Svet je nespravodlivý.

 Už Vám niekedy napadla otázka prečo je kilogram diamantov drahších ako rovnaké množstvo pitnej vody? Prečo je príjem hasiča menší ako nejakej instagramovej hviezdičky a prečo špičkový chirurg zarába menej ako Messi?

A prečo je vlastne na svete toľko nespravodlivosti a prečo vlastne bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú?

Alebo prečo sme vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť maximálne 10€ za hodinu, ale v prípade havárie aj tisícku?

Za všetko môže Subjektívna teória hodnôt (STH) a Vzácnosť Zdrojov (VZ).

Čo to STH je?

„Hodnota statku* nie je určená žiadnou inherentnou vlastnosťou statku ani množstvom práce potrebné k výrobe statku ale je to hodnota určená významom, ktorý jej pripisuje individuálny jedinec ako prostriedku na uspokojenie svojich potrieb.“

To znamená, že niekto je ochotný zaplatiť za nejaký statok napr. 100€ a niekto iný by tento statok nechcel ani zadarmo.

Veľmi ľahko sa to chápe a vysvetľuje na umení, ktoré je veľmi subjektívne. Osobne by som za Picassa nedal ani cent, teda keby som ho nechcel opakom ruky predať. Naopak, niekto je zaň ochotný vyvaliť aj milióny a to napriek tomu, že ho nechce predať.

Málokto sa tomuto rozdielnemu hodnoteniu Picassa čuduje. Zvyčajne sa to uzavrie vetou: „No, máme iný vkus.“

 O niečo ťažšie sa to chápe napr. pri vzdelávaní, či pri platbe zdravotných úkonov, alebo pri poisteniach proti negatívnym dopadom. Aj tu však zapracuje STH  spôsobom troška odlišnejším, ale postavenom na tom istom základe.

Obraz nekúpim (prosím, neberte do úvahy, pre tento myšlienkový experiment obraz ako dôvod investície), pretože estetická hodnota toho obrazu je pre mňa nižšia ako hodnota iného statku, ktorý si môžem zadovážiť za tie prostriedky, ktoré by som minul na obraz, alebo ak som lakomec, je hodnota pocitu že mám nejaké prostriedky v držaní vyššia, ako hodnota daného obrazu.
Úžasné na tom je, že to každý môže vnímať inak.

 Nepoistím sa pre prípad choroby, ani úrazu, nepoistím ani svoj dom, ani iný majetok pre prípad živelnej pohromy, pretože okamžité blaho, ktoré dosiahnem minutím prostriedkov, ktoré by som inak minul na poistenie, má pre mňa vyššiu hodnotu, ako eliminácia možnosti, že sa niekedy v budúcnosti stane udalosť, ktorá by potrebovala krytie poisťovňou.

 Ani v jednom prípade nie je možno kohokoľvek súdiť, pretože okrem nášho vlastného hodnotového rebríčka, nie je nič, podľa čoho by sme rebríček iného človeka mohli porovnať. Keďže nejestvuje žiadny etalón, tak ani o svojich hodnotách nevieme povedať, že sú objektívne správne.

 OK, poviete si, ale to ešte nevysvetľuje Messiho. Presne, pretože aj ja by som dal peniaze radšej chirurgovi, ako Messimu a keďže futbal nepozerám jemu by som nedal vôbec nič. (V prípade športovcov-verejne známych osôb, je to trošku komplikovanejšie. Nemusím totiž futbal pozerať, ale kupujem produkt, ktorého značka je na drese futbalistu a tak ho, aj keď nepriamo, platím).

Tu vstupuje do hry „Vzácnosť Zdrojov“.
Myslím si, že ak by sa sčítali všetky platy všetkých chirurgov na svete, že by dali vyššie číslo ako súčet všetkých platov všetkých futbalistov. Alebo všetky platy všetkých zdravotných sestier by boli zrejme vyššie ako všetky platy všetkých instagramových hviezdičiek. Samozrejme, nemôžem to tvrdiť s istotou, ale som o tom presvedčený. (Nie je mi známe, že by sa o toto porovnanie niekto pokúsil)

Proste Messim nemôže byť každý. Zdroj na Messiho je jeden, zdrojov na chirurgov je viac.

 Možno ste čítali román Gróf Monte Christo, kde Edmund Dantes v snahe pomstiť sa, zavrie jedného zo zradcov do väzenia a za každé jedlo od neho vypýta desaťtisíce frankov. Či je to kura, alebo skyva chleba všetko jedlo a pitie má rovnakú cenu**. Zradca ochotne platí až príde o svoj majetok.

Hodnota jeho života bola preňho tá najvyššia hodnota a zdroje jedla boli natoľko obmedzené, že bol ochotný zaň dať celý majetok.

 Prečo je teda kilo diamantov drahších ako kilo pitnej vody? Nie je. Tá otázka je totiž naschvál zle položená.

Ono záleží na tom, kde a za akých okolností.

Na Sahare, keby ste celá skupina už od smädu zomierali  by vám nikto liter vody nezamenil ani za 100 kilov diamantov.

 Prečo sme teda vodo-inštalatérovi ochotní zaplatiť aj desať násobok sadzby, ak je havária? Nie, nie sme. Ak by na zavolanie ihneď prišli traja opravári do 10 minút, ani nám nenapadne dať viac. Ak ale dvaja za štandardnú sumu odmietnu, že je predsa Štedrý Večer, tak pri treťom už budete opatrnejší a spýtate sa ho, čo by stála hodina odlúčenia od rodiny pred Slávnostnou večerou aby Vám opravil prasknutý vodovod. Ergo ohodnotili by ste Zdroj, ktorý zrazu, vzhľadom na čas, začal byť vzácnejší. Výška sumy je potom daná Vašim posúdením hodnoty, ktorú musíte zaplatiť, oproti škode, ktorú by Vám prasknutý vodovod urobil a posúdením opravára, nakoľko si cení hodinové odlúčenie od rodiny počas Štredrovečernej večere.

A ak sa dohodnete, dobrovoľná výmena sa zrealizuje.

 No a nakoniec: Prečo teda bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú? Aj táto otázka je schválne položená zle. Za posledných X rokov ľudstva je v súčasnosti miera chudoby na svete najnižšia. Asi pred ôsmimi rokmi (ak sa nemýlim) bolo vo svete prvý krát, v meranej histórii viac obéznych, ako hladujúcich. Obezita je vyhlásená za civilizačnú chorobu.*** Obezita síce nie je mierou chudoby, alebo bohatstva, ale niečo predsa len predstavuje. (prečo by bol inak bohatý kapitalista vždy vykreslený ako tučný pánko s cigarou v ústach a cylindrom na hlave?)

 Bohatí síce bohatnú, ale chudobní bohatnú spolu s nimi. Len pomalšie.

Skúsim to vysvetliť. Predstavte si, že žijete v dobe bez chladničiek. Zrazu začne jeden človek chladničky vyrábať (pre jednoduchosť predpokladám, že výrobca je jeden). Ja si uvedomím, že chladnička je super a ak som ju kúpil zbohatnem. Prečo?

Predpokladajme, že zarobím 1000€ a chladnička stojí 500€. Ak ju kúpim, znamená to, že chladnička má pre mňa vyššiu hodnotu, ako čokoľvek iné, čo by som si za tých 500€ kúpil, alebo aj väčšiu hodnotu, ako peniaze, ak by som si tie peniaze nechal na účte.  Rozdiel týchto hodnôt je ZISK, ktorý zvyšuje moje bohatstvo.

Ak by to tak nebolo, ak by som teda nemal kúpou chladničky zbohatnúť, potom by som chladničku nekúpil.

Ja som teda zbohatol o rozdiel hodnôt medzi jednou chladničkou a inými statkami, ktoré som si za tú sumu 500€ mohol kúpiť.

Lenže ja nie som na svete sám. Na svete nás je povedzme 100. Každý jeden z tých 100, ktorý chladničku kúpi zbohatne o rozdiel hodnôt medzi chladničkou a inými statkami.

Lenže, výrobca chladničiek je jeden a ten ale musí zbohatnúť toľko krát, koľko chladničiek sa mu podarí predať.

Ak by si dokonca nechal na každej chladničke iba jeden cent a kúpi si ju 100 ľudí aj tak zbohatne 100-krat viac, ako jeden spotrebiteľ.

Preto bohatnú bohatí rýchlejšie ako chudobní, ktorí síce pomalšie, ale bohatnú tiež. Že nie? Tak si porovnajte svoju triedu (v ktorej aktuálne ste) s tou istou triedou spred 300 rokov.

 Dúfam, že som zodpovedal všetky otázky v úvode, ak nie, píšte mi.

Zároveň si uvedomujem nepresnosti v texte, a počas neho sa mi samému vynáralo niekoľko odbočiek a možností, ale na to by som potreboval väčší priestor. Ak chcete viac info, skúste moje videá na stránke Vedomý život:

https://vedomyzivot.sk/category/video/rozpravy/slobodny-trh/

 A či je svet nespravodlivý? Ako sa to vezme. Ak sa Vám nespravodlivý zdá, robte všetko preto, aby bol menej nespravodlivý ale iba s použitím svojich prostriedkov. Bez toho, aby ste iných nútili pridať sa k vám a znášať náklady za Vaše nápady, pretože:

Iným sa nespravodlivý zdať nemusí.

 Veľmi dôležitá poznámka: Existuje inštitúcia, ktorá túto krásnu teóriu spochybňuje a, popravde, čiastočne jej berie tú čistú logiku. Súčasný štát a štátne regulácie. Ale to je téma na ďalšie strany vysvetľovania, alebo si pozrite (vypočujte) toto:

https://vedomyzivot.sk/8-slobodny-trh-trhove-regulacie-regulacie-trhu/

 (myslíte si, že by bol Gates taký bohatý, keby mohol od počiatku programovať Windows kto by chcel a predávať za čo by chcel? Kto prijal patent, kto zakazuje iným vyrábať a predávať patentované výrobky a kto stráži, aby nik, kto nemá patent nevstúpil na trh? Nie náhodou štát a jeho silové zložky?)

  

*-statok v zmysle čokoľvek, čo môže byť predmetom výmeny. Zviera, produkt, služba, emócia.

 **-cena je vyjadrením hodnoty statku

 ***- áno viem, niektoré štúdie hovoria, že obezita je práve znakom chudoby v bohatých krajinách, pretože ľudia jedia hnus namiesto toho, aby sa stravovali vhodne. Iné štúdie to popierajú a dávajú to do súvislosti s tým, že bohatší ľudia majú viac času sa o svoje telo starať. Aj táto štúdia však bola popretá inou...

Zákonník práce.

 (Článok bude krátky, aby som Vás neunudil.)

Nedávno som uverejnil reakciu pod nejaký status, kde som odporučil zrušiť zákonník práce. Niektorí mi ho lajkli, iní mi tam dali nahnevaný emotikon a jeden začal so mnou diskutovať. Všetka česť a priznám sa, že ja som diskusiu ukončil tým, že som prestal reagovať. Nebolo by to totiž na dva tri riadky.

Skúsim pár dôvodov prečo si myslím, že zákonník práce by sa mal zrušiť, pretože je nastavený PROTI zamestnancom a nie v ich prospech.

 Zákonník práce 311/2001 Z.z.

Čl.1 „Fyzické osoby majú právo na prácu...Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení...“

Ako je toto právo zabezpečené ak nie som zamestnaný? Ak som teda nezamestnaný, na koho mám podať trestné oznámenie za obmedzovanie môjho práva?

 §48 (2) Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.

 Toto je dôvod, prečo vznikali organizácie poskytujúce brigádnikov. To je dôvod, prečo nemohli byť hlavne v sezónnych odvetviach priame vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom a tak to trh vyriešil tým, že tam vložil ešte jeden subjekt. Potom je iba samozrejmé, že odmena pracovníkovi je nižšia, ako by bola keby bol vzťah priamy. V časopisoch sa objavujú články o otrokárskych praktikách pracovných agentúr. Lenže ten, čo priamo spôsobil túto situáciu je štát so svojim zákonom. Pracovné agentúry nie sú nič iné, iba reakcia trhu na zákon. Chcete zlikvidovať pracovné agentúry zo dňa na deň? Zrušte tento paragraf.

 §85 (5) Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

 Nie, ani keby ste mali v rodine ťažkú situáciu, ani keby ste potrebovali splatiť hypotéku ani keby ste si potrebovali našetriť na operáciu. Nie. Štát Vám neumožňuje dohodnúť sa so zamestnávateľom na dlhšej pracovnej dobe.

 Nebojte, nepôjdem paragraf po paragrafe, pretože to, čo je na ňom najúžasnejšie a čo pokrýva vlastne väčšinu výčitiek, ktoré proti tomuto zákonníku mám je nerešpektovanie zásady, že neexistuje žiadny štátom nariadený benefit pre zamestnanca, ktorý neplatí zamestnanec sám, čím mu štát znemožňuje zarobiť viac a priamo znižuje jeho plat.

 Sú to jednoduché počty, asi tak na úrovni žiaka štvrtého ročníka ZŠ.

Príklady:

Dovolenka. Zákonný nárok počtu dní dovolenky je (20) 25 dní. Počet pracovných dní v roku je približne 250. Ako ktorý rok. Znamená to, že ak zamestnávateľ potrebuje 10 zamestnancov a  fond peňazí určený na mzdy obsahuje 1000 jednotiek potom to činí 100 jednotiek na jedného. Znamená to, že pre splnenie zákona o dovolenkách potrebuje zamestnancov 11, pretože matematicky je vždy jeden na dovolenke, čím z rovnakého fondu na mzdy pripadá na jedného zamestnanca už iba 90 jednotiek, čo je 10% zníženie platu. Možnosť mať 25 dní dovolenky platí zamestnanec.

 Pomôcky pre bezpečnosť pri práci. Tie isté počty. Ak je fond na mzdy 1000 jednotiek a zamestnávateľ musí poskytnúť ochranné pomôcky v úhrnnej výške 100 jednotiek, musí tieto prostriedky presunúť z miezd do kolónky BOZP a znamená to 10% zníženie platu.

 Príspevok na dovolenku. A furt dokola. Ak musí zamestnávateľ rátať s tým, že mu niekto prinesie dovolenkový poukaz znamená to, že musí vytvárať rezervy, ktoré vytvorí z prostriedkov na mzdy. Teda za dovolenku jedného zamestnanca, platia jeho kolegovia.

 Čo navrhujem?

Voľný trh práce. Ak si ľudia myslia, že je lepšie mať benefity a nižšie platy, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to tak robia. Ak si ľudia budú myslieť, že je lepšie mať vyšší plat a na benefity kašlú, potom budú prosperovať zamestnávatelia, ktorí to budú tak robiť.

Najpravdepodobnejší scenár je však ten, že na trhu budú existovať stovky rôznych firiem, ktoré budú ponúkať stovky rôznych podmienok a vzhľadom k dobrovoľnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom budú ľudia v takých pracovných vzťahoch, ktoré im budú najviac vyhovovať.

 A o čo ide ak nie o život v najlepších dostupných podmienkach?

Dezoláti, fašisti a slušnoľudia.

 Zaujala ma nedávna kratučká diskusia p.Hipša s jedným z ľudí, ktorí reagovali na jeho status o tom, ako drží palce riaditeľovi, ktorý prikazuje deťom, aby mali rúška a ako sa postavil proti rodičom, ktorí to odmietali a p.Hipš nazval riaditeľa školy „hrdinom“. V onej diskusii vyjadril pán X presvedčenie, že opatrenia voči COVID sa podobajú na fašizmus, na čo ho p.Hipš nazval dezolátom a predmetnú diskusiu  ukončil.

Mňa práve zaujalo vyjadrenie p.Hipša o tom, že porovnávať fašizmus s opatreniami je cez čiaru. A tak som si povedal, že by som skúsil toto tvrdenie podrobiť nejakej krátkej analýze bez emócií.

 

Nástup Hitlera a fašizmu k moci bolo rozdelené do viacerých volieb a postupne krok po kroku sa stal Hitler ríšskym kancelárom. V roku 1928 získala NSDAP približne 2,8% hlasov. V následných piatich voľbách do snemu bol nakoniec zisk NSDAP v novembri 1933 92,1%. Nebudem sa zaoberať ako sa to podarilo, na to sú stovky literatúr a článkov, ktoré to popisujú. Pre mňa je dôležité to, že pevné uchopenie moci Hitlerom nastalo v tomto dátume. (ja viem, viem, že november 1932 to rozpútal, ale použijem november 1933). Po tomto dátume sa začalo prenasledovanie Židov a komplikovanie ich života v ríši. Začalo to najprv definíciou Žid (definícia Žid? čo Vám to pripomína? Mne definíciu OTP), potom prišlo obmedzovanie pohybu, vstupu do určených prevádzok, obmedzenie držby majetku. Židia nesmeli vstúpiť do určených reštaurácii, funkcií boli im vyčlenené služby, ktoré mohli využívať.

Pogrom na Židov sa formálne začal rozpútaním tzv. :“Krištáľovej noci“ v novembri 1938 (viac v odbornej literatúre).

Prečo to píšem? Pretože od uchopenia moci Hitlerom po realizáciu Krištáľovej noci ubehlo 5 rokov.

 Opatrenia voči Covidu na Slovensku začali 13.3.2020. V priebehu 18 mesiacov sme svedkami snahy definovať OTP, sme svedkami rôznych návrhov obmedzenia pre tých, ktorí sa odmietli očkovať, pre tých, pre ktorých je ich Sloboda netestovať sa viac ako príkoria. Ak je teda argumentom voči porovnávaniu to, že neočkovaní (netestovaní) nie sú vystavovaní fyzickému násiliu je treba pripomenúť, že máme za sebou iba 18 mesiacov. Tento argument je teda irelevantný. Ani v Nemecku po 18 mesiacoch od uchopenia moci Hitlerom neprichádzalo k fyzickej likvidácii. Valec fašizmu sa zatiaľ iba rozbiehal. Neexistuje jediný dôvod, prečo odmietnuť predpoklad, že sa COVID nariadenia iba rozbiehajú, takisto, ako nejestvuje dôvod, tento predpoklad prijať. Ani jedna z argumentujúcich strán nemá dôkazy podporujúce ich stanovisko.

 Ďalším argumentom proti porovnávaniu môže byť rozdiel v skupinách. „Židia si nemohli vybrať, OTP si vybrať môžu.“

Tento argument je irelevantný. Úroveň ublíženia nie je podstatná. Žid, mohol spáchať samovraždu (teda si mohol vybrať) a tým by sa príkoriam vyhol. OTP sa môže dať zaočkovať, alebo testovať a tým sa príkoriam vyhne.

Viem, že na prvý pohľad sa Vám to javí ako relevantný argument, ale v skutočnosti to tak nie je. Neexistuje totiž spôsob ako rozhodnúť, ktoré východisko je horšie. Pre niekoho môže byť vpravenie vakcíny (látky genetickej manipulácie) do svojho tela rovné samovražde a že to tak nie je, nie je možné určiť, pretože nemáme k dispozícii objektívny rebríček hodnôt, podľa ktorého by sme to porovnali. V princípe sa jedná o reálne ohrozenie na základe umelo vytvorených skupín, pričom jedna skupina, aby sa vyhla príkoriam, musí niečo urobiť. Žid sa môže zabiť, alebo z nacistického Nemecka ujsť, nezaočkovaný sa môže zaočkovať, alebo ujsť.

Samotná úroveň ujmy nie je principiálne relevantná.

 

Argument že „vydieraním“ neočkovaných chránime ostatných je úplne totožné s argumentom fašistov, ktorí diskrimináciou Židov chránili občanov Nemecka-Árijcov a ich elimináciou chránili ekonomiku Nemecka. Žid bol označený za vred na krásnej a bezpečnej tvári Nemecka presne tak, ako je dnes označený neočkovaný a ich elimináciou (Židov aj neočkovaných) sa všetko vyrieši. Je principiálne nepodstatné, čo sa pod elimináciou myslí. Či vyhladenie, alebo zaočkovanie. (Máme za sebou iba 18 mesiacov, je celkom dobre možné, že ak dáme tomutotu viac času – ešte 3,5 roka - nakoniec príde k arizácii majetku neočkovaných a k ich vyhladeniu. Na to, aby sme prijali, alebo odmietli tento scenár nemáme dostatok dôkazov, pretože predikovať budúcnosť jednoducho nie je možné. Máme však poučenia z histórie).

 Argument: Je to pre dobro všetkých. Týmto sa moc zaoberať nejdem, je to najnebezpečnejšia veta, akú Vám môže predstaviteľ štátu povedať. Koniec koncov použil ho aj Hitler.

 Ak chcete niečo posúdiť, pozerajte sa na to cez Princíp. Nie cez Váš osobný súd postavený na Vašom osobnom hodnotovom rebríčku.

Máme tu dve skupiny ľudí, ktoré sú obmedzované, je im zabránený vstup do určitých prevádzok, sú segregovaní a ich život je komplikovaný štátnymi nariadeniami. Ešte raz: Pre principiálne  posúdenie je irelevantné, ako sa môže segregovaná skupina vyhnúť utláčaniu. Principiálne je jedna skupina, podľa výberu štátnych zložiek, segregovaná. Hotovo!

 Takže tu máme dezolátov, fašistov a slušnoľudí. Iba pripomeniem, že tieto „škatuľky“ nie sú mojim výmyslom, iba popisujem ako som ich pochopil z pomaly celonárodnej kategorizačnej tabuľky 😊

 Dezoláti, odporcovia opatrení pre „dobro všetkých“, sú takto označovaní (niektorými)  podporovatelmi opatrení. Fašisti sú tí, ktorí dané opatrenia podporujú a nazývajú ich tak (niektorí) odporcovia opatrení.

Kto sú ale „slušnoľudia“?

 Je to v podstate tá najnebezpečnejšia skupina. Sú to ľudia, ktorí sa vyjadrujú takto:

Demokracia je to najlepšie, čo sme mohli dosiahnuť, ale pokiaľ vyhrá demokratické voľby Kotleba to demokratické vôbec nie je. Nezáleží na tom, že jeho strana vznikla po podpise hárkov ľuďmi, proste to nie je demokratické, lebo som to povedal.

Alebo

Odmietať opatrenia nemá nič spoločné so Slobodou, ak je treba Slobodu obmedziť pre prospech ostatných, treba ju obmedziť, alebo predefinovať. Nedať sa zaočkovať nemá so Slobodou nič spoločné, pretože som to tak povedal.

alebo

Áno, všetci ľudia sú si rovní, ale černoch má byť otrokom. Taká je Božia (rozumej „moja“) vôľa.

 V skratke si takýto človek vie obhájiť čokoľvek pokiaľ to rezonuje (súhlasí) s jeho rebríčkom hodnôt. Je presvedčený, že jeho morálka je tá najlepšia a z dobrého srdca je presvedčený, že ju musí (aj s použitím násilia) aplikovať aj do iných ľudí, aby už bol na svete konečne pokoj, láska a mier.

Pritom presvedčenie, že ja viem ako má svet pre dobro všetkých fungovať, je pôvodcom tých najväčších zverstiev, toho najväčšieho počtu ľudských obetí, tých najväčších utrpení, tej najväčšej temnoty v histórii ľudstva.

 

Pamätajte! Keď sa valec pohne, v konečnom zúčtovaní mu bude jedno, že ste ho pomáhali naštartovať.

Legálne, legitímne a morálne.

 Rád by som napísal komentár k týmto trom pojmom, vysvetlil ich a poukázal na rozdiel, ktorý medzi nimi je. Ten rozdiel je zásadný a práve preto som sa rozhodol, že sa k nim vyjadrím.

Som presvedčený, že veľká skupina ľudí pozná význam slova „legálny“ a „morálny“. Už asi menej ľudí bude poznať význam slova „legitímny“.

Čo je to „legálne“.

Je to v podstate to, čo sa nachádza v zbierke zákona. Tu by som rád pripomenul články Ústavy aj keď práve v týchto časoch sa to javí ako zbytočné.

Ústava hovorí, že každý občan štátu môže konať čokoľvek, čo mu zákon priamo nezakazuje a môže odmietnuť konať všetko, čo mu zákon priamo neukladá. Rozdiel medzi občanom a verejnou mocou je v tom, že orgány verejnej správy môžu konať iba a len to, čo im zákon priamo umožňuje.

Zákon. Nie vyhlášky ani vládne uznesenia. A to ani tie vyhlášky, ktoré sú spísané na základe jedného zákona, ale odporujú zákonu inému. Príklad z dneška. Ak vyhláška umožňuje na základe zákona nahliadnuť policajtovi do zdravotného záznamu je to v priamom rozpore so zákonom, ktorý taxatívne vymenováva ľudí, ktorí majú právo do zdravotného záznamu nahliadať. Policajti ani SBS-kári a ani čašníci v tom zozname nie sú. Vyhláška na základe jedného zákona je v rozpore s iným zákonom.

Teda legálne, či nelegálne je to, čo zákon buď povoľuje, ukladá, alebo zakazuje. Zákon, ktorý prijíma Národná Rada Slovenskej republiky na základe demokratických princípov a podpisuje prezident republiky. Zákon, pre to, aby bol platný, musí vyjsť v Zbierke zákonov. Kým schválený a prezidentom podpísaný zákon nevyjde v zbierke, nie je právne účinný.

 Čo je to „legitímne“.

Legitímne nezávisí na štátnych zákonoch. Je to právo každého jedinca robiť neagresívne to, čo uzná za vhodné a právo jedinca odmietnuť konať to, čo sám za vhodné nepokladá. Vychádza to z teórie Slobody. Často krát sa stretneme s rozporom medzi legálnym a legitímnym. Je to pochopiteľné, keďže štát sa čím ďalej tým viac stará do našich súkromných záležitostí s cieľom prevziať absolútnu kontrolu nad jedincom. O to v boji o moc ide. Zbaviť ľudí zodpovednosti za svoj život, spraviť ich závislými na systéme, zobrať im z ruky možnosti obrany (zákon obmedzujúci držbu zbraní) a sociopati majú cestu otvorenú. Viac o tom však písať nebudem, mám o tom niekoľko rozpráv na vedomyzivot.sk/vlastimilsvec a zrovna toľko článkov na blogu.

 Čo je to morálne.

Ako som písal vyššie, legálne je to, čo je napísané v zákone a legitímne to, čo spĺňa pravidlá Slobody. Ani jedno nie je závislé na Vašom subjektívnom hodnotovom rebríčku. A tu prichádza na scénu „morálka“, ktorú ma každý jedinec jedinečnú. Aby som bol korektný, je pravdepodobné, že na prvých priečkach bude mať morálku rovnakú viacero ľudí. Čím však pôjdeme nižšie na rebríčku tým sa budú hodnoty viac líšiť. Povedzme, že vraždu odsudzuje 99%  spoločnosti, lúpež tiež, ale už krádež môžu vnímať ľudia rôzne. Napríklad budú obhajovať krádež v prípade, že človek bol hladný a ukradol potraviny, teda na absolútnom odsúdení sa už zhodne menej ľudí. Ak budeme na rebríčku postupovať nižšie a nižšie bude aj percento ľudí, ktorí sa zhodnú na danom stupienku menší. Pre niekoho je morálne odsúdeniahodnejšie odmietnuť pomôcť niekomu v núdzi pre niekoho ohroziť blízkych ľudí. Subjektívna morálka, tak isto ako všetky subjektívne rebríčky, sa nedá hodnotiť. To som už vysvetlil vo svojom článku „Subjektívna teória hodnôt“.

 Aký majú ale tieto pojmy vzájomný vzťah.

Niečo môže byť legálne, zároveň nelegitímne, ale morálne. Tieto pojmy môžu byť vo vzájomnom rozpore aj súhlase vo všetkých možných variantoch.

 Asi bude lepšie to vysvetliť na príkladoch.

Vražda je nelegálna, ale môže byť legitímna a zároveň nemorálna. Žena je neustále týraná mužom. Už niekoľkokrát bola na polícii, ale tam sa svojho práva nedomohla a tak sa raz v noci rozhodne že muža zabije.

Nelegálne: Zákon neumožňuje vziať si ho do vlastných rúk. Legitímne: Obrana voči agresii je právo každej Slobodnej bytosti, Nemorálne: Kresťan povie, že človek nemá právo zabíjať.

Alebo

Nelegálne: Znásilnenie. Nelegitímne: Človek nemá právo ubližovať iným ľuďom. Morálne: Pretože niektoré systémy nepokladajú ženu za rovnocennú mužovi. (nezabúdajte, že morálka je subjektívna)

Alebo (včera som zachytil, že sa začína obchod s potvrdeniami o očkovaní, pričom lekár potvrdenie vydá, ale nezaočkuje, čo je trestný čin falšovania zdravotnej dokumentácie-tým zákon priznáva potvrdeniu o očkovaní status „zdravotnej dokumentácie“, čím ju posúva pod platnosť určitých zákonov)

Nelegálne: Je to porušenie zákona. Legitímne: Pokiaľ je človek obmedzovaný má právo sa obmedzeniu brániť akýmkoľvek spôsobom. Nemorálne (pre mňa): Pretože by som sa nevedel pozrieť do očí ľuďom, ktorí túto možnosť nemajú a ja by som ju mal.

 Ak niečo posudzujem, posudzujem to na základe svojho morálneho nastavenia a pokiaľ je to v súlade s mojou morálkou súhlasím s daným činom a schvaľujem ho a pokiaľ je proti, nesúhlasím s ním a neschvaľujem ho, čo ale neznamená, že nemôže byť legitímny aj keď je nelegálny.

 Ešte jeden príklad.

Sused týra psa. Je to nelegálne, lebo zákon to zakazuje. Musím ale uznať, že je to legitímne, pretože teória Slobody sa k zvieraťu stavia ako k veci, s ktorou majiteľ môže robiť čo chce. Je to ale podľa mňa nemorálne, teda s tým nesúhlasím, neschvaľujem tento čin a suseda požiadam, aby prestal a ak odmietne, potrestám ho ostrakizácou. Môj nesúhlasný postoj však nemení nič na tom, že jeho čin je plne legitímny.

A ešte jeden:

Na chodníku leží človek, ktorý potrebuje pomoc. Vy ho vidíte, ale nepomôžete mu. Tento nečin je nelegálny, legitímny a či je morálny závisí iba a len na hodnotení ľudí, ktorí sú svedkami vašej reakcie. Nech je ich reakcia akokoľvek nesúhlasná a neschvaľujú váš čin, nemení to nič na veci, že váš nečin je plne legitímny.

 Súhlas s nejakým činom/nečinom vyjadrujete vtedy, keď je daný čin, alebo nečin v súlade s Vašou morálkou. To, či je ten čin/nečin legitímny, alebo legálny, nehrá úlohu.

 Takže, či vyjadríte, že daný čin je legálny/nelegálny, alebo legitímny/nelegitímny, nemá nič spoločné s tým, či ho schvaľujete, alebo s ním súhlasíte.

Potravinová sebestačnosť.

 

Som presvedčený o tom, že posledná zmienka o potravinovej sebestačnosti (ďalej už iba PS) bola v dobe lovcov-zberačov.

Aby sme si rozumeli, nie je to ironický povzdych. Nemám v úmysle súdiť žiadnu myšlienku. V čom vidím problém je to, že súčasní propagátori PS si zrejme neuvedomujú, čo chcú.

PS ako taká sa v súčasnom globálnom svete samozrejme môže vyskytovať v ojedinelých kultúrach, alebo malých komunitách, rodinách, či dokonca aj u jednotlivcov. Prečo? Pretože ich sekundárne potreby (sekundárne v zmysle všetko mimo PS) sú zatiaľ plnené okolitým svetom, kde rôzni jednotlivci nie sú PS.

 Skúsme túto myšlienku ale doviesť do dôsledku. Zrazu je na svete bezpočet rodín, ktoré sú PS. Pestujú si vlastné potraviny a pre to, aby mali čo jesť nemusia nič vymieňať. Týmto počinom by sa svet vrátil do dorábania potravín bez akejkoľvek mechanizácie, pretože by ste nemali za čo vymeniť potrebné veci, ktoré si zaobstarať neviete. Povedzme, že chcem surové železo na to, aby som si vykoval motyku. No ten, kto vie dorábať surové železo je PS tiež. Čo mu teda mám ponúknuť, aby som od neho dostal to surové železo?

Dám ti za železo mrkvu-ale ja mrkvu mám-tak prasa-ale ja prasa  mám... atď

 Druhou otázkou je to, či by človek, ktorý vie poskytnúť na trh surové železo, či dokonca oceľ, mal čas na to, aby si dorábal vlastné potraviny. Ak nie, prestal by byť PS. Lenže my hovoríme o tom, že PS je každá rodina na svete. Ak by ale výrobca ocele mal byť PS, nemal by čas vyrábať pre celú komunitu oceľ. Musel by si ju vyrábať iba pre seba, čo mi znamenalo dve veci. Bol by nevýslovne neefektívny a navyše by to nemal za čo vymeniť.

Myšlienka zahrnúť iba potraviny do dosiahnutia sebestačnosti je fikcia, práve preto, že by si každá rodina musela dorábať aj všetky ostatné veci potrebné k prežitiu.

 Námietka: Mohol by si niekto sám dorábať potraviny a zároveň by bol kováč a vyrábal by podkovy pre celú dedinu. Druhá rodina by si tiež dorábala potraviny sama ale zároveň by boli plátenkári pre celú dedinu. Tretia by tiež bola PS, ale zároveň by boli aj hrnčiari atď... Teda každá rodina by bola PS a vymieňali by si medzi sebou iba nepotravinové výrobky.

Zabudnite. To by celý život nič nerobili, iba robili. Cez deň na poli a po nociach remeselné práce, pretože obliecť, či vybaviť hrncami celú dedinu nie je práca na hodinu.

 Námietka: "Potom by mohli byť sebestační vo všetkom."

 Tým by sa možnosti výmeny znížili úplne a už by naozaj nebolo čo vymieňať a v tom prípade by boli hrozne neefektívni. Predstavte si, že by si šli vyrobiť každý svoj nôž, sekeru, pílku, gate, hrnce, krpce, či zimnú huňu...

 Práve preto existuje niečo ako „Komparatívne výhody“

 Ďalej sa niekedy stretávam s myšlienkou PS v uzavretých komunitách. Tu sa ale musím spýtať, akým spôsobom sa určuje rozsah komunity.

Čo sa týka celkov, dnes tu máme:
Jednotlivec, rodina, ulica, obec, mesto, okres, kraj, štát, svetadiel, svet... Dúfam, že som na nič nezabudol.

Svet je sebestačný, to vieme. Nepotrebujeme žiadneho ufóna, aby nám niečo poskytol. Ak pôjdeme na nižšie celky, prečo sa drvivá väčšina propagátorov zastavuje na štáte? Prečo nepokračujú ďalej a neprídu až k jednotlivcovi. Prečo by malo byť PS Slovensko a nie Dlhá ulica v Nitre Janíkovciach, alebo Jožko Púčik z Pukanca?

 Posledný argument, ktorý mi napadol a s ktorým sa stretávam je kolaps spoločnosti: „Ten, kto je potravinovo sebestačný prežije aj keď už všetko prestane fungovať.“

Omyl!

 PS môže existovať iba ako romantická prax niekoľkých rodín, či komunít (ktorým naozaj držím palce a sám sa k tomu chcem dostať) vo svete, ktorý funguje na obchode, ako výmene statkov medzi ľuďmi interagujúcimi na trhu. V takto všeobecne spolupracujúcej spoločnosti môžu jestvovať štatisticky nevýznamné komunity, či rodiny, alebo dokonca jedinci, ktorí sú PS.

 Interakcia na trhu môže byť priama (barter), alebo nepriama (cez peňažné prostriedky). Keď som sa raz rozprával s jedným človekom obhajujúc zlato argumentoval mi tento oponent tým, že zlato sa nedá jesť. Nie, nedá. Zlato je však výmenný prostriedok a to posledný výmenný prostriedok, ktorého platnosť dokazuje, že „obchod beží“. Ak prestane fungovať, potom sa zastaví obchod. A keď sa obchod zastaví ste úplne zbytočne potravinovo sebestační. Pretože ak sa obchod zastaví, nasleduje kolaps spoločnosti a v takom prípade je naivné myslieť si, že vy sa budete napchávať hovädzím gulášom a tisíce hladných ľudí sa bude na vás pozerať spoza plota.

Hovorievam: Ak prestane byť zlato akceptovaným výmenným prostriedkom, potom je efektívna už iba jedna vec – rotačný guľomet. Aj to iba na obmedzený čas.

 Nie, PS nie je zlá myšlienka, no pýtam sa ešte raz, či jeho propagátori tušia, že sa pri jej aplikácií dostávame do doby lovcov-zberačov.

 Sám si pestujem potraviny. Cez leto v podstate nemusím základnú zeleninu nakupovať (mám ale rád aj čínsku kapustu, či paštrnák ktorým sa u mňa doma nedarí). Ale tekvicu, cukety, mrkvu, zeler, papriku, cibuľu, cesnak.... To všetko si dopestujem. Lenže tekvicu mrazím. Za čo by som mal vymeniť el. energiu ak by jej dodávateľ bol PS?

 To, čo zabezpečuje mier vo svete je obchod. Nie nadarmo sa hovorí, že hranice, cez ktoré neprechádza kupec prechádza vojak.

Ak môžete, pestujte si čo najviac domácej potravy. Ak to nezvládate, podporujte roľníkov vo vašom najbližšom okolí, preto, lebo ich viete skontrolovať, ak raz (konečne) prestanete veriť štátnym kontrolným orgánom.

 Nebuďte sebestační. Spolupracujte! Ale je veľmi podstatné, aby ste interagovali s ľuďmi, ktorým veríte. Nemajte zlé svedomie, ak nekúpite mrkvu od vášho suseda, o ktorom viete, že prepcháva pôdu dusíkom a kúpiť by ste ju od neho mali iba preto, že je váš sused. Pokojne kúpte mrkvu od niekoho z Maďarska.

To vôbec nie je podstatné odkiaľ človek je, ale čo a ako dorába.

Na to sú kupci, ktorí tovary poctivých výrobcov dokážu prenášať aj cez pol Európy, či Sveta...!

 

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme I.

 

Tak som knihu Ha-Joon Cheng-a "23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme" dočítal. V jednej reakcii na môj zdieľaný status zacitoval z tejto knihy jeden môj známy. Je úplne jedno kto, ale ja vždy keď dostanem nejaký podnet, ktorý je o téme, ktorú mám rád tak zareagujem a odporúčanú literatúru si zaobstarám, prečítam, intelektuálne požujem, pouvažujem, porovnám, zamyslím sa, snažím sa múdrosti knihy aplikovať do reálnych situácii a potom to, čo som si prečítal prijmem, alebo odmietnem, alebo tak pol na pol.

A toto je práve kniha, kde som to zažil pol na pol.

Kapitalizmus je pre mňa pojem, názov myšlienkového smeru, ktorý ma náramne priťahuje, Neviem, z čoho je to slovo odvodené, (viem, že od kapitálu, ale z čoho je slovo „kapitál“?) ale ja som si tak sám pre seba povedal, že tento názov je odvodený od latinského slova „kapita“, čo je „hlava“. (veď viete, slovo „dekapitácia“). A tak mi to sadlo. Samotný smer „kapitalizmus“ je totiž viac o racionálnom zdôvodňovaní, aj keď sa vôbec nebráni prijať fakt, že sám človek sa rozhoduje vo veľkej miere na základe emócii. Neviem, či toto moje súkromné vysvetlenie je správne, ale ak je správne a vy ho aj niekde nájdete na nete, verte mi, že som si ho odvodil sám a ak je nesprávne, potom „čert to ber!“

Kapitalizmus vo svojej podstate považujem za čistulinkú, ako britva ostrú ideu založenú na Slobode jednotlivca. Nie nadarmo jeden z teoretikov kapitalizmu M.N.Rothbard napísal, že „Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

Kapitalizmus stojí na troch pilieroch:
Sloboda jednotlivca

Slobodný trh

Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

O všetkých týchto pojmoch som napísal zamyslenia a aj uverejnil rozpravy, tak sa im nebudem venovať a prejdem rovno ku knihe

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme.

 Kým ju začnem kapitolu po kapitole rozoberať chcem najprv vyjadriť poklonu autorovi. Niektoré postrehy sú naozaj výborné a sedia ako kritika na dnešnú situáciu. Majú iba jednu chybičku. Nehovoria o kapitalizme. Toto zistenie sa tiahne celou knihou a ako taká by vôbec nebola zlá, ani by vôbec nebola nekorektná, či nepresná, ak by ste si namiesto slova „kapitalizmus“ dosadili povedzme „fašizmus“, alebo „socializmus“, alebo hocičo iné. No drvivá väčšina zlyhaní, na ktoré kniha poukazuje nemá s kapitalizmom spoločné, ale že vôbec nič.

Prečo?

V zásade preto, že kapitalizmus nepozná monopolnú menu, nepozná vládu, ani parlament, nepozná centrálne bankovníctvo, ani sociálnu podporu ani hranice, ani vládne zásahy, či regulácie, ani imigrantov, ani dane.

Je to akoby ste kritizovali hokej tým, že opisujete nedostatky futbalu.

Raz som napísal, že ak hodíte hokejistom loptičku, čo poviete? Že hrajú hokej s loptičkou, alebo že hrajú tenis iba ho hrajú na ľade, šiesti proti šiestim, že nemajú stredovú sieť, že sa striedajú, že majú troch rozhodcov, že majú aj tretiny aj dve bránky, mantinely, hokejky, chrániče atď...?

Ja by som povedal, že hrajú hokej s loptičkou.

A presne o to ide.

Súčasný systém má od kapitalizmu tak hrozne ďaleko, že je lepšie ho nazvať „socializmom s povoleným súkromným vlastníctvom“, ako kapitalizmom, pričom musíte vymenovať desiatky vecí, ktoré sám kapitalizmus vo svojej teoretickej myšlienke nepozná.

Ak si ale kladiete otázku, čo je na príčine pokroku, odpoveď je jednoduchá. Jedným z hlavných parametrov kapitalizmu je Slobodný trh, ako som už uviedol. Slobodný trh je trh bez štátnej regulácie. Ak vstúpi na trh jediná regulácia prestáva byť Slobodný a začína byť Regulovaný. V zásade však platí, že rozvoj civilizácie a ľudstva, pokroku a technológií je nepriamo úmerný počtu regulácií. Teda čím je trh regulovanejší, tým sa pomalšie rozvíja a naopak. Socialistický trh je regulovaný kompletne, kapitalistický vôbec. Počas drvivej väčšine času sme sa nachádzali niekde medzi. 

V skratke sa dá povedať, že autor si postavil 23 slamených panákov (strawman) a vyhlásil im križiacku výpravu. Ale šlo mu to dobre. Klátil jedného slameného panáka za druhým.

 Viete si predstaviť, že by ste si kúpili knižku o histórii rovnice E=mc2 a v celej knihe by ste nenašli meno Alberta Einsteina? Alebo by ste si kúpili knihu o histórii lietania a o bratoch Montgolfierovcoch by tam nebolo ani slova? Alebo by ste čítali o rádioaktívnych prvkoch a madam Curie by tam ani nespomenuli?

Zvláštne, že?

Tak v tejto knihe túto obrovskú anomáliu nájdete.

Písať o kapitalizme a Slobodnom trhu a ani nespomenúť mená ako John Locke, Carl Menger, Eugen von Bohm-Bawerk, Ludwig von Mises, M.N.Rotbard, H.H.Hoppe to chce naozaj obrovskú dávku arogancie a ignorantstva.

Knihu som rozčítal a dočítal, pretože som stále čakal, že sa tam aspoň jedno meno z vyššie spomenutých objaví. Ale verte mi, keby som vedel, že nie, ani by som ju do rúk nechytil.

 Prvá kapitola: Nič také ako Slobodný trh nejestvuje

To nikto so súčasných teoretikov kapitalizmu ani netvrdí. Trh, na ktorom je monopolná mena, nemôže byť Slobodný. Trh na ktorom sú  štátne regulácie nemôže byť Slobodný.

Okrem toho, že autor nekorektne pripisuje Slobodnému trhu (ďalej iba ST) možnosť otroctva, ktoré zrušili (našťastie!) štátne regulácie zároveň úplne ignoruje jedného z mysliteľov ST Frederika Bastiata, ktorý vo vynikajúcom diele „Čo je a čo nie je vidieť“ zrozumiteľne vysvetľuje, prečo nikdy nebudeme vedieť posúdiť štátne regulácie. Ako pozitívum regulácii uvádza autor príkaz zníženia emisií fabrík, či ekologické normy pre spaľovacie motory s tým, že dnes už je väčšina ľudí spokojná s touto reguláciou, ktorá síce bránila ľuďom v slobodnej výmene statkov na trhu, ale priniesla zdravšie prostredie.

To síce áno, ale zabúdame na jednu vec: Ak sami ľudia na ST nepreferovali čisté ovzdušie oproti ekonomickejším „smradľavým“ motorom, znamenalo to, že príroda a jej čistota mala pre ľudí nižšiu hodnotu, ako ušetrenie peňazí za kvalitnejší motor. A nielen to. V prvopočiatku museli výrobcovia investovať prostriedky do ekologickejšej prevádzky strojov a zariadení, ktoré potom ale nemohli využiť na niečo zmysluplnejšie, niečo, čo by s nejakým časovým oneskorením prinieslo pre prírodu oveľa vyššie benefity. Na to presne upozorňuje Bastiat. Ak by sme to chceli použiť na dnešnú spoločnosť, je neefektívne dotovať elektro autá, pretože prostriedky, ktoré musia vydávať výrobcovia na výrobu zatiaľ nepreferovaného hnacieho agregátu nemôžu použiť na niečo oveľa efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že dotácie sú z daní ľudí, ktorí si takto nemôžu plniť vlastnú preferenciu. Naopak, bežne sa deje, že človek nižšej strednej triedy dotuje bohatého človeka. Vlastne je to priam zakódované v systéme štátnych dotácií.

Úplne prirodzene platí: Čo potrebuje štátnu dotáciu, nie je dobý nápad.

Ešte inak: Nedotujme vývoj a výrobu elektro áut, čo sa odrazí na ich cene a ľudia na trhu ukážu, či im čistá príroda za to stojí, alebo nie. (opomínam fakt, že elektro autá nemajú menší dopad na ekológiu, ale predpokladajme, že by mali).

 Zákaz detskej práce (štátna regulácia) sa nám sprvoti môže vidieť ako obrovský prínos civilizácie. Jednoznačne áno, akurát že samotný zákon prišiel v dobe, keď sa detská práca stávala čím ďalej tým menej efektívna z dôvodu priemyselnej revolúcie.

Rodiny na dedinách žili z ruky do úst na pokraji hladu a každá nepriazeň počasia bola hrozbou ohrozujúcou samotný život pre mnohopočetné rodiny. A tu zrazu príde špina továrnik, ktorý postaví fabriku a kým rodičia drú na poliach, tak ich deti môžu pracovať vo výrobe a prinášať tak prostriedky pre prežitie, ak by sa naozaj príroda chcela sedliakovej rodine pomstiť.

Ak by továrnik núkal horšie podmienky v akých žili deti dovtedy, a ak by neponúkal za ich prácu záchytnú hranicu prežitia, jeho fabrika by bola prázdna a nik by do nej nenastúpil.

Ja viem, že z pohodlia dnešného gauča pri pozeraní telky sa vám to javí ako niečo odporné, ale treba mať vždy na pamäti, že žiadny človek plánovane nejde do činnosti, ktorá mu jeho pôvodnú situáciu zhorší. Áno, z toho gauča sa to zdá hrozné, ale tie rodiny nemali lepšiu možnosť.

Detská práca nevymizla preto, že sa nejaký ľudomil postaral vo vláde štátu, aby štát detskú prácu zakázal, ale proste preto, že prestala byť potrebná. Technologický vývoj strojov aj v poľnohospodárstve aj v priemysle umožnil ušetrenie práce, a v úmysle drvivej väčšiny rodičov je umožniť dieťaťu zažiť detstvo. Preto ihneď ako to bolo vďaka mechanizácii a technológiám možné, začali deti z výrobného procesu sťahovať.

Samozrejme, že sa naďalej deti využívali, ale štát poznajúc prudko klesajúcu linku grafu tvrdo pracujúcich detí, proste detskú prácu zakázal, čím umožnil aj poslednému percentu detí nepracovať vo fabrikách. Ako sa hovorí, "prišli s krížkom po funuse."

Dodnes jestvujú štáty, v ktorých je detská práca tak ekonomicky zásadná, že sa neodvážia ju zakázať. Nie, nie sú tam tyranskejšie vlády, ani bezcitnejší rodičia, proste k nim ešte nedorazila technológia, ktorá by im to umožnila, alebo je náklad na detskú prácu jedna z konkurenčných výhod. (V zásade platí, radšej pracovať u továrnika, ktorý ma platí menej oproti európe, ako žobrať na ulici)

  To, čo autor uvádza ako výhodu, že dnes už máme normy, čo sa ako môže vyrábať vďaka reguláciám ja pokladám za absolútnu nevýhodu a hneď vysvetlím prečo. Ak si štát zoberie na krky kontrolu produkcie, znamená to, že spotrebiteľ prestane byť obozretný, pretože verí tomu, že štát ho ochráni. Štátna kontrola ale zlyháva a tak si kupujeme BIO produkty, ktoré nie sú BIO, alebo slepo veríme, že sú naozaj BIO aj keď im štátne normy povoľujú výrobok takto označiť aj v prípade že je chemicky striekaný menej ako X krát ročne.

Že ako by to riešil ST? Nuž takisto, ako si dnes vyberáte dovolenku a pred jej vyplatením si presurfujete niekoľko desiatok (alebo iba niekoľko) webov, ktoré sa práve zaoberajú hodnotením destinácií a cestovných kancelárií. A že klamú? No ak áno, tak dlho na ST nevydržia.

 Ešte sa vrátim k otroctvu, ktoré sa spomína v prvej kapitole.

Je podľa mňa  podlé pripisovať otroctvo voľnému trhu. S otrokmi obchodovali najmä štáty a to skrze privilegovaných obchodníkov s otrokmi a štátne zákony kriminalizovali ľudí, ktorí chceli otrokov oslobodiť. Stačí si pozrieť film Amistad, aby ste pochopili a uvedomili si, že pripisovať otroctvo voľnému trhu a jeho vymiznutie dobrotivému štátu je buď naivita, alebo zlomyseľnosť. S vymiznutím otroctva je zase spojený technologický pokrok a oveľa nižšia efektivita otrokov voči slobodným námezdným pracovníkom.

 A ešte jeden citát z prvej kapitoly knihy:

„V júli 2008 keď sa rútil finančný systém naliala americká vláda 200 miliárd do spoločností Fannie Mae a Freddie Mac.“

 Tu som mohol prestať čítať a knihu odložiť a zbytočne nevypisovať.

-Finančný systém s monopolnou menou

-Centrálna banka

-Vláda „naliala“.

Aký väčší dôkaz o tom, že autor píše o niečom úplne inom ako o kapitalizme treba ešte predložiť?

 

Bude to mať aj pokračovanie, ale nebojte, nebude to mať 23 častí, teraz už pôjdem rýchlo.

Prečo zarába Messi viac ako hasič?

 Komu táto otázka aspoň raz v živote nenapadla, ten podľa mňa, klame.  Otázka spravodlivosti je totiž v ľuďoch zakorenená tak silno, že je ťažké si nevšímať všetky skrivodlivosti sveta, ktoré sa dejú okolo nás denne.

Máme v sebe morálny a etický kompas, ktorý nás vedie životom, pomáha nám nájsť spravodlivú cestu a ak sa ho držíme, sme spokojní a bez výčitiek svedomia. Teda spokojní, to možno ani nie, ale výčitky svedomia by nás kváriť nemali.

Tento osobný súd nie je zlý, práve naopak, je pre nás prospešný, pokiaľ... Pokiaľ sa ním riadime my a nesnažíme sa túto svoju morálnu cestičku vnucovať iným, alebo sa nesnažíme či už vlastnou silou, alebo silou sprostredkovanou zasahovať do morálnych ciest niekomu inému. Je fakt, že priame násilie už v týchto časoch používame zriedkavo. Či už kvôli tomu, že sme na inej úrovni, alebo len zo strachu, že nám niekto vypáli naspäť, alebo že sa s niekým budeme do konca života súdiť.

Existuje oveľa jednoduchšia cesta násilím, ktorá nás stojí naozaj málo síl, nepredstavuje pre nás žiadne nebezpečenstvo a agresívne násilie za nás vykonáva niekto iný. Niekto, kto navyše drží pod rukou monopolné násilie. Ten niekto je politik v štáte a sprostredkované násilie realizujeme pomocou volieb.

Tak napríklad môžeme našu zlosť, že niekto zarába viac ako my riešiť sprostredkovaným násilím tak, že budeme voliť stranu, ktorá má v programe progresívne zdanenie, alebo našu zlosť na ľudí, ktorí si chcú zariadiť život podľa seba budeme riešiť tým, že budeme voliť strany, ktoré majú v programe zákaz drog, alebo zákaz homosexuálnych manželstiev.

Je v podstate jedno, akú „morálnu“ zásadu si vyberieme, na jej presadenie je treba vhodiť lístok do urny.

Nevýhoda v tom, že daná strana nemusí vyhrať  voľby, alebo dokonca nemusí byť ani vo vláde, je kompenzovaná výhodou, že na to, aby sme niekoho donútili robiť to, čo robiť nechce, alebo mu zakázali robiť to, čo neagresívne robiť chce, nepotrebujeme použiť svoju silu, a ani sa báť odvety, alebo zdĺhavého súdneho procesu. To násilie bude za nás páchať štát. A my môžeme byť vcelku spokojní. Umyť si ruky a uvedomiť si, že nás to stálo iba 10 minút nášho času počas volieb. Efektivita ako hrom!

 Jedným z tých morálnych rozhorčení je aj situácia z názvu tohto zamyslenie, kde máme neodbytný pocit, že je nespravodlivé, aby futbalista, modelka, či herec zarábali rádovo viac, ako chirurg, hasič, či zdravotná sestra.

Riešenie ako si tento pocit kompenzovať a ako dosiahnuť spravodlivosť sa hneď núka požadovaním, aby títo ľudia platili vyššie dane, alebo aby im zákon obmedzil výšku mzdy.

Vôbec si ale neuvedomujeme, že je to úplne prirodzený ekonomický zákon, o ktorých je známa jedna vec:
Akonáhle sa ho pokúsite zmeniť nejakou reguláciou, novovzniknutá situácia bude vždy horšia ako pôvodná. A ďalšie regulácie novo vzniknutého stavu sú iba naivným pokusom odstrániť negatíva tej predchádzajúcej regulácie až nakoniec skončíte v slepej uličke. A z tejto slepej uličky je už iba jeden východ: Násilie.

 Povedzme si teda niečo o tom, prečo zarába Messi, ktorý kope do lopty viac, ako Štefan, šéfchirurg z Veľkého Krtíša, ktorý zachraňuje životy.

Volá sa to „škálovateľnosť“.

Po prvé, nemyslím si, že futbalisti zarábajú viac ako lekári. Balík peňazí, ktorý je určený pre lekárov je podľa mňa väčší, ako balík peňazí pripravený na výplaty futbalistov. (neviem to síce presne spočítať, ale som o tom presvedčený), takisto, ako balík peňazí určený na výplaty modelkám je nižší, ako balík peňazí určený na výplaty hasičom.

 Namietnete: To je možno pravda, ale hasičov (lekárov) je viac.

„Bingo!“ skríknem. Presne v tom to je.

Koľko je na svete Messiov a koľko Štefanov-chirurgov? Zásadnou otázkou je totiž to, aký je pomer medzi ľuďmi, ktorí sú ochotní niekomu platiť (priamo alebo sprostredkovane cez reklamy) a koľko je jedincov, ktorí takúto platbu prijímajú. V tomto pomere je schovaná zdanlivá nespravodlivosť odmeňovacieho systému.

Neexistuje nič také ako nespravodlivá odmena v prípade, že túto odmenu poskytuje určitý počet ľudí jedincovi dobrovoľne.

Akýkoľvek zásah do tohto procesu, na základe snahy napraviť túto „skrivodlivosť“ cez štátne zákony bude viesť presne tam, kam viedli všetky takéto a podobné snahy napríklad pri zdravotníckom personáli.

 Skúste si položiť jednu otázku: Ak by ste na to mali, komu by ste dali 10 mega v prípade, že by Vám mala operácia zachrániť život? Messimu, aby ste si mohli pozrieť ako kope priamy kop, alebo chirurgovi, ktorý vám zachráni život?

Nie, ich zárobky nie sú nespravodlivé, iba podliehajú ekonomickým zákonom.

 

Poznámka:

Medzi ľuďmi sa nejako usalašil odporný pojem „úplatok“. Stačí si však uvedomiť, že úplatok nie je nič iné iba dorovnanie trhovej ceny práce, ktorej odmenu štát zreguloval.

Chcete mať kvalitný zákrok? No tak šuchnete lekárovi pred operáciou nejakú obálku Chcete mať príjemnú masáž v kúpeľoch, kde ste na „krankasu“? No tak šuchnete niečo masérovi.

To nie je všimné, to nie je úplatok. To je snaha o dorovnanie trhovej ceny práce.