Orechov Dvor XXVI.

 ZÁPISNÍK

V posledné dva dni bol Ivan s Luciou sám. Jane zomrela jej mama, ktorá sa po rozvode odsťahovala do  Bardejova, a keďže s ňou Jana stále udržiavala blízky vzťah zobrala si trojdňovú dovolenku a odišla vybavovať pohreb. Miloš, na žiadosť Ivana, teda šiel zisťovať, kto to vlastní v Meste najviac nehnuteľností a Miro sa sám od seba a dokonca dobrovoľne zavalil kancelárskou prácou. Celý deň sa nič nedialo, prechádzali si dôkazný materiál a Lucia, po Ivanovom odsúhlasení bola s Vladom viac, ako inokedy. Už druhýkrát ho presvedčila, aby šiel k jej rodičom na návštevu, dokonca v jeden deň sa nechal pozvať na rodinnú večer. Rodičia boli celí nadšení, že sa konečne budú môcť s Luciou pozhovárať a prítomnosť cudzieho človeka im príliš nevoňala, aj keď otec nebol až tak proti, ako mama.

Tá sa nebála svoju nevôľu dať najavo nielen počas prípravy večere, kde Lucia pomáhala, ako sa na dobrú dcéru patrí, ale aj počas prvých minút, keď prišiel Vlado so sedemdeckou kvalitného talianskeho červeného vína a kyticou červených ruží. 

Keď zaklopal na vchodové dvere, šla mu otvoriť Lucia a po letmom bozku jej zašepkal do ucha, že pozitívny na toxín bol aj Minco aj Kern. Lucii odľahlo a teraz si už bola naprosto istá, že ten rastlinný alkaloid môže v človeku vzbudiť agresívne sklony bez sebakontroly.

“Ale prečo iba na niektorých?” Spýtal sa pri večeri otec, keď túto tému nadniesli.

“Ozaj sa chcete pri rodinnej večeri rozprávať o práci?” Znechutene sa spýtala mama, a grimasami dávala ostentatívne najavo, že s vybratou témou nesúhlasí.

“Mamička, o nič nejde.”

“Ale ide, ocinko…” Odula pery. “Berte si, pokojne si ešte naberte, verím, že v mojom jedle nie sú žiadne drogy.”
Zasmiali sa, aj keď to mama ako žart nemyslela. 

“Pri niektorých látkach je to úplne bežné.” Odpovedal Vlado. “Napríklad si zoberte len takú marihuanu, alebo aj psilocybín, ktorý obsahujú lysohlávky, alebo teda po slovensky holohlavce, aj keď medzi ľuďmi, ktorí ich užívajú, hlavne mladí ľudia, ich poznajú pod názvom hríbiky, alebo aj lysohlávky. Keď im poviete holohlavec, väčšinou nevedia o čom hovoríte. Tak tieto látky majú rôzny vplyv na rôznych ľudí, sú to akoby skratky k prejavom. Ak ste pokojného ducha, vyrovnaný človek, potom môžete zažívať pekné tripy, ak ste…”

“Trip? Je to to čo si myslím?” Usmial sa otec.

“Ak tým myslíte rauš, alebo čas pôsobenia, potom áno.” Prikývol Vlado. “Takže ak ste teda pokojný zažívate príjemný trip, ak ste ale rozhádzaný, frustrovaný, nasraný, nepokojný, či nervózny, môže vás to ponoriť do hlbokých depresií. Takže fenomén rôzneho vplyvu drogy na psychiku poznáme a nie je to nič nezvyčajné. Preto je to možné.”

“Aha.” Prikývol otec, no v téme sa už neodvážil pri pohľade na manželku, pokračovať. 

Vlado si však pri témach, ktoré ho zaujímali nevšímal varovných signálov.

“Preto si myslím, že ak sú aj všetci ľudia v osade intoxikovaní tým istým toxínom, zatiaľ z neznámeho zdroja, nemusí sa to prejaviť na každom. Pozrite, aj policajný tím, ktorí tam je, vrátane Lucie…” Kopla ho do členka, no neskoro.

“Čože?!” Skríkla mama. “Lucia je tiež zdrogovaná?!”

“Už nie.” Odvetil Vlado zrazu naplno chápajúc, čo z neho vyletelo.

“Akože už nie? Ale bola, či nie?”

Na priame otázky už nemalo zmysel neodpovedať a Vlado bol presvedčený, že ďalšími faktami už môže túto vystrašenú ženu iba upokojiť.

“Bola, no posledné odbery vo vzorkách už prítomnosť toxínu nepotvrdili. Hneď som im totiž odporúčal, aby nejedli ani nepili nič z osady, teda hneď, ako som im toxín v tele objavil.”

“Prečo ste ich ale vôbec testovali?”

“Našli sme ho v telách všetkých obetí a páchateľov, tak som predpokladal, že je to prostredím.”

“Takže Lucia už nič nemá?”

“Nie.”

“Ale keď neviete, čo je to za látku, môže sa stať, že to bude mať nejaké skryté trvalé účinky?”

“Myslíte nejaké poškodenia, ktoré sa môžu prejaviť neskôr?”

“Áno, presne to myslím.” Striedavo sa očami metajúcimi blesky dívala na Vlada a Luciu.

“To sa nedá vylúčiť.” Odvetil a Lucia sa nańho škaredo pozrela výrazom ´To nevieš aspoň troška zaklamať?´

“A viete aspoň čo to je?”

“Jeho chemický reťazec máme, to áno, ale nevieme určiť jeho zdroj. Je to toxín rastlinného pôvodu, no nedokážeme zatiaľ určiť, odkiaľ je. Jediné čo vieme je, že to nie je syntetická látka. Teda buď niekto objavil nejakú látku v prírode, o ktorej sme doteraz nevedeli, alebo je to známa látka, no v reakcii s telom jedinca s inou látkou reaguje a vytvára tento nový reťazec. Nevieme. Jana, to je Luciina kolegyňa…”

“Vedia kto to je, spomínam ju.” Prerušila ho Lucia so zámerom povedať mu zakódovaným jazykom, aby už preboha mlčal.

“Takže ona ako jediná s tímu mala drobné zdravotné problémy.” Nepochopil a pokračoval.

“Čo znamenajú tie vaše drobné zdravotné problémy?” Spýtala sa matka.

“Bolo jej zle, motala sa jej hlava, bola malátna, akoby stratila silu. Tak Jana ako jediná mala príznaky, a ako jediná fajčí. Lenže to tak nebolo pri ostatných ľuďoch, teda niektorí boli fajčiari, ale niektorí zas nie, preto sa nezdá, že by bol nikotín, či nejaká iná zo 600 zlúčenín v horiacej cigarete zodpovedná práve za takúto reakciu.”

“Takže neviete nič.” Ťapla dlaňami po stole matka.

“Vieme to, že u niektorých ľudí zvyšuje agresivitu, ale aj to len dedukujeme. Len je zvláštne, že sa v osade dejú vraždy tak na husto, kým v iných rokoch tam nedošlo k žiadnemu trestnému činu.”

“Ale veď vy neviete, či sa ten toxín v ich telách nenachádzal aj v minulosti.”

“Nie, to nevieme, aj to je možné. Navyše je veľmi nestabilný, Teda je zarážajúce, ako rýchlo mizne. V podstate už za dva dni klesol na nulu. Čo teda nie je obvyklé u väčšiny narkotík. Vlastne sa dá povedať, že keby som nevedel, že Lucia bola intoxikovaná, tak by som po dvoch dňoch neuveril, že tak bolo. Žiadne stopy. Ešte aj tú marihuanu, teda THC sa dá zistiť až do ôsmich dní a to vám stačí vyfajčiť jednu cigaretu, teda joint. Toto je hrozne rýchle.”

“Ešte ho aj obdivujete?”

“Z pohľadu chemika? Áno, je to zaujímavý reťazec.”

“Ale ako zistíte, ako rýchlo sa stráca, keď neviete kedy bola koncentrácia najvyššia.”

“Pomerom úbytku. Namerali sme ho v prvý deň, potom v druhý a nakoniec v treťom už bola nula, a z pomeru sme zistili ako rýchlo sa vstrebáva, navyše predpokladáme, že v deň prvého odberu bol najvyšší, lebo žili a jedli v osade.”

“Dobre, ale čo keď Lucia niečo, kde je tá látka, zjedla v pondelok a potom až do soboty nič a vtedy ste ju testovali. Veď predsa to nemusí byť v každej potravine.”

“To nie. Ale aj tak sa to vstrebáva rýchlejšie ako THC.”

“Ako to viete?”

“Porovnali sme začiatočné koncentrácie. Ak by bolo množstvo THC rovnaké ako tejto látky v jeden deň, THC by sme zistili ešte po 12 dňoch. Táto látka bola na štvrtý deň už bez odozvy.”

“Mama, teba to zaujíma? Tak môžeme hovoriť o práci?” Spýtala sa Lucia.

Mama sa strhla a odpovedal rezolútne “nie!”

A tak sa bavili o rôznych všelijakých veciach, dokonca v jeden moment hrozilo, že mama donesie Luciin album, našťastie táto hrozba pominula, keď to otec odmietol, že na to bude ešte dostatok času. Už iba sedeli pri vínku, kúpeného v Tescu, lebo to Vladove talianske už vypili. Bolo okolo pol jedenástej, keď Lucii zazvonil mobil.

“Máme zápisník.” Znel Ivanov hlas z telefónu.

“Takto to bude stále?” Vyčítavo povedala mama a otec sa tiež netváril nadšene, keď sa obaja zdvihli s poznámkou: “Už musíme ísť.”

“Máš dcéru policajtku, mama.” Odvetila Lucia a dala jej cmukavú pusu na obe líca.

“Je tu všetko.” Rozplýval sa Ivan, sediac za stolom v kancelárii oddelenia vrážd vo vysokej jedenásť poschodovej budove policajného zboru v Meste. Okrem Jany, ktorá v Bardejove vybavovala mamin pohreb tam sedeli všetci a keby Jana vedela, čo majú, určite by sa z Bardejova dotrepala aj na elektrickej kolobežke. 

“Všetko. Mená, telefónne čísla, preferovanú činnosť, kalendár, kedy, kto a čo robili. Úplne dopodrobna. Pri každej návšteve. Koľko platil… Koľko platil?! Ľudia, to je biznis, ja asi tiež budem bičovať úchylákov.”

“Nie sú úchyláci.” Zaprotestoval Miloš, riskujúc, že sa mu budú posmievať, že či aj on sa chodí k niekomu plaziť po kolenách a olizovať špičky topánok. Lenže nikomu to nenapadlo.

“Dobre, veď viem. Už sme sa o tom bavili.” Ivan zacúval, ale stále nedokázal odtrhnúť oči od počítača. “Myslíte, že o tomto tu klienti vedeli?”

“Ktovie, ale asi nie, nikomu by sa nepáčilo, keby sa to dostalo von.”

“Ale veď museli vedieť, že bez telefónnych čísel sa im nedovolá.”

“Ale mať telefónne číslo v mobile pod nejakým heslom, je úplne niečo iné, ako toto tu. Má tam všetko.” Miro hľadel Ivanovi cez plece, v ruke držal šálku s kávou a Ivan mu iba rozladený pripomenul, aby mu nezabudol vyliať čaj na klávesnicu.

“Ale veď, no. Dávam pozor, nie som blbec.”

“Už si mi to raz spravil.”

“To bolo niečo iné. Pozri, má tam aj mená ich partnerov a na čo sa sťažujú.”

“Hej.” Prikývol Ivan.

Miro mu teda stál za chrbtom, Miloš s Luciou sedeli za stolom prisunutým k pracovnému stolu Ivana, tak, že spolu s ním tvorili písmeno T. 

“Aha, vraj ho žena doma nepočúva… A tu, aha, vraj ju nechce pri sexe mlátiť po tvári, ja umrem. Alebo aha, pozri Miro, vraj sa hanbí mu povedať, aby sa na ňu vykadil. Ty kokos, myslíš, že Prísna tu aj na niekoho srala?”

“No, vyzerá to tak.” Zamyslene kýval hlavou Miro, až trochu čaju vyšplechlo na Ivanove plece.

“Hovoril som ti do riti, au, keby si to aspoň už nemal horúce.”
“Neboj, fľak ti nezostane, je to len čaj, bylinkový.”

“Aj tie farbia, kurnik, choď odo mňa, alebo polož tú šálku na stôl. Aj tak mi tu dychčíš do ucha, choď si sadnúť! Dáme to vytlačiť a môžete si to pozerať aj doma, pri onanovaní.” Ivan mrzuto tlačil Mira preč z jeho osobného priestoru.

“Ktovie, čo všetko sa dozvieme…. Doparoma, primátor, hehehe.” Musel sa zasmiať, aj keď na tom smiešne nič nebolo.

“Čo primátor?” Zvedavo sa naklonil nad stôl MIloš.

“To je štátne tajomstvo. Hehehe, ale keď si ho tak predstavím, hehehe.” Nemohol sa Ivan zdržať smiechu a stále, aj keď to skúšal, ho triaslo. 

“Tak čo primátor?” Aj Lucia by sa rada dozvedela, aké má primátor chúťky.

“Potierala sa praženicou, a on ju z nej jedol… dot riti, chachacha, do riti, a najradšej to mal z riti… chachacha… skúste si to predstaviť a aha, robil to nahý, ale kravatu musel mať, hihihi, doriti, chichichi…” Ivan sa zaklonil, držiac sa stola a už úplne svojmu nutkaniu podľahol a rozosmial sa na celé kolo. Nikomu z prítomných to smiešne nebolo, skôr to pokladali za nepríjemné, že pozerajú do súkromia iným, no nedokázali sa zdržať ani oni a smiali sa, no skôr na úprimnom prejave Ivana, ako na samotnej predstave primátora, nahého, s kravatou uviazanou okolo krku, ako kľačí, ako pes nad zadkom Prísnej a vyjedá praženicu z jej konečníka. 

Zahanbenie, ktoré Ivan vzápätí pocítil mu vohnalo červeň do tváre a zrazu nevedel, čo s rukami.

“Ach, bože.” Utieral si slzy, ktoré mu po smiechu vyhŕkli z očí. “Prepáčte, to bolo naozaj... Ale nedokázal som sa zdržať, no povedzte, ako sa dokážem ovládať, ak ma zas pozve k sebe, aby mi vyjadril uznanie za to, ako sme zvládli tie vraždy? Predstavte si to. Podáva mi ruku, je vážny, uznanlivo prikyvuje a ja pred sebou vidím ten jeho rypák zapichnutý do zadku Prísnej. No, povedzte.” Znova mu trhalo kútikmi úst, ale teraz to už ustál.

“Nič jednoduché.” Pritakal Miro.

“Toto je ale fakt, kurva nepríjemné.” Vydýchla Lucia a rozrehotala sa na celé kolo. Pridali sa k nej aj ostatní, a ak by niekto vošiel, videl by iba štyroch ľudí, ktorým od smiechu padajú z očí slzy ako hrachy, prehýbajú sa v páse a jeden z nich hľadí do počítača.

“Je tu fakt všetko a ide z toho zápisníka strach. Toto ak vyjde von…” Zamyslel sa Miro.

“Prečo by to malo vyjsť von, máme to iba my.”

“A päť kryptografov, či koľko ich tam sedí.”

“Tí majú doložku, ale keby ju aj nemali, myslíš, že ich to zaujíma? Proste preložia a pošlú, pochybujem, že majú chuť to niekde šíriť, tým stačí vedomie, že sú úžasní a že prelomili kód.” Povedal Ivan zamyslene. “Ale keby sa to dostalo von. Sú tam traja poslanci, primátor, dvaja sudcovia, jedna sudkyňa, a aj oblastný riaditeľ dopravného podniku. A riaditeľ divadla. Sú tu aj nejakí známi podnikatelia a aj policajti. Do šľaka. To je mega prúser.”

“Prísna je mŕtva a kým sme včera nemali ani jedného podozrivého, dnes ich je snáď 50.”

“Mám tu výpis z bankového účtu Prísnej, dnes to prišlo.” Zahlásil Miloš hľadiac do svojho počítača. Už sedeli v priestrannej svetlej kancelárii tímu. 

“Hovor.”

“Vyzerá to tak, že brala len kešovicu, pretože je tu iba jeden príjem, každý mesiac, čo vyzerá na plat z obecného úradu.”

“Koľko mala?”

“No, som prekvapený… 830€, som čakal, že bude zarábať viac.”

“Nejaké výdaje?”

“Hm, pravidelné sú iba energie a sporenia…” Hlásil Miloš.

“Takže aj nájomné Vydarenej platila v hotovosti.”

“Ak nejaké nájomné chcela.”

“To vieš, že chcela.” Zapojila sa aj Lucia. “Veď musela aspoň tušiť, koľko to vynáša.

“Pošta?”

“Ešte nemáme odpoveď.”

To napadlo Mira, že by mohli preveriť aj to, či Prísna neposiela keš cez šeky, ešte predtým, ako sa dozvedeli, že účet na tieto platby nepoužívala, vraj, aby nestrácali čas.

“To je zaujímavé.” Zamyslela sa Lucia.

“Čo?” 

“To nedáva zmysel. Prečo by to neposielala cez bankový účet, ale poštou, keď musela vedieť, že sa dá dohľadať aj pošta.”

“Buď si to neuvedomila, alebo posielala šeky pod iným menom.” Odvetil Ivan.

“To sa dá?”

“Samozrejme, na pošte môžeš ako odosielateľa napísať koho chceš, aj princa Charlesa.”

“Ľudia, viete si predstaviť ten poprask, keď sa začneme pýtať?” Lucia hľadela na ostatných, ktorým sa zrazu začal meniť výraz tváre.

“Toto nám Jana nikdy neodpustí, že sme to začali bez nej.” Úplne mimo otázky vyhŕkol Miro.

“Prečíta si, keď príde, ale to, čo povedala Lucia ma ozaj zneisťuje. To bude fakt kolosálny prúser.” Ivan sa škrabal na brade.

“Mali by sme to povedať šéfovi.”

“To je jasné.” Odpovedal Ivan na Milošovu poznámku. “Idem za ním hneď.”

Ivan vstal od stola, šiel do svojej kancelárie, zobral počítač a odišiel.

“Hah, práve mi cinkol mail o držiteľoch nehnuteľností v Meste a v okolí.” Povedal Miloš stále hľadiaci do počítača.

“Počkáme na Ivana.” 

“Zatiaľ si to zoradím a zoskupím.”

“OK.”

“Myslíte, že Prísna niekoho vydierala?” Spýtal sa Miro, vstal zo stoličky a podišiel k oknu, kde sa oprel o parapet.

“Pochybujem.” Záporne zakývala Lucia hlavou. “Prečo by to robila? Nemalo by to nijaký zmysel. Zrejme dobre zarábala, a diskrétnosť je v tomto type podnikania ako zlaté teľa. Raz ju poruš a môžeš to zabaliť. Nie, myslím, že to je málo pravdepodobné.”

“Prečo?” Namietol Miro. “Mala toľko materiálu na všetkých, že si mohla zarobiť stokrát toľko bez toho, aby ich musela mlátiť, či variť praženicu a otŕčať zadok.” 

“Stále si myslím, že nie. Vydieranie je už trestný čin, toto čo tu robila, nie. Navyše boli to vcelku vysoko postavení ľudia, ktorí by jej vedeli narobiť problémy ešte skôr, ako by dostala prvú platbu. Nie, to nedáva zmysel.”

“Možno sa niečo stalo, možno niečo, čo jej zabránilo ďalej v tomto podnikať, a chcela si ešte niečo zarobiť, kým to nezahodí úplne.”

“Robila niečo, kde jej hrozila smrť každú sekundu.” Zamyslene povedala Lucia. “To musel byť nápor na psychiku, ako blázon.”

“Veď nevedeli, že si zapisuje, a aj keby to boli vedeli, aký dôkazný zmysel má takýto notes? Žiadny. Písala si to sama, a polovica zo zápiskov mohla byť jej fantázia. Toto by ani len noviny nevydali. Vieš koľko súdnych sporov by mali na krku? Keby mala nejaké kazety, alebo teda filmový záznam, nuž to by bola trefa, ale nenašli sme nič, iba ten zápisník. HDD v kamere bol úplne čistý… Ozaj, na čo myslíte, že tam tú kameru mali?”

“Myslím, že to, čo robili sledovali aj na telke, ako zrkadlá, chápete, možno ich vzrušovalo, že sami seba videli, ale záznam nerobili, iba ak…” Lucia sa zamyslela.

“Iba ak čo?”

“Iba ak si to nahrávala a sťahovala do počítača a potom disk vymazala.”

“Neverím, že by sa nechali nahrávať bez toho, aby sa potom nepresvedčili, že disk vymazala. Nikto z nich nie je taký sprostý.”

“Ja si osobne myslím, že tú kameru vôbec nepoužívali pri hrátkach, skôr ju používala, ako reklamu. Natočila sa, keď bola sama a umiestňovala si reklamu možno na Darkwebe alebo na youtube v súkromnej sekcii.”

“Alebo…” Pridal sa Miro. “Alebo sa síce točili, ale v maskách.”

“Alebo.” Pripustila Lucia. “No kým nenájdeme záznamy, netušíme nič.”

“Iba to, že máme skoro 50 podozrivých.”

Medzi dverami stál Ivan a zachmúrene sa pozeral na kolegov. Sťažka vzdychol, spustil ruky, brada mu klesla, plecia ovisli.

“Lolu máme nechať tak, už naisto si to preberá protidrogové.” Povedal, keď už nevydržal napätie tvárí hľadiace naňho. “A z tohto tu,” poklepal si po počítači. “Bol vyjavený, ako my.”

“OK, Lola, to sa dalo čakať, keď idú po Tekle. Dobre…” Zamrmlal Miro. “Ale čo teda s Prísnou?”

“Máme pokračovať, ale veľmi diskrétne.”

“Môžeme vypočúvať ľudí v zápisníku?”

“Áno.” Pritakal Ivan. “Ale veľmi diskrétne.”

“Čo to znamená?” Opýtal sa Miloš.

“Že môžeme začať najprv s podnikateľmi a potom podať správu a šéf rozhodne, či sa pustíme aj do ostatných, alebo to vyhodnotíme ako rozprávky pani Prísnej.”

“Ozaj, máš tie výpisy majiteľov nehnuteľností?” Otočil sa Ivan na Miloša.

“Hej, už to mám v surovej forme, nechaj ma to dať dohromady a potom si to preberieme.”

“OK,” prikývol Ivan. “Na dnes bolo toho už viac, ako zvládame. Navrhujem teraz, aby ste šli každý domov, oddýchnite si a zajtra o siedmej tu, Preberieme si kto zas s kým pôjde tak, ako sme to robili v osade. Takže oddýchnite si od zajtra ideme na to.”

Nakoniec si uvedomili, že ten zápisník im bol čert dlžen. Vzhľadom k tomu, že to boli súkromné zápisky jednej osoby, nemali ako dôkazný materiál žiadnu hodnotu, no zároveň im mohol slúžiť ako vodítko. 47 záznamov o menách, telefónnych číslach, preferovaných činnostiach, kde z niektorých sa im obracal žalúdok, termínoch stretnutí, bolo síce obrovským zdrojom podozrivých, no so žiadnym dôkazom. Prevetrali ten byt horom dolom, no už nič viac nenašli. Poklepkávali po stenách, po podlahe, prevrátili malú komoru odvrchu dolu, no bez výsledku. 

Zo štyridsiatich siedmich záznamov bolo 28 osôb mimo štátneho sektora. Vôbec ich nezaujímalo, či niektorí z tejto skupiny, nemali nejaká väzby na štátny sektor, pretože to nebolo relevantné, vynechať mali zatiaľ iba verejných činiteľov. 

Lucia plánovala stráviť voľný čas s Vladom, no ten bol tak zavalený prácou pre Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, že ju musel, aj keď nerád, aspoň to tvrdil, odmietnuť.

“Ver mi, nič by som nerobil radšej, ako byť s tebou, ale fakt to nejde.”

“Veď dobre.” Odpovedala s nadutými lícami. A tak sa rozhodla, že priloží ruku k dielu malej záhradky, kde sa mama rozhodla pripraviť pôdu pre svoj zámer mať do zeleninovej polievky vlastnú mrkvu, petržlen, paštrnák, cibuľu, cesnak a ešte nejaké zeleniny. Pozemok za domom mal asi osem árov a mimo ovocných stromov a trávnika sa mama rozhodla, že dva áre si nechá pre úžitkovú záhradu. Keďže plody neskladovala, tá rozloha jej úplne stačila k tomu, aby mala počas sezóny vlastnú zeleninku.

Lucia s mamou prehrabávali políčko hrablami, zarovnávali, aby všetko krásne ladilo. Okrem toho ešte ostatnú záhradu čistili až mama namosúrene povedala, že už pomoc nepotrebuje, lebo ona to mala rozvrhnuté na celý týždeň a Lucia nevie poriadne robiť, tak poriadne s oddychom, že to celé spravia za jeden podvečer. 

“Tam si sadni, zober si pohárik vína a odpočívaj.” Povedala mama a ukazovala na lavičku pod bazovým kríkom. 

To Luciu nebavilo, tak si naliala víno, vypila ho za pár minút, ospravedlňujúco mame niečo zamrmlala a šla sa prezliecť, že sa pôjde poprechádzať po Meste.

Bola už tma, keď vyšla z rodičovského domu.

Do Mesta mohla ísť buď autobusom päť zastávok, alebo sa mohla prejsť po chodníku, vedľa ktorého rástli také tie vŕby, ktoré majú hrozne veľa konárov a každú zimu ich mestské služby spiľujú až do kmeňa, a tým vytvoria takú srandovnú malú hlavu na dlhom krku. Potom zas v lete sa rozbujnejú konármi a listami, aby ich zas v zime spílili. Lucia tie stromy obdivovala. Kde berú tú ohromnú silu, ale hlavne nádej, že ich nik nezreže a to každú jar. 

Nakoniec si vybrala pešiu prechádzku a tešila sa, ako sa sem tam pozhovára so susedmi, ktorí si ju ešte pamätali ako sopľu, peháňajúcu sa na trojkolke po tomto chodníku. 

Ulica, kde bývali rodičia, bola jednou z mála, kde stále žili pôvodní obyvatelia, ktorí sa sem nasťahovali, keď sa táto radová zástavba tvorila. Je to už hádam tridsať rokov, ale Luciu mama neinformovala, že by niekto zo starých osadníkov zomrel. Bola to jedna z ulíc, taká drobná, malá komunita, kde sa ľudia poznali, pomáhali si, ale sa aj ohovárali. Kde bolo príjemné, že ak sa cez noc vybila baterka v aute, stačilo zazvoniť na vedľajší vchod a hneď ste mali štartovacie káble aj naštartované auto, ale zas nepríjemné, keď mama vedela, že sa Lucia s niekým bozkávala skôr, ako jej zmizla chuť chlapčenských slín z jazyka.

Stála na verande, ruky hrozivo založené v bok, v tvári výraz trolla a Lucia vedela, že je zle. 

“Ale veď mám už trinásť!” Kričala na mamu z diaľky, ešte ani nevedela, prečo tam mama stojí.

“Tak ona má trinásť. Počul si to ocko?”

Ocko to počul, ale bolo mu to srdečne jedno, len keď vošla, prehodil cez noviny naširoko roztiahnuté pred sebou.

“Voľajako neskoro začínaš s bozkávaním, dievča.” Čo pretočilo smer hnevu mamy na otca, za čo mu Lucia vždy prišla večer poďakovať veľkou pusou na zarastené líce, keď už ležal na posteli a čítal niektorú zo svojich kníh.

Pod tými stromami a blikajúcimi pouličnými svetlami šla z kroka na krok. Mesto sa jej páčilo. Bolo niečím zvláštne. Možno tým, že stačilo prejsť snáď tristo metrov z najrušnejšieho centra a razom ste boli na dedine, kde chovali ľudia vo veľkých dvoroch sliepky, kačice a tí odvážnejší aj prasatá. Povedľa týchto domov s dvormi tiekla lenivá mútna rieka nie širšia ako desať metrov. Ako decká sa na nej hrávali. Keď sa rekonštruovala nemocnica, povaľovali sa na stavbe aj polámané, no veľké kusy polystyrénu hrubého snáď desať centimetrov. Zobrali si ho odtiaľ a plavili sa na tej rieke z centra až po hydrocentrálu v takej dedinskej časti mesta. Voľakedy to boli samostatné obce, no to si už Lucia nepamätá, podľa nej to boli vždy mestské štvrte. Tam sa priplavili k brehu, vytiahli ten kus polystyrénu a vo veselej vrave sa vracali vedľa rieky do cetra vzdialeného asi 5 kilometrov. 

Nikdy nebola členkou nejakej partie z nemennými členmi. To sa ani nedalo. Deciek tam bolo hádam tridsať a žiadna tlupa nebola nejak oddelená od ostatných Raz šla s jednými, potom s druhými, ktorí zas inokedy šli s tretími. Najviac sa však zabavila keď  bol prítomný Ivan, jej rovesník a spolužiak z triedy. Triedny šašo, ktorý ich vždy vedel rozveseliť, aj keď nebol obľúbencom učiteľov práve preto, že vedel deti rozveseliť, čo sa na hodinách nepatrilo. V jeden deň sa tiež takto plavili na tom polystyréne a Ivanovi napadlo, že by mohli počítať použité prezervatívy, ktoré sa plavili po hladine. Na tej 5-kilometrovej trase ich napočítali 117, čo v nich vzbudilo dojem, že buď je pobrežie rieky v ich meste sexovací raj, alebo niekde vyššie je fabrika, ktorá ich vyrába a toto sú nepodarky. Nie je teda istý ich zdroj, no nie raz sa im stalo že ako sa tak plavili, videli na brehoch utešujúce sa dvojice, čo im potvrdzovalo tú prvú teóriu. Výhoda brehov bola, že chodníky vedúce povedľa rieky boli hojne obrastené všelijakými kríkmi, takže na hladinu sa ťažko dalo vidieť, čo využívali tie dvojice. To, čo sa na brehoch dialo sa na niektorých miestach dalo vidieť iba z rieky.

Decká na dvojice pokrikovali, smiali sa, výskali, čo ktorý milenecký pár si ich nevšímal, alebo im zakýval na pozdrav. Boli to veselé časy. Ivan zomrel na ťažký zápal pľúc, keď mal sedemnásť. Na jeho pohrebe sa, vtedy už pubertiaci, najprv rozplakali, no keď niekto nahlas spomenul nejaký príbeh, čo zažili s Ivanom, tak sa iba ťažko zdržiavali smiechu, kým na nich dospelí zazerali, akoby pozabíjali ondatry, ktorých bolo tiež pri rieke kopec. Lenže, boli presvedčení, že práve smiech bude najkrajšia rozlúčka s Ivanom.

Lucia sa pri chôdzi pousmiala a ani sa nečudovala, že chodník bol pustý. Rodičia deciek už boli starší manželia o tomto čase zrejme sediac pri televíziách, pozerajúc seriály, alebo zábavné relácie a ich deti, Luciiny rovesníci, boli väčšinou porozlietaní po svete. Teda nie po svete, ako po iných krajinách, ale proste po svete tak, mimo ulicu. Prechádzala sa v tichu, smerom k mestu a iba tie pouličné lampy svietili. Spomínala, aké iné to bolo zo zdroja výbojky. To niekedy sliepnali, niekedy prebikovali, každá mala inú farbu v závislosti na tom, aká stará bola výbojka. Teraz sú diódové a ich jas je sterilný, aje keď oveľa kvalitnejší. Cez cestu prebehla mačka a za ňou s divým štekaním pes, malý, ušmudlaný, hnedovlasý orech jedovato uháňal po svojich krátkych nožičkách bez šance, že tú mačku chytí, Tá to vedele a tak mu odbehla, potom sa na chvíľu obzrela a keď ju doháňal, zase pridala, až ju to prestalo baviť a vybehla na strom, psisko pod ňou divoko štekajúc krútil chvostom tak, že sa mu mykalo celé telo, až sa skoro zadusil. Z okna sa vystrčilo poltelo muža v bielom tielku, hodil po psovi bližšie neidetifikovateľný predmet a so zahrešnením ho vyháňal.

Lucia sa pousmiala, a odvrátila zrak, aby sa jej muž neprihovoril, pretože naisto vedela, že sa poznajú. Tá ulica bola proste taká.

Pešia cesta jej trvala niečo cez tridsať minút a už vchádzala do centra, kde sa v uliciach ozývala hudba niekoľkých barov, vytekajúce cez pootvorené okná a vonku sa zmiešavali do kakofónie zvukov, z ktorých sem tam prebleskla melódia. Uvažovala, že zapadne do nejakého baru, aj keď to nemala príliš rada, no hneď rozhodnutie zmenila a pobrala sa smerom k starému divadlu, z ktorého mesto spravilo galériu. V tej galérii mohol vystavovať kto chcel, ak bol termín voľný. Maľby, fotky, drobné sochárske diela, keramiku, čo komu napadlo. Tesne po maturite tam vystavovala aj jej spolužiačka zo strednej. Drobná slečna s nadváhou, jedným uchom väčším ako druhým a krivým úsmevom. Napriek tomu bola svojim spôsobom príťažlivá. Jej perokresby boli fascinujúce. Aj potom šla študovať niekde, kde sa mohla ešte rozvíjať, no Lucia nevedela kam a odvtedy, čo sa rozišli po maturitnom večierku, už nemala o nej správy. Niežeby ich nevedela získať, no nemala záujem. Všetko tak akosi upadlo, a staré priateľstvá sú niekde zamknuté v sejfe. Prešla k starému divadlu a zadívala sa na program výstav. Mená jej nič nehovorili, ale napriek tomu uvažovala, že sa na niečo pôjde pozrieť. 

Zrazu, akoby mimochodom a úplne bez zamýšľania sa začala zaoberať tým zápisníkom až tak, že prestala vnímať cestu, po ktorej šla. 

Zajtra im Ivan rozdelí mená ľudí, za ktorými sa pôjdu poypytovať. Zo zoznamu niektoré mená poznala, ale žiadneho nie osobne. V mysli si prehrávala rozhovory a hľadala najvhodnejšie otázky. Netušila, ako ich položiť, aby nebola necitlivá. Ak niekto nedokáže povedať partnerovi aby ju priviazal k posteli a sem tam jej dal zaucho, načo je taký vzťah? Kto to vlastne vedľa seba žije? Ak ju za to partner odsúdi, tak nech idú radšej od seba, čo to je za život ak neprijmete svojho partnera takého, aký je a žijete s ním naďalej? V duchu sa usmiala. Toto mala s Petrom minimálne rok a pol. Vadil jej a ona mu to nepovedala, a ďalej s ním žila. Nepotrebovala, aby ju prefliaskal, iba, aby sa troška vzdelával. Lenže jej  témy ho nezaujímali, tak prečo s ním žila? Ale, to už je jedno, už je od neho a teraz našla Vlada, ktorého ale ešte nestihla otestovať na všetkých frontoch. Jasné, nikdy nenájdete ideálneho partnera, a možno ani nie je dobré, aby ste mali úplne rovnaké záujmy a aby ste trávili všetok čas spolu. Človek musí mať aj nejaké iné záľuby dostať sa do iného prostredia a rozprávať sa o veciach, ktoré s partnerom rozoberať nemôže. Nemôže? Prečo nie? Práve to je znak partnerstva. Nejako jej neboli po vôli vety ako: “Musím ti niečo povedať, čo žene nemôžem.” Prečo, preboha? 

“Hentú by som tak rád pretiahol.” Kamaráti medzi sebou snívajú o blondínke sediacej za barovým pultom. Čo mu ale v živote chýba, že ju chce pretiahnuť? Dobrodružstvo. Mala predstavu, že ak na to raz pomyslí, príde za svojim partnerom a povie mu: “Počuj, dnes som sedela s kolegami z práce v bare a zrazu som dostala hroznú chuť pretiahnuť barmana. Čo myslíš, prečo mi takéto niečo napadlo?” Áno, takto si predstavovala vzťah, a potom by sedeli pri vínku a došli by na to, prečo dostala chuť na niekoho iného. Všetko musí mať svoj dôvod.

Prečo chodili chlapi, ale aj ženy za Prísnou, aby jej jedli praženicu z konečníka, prečo sa nechali plieskať po chrbte, prečo jej oblizovali lodičky? Možno sa hanbili priznať sa s touto potrebou partnerovi, ale potom načo je taký vzťah? 

“Ako ti môžem pomôcť drahý?”

“Eroticky sa obleč, obuj si tieto čierne lodičky na vysokom opätku a ja budem pri tebe kľačať a oblizovať ti ich.”

“Šibe ti?”

“Tak prečo sa ma pýtaš, ako mi môžeš pomôcť?”

Chce takého partnera, ktorý jej to povie a chce ho milovať tak, aby si nechala tie lodičky olizovať. To je partnerstvo. A ak by to nedokázala, jednoducho by sa rozišli. Ale ak by to nedokázala, čo by to bolo potom za lásku, a prečo by mala žiť s niekým, koho nemiluje bezvýhradne?

Zrazu si uvedomila, že výsluchy podozrivých budú rovnako nepríjemné pre ňu, ako aj pre nich. Ak sa nedokázali s intimitou zveriť partnerovi, ako sa budú cítiť, ak sa im v tom bude hrabať ona, úplne neznámy človek a ako sa bude cítiť ona, keď sa bude dívať do ich hanbou preplnených tvárí?

“Ten zápisník nám bol čert dlžen.” Pomyslela si. 

Je tak dôležité, aby niekto hral svoju úlohu ctihodného sudcu, či sudkyne aj doma? Kto iný, ako milujúci partner je ten, čo nás má vidieť úplne obnažených? Zrazu pocítila nevoľnosť. Tento svet je plný hráčov, neúprimných a nepravdivých hráčov. Aj ona je taká? Určite áno, ale práve teraz míňajúc starú kasáreň, z ktorej je dnes trhovisko si zaumienila, že to zmení Už nechce žiť v klamstve, už chce žiť v pravde, aj keď ju nevedela definovať. 

“Možno je pravda iba to, čo cítime a to ostatné sú iba príbehy, ktoré hráme.” Zafilozofovala si a zdalo sa jej to, ako hlboká myšlienka. Zase sa pousmiala.

Kráčala teraz vedľa obchodného centra, kde si v osvetlených výkladoch prezerala novú módu navlečenú na figuríny s tako postavou, aká sa nemôže páčiť žiadnemu chlapovi, ale zrejme sa im páči, keď ich práve takto tvarujú.

“Máme tu dobu chudých postáv.” Povedala si pre seba, no myšlienky sa jej stále vracali k zajtrajšku a mala dokonca trému. Ako sa ich to bude vypytovať? Cítila by sa príjemnejšie pri mužoch, alebo pri ženách? Už zajtra to zistí.

Nakoniec sa otočila a pobrala sa domov. Mesto, ani bary ju neoslovili.

“Chcela by som sa na niečo spýtať, niečo veľmi delikátne.” Začala rozhovor s majiteľom cestovnej kancelárie ruského pôvodu, ktorý sa prisťahoval na Slovensko snáď pred 30-timi rokmi, oženil sa tu, a mal príjemnú manželku, ktorá s ním teraz sedela na sedačke a dve plavovlasé decká, zrejme dvojičky asi vo veku 5 rokov, ktoré sa hrali na koberci s veľkými kockami Duplo.

Lucia sa snažila pohľadom naznačiť, že ide naozaj o veľmi diskrétnu vec, a keďže si platil ženu, ktoré ho mala škrtiť, asi by nebolo vhodné, keby to preberal pred manželkou.

Michajlov sa však nedovtípil, iba sa usmieval a vyzval ju gestom, aby pokračovala. Lucia už nemohla inak.

“Chcem sa vás spýtať na pani Prísnu.”

Majiteľ cestovnej kancelárie zrazu stratil všetku krv z tváre, oči sa mu zahmlili, a posediačky sa zakýval, akoby šiel odpadnúť. Jeho manželka sediaca vedľa neho sa na Luciu usmievala a už asi tretíkrát ju ponúkla, aby si odpila z tradičného čierneho ruského čaju a zajedla si čajového pečiva. Keď to ukladala na stôl, akoby mimochodom povedala, že ich musí stále mať, lebo manželovi veľmi chutia a ten čaj je pripravený v samovare, ktorý si môj drahý muž, a chytila ho okolo pása, priniesol priamo z Ruska. 

Do tváre sa mu nepozrela, stále skúmavo, s úsmevom na tvári hľadela na Luciu, a tak si nevšimla, ako Michajlov mŕtvolne pobledol.

Keď jej otvorila vchodové dvere a Lucia sa predstavila, znepokojilo ju to, že čo asi môže polícia chcieť od jej muža a ešte dievča z oddelenia vrážd. Lucia rozptýlila jej obavy, a tak ju ponúkla sadnúť si a priniesla pochutiny.

“Na pani Prísnu?” Spýtal sa ešte stále bledý, tichým a hlbokým hlasom v ktorom stále znel ruský prízvuk. “Nepoznám žiadnu pani Prísnu.”

Po včerajšku si Lucia uvedomila, že s takýmito ľuďmi by mala skôr súcitiť, ako sa snažiť rozbiť ich manželstvo a tak, aby nevzbudila podozrenie u jeho manželky iba doložila.

“Vôbec ste o nej nepočuli?”

“Nie, nikdy.”

“To je zaujímavé, mali sme za to, že ste ju poznali.” Povedala Lucia a cítila trápnosť situácie.

“Nie. Neviem o koho ide.” Pochopil, že Lucia hrá hru a tak na ňu s úľavou pristúpil.

“O čo ide?”Spýtala sa jeho žena z čírej zvedavosti, ani jej nenapadlo, že by mal byť jej muž v niečom zapletený.

“Našli sme telo pani Prísnej,” Lucia si uvedomovala, že úplne klamať ju nemôže. “A v kabáte mala vizitku vášho manžela.”

“Firemnú?” Spýtala sa s úsmevom a Lucia prikývla.

“Ale veď je majiteľ cestovnej kancelárie, tak to nie je nič zvláštne.”

“Asi nie.” Odvetila Lucia a bez toho, aby sa čaju, či koláčikov vôbec dotkla sa zdvihla na odchod. “Hnedé vlasy, hnedé oči, výška asi 170 cm. Nič?” Spýtala sa už stojac pri kresle.

“Nie.” Zakýval záporne hlavou.

“Dobre, tak mi teda prepáčte, že som vás vyrušila. Viete, nemáme sa čoho chytiť, tak ideme po každej stope, aj keď tá vizitka bola iba iskierka. Nuž, oheň nezažala. Mrzí ma, ž som vás otravovala.”

“To nič.” Povedali obaja skoro naraz a postavili sa tiež.

“Keby ste si na niečo spomenuli, dajte mi vedieť.” Lúčila sa s nimi a pri vchodových dverách podávala Michajlovovi svoju vizitku.

Čakala v aute. Ani nie o dve minúty, vybehol Michajlov z dverí a rozhliadal sa po tichej ulici. Zbadal auto, kývol jej hlavou, aby ho nasledovala a zašiel za roh. Počkala, kým zmizne a potom sa pohla sa ním.

“Chcel by som sa vám veľmi poďakovať.” Jeho prízvuk bol naozaj rozkošný, no na sedadle auta sedel strnulo a v strachu.

“To je v poriadku.” Odvetila.

“Ako ste na mňa prišli?”

“Ako často ste za pani Prísnou chodili?” Lucia to vedela, no chcela si overiť dôveryhodnosť Michajlova.

“Každú stredu.”

´Sedí.´Pomyslela si a nahlas povedala. 

“Ako dlho?”

“Tak dve hodinky.”

“Nie, myslela som, ako dlho ste za ňou chodili?”

“Neviem presne, asi pol roka. Ako ste na mňa prišli?” Zopakoval otázku, no Lucia ju znova nechala bez odpovede.

“Nezmenila sa v poslednom čase?”
“Ako to myslíte?”

“No, či nebola nejaká nervóznejšia, alebo či nebolo na nej vidieť, že má nejaké starosti.”

“Nie. Iba, keď bolo po všetkom a sedeli sme, hovorila niečo o tom, že v dedine, kde pracuje majú nejako veľa vrážd.”

“Sedeli ste?” Spýtala sa zvedavo.

“Hej,” prikývol. “Hovorila mi, že má so mnou tak trocha iný vzťah, viete, rozprávali sme sa často o Rusku bola zvedavá. A tak sme vždy, keď nemala ďalšieho klienta sedeli asi pol hodinku pri káve.”

“Aha.”

“Ako ju zabili?” 

“Poznali ste sa s jej klientami?”
“Nie, vôbec.”

“Žiadneho ste nestretli?”

“Nie, dávala si pozor na kalendár a na časové rezervy Raz som prišiel asi o polhoďku skôr a veľmi ju to rozrušilo. Vyhnala ma od dvier a povedala, že to bolo posledný krát a že ak nebudem rešpektovať presný čas schôdzok, že mi ich zruší, tak som to už viac nespravil.”

“Mali ste s ňou nejaký koflikt?”

Hanblivo sa usmal.

“Konflikty boli súčasťou hry.”

Hra, tak to nazval.

“Mhm.” Prikývla.

“Povedali ste, že ste našli jej mŕtve telo. Niekto ju zabil?”

“Podľa všetkého.”

“Myslíte, že to mohol byť jeden z klientov?”

Iba nemo prikývla.

“Prečo by to robili?”

“Neviem, ale ani vy, pretože ste mi povedali, že ste nikoho nepoznali.”

“Nie, ani ja neviem, vôbec netuším. Ale…” Stíchol.

“Čo ale?”

“Viete, možno sa mýlim…Stalo sa to iba jediný krát, tak sa možno naozaj mýlim.”

“Čo?”

“Mal som pocit, že… Teda, raz som vychádzal. Zdržal som sa dlhšie ako inokedy, hovorili sme o živote mojej babky počas Stalinových čias, ona sa pozrela na hodiny, zjojkla a rýchlo ma lifrovala preč. Viete, tak náhlivo. Tak som sa jej spýtal, či má ďalšieho klienta, a ona iba, že nie, ale veľmi jej záležalo, aby som čo najskôr vypadol. Zaplesla za mnou dvere a ja som čakal na výťah, ktorý šiel zdola. Zastal na mojom poschodí a vyšiel z neho taký vykuk.Viete, taký zvláštny chlap. Bol hrozne chudý, mal takú tú riedku bradu, fuj, neznášam to, viete čo trčí chlp za chlpom. Neupravenú, blonďavú a oči mal také neprítomné, akoby hľadeli cezo mňa. Prešiel okolo, nevenoval mi ani pohľad a ja som prepadol zvedavosti. Tak som namiesto do výťahu urobil úkrok a schoval som sa na druhom schode za šachtou. Zazvonil u nej. Otvorila najprv vchodové dvere a potom aj tie s drôtovým sklom a on povedal, že má pre nu matroš, na čo ho ona stiahla dnu a iba som počul, ako mu vyčítavo hovorí, že nie vonku, že nech ide dovnútra.”
“Myslíte matroš, ako drogy?” Spýtala sa.

“Čo ja viem, iba som ticho zmizol dolu schodmi, ani som radšej nepoužil výťah. Ale z toho, ako vyzeral, aj ako nedbalo mu viselo zafúľané oblečenie, myslím, že asi áno.”

“U nej ste si nikdy nevšimli znaky aplikácie drog?”

“Nie, nikdy. Byt mala vždy čistý a upravený. Sociálne miestnosti tiež. Ale viete, to mohla mať kdekoľvek, nikdy som tam nelašoval, stačilo, aby to mala v skrinke pod umývadlom, alebo hoci aj za zrkadlom. Neviem.”

“Vy beriete drogy?”

“Nie, preboha nie.” Z jeho reakcie mu uverila.

“A Prísna? Nemali ste pocit, že je niekedy omámená?”

“Nikdy.”

“Pichance na rukách, v podkolení?”

“Nie. To by som si všimol.”

“Pri vašich hrách bola nahá?”

“Nie úplne, mala podprsenku a nohavičky, ale ruky aj nohy mala holé. A to by som si všimol.”

“Možno brala pilulky.”

“Možno, to neviem, ale fakt som ju nikdy nevidel pod vplyvom nejakej omamnej látky. Aj to by som si všimol.”

Lucia sa ho chcela spýtať, čo na tom škrtení vidí, ale bolo to nemiestne a s prípadom to nemalo nič spoločné. Bola však hrozne zvedavá a tak tú otázku predsa len položila.

Ustrnul, celý sa skrútil od hanby a mlčal.

“Prepáčte, do toho ma nič nie je, iba… Máte krásnu manželku a deti.”

Vytlačil zo seba iba poďakovanie a stále hľadel na svoje topánky.

“Tak ďakujem. Môžete ísť.” Povedala Lucia, načo Michajlov otvoril dvere a ešte raz poďakoval za diskrétnosť.

“To je v poriadku.” Odpovedala a dívala sa za ním, ako sa stratil za rohom.

“Mám teóriu.” Zahlásila, keď sedeli na porade okolo piatej večer všetci v ich kancelárii. Ivan sa ich vypytoval, no nič použiteľné nenašiel. Zatiaľ vypočuli 14 chlapov a žien. Deviati sa pustili hneď rozprávať, no ostatní odmietli bez toho, aby im povedali, odkiaľ sa od nich dozvedeli. Dvaja sa rozhovorili, keď im spomenuli zápisník. Hrozne ich to rozčúlilo, ale aspoň vypovedali. No a traja označili záznamy za podvrh a zapreli, že by kedy kde boli, že by poznali Prísnu a že by k nej chodili. Ivan si iba povzdychol, že je prekvapený, koľko sa ich rozhovorilo, že čakal, že budú aj ostatné reagovať tak, ako tí traja. To, že sa s nimi  po priznaní rozprávali, pokladal za úspech. 

“Akú teóriu?” Spýtal sa Miloš so záujmom.

“No, stojí na vode…”

“Hovor, všetko je teraz možné.” Posmelil ju Ivan.

“No, mám takú teóriu. Ten Michajlov mi povedal, že bol svedkom toho, ako k nej niekto prišiel, aj ho popísal, a oznámil Prísnej, že má pre ňu matroš, ale nevedel o aký druh matroša šlo.”

“Že by brala drogy? Ani by som sa nedivil, pri takej práci.”

“To práve nie. Nevšimol si žiadne vpichy…”

“Mohli to byť pilule.”

“Miro, veď sme ju poznali aj my. Mal si pocit, že je zhulená?”

“Nikdy.”

“No, vidíš.”

“Neviem si predstaviť, čo iné by bolo matroš.” Usmial sa Ivan cez svoju bradu. “Hovoríš, že ho vedel popísať?”

Lucia prikývla.

“Zavolaj ho sem, ukážeme mu pár fotiek známych dílerov.”

Znova prikývla.

“Miloš, čo ten zoznam majiteľov nehnuteľností?” Otočil sa Ivan na Miloša.

“Pokračujeme v tom? Veď ti Máčiková vybavila u šéfa stiahnutie.”

“Serem na to. Budeme si dávať pozor, ale ak niečo môžeme ticho zistiť, tak zistíme.”

“Z toho môže byť pekelný prúser.”

“O to sa ty nestaraj, tak čo, ako ten zoznam?”

“Stiahol som ho, prekonvertoval a filtrom som ho zoradil a nič.”

“Akože nič?”

“No, nič. V zozname je plno pracháčov, plno známych osobností a plno firiem. Ani jeden subjekt nemá majetky nejako výrazne iné, ako ostatní. Teda s výnimkou developerských firiem a Kutálka, o ktorom vieme, že sa tým zaoberá.” 

“Tak čo to Aladin splietal? Že by to bol Kutálek?”

“Hovadina, ten chlap si musí dávať pozor a je čistý, ako ľalia.”

“Nikto s takým majetkom nemôže byť čistý.” Poznamenal socialisticky Miro, no ostatní nechali jeho poznámku bez povšimnutia.

“Viac firiem, ktoré vlastnia nehnuteľnosti môžu byť majetkom jednej osoby.” Poznamenala Lucia.

“Pozri sa na to. Zober si všetky firmy, ktoré vlastnia viac nehnuteľností a porovnaj ich majiteľov.”

“To nemusí nič znamenať, môže mať desať firiem, ktoré vlastnia najviac majetkov ale ani jedna sa nenachádza v zozname na poprednom mieste.”

“To je fakt, ale aj nemusí byť. Prever to.” Rozhodol Ivan. 

“To je robota na dni.” Zaprotestoval

“No a?”

MIloš zabrblal, ale nakoniec sa posadil k počítaču a začal doňho niečo ťukať.

“Pastucha sa má dnes vrátiť, všakže?”

“Nie, máme informáciu z cestovky, že kvôli búrke priletí celý turnus až zajtra.”

“Dobre, to si postrážime.”