Orechov Dvor XXV.

 ALADIN

Lucii bol Vinco Minco sympatický a Kerna mala rada. Drsného a Hladkého nepoznala, no aj tak si povedala, že tí chudáci budú teraz stiahnutí a bude prebiehať vyšetrovanie, ktoré môže mať pre nich neblahé dôsledky, ale zas zabili človeka a to nie je také jednoduché. Ani pre nich nie, bude ich to zrejme ešte dlho mátať.

No, keď sa to dozvedela, bola vyslovene šokovaná. Z neskorého príchodu do osady sa nakoniec vykľul deň dovolenky, pretože sa jej z postele, po prehýrenej noci naozaj nechcelo ísť. 

Do osady prikvitla okolo štvrtej a vypočula si Janu, ktorá jej v krátkosti povedala o čo ide. Tmolila sa po osade, čudujúc sa sama sebe, prečo vlastne prišla. Ale ako sa jej niekedy stávalo, logika jej nefungovala tak, ako si myslela, a nakoniec si povedala, že prišla preto, aby si Ivan nemyslel, že o prípady nemá záujem. Tak sa teda vrátila do kancelárie starostu, kde sedela Jana a popíjala kávu.

“Dnes ešte čakáme, či sa Pastucha vráti domov v Trebišove, a ešte čakáme, čo povedia kryptografi na ten zápisník. Takže dnes je to tu celkom pokojne a už štyri dni sa tu nič nestalo. Pevne dúfam, že sa to už skončilo, lebo prisámbohu, už som unavená.” A potiahla si z elektronickej cigarety.

“Ivan ti tu dovolil fajčiť?” Spýtala sa Lucia začudovane.

“Nielenže dovolil, on mi to navrhol.”

“To nemyslíš vážne.”

“Myslím.”

“No to sú mi veci.”

A potom prišiel večer a noc a telefonát, že dvaja práporčíci zabili nejakého útočníka, ktorý zabil nejakého starca.

“Prečo by to robil?” Spýtala sa nahlas to, čo si ostatní, sediac okolo stola mysleli. 

Práve sa vrátili z miesta činu zhnusení a šokovaní. Na zemi obohnanej červeno-bielou páskou ležali v kalužiach krvi dve ľudské bezduché telá a pes, sediaci pri starom Kernovi, a pozerajúci na jeho telo vrtel chvostom. Pri páske stáli dvaja zdesení práporčíci, ruky sa im triasli, zbrane im už zobrali. Obaja boli bledí, ako steny a iba čučali na obe postavy bez známok života. 

“Dokážete podať hlásenie?” Ivan k nim pristúpil a bol veľmi citlivý.

Neodvetili, iba nemo prikývli neodtrhnúc zrak od svojho diela. 

“No, zrejme nie.” Povedal si pre seba Ivan a zavolal na ústredie, aby poslali aj policajného psychológa. Odpovedali mu, že forenzný tím už poslali.

“Nie, forenzný tím, psychológa.” Zahučal Ivan do telefónu.

“Takže forenzných máme odvolať?”

“Nie, nikoho neodvolávajte iba pošlite aj psychológa.”

“Viete vôbec, čo chcete?”

“Áno, chcem tu forenzný tím a policajného psychológa.”

“Forenzný tím už ide.”

“Do riti, dobre, tak pošlite aj psychológa.”

“OK, rozumieme, posielam psychológa.”

“Dík.” Povedal do telefónu otrávene Ivan. 

“Tupci.” Uľavil si. “Nie je to pekný pohľad, však?” Otočil sa na Luciu, ktorá stála s rukami voľne spustenými a z očí sa jej gúľali slzy.

“Vinca som mala rada, Kerna som príliš nepoznala, ale Vinca som mala rada.” Šepotala.

Ivan iba ticho prikývol.

“Vraj napadol Kerna kosákom. A potom zaútočil aj na nich.”

“Prečo by to, preboha, robil?” Spýtala sa Lucia viac seba ako Ivana.

“Nevieme, ale možno sme konečne mohli byť svedkami toho, čo sa to tu deje.”

“Ak je to toto, ide z toho ešte väčšia hrôza. Iných vrahov som nepoznala, bolo to také neosobné, ale  Vinca som mala rada.”

“Áno, presne na to myslím. Hrôza.”

“Myslíš, že to bol ten toxín?”

“Vlado nám povie.”

Po ceste, zanechávajúc za sebou prach sa blížila biela dodávka Ford Transit. Zastala tesne pri červeno-bielych páskach, otvorili sa dvere a vystúpili štyri osoby, medzi nimi aj Tibor, forenzný technik, ktorý ťahal za Luciou, ale aj za Janou, ale aj za všetkými osobami nežného pohlavia.

“Ahoj Lucia.” Pozdravil a potom aj ostatných.

“Ahoj Tibor.”

“Tak čo? Dnes si to rozdáme?”

“Ach bože, Tibor, na toto nemám práve teraz náladu.”

Až vtedy si Tbor lepšie všimol jej uplakanú tvár a zošúveril sa ako sušená slivka. Odvrátil sa, vybral z auta biele obleky a začal si ich  na seba naťahovať.

“Prepáč.” Zamrmlal.

Trvalo im niečo cez hodinu, kým skatalogizovali všetky stopy. Lucia pri nich stála a dívala sa skoro bez pohybu, ako rozkladali žlté ceduľky s číslami, ako sa opatrne pohybovali okolo tiel a ako sa snažili neodohnať psa, ktorý by sa aj tak odohnať nedal.

“Čo s tým psom?” Spýtal sa Tibor, keď kvočal pri Kernovi a niečo tam robil.

“Čo s ním?” Spýtala sa Lucia.

“No, čo s ním, keď už nemá pána?”

“Ten nikdy pána ani nemal, je to bludár a tak, ako ku Kernovi prišiel, tak si nájde niekoho iného. Prečo, chcel by si ho?”

“Nie, len sa pýtam.” Odvetil Tibor ale Lucia ani len netušila k čomu bol tento krátky dialóg. S Tiborom bola väčšinou sranda a jeho nemiestne poznámky už mali prečítané, a brali ho jednoducho ako toho bláznivého Tibora. Ako forenzný technik bol však vynikajúci. 

Ivan odišiel asi pred 15 minútami, len teraz sa tam znova objavil.

“Dokedy tu chceš stáť? Kým ich neodvezú?”

“Prečo ho zastrelili? Nedalo sa nejak inak ho spacifikovať?” Spýtala sa a na Ivanovu otázku neodvetila.

“Vieš, ako to je. Keď sa na teba niekto ženie s úmyslom ti ublížiť…”

“Majú výcvik.” Namietla.

“Veď to bude predmetom šetrenia. Neboj.”

“Majú výcvik, majú byť na takéto niečo pripravení.”

“Nechaj to tak.” Chlácholil ju Ivan. “Nemá zmysel nad tým špekulovať. A pre Minca je to možno aj lepšie, inak by skončil v base na doživotie, načo by tej voľnej duši boli tie roky navyše?”

“To nie je na nás o tom rozhodovať.” Zahlásila.

“Nie.” Potvrdil jej Ivan. “Pre nás tu nič nie je, je to vlastne jasné. Minco zabil Kerna a zaútočil na dvoch uniformovaných policajtov. Obete aj svedkovia zároveň. Je to len hrozne smutné.”

“Áno, je to hrozne smutné.”

Lucia tam zostala stáť, až kým sa forenzný nezbalili a kým neprišli dve čierne autá, aby odviezli mŕtvoly do márnice. Tibor odišiel bez toho, že by zas niečo tresol, iba ju ticho a súcitne pozdravil a s kolegami nasadol do auta, ktoré odfrčalo zanechávajúc za sebou prach tak, ako prišlo.

Správa o tom čo sa stalo pri lipe ich zastihla práve v čase, keď sa rozhodli ísť spať v očakávaní, či sa na druhý deň Pastucha ukáže doma, alebo nie. V prípade, že nie, mali v pláne vyhlásiť po zmiznutej osobe pátranie a dúfať, že sa buď Pastucha prihlási sám, alebo ho niekto identifikuje. Zároveň čakali na to, či sa podarí kolegom v Meste rozlúštiť kód zápisníka pani Prísnej, ktorá si privyrábala ako domina a prevádzkovala svoj podnik v prenajatom byte. 

“Je na to živnosť?”

“Určite áno. Relaxačné služby.”

Telefonát o hrôzostrašnom objave prišiel Ivanovi, keď už bol v pyžame a tak sa rýchlo znova prezliekol a spolu s Luciou vybehli do osady. Jana, Miloš a MIro sa šli zabaviť do podniku v Meste a neboli prítomní. Odišli okolo desiatej večer a Ivan nemal to srdce, aby ich stiahol späť aj tak by do rána nič nespravili, veď sa vlastne nechystal spraviť nič ani Ivan. Čo by vlastne mal robiť? Prípad bol úplne jasný a jediné, čo teda mohol urobiť bolo zapísať si do svojho zápisníka ďalšie dve obete. V osade bolo zatiaľ sedem obetí vraždy, a sedem ľudí, ktorým ich čin zmenil, alebo v dvoch prípadoch, ešte len zmení život, pretože Ivan ani na chvíľu nezapochyboval, že nakoniec nájdu aj vraha starostu a pani Prísnej. 

Keď sa vrátili do kancelárie starostu, ani jednému sa nechcelo spať. Ivan bol pohrúžený do svojich myšlienok a Lucia ešte stále šokovaná z toho čo sa stalo a čo videla stála opretá o skrinku s kávovarom a hľadela do čierneho okna.

“Kto by to bol do nej povedal?” Povzdychol si Ivan a Lucia nepotrebovala, aby jej povedal, na koho myslí. Ale teraz ju to nezaujímalo, teraz sa len potrebovala vysporiadať s tým, čo videla. Odrazila sa zadkom od skrinky, vzala zo stola mobilný telefón a s vysvetľujúcimi slovami “idem si zavolať” vyšla z miestnosti a nechala tam Ivana samého.

Zbehla so schodíkov, otvorila dvere na obecnom úrade, vyšla von a oprela sa o jeden z troch stromov v tieni, ktorý tvoril s ostatnými ten pidilesík. Chvíľu uvažovala, no nakoniec sa rozhodla, že toto je presne tá chvíľa, kedy sa ľudia, ktorí sa milujú mali spojiť, nech je to už akákoľvek nočná hodina. Proste preto, lebo ho potrebuje. Otvorila zoznam, prstom sa dotkla mena a už len mobil priložila k uchu, aby počula človeka ktorého milovala.

“Ahoj.” Ozval sa rozospatý hlas asi po treťom zvonení. “Čo sa stalo?”

“Prečo, malo sa niečo stať?” Spýtala sa. “Nemala by som ti volať, ak sa nič nestane?”

Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. Volaný zvažoval odpoveď a nechápal, prečo mu nastavuje pascu.

“Počujem na tvojom hlase, že sa niečo stalo. Tak povedz čo?”

“Stalo.”

“Čo?” Spýtal sa s nepredstieraným záujmom.

“Znova vražda.”

“Ach.” Vzdychol. “Potrebuješ, aby som šiel do práce?”

“Nie, je to jasný prípad, nie je čo vyšetrovať.”

“Povieš mi viac?”

“Takže ti nemám volať, ak sa nič nestane?”

“Volaj vždy keď budeš cítiť, že mi máš zavolať.” Odvetil zmierlivo.

“Aj keď sa nič nestane?”

“Aj keď sa nič nestane, ale ako ťa poznám, vždy sa niečo deje.” Vzápätí si uvedomil, že to nebola príliš vhodná veta v tejto jej nálade. Nemýlil sa.

“Ty ma poznáš?”

“Nie, tak, ako by som chcel.”

“A ako by si chcel?”

“Chcem vedieť, čo si dáš na raňajky len z púheho pohľadu na teba, chcem vedieť, čo ti mám povedať, len z tvojho dychu, chcem vedieť akú máš náladu len z tvojich očí, chcem vedieť, ako ťa mám pritúliť len z tvojich pier.”

Usmiala sa pre seba, ale aj do telefónu. Vraj je úsmev počuť.

“Presne toto som teraz potrebovala.” Vydýchla.

“Mám prísť?” Spýtal sa ustarane.

“Nie, láska, netreba, veď sú dve hodiny ráno.”

“Hej, viem. Aj u mňa.”

Zasmiala sa. 

“Ďakujem.”

“Chceš o tom hovoriť.”

“Áno.”

“Koho zavraždili?” Spýtal sa. Lucia nevedela, čo robí a tak sa ho na to opýtala.

“Čo robíš?”

“Rozprávam sa s tebou.”

“Si na posteli?”

“Bol som, no teraz sa prechádzam po spálni.”

“Si nahý?”

“Nie,” zasmial sa. “Mám trenírky.”

“Aké?”

“Pásikavé. Tie nosím do postele stále.”

“Ani ich neperieš?”

“Nie.” Zasmial sa.

“Budeš smrdieť.” Pobavene odvetila.

“Veď sa osprchujem a prezlečiem. Mne by tvoje nohavičky nevadili.”

“Tak ti jedny donesiem.”

“To by bolo úžasné Spal by som s nimi na tvári.”

“Ty si taký úchyl?”

“Áno, taký úchyl.”

“Hovorila som ti niekedy o pánovi Mincovi?” Spýtala sa a on porozumel, že chce hovoriť.

“Nepamätám si, asi nie.”

“Bol to prvý pán, ktorého som tu vypočúvala. Taký príjemný. Hrobár, kopal hroby tu v osade.”

Čakal.

“Mala som ho rada, bol vždy veselý a vždy sme sa pekne pozdravili, keď sme sa stretli.”

Počul jej dych a vedel, že by mal byť ticho, kým neskončí.

“Dnes sa stal vrahom. Nikdy by som to doňho nepovedala, neverila by som, keby mi to niekto povedal. Bol taký pokojný, mierumilovný, a horšie je, že jeho obeť tiež nebol nejaký vyvrheľ, tiež to bol pokojný starý muž, ktorý sa staral o psíka, keď k nemu prišiel. Vieš, mal vždy jedného, ale ľudia v dedine hovorili, že len čo mu jeden psík umrie, hneď sa k nemu priplichtí ďalší samotár. Dvaja úplne pohodoví ľudia a mne je motív záhadou. Jeden človek, ktorého som mala rada zabije iného, ktorý mi bol sympatický. No a potom… Potom zaútočil pán Minco na dvoch policajtov a tí ho dali dolu ako hnilú hrušku. Budú to z vnútorného určite prešetrovať, tak ti asi skončí na stole, aby si vydal nejakú expertízu. Dosť na tom, že ho traili smrteľne, zomrel vraj skoro okamžite.”

“Chceš sa niečo spýtať, však?”

“Áno.”

“Či to nebol ten toxín, že?”

“Áno, či to nebol ten toxín.”

“Keď sa mi dostane na stôl, zistím to.”

“Aspoň mi povedz, že je to možné, ja by som nedokázala vstrebať to, že taký človek niekoho zabil len tak.”

“Je to možné, Lucia, je to možné.”

“Čo je to za svinstvo?”

“Poslal som to do Anglicka, tam majú najväčšiu databázu rastlinných toxínov, aj najväčšie skúsenosti s neznámymi, hádam nám pomôžu.”

“Asi mi to tu už lezie na mozog.”

“Nečudujem sa, je tam príliš veľa mŕtvych v príliš krátkom čase.”

“To je. Ľúbiš ma?”

“Milujem ťa.”

“To je viac?”

“Ja som presvedčený, že áno.”

“Aký je v tom rozdiel?”

“Ó, tak na to sa cítim podkutý, zrovna včera som čítal jedno memečko na tú tému.”

“Hovor.”

“Vraj ak kvet ľúbiš, odtrhneš si ho a dáš do vázy, ak ho miluješ staráš sa oň.”

“Pekné.”

“Hej, pekné.”

“Takže sa chceš o mňa starať?”

“Áno.” Odpovedal prosto.

Ráno sa zobudila s bolesťou hlavy a spomenula si, že po tom, čo videla pána Mincu mŕtveho sa ničoho nenapila. Ivan ju síce ponúkal vodou, ale radšej šla volať s Vladom. Obzrela sa na susednú posteľ. Bola prázdna. Z vedľajšej miestnosti, starostovej kancelárie počula hluk. Šibla pohľadom na hodiny na mobilnom telefóne. 8,32. Ach! To ju nechali tak dlho spať? V zmesi hlasov počula všetkých svojich kolegov, tak sa pomaly začala súkať z postele, rýchlo sa prezliekla a vstúpila do miestnosti.

“Aha ju, ako Emil, postrach medveďov.” Zvolal Ivan, ktorý si vôbec neuvedomil, že keď tento detský seriál bežal vo vysielaní, ani jeden z jeho kolegov ešte nebol na svete.

“To bol kto?” Jana bola zvedavá, no Ivan jej otázke nevenoval pozornosť.

“Prečo?” Spýtala sa Lucia.

“Už si sa videla?”

Záporne zakývala hlavou a pozrela sa do zrkadla na náprotivnej strane stola. 

Z odrazu sa na ňu dávala.. no, ako by to povedala. Tina Turner. Jej ryšavé vlasy jej stáli okolo hlavy, ako pichliače ježury a na pravom líci mala odtlačený prsteň. Inak sa nedalo, iba sa na sebe zasmiať. 

“Pastucha sa domov nevrátil.” Oznámil jej Ivan to, čo už všetci vedeli. “Požiadal som o vyhlásenie pátrania. Volali chalani, ktorí mali rozlúštiť text v zápisníku. Bola to jednoduchá škôlkárska šifra a už ju majú, teraz ho práve prepisujú. To sa nám ten deň pekne začína.”

“Kedy nám budú vedieť poslať prepis?” Spýtala sa Lucia a namiesto Ivana jej odpovedala Jana. Zjavne už toho dosť prebrali.

“Že do troch až štyroch dní.”

Lucia prikývla. 

“Včera som volala s Vladom, pozrie sa na Minca, aby potvrdil, či aj on mal v sebe ten toxín, to by všetko vysvetľovalo.”

“Radšej by si bola, aby ho našiel, však?” Overil si Ivan a Lucia ticho prikývla. “Chápem.”

Lucia si pomyslela, že už dlho nebola doma a nielen to, ani neodpovedala poriadne na SMS-ky otca. Vždy iba odpísal “OK” na otázku ako sa má, alebo “pracujem” na otázku čo robí, alebo “Oci fakt nemám čas” na výčitku, že už tri noci nebola doma; čo je s ňou?

Určite by si nikdy nedovolila neodpovedať, vedela, aké to je, ak sa o niekoho strachujete a nemáte o ňom žiadne informácie. Toto jej raz vyviedol Peter, ešte v začiatku ich vzťahu, keď ho ešte naozaj milovala a on chodieval na dlhšie služobné cesty. Dva dni jej nedvíhal telefń, ani neodpovedal na správy. Strašne ju to vtedy rozčúlilo a prisahala mu hroznú smrť, keď sa vráti domov. Nakoniec všetko zabudla, lebo bola šťastím bez seba, keď jej nakoniec odpovedal. Ale dokázala sa vžiť do pocitu človeka, ktorému na vás záleží, a o ktorom nič neviete, čo len jeden deň.

Keďže asistentka už nebola dispozícii, raňajky im z obchodu nosila Jana, no vždy všetko iba balené, žiadne domáce, žiadna voda z obecného vodovodu, žiadne koláče, žiadne zákusky, ani domáce údeniny. Toxínu sa báli ako čert kríža a dôsledne plnili Vladove odporúčania. Dnes bol deň, kedy im zas brali krv. Na stole ležali raňajky, no všetci čakali, kým sa dostaví Vladova kolegyňa, aby im spravila odber a zaviezla ju na rozbor. Akí zostali prekvapení, keď sa namiesto krásnej naivnučkej Vladovej kolegyni s vypasovaným tričkom, pod ktorým sa týčili 20-ročné pevné prsia zjavil medzi dverami usmievavý Vlado s plastovým transportným chladiacim kufríkom.

“Ahojte všetci.” Veselo pozdravil, a Lucia bola taká prekvapená, že prestala byť ostražitá, rozbehla sa k nemu a hodila sa mu do náručia.

“Pozor na kufrík.” Zvolal, Lucia si uvedomila čo spravila, pustila sa ho, odstúpila na krok a musela znášať posmešné úškľabky kolegov. 

Jediný, kto prekvapene zízal bol Ivan. Ostatní iba uznanlivo prikyvovali a ťapkali Vlada po chrbte na Luciinu zlosť. 

Jana sa k Vladovi priblížila, dala mu pusu na líce a tak, aby to počula aj Lucia mu šepla do ucha.

“Budeš ľutovať, že si si nevybral mňa.” Zaškerila sa na Luciu.

“Tak, poďme na to, nemám príliš veľa času, pán Minco ma už čaká v chladničke. Dozvieme sa, či bol aj on intoxikovaný.”

“Prečo si prišiel ty?” Spýtal sa Ivan. “Si myslíš, že súkromie je nad služobné povinnosti? Aj tak ti Luciu nikam nepustím, máme čo robiť.”

“Hej? A čo?” Otočil sa na Ivana Miloš.

“Mali by sme skočiť do našej kancelárie.”

“Načo? Prípady máme tu a aj všetko, čo k nim potrebujeme.”

“Omyl. Včera v meste našli mŕtvu prostitútku v uličke pri bare “Tri prsty”. Musíme sa rozdeliť, nemôžeme sa všetci venovať Orechovmu Dvoru. Mali by ste ísť dvaja. Kto sa dobrovoľne hlási?”

Všetci stáli ako prikovaní. Nikomu sa nechcelo opustiť tieto zaujímavé prípady a nakoniec ešte ani netušili, ako vyriešia Prísnu a starostu.

“Dobre, tak ak nikto, Miloš, Jana, môžete sa zbaliť a presunúť sa do Mesta. Po prvých zisteniach a obhliadkach buď príďte sem, alebo zavolajte a prídeme my. Alebo počkajte, poďme teda všetci, aj tak máme nejaký čas, pretože zápisník bude až o tri dni…”

“Tri, alebo štyri, povedali.” Prerušila ho Jana.

“Dobre, veď viem, a kým sa nenájde Pastucha, nemáme sa čoho chytiť. Vlastne teraz po všetkých procedúrach už len čakáme, kto kde a kedy urobí nejakú chybu. Nemá tu zmysel zostávať.”

Pastucha sa našiel pomerne rýchlo, no nebol k dispozícii. Jeho pas mala zaregistrovaná letecká spoločnosť, ktorá ich informovala, že Pastucha letel chartrovým letom cestovnej kancelárie Adric na Maledivy. Spojili sa teda s cestovnou kanceláriou, ktorá im oznámila, že pán Pastucha sa z dovolenky vracia o dva dni, a lietadlo by malo pristáť v Bratislave o piatej večer. Mali teda dva dni na to, aby sa pokúsili vyriešiť vraždu mladej prostitútky známej ako Lola, civilným menom Anna Kútna. Fetka s odfarbenými vlasmi a pusou naširoko namaľovanou krvavo-červeným rúžom. Svedkovia ju naposledy  videli hádať sa s jej pasákom, ktorého poznali všetky hliadky v Meste. Tak si ho teda predvolali, on samozrejme neprišiel a tak šli poňho. Našli ho tam, kde si aj mysleli, že bude. V starom rozbitom baráku, kde sa stretávali všetky fetky z mesta a pchali si do žíl rôzne sajrajty podľa toho, aký si kto dovolil kúpiť.

Nasadili naňho celú zásahovú jednotku kukláčov, vyzbrojených krátkymi palnými zbraňami dofrčali na troch autách, vybehli von, taktickými prískokmi sa tmolili medzi ospalými, ožratými a sfetovanými devami a chlapcami, v krátkych tričkách a rozgajdaný gatiach, ktorí sledovali deväť mužov ozbrojených až po uši, ako na seba ukazujú, dávajú si povely a pôsobia hrozitánsky. Štekali na tmoliace, alebo ležiace telá s hlavami, lenže kým sa v tom špongiovom mozgu povel usadil a vydal podnet nervom ovládajúcim svaly prešlo aj niekoľko sekúnd, počas ktorých sa váľajúce bytosti snažili ľahnúť si na brucho, roztiahnuť nohy a dať ruky za hlavu. Kukláči samozrejme vedeli, že tieto postavičky nemá zmysel zatýkať, pretože sa ničím neprevinili, pretože byť sfetovaný nie je trestné. Jediné, čo by im mohli prišiť, je obsadzovanie starej polorozpadnutej administratívnej budovy bývalého podniku, ktorý priviedli do krachu ľudia, ktorým svojimi zločinmi tieto úbohé fetky nesiahali ani po členky. Kukláči sú ale nasadzovaní viac na ľudí, ktorí si nemôžu kúpiť ich lojalitu a tým vlastne vykazujú nejakú činnosť, lebo ľudia, ktorí im nedobrovoľne platia tieto ich výjazdy, by bez týchto akcií stratili motiváciu im v každoročnom prieskume vyjadriť nejakú podporu, pričom sú tieto ankety úplne zbytočné, lebo je celkom fuk, čo si ľudia o ktorých zložkách myslia, keď aj tie najzbytočnejšie budú platené bez ohľadu na to, či im daňoví poplatníci veria, alebo nie. Aj tak si ľudia v anketách predstavia hasičov, ktorí sa tešia vysokej kredibilite. Tých, ktorí denne nasadzujú životy pre záchranu ľudí v plameňoch horiacich budov, alebo vo vrakoch áut. Iba málokto, ak sa ho niekto opýta, čo hovorí na hasičov, či im dôveruje, si predstaví minimálne dve tretiny pandrlákov v hasičských uniformách ktorí sú vo veliacej hierarchii nad tými ozajstnými hrdinami a ich jedinou prácou je kompikovať svojim podriadeným a podnikajúcim spoluobčanom ich situácie. Vráťme sa ale k tej zásahovej jednotke, ktorá sa nakoniec dostala do miestnosti, kde podľa udavačov sedel na rozheganom, špinavom a smradľavom gauči ten pasák, zhulený až hrôza a obchytkával nejakú pipku, s holým pupkom a vytrčenou pipinou. Zrúkli naňho, aby si ľahol na zem a ten, kým pochopil, čo od neho chcú, zhodil pipku zo svojich kolien v strachu, že to prišiel jej frajer a teraz mu doláme obe nohy aj ruky aj spodnú čeľust a vyrazí mu všetky zuby, že dokonca života bude chlípať tekuté stravy papierovou slamkou. Keď pochopil, že sú to kukláči a že prišli preňho, hodil sa na brucho a v obležení zmätených tvári svojich druhov sa na tej zemi dosral. Kukláči teraz nevedeli či ho majú vziať so sebou a naložiť ho do auta, ktoré potom budú zbavovať smradu do Vianoc, alebo ho majú hneď tam na mieste zastreliť a do protokolu napísať, že sa bránil údermi kug-fu a mával okolo seba cepmi a katanami. Čím bláznivejší protokol bol, tým mali väčšou šancu, že to vnútro prejde so smiechom a mávnutím ruky. Ako tam ten pasák ležal, na gatiach sa mu začala šíriť nepredstaviteľne smradľavá hnedastá škvrna a okolitý feťáci teraz s netrpezlivosťou v tvári čakali, ako toto chlapci v čiernych kuklách vyriešia. Nenapadlo im nič lepšie, ako mu prikázať, aby sa v mene zákona postavil. Pasákovi to ani nenapadlo, a keby mu to aj bolo napadlo, určite by sa nohách neudržal. A tak sa dvaja, zrejme najmladší, podvolili príkazu veliaceho, prehodili si Uzi sa chrbát, pomaly mu zasunuli ruky pod paže a snažili sa ho nadvihnúť, kým ostatní kukláči takticky istili cestu ústupu, pričom nik zo zúčastnených netušil proti komu ju istia. Pomaly sa presúvali s bremenom k východu až si pasák povedal, že by si ešte raz mohol vypustiť časť svojej kanalizácie, hrozne vlhko prdol a s gatí sa mu vyvalila ďalšia kopa hovien. Na to sa jeden kukláč, ktorý ho držal na ľavej strany zastavil, prehlo ho a statočne grcal, ako novicka po fláme. Keďže si nestihol vyhrnúť kuklu, zvratky sa mu roztiahli po tvári, a keď sa mu nakoniec podarilo kuklu strhnúť, v panike ju odhodil, tá dopadla, ale že presne, na tvár veliaceho. Ten sa nadýchol, prehol a urobil to isté, čo jeho kolega. Tak si tam svorne grcali a fetky sa na nich rehotali a ukazovali na nich rukami s dopichanými predlaktiami so zahnisanými ranami. Bolo že to veselosti, Samozrejme, zopár z nich túto potupu nevydržali a tak začali pažbami mátiť budúcu generáciu, ktorá bude robiť na naše dôchodky do pliec, hrudníka, brucha, ale aj do tvárí. Tí sa samozrejme prestali smiať, lebo keď dostanete jednu do zubov, smiech vás prejde. Nemá zmysel opisovať celý únik, ale ak by bol pozorovateľ nejaký šikovný scénarista mohla z toho vzniknúť naozaj veselá slovenská komédia. 

Mladý, už skoro vytriezvený pasák, ktorý si nechával hovoriť Aladin sedel oproti Ivanovi s Luciou a snažil sa, čo mu sily stačili chápať, čo sa ho pýtajú a podávať im správne odpovede, o ktorých si myslel, že sú to práve tie odpovede, ktoré chcú počuť. Teda nech bol Ivan a Lucia akíkoľvek poctivci, aj oni si želali len to, aby im to hneď zapadlo a aby mali ďalšiu vraždu vyriešenú, pretože sa vďaka vyriešeným zločinom v osade Orechov Dvor začalo o nich hovoriť ako o “dream teame”. Lucia aj Ivan sa zo všetkých síl pokúšali nepodľahnúť tejto povesti, ale ono je to naozaj niekedy veľmi ťažké.

“Pán Lang, mohli by ste nám povedať, či ste poznali túto slečnu?”

“Aladin.” Odvetil s čelom  položeným na rukách zložených na plechovom stole.

“Prosím?” Ivan si myslel, že zle počul.

“Aladin.” Zopakovala hlava.

“Čo Aladin?”

“Moje meno je Aladin.”

“My tu máme iné meno, máme tu Jozef Lang.” Namietol Ivan.

“Toho nepoznám.” Odvetila hlava.

Ivan si uvedomil, že nemá zmysel sa s  ním hádať, tak prijal jeho hru.
“Dobre, Aladin, poznali ste túto slečnu?”
“Ktorú?”

“Túto, čo vám ukazujem na fotke.”

“Ja ju nevidím.”

“Lebo máte tvár opretú o ruky, prosím, pozrite sa na ňu.”

“Kde?” Spýtala sa hlava bez akejkoľvek zmeny tónu hlasu,

“Tu na stole je fotka.”

“Nevidím ju.”

Ivan sa naklonil k Lucii a niečo sa jej spýtal, na čo Lucia odvetila, že lekár vyhlásil, že je v poriadku, a je pripravený na vypočutie. No zrejme nebol.

“Aladin, spolupracuj, za toto ti môžeme akurát skomplikovať život.”

“Nemôžete.”

“Ako že nie? Spolupracuješ?”

“Áno, iba spolupracujem s tvárou dolu.”

“To nie je spolupráca.”

“Je, ja som prečítal skoro všetky zákony, ale čo je a čo nie je spolupráca sa v žiadnom zákone nedefinuje.”

“To určí sudca.” Ivan už bol nahnevaný.
“Pozri, čo ti to spraví, keď sa pozrieš na fotku a povieš nám, či si poznal dievča na nej.” Lucia zatiahla medovým hlasom, a keď Aladin zdvihol hlavu prehrnula si ryšavé vlasy, zúžila oči, usmiala sa.
“Takých, ako ty môžem mať koľko chcem, na toto ma nenachytáš.” Zachichotal sa, ale pozrel na fotku.

“Hej.” Odvetil. “To je Lola.”

“Vraj si sa s ňou dnes hádal.”

“Hádal.”

“Prečo?”

“Čo prečo?” Díval sa na nich už priamo s prekvapivo bystrými hnedými očami.

“Prečo si sa s ňou hádal?”

“Nezaplatila mi za pivo. Chcel som jej zobrať mobil, aby mi dala peniaze.”

“Koľko?”

“Nie veľa, chcel som iba za poslednú plechovku, ale visí mi oveľa viac.”

Lucia sa nechápavo pozrela na Ivana a on jej šepol do ucha, že “pivo” je dávka. Inak by sa priznal k distribúcii, čo je trestný čin. Obaja vedeli o čom hovoria, ale na zázname z výsluchu to bolo obyčajné pivo. 

“Podarilo sa ti zobrať ten mobil?”

“Nie, držala sa ho ako kliešť, viete, ten čo sa vám prisaje na kožu a pije krv a môže roznášať aj nejaké choroby.”

“Viem, čo je kliešť.”

“Tak to je dobre.”

“Uderil si ju?”

“Nie, iba sme sa hádali.”

“Čo bolo potom?”

“Nič.”

“Akože si odišiel bez peňazí?”

“Hej, tak. Aj tak som nebol ten, koho by sa bála.”

“Ako to myslíš?”

“No podľa mňa mala síce strach, ale zo mňa určite nie.”

“A z koho?”

“Podľa mňa z Tekly.”

“Z Tekly? Dobre som počul?”

“Dobre.”

“Kto je Tekla?” Ivan o nej ešte nikdy nepočul. 

“Cez ňu idú celé cisterny piva.”

“Dáme si prestávku, počkaj tu, nikam nechoď.” Povedal Ivan, postavil sa kývol na Luciu a obaja sa chystali vyjsť von.

“Hahaha.” Vyprevádzal ich sileným smiechom.

Ivan s Luciou zbehli schodmi o dve poschodia nižšie a vošli do priestorov protinarkotického oddelenia. Ivan sa vypravil hneď do presklenej kancelárie oddelenej od ostatného priestoru, kde sedela jeho spolužiačka z vysokej Terézia Máčiková, šéfka oddelenia.

Po privítaní a krátkom objatí prešiel Ivan hneď k veci.

“Počula si už o Tekle?”

Máčiková sa zamračila, pozrela naňho úkosom, nedôverčivo, a namiesto odpovede sa spýtala:

“Odkiaľ to máš?”

“Práve vyšetrujem vraždu prostitútky a jej pasák ju spomenul.”

“Ako spomenul?”

“No, že tá zavražená sa jej zrejme bála. Tak čo, kto je to?”

“Je tu nová, v meste. Teda nie, že nová, ako že sa prisťahovala, ale nová v tomto obchode. Ešte ju len preverujeme, a pomaly si skladáme veci okolo nej. Je to citlivé a rada by som bola, keby ste nerobili žiadne svojvoľné akcie, rada by som, aby si všetko konzultoval so mnou?”

“Prečo? Robíte na tom?”

“Áno.”

“Mám sa pýtať viac?”

Máčiková šibla pohľadom na Luciu, ktorá tam stála za Ivanom ako soľný stĺp. Ivan pokladal za zbytočné, aby povedal, že pred ňou môže hovoriť, lebo zjavne by nehovorila. Požiadal teda Luciu, aby z kancelárie odišla.

Poslúchla a potom cez sklo sledovala, ako medzi nimi dvoma padajú otázky a odpovede v rýchlom slede. Ani nie po dvoch minútach sa znova objali a Ivan vyšiel z kancelárie. Keď chytil Luciu za lakeť, zamrmlal.

“Bola to chyba.”

“Čo?”

“Že sme sem išli. Ona to nepovie priamo, ale predpokladám, že ani nie do dvoch hodín mi zavolá šéf a odvolá nás z prípadu. Chytiť tú ženskú bude podľa všetkého oveľa vyššia priorita, ako objasniť vraždu nejakej zabudnutej a stratenej osoby. Vráťme sa rýchlo k Aladinovi, kým nás odvolajú.”

Pridali do kroku, vybehli dve poschodia a vrútili sa do vyšetrovacej miestnosti.”

“Nemal by som mať právnika?” Privítal ich Aladin.

Ivan si sadol oproti nemu, Lucia zostala stáť, nevšímajú si voľnú stoličku.

“Počuj, Aladin, potrebujem o tej Tekle vedieť viac.”

“Načo? Aj tak ma zavrú. Som pre nich dobrý cieľ a môžu si zaškrtnúť, ako rýchlo vyriešia prípad.”

“Ja som z vrážd, ja to vyšetrujem.”

“Podľa toho, ako sa tvárite tak zrejme nie. Pohrozili vám, aby ste nechali Teklu na pokoji, však?”

Nemalo zmysel zapierať a tak Ivan prikývol.

“Povedz mi o nej niečo.”

“Neviem o nej nič. Môj štandardný distribútor v jeden deň zmizol a prišiel iný. Že ten starý dostal chrípku, z ktorej sa už nezotaví. Hneď mi to bolo jasné. Ale podľa mňa je Tekla iba stredový hráč.”

“Prečo si to myslíš?”

“Lebo sa o nej hovorí. A o tých, čo sú v pozadí sa nehovorí.” Povedal Aladin a Ivan si uvedomil ako uveriteľne to znie.

“Ale prečo by sa mala báť Tekly? Bola to len závislá prostitútka.”

“Netuším, ale možno to bolo niečo z minulosti. Lola o nej hovorila iba jediný raz, aj to dva dni predtým, ako ju zabili.”

“Čo o nej hovorila?”

“Že sa jej bojí.”

“Aladin, doriti, ale prečo?”

Chytil si hlavu do dlaní.

“Ak ste nevypli kamery a mikrofóny v tejto miestnosti som už aj ja prakticky mŕtvy.”

“Nie, nevypli. Snáď mi nechceš povedať…?”

“Čo? Že policajti a mafia sú jedno? Taký starý a taký sprostý. Ako by inak fungovali?” Zasmial sa Aladin a Ivan sa zahanbil.

“Nie všetci v zbore sú takí.”

“Ja viem, ale aj ty vieš, že stačí jeden, a jeden to teda určite nie je.”

“Tak nám to povedz. Keď si už aj tak mŕtvy.”

Ivanovi zazvonil telefón. Dve hodiny bol veľmi optimistický predpoklad. Len, čo ho Ivan zodvihol otvorili sa dvere a vstúpila Máčiková. Šéf mu hovoril presne to, čo čítal v očiach svojej spolužiačky.

Keď sa zodvihol, musel sa viac nakloniť k Aladinovi a ten mu niečo rýchlo zamrmlal do tváre.

“Nevyšetruješ ešte vraždy v tej osade?” Spýtala sa ho Máčiková, keď šli po chodbe.

“Hej, ešte tam mám dve vraždy.”

“Si legenda, vieš to?” Jej poznámku nechal bez povšimnutia, pretože nevedel, či mu lichotí, alebo sa mu vysmieva.

Sedeli v aute, v tichu. Lucia príliš nechcela začínať rozhovor, pretože z Ivana cítila jeho rozladenie. On sám by svoje pocity skôr pomenoval “nasratie”, ale sám si bol vedomý, že sa to niekedy stáva. Niečo musíš obetovať, aby si dosiahol zásadnejšie výsledky, aj keď v kútiku svojej duše už dávno vedel, že rozbitie nejakého gangu znamená, že sa vymenia gangy. Už dávno bol presvedčený o tom, že ak polícia rozbije nejakú sieť po viacročnom snažení, tak ako ocenenie ich práce, by mala aspoň konkurenčná organizácia, ktorá nastúpi na uvoľnené miesto distribútora drog, zaslať polícii ďakovný telegram. Je to boj s osemhlavým drakom, ktorému aj tak vždy narastie hlava, keď jednu rytier odtne. A aj sám vedel, že v zbore nie sú iba rytieri.

“Čo ti povedal Aladin?” Spýtala sa a pobavene sa zasmiala, ako ľahko prijali jeho prezývku.

“Spýtal sa ma, či viem, kto vlastní najviac nehnuteľností v meste.”