc doma, v Meste takže informácia od Jany bola relevantná.
“Musíš tu fajčiť?”
“Nie.” Odvetila a znova si potiahla.
“Ja už teda neviem, nemáš kúska rešpektu.”
“Ty ho nemáš, vôbec to nesmrdí a čakám tu s tebou, mohla by som ísť von a ty by si tu zostal sám.”
“Možno by to tak bolo lepšie.” Zamrmlal.
Pozrela sa na neho spod pokrčeného obočia a znova si potiahla a vyfúkla dym zakloniac hlavu,
“Nezblázni sa.” Prehodila.
Ivan rozmýšľal, kde môže byť Lucia a aj nad tým, prečo je Jana taká pokojná. Ale ktovie, či je pokojná, možno len nervozitu nedáva najavo.
Kde môže byť a prečo neprišla ráno do kancelárie.
“Volala si jej?”
Prikývla.
“Volala si k nej domov, či tam nie je?”
“Dôchodcom o ôsmej? Šibe ti? Zavolám neskôr, tak o hodinku. A čo ti je? Je to mladá žena, možno si k niekomu zaľahla.”
“Mladá žena to je, aj atraktívna, ale toto ešte nikdy nespravila.” Povedal a ťažko si vzdychol.
“Všetko je raz po prvý raz.”
“Bože, jaká múdra. Mala si kávu?”
Znova prikývla, ciga dohorela, tak ju vytiahla a položila na stôl.
“Aspoň ju zahoď do koša.”
“Dnes si jaký citlivý, čo je s tebou?”
“Došiel mi ráno report od Miloša. Celkom sa posunul. Už vedia čo hľadajú, majiteľ firmy síce nevedel, kde Prikryl býva, ale vedel, že v aute. Hrdzavom, žltom vane. Hľadajú ho.”
“Mhm.” Vstala od stola, zobrala vyfajčenú cigaretu medzi prsty a prešla ku košu.
“Mohla by si ju do niečoho zabaliť, smrdí to z koša.”
Už nič nepovedal, odtrhla s kôpky jeden poznámkový lístok, vložila doň špak, skrčila a hodila do koša.
“Doparoma, som nervózny.”
Lucia neprišla celý deň, rodičia nevedeli čo je s ňou, na volanie sa neozývala. Okolo obeda už začala byť znepokojená aj Jana.
Okolo pol druhej zazvonil Ivanovi mobil.
“Ahoj.” Volal Miloš. “Mám novinky.”
“Aké? Ahoj.”
“Nejaký pochôdzkár z Mesta chodí na výlety so svojim synovcom a po prechádzke cez les naďabili na odstavený van. Značka sedí. Auto bolo prázdne, ale poslali sme tam ľudí, pre prípad, že niekto príde, aby ho hneď chytili. Uvidíme, či budeme mať šťastie.”
“No, niekde musí spať, či nie?” Spýtal sa Ivan.
Radšej by si sobotu užil niekde inde, a nie v práci, ale posunuli sa takým rýchlym tempom, že to nechcel zmeškať.
Už im zostávali nevyriešené iba dve vraždy, to je super skóre. Volal mu nadriadený, celý nadšený, no zároveň sklamaný, že o tom najdôležitejšom zločine nemajú ani páru. To Ivana naštvalo, akoby bol starosta niečím viac, ako ostatné obete.
“Inak to vyzerá, že je to náš človek. Chodil do baru vysedávať s majiteľom a partiou a niekedy prišiel s maskou na tvári a robil im tam zábavu. Chýba mu palec na pravej ruke, máme biologický materiál…. Máme ho, Ivan.”
´Hej máme ho.´Pomyslel si Ivan.
“Lucia zmizla.” Vyhlásil.
Na druhej linke zostalo chvíľu ticho.
“Ako to myslíš, že zmizla?”
“No tak, proste ráno neprišla a celý deň sa neozýva. A u rodičov tiež nie je, volali sme.”
“Doparoma.”
“Hej, doparoma.”
“Čo teraz?” Spýtal sa Miloš tichým, no vyplašeným hlasom.
“Netuším. Asi začneme po nej pátrať.”
“Pátrať? Kde?”
“No v osade.”
“Prečo iba v osade?”
“A kde inde?” Reagoval Ivan naštvane. “Keby nezačneme tu, môžeme vyhlásiť celoštátne.”
“Chápem. To je nahovno.”
“Nahovno.”
“Nepočkáte ešte?” Spýtal sa Miloš.
“Na čo? Od včera večera ju nik nevidel.”
“A kde bola včera večer?”
“V krčme, so mnou a ďalšími chlapmi.”
“Lucia v krčme?”
“Prečo nie, veď vieš že je celkom zábavná. Dali sme si zopár pív, neviem koľko som vypil ja a ani neviem, koľko vypila ona. Potom sa len rozlúčila, objala ma okolo pliec, dala mi pusu na líce… Alebo aj nie. A odišla.”
“Vyšiel niekto za ňou?”
“Nemám tušenie.” Odvetil, ale postreh to bol dobrý, nenapadlo mu to, lebo ráno bol ešte po opici a počas dňa mu strach zabraňoval myslieť.
“Nikto si nič nevšimol?”
“Nepýtali sme sa.” Odvetil Ivan zahanbene.
“A na čo čakáte?”
MIloš mal pravdu, musia začať presne tam, kde naposledy videli Luciu.
“Idem do krčmy a popýtam sa, ale zároveň sa musím spýtať aj s kým som sedel za stolom, lebo to si fakt nepamätám.”
“No ty si musel vyzerať.” V hlase Miloša bolo počuť pobavenie.
“Ani nehovor. Dobre, tak čakáme na to, či k autu niekto príde. Zostaň teda ešte tam a ja sa idem popýtať do krčmy.”
“Nepošleš Janu?”
“Nie, idem sám. Ahoj.” Rozlúčil sa Ivan, nečakal na odpoveď a prerušil spojenie.
Miloš odpovedal na pozdrav už do hluchého telefónu.
Zadriemala. Na chvíľu zadriemala zakrútená do vrecoviny v tej hroznej temnote. Fľašu na gume už dopila, žalúdok ju nebolel, hlava sa jej netočila, necítila sa malátna. Bola to voda, obyčajná voda, nemá sa čoho báť. Teda má, netuší kde, kto ju sem zavrel a ani čo s ňou chce robiť. Skúšala hľadať logické dôvody, ale nič jej nedávalo zmysel. A to ju dráždilo oveľa viac. Ten, čo ju väzní, nemá záujem ju zabiť, to už vedela. Nedal by jej sem fľašu s vodou, nespútal by ju, jednoducho by ju zabil. Ale čo teda chce? Zabáva ho týranie ľudí? Určite je to nejaký psychopat, normálny človek nezavrie niekoho do temnoty len tak. Má s ňou nejaký zámer. Ale aký? Únos a vydierani? Hlúposť, keď niekto niekoho unesie, najprv si zistí pomery, v akých žije on, alebo jeho najbližšia rodina, aby to malo nejaký význam. Jej rodičia boli na dôchodku, žili v malom splatenom domčeku a penzia, ktorá im chodila pravidelne vystačila ledva na živobytie. Hej, mohli by predať dom, ale s tým únosca väčšinou neráta….
Peter, kurva Peter. Bleslo jej hlavou a zrýchlil sa jej dych. Odišla od neho v pohode, dlho sú už od seba, nie, nedáva to zmysel. Počkať, ale Peter bol zo zámožnej rodiny. Už len ten dom, v ktorom s ním bývala bol ako z rozprávky. Nikdy sa ho nepýtala kde berie peniaze, bol programátor, tak predpokladala, že na to má, lenže to by musel byť špičkový programátor. Ten dom bola jedna technická vychytávka. Takú dlhú dobu s ním žila a netušila, kto im platí nadživotné náklady. Nemali spoločnú kasu, väčšinu hradil on, netušila koľko zarába. Nikdy ju pri Petrovi nezaujímalo bankové konto. Len vyberala, keď potrebovala a automat jej vždy hotovosť vydal, a ani sa nestretla s tým, že by jej v predajni odmietli kartu. Hej, bola nezodpovedná, ale taký život žila. Samozrejme, že po rozchode šla do banky, založila si svoj účet a oznámila zamestnávateľovi zmenu. Častejšie však vyberala z jeho účtu,ako zo svojho. Mala kartu od jeho účtu. Peter zrejme po rozchode zrušil jej spoludisponibilitu na svojom účte, ale nevedela to, pretože odvtedy ho nevyužila. Platobnú kartu však mala stále v peňaženke. Stokrát si hovorila, že mu ju vráti, alebo že ju rozstrihne a zahodí. Neurobila to. Vlastne ani nevie, či už nie je po platnosti. Ani Peter ju nekontaktoval. No, ak mu z účtu neodchádzali peniaze, tak mu to ani nenapadlo. Keď sa odtiaľto dostane, vyskúša to. Pousmiala sa.
Tak jedine, že si niekto myslel, že je ešte s Petrom a uniesol ju pre výkupné. Alebo mu to bolo jedno, a predpokladal a dúfal, že Peter zaplatí, aj keď je od neho už preč.
´Bože, čo sú to za kraviny!´ Zahriakla sa. ´Určite tu v osade niekto vedel o nej a Petrovi, Kriste keď je človek v temnote a o hlade napádajú mu rôzne koniny. Možno mozog už začína fantazírovať. Ale to je zas skoro.´
Zrazu, z ničoho nič, pocítila taký hnev, že znova, snáď už po stýkrát potiahla prudko reťazou, ktorú schytila do dlaní, aby si nepoškodila zápästia. Reťaz zarinčala ale nepovolila ani o piaď.
“Kurva, dočerta, doriti!” Zakričala do priestoru. Bola hrozne nervózna. Temnota okolo nej, ani len náznak svetla ju privádzali do šialenstva. Pamätá si, ako raz vyskúšala pobyt v tme, podľa rady skúsenejších, najprv na jeden deň. Hej, to ju bavilo, ale presne vedela, kde je, a že môže kedykoľvek vyjsť na svetlo, keď jej to začne liezť na nervy. Najprv sa rozhodla, že jeden deň, ale potom, keď jej prišli oznámiť, že je koniec, predĺžila si to na tri. Viac už nemohla, ďalší termín mali obsadený.
Lenže tam bolo teplé drevo, vôňa, pevná posteľ, jemné návlečky a tri krát denne jej podávali fľašu s vodou a výborné jedlo. Nemohla síce vyjsť, teda niežeby nemohla, veď dvojité dvere boli odomknuté, ale nechcela. Navyše bola oblečená, nepripútaná a mohla sa voľne pohybovať, aj keď iba v malej miestnosti, ale mohla. A bolo tam sucho, no a nebála sa, že oslepla. Teraz mala hrozný strach. Netušila, či je také niečo možné, oslepnúť len tak zo dňa na deň, ale oblieval ju studený pot.
Spomína si, ako končila ten pobyt v tme po troch dňoch. Vzali ju von nadránom, ešte bola tma, v ruke držal chlapík, oblečený v ľanových nohaviciach a košeli, veľkú bielu sviečku s jemným plameňom. Potom sedeli na tráve dívali sa na postupne sa vytvárajúce zore a oči jej privykali na svetlo. Uvažovala, či sa po tomto zážitku k niečomu takému znova odhodlá. Bojí sa, že tento zážitok jej už nikdy nedovolí bez strachu prežívať tmu.
Ani nevie, ako dlho tu je. Vypila jednu fľašu, druhú nedostala, tak zrejme tu niej je viac, ako jeden deň, z toho predsa nemôže mať traumu. Nebolo na čom, ale zasmiala sa.
Teraz má čas uvažovať nad sebou. Už sa netriasla a skôr čakala, či a kedy ju príde väzniteľ pozrieť.
Nad hlavou začula hluk. Zodvihla hlavu, ale v tej tme za zdrojom svetla nevidela vôbec nič. No veľmi tlmený lúč červenej farby svietil do miestnosti a tak sa mohla konečne aspoň poobzerať s neskonalou úľavou, že teda slepá nie je. Rýchlo otáčala hlavou, aby za tú chvíľu videla čo najviac. Popravde nebolo čo. Aj ten slabý červený lúč jej dokázal odhaliť malú kobku, päť krát päť metrov. Steny boli zrejme z kameňa a tehiel, omietnuté iba bielym vápnom. Nikde žiadny vchod, iba ten nad jej hlavou vo výške asi dvoch metrov. Keby nebola pripútaná, zrejme by sa dokázala odtiaľto dostať. Lenže bola.
“Hej, kto je to?” Zakričala do štvorcového otvoru smerom k červenému svetlu.
Bez odpovede, iba videla košík, ktorý k nej niekto spúšťal na špagáte. Odstúpila si a počkala, kým košík dosadne na zem z udupanej hliny. Bol to obyčajný prútený košík s háčikom na lane. Keď košík priastál na zemi, ten niekto zaťahal špagátom. Pochopila, že si má povyberať veci uložené v košíku. Bola tam fľaša vody, a polystyrénová nádoba. Vyložila predmety a košík sa stratil v otvore.
“Kto ste a čo chcete?” Spýtala sa snažiac sa, aby jej hlas neznel vystrašene. Nepodarilo sa. Na svoju otázku nedostala odpoveď, no vzápätí jej padla na hlavu deka. Aspoň voľačo. Potom sa svetlo vzdialilo, ale skôr ako sa úplne stratilo videla, ako na otvor niekto pokladá vrchnák.
Toto už videla, toto už videla kedysi dávno u svojej babky. Volala to jamník, diera v komore do zeme nie väčšia ako táto tu. Dokonca by povedal, že babka ho mala oveľa menší s policami, kde mala položené zaváraniny a s pieskom v rohu, kde ukladala zeleninu, a pár bedničkami. Niečo ako pivnica, ale oveľa menšia priamo v komore. Do jamníka sa schádzalo po starom drevenom rebríku, a bolo to dosť nemotorné, hlavne, keď odtiaľ chceli niečo vyniesť, alebo zniesť. Ako ju tam dočerta dostal? To nemohol robiť v spánku, zobudila by sa. Musel s ňou dosť drsne manipulovať, možno ju tam spustil tiež na lane, ale to by musela byť omámená. Tak zrejme bola.
Druhý koniec reťaze bol pripevnený v oku zapustenom do betónu v stene. To už hmatom zistila, lenže teraz si uvedomila, že ho tam niekto musel dať iba prednedávnom. Možno to vôbec nebolo prednedávnom a ona nie je prvá. Striaslo ju.
Čo jej to teda poslal? Obsah polystyrénového obalu voňal. Otvorila ho a začala prstami šmátrať po mastnom kuse mäsa a dotkla sa aj ryže. Priložený bol aj plastový príbor. S tým nič nenarobí, ale možno by vidličkou mohla uvoľniť putá. Smiešne, v živote to nerobila a ani len netušila ako ten mechanizmus funguje. Mala sa to naučiť, dnes by sa jej to šiklo. Nech bola na toho násilníka naštvaná akokoľvek, jedlom nepohrdla a zjedla ho za pár minút. Na počudovanie bolo pečené kura veľmi chutné. Aj ryža, ani ona nedokázala takú uvariť. Nakoniec to tu nie je také špatné. Zasmiala sa nahlas, odpila si z fľaše s vodou, ľahla si na vrecovinu, prikryla sa dekou a pokúsila sa zaspať. Za pár minút sa jej to podarilo.
Ivan si márne pokúšal spomenúť, s kým sedel včera pri stole, a tak jediné, čo pokladal za múdre, bolo krčmu navštíviť a popýtať sa krčmára. Ten však bol niekde odbehnutý a za pultom stála jeho dcéra Mara. Ivan si nepamätal ani to, či bola prítomná včera večer, alebo nie.
“Dosť, už nepijem. Teda, takto nie!” Povedal si pre seba a pristúpil k výčapnému pultu.
“Dobrý deň.” Pozdravil.
Pozrela naňho tými sivými očami, usmiala sa, pričom sa jej na rapavej tvári vytvorili vrásky.
“Dobrý, čo to bude?” Spýtala sa a voľne visiaci prameň vlasov farby ílu si zastrčila pod čepiec.
“Teraz nič. Iba sa chcem spýtať, či ste tu včera boli s otcom.”
“Samozrejme, večer som tu ždy, je tu kopec roboty, a kým neskončí kuchyňa som tu určite. Potom možno odídem, záleží na tom, koľko je tu ludí.”
“Včera ste tu boli?”
“Áno, do záverečnej. Ešte som musela umyť poháre a popratať, lebo otec volačo mal, ten odišou skór. Aj som zamykala.” Povedala hrdo.
“To je super. Takže včera ste tu boli. Pamätáte sa na mňa.”
Usmiala sa: “Samozrejme. Pili ste hentam za tým stolom, z Vincom, Braňom a Cyprom.
´Vinco, jasné, že Vinco.´ Začala sa mu vracať pamäť.
“Vypili ste toho dosť.” Pokračovala. “Aj ste steli za každého platiť, ale to som vám vyhovorila.”
“Ďakujem.” Uľavilo sa mu.
“Nemusíte ďakuvať, steli ste totiž síce zaplatiť za šeckých, ale nakoňéc ste nezaplatili ani za seba.” Samopašne sa usmiala.
“A kto zaplatil?”
“Nido, čakala som, kedy prídete, a ak by ste neprišli, šla by som za vami, šak vím, de sa zdržujete a tak som si pomyslela, že hádam policajt by bez platená neušol len tak.”
“Nie, to ozaj nie. Koľko to je?” Spýtal sa a vytiahol zo zadného vrecka nohavíc peňaženku.
“Hotovosti, alebo kartou?”
“Tak teda kartou.” Vrátil peňaženku do vrecka a vybral z druhého telefón.
“48 euro.” Pozrela na lístok položený na pulte, kde však Ivan nevidel.
“48 euro?” Telefón zostal visieť v Ivanovej ruke na polceste k čítačke.
“Áno, jenno je za dve, lebo ste pili Plzeň, Šariš máme za euro šedesát.”
“To som mal 24 pív?” Zhrozil sa.
“Ňé,” znova sa zasmiala. Jej smiech bol prirodzený zvonivý, mohol by povedať, že šarmantný. To boli aj tie privreté oči, keď sa jej zodvihli líca a bolo by to krásne, keby sa jej tá rapavá pokožka tak nechutne nezrolovala. “Iba dvanásť. Ale platili ste jennu rundu ostrého pre chlapov okolo stola a ešte nejaké pražené oréšky a mandle vác rázy. Tu to máte na účte.” Podávala mu papierik.
“Ok, tak to nahrajte. Môžete si tam niečo aj pridať?”
Prikývla
“Tak dajte 50.” Priložil telefón k čítačke, ten zapípal, a vzápätí prišla informácia z banky.
“Ďakujem.” Zvážnela a pokračovala v čapovaní piva, ktoré prerušila, keď preberala platbu.
“Môžem sa niečo spýtať?”
“Samozrejme.” Neodtrhla oči od krígľu, do ktorého vtekal zlatistý mok. Neustále baštrngovala s malou páčkou. Ivan netušil na čo je, ale všimol si, že podľa toho, ako ňou krútila, pivo viac, alebo menej penilo.
“Včera… Všimli ste si aj tú ryšavú policajtku?”
“Luciu? Jasné, ale tá odišla skór.” Pozrela naňho a postavila načapované pivo na pult. “Robo, poď si zebrať, tu máš načapované.” Skríkla do miestnosti.
“Šak dones.” Ozval sa Robo od stola.
“Mám tu generála, nemóžem.”
“Dobre.” Odvetil, postavil sa od stola, podišiel k pultu, zobral pohár za ucho, s odvráteným zrakom pozdravil Ivana a vrátil sa k stolu.
“A aj vypila menej.” Pokračovala.
“Koľko?”
“Ja nevím, nerátala som, ale tak možno štyri, či peť.”
“A odišla kedy?”
“Á, tak to ja na hodiny nekukám, ale poslenných aj s vama, som vyhadzuvala okolo pólnoci a ona mohla odísť tak dve hodinky pred vami. Ale prosím, neberte ma doslova. Já fakt naisto nevím.” Pokrčila ramenami, pozrela do miestnosti a zrejme si niekto pohybom objednal, lebo schytila pohár a znova ho strčila pod pípu.
“A odišla sama?”
“Do? Lucia? To nevím. Bola tu a zrazu nebola.” Dočapovala. “Musím to ísť zaňésť, nemóžem sa tu s vama vykecávať celý den.”
“Počkajte ešte.”
“Čo?” Obišla pult a stála teraz pred ním.
“Nespomeniete si, či niekto odišiel hneď po nej?”
“Veď ani nevím, kedy odišla ona, sorry.” Otočila sa vybrala sa do miestnosti.
Ivan sa obzeral okolo seba no ani jedného štamgasta, s ktorým sedel včera pri stole tam nevidel.
Nič to, pôjde von a pokúsi sa nájsť Vinca, lebo iba jeho tvár poznal. Ako vychádzal z krčmy ešte počul za sebou hlas.
“Héj, major, na déjdete? To som já, Cypro. Poďte na jeden.”
Ivan nemohol povedať, že vedel, kto to je, ale aspoň si spomenul, že túto tvár už tiež videl a to včera v krčme.
“Ja som ale včera vyzeral, čo?” Postavil sa k stolu, kde sedel Cypro.
“Ále, celkom si bol pohode. A čo naháňáš?”
“Iba som sa chcel spýtať. Tá slečna, čo sedela s nami za stolom..”
“Tá ryšaňa, Lucia, nó vím. Čo?”
“Všimol si si kedy odišla?”
“Jasné, takú riť nevidíš bárskedy, museu som sa kuknúť, hádam sa neurazí.”
“Nevieme, kde je. Nevrátila sa do domu.”
“Ale šak nebola opitá.”
“Veď práve, že nebola.”
“Odišla kúsek pred nami.” Zvážnel a na tvári mu bolo vidieť starosti.
“Krčmárka hovorí, že dobrú chvíľu pred nami, že možno aj dve hodiny.”
“No, možno aj.” Postavil sa od stola a podišiel k Ivanovi.
“Ty si povedal, že malú chvíľu.”
“Sranduješ? Ty ani nevíš kedy odišla.”
Trefa. Ivan prikývol.
“Dobre, to je jedno, išla von sama?”
“To si pamatám, lebo som jej kukal na ten zadek, Išla sama, hej.” Prikývol a doložil. “Hej.”
“Nevšimol si si, či nešiel niekto za ňou?”
Chvíľu uvažoval, krčil nosom aj čelom, akoby si chcel naozaj spomenúť. Z výrazu tváre však Ivan čítal, že to nebola iba pretvárka.
“Majorko mój, skúšam si spomenúť, ale nevím, fakt nevím. Pili sme, šak víš.”
Ivan prikývol akože dobre vie, čo robili.
“Myslíš, že by si si vedel spomenúť?”
“Skúsím, ale nevím, fakt nevím, ale popýtam sa tých, čo tu tedy sedeli, možno si spomenú.”
“To by som bol rád.”
“Jasné.”
“A Vinco, nevieš kde je?”
“Volade venku, choď kuknúť na cmiter, možno tam volačo robí, tráva ešte neni, ale možno volačo obstriháva, on tam furt volačo robí.”
“Ďakujem, idem.”
“Ozaj si ništ nedáš?”
“Nie, noazaj.”
“A večer dójdeš?”
“Keď nájdem Luciu, tak áno, a keď ju nenájdem budem hľadať.”
“Jasné, daj vedeť, keby volačo.”
“Áno, ďakujem.” Povedal Ivan a vyšiel z krčmy, kým si Cypro sadol znova za stôl a odpil si z piva.
Vinco bol naozaj na cintoríne, ale tiež si na nič nespomínal, iba na to, že bol s nimi za stolom aj Braňo. Ivan zakrátko našiel aj jeho, ale ten tiež len krútil hlavou. Ivan si povedal, že bude musieť zistiť všetkých, čo v krčme v ten večer boli a ani to nie je celkom isté, pretože sa k nej na chodníku mohol pridať, kto chcel a ani nemusel byť v krčme.
Cítila, že v miestnosti nie je sama. Aj svetlo jej prenikalo popod ľahko privreté viečka. Keď ich roztvorila, pred očami mala hmlu, ako keď máte po ráne karpinu. Cez ňu videla siluetu muža, ktorý sedel v tureckom sede vedľa nej. Ticho sa na ňu díval.
“Kto si?” Spýtala sa vysušenými ústami a jazyk sa jej lepil na podnebie. Neodvetil. Klipkala viečkami a naozaj to bola asi karpina, pretože teraz už videla jasno. Nepomohlo to však, do tváre jej svietil baterkou.
“Daj to do riti! Počuješ?”
Bol stále ticho, len sa začal nervózne hmýriť.
“Kto si, kurva?” Spýtala sa hlasno a jedovato.
Pohla sa, reťaz zarinčala.
“To ti zatiaľ nemôžem povedať.” Zašepkal. Hlas sa jej zdal povedomý, ale presne ho nedokázala idenrifikovať, šepkanie to sťažuje.
“Zatiaľ? Ako dlho som tu a koľko je hodín?”
“Si tu len od včera a je kúsok poobede. Veď si jedla obed. Chutilo ti.”
“Viac by mi chutilo, keby som ti mohla jednu jebnúť.”
Prikývol. “Chápem.”
“Čo vlastne chceš?”
“Teba.” Odvetil stále šeptom.
“Mňa? Šibe ti? Veď si ma mohol normálne osloviť.”
“Ja som ťa aj oslovil.”
Lucia si snažila spomenúť, kto ju všetko na ulici oslovil. Už jej to došlo, ale stále tomu nemohla uveriť.
“Robo?” Spýtala sa, on súhlasne zahmkal a prešiel do zvyčajného tónu hlasu.
“Áno.”
“Čo?” Zasmiala sa. “Čo ti šibe? To je nejaká hra?”
“Nie.”
“Tak o čo ide.”
“Bojím sa?”
“Čoho?”
“Že ma necháš.”
“Že ťa nechám? Veď sme spolu mali iba sex. Nie som tvoja priateľka.”
“O tom hovorím.” Priznal pokojne. “Počuj, ja som asi spanikáril.”
“Spanikáril.” Zopakovala po ňom.
“Hej, spanikáril.”
“Čo tým myslíš?” Spýtala sa so záujmom, pretože začala veriť, že nie je nebezpečný.
“Ja som si myslel, že ma po sexe necháš, tak som ti niečo primiešal do posledného drinku, reku tu ťa zavriem, aby si mi neodišla. Vieš, bolo to také skratové. Dúfal som, že keď budeš chvíľu so mnou, že ťa presvedčím, že ťa milujem.”
“V pivnici? A daj tú baterku volade preč.”
Postavil medzi nich elektrický lampáš, ktorý zasvietil a hneď na to vypol čelovku. Po miestnosti sa rozlialo svetlo.
“Ja som nevedel kam ťa mám dať. Keby si zostala v dome a ja by som ti bránil odísť, kričala by si, alebo by si ma spacifikovala, veď vy to viete, a potom by si odišla a ja by som nemal možnosť ti povedať, že ťa milujem.”
Tak predsa, mala si dávať väčší pozor. Aj keď je to akýkoľvek veľký chlap, nikto nedokáže tak rýchlo zabudnúť na svoju mŕtvu priateľku. Doparoma, len keď bola taká nadržaná. Vtedy je všetka krv bola v klitorise. V mozgu ani kvapka. Kurnik. Psychoš.
“Tak ti ako prvé napadlo omámiť ma, a nahú ma hodiť do jamníka a tam ma priviazať putami k oku v betóne. Romantické. A ruža je kde?”
“Nehodil som ťa.”
“Čo?”
Že som ťa nehodil, normálne som ťa spustil.”
“Ó, tak to prepáč, ty si galantný. Hotový Don Juan.”
“Nesmej sa mi.” Znova sa pohmýril.
“Nie, ja sa ti nesmejem, ja som nasratá.” Nevedela sa rýchlo rozhodnúť, či má ísť s ním v komunikácii milo, alebo naštvane. Síce si pamätala z kurzov, že sa má násilník chlácholiť, ale najradšej by mu tresla medzi oči a jednoducho sa jej nedarilo byť milá.
“Ja to chápem.”
“Hovno chápeš. Nemôžeš ženu najprv tak neuveriteľne uspokojiť a potom ju hodiť do pivnice. Kurva, nie si pračlovek.”
“Nehodil som ťa a to je jamník.”
“Dobre, tak jamník a spustil si ma. Čo to mení na veci?”
Už bola úplne prebratá, napoly sedela, zavinutá do deky neurčitej farby. Pri tom diódovom svetle ju nedokázala dobre určiť.
“Aký je tvoj ďalší plán?” Spýtala sa.
“Neviem.” Odvetil a strčil si tvár do dlaní. Sklopil plecia. “Ja neviem. Asi by som ťa mal pustiť.”
“No sláva.” Vzdychla si.
“Ale ty ma dáš zavrieť.”
“A čuduješ sa?”
“Možno by si ale mohla na všetko zabudnúť a zostať so mnou bývať.”
A teraz Lucia zaváhala. Na jednej strane ho mohla poslať do čerta a zvriesknuť, nech ju pustí, ale na druhej strane mohla hra jeho hru. Lenže, on vedel, že je naozaj nahnevaná, a bála sa, že ju prekukne, čo sa jej zdalo logické. Lenže takíto psychopati sa niekedy neriadia logikou. Skúsila to teda po dobrom. Ale nemohla to začať hrať hneď. Musí mu dať aspoň najavo, že je nahnevaná a že to nepôjde tak ľahko. Možno je lepšie posedieť si tu ešte deň, alebo dva, ako celý život.
“Ty si strelený? Omámiš ma, spustíš do jamníka, a ja ťa mám milovať?” Prerušila a čakala. Len čo sa nadýchol k odpovedi, pokračovala.
“Pozri, sex bol fakt úžasný. V lese sme sa celkom fajn pozhovárali. Nechápem síce, ako niekto môže zabudnúť na svoju lásku, ktorú zabili, ale každý sme nejaký. Možno iba nechceš strácať čas…”
“Ja som sa do teba zaľúbil hneď, ako som ťa videl.”
“A?”
“Tak mi ani nebolo ľúto Tery. Teda bolo, akože je hrozné, keď niekto tragicky umrie, ale nebolo mi to tak ľúto, ako keby zomrela moja láska, rozumieš.”
Lucia napočudovanie rozumela.
“Chápem.” Povedala. “Ťažko sa to priznáva, ale uľavilo sa ti, však?”
Ožil.
“Presne.”
“Nemal si proste to srdce, alebo odvahu jej povedať, že už miluješ inú, tak si trpel.”
“Presne.”
“To, že ju zabili si si síce neprial, ale uvoľnilo ti to cestu.”
“Ty ma ako poznáš.” Telo mu hralo nadšením.
“To ťa nemusím poznať, to je bežné a stalo sa to aj mne.” Zaklamala.
“Vážne? Kedy?” Vzrušene sa spýtal. “Hovor.”
Tušila, že nemôže použiť ten istý príbeh, tak ho troška zjemnila, aby bol uveriteľnejší.
“Nebolo to až také tragické, ale mala som dávno, keď som mala šestnásť priateľa, ktorý ma miloval, veď aj ja jeho, ale potom to nejako prešlo. Stretla som iného a zaľúbila som sa.”
Pozorne počúval, nahol sa bližšie k nej a hltal každé slovo.
“Nevedela som ako mu to mám povedať, a už to bolo naozaj zlé. Ja som ale bola horšia ako ty, lebo som chodila s oboma.” Nevedela, či neprestrelila.
“S oboma.” Zopakoval po nej.
“Tak, s oboma. Ty si oveľa slušnejší.”
“Som, to by som nikdy nespravil.”
“Hej, bola som potvora.” Nie je to riskantné? “Bola som proste taká, no nezbednica. Ale už sa to nedalo vydržať…”
“Ako dlho si ich mala oboch.”
´Len nech to nie je pridlho.´Pomyslela si a nahlas povedala:
“Nebolo to dlho, možno pár týždňov.” Dni by jej neuveril a mesiace sa jej zdali pridlho. “Ale hrozne ma bolelo, že ubližujem obom.”
“Ten druhý nevedel?”
“Nie, povedala som mu, že som to s tým prvým už skončila.”
“A potom?”
“Potom? No nevedela som, čo mám robiť. Bola som ako hrkálka. Roztrasená, keď som bola s prvým a roztrasená, keď som bola s druhým. Už som mu išla, teda tomu prvému, povedať pravdu, tak som ho požiadal, aby sme sa stretli v parku pri hojdačkách.”
Čím detailnejšie, tým uveriteľnejšie.
“Pri hojdačkách?”
“Hej,” pokývala hlavou. “V našej dedine bolo také detské ihrisko. Vyhrala voľajakú súťaž, čo organizoval LIDL, tak nám tam postavili ihrisko, ale v noci bol bez detí, tak sa tam stretávali zamilované páry. To vieš, sedíš na hojdačke chlapec vedľa teba a objímate sa a bozkávate.”
Chápajúco prikyvoval.
“Tak teda, že tam mu to poviem.”
“To ale od teba nebolo pekné. Povedať mu takú vec na mieste, kde ste sa predtým bozkávali.”
“No veď som ti povedala, že som bola potvora.”
Znova prikývol.
“Pokračuj.” Vyzval ju.
“Lenže, keď sme sa tam zišli, tak bol celý uplakaný…”
“Došiel na to.” Prerušil ju.
“Nedošiel a buď už ticho, keď to chceš počuť. Tak bol celý uplakaný. Pýtam sa ho, že čo sa stalo, teda najprv som si aj ja, tak ako ty, myslela, že mi na to prišiel, ale nie. Jeho rodičia sa sťahovali za prácou do Čiech a on musel ísť s nimi, Chápeš. Mal tam kamošov, lásku, školu, prostredie, a zrazu ho niekto chce vytrhnúť z toho života. Ja viem, nie je to smrť, ako v prípade Terky, ale aj to je taká malá emočná smrť, nie?” Spýtala sa ho s vážnym výrazom v tvári.
Váhavo prikývol.
“No tak ja som sa hrozne potešila, že musí odísť. Chápeš, potešila som sa z toho, že on zažíva emočnú traumu len preto, že už som nemusela riešiť ako mu poviem, že ho už nemilujem. Chápeš? Nie je to to isté, samozrejme, že nie, chcem iba povedať, že ti rozumiem, že aj keď sa niekomu stane niečo zlé, nám sa môže uľaviť. Rozumieš, nie?”
Chvíľu sedel, díval sa na ňu.
“Robíš si zo mňa prču?”
Oblial ju studený pot.
“Nie. Prečo?
“Veď ti potom písal, alebo volal, aj tak si mu to musela povedať.” Uľavilo sa jej. Príbehu veril, len mu niektoré veci neboli jasné.
“To je iné.” Usmiala sa a hodila rukou. “Bol ďaleko, nechystali sa chodiť sem a ja som verila, že si niekoho nájde.”
“A našiel?”
“Našiel.” Vyšperkovala príbeh. “Vlastne mi prestal písať on.”
“Takže si ho podvádzala.”
Dočerta, čo vlastne chce, magor jeden.
“Dá sa to tak povedať.”
“Ale ja som Terku nepodvádzal kým žila.”
“Ja viem, preto som ti povedala, že si slušnejší a že ja som bola potvora. Ale to som bola pubertiačka, dnes by som to už riešila inak.”
Zaujalo ho to.
“Ako?”
“No zrejme by som mu to povedala, ale asi nie hneď, asi by som musela chvíľu počkať.”
“Ja by som nedokázal podviesť.”
Zacítila šancu.
“Vy chlapi sa na to dívate inak.” Povedala tajomne. Ruka, o ktorú bola v polosede opretá jej už tŕpla tak sa prehodila na druhý bok. Na jej pohyb nereagoval.
“Ako inak?”
“No veď poznáš ten vtip, že chlap orálny sex nepovažuje za neveru.”
“Ja áno.” Povedal zvýšeným hlasom.
“No ty možno áno, ale my ženy považujeme za podvádzanie aj to keď v našej prítomnosti myslíš s láskou na inú. A ty si myslel na mňa, či sa mýlim.”
“To je blbosť. Myslením nemôžeš podvádzať.”
“Veď o tom ti hovorím že vy muži ste iný.”
Pokyvoval hlavou.
“Akože vy beriete za podvádzanie aj keď muž myslí na inú?”
“Jasné.”
“Aha. To som nevedel.”
“Dobre, vidíš, takže stalo sa to aj mne, nemusíš sa preto cítiť zle. Ale zle by si sa mal cítiť z toho, čo si mi spravil.” Zaútočila.
“Lenže, keď ťa pustím, ty ma zavrieš.”
“Nezavriem proste na to zabudneme a začnem odznova, včera som si to fakt užila a s putami na rukách si to neužijem, ja nie som na také praktiky.
“Ani je nie.” Razantne záporne pokýval hlavou.
“Tak ma pusti a zabudneme na to a večer si môžeme znova niekam vyraziť a zas môžeme skončiť u teba, čo povieš?” Skúsila to, ale nebola si istá, či nie priskoro.
Pozeral sa na ňu ako na čudo. Potom sa zrazu nekontrolovateľne rozosmial, búchal sa do stehien, knísal zboka nabok a sliny mu striekal naokolo. Lucia sa strachom odtiahla ale rehot neprestával. Trval snáď pol minúty. Tak, ako začal tak aj stíchol.
“Ty si fakt myslíš, že ja som hlúpy?” Spýtal sa pokojne, keď zastavil rehot. Z očí mu ešte tiekli slzy, tvár mal skrivenú do úškľabku a rukami šermoval pred telom.
“To si naozaj myslíš, že ja som taký blbý?” Sliny jej dopadali na tvár.
“Čo je? Čo zas?” Habkala.
“Čo si ty o mne myslíš? Že ja som úplný blbec? Len čo by som ťa pustil, hneď by tu boli chlpatí a už by ma aj brali, ty si buď sprostá, alebo si myslíš, že ja som sprostý. Iba jedno z toho.”
Lucia sa ho ešte snažila upokojiť presvedčovaním, že to myslela úplne vážne. Otočil sa od nej a cez plece prehodil.
“Dúfam, že si to zjedla všetko.” Prerušil jej prosby a utvrdzovania, ako to myslela seriózne vážne.
Pochopila veľmi rýchlo. Prehnala to, mala ešte chvíľu hovoriť o niečom inom, neodhadla ho. Bola netrpezlivá.
“Robo, čo teraz?”
“Pýtal som sa, či si všetko zjedla.”
“Áno,” prisvedčila.
“Lebo ďalšie jedlo bude až zajtra.” Povedal, prudko sa otočil a Lucia pocítila ostrú bolesť pri ľavom spánku. Stratila vedomie a keď sa prebrala okolo nej bolo iba temno.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára