Orechov Dvor XXIV.

 LÁSKA

Vlado čakal na Luciu pred barákom jej rodičov. Dnes prišiel taxíkom, ktorý poslušne čakal vedľa chodníka. Lucia vybehla vzápätí a dnes, keďže už nešlo o večeru na prvom rande, mala oblečené bledomodré obtiahnuté rifle, sivú mikinu a obuté biele tenisky. Vlado bol oblečený tiež športovo, pretože dnes večer ju pozval na šípky do miestneho pubu “U veselej hlavy”. Lucia sa tešila, pretože ju Vlado pozval do partie svojich priateľov a ona dúfala, že sa konečne začne stretávať aj s niekým iným, ako so svojimi kolegami a že si takto rozšíri okruh priateľov. Keď jej povedal, kam ju pozýva, vypytovala sa, že prečo je názov pubu práve “Veselá hlava”, no Vlado jej nevedel odpovedať. Nikdy na to nebol zvedavý a popravde, ani ho to veľmi nezaujímalo, pretože pub sa mu páčil, bolo tam skvelé prostredie, čapovali vynikajúce pivo vďaka značke, ale aj vďaka udržiavanej pípe a rozvodom. Lucia sa naozaj na stretnutie tešila a už ju pomaly začalo otravovať neustále overovanie si Vladovho výberu. Naozaj ti nevadí pub? Nie, nevadí. Budú tam aj moji kamoši, rád by som ťa s nimi zoznámil.Výborne, teším sa. Ale je to skôr krčma, taká krčmová. Nevadí mi krčma krčmová. Budú tam chlapské vtipy. Milujem chlapské vtipy. Možno si ťa budú doberať. Milujem, keď si ma niekto doberá, ak mu nevadí, keď si doberám ja jeho. Nie, to im nevadí. Tak to je dobre. Ale ozaj, povedz, keď sa ti tam nebude páčiť, môžeme hneď odísť. Bude sa mi tam páčiť, lebo tam budeš ty. Ale povedz mi hneď. Daj mi už pokoj a poďme sa baviť.

Krčma bola naozaj krčmová a kamoši naozaj kamošovskí. Trocha ju zarazilo, že medzi partiou šiestich vysmiatych mladých ľudí boli aj dve ženy a zarazilo ju to ešte viac, keď zistila, že ani jedna z nich netvorí pár s chlapcom, dokonca, že majú svojich partnerov, ktorí ale sedia doma. Spýtala sa Vlada, či je tu naozaj on sám jediný s partnerkou, a ten jej za smiechu odvetil, že áno, že ona má také privilégium. 

“Privilégium?”

“Ale nie, no si jediná, ktorá sa chce baviť s mojimi kamošmi. Myslíš, že sme nepozývali partnerov ostatných? Pozývali, no nik nemal záujem. Možno raz-dvakrát, ale potom prestali chodiť, možno prestaneš aj ty, keď zistíš ako to u nás chodí.”

To zanedlho zistila. Nik ju nešetril, lenže ani ona nešetrila nikoho z nich. Bola to veselá zmeska ľudí so svojským humorom, keďže až traja z nich boli patológovia. Zuzka, neuveriteľne usmievavá osôbka, robila patologičku v nemocnici a jej humor bol čiernejší ako čierna noc. Bavili sa od ôsmej skoro do polnoci, keď sa pomaly začalo osadenstvo krčmy rozchádzať. Lucia bola nadšením celá bez seba. Či boli tí ľudia naozaj takí úžasní, alebo si iba užívala zábavu po nekonečne dlhom čase samoty, nevedela určiť. Vladovi kamoši na jej informáciu, že je skôr introvert, reagovali bujarými smiechom a za pár minút ju presvedčili, že žila vo falošnej predstave. 

Keď si spod trička, ako dôkaz, vytiahla podprsenku, lebo jeden z nich jej povedal, že na tie prsia žiadnu nepotrebuje, sama bola šokovaná zo svojich činov. Zuzka aj druhé dievča sa smiali ako pominuté a aj ony si vytiahli spod tričiek podprsenky a mávali nimi ako pubertiačky. Na to Lucia vykríkla, že ani nik z tých chlapov nepotrebuje slipy, pretože sa im tam nemá čo hompáľať, načo dvaja z nich predstierali, že sú urazení a Zuzka im zasa vmietla do očí, že to nepredstierajú, ale že sú urazení naozaj, čo vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu. Potom ich krčmár upozornil, že sú až príliš hluční, že sa sťažuje chlapík, čo spieval karaoke, že ho nik nepočuje, načo zas Lucia povedal, že našťastie, a krčmár súhlasne prikývol. Lucia bola prekvapená, že sa výborne zabáva napriek tomu, že toho vypila naozaj málo. Snáď dva absinty a možno tri-štyri pivá, čo nebolo na štyri hodiny nič, čo by ju malo položiť. Keď trafila Iča šípkou do ruky položenej na terči , lebo ten chumaj sa stavil o desať euro, že netrafí medzi jeho prsty, iba veselo vytiahla peňaženku a podala mu bankovku so slovami, že jeho kvičanie za tých desať euro stálo. Ičo bol stíhací pilot a plakal, že si možno dlhšiu dobu nezalieta, lebo je zranený. Na to mu zas Ľudo povedal, že nech neseká formu, lebo v našej armáde sa aj tak nelieta a že keď si chce zalietať, nech ide do Afganistanu, alebo kam do čertovej matere sa to  chodí bojovať. Maroš pracoval ako daňový poradca a pri barovom pulte školil dobrých dvadsať minút Luciu, čo treba robiť, a ako ojebať štát. Keď mu Lucia pripomenula, že je platená z daní, iba zaskučal a stiahol sa od barového pultu za ohromného smiechu ostatných, no keď sa rozchádzali, spýtala sa ho Lucia, či by jeho služby teda mohla sem tam využiť, na čo Maroš nadšene prikývol.

Rozjarená a veselá si sadla s Vladom do taxíka. Oprela si hlavu o jeho rameno a chytila jeho ruku do svojej. Ticho sa viezli a on jej fúkal do vlasov. Bolo to príjemné. Taxík zastal pred domom jej rodičov.
“Si doma.” Šepol Vlado a pobozkal ju na pery. Jemne, iba dotykom.

Ivan odovzdal zápisník pani Prísnej, ktorý našli v skrytej komore v byte pani Vydarenej policajným kryptografom, a nič iné mu nezostávalo, iba čakať. A kým bude čakať na rozšifrovanie zápisníka, pozrú sa na Karola Lobotku a Mária Pastuchu, ktorí podľa pani Galovej, vyvolenej lásky Ondra Špačka, miestneho starostu boli jeho partneri minimálne pred piatimi rokmi. Galová im na nešťastie nevedela poskytnúť viac informácií ohľadom adries týchto dvoch pánov, no Ivan a jeho tím sa spoliehali na to, že ak nájdu jedného nájdu aj druhého, pretože podľa slov Galovej odišli z osady práve preto, aby mohli žiť spolu bez toho, aby sa museli stretávať so starostom, čo by im zrejme robilo problém tak, ako v bežnom manželskom trojuholníku. Mená teda mali a rozbehli štandardné pátranie, pričom si boli istý, že to nebude trvať dlho. Stačí si overiť v zozname voličov, kde daní páni bývajú a postupne vylúčiť menovcov. Keďže predpokladali, že stále žijú ako pár, stačilo nájsť toho pravého muža s menom, kde bolo menej menovcov. A menej menovcov mal Mário Pastucha. 

Máriovia Pastuchovia boli iba traja. Potom vyradili jedného, ktorý mal 12 rokov a zostali im dvaja. Jeden tridsaťročný a druhý 42-ročný. 

“To bude ten starší, predpokladám, že by to mal byť rovesník starostu, alebo vekom niekde blízko, veď aj Galová hovorila, že tak nejako boli vekom približne rovnako starý.” Povedal zložitejšie, ako chcel Miro, keď sedeli znova v kancelárii starostu a preberali ďalší postup.

“Ále prd, Lucia, prosím ťa pozri jeho bydlisko a pozri bydliská Lobotkovcov. Pozri, ktoré sa zhoduje. Netvrdím, že musia mať rovnaké bydlisko ale ak majú, je to náš najpravdepodobnejší párik.” Zastavil Mira v úvahách Ivan.

Ani to nestihol dopovedať, keď Lucia oznámila, že páni s rovnakými menami a rovnakým bydliskom je iba jeden pár a to na Nádražnej osemnásť v Trebišove.

“No páni, tí to s tým, aby boli od starostu čo najďalej mysleli vážne. Ďalej by už museli prekročiť hranice. Volajte do Trebišova, nech polícia overí, či žili niekedy v osade Orechov Dvor, ak nám to potvrdia, cestujeme do Trebišova.”

Že by to bola iná dvojica, bolo tak vysoko nepravdepodobné, že si bol Ivan naprosto istý výsledkom. Ani nie za tri hodiny volali kolegovia z Trebišova, že áno, obaja pred piatimi rokmi žili v Orechovom Dvore, čo im potvrdila ich suseda, lebo, bohužiaľ, Karol Lobotka je po smrti a Mária Pastuchu doma nenašli a ani jeho susedia nevedia, kde je, iba to, že ho už nevideli zopár týždňov.

“Ako zomrel Lobotka?” Spýtal sa Ivan do telefónu a z druhého konca linky prišla odpoveď, že Karol Lobotka zahynul pri dopravnej nehode 13 mesiacov dozadu.

“Poďme predpokladať.” Začal Ivan sediac pri stole, kde sedel aj Miloš, Jana a Miro. Lucia ešte neprišla, no Ivan najprv vyplašený, sa upokojil, keď mu zdvihla telefón a na otázku kde je mu odvetila, že včera sa bola zabaviť, trošku prebrala a dokvitne do osady tak do hodiny. Ivan sa teda prestal o Luciu po nedávnej príhode strachovať, a tak mu nezostala energia, aby jej vyčítal, že nie je na svojom mieste v pracovnom čase. Keď si uvedomil, že je na ňu mäkký, zahrešil, ale iba pre seba, pretože tento jeho nedostatok si zrejme nik iný nevšimol.

“Takže modelujme. Pred piatimi rokmi je Lobotka aj Pastucha zaľúbený do starostu. Niečo sa v tomto trojuholníku ale udeje, alebo aj nič, iba to, že dvaja amanti starostu sa do seba zaľúbia. To sa ale nepáči starostovi, alebo aspoň im je blbé, aby to neskrývali a zároveň neublížili Špačkovi, preto sa rozhodnú, že vo všetkej počestnosti a stále v priateľskom duchu opustia Orechov Dvor aj Špačka a vydajú sa na skusy do širšieho Slovenska, lebo ani jednému sa z domoviny odísť nechce. Vyberú si mesto, ktoré je dostatočne ďaleko od osady, kde žije ich bývalá láska, a tam si nažívajú. Špaček sa zatiaľ prejaví ako bisexuál a začne si s Galovou, s ktorou zdieľa svoje tajomstvo. Keďže si celá dedina myslí, čo znamená, že sú všetci obyvatelia presvedčení, že starosta je síce starostlivý a poctivý človek, ale je homosexuál, keďže o jeho romániku s Lobotkom a Pastuchom sa všeobecne vedelo, tak sa rozhodne, aby neublížil Galovej, že bude svoju obojakú orientáciu tajiť, čo znamenalo tajiť vzťah s Galovou. Galová síce nesúhlasí, ale z lásky k Špačkovi túto hru príjme, pričom by sa stačilo jeden druhému zveriť, prečo toto divadlo naozaj hrajú a určite by našli riešenie, ako to celé zahodiť za hlavu. Po štyroch rokoch zomiera Lobotka pri dopravnej nehode a Pastucha smúti. Keď však smútok prejde, spomenie si na svoju dávnu lásku Ondra Špačka a vydá sa na Orechov Dvor, aby sa ho znova pokúsil získať späť dúfajúc, že jeho láska pretrváva tak, ako pretrváva jeho. Po tajnom príchode na Orechov Dvor, s úmyslom najprv si overiť, ako Špaček žije, ho však nachytá, ako sa mojká s Galovou. Je zvláštne, že osada o tom nemá ani tušenie, ale Pastuchovi sa to podarí hneď po príjazde. To je slabý článok tejto úvahy. Ale poďme ďalej. Pastucha to teda zistí. Cíti sa zradený. Nejde ani o to, že Špašek má iného partnera, ale viac o to, že je to žena. Pastuchovi možno nenapadne, že existujú okrem hetero a homo aj bi a pociťuje to ako výsmech. Špaček ho celé tie roky, čo ho miloval podvádzal. Vôbec nie je homosexuál. A navyše má partnerku, ktorú miluje. To nahnevá Pastuchu a sám sebe blahorečí, že prišiel do osady tajne, schovaný niekde v penzióne v Dedine. Najbližšiu noc sa prikradne k obecnému úradu vediac, že Špaček je tak sám, že sa v práci zdržiava čo najdlhšie. Čaká v tom pidilesíku s troma stromami, ale dostatočným tieňom chrániacim pred umelým osvetlením. Špaček prichádza a pchá kľúč do zámky. Pastucha k nemu podíde a svoju frustráciu zo zrady jeho a zrady orientácie ho chytá zozadu za vlasy, vyvráti mu tvár do oblohy a možno sa naňho pozrie a jedným presným ťahom mu prereže krk a obe krčné tepny. Pastucha po vražde odchádza z osady, ale je natoľko zničený zo zrady svojej lásky, ale aj z činu ,ktorý vykonal, že nemá chuť vrátiť sa domov a pokračovať v doterajšom živote. Niekde sa túla, no ja predpokladám, že sa nakoniec do Trebišova vráti, pretože tu ho už nič nedrží. Čo vy na to?”

Kým Ivan rozprával, Miro sa hral s elektronickou cigaretou, sledoval niť a Miloš si to celé predstavoval.

“Ako si povedal, jediný slabý článok je to, že osada nemala ani tušenia a Pastucha to zbadal hneď. Prečo?” Ozval sa Miloš.

“Možno preto, že osada ho už mala zaškatuľkovaného a to, čo Pastucha videl ako lásku, osada vnímala iba ako bežný, no bližší vzťah. Rozumiete, niečo môžete mať rovno pod nosom a nevšimnete si to, pretože to nepripúšťate. Možno Pastucha videl to isté, čo osada, len jemu to v hlave zapadlo inak.” Odpovedala Jana.

“Mmmm, to by mohlo byť.” Uznanlivo prikývol Miloš a Miro pustil elektronickú cigaretu z ruky a položil ju na stôl.

“No, mne to len tak napadlo.” Usmiala sa Jana. “Tak tu je a ja som ju hľadala.” Vyčítavo sa pozrela na Mira a potom na elektronickú cigaretu. “Čo ti to ruky podáva?”

“Prepáč, ale keď rozmýšľam, musí sa s niečím hrať.”

“Tak si mágaj svojho vtáka a nechytaj moje veci.”

“Ale prečo sa nevrátil domov?” Spýtal sa Miloš.

“Svoj predpoklad som povedal. Možno sa hanbil a možno svoj čin ľutuje a nedokáže sa vrátiť do svojho pôvodného života.” Odvetil Ivan, ale ani jemu sa táto teória nezdala.

“Čo keď zabil Špačka a potom spáchal samovraždu? Veď v krátkej dobe stratil svoje dve lásky. Jedného po tragickej nehode a druhého sám zabil.” Ďalej špekulovala Jana.

“To je možné, skús preveriť neznáme telá po samovražde od vraždy Špačka.” Jana si zapísala Ivanov pokyn. “Možno ho medzi mimi nájdeme.”

“Ak nie?” Spýtal sa Miro.

“Tak vyhlásime po ňom pátranie, a možno sa do zajtra objaví aj v Trebišove. 

“Čo keď si pomýlil Prísnu s Galovou a zabil aj tú? Galová nám hovorila, že sa intímne stretávali u nej a Špaček k nej chodil pod rúškom noci.”

“Veď to, Prísna nežila v osade, to by Pastucha vedel. A navyše oni dve sa vôbec nepodobajú Ani postavou, ani výškou, ani tvárou, ani držaním tela. Nie, nemyslím si že tie dve vraždy súvisia.” Odmietol Milošovu teóriu Ivan.

“Počkajme do večera, overíme si v Trebišove, či sa vrátil a ak nie, vyhlásime pátranie.”

“Čo s tým notesom?” Spýtala sa Jana.

“Dal som ho kryptografom, tak musíme iba čakať.” Odvetil Ivan, no bol si istý, že to už hovoril. Niekedy sa mu však stalo, že si niečo tak intenzívne pomyslel, že prepadol dojmu, že to vyslovil nahlas, tak sa na Janu neoboril.

“Ako sa inak máš? Pocituješ ešte slabosť?” 

“Áno.” Odvetila. “Dnes poobede mám ísť za Vladom na ďalší test, tak dúfam, že koncentrácia bude nižšia.”

“Čo tabak a toxín?”

“Vlado to nevylúčil, ale ani nepotvrdil. Vraj tam vidí reakciu, ale hrozne záleží aj na organizme človeka, ktorý sa s tou reakciou potýka. Tak mi nevedel dať jasnú odpoveď.”

“Ale ustupuje to u teba, nie?”

“Ale áno, som silnejšia. Potom, čo neprijímam nič z osady sa mi zdá, že sa mi postupne vracia sila.”

“Dúfam, že všetci plníte Vladove odporúčanie.” Vyslovil prísne Ivan a všetci prikývli. “Neberte to na ľahkú váhu.”

“Neberieme.”

Vinco Minco sedel v krčme, hlavu podopretú rukou a dával si do nosa už tretieho panáka zapíjajúc ho piatym pivom. Mal na niekoho zlosť. Nebol to príjemný pocit, no bol o to nepríjemnejší, že nevedel na koho. Mal iba zlosť. Najradšej by bol niekoho zabil. Celá táto sprostá osada mu už lezie na nervy. V poslednom čase sa tu všetko zmenilo k horšiemu. Človek, aby sa bál chodiť po vonku, zabíja sa tu ako na bežiacom páse a aj keď sa tu stále premávajú policajti necíti sa oveľa bezpečnejšie. Tak by bol rád, aby konečne vypadli, a nielen tí uniformovaní v čiernych mundúroch, ale už aj tí, ktorých mal na začiatku celkom rád. Ale ako sa hovorí, “Ryba a hosť, na tri dni dosť” a oni tu už boli oveľa dlhšie ako iba tie tri dni. Ešte tá Lucia, tá hrdzavá, tú by vedel nejako prijať, keby mu dala, keby pred ním nohy roztiahla. A možno ani to nie, stačí, aby mu dala vylízať. Určite chutí ako cukrík. Taký ten červený z Lipa, alebo Bon-Pari. Predstavoval si ako prechádza jazykom po tej nádhernej mušličke, ako ním mľaská a ako sa jej telo prehýba ako luk. Ako zabára nos dovnútra, ťahá ním hore a hladí ním klitoris. Ktovie, či sa holí a či je ryšavá aj tamdolu. Možno, keby mu dala aspoň vylízať, tak by na ňu nebol až tak naštvaný. Sralo ho, že mu nenapadlo to, čo Roba Križana, on by nebol taký babrák a nenechal by sa chytiť. Držal by ju v pivnici a každé ráno a večer by šiel za ňou dolu ju obšťastniť, a keby nechcela, tak by ju proste znásilnil. No a čo?

Preglgol. “De sa vo mne toto bere, šak ja ich mám rád?” Akoby v jeho hlave fungovali dva mozgy. Jeden čo si chcel užívať bez ohľadu na následky, druhý pokojný, Mincovský. “Do si?” Spýtal sa toho poživačníka, no odpoveď nedostal, iba sa o to viac zhrozil, aké myšlienky mu prúdia hlavou. Snažil sa ich zapudiť, no ony sa mu vracali s oveľa vyššou intenzitou. Bolo mu aj zle od žalúdka. Stará Krivá mu na cmiter doniesla na pol metra dlhý orechovník, vraj aby nebol hladný a on len, čo došiel domov ho zožral skoro celý. Už skoro desať rokov nefajčil, no po jedle dostal takú chuť na tabak, že začal prehrabávať všetky skryté šuflíky až nakoniec našiel starý dohán a napoly rozpadnutú fajku. Tabak mal hnusnú chuť bol presušený a horel ako slama, no aspoň tri ťahy si dožičil. A z toho mu prišlo tak zle, že sa vybral do krčmy, popraviť sa borovičkou. Teraz tu sedí, hlava opretá o ruku a rozmýšľa, či si ešte jeden dá, pretože po tých troch sa mu citeľne uľavilo. Tak, ako sa mu uľavilo od žalúdka, tak sa mu priťažilo v hlave. Nevedel si vysvetliť prečo, ale cítil hroznú zlosť tak, ako som napísal. Ani nevedel na koho, iba by bol najradšej, keby si ju mohol na niekom vyliať. Lenže tu v krčme by to asi nešlo, bolo tu kopec chlapov, ktorí by ho spacifikovali za okamih. 

“Mara, nože mi ešte jeden dones.” Zakričal na krčmárovu dcéru zvŕtajúcu sa pri pípe.

“Dojdi si, nestíham.” Zakričala mu späť.

“Nejdem, dones, keť bueš mócť.”

Prikývla, otočila sa a vybrala z police fľašu borovičky, malý poldecák a sústredene naliala. Položila ho na pult, aby ho mohla z druhej strany zobrať, keď bude pivo roznášať.

“Kurva, čo je toto za dedinu, zabíja sa tu a vy tu chlastáte, akoby sa nič nedialo?” Zareval vstal od stola a tresol doň zovretými päsťami. 

Chlapi v krčme na chvíľu stíchli, no keď videli kymácajúceho sa Minca, opretého o stôl, iba mávli rukou a pokračovali v prerušených rozhovoroch. Vinco sa ťažko zosunul na stoličku a znova zobral hlavu do dlaní.

“Už máte dosť, Vinco.” Mara mu pohladila ruku, a štamperlík, ktorý mu niesla a chcela položiť na stôl, teraz iba držala v nehybnej ruke.

“Daj mi ho.” Povedal jej Vinco pokojne.

“Polla mňa už vám netreba.”

“Hovno víš, Mara, daj mi ho sem.”

“Ale už nebuete vrískať, slúbte.”

“Slubujem, ale daj mi ho už. Ňé na stól, sem do ruky mi ho daj.” Vyzval ju, a len čo mu ho podala prevrátil ho do gágora.

“Ešte jeden.”

“Uš ňé, keť stete povecte occovi, ja už vám žánny nedonesem.”

Vinco niečo zamekotal a stíchol. 

Boha, je hrobár, čo je to za robotu? Hrobár, zakopáva mŕtvoly. Jasné, že je potrebný, ale nesie so sebou všade smútok, ľudia ho asi ani nemajú radi. To je tak, ako počas morovej nákazy. Trogári, čo zvážali rozložené a smradľavé mŕtvoly boli nanajvýš potrební, a aj tak po nich ľudia pokrikovali, a keď sa blížili prežehnávali sa. To máte tak, robíte pre tú zgerbu prvé posledné a oni na vás pokrikujú a vašu prácu znevažujú. Ale čo by robili bez hrobára? To bolo rečí od farára s tou krivou konskou nohou a konským ksichtom. Vinco, potrebujeme hrobára, kašli na to dochádzať do roboty deň čo deň, keď budeš hrobár, tak aj peniažky ušetríš za dopravu a aj čas, a u nás toho veľa neumiera, budeš mať viac voľna, ako inokedy. A keď prikývol, hneď mu dali pochovať dve deti, dvoch chlapcov, krásne nevinné stvorenia. A potom ďalšie a ďalšie telá a on sa musí dívať na plač a trýzeň. Kto by to vydržal? Farár je na to zvyknutý, ten si povie, že však to Božia vôľa, ale čo on, taký nepripravený, to je záťaž na psychiku ako hovado. Aj robota je to ťažká. V lete je teplo, v zime je pôda premrznutá niekedy aj desať centi a to sa potom ťažko kope. A ešte sa musí aj o cmiter starať. Na jeseň je tam lístia ako hovien v maštali a v lete zas tráva rastie ako ochlpenie pubertiačkam. V zime zas snehu naváľa, niekedy ani kríže nevidieť a odpratať to z chodníkov chce robotu otroka. Čert aby zobral túto robotu, a čert aby zobral túto osadu. Nemal sa sem nikdy prisťahovať, ešte sú to aj také kurvy… Nikdy ho za svojho úplne nepribrali, vždy bol a aj zostane iba prišelec. Mal on len zostať v Meste, ale zas čo by tam robil? Tu mu je predsa len lepšie. Roboty je síce naozaj veľa, ale zas je tu v pokoji a kľude, teda aspoň dovtedy, čo sa tu nezačalo zabíjať. Akoby nad osadou smrť svoj plášť rozprestrela a všetko do čierneho zahalila. A ľudia sú tu akísi divní, nikoho to nejako nezobralo, okolo sa vraždí jedna radosť a oni si svoje robia, akoby sa nechumelilo. Nikdy nepočul, že by tu niekoho zásilnili. Že niekto niekomu hubu rozbil, to áno, to sa deje, ale to sú chlapi, tí si dajú po papuli a za pár minút je všetko, ako predtým. Ale aby si niekto zobral ženskú len tak, a potom ju šmaril do kríkov, to teda za tie roky, čo tu hrobárči, nezažil. Čo to muselo byť za zvera? Možno by ho mal navštíviť v base a napchať mu do gágora celú motyku. Judita, také pekné mladé dievča, aj tú pochoval, aj tá sa už rozpadáva niekde hlboko v zemi a červy jej žerú peknú tváričku. Zosmutnel a rýchlo zabudol, čo chcel on ešte pred chvíľou robiť s Luciou. Obzrel sa po veselých chlapských tvárach a zas to naňho prišlo. Zrazu si len predstavoval, ako by každému z nich kosou do tváre zarezal a mlátil ich hlava nehlava kosiskom, až by z nich bola iba krvavá kaša. Pred očami sa mu zatmelo červenkastou hmlou a zuby stisol tak, až ho zaboleli. 

Všetkých by ich tu pozabíjal, pakáž jednu. Lenže to by zas bolo veľa hrobov, zas by sa zbytočne narobil, len čo by sa umoril. Nie, nebude ich zabíjať, a keď áno, tak pekne po jednom, tak ako zabili Hutuliakovú, Juditu a aj starostu. Len toho krivého farára nikto nie a nie zniesť zo sveta, aj keby mu patrilo za tie drísty, čo tu tým ženuškám na omšiach vypráva a akoby si nevedel umyť kostol sám, tak tam naženie tie božie stvory. Aj tak nemá celý deň čo na robote, len si kľačí na fare a modlí sa k niekomu, čo toto všetko dopustil. Čo sa modlí? Čo mu ďakuje, že takto riedi obyvateľov osady? Ale šak tuší, že má nejaké euráče za každý pohreb, tak sa mu to hodí, a po osade sa na tej krivej nohe nosí ako pápež. 

“Jak pápež.” Zahundral Vinco polohlasom. “Mara, dones ešte jeden.” Zakričal.

“Nedonesem sváko, jak som vám povedala, occovi povecte, no pochybujem, máte dosť. Icte domov.”

“Ty ic domov.” Odvrkol, ale ho už v hluku nepočula. 

Hlava sa mu krútila, no našťastie ho žalúdok bolieť úplne prestal. Borovička zabrala. Aspoň, že to. No hlava začínala trešťať a Vincovi Mincovi sa začali pred očami robiť svetlofarebné kruhy. 

“Kurva, to je bolesť.” Dlane si pritískal na sluchy a počul pulzovanie krvi. Ten záblesk prišiel nečakane a ako vyvrcholenie hroznej bolesti. Keď ho pocítil až zjojkol. No nik si ho nevšímal tak, ako obyčajne.

“Pozabíjam tie kurvy!” Povedal si pre seba a pokúsil sa vstať od stola. “Keť mi tu už nič nedajú, asi pójdem domov, tam si dám domáceho.” Spomenul si, že má ešte odloženú fľašu jablkovice, čo mu dal farár s konskou nohou zo svojej zásoby, čo mu farníci nosili. 

Chcel vstať, no vždy keď sa o to pokúsil, hlavu mu šlo rozhodiť a tak vždy len späť sťažka dosadol na drevenú stolicu. Skúšal to dovtedy, kým sa mu to nepodarilo. Tackavo prešiel k dverám, a aj keď si chlapi mysleli, že má dobre pod čapicou, tackavá chôdza bola skôr kvôli tej hroznej bolesti, a nie kvôli chlastu. Zrazu, z ničoho nič bolesť hlavy úplne odoznela, akoby sa znova narodil. Zrak sa mu vyjasnil, myšlienky sa zoradili, mozog začal fungovať normálne. Nie, normálne nie, lenže Vinco Minco si to neuvedomoval. Vyšiel z krčmy von, zabuchol dvere a všimol si, ako bol do drevenej steny zo smrekových pňov zabodnutý kosák. Vinco Minco ani nevedel, ako sa mu ten kosák ocitol v ruke.

Záľubou starého Kerna bolo túlať sa po osade, keď bola ešte tichá. Buď skoro ráno, alebo neskoro večer chodil od jedného konca k druhému a potom zase späť, prenasledovaný tým hnedým špinavým psom, ktorého zablatené štice kožucha trčali na všetky strany. Už tridsať rokov žil v osade sám, len so psami, ktoré ho opúšťali v smrteľných kŕčoch, aby zas došiel k nemu ďalší tulák. Jalovú ženu mu pred tými rokmi zabil blesk, ako Božia úľava od jej trýzne, že sa jej mužovi nepodarilo dieťa počať. Vtedy to bolo tak, nik to neskúmal. Ak nemohol mať manželský pár dieťa, ak sa im nedarilo, žena bola jalová. Nikto si nemyslel, že aj chlap môže mať slepé náboje. Tak to proste bolo. Dnes nad tým môžete neveriacky kývať hlavou, že predsa to boli už deväťdesiate roky 20. storočia no niekedy nezáleží iba na letopočte ale aj na tom, kde sa ten letopočet počíta, a v osade boli o tom presvedčení ešte aj dnes. Kern bol v osade obľúbený, ak niekto v osade obľúbený bol. Teda vlastne Juditu mala osada celkom rada, ale to sa s tým, čo cítili ku Kernovi nedalo porovnať. Starý Kern bojoval celý život s povesťou svojho otca, ktorý bol počas vojny gardistom a to sa v tomto prostredí neodpúšťalo. Aj do osady, ktorá vznikala dlho po vojne sa táto povesť dostala a aj keď Kern robil, čo  sa dalo, tieň otcovej povesti nad nám visel ako Damoklov meč. Dlho mu nevedeli odpustiť otcove prehrešky, akoby syn mal mať niečo spoločné s otcovými činmi, no situácia sa dramaticky zmenila, keď mu ženu zabil blesk. Ľudia v osade ho ľutovali dvakrát. Najprv za to, že si vzal jalovú ženu a natoľko ju miloval, že ju nechcel zapudiť a druhý krát za to, že mu jeho celoživotnú lásku vzala príroda sprevádzajúc jej smrť hlasným praskotom a následným hromom elektrického výboja. Spadla na lúke ako poďtatá a svedkovia hovorili, že videli jej dušu ako stúpa k oblohe a keď k nej prišli, ešte jej čierna blúzka, natesno okolo pŕs obopnutá, horela drobnými ohníkmi, ktoré jej šľahali aj z očí a uší. Zuby mala čierne, ako sadze a oči vybublali vriacimi bielkami. Teda tak aspoň svedkovia hovorili. A že ten blesk čo do nej uderil išiel rovno na ňu, ako by bola pôvodným cieľom. 

Starý Kern si svoju ženu pochoval, a ani nie za pár mesiacov sa začal okolo neho tmoliť prvý psík, ktorý ho sprevádzal všade, kam sa Kern pohol a ľudia hovorili, že to jeho žena sa do psa prevtelila, aby odháňala slobodné ženy a vdovice, ktoré by ho chceli uloviť. A že záujemkýň mal nad hlavu, to je fakt, no Kern si ani jednu nevšímal, lebo svoju ženu tak miloval, že by si to nikdy nebol dovolil. A keď sa pri ňom nejaká stvora aj pristavila, hovorila, že pes na ňu tak vrčal a tak dorážal, že sa radšej rýchlo pratala. Darmo Kern psa okrikoval. Staral sa o seba sám, niekedy prijal pomoc od ženy, no ten jeho pes presne vedel, ktorá je vydatá a len tak mu pomáha, lebo jej ho je ľúto, a ktorá je slobodná, alebo vdovica a šla pomáhať preto, aby ho ulovila. Tie vydaté psovi nevadili, tie slobodné a vdovice ho neskutočne dráždili. Aj preto si ľudia mysleli, že to stará Kernová je v tom psovi vtelená. A aj keď ten umrel a ku Kernovi sa pridal ďalší zblúdilý, situácia sa nezmenila. Psa dráždili vydaja chtivé a chladným ho nechávali vydaté. Kermovi to celkom aj vyhovovalo, pretože, ako som napísal, nechcel sa znova viazať, keď sa necítil od svojej pôvodnej manželky odviazaný, a nemal dosť síl ich odháňať, tak mu pes výdatne pomáhal.

“Upokoj si toho psa, Kern.” Hovorili mu ženušky, ale Kern len mykal plecami, že ho pes neposlúcha a čo on zmôže.

Takto plynuli roky, Kern dodával med celej osade a predával ho aj do Dediny, lebo ho mal dosť. Včelíny mal porozkladané v lese, na kraji lúk, na kraji polí a majiteľom pozemkov to nevadilo, lebo jeho med bol naozaj fantastický, taký aký nemal nikto široko ďaleko. A majiteľom pozemkov dával Kern zľavy, tak si takto spolu nažívali v zhode. 

Žil v polorozpadnutom dome, pretože doňho  od smrti svojej drahej manžeky neinvestoval ani peniaz, ani minútu. Prespával v posteli so psom, ktorý sa mu tam nasťahoval, len čo si do nej ľahol a celú noc si olizoval laby. Mľaskavý zvuk najprv Kerna vyrušoval, no nakoniec si zvykol. Plachtu by nepral, no musel, lebo psisko vošlo do domu so zablatenými labami a za chvíľu ju mal ako by ju pováľal na roli. Pes spal nie pri nohách, ale pekne na boku s natiahnutými nohami, pekne ako partnerka. A keď sa mu kýchlo vrhol do Kernovej tváre spŕšku slín, alebo čo to bolo. Kern si zvykol aj na to. Misky s jedlom mu v zime nechával v kuchyni a na leto ich vykladal pred dvere, na čo si zas zvykol pes. Všetkých psov volal Mero, skrátene Meresiev, čo bol slávny pilot ruskej armády počas druhej svetovej vojny, ktorého Nemci zostrelili niekde nad snehovou pláňou a on sa nejaký čas plazil až došiel na miesto, kde mu poskytli pomoc. No nohy mu tak odmrzli, že mu ich museli pod kolenom amputovať. Bol tak nezlomný, že si začas na protézy zvykol a dokonca chodil tancovať odzemky po celom svete a ten mal z neho atrakciu. Ak chcete vedieť viac, zagúglite si. Tak teda, každého svojho psa volal Mero a za tých tridsať rokov vystriedal štyroch. Nikdy nemal srdce ukončiť psovi život skôr, ako si ho vzal psí Boh a tak slepý, chromý, každý Mero ležal na deke a pomaly z neho unikala psia duša, ak pes nejakú dušu má. Kern sa oňho staral, až kým pes nevydýchol naposledy, potom ho pekne zabalil do tej deky na ktorej umrel, vyhrabal jamu za domom a do nej ho vložil a jamu zasypal. Potom postavil pri hlavu psa malý pomníček a naň napísal meno Meresiev aj s dátumom, kedy pes zomrel, lebo kedy sa narodil to nevedel. Písať tam dátum, kedy k nemu prišiel nepokladal Kern za dôležité, lebo v tom istom roku, kedy ho jeden pes opustil, prišiel iný a zmaril tak nádej vydajachtivých žien, ktoré si mysleli, že teraz, bez psa budú mať cestu ku Kernovmu srdcu otvorenú.

Kern bol pokojný, tichý a rozvážny chlap ktorý sa cez deň staral o včely a ráno a večer sa so psom prechádzal po dedine. Často sedával na drevenej doske položenej na betónovom obrubníku, ktorým bola obohnaná stará lipa a ľudia boli po rokoch presvedčení, že ten obrubník tam vybudoval priamo Kern, aby mal kde sedieť. A keď ste sa v osade spýtali, že či sú si istí, tak každý iba vážne prikývol hlavou na znak toho, že si je istý aj keď si istý vôbec nebol. Bol to vysoký, nosatý, chudý chlapík so strniskom na brade, neposlušnou šticou čiernych vlasov, ktoré mu na sklonku života zosiveli. Strihal aj holil sa sám a aj to tak vyzeralo, no on vždy na kritiku uviedol, že sa nemá pre koho krášliť, lebo jediný človek, pre ktorého by to s radosťou robil, padol po zásahu bleskom. 

Bol málovravný, zadumaný a pôsobil hrozne múdro. A keď mu ľudia už odpustili to, že jeho otec bol gardistom, a keď na to už pomaly zabudli, začali si Kerna vážiť a ctiť ako starešinu aj keď sa Kern nikdy ako starešina neprejavoval. Ľudia k nemu chodili po radu a on im nikdy nič neporadil, no ich to neodradilo, a keď mal niekto nejaký problém, tak mu ľudkovia hovorili. “Choď za Kernom, on ti poradí.” Chlapík šiel, Kern mu neporadil, ale ak sa ho zas niekto iný spýtal, kam by mal ísť, tak zopakoval tú istú vetu, ktorú povedali aj jemu: “Choď za Kernom, on ti poradí.” A Kern zas neporadil. Nesnažil sa túto novú povesť nijako spochybňovať, jednoducho prijal to, že je dobrý radca a tak neradil aj naďalej. Napriek tomu jeho vysoká postava, teraz už zhrbená pod vekom a bolesťou za manželkou vyvolávala pocit múdrosti. 

A ak niekto niečo spravil a dostal otázku, kto mu to poradil, bolo iba samozrejmé, že odpoveďou bolo, že to Kern mu pomohol. Na jeho sláve pridávalo aj to, že sa na jeho rady odvolávali iba tí, ktorí boli so svojim rozhodnutím úspešní. A tak Kern presne vedel, kedy sa má žať, kedy sa má kosiť, kedy slamu zvážať, ktorú kravu oteliť a kedy rodiť, kedy sa má siať a ktoré zvery treba kedy na mäso zabiť. To všetko vedel, aj keď nikomu nikdy nič nepovedal. Ľudia ho mali radi, pre jeho múdrosť a rozvahu a pre jeho neoceniteľné rady. A keď niekto spravil hlúposť ostatní mu vyčítali, že sa nešiel poradiť s Kernom. Nikto tejto záhade nikdy neprišiel na kĺb, lebo sa o to ani nikto nepokúšal. 

Aj dnes si takto Kern vykračoval v neskorej noci, pes sa tmolil okolo neho a práve sa blížil k obrubníku pod lipou, keď si všimol prichádzajúceho Vinca Minca zvierajúceho v pravej ruke veľký kosák.

Práporčík Hladký a práporčík Drsný v čiernych mundúroch hliadkovali v osade a spoločnosť im robil služobný pes, ktorý vyzeral inteligentnejšie, ako oni a práporčíci si to aj uvedomovali. To, že ich šéf dal spolu slúžiť bol prejav jeho vycibreného zmyslu pre humor a často hovoril, že ak máte v jednotke dvoch mužov s takýmito menami je hriech ich nedať slúžiť spolu. A tak sa Drsný a Hladký premávali po osade a obyvatelia mali neskutočnú srandu, keď sa im predstavovali. Decká ich obklopovali a nahlas čítali ich služobné čísla a priezviská na uniformách, až ich to oboch nasralo, odvolali sa na nejaký zákon a menovky si strhli. Teraz boli iba čísla, a to spôsobilo, že v prvý deň po tom, čo si menovky strhli nedostali obed, pretože kuchárka, čo jedlo vydávala im povedala, že tu nemá obed pre 14782 a 11874, ale iba pre Hladkého a Drsného. Keď sa odvolávali, že to sú oni, kuchárka iba nadvihla svoje tlsté okuliare, priblížila sa tvárou k ich uniformám a vyhlásila, že nie, že oni sú 14782 a 11874 a že pre takých jedlo nemá. Chvíľu sa svojho jedla dožadovali, no s kuchárkou sa nikdy hádať neoplatí, pretože vám nakladá jedlo. Tak teda smutní odišli a keď kuchárka vydala všetkým, zostali jej dve porcie a tak zakričala.

“Ešte si neboli pre jedlo Drsný a Hladký, je tu niektorý?”

Znova k nej podišli a ona ich okríkla.

“Zas ste tu? Už som vám povedala, že pre vás jedlo nemám.”

A tak zostali hladní a kuchárka sa jedovate balila, že načo si niekto objedná obed a potom preň nepríde. 

Stravu im nosili z malej pizzérie v Meste, na čo sa krčmár v osade urazil, že či oni varia horšie. Ľudia ho upokojovali a nechceli mu z ľútosti povedať, že varí horšie a že to, že neter veliteľa policajného zboru je majiteľka pizzérie s tým naozaj nemá nič spoločné. Kuchárka vždy došla v bielom Forde Transit aj so šoférom, ktorý zostal po celú dobu za volantom a hral sa na mobile, kým tá božia stvora s vysokou nadváhou a zrakom ako krt, posúvala ťažké várnice na koniec korby, aby ich otvorila a veľkou naberačkou naberal váru. Najprv nosila aj riad, no asi na tretí výdaj im zakričala, nech si zoženú svoj, že ona to umývať nebude. V radoch policajtov sa rozšíril prejav vzdoru, že za svoju ťažkú prácu si zaslúžia, aby za nich aspoň riad niekto umýval. To spôsobilo malú revolúciu. Policajti nechceli umývať, ale nechcela umývať ani tá kuchárka a tak to vyriešil krčmár, ktorý napriek tomu, že riskoval nezaplatenie, ich pozval do krčmy a každému v peknom porcelánovom riade a s nerezovým príborom podal obed. Risk krčmárovi vyšiel, policajtov sa zastali odbory a tak zrušili zmluvu s pizzériou v Meste a podpísali s krčmárom v osade, čo hrozne naštvalo veliteľa policajného zboru, lebo mu neter v telefóne plačlivo vyčítala, že ju “ojebal”. Táto zmena pomohla aj Drsnému a Hladkému, aby sa dosýta najedli, pretože krčmár nevydával stravu na základe mien, ale na základe počtu, pričom aktuálne číslo mu vždy ráno zavolal nejaký operačný dôstojník odniekiaľ. Keďže boli všetci v tých svojich mundúroch rovnakí stávalo sa, že sa niektorý otočil aj dvakrát a potom zas tí poslední odchádzali s prázdnymi bruchami, alebo si jedlo od krčmára kúpili.

Keď krčmár telefonoval tomu operačnému dôstojníkovi, čo mu nahlasoval počet stravných jednotiek a reklamoval, že mu ešte nedošla platba za vystavenú faktúru, ten mu povedal, že si mal najprv prečítať zmluvu, kde je jasne napísaná 90-dňová splatnosť, čo bolo výsledkom drobnej pomsty veliaceho dôstojníka. Krčmára skoro porazilo, pretože na toto naozaj nemal a tak začal znova rokovať s operačným dôstojníkom. Po 20-minútovom rozhovore, kedy sa krčmárovi podarilo operačného dôstojníka už-už nalomiť a on by so zmenou na splatnosť 7 dní aj súhlasil, spýtal sa krčmár, kedy mu pošlú novú zmluvu, na čo mu operačný dôstojník odvetil, že on zmluvy nepodpisuje, ani nepripravuje a že nie je oprávnený rozhodovať o zmene podmienok a že keď sa na zmluvu poriadne pozrie zbadá, že to ani nie je zmluva s ministerstvom, ale s nejakou firmou XY, ktorá stravu pre policajtov zabezpečuje a že nech nie je nenažratý, lebo za 21€ za stravnú jednotku by mohol takú splatnosť aj akceptovať. Krčmár sa ho zlostne opýtal, prečo teda s ním strácal čas a operačný dôstojník mu oznámil, že preto, aby zistil akú ochotu má policajný zbor vyjednávať. Krčmára skoro trafilo, no nakoniec si sadol za stôl, zobral si pero a papier a zistil, že aj keď si zoberie preklenovací úver, cena stravnej jednotky mu hravo dokáže úver splatiť aj s úrokmi a dokonca aj jemu zostane dosť. Len mu zrazu napadlo, že pokiaľ si dobre pamätá tak on predáva stravnú jednotku za 9€ a nie za 21€ tak si pomyslel, že operačný dôstojník sa zmýlil. Už upokojený mu volal, aby mu oznámil, že situáciu zvládol, a že zrejme došlo k chybe, lebo on predáva stravnú jednotku za 9€ a nie za 21. Operačný mu povedal, že sa nepomýli, a že ten rozdiel v sume, ktorú fakturuje firmy XY ministerstvu je správne. Krčmár nebol hlupák a tak radšej čušal a nepchal viac do toho prsty.

Zmena dodávateľa stravy spôsobila, že sa konečne najedli aj Drsný s Hladkým, len nesmeli prísť medzi poslednými. 

Prechádzajú sa teda teraz so psom po osade, kde sa už štyri dni nič nestalo a rozprávajú sa o veciach, o ktorých si mysleli, že toho druhého zaujímajú. 

“Bol som raz hrať golf, ale to ti je otrava, iba som chodil a chodil, akoby som bol v robote. Kým sa mi podarilo trafiť tú loptičku trvalo mi to snáď deň a keď som ju na 18-krát dopravil do jamky, celý nadšený, dozvedel som sa, že paar na túto jamku je tri.”

“Ako môže byť pár 3, to je nepárne číslo.” Odvetil Hladký a začal podozrievať Drsného, že ho klame. 

“Nie ako pár, že párne číslo, ale ako pár, čo sa píše pé á á er a čo znamená, na koľko úderov by si mal loptičku trafiť do jamky.”

“To ako vedia, šak každý inak, nie?”

“To ten, čo navrhuje jednotlivé jamky povie, že na koľko. Lebo to je golfový odborník.”

“Aha, takže ty si mal trafiť na tri a trafil si na 18, hej?”

“Presne, pochopil si.”

Na to sa Hladký začal smiať tak, až sa pes obzrel premknutý starosťou o svojho parťáka. 

“Čo sa rehoceš? Ty by si tam chodil dodnes.” Odul pery Drsný. “Načo ti to vôbec hovorím?” Spýtal sa urazene, na čo Hladký zvraštil obočie, prestal sa smiať a vážne povedal:

“Ani len netuším.”

Bola tichá, jasná noc. Mesiac bol v splne, hviezdy svietili ostošesť, obloha bola jasná, tak aj v osade bolo viac sveta, ako poskytovalo obecné osvetlenie. Keby to niekto sledoval, nemusel ho vôbec zapnúť, a osada by bola ušetrila. 

“Je skoro ako vo dne.” Povedal práporčík Drsný.
“Hej, celkom dobre vidieť.” Povedal práporčík Hladký.

“Normálne vidím, ako za šera, a je noc.” Povedal práporčík Drsný.

“Hej, je ako za šera, normálne vidím.” Povedal práporčík Hladký.

Prechádzali okolo krčmy, kde videli cez okno, ako sa chlapi bavia, popíjajú, veselo sa rehocú a krčmárová dcéra sa ide pretrhnúť roznášaním piva.

“Rozkošná, že?” Povedal Hladký.

“Len keby nebola taká rapavá.” Odvetil Drsný.

“K tvojmu menu ideál. Predstav si, keby si si ju zobral a ona by sa niekomu predstavila, že Drsná a ten by jej odpovedal, hej, vidím. Hehehehe.” Rehotal sa.

“Prečo by som si ju mal zobrať, ja frajerku mám.”

“A je tiež takáto drsná?” 

“Nie, nie je takáto drsná.”

“Ale bude.” Rehotal sa ako blázon, kým naňho Drsný iba znechutene hľadel.

“Nebude.”

“No, keď si ju vezmeš, tak bude.”

“Si somár.” Ukončil tento dialóg.

Obaja práporčíci boli iba pokračovateľmi rodinnej tradície, kde otcovia oboch tiež slúžili v policajnom zbore a keď sa dozvedeli, že okolo štyridsiatky dostanú dôchodok a môžu si pri tom ešte privyrábať obaja po tejto možnosti skočili. Samozrejme, že nikdy nezabudli povedať, že slúžiť občanom krajiny je ich najvyššia priorita. Boli to poctiví chlapci, ktorí sa snažili nikdy neohrdnúť príležitosťou zarobiť si bokom, závidiac dopravákom, že tí majú tých možností neúrekom. Starší kolegovia im hovorili, že keď sa dostanú do akcií budú iba s úsmevom na tvári spomínať, ako závideli dopravákom. Keď sa starších kolegov pýtali, ako to myslia, tí sa iba potmehúdsky usmievali a hovorili iba ´Uvidíte´. Tak sa spýtali doma svojich otcov a tí sa iba potmehúdsky usmievali a odpovedali iba ´Uvidíte´. 

“Aha starý Kern. To ti je taký múdry muž.” Povedal Drsný a ukázal rukou na zhrbeného chudého starca so psom tmoliacim sa pri jeho nohách.

“Ako vieš?”

“V osade hovoria, že jeho rady majú cenu zlata.”

“Poďme sa ho niečo spýtať.”

“Čo?”
“Nech nám poradí.”

“V čom?”

“Čo ja viem?” Rozčúlene povedal Hladký. “Ty si povedal, aby sme sa ho šli niečo spýtať.”

“Áno, lebo ty si povedal, že je múdry.”

“Čo robí?” Spýtal sa Hladký,

“To, čo vždy, prechádza sa a asi si ide sadnúť po lipu.”

“A hento je kto?” Hladký ukázal na postavu pomaly sa približujúcu ku Kernovi.

“Neviem, nevidím mu do tváre.”

“Voľačo má v ruke.” 

“Hej, voľačo drží.” Obaja spozorneli a sledovali, ako sa Vinco Minco blíži ku Kernovi.

Vinco Minco bol zlosťou celý bez seba. Hlava ho už zázračne prestala bolieť, už aj žalúdok bol pokojný, iba myslenie mal nejaké zahmlené. Akoby jeho ruky a nohy robili niečo iné, ako od nich chcel. V krátkych zábleskoch Mincovskej mysle si uvedomoval, že je v ňom niekto iný, kto ho ovláda. A nielen ovláda, ale celú myseľ mu opanovala šialená zlosť. V každom videl nepriateľa a hlavnú príčinu svojho nahovno života. Mal obrovskú chuť niekomu tresnúť po papuli a dokopať ho, no potom si uvedomil, že v ruke zviera drevenú rúčku kosáka, tak dostal chuť niekomu zaboriť krivú čepeľ do brucha, ako tureckú šabľu. Zrazu zbadal starého Kerna ako sa pomalým, šuchtavým krokom blíži k obrubníku okolo lipy a nadobudol presvedčenie, že Kern je vinný za všetky príkoria, ktoré sa mu dejú. Lenže potom sa cez bahno šialenej mysle vynorila zas Mincovská, a on netušil, prečo sa rýchlymi krokmi blíži ku Kernovi, s rukou pevne stískajúcou drevenú rúčku kosáka. No vzápätí ho zase znenávidel a vrhol sa celou svojou podstatou k zhrbenému mužovi a so zasyčaním “Ty si všetkému na vine!” mu vrazil ostrie kosáka rovno pod rebrá. Kern zaskučal, stiahol sa, skrútil, zavrávoral a zosunul sa k zemi, kde zostal ležať na chrbte s rukami bezmocne snažiacimi sa odraziť útočníka, kým na ňom Minco kľačal a zabáral mu znova a znova ostrie kosáka do brucha, dvaja práporčíci naňho vrieskali aby prestal. “Občan prestaňte!” a bežali k miestu masakry. Kernov pes sedel a pozorne pozoroval, ako vystrekuje krv z jeho tela zakaždým, keď Minco zaborí hrdzavú čepeľ kosáka. 

“Ty si všetkému na vine!” Reval šialenec.

“Mal som ťa rád.” Reval Minco. 

Telo Kerna sa už nehýbalo, keď k nemu dobehli obaja práporčíci s vytasenými zbraňami a šokovane sledovali, ako sa Minco postavil, otočil sa na nich, usmial sa, a so zdvihnutým kosákom sa proti nim rozbehol. 

Drsný zavrel oči a dva krát vypálil. Hladký oči nezavrel a vypálil trikrát. V strese im ani nenapadlo, čo im vtĺkali do hláv na akadémii. 

“Zbrane máte preto, aby ste útočníka eliminovali, nie preto, aby ste ho zabili.”

V tele Kerna napočítali 14 rán kosákom. Jedna do chrbta, ktorá preťala pečeň a 13 do oblasti brucha, ktoré zdevastovali všetky orgány nachádzajúce sa v brušnej dutine a odniesli to čiastočne aj dolné laloky pľúc. V Mincovi napočítali 4 rany. Jedna mu presvišťala okolo hlavy, dve skončili v oblasti hrudníka, z ktorých jedna prestrelila pravú srdcovú komoru, jedna v ľavom ramene a jedna mu odstrelila pravé vajce.