Orechov Dvor XXII.

 ALKALOID

“Akože všetci?” Spýtal sa Ivan Vlada po jeho šokujúcom ozname o tom, že alkaloid našli v krvi všetkých obetí. 

“Tak, vo všetkých som ho našiel v rôznej koncentrácii. Ale stopy mali všetci.”

“Čo to robí s organizmom?”

“Zatiaľ neviem, no určite by bolo vhodné, keby sme dostali súhlas od sudcu k odberu krvi páchateľov, a ak by to bolo možné, a kto by dobrovoľne súhlasil, mohli by sme rozbor spraviť aj občanom osady. A určite by som odporučil, aby ste si ho dali spraviť aj Vy, ste v osade už dlho, možno ste boli aj vy vystavený jeho účinkom.”

“Ja nič necítim.” Ozvala sa Jana.

“Ani ja.” Pridal sa Miro. 

“Nemusíte nič cítiť, len je dobré, aby som ho u vás vylúčil, alebo potvrdil, aby ste vedeli.”

“Ako sa to aplikuje?” Spýtala sa Lucia.

“V tomto prípade, kedy sme ho objavili naozaj vo všetkých, ktorých sme skúmali by som povedal, že jedlom, alebo pokožkou.”
“To znamená, že ak sme jedli niečo, čo jedli aj ostatní potom by sme to mohli mať aj my.” Ticho zahlásila Jana a zvážnela.

“Nie nutne. Záleží na tom, kto mal k nemu prístup, kto ho do niečoho primiešaval, a prečo. A komu jedlo ponúkal. Ak to nie je adresné, potom mohol kontaminovať nejaký predmet, s ktorým ľudia prichádzajú bežne do styku, a tak by sa to vstrebalo viacerým. Viac by som vedel, keby ste vybavili tie vzorky, alebo keď otestujem vás. Podľa rýchlosti vstrebávania a podľa rýchlosti, nazvime to triezvenia, by som mohol odhadnúť, či sa jedná o cestu trávenia, alebo pokožky.”

“Samozrejme, ber si krv od nás.”

“Nemám tu nič, žiadne skúmavky, ani striekačky, ani ihly.”

“Tak choď pre ne.” Navrhla Jana.

“Na čo? V Dedine je zdravotné stredisko, tam nám to odober a môžeš skúmať.” Zahlásil Ivan.

´Ani ma nehne.´ Povedal si Vlado, dnešnú večeru s Luciou nemienil zmeškať, ale odbery spraviť môže. Nechá vzorky v chladničke a zajtra sa do toho pustí. 

Ako si povedal, tak aj bolo. Sadli do dvoch áut, zbehli do Dediny a vstúpili do zdravotného strediska. Je zvláštne aké zázraky dokáže policajný preukaz. Najprv sa samozrejme všetci napili dostatočného množstva vody, aby aspoň niečo zo žíl Vlado vytiahol, potom jeden po druhom vyhŕňali rukávy a nechali si vziať plnú skúmavku krvi. 

“Nevadí, že nie sme nalačno?” Spýtala sa Lucia.

“Vadí.” Odvetil Vlado. “Ale radšej to spravme rýchlejšie. Alkohol. Mal z vás niekto?”
Všetci svorne pokývali záporne hlavou.

“OK, tak to ostatné už nebude taký problém. To viem odfiltrovať. Zatiaľ nejdeme zisťovať kde je zdroj, iba to, či ste, alebo nie ste intoxikovaní.”

Zoradill skúmavky do stojana, pohľadná sestrička mu podala lepky, na ktoré napísal úhľadným rukopisom mená a postupne ich nalepoval na sklo.

“Hotovo.” Zahlásil a potom sa pozrel na sestru.
“Slečna, mohli by ste mi to dať do chladničky? Prídem hneď zajtra ráno a odveziem si to do Mesta, aby som spravil rozbor.” A žmurkol.

Sestra sa zapýrila, prevzala od Vlada stojanček so skúmavkami s karmínovou tekutinou a vložila ju do chladničky.

“Poďme naspäť, ešte mám zopár otázok.” Povedal Ivan, keď jeden po druhom vychádzali z ordinácie. 

Cestou sa zastavili na obed, pochutnali si na domácej kapustnici, ktorú ponúkala malá krčma na kraji Dediny. Krčmárka, veselá a dobrosrdečná stvora, vítajúca ich roztopašným pozdravom len, čo vošli do dverí, pri ktorých zvonku stála tabuľa a na nej kriedov napísané:

“Dnes, domáca kapustnica, iba za 1,5€”.

“To máte kapustnicu iba dnes?” Spýtal sa Ivan, keď k ním prišla ku stolu s malým bločkom v ruke a spýtala sa, čo si dajú.

“Nie iba dnes.” Zachichotala sa a prevrátila buľvy. “To nestieram celý polrok.” A znova sa zasmiala zvonivým smiechom až sa k nej pridali aj oni. “Len to dobre znie.”

K domácej kapustnici, domáci nadýchaný chlieb, ktorý ste mohli jesť aj samostatne, tak bol dobrý.

“Kapustu máte tiež domácu?”

“Jasné.” Prikývla a zas sa zasmiala.

“Sami si ju tlačíte?”

“Áno, a po staru, viete, tak, vo veľkej kadi tlačíme nohami, a mne to celkom ide.” Pri ďalšej salve smiechu si dlaňami prešla po bokoch kyprej postavy.

“Aj klobásu máte domácu?”

“Všetko je domáce, ešte aj voda zo studne.” 

“Tak už sa teším.” Povedal Ivan, vrátil jej menu, ktoré ani neotvoril.

Objednali si všetci na jedenie to isté, na pitie rozličné a kým čakali, viedli rozhovor, ktorý sa netýkal práce. 

Ivan ich všetkých pozval, čo pri konečnom zúčtovaní nebola zas taká vysoká čiastka. V dedinských krčmách sa dá stále najesť za primeraný peniaz. Lenže ten primeraný peniaz mal aj dôvod. Počas krátkych návštev krčmárky pri ich stole sa dozvedeli, že krčma je v ich vlastníctve už po šesť generácií, že neplatia žiadny nájom, že tam pracuje iba rodina.

“Ešte aj pípu a poháre a aj tie obrusy a podpivníky nám dodáva pivovar.” Zase sa zasmiala.

“Vy ste aká veselá stvora.”

“A čo mám robiť v tomto svete?” Zasmiala sa a odišla po svojom.

“Stále ma máta, ako sa mohol ten toxín dostať do všetkých. Môže to byť vo vode.”

“Potom ho máme aj my.” Odvetil na Janinu úvahu Ivan.

“To sa dozvieme za pár hodín.”

“Čo teda vieme o vražde pani Prísnej?” Položil otázku do pléna Ivan.

“Popýtame sa po okolí, či ju niekto nevidel z osady odchádzať a s kým.” Odvetil Miro.

“Pýtal som sa. Čo vieme?”

“No, vieme iba to, že ju udusil niekto s veľkými rukami.”

“Mohol ju iba omráčiť.”

“To je jedno, ak ju potom zhodil, je to vrah.”

“Mala nejakých nepriateľov?” Spýtala sa Lucia.

“To nevieme, ale ak aj mala, zrejme nie v osade. Nebola domáca, bývala v Dedine, ale pracovala tu skoro…” Miro s pozrel do papierov. “Dvadsať rokov a prežila viac starostov.”

“Zaujímavé je, že ju nikto nevymenil a nedosadil tam niekoho svojho.”

“Toto v takých malých osadách nie je zvykom, bola to už skúsená administratívna sila a zvolení starostovia sú väčšinou obyčajní ľudia, ktorí nemajú ani páru, čo vo svojej funkcii majú robiť, myslím tým, ako komunikovať so štátnymi úradmi, tak predpokladám, že nik neodoženie niekoho, kto to vie.”

Sedeli za stolom v pracovni starostu, pred sebou buď šálku kávy, alebo vodu. Iba Lucia si odrypávala zo zmrzliny vo veľkom pohári, ktorú si kúpila v obchode.

“Daj mi ochutnať.” Načiahla sa s kávovou lyžicou Jana.

“Zmrzlinu v tak skorú jar, nie je ti z nej zima?”

“Nie.” Odvrkla Lucia a Jana tiež záporne pokývala hlavou. Hneď na to, si vložili do úst poriadnu porciu.

“Mmmmmm.” Zamhkala a obzerala sa po tvárach okolo stola.

“Tak teda sa asi budeme musieť pýtať aj v Dedine.”

“To určite.”

“Čo ešte?” Súril ich Ivan.

“Nevieme, ani či prišla sama, alebo s niekým, nevieme, či prišla z osady, alebo z dediny, Vlado v správe napísal, že nebola, teda okrem tej záhadnej látky, ničím iným intoxikovaná, opilá, alebo čo. Nevieme ani, či zomrela po páde, alebo ju niekto zhodil už mŕtvu. Jediné, čo teda máme je kopec cudzieho biologického materiálu pod nechtami, čo nás stavia v podstate do tej istej pozície, ako pri väčšine vrážd v osade, Teda, že ľahko niekoho usvedčíme, len treba vedieť koho.”

“Čo vieme o tom toxíne?”

“Len chemické sračky, ale Vlado nám nevie povedať, ako tá látka účinkuje na človeka, preto nás aj všetkých testuje, a v prípade, že ju budeme mať v tele aj my, bude možno vedieť povedať viac.”
“Mali ju aj obete aj dvaja páchatelia. Ozaj, ako je to s tým povolením na ostatných?”

“Šefino sa poponáhľal. Máte súdne povolenie na rozbor krvi aj ďalších páchateľov.”

“A obyvatelia osady?”

“Blázniš? Jedine, že by sme ich vystrašili. Na to inak nemáme právo, a vieš ako to dopadlo pri odbere DNA.” Namietla Lucia.

“Lenže pri DNA neexistovala pre ľudí žiadna hrozba, teraz, keď ich vyplašíme, možno budú otvorenejší a skôr budú súhlasiť s rozborom.”

“Je to možné.” Pritakala Jana a zas sa načiahla s lyžicou do Luciinho pohára. Tá tomu nevenovala pozornosť.

“Čo tu sedíme, poďme sa teda pýtať ľudí v osade a asi bude lepšie, keď sa rozdelíme. Lucia ty zostaň v osade, teba majú ľudia radi, a popárujem vás. Lucia a Miloš, Jana a Miro. A ja pôjdem s vami.” Ivan sa otočil na Mira.

“OK, tak poďme.” Vyzval ich MIloš, no Lucia odvetila, že kým nedoje zmrzlinu, nepohne sa.

“Zavoláme na pomoc aj pochôdzkárov?” Spýta sa ešte Ivan.

“Možno do Dediny, tu by boli zbytoční.” Odvetila Lucia a vložila si do úst veľký kopček.

Lucia s Milošom sa vydali do osady. Bolo už neskoré popoludnie, čo bola na jednej strane výhoda, osadníci boli poväčšinou doma, alebo sa motali po dvoroch a vykonávali nejaké drobné práce. Starého Kerna stretli pri tej košatej lipe v strede námestíčka. Sedel na doske na betónovom kruhu a pri jeho nohách ležal špinavý pes s kožuchom bielej kávy. Chlpy mu v blatových strapcoch trčali z tela. Starý Kern mal ruky zložené v lone a driemal. Tieň, ktorý vrhala lipa mu na tele kreslil obrazce konárov a drobných pomaly sa nalievajúcich púčikov.

“Krásny deň, však?” Prihovorila sa Lucia, keď k nemu podišli.

Strhol sa a chvíľu akoby zisťoval kde je a čo sa okolo neho deje. Spoznal Luciu, odkašľal si a prikývol.

“Krásny.”

“Slníte sa?”

“Hej, moe staré kosti to potrebujú. Víte ja už nasávam teplo pred smrťú.”

“Ale choďte, ešte si roky požijete.”

“Ó, dévka moja zlatá, ja už som ani neni jeseni života, já už som skorej zime.”Chrapľavo sa zasmial. “Aj volačo stete, alebo ste ma zebudili len tak?”

“Hm, vy všetko viete.”

“Šecko ňé.”

Keď sa trocha pomrvil, zobudil sa aj pes a sadol si pripravený so starým Kernom ísť tam, kam ho nohy zanesú. Psími, nežnými hnedými očami sa díval raz na Kerna a raz na Luciu. Miloš stál ticho, moc toho povedal nechcel a aj tak sa za chvíľu rozídu, každý po svojom zozname.

“Tak jako? Čo stete?” Spýtal sa Kern.

“Iba zopár otázok.”

“Ták,” zatiahol. “Otázok, tak pome na to, som pripravený. Keť si myslíte, že volačo vím, tak sa pýtajte.”

“Ďakujem. Chcem sa spýtať na pani Prísnu.”

“Koho?” Z očí mu sálalo úprimné zmätenie.

“Pani Prísnu, to bola asistentka starostu.”

“Jáj, Vera.”

“Áno, pani Viera Prísna.”

“Hej, tak sa volala. Len hu tu nido tak nevolau. Buď Vera, Vierka, alebo tá na úrade.” 

“Dobre, veď to je jedno, chcem sa na ňu pár vecí spýtať.”

“Dobre, tak sa pýtajte.” Prikývol Kern.

“Ako dobre ste teda Vierku poznali?”

“Jak každý, moc po dedine nechodila, víte, ona býva dedine a tak ráno došla, volakedy ešte zašla do obchodu volačo si kúpiť a potom do úradu, de bola furt ze starostom. Buď jenným, alebo druhým, alebo tretím, jak sa tam menili. A na konci ňňa išla domov.”

“Takže iba takto?”

“Ale ňé úplne. Keť sme mali voláké slávnosti tak tam samozrejme bola. Víte, keť sa volačo na Dvore organizuvalo, tak bola tá, čo to šecko vybavuvala, tak možno tedy sme s ňú vác hovorili, no inak moc ňé.”

“Mali ste ju radi?”

“Čo ja vím.”

“Myslím vy, osobne.”

“Ale tak nevadila my. Já som moc toho od úradu ani nepotrebuvau, a keť mi vybavuvala voláke veci, tak to už bolo hrozne dávno, ale nevadila mi, nijako.”

“A mala tu nejakého známeho, alebo známu, ktorá by s ňou viac bola, teda s ktorým by sa viac zoznámila, tak bližšie?”

“Hutuliaková. S Hutuliakovou boli, jako sa to hovorí, také kamarátky. Víte, často k nim chodila, keď volačo stela kúpiť, volačo domáce. Hutuliak mal gazdovstvo a aj pálil. Šak tu sa páli skoro každom dome. Na jeseň to tu smrdí, jak pálenici.”

“Hm, Hutuliaková je ale mŕtva, tej sa moc nespýtame.”

“Ňé, tej ňé.” Zakašľal a odpľul si ťažký chrcheľ do chudobnej traviny v kruhu.

“A niekoho iného?”

“Tak to nevím.”

“Ale veď vy viete všetko.” Usmiala sa, aby ho povzbudila.

“No, šak najvác bola ze starostom.”

“Lenže ten je tiež mŕtvy.”

“Hej, aj ten.” Prikývol smutne. “Voláko nám to tu umíra, len mňa neste tá smrtka.”

Lucia nechal poznámku bez povšimnutia.

“Takže nikto, kto by sa s ňou viac priatelil?”

“Čo já vím, tak ňé.”

“Chodila Vierka niekedy na prechádzky po lesoch a lúkach tu v osade?”

“To asi ňé, teda nigdy som hu nevideu. Jak som povedau, došla, bola úrade, odišla, skór, keby som steu o nej vác veďeť tak by som išou do Dediny.”

“Asi to bude najlepšie.”

“Jak hovoríte. A očujte, čo sa jej vlasne stalo?” 

“Niekto ju zabil.”

“To vím,” nespokojne skrivil ústa. “Toho je už celá osada, ale jak?”

“Vyzerá, že ju niekto uškrtil a zhodil ju v lome zvrchu dolu.” Odvetila.

“No šak zdola hore sa ťažko zhadzuje.” Zasmial sa a Lucia s ním, lebo ju to pobavilo.

“Áno, máte pravdu.”

“Chúďa. Teda jak som povedau, moc som hu nepoznau, ale keť volado umre, je to ždy smutné.”

“Na to že tu bola 20 rokov je čudné, že ju nik nepoznal.”

“Dvacať rokov? To už tolko?”

“Toľko.”

“Tak to je naozaj čunné. Ale, šak víte, ona naozaj s nama jakoby nič nestela mať. A bola aj stará ďévka.”

“To niečo znamená?” Spýtala sa hnevlivo Lucia, pretože jej prišlo, že by sa človek nemal súdiť podľa toho, či má, alebo nemá stáleho partnera.

“Ja ňevím, len som to povedau, ale možno by to volačo mohlo znamenať, že sa s nikým moc rada nestýkala.”

V tom Lucii niečo napadlo.

“Myslíte, že mohla mať románik so starostom?”

Kern sa usmial.

“Jedine, že by bola chlap.”

“Starosta bol na chlapov?” Začudovane sa spýtala.

“No šak ňé? Šecci to o ňom vedeli.”

“Vedeli?”

“Tušili. Neni to jenno?”

“Myslím, že nie.”

“No tejto osade je to jenno.” Znova si odkašľal a znova si odpľul.

“Moc som vám nepomohou.” Doložil.

“Ale áno. A starosta?”

“Čo starosta?”

“Čo by ste povedali o ňom.”

“Šak som vám šecko už povedau, jennému z vás, ňé tebe. Tomu ďalšému. Kolko vás tu vlasne je?” Otočil sa na ticho stojaceho Miloša.

“Piati.” Odvetil Miloš.

“To je dosť.”

“A nechcete mi ešte raz povedať o starostovi? Mne.” Skúsila Lucia.

“Ňé, dajte mi už pokoj, ňé, že by som sa na teba rád nekukav, ale už sa mi neste. Idem asi domov, kurom podhodiť.” Zodvihol sa a psíkovi nemusel ani nič naznačiť, ten sa pomaly vydal za ním. Lucia ho nemienila zdržovať.

“Poďme ďalej a večer som zvedavá na Janu, čo donesú z dediny, zdá sa mi, že odtiaľ by sme sa toho mohli dozvedieť viac.”

Potom chodili od domu k domu a pýtali sa aj ľudí, ktorých stretli v osade, no najviac informácii im podal Kern. 

Vošli do miestnosti starostu a Lucia si spravila kávu. Miloš nechcel. Bola zvedavá, čo povedal Kern Mirovi, keď ho vtedy dávnejšie vypočúval, a tak sa začala prehrabovať v kope výpovedí. Mali ich rozdelené na viac kôpok, pretože sa ľudí v osade vypytovali vždy po vražde, a že ich bolo neúrekom. Najprv uvažovali, že jeden človek bude mať jednu zložku a v nej viac výpovedí týkajúce sa vždy nejakej vraždy, no potom Ivan navrhol, že možno bude lepšie založiť každému toľko zložiek, koľko bolo zločinov, a to sa im vtedy zdalo efektívnejšie. Dnes si však Lucia povedala, že to nebol dobrý nápad. Vytiahla všetky zložky Kerna, sadla si za stôl a pomaly sa v nich začala prehrabávať a čítať. Najprv si zobrala zložku z vraždy starostu a čítala Kernovu výpoveď. Tak malá osada, taký jednoduchý život. Iba veľmi málo dôležitých informácií, akoby sa tí ľudia ani nepoznali, alebo… Alebo moc o svojich životoch a o životoch iných ani nechceli povedať. To druhé sa jej zdalo pravdepodobnejšie. Pozorne čítala a zrazu narazila na zvláštnu zmienku. Na otázku s kým sa starosta viac zblížil, nebol spomenutý žiadny muž, čo by Lucia čakala, ak by bol starosta homosexuál. Je ale možno, že jej to Kern vyzvonil neúmyselne, ale aj úmyselne, niečo tým sledujúc. Intrigy si ale k tomu starcovi nedokázala pripustiť. Zmienka o mužovi tam síce nebola, za to tam bola taká malinká zmienka o tom, že sa často, pred dverami do obecného úradu rozprával s istou Galovou, vdovou po starom Galovi, ktorý umrel už hrozne dávno, snáď dva roky po svadbe. Ochľastaný netrafil domov a v treskúcej zime zaspal pri obecnej studni, Ráno ho našli opretého o múrik, bieleho ako sneh okolo neho. Galová bola vdova už 20 rokov. Ak bol teda starosta na chlapov, čo preberali s Galovou? Niečo úradné? Lucia si zaumienila, že ešte pred večerou pôjde za vdovou a povypytuje sa. Síce si to zaumienila, ale nestihla, pretože sa zrazu s hrmotom otvorili dvere a do miestnosti vstúpil Ivan s Mirom. 

“Ahojte.” 

“Ahoj, kde je Jana?”

“Hádaj.” Uškrnul sa Martin a Ivan pretočil očami.

“Fajčí?”

“Bingo.”

“Sprav aj mne.” Ivan ukázal rukou na prázdnu šálku od kávy ležiacej na stole.

“Aj mne.” Doplnil Miro.

“Spravte si sami, ja už som dopila.” 

“Ideme sa umyť, nebuď lemra.” Miro pozrel na Luciu, tá prikývla a šla ku kávovaru.

O malú chvíľu dorazila aj Jana a tiež si vypýtala kávu.

“Kedy sa najeme?” Prehodila cez plece Jana, keď zhodila ľahký zvrchník na stoličku a otočila sa s úmyslom ísť sa tiež opláchnuť.

“Objednáme niečo.” Miloš zobral mobil do ruky a vytočil donášku.

“Tak, čo ste zistili?” Spýtal sa Ivan, keď už všetci sedeli za stolom.

“Skoro nič. Odvetila Lucia. “A vy?”

Ivan sa uškrnul.

“Tak tomuto neuveríte.” Miro a Jana sa uškŕňali s ním.

“Čomu?”

“Pani Prísna, tá upätá stvora, si privyrábala ako domina.”

Lucii klesla brada na prsia, a keby to bolo možné, oči by jej vypadli do lona. Miloš vyzeral podobne, na čom sa ostatní traja schuti zasmiali.

“To je novina, čo?!” Zasmiala sa Jana.

“Prísna?”

“Prísna.”

“Hovno!”

“Nie hovno, ale fakt.”

“Tak to ma podrž.”

“Presne takto sme sa cítili my, keď sme sa to dozvedeli.”

“Ako domina v Dedine?”

“Nie, v meste mala prenajatý 2-izbový byt. Svoj profil mala na internetovej stránke, ktorá takéto služby ponúka. Tam sa volala “Mistress Júlia”.” Spresnila Jana. “Viete čo? Keby nebola mŕtva, tak sa na tom smejem. Čo sú tí chlapi úplne vymletý? Šak to bola skoro babička.”

“No dovoľ!” Ohradil sa Ivan. “Čo ja som dedko?”

“Veru si. Teda z nášho pohľadu. Z pohľadu nejakého 130-ročného matuzalema si mladík.”

“Takže niekto si ju na tom portáli našiel, dohodol si s ňou schôdzku, väčšinou po večeroch, zašiel za ňou a tam sa dal bičovať.”

“Boli ste aj v tom byte?” Spýtala sa Lucia.

“Nie, zajtra tam ideme.” Odvetil Miro.

“Všetci?” Spýtala sa s nádejou. Bola zvedavá, ako taký byt vyzerá. A možno tam bude aj nejaká videotéka, nádejala sa.

“Jasné, že všetci, kto by si to nechal ujsť?” Zasmial sa Miro, no potom zvážnel. “Prepáčte.”

“To nič, to je tak šialená predstava, že ťa úplne chápem.” Upokojovala ho Jana. Aj mne je do smiechu.”

“Ako ste sa to dozvedeli?”

“Úplne, ale že úplne náhodou. Ako sme tak chodili po Dedine a vypytovali sa, nejaký nás napravil k jej vzdialenej rodine. Prísna bola fakt, že sama. Ale ozaj sama. Jej najbližšou rodinou bola jej vydatá sesternica, ktorá si zobrala jej bývalého frajera. Nemali sme to ako inak zistiť, lebo sú fakt vzdialená rodina. Tak sme tam zašli. Pekne nás privítali, pekne nás usadili a vzorne odpovedali na otázky. Nič nové, nič prevratné. Vzťahy mali korektné, nenavštevovali sa často, ale ak sa už stretli boli stretnutia srdečné. Vlastne nič nové, nič prevratné. Prísna nemala žiadneho partnera, ani partnerku, cez pracovný týždeň chodila do práce do osady, cez víkend sa potulovala po lesoch okolo Dediny, alebo si zašla do Mesta na nákupy. Veľa čítala, v lete na terase pred domom a málo hovorila. Priateľov nemala, no s jednou ženou sa stýkala častejšie, ako s ostatnými. A tak sme sa za ňou vydali. Našli sme ju pred krížom, čo stojí v strede Dediny, neďaleko od krčmy, ako sa zhovára s klbkom žien. Keď sme jej povedali, prečo sme prišli, skamenela ako že ´Ako viete, že by som niečo mohla povedať?´. Hneď mi bolo jasné, že vie viac, ako ostatní. Keďže som ani len v kútiku duše nepredpokladal, že Prísna je domina, otázky šli mimo terč. A tam naozaj nemala čo tá jej známa tajiť. A tak ochotne hovorila. Lenže vieš, ako to je pri starých policajtoch. Niečo mi stále hovorilo, že to nie je všetko. Lenže som ani len netušil, čo to je. A tak som dokola, ako verklík opakoval tú istú otázku. ´Ste si istá, že ste nám povedali všetko?´a tváril sa pri tom tajomne. Oplatilo sa. Zrejme bola v takom strese, že my to vieme, a že keď bude niečo tajiť, môže si narobiť problémy, že nakoniec vyšla s pravdou von. Prenajímala jej ten byt. Zdedila ho po rodičoch, a nevedela, čo s ním. Predať ho nechcela, no vzhľadom na slovenské zákony o nájomníkoch, nemala ani príliš veľa ochoty, aby ho prenajala. Je to starosť za málo peňazí. Práve keď dumala, čo by mala s tým bytom spraviť, Prísna sa jej po dvoch koňačikoch priznala, že nad niečím uvažuje. Vraj asi pred desiatimi rokmi čítala príbeh učiteľky na dôchodku, ktorá vo svojom byte poskytovala sado-maso služby. Vraj sa na tom veľmi dobre zarába, lebo úchylov je plno. Vraj k nej chodia vysoko postavení menežeri, aby vyrovnali energie vo svojom živote. Všade iba rozkazujú a všetci ich počúvajú, no a Yin a  Yang sa ojebať nedajú. Tak si povedala, že by to skúsila. Keď sa jej Vydarená, tak sa volá tá jej známa, ozaj vydarená spýtala, že načo, keď má peňazí dosť, vykľula sa z Prísnej horlivá cestovateľka. A že už nemá prostriedky na to, aby videla Macu Picchu a takto si môže privyrobiť, iba že nemá kde. Na to jej Vydarená povedala, že ona má tiež problém, a tento nápad im pomôže vyriešiť oba. Tak jej povedala o voľnom byte. Obe sa potešili, ako zabijú dve muchy jednou ranou. No a keď máte zámer a prostriedky, ide to už ľahko. Nakúpili potrebné nástroje, samozrejme cez internet, trocha vyzdobili byt, budeme zajtra vidieť ako, a zaregistrovala sa na tej stránke. Vydarená nakoniec vyzvonila aj to, že z tej stránky to už chceli stiahnuť, pretože Prísna už mala stálych kunčaftov a nepotrebovala ďalších.”

“Tak to je ako zo špatného filmu.” Miloš sa hral s Janinou elektronickou cigaretou, ktorú vzal zo stola do ruky úplne mimovoľne.

“Ja si zas neviem predstaviť ako by som sa nechal bičovať od takej postaršej ženy. Keď už dostávať po chrbte tak radšej od nejakej prsnatej dvadsiatky.” Zamyslene preriekol Miro.

“Tak to je tvoj sen?” Spýtala sa so smiechom Lucia. “Stačí povedať a tak ti švihnem po nohách, že ti zabehne.”

“Od teba by som to zobral, len keby si bola iba v podväzkoch a na vysokých opätkoch.” 

“Vy chlapi ste fakt úchylní.” Zasmiala sa opäť. “Ja to neviem. Tých menežerov celkom aj chápem. Ako hovoril Ivan, celý život len rozkazuješ, ľudia sa ti plazia pri nohách, možno takýto človek potrebuje, aby sa aj on sem tam plazil pri nohách.”

“Skončili ste?” Prerušil ich dialóg Ivan. “A aby ste sa, vy ženy moc nenafukovali, asi tretina klientov Prísnej boli dámy.”

Tak toto bola pre Luciu informácia skoro až škokujúca. Jana už o tom vedela a tak sa iba potmehúdsky usmiala a na spýtavý pohľad Lucie iba jemne prikývla.

“Zajtra ráno sa vydáme do toho bytu, a dúfajme, že tam budú nejaké stopy a…” pozrel sa na Janu. “Možno aj nejaké videá, nech sa Jana môže trocha edukovať.”

“Myslíš, že si viedla nejaké záznamy o klientoch?” Zaujímalo Luciu.

“Verím tomu, no bola to administratívna sila, tak snáď áno. Ak si to viedla v papierovej forme o to lepšie, ak mala počítač, ajťáci nám ho otvoria. Je ešte zbytočné o tom hovoriť, zajtra sa uvidí viac. Ale čo vy? Hovoríte, že ste nič nezistili, to naozaj že úplne nič?”

“Ale nie, niečo predsa len. Jediný, kto nám však poskytol akékoľvek informácie bol starý Kern…”

“To je ktorý?” Prerušil ju Ivan.

“Ako ti to poviem, ten, čo ma videl s Robom v lese.”

“Ahá, viem. To je ten starý Kern.”

“To je on. Tak ten, akoby mimochodom mi povedal, že starosta bol homosexuál, že to o ňom vedela celá osada, ale že o tom nehovorili. No ale v zápisoch z predchádzajúcich výpovedí som zas zistila, že sa starosta veľmi často stretával s Galovou, a keďže bol vraj na chlapov, čo s ňou asi tak chcel? Rodina neboli, jedine úradné veci, alebo niečo spolu mali.  Chcela som ísť za ňou, keď ste sa sem vrútili.”

“Pôjdeš za ňou zajtra, hneď ráno a my pôjdeme do mesta do toho bytu…”

“Ani náhodou.” Zaprotestovala. “Aj ja to chcem vidieť.”

“Heh, a že kto je tu úchylný.” Zaškeril sa Miro.

“Tak za ňou choď hneď ráno a my na teba počkáme, keď už chceš ten byt vidieť. Čo uvažuješ nad kariérou dominy?”

“Ktovie, možno na staré kolená.” Odvetila Lucia a zasmiala sa. Pri tej predstave sa zasmiali všetci. 

Práve si na webe všetci svorne, pozerajúc Jane cez plece pozerali potreby pre dominu aj s cenami, ktoré sa im zdali privysoké, keď zazvonil Ivanovi mobil.

Bolo skoro 9 hodín večer a keď sa Ivan pozrel na displej, iba si zamrmlal.

“Lucia, ten ťa naozaj musí milovať.”

“Ten toxín majú v tele všetky obete, všetci páchatelia a aj vy.” Povedal Vlado po krátkom pozdrave.

“Ako to?” Spýtal sa Ivan.

“Nuž, tak.”

“Si si istý?”

“Samozrejme.”

“Čo teraz?”

“Nič, budeme čakať a budem vás testovať postupne, každý deň. Zatiaľ nejedzte a nepite nič, čo je z osady, aby sme vylúčili tento zdroj.”

“Ani kávu?”

“Ani kávu, teda áno, ale vodu si doneste v bandaskách z Dediny, a možno radšej z Mesta.”

“Veď otestuj vodu.”

“Nemusí to v nej byť, pokiaľ to nie je prírodné a pokiaľ to niekto pridáva do rozvodov musíme byť opatrní. Dedinská je čistá, tú sme testovali spolu s vašimi vzorkami. Ale ako hovorím, radšej si ju noste z Mesta, testoval som sa aj ja a som v pohode. Samozrejme, ihneď mi hláste, ak by ste sa cítili inak, ako zvyčajne.”

“Stále som unavená.” Povedala Jana nakloniac sa nad mikrofón telefónu.

“Nemusíš sa nakláňať, je dosť citlivý.” Poučil ju Miro.

Prikývla a znova sa oprela o operadlo stoličky.

“Ako unavená? Tak ako zvyčajne, keď si po ťažkej práci, alebo malátna aj ráno?” Spýtal sa Vlado.

“Aj ráno, len čo sa zobudím som malátna.”

“Ešte niekto?”

Všetci záporne pokývali hlavou.

“Nie.” Povedal Ivan do telefónu. “Nevidí vás.” Pripomenul ostatným.

“Dobre, dovezte mi Janu ešte dnes.”

“Teraz?” 

“Hej, teraz,spravím jej ďalšie testy.”

“Mne sa nechce.” Protestovala Jana, no Ivan sa už dvihol, zobral si z drezu kľúče od auta, kde ich pred chvíľou hodil, chytil Janu za plece a povedal: “Nebudem tu čakať. Poďme.”

Vyšli z miestnosti a Lucia ešte zachytila vyplašený pohľad Jany, keď sa na ňu cez plece pozrela a čakala pomoc.

“Fú, doparoma.” Zahvízdal Miloš, keď sa za Ivanom a Janou zavreli dvere.

“Máme to všetci. Tak prečo je malátna iba Jana?”

“To môže súvisieť s biológiou jednotlivca, sú jedy, ktoré účinkujú v závislosti na človeku. Niekto môže umrieť, niekomu môže prísť zle a niekto si to ani nevšimne.”

“Blbosť.” 

“Prečo blbosť?” Povedal Lucia vzrušene. “Pozri včelí jed. Mňa to len poštípe a ani neopuchnem, Peter, ten môj frajer po uštipnutí si musel hneď pichnúť protijed, alebo utekať do nemocnice.”

“Mmm, možno máš pravdu.”

“Jasné, že mám. Možno je tento toxín niečomu podobný jedu včely. Niekomu nič nespraví, niekto je malátny a niekoho zabije.”

“A možno…” Zamyslene preriekol Miro. “Možno si to niekto ani nevšimne, niekto je malátny, niekoho zabije a niekoho donúti robiť šialené rozhodnutia.”

“Hm,” zamyslela sa Lucia. “Keď sme našli Terku na háku a videli koľko stôp tam páchateľ zanechal rozmýšľali sme, prečo bol taký neopatrný a nevedeli sme na to prísť. Toľko stôp niekto zanechá iba ak ide o čin neúmyselný, skôr v amoku, alebo v rozrušení. Ale zavesiť niekoho na hák, chce prípravu. A ak sa niekto pripravuje, dá si záležať na tom, aby nechal čo najmenej stôp, jedine, ak by u to bolo jedno. Ale komu je jedno, či ho po premyslenej vražde chytia, alebo nie? Komu? Snáď tomu, ktorému ani nenapadne, aby si robil starosť o svoju budúcnosť. Možno predsa len dáva zmysel to, čo hovoríš, Miro.”

V miestnosti zostalo ticho, že by bolo počuť padnúť špendlík, ako sa hovorí.