Orechov Dvor XXIII.

 DOMINA

Bolo skoro pol druhej nadránom, keď sa Ivan s Janou vrátili. Ani jeden z partie nespal. Ležali v tme na svojich palandách, chvíľu sa rozprávali, neskôr ich Lucia vyzvala, aby sa pokúsili zaspať, no ani jednému sa to nedarilo. Po poznámke Mira zrazu dostali všetky vraždy zaujímavý podtón. Ak mali v krvi toxín obete, páchatelia, a oni všetci, zrejme to mali aj všetci v osade. Vďaka charakteru toxínu, bola Jana malátna a všetci ostatní v pohode, takisto mohli byť malátni aj niektorí obyvatelia osady a niektorí mohli pod vplyvom toxínu robiť šialené činy. 

Bolo by vhodné, aby Vlado zistil o aký toxín ide, ale aj keď mal jeho chemický rozbor, nedokázal jeho typ určiť. Keď sa už zdalo, že ho má, zrazu nezodpovedal počet atómov na jednej vetve vzorca a podobnosť musel vylúčiť. Keď sa znova blížil k identifikácii zrazu ho prekvapila neštandardná väzba a tak to šlo ďalej. Vedel ho síce analyzovať, ale zatiaľ sa nezhodoval so žiadnym známym toxínom.
“To na to nemáte program?” Spýtal sa ho v laboratóriu Ivan.

“Máme, problém je, že nie je kompletná databáza.”

“A kde je tá databáza?”

“Tá sa kupuje.”

“Tak ju kúpte.”

“Neuvolnili nám zatiaľ prostriedky.”

“Tak to sprav naopak.”

“Ako?”

“No pošli ten toxín tam, kde majú kompletnú databázu.”

“Poslal som.”

“A?”

“Ani oni ho nemajú v databáze.”

“Znamená to, že je to úplne niečo nové?”

“Zrejme.”

To na jednej strane nebolo príliš potešujúce zistenie, no na druhej strane sa mohol Vlado presláviť objavom nového toxínu. Čert aby to vzal.

“Vieš aspoň charakter?”

“Čo tým myslíš?”

“No akého je to pôvodu.”

“Je to rastlinného pôvodu, to som si istý.”

“Rastlinného.” Zopakoval Ivan.

“Hej, rastlinného.” Potvrdil Vlado.

“Tak to by už malo byť dobré vodítko”

“Vodítko hej, ale vieš koľko je rastlín, ktoré by to mohli produkovať? Zároveň ma ale mätie, že tie väzby sú také čudné, akoby ani neboli pôvodné.”

“Ako to myslíš?”

“No tak, že také väzby som zatiaľ videl iba v prírodných toxínoch, ktoré sa nejako upravovali.”

“To znamená?”

“No, napríklad, v rastline máš nejakú látku, ktorá je nebezpečná, alebo naopak bezpečná, myslím tým pre ľudský organizmus, ale keď ju napríklad tepelne upravíš, stane sa bezpečná nebezpečnou, alebo naopak, nebezpečná bezpečnou. Chápeš?”

“Mhm.” Pritakal Ivan. “Znamená to, že toxín, ktorý máme v tele je rastlinného pôvodu, ktorý prešiel tepelnou úpravou?”

“Asi áno, aj keď to som ti iba vysvetľoval na príklade, neviem, či je to zrovna tepelnou úpravou, môže to byť aj žiarením.”

“Dobre, kedy asi budeš vedieť o čo ide?”
“Netuším. Ale musel by som prejsť všetky zlúčeniny každej rastliny, a aj všetky možné úpravy, to je nepredstaviteľne veľa procesov. Vôbec neviem, či by sa mi to niekedy mohlo aj podariť.”

“Tak si niekoho zavolaj na pomoc.”

“Pokúsim sa, možno budem hľadať pomoc aj mimo Slovenska.”

“Tak sa snaž. Myslíš, že niekto extrahoval nejakú látku a potom ju upravil a otrávil povedzme vodu?”

“Aj to je možné.” Zamyslel sa Vlado a zahľadel sa na rad skúmaviek v držiaku.

“Tak čo?” Spýtala sa Lucia, ktorá sa ihneď postavila z palandy, len čo Ivan a Jana vošli do miestnosti.

“Nič. Jana je síce pozitívna, tak, ako my všetci, no má inú reakciu. My takú nemáme.”

“Mňa svrbia nohy, ale že strašne.” Povedal Miro, keď sa dvíhal z palandy.

“A mňa zas gule, ale tie si stačí umyť.” Odvrkol Ivan, no nik sa nezasmial, pretože naozaj nik nevedel, či aj svrbenie nôh nemôže byť symptómom.

“A čo nespíte?” Ivan sa rozhliadol po pomaly vstávajúcich postavách.

“A dá sa?”Nervózne prehodil Miloš. “Poďme si niečo naliať, som nervózny.”

“Zajtra budeme vyzerať ako mŕtvoly, mali by sme ísť spať.” Odvetil Ivan, no sám vedel, že to nedokáže ani on.

A tak sa presunuli do miestnosti starostu, sadli si okolo stola, Lucia sa ponúkla, že všetkým navarí to, čo si povedia, či čaj, alebo kávu, alebo takú tú rastlinno-kávovinovú zmes, ktorú si sem-tam vypýtal Ivan. Už dávnejšie sa na to pripravila a z obchodu v meste doniesla Caro. Pohánkovú zmes vo vysokej žltej papierovej škatuli. 

Ivan otvoril chladničku, vybral odtiaľ orechovicu, ktorú mu darovala jedna žena po krátkom výsluchu a doteraz ju neotvorili. 

“Domáca.” Šepla mu, keď mu ju dávala do ruky. “Z našich orechov.” Ivan ju s vďakou prebral a strčil si ju pod sveter. “Dajte si na naše zdravie.” Ešte za ním zvolala, keď opúšťal dom.

Teraz vybral poldecové poháriky a všetkým nalial. Jeden bol odlišný, pretože Prísna nemala vo svojom portfóliu päť poldecákov jedného tvaru. Ten iný si vybral Ivan so slovami, že je šéf a že on si iný pohárik zaslúži. 

“Tak na zdravie.” Povedal, zdvihol pohárik k ústam, ale zarazil sa.

“Vlado mi povedal, aby sme už neprijali nič, čo je z osady.”

“To je alkohol, to môžeme.” Nesúhlasil Miro a prevrátil tmavohnedú tekutinu do hrdla.

“Dobre, tak teraz ešte áno, ale už ani glg, ani sústo.”

“Zajtra musíme ísť nakúpiť do Mesta potrebné veci na jedenie a pitie a zoberiem tú veľkú 20 litrovú bandasku, čo máme v sklade dôkazov a donesiem z Mesta aj vodu.”

“Zo skladu dôkazov?”

“No a? Aj tak si tam všetci berú, čo sa im zachce.”

“Do riti, to je systém.” Zahromžil Miro, no všetci sa tak nejako nechceli do tejto témy hlbšie zavŕtať. 

“To sú už ukončené prípady.”

“No a? Čo keď sa niektorí z nich znova otvorí?”

“No tak tam tú bandasku vrátime.” 

“Úžasné. Kúp radšej novú.”

“Dobre, kúpim novú a donesiem vodu… Ale houby. keď sa ti moje riešenie nepáči, sprav to ty.” Ivan sa otočil na Mira a ten sa zamračil a zahromžil. 

“Mal som byť radšej ticho.”

“Hej, asi áno.”

Sedeli a o pár minút Ivan nalial každému druhé kolo. V sedemdecovej fľaši zostalo niečo na dne. 

“Ešte vyjde tretia várka?” Spýtala sa Lucia pretože jej tá orechovica chutila.

“Nie plná, ale vyjde.”

Sedeli a cuckali z druhého pohárika, pozerali sa jeden na druhého, ale viac pohľadov venovali Jane.

“Ako sa ti darí?”

“Normálne, len som proste uťahaná.”

“Ty ako jediná fajčíš.” Ivan zrazu spozornel.

“No a? Už ste ma preberali stokrát.” Namosúrene odvetila Jana.

“Nie preto, ale či náhodou nikotín s tým toxínom nejako nereaguje. Prečo by sme inak boli všetci v poriadku, len ty si malátna?”

“Dobrý postreh, zavoláme zajtra Vladovi.”

“To už máme na zajtra dosť povinností. Lucia ide za Galovou, potom musíme ísť do toho bytu…” Zamyslel sa Miloš.

“Jeden telefonát? Čo ti šibe, to môžeme volať aj po ceste.”

Pani Galová, ako som už bol písal, bola vdovica, no ešte stále k svetu. Vysoká, štíhla s krásne dlhými ako uhoľ čiernymi vlasmi a pichľavými očami. Privítala Luciu pri bránke, ale akosi sa jej nechcelo pozvať ju dnu. Bolo krásne teplé slnečné ráno, také, aké si na jari ceníme najviac. Nad poliami sa dvíhal opar a zakrýval drobné byľky prebúdzajúcej sa vegetácie. Vzduch voňal, na oblohe sa preháňali biele oblaky a celkom vzadu sa kopili čierne mračná. Osada sa zobúdzala, z bráničiek dvorov postupne vychádzali ľudia, niektorí do obchodu a niektorí niekam, ak museli ísť. Starý Kern so svojim psom už boli samozrejme vonku a premávali sa po hlavnej ulici, na ktorej sa pomaly hromadil prach. 

“Dobré ráno!” Zakričala Lucia, keď videla, ako sa k nej Galová blíži. Mala oblečenú širokú čiernu sukňu a tmavohnedú blúzku s čiernym kabátcom. Na hlave čiernu šatku, ktorá jej nateraz prekrývala tie husté čierne vlasy. 

“Dobré.” Odvetila, keď sa k Lucii priblížila. Lucia s ňou ešte nehovorila, nikdy na ňu nevyšla, tak sa teraz na seba dívali, akoby sa stretli prvýkrát, čo teda určite nebolo podľa skutočnosti. Lucia ju často videla, či už v obchode, alebo len tak na ulici a Prísna vraj od nej brávala vajcia, keď im robila na raňajky omeletu, alebo len tak vajcia na tvrdo.

“Čo potrebujete?” Spýtala sa a zabodla tie svoje pichľavé oči do Lucie.

“Porozprávať sa.”

“O čom?”
“O starostovi.”

Galovej cez tvár prebehla nevôľa a Luciu, ktorá si to všimla to rozrušilo.

“Čo so starostom?” Galovej zhrubol hlas a tvár po krátkom zaváhaní stvrdla. 

“No, dopočula som sa….”

“Od koho?”

“To je jedno, proste som sa…”

“Nie je to jedno, mne na tom záleží.”

“Ani neviete, čo som  sa dopočula.”

“To je jedno, keď sa to týka starostu, a keď ste prišli za mnou, tak sa ma zrejme starostova vec týka a ja chcem vedieť, od koho máte informáciu.”

“Veď ešte neviete ani akú.”

“Nie, ale svoj dôvod som vám objasnila.”

Krátky slovný súboj by sa skončil hneď, keby šla Lucia oficiálnou cestou, mohla pokojne Galovú predvolať a vôbec jej nemusela odpovedať na všetečné otázky, no touto cestou sa vybrať nechcela. Galová nebolo z ničoho podozriva, mohla pokojne klamať, až by sa hory zelenali, keby ju k výpovedi donútili a potom sa proti krivému svedectvu brániť tým, že ona si to takto pamätá. Nie, to nebola cesta. Lucia sa rozhodla, že bude komunikovať tak, ako doteraz, pretože doteraz sa jej to vyplatilo.

“Prepáčte, naozaj to chcete vedieť? Nie je to podstatné pre to, čo sa vás chcem spýtať.”

“To, či je to podstatné nechajte láskavo na mňa.” Odvrkla Galová a Lucia si uvedomila, že v tejto osade sú proste ľudia takí. 

“Kern.” Kapitulovala Lucia.

“Ten starý osol, to som si mohla myslieť! A čo vám teda povedal?”

“Že vás často videl so starostom rozprávať sa.”

“To je pravda,” potvrdila Galová. “To sme sa často rozprávali, ale Kernovi je do toho hovno.”

“No, pýtala som sa ho, tak ak nechcel klamať, tak mi to musel povedať.”

“Ak nechcel klamať.” Posmešne zopakovala Galová. “Ten chlap klame tak často, že si ani sám neuvedomuje, kedy hovorí pravdu, a kedy klame.”

“Zatiaľ, čo povedal mne, sedelo.”
“Asi sa mu páčite.” Znova sa zaškerila.”Ale prečo nie? Ste krásna.”

“Ďakujem.” Lucia sa očividne zapýrila.

“Dievka, to nie je nič, čo by vás nejako extra malo tešiť. Pozrite sa na mňa. Tiež som krásna a veľa radosti mi to do života neprinieslo.”

Galová bola naozaj krásna, ale Luciu jej vyjadrenie zarazilo. Jedno je myslieť si o sebe niečo a druhé hovoriť to iným, ako samozrejmosť.

“Áno, ste krásna.”

“Veď to, a potom neviete, či vás nápadník nechce len pretiahnuť.”

´Doparoma, to trafila.´ Uvedomila si Lucia a nevdojak sa usmiala.

“Vidíte, mám pravdu.”

“Tak o čom ste sa rozprávali?”

“O úradných veciach.”

“Prečo vám neverím?” Zapochybovala Lucia a odhrnula si z čela pramienok vlasov, ktorý jej tam vietor sfúkol.

“Ja neviem, prečo mi neveríte, ale chcela som to tu predať a radila som sa so starostom ako a za koľko.”

“Ani to vám neverím.”

“Dievča, čo ja mám s tým robiť?” Galová pokrčila ramenami.

“Pustíte ma dnu, alebo budeme takto hovoriť cez plot?” Spýtala sa zmierlivo Lucia.

“Ľudí, ktorí mi neveria dnu nepúšťam, nemám problém s plotom.”

“Tak dobre.”

Voľakedy dávno, keď bola úplne malinká, pozerala so svojim dedom slovenský seriál z prostredia dediny. Volal sa “Jedenáste prikázanie” a Galová jej hrozne pripomínala Annu Javorkovú, ktorá v tom seriáli hrala ostrú, sebavedomú, rozhodnú a krásnu ženu, gazdinu. To je ono, vedela, že ju presne trafila, Galová jej ju veľmi pripomínala. Postojom, ráznosťoum, tvrdosťou, rozhodnosťou a neohrozenosťou. Až na tie vlasy.

“Naozaj trváte na tom, že to boli iba úradné veci?” Spýtala sa Lucia.

“To som nepovedala.”

“Akože nie, povedali ste, že ste sa so starostom rozprávali o úradných veciach.”

“Ale nielen o nich.”

“A?” Vyzvala ju Lucia k vysvetleniu.

“To vy tak robíte? Vy keď sa chcete s niekým poradiť tak ani nepozdravite, ani sa nespýtate ako sa má, len skočíte priamo na vec? To veľa priateľov nemáte.”

“Takže?”

“Čo takže?”

“Tak o čom ste sa ešte zhovárali, okrem úradných vecí.”

“No tak, aké je krásne počasie, ako sa má, čo bude robiť a tak. A potom sme prešli na úradné veci.”

“Pozrite pani Galová ja netuším, prečo ste na mňa takáto. Snažím sa objasniť starostovu vraždu a dozvedeli sme sa niektoré podrobnosti, ktoré môžu byť dôležité. Vám naozaj nejde o to, aby sme našli páchateľa?” Spýtala sa Lucia vyberúc si túto cestu spoliehajúc sa, že to na Galovú bude platiť. Nemýlila sa. 

“Samozrejme, že chcem.” Odvetila zmierlivo Galová, ale bránku neotvorila. “Čo ste sa dozvedeli.”

“Že starosta bol na mužov.” Vypálila.

Na tvári Galovej sa zrazu prehnalo niekoľko emócii. Od zhrozenia, cez prekvapenia, úľavu, žiaľ, až k jemnému smutnému úsmevu.

Stála tam ticho, bez slova a Luciu šokovalo, že z pravého oka jej vykukla slza a pustila sa dolu po jemnej pokožky pravého líca.

“Nielen.” Povedal Galová ticho. 

“Nielen?” Lucii sa uľavilo, zdalo sa, že Galová svoju tvrdú masku konečne zloží.

“Nielen.”Zopakovala. “Bol to hrozne milý človek. Jemný, poctivý, starostlivý, srdečný a bisexuálny.”

Táto informácia zastihla Luciu absolútne nepripravenú. Nečakala to, a podľa informácie, ktorú jej poskytol Kern sa dalo očakávať, že o jeho orientácii na obe pohlavia nevedel nik. 

“Nik o tom nevedel, iba ja.” Povedala smutne. “Nevadilo mu, že si všetci v dedine myslia, že je teplý, ale svoju záľubu aj v ženách si strážil.”

“Prečo?” Nechápala Lucia, zvyčajne to býva naopak. “Zvyčajne to býva naopak.”

“Áno, zvyčajne to býva naopak.”

“Tak prečo?”

“Lebo jeho láskou som bola ja.”

Sedela v útulnej malej kuchyni, kde bol taký poriadok, že by sa dalo jesť aj zo zeme. Lucia pamätajúc na Vladove odporúčanie odmietla od Galovej všetko, čo jej ponúkla. 

“Naozaj nič nebudete.” Spýtala sa dotknuto.

“Naozaj nie, mala som raňajky a som celkom plná.”

“Ani vodu?”

“Nie, naozaj ďakujem.”

“No tak dobre.” Uhladila si sukňu a prisadla si k Lucii. “Tak sa teda pýtajte.” Smutne zvolila. 

“Mali ste románik?”

“Nie. Milovala som ho a on mňa. Žiadny románik.” Povedala a jej výzor sa úplne zmenil. Zrazu sedela pre Luciou zranená a ubolená žena.

“Prečo sa k tomu nepriznal.”

“Nechcel to a ja som to rešpektovala.”

“Ale prečo?”

“Neviem, nepýtala som sa. Možno ma chránil. Chcel, aby to zostalo iba medzi nami a tak som to tajila aj ja.”

“Nerozumiem tomu. Celá dedina si o ňom šepkala, že je homosexuál, jediným priznaním vzťahu by sa všetko napravilo.”

“Nie, nenapravilo. Jeho orientácia nebola hetero, ale bi. Kým sme spolu nezačali, mal dva romániky s chlapmi.”

“S ktorými?” Spýtala sa Lucia a dúfala, že im to v niečom pomôže.

“Odišli asi pred piatimi rokmi, obaja.”

“Naraz?”

“Hej, naraz. Asi tušíte prečo.”

“Zamilovali sa do seba navzájom?”

“Áno.”

“To je blázinec.” Z Lucii to nevdojak vypadlo, no vzápätí sa zahanbila. “Prepáčte.”

“Nie je čo, naozaj to bol blázinec.”

“Už ste ich viac nevideli?”

“Nie.”

“Neudržiaval starosta s niekým z nich naďalej vzťah?”

“To neviem, myslím, že nie, ale s istotou to nemôžem tvrdiť. Niekedy pôsobil tajomne, ale nemyslím si, že by udržiaval vzťah s niekým z nich.”

“Radšej by som si to predsa len overila.”

“To môžete. Neviem či to na niečo bude, ale určite, ak to tak cítite, tak to spravte.” Mrdla plecami.

“Rozmýšľam totiž nad vraždou zo žiarlivosti. Ak by udržiaval kontakt, mohlo niekomu vadiť, že je s vami.”

“Nebol so mnou. Nikto to nevedel”

“Mohol mu to povedať.”

Chvíľu uvažovala, no nakoniec prikývla: “Mohol.”

“A ten dotyčný to mohol vnímať ako zradu.” Lucia konšpirovala.

“Prečo? Veď oni odišli od neho.” Galová nechápala, no oči jej sústredene hľadeli na pracovnú dosku v kuchyni.

“Nikdy neviete.”

“Nie, to nie. Chcete ich mená?” Spýtala sa.

“Áno, poprosím.”

“Karol Lobotka a Mário Pastucha.” Odvetila Lucia Ivanovi v aute na otázku, kto boli tí chlapi, s ktorým mal vzťah starosta. Viezli sa do Mesta na adresu, ktorú im poskytla pani Vydarená, priateľka starostovej asistentky Prísnej. Dala im aj náhradné kľúče, aby sa mohli dostať dovnútra a podpísal im súhlas s prehliadkov bez prítomnosti majiteľa. Nechcelo sa jej tam ísť a podľa jej vyjadrenia, odkedy tam Prísna prevádzkovala tú svoju sado-maso aktivitu, ani do toho bytu nešla. Hnusila sa jej predstava potu na podlahe a možno aj zbytok mužského semena niekde na roldore. Z auta už Ivan telefonoval aj Vladovi, aby ho oboznámil s tým, že Jana fajčí, a či náhodou nie je nikotín látka, ktorá reaguje s neznámym toxínom a vyvoláva nejaké iné príznaky, ako u nefajčiarov. 

“Je to možné, preverím.” Odvetil Vlado.

Auto šoféroval Ivan a vo vnútri sa tiesnili všetci piati. Auto bolo dostatočne pohodlné, a piatich odviezlo v pohode, no ak by mali ísť 300 kilometrov a nie necelých 50 zrejme by to bolo dosť nepohodlné, no na takú krátku vzdialenosť sa to dalo vydržať.

Adresa bola presná a navigácia ich doviedla priamo na parkovisko 11-podlažného panelového domu. Byt bol na šiestom poschodí, vošli do nákladného plechového výťahu, Ivan stlačil tlačítko pri čísle 6 a hrkotavo sa viezli.

V jednu dobu stavali za socializmu paneláky, kde boli byty disponované tak, že po vystúpení z výťahu boli na ľavej aj pravej strane ešte oceľové uzamykateľné  dvere s výplňou z drôtového skla. Po otvorení týchto dverí, ste sa dostali do malej predsienky, z ktorej viedli tiež dvojo dverí do jednotlivých bytov. Tú predsienku mohli teda využívať oba byty a zvyčajne si tam ľudia odkladali kočíky, alebo bicykle, či kolieskové korčule. Bolo to celkom príjemné riešenie, keďže kľúče mali iba obyvatelia tých dvoch bytov a keď ste našli dobrého suseda, nemuseli ste sa báť nepríjemností. Horšie bolo, ak ste mali za suseda nejakého zloducha, to bolo fakt otravné. Keď ste boli tým nevrlým susedom vy, nemuselo to byť pre vás otravné, no zas otravné to bolo pre vášho suseda, ale to by vás nemuselo zaujímať. 

Ivan mal kľúče od všetkých zámkov, ktoré potreboval a keď videl, ako sú byty uspôsobené, rozhodol sa, že zazvoní aj susedovi a povypytuje sa ho. Keď máte s niekým spoločnú predsieň môžeme predpokladať, že niečo sem-tam započujete.

“Keď nevylezie skôr, zazvoníme mu, keď budeme odchádzať.” Povedal Ivan a dúfal, že cez pracovný deň a cez pracovný čas niekto bude doma.

Keď otvorili vchodové dvere do bytu, na prvý pohľad sa im nezdalo nič zvláštne. Veľkorysá chodba s dreveným vešiakom, steny farby masla, na podlahe tmavohnedý koberec. Oproti vchodovým dverám dvojo dverí do záchodu a do kúpeľne. Obe boli naširoko otvorené, že Ivan mohol vidieť aj vaňu aj umývadlo a porcelánovú WC misu. Vošli za Ivanom ako husi. Už po otvorení prvých dverí vľavo, ktoré viedli do obývacej miestnosti bolo všetko jasné. Steny boli tmavočervené, na podlahe mäkké linoleum bledej neurčitej farby, mäkké svetlo, v rohu silný reflektor na stojane so žltými nohami. Na jednej strane trónil veľkoplošný televízor, pod ním DVD-prehrávač a v rohu malá kamera tiež na stojane. Na tmavočervených stenách boli povešané rôzne biče, putá, reťaze, všelijaké naťahovadlá, masky. Prirazená k jednej stene stála polička, kde boli úhľadne vedľa seba poukladané rôzne veľkosti vibrátorov a umelých vagín. Pár obuškov a takých ihličkových loptičiek. Oproti televízoru bola veľká kožená čierna sedačka a vedľa nej jednodielna skriňa, ktorú práve teraz otvorila Jana. Viseli v nej kožené odevy, masky so zipsami, a na podlahe skrini kožené čižmy s vysokánskymi opätkami. Jana otvorila šuflík, ktorý bol asi vo výške pása a vyťahovala odtiaľ čipkované spodné prádlo väčšinou čiernej farby. Hneď vedľa dverí z vnútornej strany bolo dve veľké drevené X pripevnené k stene s visiacimi reťazami.

“Slušne vybavené.” Zahvízdal Miro.

“Čo ty si už v niečom takom bol?” Posmešne zareagovala Jana.

“Na to sa slušné dievča nepýta.” Zarazil ďalší rozhovor Ivan. “Poďme vedľa.”

Vyšli z červenej miestnosti a otvorili dvere oproti. Bola skoro úplne prázdna až na jeden jediný drevený písací stolík, aké majú deti v školskom veku a skriňu. Ivan podišiel k stolíku a otvoril šuflíčky jeden po druhom. Všetky  boli prázdne. Potom otvoril skrinku na opačnej strane stolíka, ale aj tá bola prázdna. 

“OK, tu nie je vôbec nič, sem zrejme nechodili. Pozrime ešte spálňu.”

Spálňa bola zase úplne obyčajná. Posteľ neustlaná, bez paplónov, či vankúšov, bez plachty, s odhalenými matracmi. Steny biele bez obrazov, bez fotiek, proste úplne holé. No skriňa stojaca vedľa postele ukrývala civilné ženské oblečenie a zásuvky biele spodné prádlo.

“Tu sa zrejme prezliekala.” Pošepol Miro, akoby bol v kostole. 

“Nechápem na čo? Veď prišla v civile, prezliekla sa a keď skončili zas sa dala do civilu a mohla odísť Načo toľko šiat?”

“Neviem, ani mne to nedáva zmysel, ale to sa už asi nedozvieme.”

Ivan prehľadával zásuvky v skrini, no nenašiel tam nič, čo by stálo za reč.

“Kuchyňa je taká akú mám ja.” Vrátila sa z obhliadky miestnosti Jana. “Teda, akú by som mala, alebo akú má stovky ďalších rodín, nič zvláštne tam nie je. Plyňák, chladnička…”

“Ide?” Spýtal sa Ivan.

“Hej, je zapnutá, dokonca je vo vnútri nejaký šampus aj víno, a zopár hrušiek. Je tam rohová lavica, stolík s bielym obrusom, nič mimoriadne. Hľadáme niečo?”

“Áno, hľadáme niečo, čo si možno Prísna písala. Zápisník s klientami, alebo nejaký denník.”

“Ty si myslíš, že ho nechávala tu?” Spýtal sa Miro zvedavo.

“A kde?”

“No podľa mňa, keby som si ja takéto niečo viedol, tak to beriem domov, veď nikdy nemohla vedieť či sem Vydarená nepríde…”
“A čo keby prišla?” Prerušil ho Ivan nervózne.

“No mohla by jej ho zobrať.”

“Na čo? Prenajímala byt za nájom vysoko prevyšujúci štandardný, na čo by si vyháňala klientku?”

“No tak ho mohla odfotiť a vydierať klientov.” Nedal sa Miro.

“Na čo? Mala príjem bez strachu. Vydieranie je už trestný čin, toto nie. Mala istý príjem, mala všetko, čo potrebovala, nemalo zmysel urobiť nejaký podraz, aby prišla o periodický príjem. Raz sklameš dôveru klientov a si v riti, to by neriskovala. Podľa mňa ho nechávala tu, na čo by ho furt prenášala, riskovala by krádež kabelky a prezradenie. Nie, to je blbosť, ak ho mala, ak si viedla nejaký denník, alebo kalendár s termínmi a ak ho nemala v elektronickej podobe, tak je tu. Niekde tu.”

“Kde?” Spýtal sa všetečne MIloš.

“Kurva, Miloš, sme tu desať minút aj s cestou a ty sa ma pýtaš takéto voloviny. Tak tam nestoj a daj sa hľadať.”

Prehľadávali byt takmer 20 minút, ale nič nenašli.
“Ani hovno. Buď to nosila ozaj so sebou, alebo to mala v elektronickej podobe.” Vzdychol Ivan.

“Alebo si denník neviedla.” Poznamenala Lucia.

“Pochybujem. Minimálne kalendár.”

“Ten mohla mať v telefóne.”

“Hej, to mohla. No nič, poďme ešte zazvoniť susedovi, možno niekto bude doma a niečo nám aj povie.”

Drobný chlapík s fúzami, ospalými očami a strapatou šticou im otvoril asi na piate zvonenie dosť namosúrený.

“Som po nočnej, čo chcete?”

“Dobrý deň, kriminálka Mesto, major Šmíd. Prepáčte nám, že vás otravujeme, ale radi by sme sa spýtali na ľudí, čo bývajú oproti.” Predstavil sa Ivan.

“Oproti nik nebýva. Chodí sem iba pani Prísna, síce skoro denne, ale nezdrží sa dlho.”

“Prichádza sama?”

“A čo ja viem? Myslíte si, že ju sledujem? Len keď sa náhodou stretneme, ja idem so smeťami, alebo z práce, či do práce a niekedy sa stretneme pri výťahu, alebo tu v predsieni.”

“Mohli by sme ísť dovnútra, chcem vám položiť niekoľko otázok.”

“Nie.” Zavrtel hlavou chlapík. “Bohvie dokedy by ste tam sedeli, a ja sa fakt musím vyspať, zajtra mám nočnú.” 

“Kde pracujete?”

“Som rušňovodič, tak, pre slovenské dráhy.”

“Aha, ale aj tak sa budem pýtať.”

“Pýtajte sa.” Pokrčil ramenami. Na tele mal biele tielko a trenírky po kolená, zrejme nočný úbor.

“Žijete sám?”

“Prečo? Nie. Som ženatý, mám dve deti. Žena je učiteľka a deti sú v škole. A čo je vás do toho?”

“Nič. Som ale presvedčený, že musíte niečo vedieť. Nie je možné, aby ste bývali s niekym na spoločnej chodbe a nič o ňom netušili.”

“Tuším, čo by nie.” Pritakal a ospanlivé oči sa mu pomaly prebúdzali, teraz sa v nich začal objavovať celkom bystrý pohľad.

“Tak sa spýtam ešte raz. Je pani Prísna v tom byte sama?”

Chlapík sa zamyslel a oprel sa ľavou rukou o dvere tak, aby zabránil ich otvoreniu.

“Nie, nemyslím si. Niekedy počujem, ako niekto zvoní a zopár krát som prišiel aj ku kukátku.”

“Čo ste videli?”

“No chodili k nej nejakí chlapi, ale aj ženy. Vždy samostatne. Viete, mne je jedno, čo si kto vo svojom byte robí, keď ma nevyrušuje. Boli to väčšinou rozliční ľudia, no stalo sa mi raz, či dvakrát že prišli tí, ktorých som tu už videl.”

“Poznali ste niekoho z nich?”
“Nie.”

“A spoznali by ste niekoho z nich?” Ivan zvyšoval počet otázok aj ich frekvenciu. Teraz ich páli ako z kanóna a ostatní stáli za ním a sledovali jeho počínanie.

“Chlapa nie, ale jednu ženskú určite. Niesla sa vždy ako pávica. A bola hrozne rajcovná.” Ospravedlňujúco sa usmial na Luciu a Janu. 

“Počuli ste niečo z bytu?”

“Vôbec. Toto sú totiž protistojné byty a najbližšie máme kuchyne, takže keď sa tam aj niečo deje, pokiaľ je to vizbe, nemáte šancu. Navyše, ako vidíte, vchodové dvere sú odhlučnené.”

“Takže vôbec nič.” Overil si Ivan.

Chlapík zavrtel hlavou, no potom sa mu tvár rozjasnila.

“Jedine… Počul som mumlavé hlasy, to museli byť v kuchyni a zhovárať sa, vtedy počujete také zvuky, ale nedá sa vôbec rozlíšiť čo hovoria, iba viete, že vedú rozhovor a pokiaľ nekričia, alebo sa nehádajú nemáte šancu vedieť o čom hovoria. Aj to počuť iba v komore. To keď si idem pre nejakú zaváraninu k obedu, alebo si idem niečo navariť a potrebujem….”

“Z komory?” Spozornela Lucia a Ivan sa nahneval, že si toto slovo nevšimol on, pretože mu hneď bolo jasné, na čo Lucia myslí.

“Hej, z komory.” Prisvedčil.

“Vy máte komoru? Chcem ju vidieť.”

Chlapík chvíľu pozeral na obrovskú postavu Ivana, no nakoniec privolil a odstúpil odo dvier.

“Ale iba vy, nepotrebujem, aby sa mi tu nahrnulo sto policajtov. Aj tak dosť, že púšťam jedného.”

V chlapíkovej kuchyni medzi chladničkou a sporákom boli lepenkové dvere, ktoré keď Ivan otvoril vošiel do miestnosti asi 1,5*2 metre, po všetkých stenách osadených poličkami s rôznymi zaváraninami, vreckami s múkou, či cestovinami, a kuchynským elektrickými prístrojmi.

“Toto má každý byt?” Spýtal sa Ivan, keď vyšiel von z komory.

“Zrejme áno, netuším, ale ako som povedal, sú to protistojné byty tak predpokladám, že majú rovnaké dispozičné riešenie, viete, ako sa stavalo za komunistov, uniformne.”

“Ale bolo kde bývať. Takže ak máte takúto komoru vy, musí ju mať aj byt pani Vydarenej?”

“Isto.” Prikývol chlapík a začudovane sa pozeral na Ivana.

“Ako to, že sme si to vôbec nevšimli?” Spýtal sa Ivan viac sám seba ako ostatných. Stáli v kuchyni a svorne hľadeli na tenkú škáru v tapete bláznivého vzoru vedúcu od zeme do asi dvojmetrovej výšky tesne vedľa chladničky.

“Je to vzorkovaná tapeta a škára ide tesne vedľa chladničky, mohli sme si ju pomýliť s tieňom, alebo s čím… Nechápem.”Jana sa škrabala na hlave.

“Srať na to, hlavne, že ju vidíme teraz.” Upokojoval ich Miro.

“Hej, ale nebyť toho chlapíka, alebo nebyť toho, že ho zobudíme, alebo že by to vôbec nespomenul, odišli by sme naprázdno.” Zaševelila Lucia.

“No možno vyjdeme naprázdno aj keď sme objavili dvere, Ktovie čo tam je?”

“Keď to neotvoríme, nebudeme vedieť, poďme na to.”

Aj keď sa im podarilo vochať do škáry aspoň nechty, dvere nepovolili.

“Odsuň chladničku.” Povedal Ivan Milošovi, ten sa zaprel a začal ňou šúchať.

“Bože, nie celú, iba na kúsok, hádam si nemyslíš že by Prísna odťahovala celú.”

A skutočne, hneď vedľa dverí za chladničkou bola malá sotva viditeľná páčka, ktorú keď Miloš posunul, dvere sa odklopili.

“Doparoma.” Uľavila si Lucia. “Ešte dobre, že sme toho železničiara zobudili.”

V komore zapli svetlo vnútorným vypínačom a hľadeli na zopár poličiek, väčšinou prázdnych. Boli tam nejaké DVD nosiče v obaloch porna. Možno tam bolo porno a možno niečo iné. No najviac ich zaujal čierny blok umiestnený na ľavej strane, s tvrdými doskami cez ktoré bola navlečená textilná gumička. 

“Čo som hovoril, žiadna elektronika, ale stará dobrá písanka a modré pero, stavte sa, že je modré.” Zvýskol Ivan, ako decko a ostatní sa začudovane naňho pozreli. 

Lucia zobrala do ruky zápisník, stiahla gumičku, otvorila prvú stránku a výraz sklamania, ktorý sa jej objavil v tvári stiahla nadšenie jej kolegov na minimum.

Stránky boli popísané nejakými haki-bakmi a nenašla medzi nimi ani jedno zmysluplné slovo.