Demokracia.

„Najnebezpečnejšou farbou na križovatke je zelená. V domnení, že mám prednosť prestávam byť pozorný.“

Táto úvaha nie je vyslovene proti demokracii ako takej. Je to iba reakcia na „zbožšťovanie“ tohto systému, na spôsob komunikácie so slobodnými jedincami, na spôsob obhajoby neetických a amorálnych zákonov. Je to iba pokus pozrieť sa na „Boha demokracie“ a „slobodných volieb“ ľudí z iného zorného uhla.

Nedávno som videl besedu s Jaroslavom Dušekom, kde som počul úžasný postreh. Nepamätám si to presne, preto nemôžem tvrdiť, že je to citát.
Bolo to nejako takto:
´Ak vo voľbách odovzdáte hlas, odovzdáte ho niekomu. Teraz už Váš hlas má niekto iný, nie Vy. Ešte raz: Vy už svoj hlas nevlastníte, lebo už ste ho odovzdali. Ste nemí.´
Pekné, však?

Ako býva u mňa v poslednom čase zvykom, zase pôjdem bod po bode a skúsim rozobrať body, ktoré sú mi nie celkom jasné, poprípade na ktoré mám iný názor.

0. Ako sa inštaluje demokracia?

Toto je nultý bod, lebo možno existuje nejaká právna úprava, alebo nejaký právny zvyk, ktorý zodpovedá moju otázku na konci a ja o ňom iba neviem...

Ako sa inštaluje autokracia, alebo diktát, alebo ďalšie „nedemokratické“ zriadenia mám celkom jasnú predstavu. Nahrubo: To si nejaká klika, alebo nejaký sociopat dohodne postup s veliteľmi ozbrojených síl, či je to už vojsko, alebo je to polícia, posľubuje im nejaké výhody, ktoré doteraz nemali, odrokuje si nejaké povinné jazdy so zopár politickými oponentami, najlepšie s tými, ktorí zatiaľ nedosahujú na výhody vlády, ale nie sú ani zanedbateľní v zmysle, že nemajú žiadnu podporu u ľudí a jednoducho zorganizujú puč. Alebo vo feudalizme panovník zaútočí svojimi silami na inú krajinu, obsadí ju a je tam kráľom tiež, alebo vládcu inej krajiny podplatí výhodami a urobí si z neho bábkovú vládu. Proste dokážem pochopiť, ako sa systém založený na násilí môže dostať k vláde nad určitým územným celkom.

Toto ale nechápem pri demokracii. Tá má nejaké svoje pravidlá. Teda, že voliť môžu iba občania krajiny, iba ľudia nad 18 rokov, ktorí sú svojprávni a nachádzajú sa (alebo aj nie, záleží na schopnosti organizátora volieb) na území krajiny atď... A že sa rozhoduje princípom jednoduchej väčšiny, teda 50% zo zúčastnených +1 človek.
Hm, lenže tieto pravidlá pred prijatím demokracie neplatia. Prečo je teda znemožnené voliť 16 ročným ľuďom, keď pravidlá demokracie ešte neplatia (je pred prvými voľbami)? Prečo sa rozhoduje jednoduchou väčšinou o prijatí demokratického systému, keď ešte neplatí pravidlo jednoduchej väčšiny?

1. Nekritický obdiv.

Demokracia je násilná. Možno niekomu udrelo do očí vyjadrenie v predchádzajúcom bode o násilných systémoch, ale či sa to niekomu páči, alebo nie, demokracia patrí medzi násilné systémy, ako si ukážeme v bode 2. Preto mi nie je celkom jasné prečo je k nej tak nekritický obdiv. Slovo demokracia aj s významom tohto pojmu sa vkladá do všetkých zákonov, či nariadení, ktoré by mal tento pojem zjemňovať. Akýkoľvek názor je potlačený zosmiešnením, alebo zahriaknutím. Prípadne okrídlenou vetou „nič lepšie nemáme“, ktorú rozoberiem v bode 5. Štátne inštitúcie sa nazývajú demokratickými inštitúciami, akoby pojem „demokracia“ malo byť zárukou niečoho ideálneho, jasného a všetkými akceptovateľného. Ak aj niekto zadvihne hlas proti systému, je usadený argumentom, že sa jedná o demokratickú inštitúciu, či demokratické rozhodnutie. Diskusia o podstate demokracie je neprípustná, dokonca zákon hovorí o nemožnosti registrovať stranu, ktorá by mala v programe odstrániť demokratické princípy.

2. Čo s menšinou

Nuž, áno. Čo s menšinou? Koho to zaujíma, však? Na základe bodu 1 sa o demokratických rozhodnutiach nehovorí. Tí, ktorí nesúhlasia sa jednoducho musia prispôsobiť rozhodnutiu väčšiny. Hm, ale čo keď sa prispôsobiť nechcú? Potom je na nich použité násilie na dosiahnutie činov, ktoré títo jedinci robiť nechcú, ale väčšina rozhodla, že ich konať musia. Samozrejme nedeje sa to hneď, na to je demokratický systém opatrný. Najprv je tu súdnictvo ako zdanie spravodlivosti a potom je tu súdne rozhodnutie a ak nekonáte tak, ako sa väčšina rozhodla príde aj násilné donútenie.

V podstate sa jedná o toto:
Ak má jednotlivec nejaký rebríček hodnôt, ktorý sa kryje so zákonom štátu a ja ho mám iný, ktorý odporuje zákonu znamená to, že daný jednotlivec má právo vyžadovať moje konanie na základe jeho rebríčka hodnôt. Zvláštne, že?

3. Gravitačný zákon, minimálna mzda a demokracia

Predstavte si, že by parlament navrhol hlasovanie o tom, či platí gravitačný zákon aj pre hrušku, keďže Newtonovi padlo na hlavu jablko. A parlament by odsúhlasil, že nie, že pre hrušku gravitačný zákon neplatí. Smiešne, však?

O prírodných zákonoch sa predsa nehlasuje.

Lenže zákon o preplácaní nákladov na dovolenku na Slovensku, či zákon o minimálnej mzde je zákon o matematike, čo je prírodná veda. Ak raz ekonomike firmy nevychádza jej hospodárenie tak, že môže dať nejakému zamestnancovi za jeho prácu aspoň minimálnu mzdu, znamená to, že ju dať nemôže. 1+1=2 nech budú politici hlasovať akokoľvek. Na odmietnutie prírodného zákona matematiky parlamentom potom trh reaguje rôznymi okľukami až nakoniec nájde rovnováhu. Plat teda zvýši, ale keďže 1+1=2 tak zamestnanca prepustí. Alebo nie. V tom prípade prichádza na rad „zákon pizze“. Pizzu nezväčšíte ak ju nakrájate na osem kúskov namiesto na šesť. Je úplne jedno na koľko rôznych benefitov rozparcelujete náklady určené na zamestnanca. Ako som napísal v článku „Kapitalista“ v bode 6, každý zákonný benefit pre zamestnanca je hradený z jeho peňaženky, nie z peňaženky zamestnávateľa. Alebo firma jednoducho zvýši cenu produktu na trhu, čo nakoniec zaplatí zamestnanec. Matematika nepustí.

4. Demokracia a sloboda

Nie deti, demokracia nie je sloboda. Darmo je to aj v zákone 245/2008 o povinnej školskej dochádzke  v paragrafoch 3 odstavec j), alebo v §4 odstavec h) a nasledujúcich...
Darmo si tak píše toto prídavné meno a Orwellovským spôsobom sa to snaží presadiť. Slobodná demokracia je oxymoron. Sloboda je vo všetkých slovníkoch, ktoré som kedy čítal definovaná rovnako. Použijem najčastejšiu a najkratšiu definíciu ktorou je „neprítomnosť donucovania“. Ako som uviedol vyššie v bode 2, túto základnú charakteristiku demokracia neplní.

Viete, že je zakázané organizovať referendum napríklad o výške daní? Jednoducho človek nemôže ani len spolurozhodovať o tom, o akú veľkú časť svojej práce ho demokratický štát oberie. Nemôže rozhodovať o svojej práci. Keďže moja práca patrí mne, vyplýva z toho, že nemôžem rozhodovať o sebe. Nuž, takto si zrovna slobodu nepredstavujem. Kto áno, nech mi napíše...

5. Nič lepšie nemáme

Toto je veľmi často používaný argument v prípade, že sa (po náročných diskusiách) podarí vzbudiť v človeku aspoň akú-takú pochybnosť. Ale máme. Teoreticky je pripravený do najmenších podrobností koncept slobodnej spoločnosti, ktorá nie je ničím iným, iba voľným trhom, ktorý je definovaný ako (aj virtuálny) priestor, kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovaru, služieb, emócii atď... medzi dvoma či viacerými subjektami, pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.

Že to je nerealizovateľné? Že je to utópia?

Hm, a ako by ste nazvali systém, ktorý tvrdí, že nie sme dostatočne zodpovední za svoje životy, ale že sme dostatočne zodpovední aby sme z množiny nezodpovedných jedincov vybrali tých, ktorí nielenže budú vedieť ako majú spravovať voľný trh reguláciami, ale dokonca budú vedieť tie pravidlá určiť aj pre iných a že tí, ktorí ich budú voliť sú napriek svojej nezodpovednosti za vlastné životy natoľko zodpovední, že týchto ľudí budú vedieť voliť zodpovedne?
Stratili ste sa? Ani sa Vám nečudujem.

6. Nevoliči: nemusí im to byť jedno, možno iba nikoho nechcú

Mylným a ťažko spochybniteľným predpokladom demokratických volieb je, že tí, ktorí sa volieb nezúčastňujú sú k voľbám ľahostajní, teda, že im je jedno, kto bude v parlamente sedieť a preto s maximálnou drzosťou tak charakteristickou pre demokraciu sa jednoducho hlasy ľudí, ktorí sa nezúčastnili volieb rozpočítajú pomerne medzi strany, ktoré boli vo voľbách úspešné. A tak pokojne zarytý katolík môže skončiť v košiari liberálov. Ospravedlnenie je ale dostupné ihneď.

„Ak ti to vadí, choď voliť.“

Uff!

„Ak ti vadí, že ti súkromné kino strháva z výplaty každý mesiac 6 euro, tak je to tvoja chyba, máš chodiť do kina.“

Nie, niektorí nevoliči (napr. ja) sa nezúčastňujú volieb preto, lebo nechcú žiadnu vládu ani parlament. Pokiaľ  táto možnosť nebude pri voľbách, teda nebude možné hodiť lístok „NIKTO“ so všetkými konzekvenciami (menší počet poslancov v parlamente atď...), nemôže byť môj hlas započítavaný akoby som volil. Inak to nie je nič iné, iba „krádež hlasu“.

7. Demokracia je nebezpečná v tom, že z nás robí spoluvinníkov

Tak, ako je uvedené v motte na začiatku úvahy. Vhodením lístku do urny je v nás vzbudený dojem, že to máme v rukách a že sme spoluzodpovední za to, čo potom volení zástupcovia vykonajú. Odráža sa to v bežných vyčítavých vetách u priateľov, ktorí poznajú svoju voľbu. Napríklad:
„Vidíš, čo henten blbec robí, keby si ho nevolil, všetko bude OK.“
Lenže, úprimne. Voľby sú o emóciách, programy číta iba mizivé percento voličov. Takto sme sa naučili, takto jednotlivci volia. Aj keby zrovna programy čítali, nikto nie je schopný predikovať, s kým sa strany spoja, čo z programu v rámci konsenzu s vidinou koalície a možnosti vládnuť budú vypúšťať a čo doň prijmú. Na ďalšie postupy jednotlivých strán už volič nemá dosah.

Preto, nie! Nie ste vinní za to, ako štát a jeho politika vyzerá, aj keby ste akokoľvek poctivo vyberali stranu, ktorej hodíte hlas.

V domnení, že jednotlivec cez demokratické voľby má možnosť meniť politiku štátu prestáva byť kritický, prestáva slobodne uvažovať a zaraďuje sa medzi individuality, ktoré sa cítia spoluzodpovedné za chod štátu tým, že raz za štyri roky hodia lístok do urny. A tento argument je často aj zneužívaný v diskusiách s nevoličmi.

Nezáleží na tom, koľko daní odvediem, nezáleží na tom, komu pomáham, ako žijem svoj život, ako vplývam na ostatných, či ako oni vplývajú na mňa. Nevolím? Som arogantný nezodpovedný jedinec, ktorý nemá právo sa sťažovať.

Ale ja hovorím:
Mám právo sa sťažovať pretože aj keď nemám vplyv na to, kto je riaditeľ kina, ktoré ma niečím neuspokojilo, mám právo sa sťažovať.

Pretože to platím.

Áno, demokracia je rozhodne lepšia ako socializmus, či fašizmus, alebo feudalizmus...

Áno je.

A to ma má uspokojiť?

Sloboda slova (prejavu).

Keďže som mal v poslednom čase niekoľko diskusií na túto citlivú tému, zrejme to niečo znamená tak som si sadol na zadok a napísal nasledovnú úvahu.

Najčastejšie som sa v diskusii stretol s názorom, že dnes sloboda vo vyjadrovaní existuje s výnimkou tém, ktoré sú zákonom zakázané.

To je vlastne aj koreň problému v súčasnom ponímaní slobody.

O tom, že sloboda je definovaná jasne (aj keď zjednodušene) ako neprítomnosť donucovania písať nebudem. Rešpektujem, že vzhľadom k mnohopočetnosti zneužitia tohto pojmu sa pojem sloboda väčšinou indexuje ako „sloboda slova“, „sloboda pohybu“, sloboda podnikania“, „slobodný prístup k informáciám“ atď...

Nebudem sa ani zaoberať Orwellovským poňatím pojmu sloboda, kde sa používa aj v prípadoch, kedy to nie je až také slobodné, resp. kedy zákon neumožňuje, napriek deklarácii slobody, realizovať určité aktivity.

Napr. pri „slobodnom prístupe k informáciám“ by Vám zrejme neoznámili mená tajných agentov a miesta ich pôsobenia.

Pri „slobodnom podnikaní“ by Vám zrejme neumožnili predávať drogy.

Pri „slobode pohybu“ by Vám asi nedovolili chodiť po prezidentskom paláci.. atakďalej atakpodobne...

Preto vnímam súčasné požívanie pojmu „sloboda“ za čisto orwellovský newspeak.

Poďme ale k slobode prejavu.

Podľa zákona je sloboda prejavu zaručená, no je obmedzená v prípade propagácie hnutí potlačujúcich základné práva a slobody, pričom či to také hnutie je, alebo nie je, rozhoduje zákonodarca.

Tak ako sa v poslednom čase v mojich úvahách stalo zvykom, pôjdem bod po bode.

1. Riziko tohto zákona spočíva v ľubovôli zákonodarcu určovať čo je predmetom slobody prejavu a čo nie. V tomto prípade sa mi zdá diskusia o legislatíve úplne zbytočná. V momente ako presiahne nejaká diskusia kritický rámec, bude jednoducho vyhlásená za nezákonnú. Niečo podobné ako sú referendá, kde nie je zo zákona možné hlasovať o daniach, či o ľudských právach.

2. Zákon zakazujúci určité prejavy ma oberá o možnosť rýchlo spoznať „blba“. Vyjadrovanie akéhokoľvek človeka je (či chceme, alebo nie) základom pre naše posudzovanie a „triedenie“ ľudí do určitých kategórií podľa nášho vlastného hodnotového rebríčka. Viem, že to nie je správne, ale deje sa  to v podvedomí a nezávisle na našej vôli. My samozrejme môžeme regulovať naše reakcie, no v mysli máme človeka, či situáciu zaradenú. Chce naozaj dlhý a tvrdý dril, zbaviť sa tejto podvedomej reakcie.

Ako ale spoznám niekoho, kto má pre mňa neprijateľné názory, vystupovanie, či vonkajší prejav ak ich nesmie prezentovať? Zákon zakazujúci hovoriť o určitých témach ma teda oberá o zásadnú možnosť vyberať si priateľov, resp. rozhodnutie o výbere býva zvyčajne oveľa dlhšie. V konkrétnom prípade by som si s človekom, ktorý hovorí o iných ľuďoch ako o odpade, ani nesadol za jeden stôl.

3.  Osobne mi najviac vadí porovnávanie s minulým režimom ohľadom slobody slova.
„Hej vtedy nebola sloboda slova, to si sa mohol dostať do basy za to, že si povedal niečo proti komunistom, dnes je už sloboda slova zaručená ústavou“.
Nie, nie je. To, čo pripúšťam je zmena zoznamu zakázaných tém.

To ale nemení nič na princípe obmedzenia slobody prejavu. Principiálne je totiž jedno, čo obmedzujete v prejave. Dôležité je, že obmedzujete. Preto áno, súhlasím, že zoznam oproti dobe spred roku 1989 je iný, ale to nie je sloboda slova. To je iba nesloboda slova s iným zoznamom zakázaných tém.

4.  Obmedzenie slobody slova je z hľadiska prezentovaného dôvodu, pre ktorý je sloboda obmedzená dehonestáciou demokratických volieb a hlasu občana. Dôvodom pre obmedzenie slobody slova je totiž potencionálne nebezpečenstvo, že ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a preto môžu naletieť na (na prvý pohľad) ľúbivú ľudácku rétoriku. Ak sú ale ľudia ľahko ovplyvniteľní, potom sú voľby iba rozhodnutie ľahko ovplyvniteľných jedincov, ktorí naleteli na ľúbivú politickú reklamu a teda boli oklamaní. Buď teda ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a potom sú voľby iba o tom kto koho lepšie oklame, alebo nie sú ľahko ovplyvniteľní a potom nemá zmysel zakazovať nejaké témy.

Aký zmysel majú teda demokratické voľby? Prečo sa hráme na to, že v deň volieb sú ľudia zodpovední a len čo sa skončia voľby sú to nesamostatné a slabomyseľné tvory potrebné iba k plateniu daní?

5. Zákon o obmedzení slobody prejavu a argumenty podporovateľov tohto zákona úplne ignorujú historické súvislosti.

Nestačí, aby sa nejaký fúzatý pánko spolu s krívajúcim riťolezom postavili na debničku na námestí a vykrikovali, že za všetko môžu modrookí a treba sa ich zbaviť.

V spokojnej spoločnosti by to boli iba dvaja smiešni exoti. Terč posmechu ostatných. Kto len nakukne do dejín 2. svetovej vojny veľmi dobre vie, že Nemecko bolo na pokraji ekonomického kolapsu, že ľudia trpeli za chyby predchádzajúcich vlád, že reparácie Nemecka platené Francúzsku a Anglicku boli vymáhané aj napriek tomu, že nemecká ekonomika ich nebola schopná pokryť. Nasledovala gigantická devalvácia marky a v obrovskej chudobe a zúfalstve ľudí, prišli dvaja spomínaní pánkovia aj s konečným riešením. Keď zatlačíte potkana do kúta, zaútočí.

Okrem toho sa po vzore Sovietskeho Zväzu v Nemecku začala tvoriť komunistická enkláva (mimochodom najsilnejšia v Európe) a prezident von Hindenburg si iba vyberal z dvoch ziel. Či si vybral väčšie, alebo menšie posúdiť nevieme, vieme iba to, ako jeho výber skončil. A to rozhodne neboli jediné parametre.

Chcem tým povedať, že tvrdiť, že vzostup nejakej zvrátenej ideológie je preto, lebo jej propagácia nie je zákonom zakázaná a ignorovanie ďalších súvislostí je hlúpe a naivné.

Naopak, ak ekonomické súvislosti ženú ľudí do náručia týchto zvrhlíkov je ich zákaz akoby olej do ohňa. S tým súvisí posledný bod

6. Nechajte tých ľudí slobodne vyhukovať ich blbosti. A namiesto potierania ich pozývajte do televíznych diskusií, pretože po sústredenej argumentácii kvalitného protivníka sa ich argumentácie rozsypú ako domček z karát. Jeho zrejme nepresvedčíte, ale poslucháčov vo veľkej miere áno.

Neuznávam systém štátu, je to pre mňa absolútne zbytočná inštitúcia, ale viem, že mnoho mojich priateľov (minarchistov) pripúšťa jeho existenciu pre prípad ochrany svojich obyvateľov (v preklade daňových poplatníkov). Súdnictvo, armáda, polícia.

Poznámka:
Ako rieši slobodu prejavu idea anarcho-kapitalizmu?
Skoro ako všetko. Sloboda prejavu je majetkovým právom. Znamená to, že môžem hovoriť čo chcem, keďže telo je moje. Môžem to hovoriť na svojom majetku, keďže je môj. Ak mi to dovolí majiteľ priestoru, ktorý šíri informácie do verejnosti (napr. majiteľ novín, či rádia) môžem si hovoriť čo chcem, pokiaľ ma majiteľ novín, v súlade so zmluvou, nezastaví. Preto sa tomu hovorí „majetkové právo“. Môžem hovoriť čo chcem prostredníctvom svojho majetku (telo) na svojom majetku (môj pozemok, môj dom), alebo na prenajatom majetku v súlade s nájomnou zmluvou.

Jasné, presné, jednoznačné.

Dajte mi pokoj 2. – Trestanie nečinu

Tak, ako som sľúbil prispievam dnes druhou (a možno ani nie poslednou) časťou môjho článku na blogu spred roka „Dajte mi pokoj“. Kto chce vedieť o čom to bolo, nech si to prečíta. 😊

Druhé pravidlo slobody znie „Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce“ a nedávno som počul zjednodušené znenie tohto pravidla, ktoré sa mi nesmierne páči, tak ho sem napíšem: „Ľuďom dnes vadí, že niekomu niečo nevadí.“

Na úvahu som si zámerne vybral kontroverznú tému očkovať, či neočkovať a to hlavne preto, že je kontroverzná... Ale nie.. hlavne preto, že drvivá väčšina podporovateľov vakcinácie vníma odmietnutie vakcíny niekým iným ako ohrozenie svojho vlastného zdravia, či zdravia spoločnosti, ktorú nazývajú „kolektívna imunita“ .

Toto zamyslenie si nekladie za cieľ nájsť odpoveď na tak závažnú otázku, či očkovať, alebo nie hlavne preto, že nie som biológ ale rovnako preto, že ani nie som zamestnaný v inštitúcii platenej zo štátneho rozpočtu a nemám teda záujem hovoriť tak, aby som nenaštval svojho zamestnávateľa  a tiež preto, že nie som ani výskumník hľadajúci efektívnu vakcínu, ktorý má tiež záujem hovoriť tak, aby nenaštval svojho zamestnávateľa, a ani nie som pracovník ministerstva, či člen vlády, ktorý má záujem v ľuďoch neustále podporovať pocit strachu, lebo strach ľudí mu zabezpečuje jeho prácu, ale nie som ani výrobca vakcín, ktorý má práve záujem, aby sa jeho vakcíny predávali a tvorili zisk, ktorý je vďaka patentom a licenciám a jeho garantovanou výškou, rozhodne nie nezaujímavý.

Viem, že z toho môže vzniknúť dojem, že som proti vakcinácii, ale nie. Ja osobne som tomuto príbehu, príbehu opodstatnenia uveril a som zaočkovaný a zaočkované sú aj moje deti.

Toto zamyslenie nechce teda hovoriť o efektivite vakcinácie, ale práve o tom presvedčení, že mám právo niekoho nútiť robiť to, čo robiť nechce, alebo že je vhodné, aby mi vadilo, že niekomu niečo nevadí.

Pokiaľ dokážem zmysluplne a uveriteľne vysvetliť o čo mi ide v tejto, tak citlivej téme a pokiaľ vzbudím v mysliach čitateľov aspoň malú iskierku poznania, alebo aspoň malé narušenie predchádzajúceho skalopevného presvedčenia, že je nutné ľudí nútiť dať sa očkovať, bude toto poznanie rezonovať s oveľa vyššou intenzitou v témach, ktoré nie sú tak kontroverzné.

Nulté pravidlo slobody znie, že každý človek je výhradným majiteľom svojho tela a teda, v súlade s prvým zákonom slobody, s ním môže robiť čo uzná za vhodné, kým tým neubližuje inej osobe. V súvislosti s druhým pravidlom slobody, ktorý je popísaný vyššie je uzáver ten, že „Nečinom sa nedá ublížiť.“ To sú všetky tri zákony slobody, viac ich nemá, nebojte sa...

(Ak vznikla nejaká nejasnosť ohľadom ubližovania nečinom, skúste si otvoriť môj článok na blogu „Očakávanie“ tam je to trošku spresnené.)

Častým argumentom zástancov očkovania je to, že neočkovaný jedinec ohrozuje kolektívnu imunitu a ohrozuje život ľudí, ktorí sa z nejakého dôvodu zaočkovať nemôžu dať. (Chorí, tehotné ženy, ľudia s alergiami na používané látky atď..). V podstate hovoria, že ich daný jedinec ohrozuje svojim nekonaním.

Ešte raz, aby to bolo úplne jasné. Vyhlasujú, že „neočkovaný jedinec ich ohrozuje svojim nekonaním.“ Inak povedané „že je možné ohrozovať nekonaním.“

A tu je koreň problému.

Ak pripustíme, že nekonaním je možné ublížiť otvárame dvere na byte, kde bývajú a doteraz si spokojne spinkali, nekonečné možnosti nekonaní, ktoré môžu ublížiť. Výber tých nekonaní, ktoré môžu ublížiť a úroveň ich rizika je na posúdení spoločnosti a vôbec nezávisí na danom jedincovi, ktorý je obvinený, že svojim nekonaním ublížil.

Ešte raz pre istotu zopakujem:
Určenie rizika, druhu a pravdepodobnosti prípadnej ujmy vôbec nezávisí na jednotlivcovi, ktorý bude za nekonanie obvinený. Teda: Ak vrah zabije raz, má jednu obeť. Počet ujm teda plne závisí na konajúcom. Ale počet ohrozených ľudí nečinom jedinca vôbec nezávisí na jeho činoch.
Nedokážem odhadnúť, či si všetci, ktorí sa dočítali až sem uvedomujú aká je to zásadná zmena a myšlienka.

Už nebude treba nikomu dokazovať čin, už stačí iba dokázať že daný jedinec nekonal, kedy konať mal a nemal sedieť na gauči a pozerať telku ale mal niečo urobiť a môžeme mu pripísať toľko obetí, koľko len budeme chcieť. To „niečo urobiť“ je na rozhodnutí väčšiny v spoločnosti. Vlastne ani nie tak na väčšine ako na tom, koho si (v prípade nepriamej demokracie) táto väčšina zvolí. A nakoniec to ani nie je väčšina ako sa pokúsim vysvetliť v niektorej z ďalších úvah o voľbách.

Teda budú trestaní ľudia, ktorým niečo nevadí, ktorí majú iný záujem, alebo iný rebríček hodnôt a namiesto aby vykonali niečo, čo sami preferujú budú musieť vykonať niečo, čo sami nepreferujú a bude im to vnútené násilím.

Oblasti a nečiny, ktoré budú trestné bude prijímať parlament na základe... Na základe... Na základe... Doparoma čoho? Nuž neviem, proste na základe.

Chápete to? Sedíte v kresle, nohy vyložené na taburetke, popíjate pivo, chrúmete klobásu namočenú do horčice, kukáte futbal a práve páchate trestný nečin.

Ja rozumiem, že sa teraz zdvihne kopec hlasov o tom, že očkovanie je niečo iné, ale principiálne nie je. Ale aby som uspokojil aj tých, ktorý si myslia, že predsa len je.

Prvé čo by som sa chcel vedcov a zástancov očkovania spýtať je, či má vakcinácia 100% úspešnosť pri 100% počte očkovaných (teda, že nik zo zaočkovaných neochorie) a či je 100% istota, že nejestvujú žiadne vedľajšie účinky (teda, že u nikoho sa neprejavia dlhotrvajúce negatívne účinky z vakcíny).

Ak je na obe  otázky odpoveď áno, je to presne miesto v tejto úvahe, kde môžete skončiť a prestať čítať, lebo ďalšie pokračovanie je o ničom.

Ak je ale na jednu otázku odpoveď nie, pokračujte, je to totiž zásadné.

Ak je teda odpoveď nie, nedá mi nespýtať sa na jednu vec. Predstavme si teda jedného jedinca, ktorý je obeťou povinného očkovania, teda sa uňho prejavili negatívne nebezpečné účinky očkovacej látky pričom mu lekárka v nemocnici s účastným pohľadom v slzách plávajúcich očí upretým na obeť trasľavým hlasom a smútkom v tvári oznamuje, že

„Áno, ja viem, že som Vás zaočkovala v termíne povinného očkovania látkou, ktorá je zákonom predpísaná, ale bohužiaľ to nevyšlo. Takto to už budete mať do konca života, lebo nanešťastie patríte medzi 0,67 promile pacientov, ktorí takto skončia. Je mi to ľúto a dovidenia. A teraz už vypadnite, nie ste tu dnes sám.. ďalší prosím.“

Toto môže niekto fakt myslieť vážne?

Úplne prvá otázka, čo mi napadne je, prečo je právo na zdravý život ostatných ľudí chránených kolektívnou imunitou nadradené právu na zdravie  toho jedného jedinca?

Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie a ešte tragikomickejšie, zoberme si jedinca, ktorému vakcinácia nepomohla a ochorel a postavme ho vedľa jedinca, ktorý je obeťou vedľajších účinkov danej vakcíny. Teraz pred nami stoja dvaja jedinci, z ktorých je jeden navždy postihnutý pre to, aby mohol byť druhý nechránený voči chorobe. Super.

Pri arbitrárnych príkazových rozhodnutiach nejakej inštitúcie NESMIE byť zdravie a život jedinca iba štatistické číslo. Každý človek je jedinec, individualita, to nie je číslo, alebo percento pravdepodobnosti. Za každým človekom, sa skrýva osud, život, radosť, zdravie šťastie, rodina, úspechy, neúspechy, lásky, priateľstvá.

„Že mám smolu, ale za to ostatní sú chránení? Na tom vám zvysoka seriem.“

Kto sme my (spoločnosť) aby sme niekomu určovali, či na to právo má, alebo nemá?

Akceptujme, prijmime fakt, že je správne, aby spoločnosti vadilo to, že niekomu niečo nevadí, že niekto to má inak a koleso šialenstva už nebudeme mať silu zastaviť. Áno, dnes je to tak, že v tomto prípade aj ja verím očkovaniu, aj som sa nechal zaočkovať aj ja som v súlade s tým, že je to správne, ale nikdy nepodporím myšlienku povinného očkovania, pretože nemôžem prikázať inému človeku, aby niečo vykonal (ešte aj s rizikom negatívneho dopadu na jeho zdravie) len preto, že ja sa ním cítim potencionálne ohrozený.

Ak poviem „áno“ musím to vztiahnuť na všetkých ľudí, ktorí ma svojim nekonaním potencionálne ohrozujú.

Zavriem všetkých potomkov vrahov do basy, lebo predstavujú riziko na základe zdedených génov, Zavriem všetky deti alkoholikov preventívne do proti alkoholických liečební, lebo predstavujú zvýšené riziko, zavriem všetkých ľudí, ktorí sa nechcú rozprávať s inými rasami, lebo tým dávajú najavo svoj rasizmus, zavriem všetkých modrookých chlapov do basy, lebo nejaký modrooký chlap mi pred rokmi odlákal manželku.

Budem pokutovať rodičov, ktorí nedajú svoje deti zaočkovať.

Odoberiem deti všetkým rodičom, ktorí ich odmietnu zaočkovať, lebo ohrozujú kolektívnu imunitu.

Odoberiem deti všetkým rodičom, ktorí nesúhlasia s povinným vzdelávaním, lebo tým ohrozujú inteligenčnú úroveň národa.

Ja viem, že sa cítite byť ohrození nezaočkovanými jedincami, ale prosím Vás o jedno.
Domýšľajte dôsledky svojich vyjadrení a svojich činov.  Nikto nikdy nevie garantovať, čo sa udeje, akým spôsobom sa bude ďalej okliešťovať sloboda jednotlivcov, akým spôsobom budeme pchať hlavy sami do slučky. Na základe akého strachu, na základe akej vízie spohodlnenia nášho života.

Verím očkovaciemu príbehu, budem, všade hovoriť o tom, že je to potrebné, budem každého nepresvedčeného presviedčať o tom, že je to správne, budem  všade hovoriť, že SAVOM sa nedá vyliečiť chrípka, ale nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nebudem nikoho do ničoho nútiť, lebo štát a zákonodarcovia čakajú iba na to jediné.

Aby sme si zvykli, že je správne niekoho nútiť do toho, čo robiť nechce iba a len preto, že si vládca myslí, že to správne je.

Aby sme sa raz nezobudili s konskou hlavou v posteli, priatelia...

Ekonómia a ekonomika.

Nie je sloboda bez slobody ekonomickej.

„Uf, to je ekonómia, tam som úplne mimo... s tým na mňa nechoď... nerozumiem tomu... vôbec som to neštudoval...“ Zrejme, ste už podobné vety počuli, či dokonca sami použili. Ak ste pritakali na povzdych niekoho iného, či ak ste sami túto, alebo niektorú inú podobnú vetu použili, nikdy ste neboli ďalej od reality.

A čo je horšie, v podstate sa správate presne tak, ako od Vás Vaši páni vyžadujú. Ako od nás všetkých vyžadujú ľudia, ktorí si myslia, že majú právo nám hovoriť čo je dobré, či čo je zlé, ako by sme si mali svoj život zariadiť, či ako by mal vyzerať. Čo by sme mali chcieť, či nechcieť, ako by sme sa mali ku komu správať či ako by sme si mali usporiadať naše vlastné rebríčky hodnôt.

Otázky ekonómie sa postavili mimo dosah obyčajných ľudí, prenechali sme ich vedcom, či expertom doby, iba oni sú schopní porovnávať rôzne teórie, iba oni sú schopní robiť tie kvalitné uzávery.

V spolupráci s vládou a parlamentom títo experti vedia najlepšie nakresliť a naplánovať ako by tá ekonómia mala vyzerať a čo je pre nás vhodné.

V podstate vetou „Ja sa tomu nerozumiem“ ste sa postavili do úlohy štatistu k Vášmu životu, spoliehaním sa na rozhodnutia expertov v oblasti ekonómie ste dokonale pripravení na život ovce v košiari, lebo bača vie najlepšie ako Vás má chytiť, aby Vás podojil a ako Vás na jar zbaviť vlny. A to ako a prečo Vás dojí vie iba on, pretože on je bača.

Nepchať paprče do ekonómie preto, že sa tomu nerozumiete je cieľ všetkých vlád a všetkých vládou a štátom platených expertov, ktorí majú presne toto za úlohu. Najprv pomiešať pojmy, aby sme si mysleli, že ekonómia a ekonomika sú pre nás nedosiahnuteľné vedy bez zodpovedajúceho vzdelania a potom platiť expertov, ktorí nám budú hovoriť ako to má byť a ako to je dobré pre nás, lebo my sme natoľko sprostí, že to sami nevieme. (Počas volieb na jeden deň neskonale zmúdrieme  potom zase osprostieme – zvláštne, že?)

Ak tomu uveríme, ak budeme pokladať ekonómiu a ekonomiku za disciplíny prístupné iba expertom dostanú nás politici presne tam, kde nás chcú mať. Tam, kde sme dnes.

Keď sa Vám to, kde sme dnes páči, nemusíte ďalej čítať.

Ak nie ste spokojní, čítajte.

Toto sú definície:

„Ekonómia sa zaoberá rozhodovaním o efektívnom využívaní vzácnych zdrojov na výrobu užitočných statkov.“

Zložité čo?

Vynechajte slovo „efektívne“ (povieme si prečo a čím ho nahradiť)

Slovo „vzácny“ chápte ako „každý statok realizovaný na trhu je svojim spôsobom vzácny“ (povieme si prečo)

Slovo „užitočný“ si preložte za „pre mňa užitočný“ (aj to si vysvetlíme)

Slovo „statok“ vymeňte za „všetko, čo mi môže poslúžiť“

A potom to zjednodušte a dostanete:

„Ekonómia je náuka o ľudskom konaní.“

Nekonáte snáď? Sedíte a čučíte z okna? Že nie? Tak konáte. Ak sa nadychujete- konáte. Ak si idete do chladničky pre pivo-konáte. Ak idete s partnerom do kina-konáte. Ak kupujete chlieb-konáte.

A to Vám má naozaj niekto hovoriť, čo a ako máte konať? Naozaj na to potrebujete experta?

To, čo nás, laikov môže trošku poplašiť je pojem „ekonomika“, ktorý je definovaný takto:

„Ekonomika je súbor všetkých ekonomických činností krajiny alebo štátu a tiež súhrn odvetví a druhov výroby národného hospodárstva.“

To „krajiny, alebo štátu“ a aj „národného“ môžete pokojne vynechať. Je to jedno. Niekto to tam napísal iba preto, aby vo Vás vzbudil dojem, že tieto celky sú potrebné.

Áno, to nás môže trošku poplašiť, ale mám pre Vás jednu výbornú správu. Vôbec sa o to nemusíte zaujímať. Na to sú ľudia, ktorí sa o to budú zaujímať preto, lebo sú homo economicus, človek konajúci. A chcú si svoj život vylepšovať presne tak, ako Vy. A tým, že si ho chcú vylepšovať budú automaticky vylepšovať aj ten Váš. A vôbec to nemusí byť ich zámer.

Alebo Vás to môže zaujímať a potom budete Vy tí, ktorí budú tie činnosti zabezpečovať v súlade s konaním ostatných.

Ekonómia vôbec nie je zložitá. Ste v nej dennodenne, pokúste sa tomu porozumieť, pokúste sa pochopiť ako hrozne zvrhlý je tento systém, objavte, že dojem, že ekonómia je zložitá veda, ktorý sa snažia vo Vás vyvolať vlády, či ekonómovia učenými pojmami, má iba jediný cieľ.

Udržať Váš nezáujem o Vaše prostriedky. Udržať Vašu poslušnosť. Udržať Vás v bdelom spánku.

Zobuďte sa!!

A na čom sa to pokúsime názorne ukázať?

Veľakrát sa objavuje myšlienka, že chudoba je iba dôsledok zlej organizácie spoločnosti, že na jej odstránenie potrebujeme iba lepšie zorganizovaný systém a všetko bude lepšie.

Málokedy je nejaké vyjadrenie tak zavádzajúce a klamlivé. Chudoba nie je dôsledok zlej organizácie spoločnosti. Chudoba je východzí, prvotný stav ľudskej rasy.

Chcete vedieť prečo a ako?

Tak ste tí praví, s ktorými sa veľmi rád stretnem.

Vyššie dobro.

Už dlhšie som sa chystal napísať úvahu na tému „Vyššie dobro“. Tento pojem používajú v diskusiách moji oponenti často, aj keď sa k jeho použitiu zvyčajne uchyľujú až na konci diskusie, keď sa všetky uchopiteľné argumenty minú. Nasleduje tento, absolútne neuchopiteľný a nedefinovateľný.

Často sa stretávam aj s tým, že je zamieňaný za pojmy ako „spoločenské dobro“, alebo dokonca „verejné blaho“.

Podľa mojich oponentov nemôžem preferovať záujmy jednotlivca nad spoločnosť lebo existuje aj niečo také ako je „Verejné, čí vyššie  dobro“ .

Podľa môjho názoru tu však dochádza k niektorým omylom.

Skúsim sa na ne pozrieť postupne.

1. Záujmy jednotlivca nemôžu byť nadradené záujmu spoločnosti

Spoločnosť sa, ako je dobre známe, skladá z jednotlivcov. Záujmy spoločnosti sú teda množinou záujmov jednotlivcov. Spoločnosť nemá žiadny záujem, existuje iba záujem určitej skupiny ľudí v spoločnosti. Inak povedané: Ak má 70% jednotlivcov v spoločnosti záujem postaviť ihrisko a 30% spoločnosti postaviť kultúrny dom, rozhodnutie postaviť ihrisko nie je plnenie záujmu spoločnosti ale plnenie záujmu 70% jej členov. Ono sa to na prvý pohľad môže zdať ako zbytočné komplikovanie, ale ako si neskôr ukážeme jedná sa o „newspeak“, ktorý v nás má evokovať predstavu, že záujmy spoločnosti sú niečím zvláštne oproti záujmu jednotlivca a preto sa má jednotlivec tomuto záujmu podriadiť.

2. Verejné blaho vs Vyššie dobro

Keď som sa viac zameral na definíciu týchto pojmov, lepšie povedané na rozdiel medzi týmito pojmami, často som sa stretol s tým, že ich moji spoludiskutéri považovali za ekvivalent. Nuž dobre, povedzme, je každého vecou ako si nejaké pojmy zadefinuje. Mne to ale nepripadá logické, ja si pod pojmom „Vyššie dobro“ predstavujem niečo ako „Force major“, ktorá nie je závislá na vôli jednotlivca a dokonca ani na vôli množiny jednotlivcov. Predstavujem si pod tým skôr niečo ako „Boží zásah“, resp. „Božiu vôľu“. Niečo ako desať Božích prikázaní, či snehovú metelicu, niečo, čo by mal zvestovať niekto „zhora“. Ale ako som napísal, v podstate mi to je jedno, dôležité je však zadefinovať si pred rozhovorom pojmy. Pokojne budem s niekým hovoriť o ovocinárstve ak bude volať hrušku jablkom a predtým sa na tom dohodneme.

3. Verejné blaho.

Verejné blaho teda pre účely tohto bodu nebude ekvivalent „vyššiemu dobru“. Keď som sa pýtal na bližšiu definíciu verejného blaha dostal som sa k odpovedi, že je to niečo, čo prospeje väčšine spoločnosti. Môj analytický mozog sa hneď týmto vyjadrením začal zaoberať a hodil do pléna niekoľko otázok.

Čo znamená väčšina? Je to 50%+1 človek? Znamená to teda, že ak je v spoločnosti 101 ľudí, a 50 je za niečo a druhých 50 je za iné, tak verejné blaho bude to, k čomu sa pridá jeden človek? Otázka verejného blaha je teda otázka na ktorú odpovedá jeden človek?

Čo s ľuďmi, ktorí sú členovia spoločnosti, ale nemajú chuť sa nejakého hlasovania zúčastniť? Budú rátaní do spoločnosti?

Ak je verejným blahom postavenie ihriska a ja s postavením ihriska nesúhlasím, teda nie je mojim blahom, znamená to že prestávam byť verejnosť? Z koho teda pozostáva verejnosť? Je teda verejnosťou iba tá časť obyvateľov, ktorá súhlasila s daným projektom? A tí čo nesúhlasili sú neverejnosť?

Mení sa zloženie verejnosti pri každom projekte na základe toho, kto hlasuje za víťazný projekt a kto proti? Môžem byť teda v pondelok verejnosť a v utorok neverejnosť?

4. Vyššie dobro

Predpokladám, že ten, čo použije argument „Vyššie dobro“ má napojenie na niekoho, kto určuje čo to vyššie dobro je. Ak potom uznám, že on je napojený na vyššie dobro, poslúchnem ho, čo mu ale vkladá do rúk ohromnú moc, pretože ak zajtra povie, že „zabíjanie modrookých“ je vyššie dobro ja budem zabíjať, pretože som presvedčený, že on je ten, kto má napojenie na „vyššie dobro..“

Alebo to preženiem cez filter svojho morálneho rebríčka a nespravím to, teda uznám, že ten, čo hlása Vyššie dobro, nemá žiadne napojenie a Vyššie dobro teda musí zvestovať niekto iný. (Alebo tých iných prestanem potrebovať)
Touto vetou sa presuniem pomaly k poslednému bodu, ktorý ale pokladám za najväčší problém tohto „argumentu“ a zároveň za najlepšiu manipulátorskú techniku. (Niečo ako Aikido, kde súper využíva Vašu energiu pre svoj prospech)

5. Verejné blaho, dobro a politik

Ak sa povie verejné blaho tak v súvislosti s ním si každý človek predstaví niečo, čo je blahom preňho. Podľa prvého bodu. To dáva politikovi do ruky ohromnú moc. Ak sa postaví ku kecpultu a hlbokým hlasom zahrmí „chcem Vaše dobro“, či „budem pracovať pre verejné blaho“, malo by ho voliť všetkých 100% ľudí, ktorí mu veria. Pretože si každý pod verejným blahom predstaví svoj rebríček hodnôt a spojí to so sľubom politika, že bude konať všetko pre verejné blaho, inak povedané bude konať všetko v súlade s rebríčkom hodnôt daného jedinca.

Je to úžasné. Vlastne politik plní prianie všetkých poslucháčov bez ohľadu na to, čo si kto predstavuje.

Ak si poslucháč predstavuje, že politik by mal podporiť rodiny, pod výkrikom „verejné blaho“ bude počuť „zvýšim rodinné prídavky“. Každý jedinec má v sebe svoje rebríček hodnôt o ktorom je presvedčený, že je správny, teda je presvedčený, že všetci ho majú rovnaký, lebo je najlepší. Keby o tom presvedčený nebol, zmení ho.  Ak sa spoločnosť nevyvíja smerom, ktorý je v súlade s jeho rebríčkom vyhlási, že daný politik nepracuje pre verejné blaho. Je to v podstate jeden z najkrajších dôkazov omylu, že spoločnosť je nadradená jednotlivcovi.

Môžete namietať, že niekedy sa stane, že človek prijme rozhodnutie väčšiny s tým, že uzná, že je to dobré. Je to ale iba niečo ako „deja-vu“. Jednoducho to v rebríčku hodnôt mal vyššie, len ho dané riešenie nenapadlo, resp. o ňom nevedel. Je to akoby ste išli s kamarátmi na pivo a zrazu by jeden zahlásil, že akurát v kine dávajú film, ktorý ste chceli vidieť. Ak súhlasíte, že zmeníte plány neznamená to, že pivo je na Vašom rebríčku vyššie a Vy sa prinútite ísť do kina ale to,  že film bol vyššie ako pivo, akurát ste neboli informovaný o tejto možnosti.

Na tomto úplne fantasticky fungujú START-UP-y.

(rozdiel medzi start-up-om a hlasovaním som vysvetlil v článku „Čo je potrebné“)

Vyššie dobro, či verejné blaho je chyták. Je to niečo, čo by vo Vás malo vzbudiť výčitky svedomia, ak Vaše hodnoty nie sú v súlade s Vyšším dobrom; núti Vás to cítiť sa vinný.

Je to jeden z najodpornejších argumentov, aký poznám niečo ako „lebo zákon“. Vzbudzuje v človeku pocit, že by mal byť podriadený spoločnosti a že jeho záujmy (ak nie sú v súlade s „vyšším dobrom“) sú sebecké, egoistické a mal by sa za ich presadzovanie hanbiť.

Ak by sa mal ale za svoje záujmy hanbiť, prečo sa za ne nemá hanbiť aj vtedy ak ich má aj väčšina spoločnosti?
A ak by sa ale nemal hanbiť za svoje záujmy ak sú v súlade so záujmami väčšiny, prečo by sa za ne hanbiť mal, ak v súlade s väčšinou nie sú?

Kapitalista.

Včera som sa prehrabával vo svojich fotkách z detstva. Našiel som tam jednu čierno-bielu celkom vydarenú. Bola z divadelného predstavenia, ktorú sme v základnej škole ako tretiaci pripravili pri príležitosti 1.mája pod vedením našej triednej učiteľky s hlavou, na ktorej trónili ryšavo nafarbené vlasy dámy  v rokoch, pani B, o hroznom živote v kapitalizme.

Čupím tam v spodnom rade, v montérkach čoby robotník, v dlani zvierajúc drevenú rúčku skrutkovača, ktorého hrot si pchám zamyslene do úst a ešte dnes počujem výkrik pani B súčasne so zvukom spúšte foťáku „nepchaj si ten šrobovák do úst“ a vidím na svojej čierno-bielej tvári  prekvapený výraz, ako u niekoho, kto je prichytený pri obzvlášť závažnom trestnom čine.

Nado mnou stoja dievčatá v iskričkových uniformách medzi nimi jedna moja detská platonická láska Katka. Po mojej ľavici čupia ešte traktorista Peter, kominár iný Peter a v strede mackovská postava spolužiaka Iva, ktorý hral pána továrnika-kapitalistu.

„Kto bude hrať bohatého továrnika?“ pýta sa pani B asi mesiac pred divadelným predstavením vyplašených tretiakov. Keďže sme mali jedného jediného bambulka v celej triede všetky pohľady sa upreli naňho, pretože, svojou o trošku vyššou hmotnosťou akou bol priemer triedy, mal určite vysoké  predispozície pre zvládnutie úlohy nenažratého kapitalistu.

Táto fotka vo mne evokovala otázku: „Čo sa za tých, viac ako 40 rokov zmenilo v chápaní postavy kapitalistu?“

Keď dnes komunikujem so svojimi známymi, priateľmi, či kolegami, často objavujem, že sa nezmenilo nič. Tí, ktorí ten pojem chápu inak sú v menšine mojich známych a hlavne sú v skupine, kde chápu pojem „kapitalista“ v súvislosti s filozofiou, ktorou žijú.

Ak by som túto úvahu smeroval k tejto malej skupine, bola by úplne, ale že úplne zbytočná. Preto sa ju pokúsim nasmerovať na ľudí, ktorých názor na kapitalistu sa spred 40 rokov príliš nezmenil.

Skúsim to takto. Budem písať názory, ktoré som si reálne vypočul a k nim budem písať svoje komentáre tak, ako som to skúsil v predchádzajúcom článku na mojom blogu.

Drobná poznámka pred spustením fiktívneho rozhovoru: Nebudem sa zaoberať teraz podnikateľmi nacucnutými na štátny rozpočet, to je samostatná kapitola a pre mňa to nie sú kapitalisti, ale obyčajné vyžírky. Vlastne si nezaslúžia odo mňa ani to, aby som im nejakú tú kapitolu venoval.

1. Kapitalista je boháč.

Áno. Je to zvyčajne boháč. Otázkou ale je, prečo je bohatý? Jedine a len preto, že ponúkol na trh spotrebiteľom statok (vo význame produkt, služba), ktorý si ľudia aj kupujú. Teda uspokojuje potreby širokej masy ľudí. V podstate nepoznám nikoho, kto vyrába niečo, na čom zbohatol a čo nik nekupuje. Navyše by som chcel pripomenúť, že sa bavíme o boháčovi v zmysle „má majetok, má hotovosť“, čo ešte nemusí značiť, že je bohatý všeobecne. Zdravý, šťastný, spokojný...

2. Kapitalista ide iba za ziskom.

Áno. Ide iba za ziskom, nie je totiž iný ako ktokoľvek z nás. Je to podstata a motor ľudskej civilizácie. Zisk ako rozdiel hodnôt. Neurobíme nikto nič, ani len nepohneme prstom bez toho aby sme z toho mali zisk. Naša práca je ujma. Je jedno, ako sa na ňu dívate, pokiaľ je pre Vás práca náročnejšia ako iné trávenie voľného času jedná sa o ujmu. Ak do práce chodíte znamená to, že benefity, ktoré z nej získate majú pre Vás takú hodnotu, že negatívny pocit z ujmy prekonajú. Inak by ste robili to, čo zvyčajne vo voľnom čase.

3. Kapitalista bohatne na úkor pracujúcich

Nie. Voľný trh nie je totiž hra s nulovým súčtom. Neznamená, že keď je niečoho 100, Vy máte 40 a kapitalista 60, že v momente, keď kapitalista získa 70 Vy  budete mať 30. Je to úžasná vlastnosť trhu. Jeden človek ide za svojim ziskom a akoby nechtiac a neúmyselne so sebou ťahá ostatných. Človek s priemerným platom je dnes niekoľkokrát bohatší, ako šľachtic v 15. storočí. Dnešný človek má oveľa viac možností, oveľa viac výhod. Či je to cestovanie, pitná voda v kuchyni, mobilný telefón, bezpočet rôznych technológií, výhod, strojov uľahčujúcich prácu... hej nemá vo vlastníctve pozemky a lesy, to nie, ale možnosti svoj život zmeniť, či zľahčiť má nepomerne viac.

Voľný trh znamená, že keď je niečoho 100 tak po určitej dobe bude mať síce kapitalista namiesto 60 jednotiek 1000 jednotiek, ale aj my budeme mať namiesto 40 jednotiek 200 jednotiek, lebo suma tých jednotiek bude nie 100, ale 1200.

Jediné, čo nás štve a čo je fakt je to, že kým rozdiel medzi kapitalistom a nami bol 20, teraz, po novom je 800. Ale veď to nie je podstatné, keď my sme si zlepšili o 160. Je predsa úplne jedno aký je rozdiel medzi skupinami, hlavné je, že sme si, oproti minulosti, výrazne polepšili.

4. Kapitalista je novodobý otrokár.

Nie. To, čo výrazne ignorujeme je minulý stav vecí. Ak príde do nejakej oblasti kapitalista so svojou výrobou akú šancu má zamestnať ľudí, ak by títo žili život spokojný? Ak by nemali žiadne vyššie túžby, ako tie, ktoré majú pokryté? Myslím, že do takej oblasti by kapitalista ani len nepáchol. Ak postaví fabriku a pred otvorením má záujemcov o prácu, znamená to iba jedno jediné. Uspokojenie túžob určitými statkami ľudí pred príchodom kapitalistu bolo nižšie ako uspokojenie ich túžob po príchode kapitalistu, inak povedané: po príchode fabriky sa im situácia oproti tej minulej zlepší. Ak by to tak nebolo, zostane fabrika bez pracujúcich.

5. Zisk za produkty by mal patriť pracovníkom a nielen vydelená časť zisku ako mzda.

Nie. Toto má samozrejme niekoľko pohľadov a myslím si, že viac z nich bude drobná revolúcia v hlavách čitateľov.

a) akákoľvek hodnota produktu, či naňho naviazaný zisk, je určená až v momente jeho realizácie na trhu. Nepredaný produkt nemá žiadnu hodnotu. Jeho hodnota nie je daná súčtom surovín vstupujúcich do výrobku, energiou, vedľajšími nákladmi a mzdami pracovníkov ale iba a len tým, za akú sumu a či vôbec je tento produkt na trhu predateľný.

b) do úspešnosti, či sa daný produkt podarí predať, alebo nie, teda, či bude hodnota produktu aj realizovaná nevstupujú iba pracovníci pri linke ale aj ďalšie prvky samotného výrobcu. Či je to už nákup, logistika, marketing, obalové hospodárstvo, účtovníctvo, predaj atď... A nikdy nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí určujú smerovanie fabriky, vyberajú výrobky, ktoré sa budú vyrábať a idú s kožou na trh, lebo odhadovanie dopytu nie je založené na historických dátach (to je iba drobná pomôcka) ale hlavne na správnom odhade budúcej spotreby. Presnosť tohto odhadu potom delí výrobcov na úspešných, menej úspešných, či krachujúcich.

c) do finálnej verzie produktu nevstupuje iba práca. Ale aj kapitálové statky, ktoré sú pretavením šetrnosti kapitalistu do modernejších technológii. Ako príklad uvediem výrobu toho istého produktu v manufaktúre a na plne automatizovanej linke. Určite budete súhlasiť, že človek v manufaktúre nevydá 100 krát menej energie ako človek pri automatizovanej linke (skôr je to naopak) napriek tomu je zisk z výrobku a efektivita výroby rádovo vyššia ako pri manufaktúre.

d) tieto požiadavky sú zvláštne vznesené iba pri ziskovosti firmy. Pri jej strate z dôvodu zlého rozhodnutia manažmentu je otázka, či by ľudia nosili z domu úspory na pokrytie straty podniku, neprípustná.

6. Vďaka odborom tu máme kopec sociálnych výhod, ktoré by nám kapitalista nikdy nedal.

Áno. Otázka však stojí úplne inak. Firma vyrobí určitý zisk, z ktorého kapitalista určí kus koláča na náklady na pracovníkov tak, aby boli približne v súlade s trhom. Nie viac a nie menej. Sociálne výhody, či dovolenky znamenajú iba to, že z tohto kusu koláča sa niečo dá na mzdy, niečo na vyššie náklady kvôli dovolenkám, niečo na stravné poukazy a niečo na okuliare raz za rok... Mzda je teda nižšia ako by sa bez týchto „vymoženosti“ vyvíjala. Zákonné úpravy o sociálnych výhodách znamenajú iba to, že o časti balíka určeného pre zamestnanca rozhoduje politik a nie zamestnanec. Náklady za všetky sociálne vymoženosti nesie zamestnanec, nie kapitalista. Je to ako v tom starom vtipe.

-Dobrý deň, jednu syrovú pizzu si prosím.

-Chcete ju nakrájať na 6, alebo 8 kúskov?

-Na 8, dnes som hladný.

7. Kapitalisti sú vyžírky.

Nie. V podstate sú kapitalisti skupinou ľudí s obrovskými vhľadmi, s odvahou, s víziami. Bez osobnej odvahy a bez nasadenia, ktoré sami podstupujú by sme tu veľa vecí nemali. Netvrdím, že by nám chýbali. Ale jednoznačne dnes nevidím okolo seba nič, čo by nebolo produktom kapitalizmu. Tzv. priemyselná revolúcia bola obrovským nakopnutím ľudstva k technológiám, k vyššiemu životnému štandardu, k väčším možnostiam, k viac voľnému času, k menším námahám.

Ešte raz, aby sme si rozumeli. Nesúdim. Nehovorím, že je dnes lepšie ako bolo za feudalizmu. Je to hodnotový súd, pre niekoho je romantická predstava stredoveku bližšia ako súčasný technologický svet. Iba konštatujem, že súčasné technológie sú v drvivej väčšine (ak nie na 100%) výsledkom snahy kapitalistov. Samozrejme, v spolupráci s realizátormi ich plánov a vízií. Bez dobrovoľnej spolupráce všetkých zainteresovaných zložiek by bol pokrok nemožný.

8. Kapitalisti nezvládnu všetko, štát potrebujeme pre iné investície.

Nie. Nepotrebujeme. Ale tým sa zaoberám v iných úvahách. Na margo tohto iba jeden úsmevný postreh. Autá vyrábajú kapitalisti, cesty stavia štát. Porovnajte si komplikovanosť dodávateľsko-odberateľských vzťahov pri výrobe automobilu. Komplikovanosť súčiastok, obrovskú rozmanitosť ponuky, technologickú vyspelosť, zložitosť nastaviť všetko tak, aby linka, kde potrebujete tisíce drobných súčiastok bežala nepretržite... s náročnosťou stavania ciest. Autá vyrábajú kapitalisti. Cesty stavia štát. Aj to nie je celkom pravda, štát je zvyčajne iba investor.

9. Kapitalista je pán, on rozhoduje, čo so mnou bude a z tejto pozície ma zneužíva.

Nie. Tento najrozšírenejší omyl som si nechal nakoniec. Pánom je spotrebiteľ a to neobmedzeným. Spotrebiteľ, ktorý je zároveň aj pracovníkom vo fabrike. Ten rozhoduje o tom, či kapitalista prežije, alebo nie. Ak ponúkne fabrika na trh produkt, ktorý si nik nekúpi, prestane vyrábať. Kapitalista je závislý na svojvôli spotrebiteľa. Je takpovediac jeho „poddaným“. Rozvojom kapitalizmu sa spotrebitelia stali masovou skupinou. Ohromné množstvo produktov sa stalo prístupným pre široké masy spotrebiteľov a to iba z jediného dôvodu. Kapitalista chcel mať vyšší zisk. Množstvo spotrebiteľov a zákazníkov sa s príchodom kapitalizmu dramaticky rozšírilo. Dnes je ten, čo určuje či bude kapitalista úspešný, alebo nie dokonca aj dieťa, ktoré svojimi preferenciami dá možnosť života jednému, alebo druhému. Spotrebiteľ-zákazník je neobmedzeným pánom nad „životom“, či „smrťou“ kapitalistu.

Tých bodov je určite viac, no nechcel som napísať článok, ktorý by svojim rozsahom prekonal nejaké tri strany, ani ja by som viac nečítal... 😊

Akýkoľvek arbitrárny zásah štátu do úrovne miezd (ich netrhové navyšovanie) bez súčasného zvýšenia efektivity znamená postupné zvyšovanie cien na trhu a znehodnotenie kúpnej sily meny.

Akákoľvek dotácia do akéhokoľvek podniku znamená, že štát rozhoduje o tom, či nejaký podnik prežije, alebo nie a to napriek tomu, že spotrebitelia, ako zvrchovaní páni trhu rozhodli, že ten podnik by prežiť nemal. A tak štát, z daní, ktoré zoberie spotrebiteľom a za ktoré by si mohli zlepšiť svoju životnú situáciu vloží do oblasti podnikania, ktorej by spotrebiteľ nenechal prežiť, alebo ktorej produkty si neváži natoľko, ako by si ich mal, podľa názoru politika, vážiť.

Otázky a následná diskusia o úlohe kapitalistu, či kapitalizmu v súčasnom živote nie je z množiny emotívnych, ale z množiny racionálnych.

Kapitalista nie je ten, čo sa rozváža v lietadlách a jachtách kým my trieme biedu. Kapitalista je človek, ktorý našiel odvahu robiť to, na čo som ja odvahu nenašiel a prinieslo mi to technologický pokrok a ohromné zvýšenie hmotnej životnej úrovne.

Na koniec tretí krát zopakujem:
Ja nerozhodujem o tom, či je tento svet lepší ako bol starý, romantický. Ja môžem urobiť iba vlastný súd, podľa ktorého sa ja budem riadiť. Zostanem v technológiách, alebo všetko predám a odsťahujem sa na lazy. Je to môj výber. A slobodný výber každého jedného jednotlivca.

Poznámka: pokiaľ niekomu napadli kapitalisti, ktorí zbohatli na patentoch, licenciách, či iných štátnych reguláciách, tejto otázky som sa dotkol na mojom blogu článkom:

„Bohatí, kto sú?“

Štát

„Prečo toľká nenávisť a opovrhnutie. Zdá sa mi, že si tým akože diabolským štátom priam posadnutý. Všade ho vidíš.“

Takéto a podobné vety počúvam od svojich priateľov a spoludisuktujúcich čím ďalej tým častejšie. Nebránim sa im. Takto ma moji priatelia vnímajú, takto vnímajú moje názory na súčasnú spoločnosť. Nie je ale mojim zámerom vzbudzovať nenávisť voči komukoľvek, nie je mojim zámerom nadávať na niečo a činiť niekoho iného zodpovedného za svoj život. Ak to tak niekto cíti, mrzí ma to, ale v mojich argumentoch nie sú emócie. Iba chladná logika. Ak to niekto cíti ako nenávisť, alebo nadávanie vnímam to skôr tak, že úroveň emócie prisudzovaná mojim výrokom, otázkam či postrehom je závislá na úrovni, na ktorej má môj oponent postavenú potrebu štátu a na úrovni na akej chce počúvať to, čo hovorím.

Jediné čo sledujem pri rozhovoroch o spoločnosti je poukázať na zvláštnosti, na ktorých štát bežne funguje, pričom u jednotlivcov by sme to pokladali za amorálne. Nesnažím sa o nič, iba poukázať na dvojitý meter.
Moji priatelia, ktorí so mnou diskutovať chcú používajú argumenty na podporu štátu, ktoré som počul už x-krát, a na ktorých vyvrátenie nepotrebujem žiadnu nadľudskú energiu. Stačí k tomu iba logika a hlavne chuť byť konzistentný. Tá konzistentnosť je však v drvivej väčšine prípadov neprítomná, a hrubo potláčaná.

Napíšem niektoré z nich a k nim svoj komentár, snáď to niekomu pomôže...

1. Prečo nadávaš na štát, veď aj ty si štát, aj ty si občan štátu.

Nie, ja nie som štát. Tento argument je chybný vo svojej podstate. V demokracii mám možnosť cez voľby ovplyvňovať chod štátu, to áno, ale ja NIE SOM štát, a nie som ani len jeho súčasťou. Ak by som bol prísne konzistentný každý štátny zákon, ktorý ma trestá za čin, za ktorý by som sa sám netrestal logicky popiera tento argument. Alebo inak: V Nemecku tesne pred druhou svetovou vojnou bola nepohodlná komunita prenasledovaná, odvážaná a vyvražďovaná. Ak by bol argument „aj ty si štát“ platný, znamenalo by to, že v danej komunite sa nachádza najväčšie množstvo samovrahov. A to zrejme nebude pravda.

2. Dane sú potrebné. Vďaka nim tu máme veľa vecí.

Lenže, keď ja hovorím o tom, že dane sú lúpež, nehovorím o tom, ako sú používané, ale ako sú získavané. Spôsob získavania nemá nič spoločné so spôsobom použitia. A či sa to niekomu páči, alebo nie, dane sú získavané na základe násilia. Inak povedané: spôsob výberu daní spĺňa charakteristiku a definíciu trestného činu lúpeže.
„(1) Kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“ Zákon č. 300/2005 (Trestný zákon)

§ 188

Ak by dane neboli zrovnateľné s lúpežou, nie je žiadny problém ich zdobrovoľniť. Naopak, ak by som pripustil, že spôsob ich užitia súvisí so spôsobom ich výberu, musel by som na základe konzistentnosti povedať, že ak ma lúpežník prepadne v tmavej uličke, ulúpené peniaze použije na svoju spotrebu (bývanie, stravovanie, oblečenie, dovolenku, teda presne na to, na čo ich použije aj politik) a ostatné peniaze dá na charitu, že je teda táto lúpež v poriadku. Nuž toto si ja nemyslím.

3. Štát chráni národné záujmy a národnú kultúru.

Ups, myslím si, že rovnakým Slovákom môžem byť na Slovensku aj v Zaire. Na druhej strane ak by to aj bola pravda, že ochrana národa sa deje iba v štáte, otázkou zostáva, či nám ochrana národa stojí za všetky štátne príkoria. A vlastne ani nehovorím o tom, že nie každý musí považovať národnú hrdosť za hodnotu, ktorá sa nachádza v jeho rebríčku hodnôt.

4. Ale veď štát spravil aj veľa dobrého, práve z tých daní, ktoré ti akože ukradol.

To áno, sám som príjemne prekvapený, že okolo Nitry je už pekná cyklotrasa. Ale zabúdame na jednu vec. Podstatnú, zásadnú. Ja som spokojný, že cyklotrasa je hotová preto, lebo rád bicyklujem a teším sa, že už môžem ísť niekam bezpečne. Lenže niekto nebicykluje rád, niekto rád hrá petang, on by bol oveľa radšej, keby sa za dane vybudovalo petangové ihrisko a najlepšie dve na Chrenovej, tri na Klokočine a päť v parku. Ale to zas ja nechcem a považoval by som to za plytvanie. V podstate nejestvuje spôsob ako určiť, ktoré investície (z daní) do čoho sú potrebnejšie a ktoré nie. A to ani všeľudovým hlasovaním a ani vtedy, keby boli referendá, či voľby povinné. Nejestvujú totiž dobré a zlé zákony, alebo dobré a zlé štátne, či mestské investície. Iba zákony, či investície, ktoré sa mi páčia teda sú v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom, alebo nepáčia, teda nie sú v mojom hodnotovom rebríčku, alebo sú niekde na jeho spodku. A keďže nie je možné určiť ktorý hodnotový rebríček je správny, nikdy ani nebudeme vedieť určiť, ktorá mestská, či štátna investícia je dobrá, či zlá.

Navyše tú máme stále dilemu jedného nezbedníka, ktorý sa volal Frederic Bastiat a ten formuloval nasledovnú vetu:

„Nikdy nebudeme vedieť určiť efektivitu štátom vynaložených prostriedkov, lebo nám vždy bude pre tento súd chýbať jeden zásadný parameter. Ako by svoje prostriedky použili ľudia, keby im ich štát neukradol.“

5. Štát potrebujeme pre zákony, ktoré sú prínosné. Napríklad pre ochranu životného prostredia, pre zákaz týrania zvierat a tak.

Ó áno, ale potom buďme konzistentní a akceptujme štátne zákony aj keď sa nám nepáčia, ale páčia sa ostatným. Nie je tak dávno, čo aktivisti z „269“ blahorečili štátu, že zakázal divé zvieratá v cirkusoch. Tá istá aktivita „269“ však ani nie o tri týždne vyjadrovala rozhorčenie nad tým, že ten istý štát uvažuje o zákaze používať názvy potravín, ktoré sa používajú v súvislosti s mäsovými výrobkami na vegánskych produktoch. Napr. Vegánsky burger. Ak by som bol konzistentný, budem rešpektovať zákaz divokých zvierat v cirkusoch aj zákaz používať názov Vegánsky burger. Alebo ani jedno a budem tvrdiť, že štátu je do toho, ako si svoje vzťahy usporiadajú jednotlivci veľké h... (pardon to bolo nedopatrením). 😊

6. Štát chráni trh a svojimi zákonmi chráni marginalizované skupiny a menej schopných ľudí.

Je to presne naopak. Marginalizovaným skupinám, či menej schopným, či šťastným ľuďom sa nedarí v súčasnej spoločnosti lepšie vďaka štátnym zákonom, ale napriek nim. Stačí sa iba spýtať, čo bráni ľuďom odísť zo zle plateného miesta v nejakej fabrike a začať podnikať na vlastné triko s nápadom, ktorý by mohol niečo priniesť ostatným. Nedostatok podnetov? Strach z toho, ako moju práci prijme trh? Z mojej neschopnosti uživiť sa sám? Možno. Ale v drvivej väčšine sú to štátne zákony.
Licencie, patenty, kvóty, duševné vlastníctvo, daňové priznania, čo do priznania dať a čo nie. Zamestnávanie na základe zákonov, zákonníka práce, predpisy hygienické, požiarnické, urbanistické... Absolútny chaos v právnych normách, v zákonoch, v predpisoch. Pokuty za nesplnenie vymyslených a hlúpych podmienok.

Alebo si naozaj myslíte, že nejaká pani, ktorá pečie výborné koláče a torty by robila pri linke v automobilke namiesto toho, aby si dala inzerát do novín a vyrábala torty a koláče pre tých, ktorí by si u nej objednali bez toho, aby sa musela strachovať kto ju udá a kto ju príde kontrolovať a koľko pokút zaplatí? A možno skončí aj v base...

A nakoniec jeden vtipný postreh:

Predstavte si, že by ste sedeli v kancelárii, zrazu by sa otvorili dvere a šéf by Vám povedal.

„Zober si hentam tú pištoľ a choď zastreliť Joža z marketingového.“
Najprv by ste sa ho spýtali, či to myslí vážne, alebo si robí srandu. Lenže keď Vám potvrdí, že to myslí smrteľne vážne a že keď to nespravíte zastrelí on Vás, isto by ste si pomysleli, že mu šibe a že by ste ho mali nahlásiť jeho šéfovi a zavolať naňho ochranku, alebo dokonca políciu.

Napadne Vám to aj keď obdržíte zo štátu povolávací rozkaz?

Tak čo? Ste konzistentný, alebo nie?