Orechov Dvor XX.

 IVAN A TÍM

Poďme si dať na chvíľu oddych od vyšetrovania vrážd a predstavme si zopár ľudí. Ak vás to nezaujíma, môžete pokojne túto kapitolu preskočiť, nebude vám v príbehu chýbať.

Ivan Luciu tajne miloval. Ale nie tak, ako si pod týmto slovom väčšina z nás predstaví. Ivan miloval tri veci. Svoju rodinu, svoju prácu a Luciu. Ivanova manželka bola, a vlastne je, veľmi príjemná, starostlivá a obetavá žena. Vždy sa dívala s odstupom na manželky kolegov svojho muža, keď sa stretli niekde na káve. Ono, už sa nestretávajú. Teda stretávajú, ale už bez Kláry, Ivanovej manželky. Dôvod prečo sa však s nimi prestala stretávať je jednoduchý. Nechápala ich. Čakala, že pri káve, v malej útulnej reštaurácii budú klebetiť tak, ako ženy klebetia. O deťoch, o skúsenostiach, radostiach, či starostiach s nimi. O tom, aký život žijú, ako sa k nemu postavili a ako zvládajú to, že ich partneri sú policajti. Samozrejme, že nie iba policajti-muži mali partnerky, predsa v zbore boli aj ženy, no zas ich partneri necítili potrebu si niekam spolu sadnúť a preberať veci, ktoré ich možno ani nezaujímali. Teda nemám vedomosť o tom, že by sa v nejakom bare, či krčme stretávali partneri policajtiek, tak o tom nebudem písať. Vrátim sa teda k manželkám Ivanových kolegov naprieč celou štruktúrou. Okrem Kláry, ktorá to teda robila najprv občasne, a potom vôbec si na kávičke posedeli manželky riaditeľa kraja, oblastného riaditeľa, dvoch vyšetrovateľov ekonomickej trestnej činnosti a šéfa dopravákov. Hm, až teraz som si uvedomil, že šlo skoro o kastovníctvo. Prečo ale Klára pozvanie prijala a prečo neskôr chodiť prestala? Bolo to po krátkom, naozaj veľmi krátkom incidente s ostatnými pri sťažovaní sa na to, že svojich manželov nevidia, že ich zanedbávajú, že keď prídu domov sú unavení, len si pozrú nejakú hovadinu v telke a potom idú spať. Ráno vstanú skôr ako ony a zas im dajú tak maximálne pusu na čelo. A sex? Keď si ho vyžiadajú potom áno, veď ktorý muž, pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľuje, sex odmietne, všakáno?

Na to sa ich Klára celkom začudovane spýtala, čo čakali. 

“Vedeli ste koho si beriete, vedeli ste o jeho práci a vedeli ste o tom, že môže byť odvolaný aj v strede noci.”

“No my sme nečakali, že to bude až takto, a mohol by sa troška zmeniť a dať nás na prvé miesto.”

“Tak ale to potom nie je problém vašich mužov, ale vašich očakávaní, tak ich zmeňte.”

To bola teda posledná návšteva klbka. Odvtedy sa už nepripájala, teda takáto žena bola Klára. Svojho manžela milovala, aj svoje deti a Ivan miloval ju aj svoje deti.

Druhou láskou Ivana bola práca. Podľa toho, čo som napísal by mohol vzniknúť dojem, že ju kládol nad potreby rodiny. Nebolo to tak. Vždy keď ho Klára o niečo požiadal, dal jej prednosť. Lenže, aby to fungovalo, Klára musela vedieť kedy si to môže dovoliť. Ak mu v noci zazvonil telefón, nikdy ho nežiadala, aby neodchádzal. Uvedomila si, a vedela, kedy má svoju žiadosť predniesť. Podobalo sa to na ten krátky príbeh z Malého princa od Exupéryho. 

Tam tiež malý princ navštívil planétu, kde bol kráľ, ktorý tvrdil, že ho poslúcha dokonca aj slnko. Keď ho malý princ teda požiadal, aby prikázal slnku zapadnúť, keď bolo vysoko na oblohe, kráľ mu odvetil, že múdrosť vládnutia spočíva v presnom načasovaní príkazu s ohľadom na celkovú situáciu. Len tak môže múdro kraľovať. Keď Malý princ nechápal, kráľ mu povedal, aby chvíľu počkal. O pár hodín začalo slnko zapadať a vtedy kráľ zdvihol svoje žezlo a prikázal slnku: “Zapadni.” A slnko poslúchlo.

Podobne sa správala k Ivanovi aj Klára, a preto bolo ich manželstvo harmonické a láskavé. 

Treťou láskou Ivana bola Lucia. Ako som však už spomenul, láska bola otcovská. Teda, aby som bol presnejší. Do otcovskej lásky sa pretavila až po nejakej dobe, keď zistil, kto Lucia je. Jej vysoká postava, ryšavá hriva v ňom v prvom momente, čo ju zbadal, prebudila libido; v kom nie? Lenže, ako to býva, Ivan si položil viac otázok, ako je pre nejakého záletníka bežné a uvedomil si, že to nechce a tak po krátkej dobe sa do Lucie zamiloval inak. Zrazu z predstavy o divokom sexe prišiel už len zámer chrániť ju. Sčasti to vyplývalo aj z toho, že Ivan mal dvoch chlapcov a veľmi túžil po dcére, ktorej sa mu však nedostalo.

Svoj tím si budoval veľmi starostlivo a po pár rokoch šialenej fluktuácie sa ustálil. Tie roky boli ale náročné aj preto, že okrem nepohody z meniacich sa osôb  v tíme si ho zavolal aj veliteľ a v rozhovore za zavretými dverami sa ho úprimne spýtal.

“Ivan, počúvaj ma pozorne. Na toto miesto som ťa dosadil ja, pretože som presvedčený, že na to máš. Lenže ak šéf tak často mení ľudí ako ty, problém nemusí byť v ľuďoch, ale v tebe. Vieš, ako to myslím.”

Ivan nevedel a tak nechápavo pokrútil hlavou.

“Si výborný vyšetrovateľ,” pokračoval šéf, “ale možno nie si dobrý vedúci tímu. Vieš, možno ti chýba nejaká vlastnosť, ktorú by šéf mal mať.”

Ivan nevedel, aká vlastnosť mu chýba.

“To predsa nemôže byť normálne, aby ti nik nevyhovoval.”

“Miloš mi vyhovuje.” Podotkol Ivan.

“Miloš, to je jeden, ale v tíme máš mať štyroch, kde sú?”

“Predsa sú štyria.”

“Áno, ale teraz tu sedíš a oznamuješ my, že dvoch púšťaš.”

“No, lebo s nimi nie som spokojný.”

“Ale o tom hovorím. Za posledné dva roky si vymenil už dvanásť vyšetrovateľov.”

“Lebo som s nimi nebol spokojný.”

“Veď o tom hovorím. Prečo si s nimi nebol spokojný?”

“Veď si to mal vždy napísané v správe.”

Veliteľ prelistoval kopu papierov, ktoré mal položené na stole.

“Hej, prečítal som si dôvody.”

“Tak?”

“Všetky sú korektné, ale všetky sa dajú vyriešiť, ak by si sa im viac venoval.”

“Ale ja som sa im venoval. Ale keď ti niekto odflákne správu viackrát po sebe, aj napriek upozornenia, tak čo mám robiť? Keď niekto nie je ochotný pracovať podľa pokynov, tak čo mám robiť? Keď niekto rieši viac súkromných vecí v práci, ako tých, kvôli ktorým bol prijatý, tak čo mám robiť? Povedz mi teda, ako na to.”

Veliteľ to tiež nevedel, tak sa iba poškrabal na brade a povedal stroho.

“Ak do konca mesiaca nebudeš mať minimálne dvoch ľudí, ktorých už nebudeš meniť, budem rozmýšľať nad vhodnosťou tvojej pozície.”

“Rozmýšľaj a ak uznáš za vhodné, tak ma odvolaj, ale nebudem si nechávať ľudí iba preto, že si mi pohrozil stratou miesta, to teda nie. Pokojne sa môžem vrátiť medzi radových vyšetrovateľov.”

“To by som nechcel.”

“Tak čo teda chceš?”

“Povedal som ti.”

Ivanova veľkolepá postava sa zdvihla zo stoličky, a riedka brada sa mu smiešne triasla keď prehovoril.

“Nepovedal. Iba si mi povedal, že nechceš, aby som na tej pozícii nebol, ale zároveň mi dávaš ultimáta.”

“Pozri Ivan. A sadni si prosím. Si schopný, ale predsa nie je možné, aby ti nik nevyhovoval.”

“Miloš mi vyhovuje.” Povedal Ivan a znova si sadol.

“Jeden. Miloš, furt to verklíkuješ. To nemáš nikoho iného? Možno to nie je tak, že tebe nik nesedí, ale o tom, že ty nesedíš ľuďom v pozícii šéfa.”

“Áno, je to možné, nesedím im preto, že od nich niečo vyžadujem.”

“Jasné.” Pokyvoval veliteľ hlavou. “Tak je to tak, ako som povedal, tak sa rozídeme a ber to ako moje posledné varovanie. Ak do konca mesiaca nebudú na tvojom oddelení dvaja ľudia, o ktorých mi povieš, že si ich necháš, urobím zmeny.”

“Tak mi pomôž. Zatiaľ mi posielali ľudí iba z personálneho na základe ich žiadostí a strafili sa iba pri jednom…”

“Ani ty si nebol nejaký aktívny. Nehľadáš si sám.”

“Hľadám, len z iných oddelení ich nechcú pustiť.”

“A šli by?”

“Šli.”

“Kto je to a odkiaľ?”

“Miro Kúdela a Jana Bechná. Miro je z protinarkotického a Jana je dopraváčka.”

“Dopraváčka?” Udivene sa spýtal  veliteľ.

“Hej, dopraváčka.”

“Má školu?”

“Má.”

“Prečo je dopraváčka?”

“Čo ja viem? Lebo chcela?”

“A prešla by?”

“To ešte neviem.” Priznal skormútene.

“Hovoril si s ňou?”

“Áno.”

“A?”

“Poslala ma do riti.” Povedal úplne vážne, no veliteľ sa rozosmial tak, že sa začal triasť stôl.

“Výborný adept.” Híkal počas smiechu. “Tak čo, ideš ju presvedčiť?”
“Už som bol.”

“A?”

“Poslala ma do riti, celkovo trikrát.”

“Čo teda chceš?”

“Aby so mnou robila.”

“Prečo?”

“Pretože ju poznám a pretože jej myseľ je chladná a presná. Pretože vie presne určiť a pomenovať problém, pretože má schopnosti nájsť v kope sračiek detaily, pretože je húževnatá a oddaná, pretože je atraktívna a vie to využiť.”

“Odkiaľ to vieš?” Spýtal sa veliteľ so záujmom.

“Viem a hotovo. Dvakrát som ju stretol pri prípadoch. Raz ako civilku, keď olúpili jej starú mamu a raz pri havárii, kde sme vyšetrovali úmyselné zabitie autom.”

“A to z dvoch stretnutí si si vytvoril názor?”

“Keby si ju zažil, stačilo by ti jedno.” Odvrkol Ivan.

“Dobre, ale čo ak ju nepresvedčíš?”

“Presvedčím.”

“Vieš aj prečo ťa poslala do riti?”

“Nie.”

“Ty si predsa len buldog, Ivan. Tak ti držím palce. Koľko času budeš podľa teba potrebovať?”
“Inak sa spýtam. Vybavíš mi u Mirovho nadriadeného presun? On chce.”

“Áno.”

“Výborne, to sú dvaja a Janu dotiahnem aj za pačesy. Je mi smutno, že tak briskný mozog dáva pokuty za parkovanie.”

“Aj to je potrebná práca.”

“Netvrdím, že nie je. Ale je to akoby špičkový programátor robil barmana.”

To prirovnanie veliteľovi nesedelo, ale bol ticho.

“Tak Miro môže prejsť začiatkom mesiaca a na Janu potrebuješ koľko času?”

“Tiež tak, aby mohla nastúpiť od prvého.”

“Veríš si.”

“Dám jej ponuku, ktorá sa neodmieta.” Zahlásil citujúc film.

“Doteraz na ňu nereagovala.”

“Napadlo mi niečo nové, tomu neodolá.”

“Peniaze?”

“Tak to ju nepoznáš vôbec.”

“Čo to je?”

“To si nechám pre seba.”

A vskutku, od prvého dňa v mesiaci nastúpili Miro aj Jana do Ivanovho tímu. Čo nakoniec Janu presvedčilo, zostalo iba medzi nimi. Možno to raz prezradia, možno neskôr, možno keď už budú na dôchodku a možno nikdy. 

O pár mesiacov si veliteľ Ivana zavolal na osobný pohovor znova. Chcel mu pogratulovať, že si tvorí tím, odkiaľ už ľudia neodchádzajú a že má naňho ešte jednu prosbu.

“Počuj,” začal znova, keď tak sedeli u veliteľa v kancelárii za zavretými dverami. Ivan pokukoval po stenách a zaregistroval, že si veliteľ zmenil fotku svojej rodiny na aktuálnejšiu.

“Vytvoril si si tím, ale stále ti jeden chýba.”

“Chýba.” Pritakal Ivan.

“Čo s tým mieniš robiť?”

“Bol som v škole a pýtal som sa. Mám nejaké odporúčania, rád by som bol, keby ku mne prišiel zelenáč, nech si ho môžem vytvarovať sám.”

“Nó, dobrý nápad. Ale ja mám lepší.”

A povedal mu o Lucii. Keď mu ukázal fotku, Ivan vedel, že ju chce v tíme, aj keby to malo byť iba na čas.

O metamorfóze lásky som už písal, nebudem sa opakovať.

Lucia, a to napriek tomu, že nebola príliš spoločenská, do tímu zapadla. Ivan si myslel, že je dobré mať tam dve ženy, ale v jeho predstave rodinného kolektívu predsa len chýbala. Nemala záujem sa stretávať mimo práce, vzťahy mala síce korektné, ale nie srdečné. Najprv si myslel, že to bude dôvod jej odchodu, ale potom si uvedomil, že tým nezáujmom a zvláštnou aurou, ktorú okolo seba mala, kolektív stmelila ešte viac, akoby s nimi mala popíjať večer po baroch. Koniec koncov ani on tomu príliš veľa nedával.

Lucia bola myslením veľmi blízko Jane, a spolu s Mirom a Milošom vytvorili tím, s ktorým bola radosť pracovať.

Zvláštne a celkom netradične vzhľadom na to, čo by ste očakávali od rôznych pohlaví sa skvele dopĺňali.

Miro miloval papierovanie, Miloš bol dotieravý a až na pár výnimiek šiel po stope, ako pes po údenom. Jana dokázala výborne analyzovať, zhŕňať dôkazy a vyvodiť súvislosti, no a Lucia mala zo všetkého trochu. Bola ako nemecký ovčiak. V ničom špička, vo všetko kvalita.

A vedela to s ľuďmi. Vzhľadom na jej spoločenskosť to bolo viac, ako nečakané. No vycítila rôzne nastavenie tých, s ktorými komunikovala, dokázala byť srdečná a dokázala vzbudiť v ľuďoch pocit, že sú potrební, že si ich váži a dá na ich názor. A ľudia jej to verili, zrejme to myslel vážne.

No a Ivan a aj veliteľ boli konečne spokojní. Ivan si mohol odškrtnúť ďalšiu úlohu.

Všetci v tíme, boli slobodní a bez záväzkov. Samozrejme, že partnerov mali, niekto dlhodobých a niekto len tak na plnenie biologických potrieb. Preborníkom v tomto bola celkom nečakane Jana. Miloš a Miro sa snažili pri stretnutiach večer v bare, komunikovať o svojich láskach, no veľmi skoro začali Janinho priateľa nazývať “ten tvoj”.

“Ako Ľubo?” Spýtal sa raz Miloš Jany, keď popíjali pivko a chrúmali slané arašidy.

“Jááj,” hodila rukou Jana. “Ten už je minulosť. Teraz mám Stana.”

“Aha…”

O týždeň na to sa zas Miro spýtal.

“A čo robí ten tvoj Stano?”

“Stano už nie je, teraz chodím s Edom a on je architekt.”

“Aha.”

No a o necelý mesiac zase.

“Nemohol by mi ten Edo s niečím poradiť?”

“Môžem sa ho spýtať, ale už s ním nechodím.”

“Nie?”

“Nie, Ľubo je moja láska.”

“Tak ste sa k sebe vrátili?”

“Niéééé, to je iný Ľubo.”

Bolo to smiešne, ale zároveň zmätočné a tak volali odvtedy Janiných nápadníkov “ten tvoj”.

“Ako ten tvoj, si s ním spokojná?”

Vždy bola, ibaže “ten tvoj” bol zakaždým niekto iný.

“Koľko si mala sexuálnych partnerov?” Spýtal sa jej raz Miloš, keď tak sedeli uvoľnene okolo desiatej večer na terase miestneho podniku.

“Čo ťa je do toho?!” Spýtala sa podráždene, no potom sa usmiala a začala rátať.

“Sedemnásť.” Povedala, keď dopočítala.

“Za rok?”

“Nie! Šibe ti? Celkovo.”

“Lebo nám sa zdá, že máš každý týždeň iného.”

“To sa ti len tak zdá. Počkaj? Nie, osemnásť, zabudla som na druhého Stana.”

Zasmiali sa.

Vzťahy brala voľne, ani nad jedným neuvažovala vážne. Či to bol prejav jej ťažkého detstva nevie nik, dokonca nik ani nevedel, či mala vôbec detstvo ťažké, alebo nie.

Možno to bol vzor od rodičov, aj keď ani jeden z nich netušil, akých rodičov mala. Dalo by sa bez akýchkoľvek výčitiek povedať, že Jana bola vo vzťahoch vetroplach.

“Keď niekto z nich začne niečo o tom, prečo sa tak málo vídame, a že prečo ho nechcem pustiť do svojho vnútra, alebo prečo nechcem zostať s ním a idem radšej do roboty, tak ho púšťam k vode.”

“No, nedá sa povedať, že ho nechceš pustiť do svojho vnútra,” Zasmial sa Miro, načo chytila do hrste pár pražených mandlí a hodila mu ich do tváre.

“Neblbni, zamastíš mi košeľu.” Kričal a zároveň sa smial tak, ako Jana aj Miloš.

Miro, naopak, ten mal partnerku Julku a mal ju už “odkedy som sa narodil”, hovorieval.

“Tak, asi ti vyhovuje.”

“Určite.” Potvrdil.

“A to ťa nenudí jedna šuška?” Spýtala sa Jana a siahla si medzi nohy.

“Nie. Prečo?”

“Ja len tak.”

Nakoniec Miloš, ten mal partnerku s ktorou chodil posledné dva mesiace, pretože mu stroskotal jeden osemročný vzťah a hneď sa vrhol do druhého, na čo mu Jana povedala, že keby našla toho pravého a rozpadlo by sa im to, že by potrebovala nejaký ten čas. Obaja zostali prekvapene sedieť a čumieť na ňu, pretože im to k nej nesedelo.

Sporadicky si k nim prisadla aj Julka a raz aj Iveta, tá Milošova. No, vadili im tam. Nedali to síce najavo, ale vadili. Dievčatá to vycítili a viac sa k nim netlačili. Nebavili ich rozhovory o práci, alebo o tom, kto kde koho zabil, či olúpil. Nakoniec si všetci traja priznali, že sa s  nimi ich partneri o ich práci rozprávať nechcú a tak, keď mali potrebu zhovárať sa, šli v trojici.

“Lucia s nami prečo nechodí?” Načal raz rozhovor Miro.

“Čo ja viem, spýtaj sa jej.”

“To je také blbé.”

“Prečo by to malo byť blbé?”

“Ja neviem. Lebo je. Tak sa pýtam vás, či ste niečo nespozorovali, páni vyšetrovatelia?”

“Ja nie.” Odvetila Jana. “Chýba ti tu?”

“Chýba, veď sme jeden tím, nie?”

“To áno, ale či sme aj priatelia.”

Asi mesiac pred týmto hlavným príbehom načal v kuchynke rozhovor na túto tému s Luciou Miro. Práve si umývala fľašu potom, čo dopila ovocné smoothie, keď sa jej prihovoril:

“Lucia, prečo si s nami nezájdeš niekedy do baru tak navečer, veď vieš, pokecať?”

Doumývala pohár, otriasla ho od vody nad výlevkou, pozorne sa na neho pozrela a stále držiac tú plastovú fľašu v ruke povedala:

“Ja ani neviem. Som unavená.”

“Stále?” Spýtal sa a z tváre mu neschádzal trápny úsmev.

“Nie, stále nie, ale… Čo ja viem?”

“Vadíme ti?” Chcel jej nejako pomôcť.

“Nie!” radikálne zakývala hlavou.

“Tak prečo?”

“Nie som moc na bary. Ani na krčmy, vadí mi tam hluk, keď sa chcem s niekým pozhovárať, tak potrebujem pokoj.”

Miro chápavo pokyvoval hlavou.

“Dobre, tak navrhni nejaký iný priestor, kde by sme si vedeli pokecať.”

“Naša kancelária.” Usmiala sa.

Miro sa začudovane pozrel a v tvári mu videla nechápavý výraz.

“Čo?”

“No, to sa môžeme rozprávať aj cez deň. Ja skôr myslím tak, uvoľniť sa, prísť do iného prostredia, a viac sa otvoriť.”

“Otvoriť?”

“Hej, otvoriť.”

“Vidím sa ti zavretá?” Spýtala sa s nepredstieraným záujmom.

“Nie, to nie.”

“Tak potom čo?”

“Ja ti ani neviem, ale kolegovia bežne chodia večer si sadnúť.”
“Ja nie, ani v minulej robote som to nerobila. Ale ak chceš o mne niečo vedieť, pokojne sa pýtaj, nemám čo skrývať.”

“To takto nejde.”

“Ako?”

“No takto v kuchynke, keď obaja stojíme opretí o stenu.”

“Prečo?”
“Čo ja viem. OK, tak proste nechodíš. Ale nie je to nič, čo by si mala proti nám?”

“Nie, určite nie.”

“Nechodí si s nami sadnúť, lebo jej vadí hluk, a ak chceme o nej niečo vedieť, máme sa jej na to opýtať v kuchynke.” Referoval Miro svoje zistenie tímu na druhý deń za barovým pultom.

“Hovadina. Ale jej vec.” Uzavrela tento problém, a už nastálo, Jana.

Odťažitosť Lucie by im možno aj vadila, keby ju neboli tak rešpektovali. Ako som napísal. V ničom špička, vo všetko kvalita.

Dalo by sa pokojne povedať, že sa mali radi, a Ivan si tento tím pochvaľoval, čo bolo tiež nesmierne dôležité.