Zúfalstvo. (poviedka)

 Vzduch bol plný Vianočných melódií a ostrého studeného bieleho svetla. Aj zvuk aj jas sa odrážal z výloh obchodov. Niektoré sú zatvorené, niektoré otvorené a niektoré majú mreže vytiahnuté do polky. Pri vstupoch do predajní visia, alebo sú na skle prilepené papiere s rôznymi upozorneniami a podmienkami. Posledný rok si už na to zvykol. Na niektorých bolo napísané „Základ“ na iných „OTP“, alebo „Výdajné miesto“, či „Prosím zazvoňte, hneď sme pri vás“.

Nápisy neboli nič nové. Posledný rok sa s nimi stretával bežne a pomaly boli frekventovanejšie ako zoznam platobných kariet, ktoré obchody akceptovali.

Tváre ľudí, ktorí ho míňali boli zakryté respirátorom.

„Všetci vyzerajú ako kačice.“ Pomyslel si, no vzápätí si uvedomil, že asi nevyzerá inak.

Ľudí bolo pomenej a šli s nejakým cieľom. Aké iné, oproti dobe spred dvoch rokov. Vtedy sa rodinky, ale aj mladé páry, či osamotené bytosti ponevierali po obchodných centrách aj keď nič konkrétne nehľadali. Stala sa z toho akási kultúra. Prejsť sa po vysvietených, čistých a v sparnom lete príjemne chladných priestoroch, alebo sa schovať v zime pred dorážajúcim vetrom a sychravým počasím. Sadnúť si na kávu, objednať si koláčik, pokecať s priateľmi a len tak sa smiať, zabávať sa a nemyslieť na veci, ktoré hlavu zaťažujú. Relaxovať.

Už dobrého poldruha roka nie. Ľudia vbehnú do obchodného centra, nakúpia, čo potrebujú a utekajú preč. Je jedno, či sa boja nakazenia vírusom, alebo si proste odvykli robiť to, čo ich ešte pred dobou bavilo.

„Utekajú domov, tam sa zavrú a čítajú si alebo pozerajú nejaký film.“ Prebehlo mu hlavou mysliac si, že to, čo robí on, robia aj ostatní.

Koľko už nevidel rodinu? Rok? Aj viac ako rok. Okrem svojich najbližších, manželky a dvoch detí nevidel ostatnú rodinu už viac ako rok. Ani on, ale ani oni nemali nejakú obrovskú túžbu sa vidieť.

Naozaj sa báli stretávať sa, alebo jednoducho odvykli? Nevie.

Do jeho pravého boku mu vrazilo dieťa. Snáď štvorročný chlapec zostal prekvapene stáť, pusa pod rúškom s obrázkom malej kačičky. Aké príznačné. Usmial sa, aby dieťa upokojil, ale jeho úsmev sa stratil vo vnútornej strane jeho prekrytia horných dýchacích ciest.

„Emócie sú v prdeli. Nevidieť ich.“ Pomyslel si a nahlas povedal.

„Nič sa nestalo, chlapče, všetko je v poriadku.“

Jeho matka, vysoká hnedovláska s tvárou pod respirátorom chlapca schytila za ruku a ťahala ho preč. Akoby mal mor.

Akoby mal mor. Čo keď má covida? Nemá, veď sa bol včera testovať, ale tá žena to nevie, ale zas mohla by si domyslieť, keď vidí, kde je. Veď videla predsa kde stojí. Že stojí v rade a čaká na prvú dávku očkovania.

„Vraj bez registrácie.“ Preletelo mu hlavou „ktovie, či naozaj. Či ho naozaj zaočkujú aj keď sa nepreukáže občianskym preukazom. Veď je to bez registrácie.“

Smutne sa usmial. Bez registrácie asi myslia, bez predchádzajúcej registrácie.

 Stál v rade a poslušne čakal.

„Ako to hovädo na porážku.“ Pomyslel si a smutne sa usmial. Vopchal pravú ruku do vačku a nahmatal kúsok plastu. S uspokojením ruku znova vytiahol.

Stál v rade. Díval sa na tylo chlapa stojaceho pred ním. Neustále prešľapoval, akoby sa niekam chystal. Bol asi desiaty v poradí. Videl horúčkovito pracujúcich ľudí v bielych oblekoch, vyzerali ako technici, čo obliekajú kozmonautov. Požiadali o preukaz, o kartičku poistenca. Záujemca o očkovanie si sadol, niečo si prečítal, niečo vyplnil, niečo podpísal, vyhrnul rukáv dostal včeličku, presunul sa na inú stoličku, stiahol rukáv na ruku, chvíľu posedel, potom sa postavil a odišiel.

Spomenul si na hudobný film od Pink Floyd „Stena“, ako tie deti padali do mlynčeka. Presne tak sa cítil. V rade stoja bytosti, jedinci, slobodní jednotlivci a po vpichnutí vakcíny odchádzajú kusy mäsa. Takto to videl.

 Pred pol rokom parlament prijal zákon o povinnom očkovaní a kto sa nepodriadi musí zaplatiť pokutu 5000€. Zatiaľ jednorazovo, ale ktovie, ako zmenia zákon, či sa nebude musieť platiť každý mesiac, alebo aj každý deň. A ten, kto na pokutu nemá, k tomu príde exekútor a zoberie mu majetok. A človek zostane na ulici, v kartónoch. A keď raz bude spať zababušený v novinách, tak sa k nemu gestapo prikradne a tú vakcínu mu pichne. Niet pred tým úniku.

Nechcel si ju dať. Nepokladal to za potrebné, radil sa s lekárom, radil sa so známymi. V rodine mal dvoch, ktorí mali veľmi ťažké vedľajšie účinky. Jeden prestal chodiť a druhému zistili potom neurologické ochorenie. Spadla mu celá ľavá strana tváre a slintal kade chodil. Stále musel mať v ruke vreckovku, aby si sliny utieral.

Áno, ostatní to prežili v pohode, dokonca jeho bratranec už mal štvrtú dávku a tešil sa zo zdravia. Napriek tomu mal pocit, že v tej vakcíne je ešte niečo. Niečo, čo berie človeku ľudskosť. Kedykoľvek prišiel do diskusie s niekým, kto už zaočkovaný bol a vyjadril sa, že on je proti, hneď bol dezolát, antivaxer, hlupák, nezodpovedný a vrah tých, ktorí sa zo zdravotných dôvodov očkovať nemôžu dať. A ešte nepriateľ detí, pretože ak nebudú všetci zaočkovaní, tak deti nebudú môcť chodiť do školy a budú hlúpe.

Čo z nich vyrastie? Ako bude vyzerať Slovensko s deťmi bez vzdelania? Darmo oponoval, že s tým neočkovaní nemajú nič, ani vírus. Že za toto je zodpovedná vláda.

Nič nepomáhalo. Akonáhle sa čo len spýtal na dôkazy, alebo na obete, ktoré osobne poznal, hneď mu vypálili Kainovo znamenie. Dokonca aj obaja z rodiny, ktorí mali tie účinky nepripustili, že je to z vakcíny.

„Bohviečo mi je. Asi som dostal zápal trojklaného nervu.“ Zabublal ten so spadnutou tvárou. „Očkovanie nie, to vylučujem.“ Utrel si slinu, ktorá mu stekala z kútika úst.

„To je somarina, to s tým nemá nič spoločné.“ Prskal ten na invalidnom vozíku

Rad pre ním sa skracuje. Ešte dvaja. Znova vsunul ruku do vačku a pohladil kúsok plastu.

Stále to nechcel. Nechcel si to dať pichnúť.

„Ver vede.“ Povedal mu priateľ.

„Nejde o to, že by som vede neveril, predsa viem, že atóm je nedeliteľný, viem, že Zem je stredom vesmíru, viem, že je zbytočné sterilizovať operačné nástroje, viem, že kvantová mechanika je hlúposť. Viem, veď to hovorí veda.“

Smiali sa mu.

„To nemôžeš porovnávať, veda sa už opravila.“

„A čo ak sa o desať rokov opraví aj v tomto?“ Spýtal sa a ostatní sa mu smiali.

„Ty si hoaxer, konšpirátor. Veda je dnes inde.“
„Ale to si vedátori mysleli v každej dobe.“ Oponoval a oni sa smiali.

Nešlo mu o vedu, to by ešte prehrýzol. Šlo mu o jeho telo.

Bol posledný, kto odolával. Jeho dospelé deti už boli zaočkované. Chceli cestovať. A tak cestovali. Vďaka bohu, im to nič zlé nespravilo. Čo bude o desať rokov, nevie.

Manželka sa zaočkovala už tiež. Aj u nej to prebehlo v poriadku. Akurát, že mu už ani jeden z nich nerozumel.

„Otec, prosím ťa, veď to nič nie je, neboj sa.“

Ako mal svojmu milovanému synovi vysvetliť, že sa nebojí.

„Miláčik, nič to nie je. Uvidíš, všetko bude v poriadku a budeme mať aspoň pokoj.“

Ako mal manželke vysvetliť, že tu nejde o pokoj.

Ako im mal vysvetliť, že tu ide o niečo iné. Ani o zdravie, ani o strach, ani o pokoj, ani o obavu, ani o zodpovednosť voči iným, ani o.... ani o konečné riešenie.

Išlo o pocit Slobody.

 Cítil sa ako dokopaná ľudská bytosť, ako v blate sa zvíjajúca kôpka ničoho. Dôstojnosť jedinca bola preč. Ako ovca na strihanie, ako krava na dojenie, ako prasa na porážku. Stál v rade.

Ako žena, ktorú banda násilníkov priviaže k drevenému neohobľovanému stolu niekde v zapľuvanej krčme a rehotajúce sa opilé a zvrátené ksichty ju opľúvajú kým niekto z nich zasúva svoj penis do skrvavenej a ubolenej vagíny.

Nie, tá bolesť nie je horšia, ako ten pocit, že telo na stole nie je ona. Že to telo na stole je iba bábika, s ktorou sa mocní hrajú.

Nie, nevedel sa asi presne vcítiť do znásilňovanej ženy, ale ak by sa ho niekto spýtal, či by si to aspoň vedel predstaviť, potom v tomto rade, čakajúci na pichnutie si to predstaviť vedel.

Nie, nešlo o bolesť, ani des, ani strach o svoj život.

Bol to pocit bezmocnosti, ktorý mu zvieral srdce, žalúdok, v hlave mu rozvibroval všetky neuróny a cítil sa tak slabo.

„Jeho telo nie je jeho telo. Dnes vakcína, zajtra odobratie orgánov pre Spoločenské dobro.“

Prečo nie? Kto kedy koho zastaví?

Povinné očkovanie je prekročenie Rubikonu. Naše telo nám nepatrí. Koniec. Nepatrí...!

Chcelo sa mu kričať.

Už bol na rade.

Ešte ten chlapík, ktorému sa celý čas díval na temeno, a z ktorého mu teraz stekali kvapky potu. Vonku bola zima, v obchodnom centre bolo vykúrené. Kým sa dostal na rad, tak mu v zimnom kabáte bolo horúco tak, ako tomu chlapíkovi pred ním. Golier mal zmáčaný potom.

Nechcel sa dať zaočkovať, ale nevedel si predstaviť ako sa tomu vyhnúť. Rozprával sa s právnikmi, ale nik mu nevedel poskytnúť radu. Možno odísť zo Slovenska. Ale má predsa rodinu. Možno zaplatiť pokutu. Ale z čoho? Tak sa zaočkuj, veď sa ti nič nestane.

„Neboj tá vakcína je bezpečná.“ Tvrdil mu kolega.

„Bezpečná? Aj pre toho, čo po nej umrel? Veď ich bolo tuším asi sto, nie?“
„To áno, ale zaočkovaných bolo 5 miliónov.“
„No a? Povedal si, že je bezpečná. Tak ako bezpečná bola pre tých sto?“

„No pre nich nebola, ale to je štatisticky zanedbateľné.“
„Počkaj, povedal si predsa, že je bezpečná. Tak je, alebo nie je?“
„No, pravdepodobnosť že umrieš aj ty je strašne nízka, ale to, že umrieš na covid je oveľa vyššia.“

„Dobre, ale povedal si, že je bezpečná. Tak ak ja po nej umriem, ako bola pre mňa bezpečná?“

„Si proste antivaxer.“ Mávol kolega rukou.
Už sa nemal ani s kým pozhovárať, ani s kým poradiť. Cítil sa ako hrdina zo seriálu Walking death. Okolo mal už iba ľudí s prázdnym pohľadom a s treťou dávkou vakcíny.

Zdravých, už nezomrú, už budú žiť večne.

Žalúdok mu znova skrútilo.

Bol zbabelý poslať ich všetkých dočerta.

Slabý a zbabelý.

Nedokázal opustiť rodinu. V hlave mu bežali rôzne riešenia. Odíde a nech ho manželka vyhlási za nezvestného, alebo sa vzdá slovenského občianstva, alebo sa bude skrývať, alebo, alebo, alebo...

Po všetkých nápadoch, kedy si uvedomil, že by toto rodine nedokázal spraviť ho prepadlo ohromné zúfalstvo. Také až živočíšne. Nejedol už snáď tri dni. Bol mu fyzicky zle. To, že niekto si narába s jeho telom bolo preňho tak hrozné, tak oplzlé, že mu to vháňalo slzy do očí.

Čo má robiť, aby si zachoval dôstojnosť? Čo má robiť, aby sa dokázal pozrieť rodine do očí? Čo má robiť?! Ako má reagovať ak sa stretne s niekým, kto o ňom vedel, aký odporca otrokárstva bol?

„Tak čo, aj teba už zaočkovali? Ako si teda zabojoval? Rečičky... Rečičky a už aj ty si pichnutý! A čo? Umrel si? Vidíš nič sa nestalo.“ Počul výsmech.
„Nie nič, iba už nie je ľudskou bytosťou.“

 „Nech sa páči.“ Vyzval ho milý hlas mladej ženy, ktorá ho jemne chytila za lakeť a posunula ho k stolu.  Chytila ho jemne, ako viedli Orison Sonmi 451 na popravu.

Posadil sa za stôl.

„Nech sa páči, toto tu vyplňte a podpíšte informovaný súhlas.“

Informovaný súhlas. V hrdle mu vyschlo.
To je tak odporné. Tak zvrhlé. Nemal na to slov. Informovaný súhlas.

 Začal si búchať po vačkoch dávajúc najavo, že nemá pero. Chlapík za štítom mu jedno podal.

Zbežne si pozrel zdravotný dotazník. Ani toľko námahy si nedali, aby o vhodnosti rozhodoval lekár. On sám má rozhodnúť, či je vhodný na očkovanie, alebo nie. Tu, v obchodnom centre. On sám napíše, že áno, on sám podpíše Informovaný súhlas a ak po vakcíne zomrie, on sám bude zodpovedný, lebo so všetkým súhlasil.

 Asi tak zodpovedný ako rodič uneseného dieťaťa, ktorý nezaplatí výkupné. Únosca je iba nevinný chudák. Predsa ten kto si zabil syna je rodič, ktorý nezaplatil výkupné. Únosca je nevinný, zajtra môže uniesť ďalšie dieťa.

 Oplzlé, odporné, zvrhlé hnusné, neľudské.

Vyplnil papiere, podpísal to umelohmotným perom s logom firmy Pfizer. Aké príznačné.

Postavil sa a posunul sa na ďalšiu stoličku, kde ho už čakal ďalší človek, exekútor. Ako kat.

„Ako to, že našli toľko ľudí ochotných sa spolupodieľať na tomto zločine?“ hlava mu to nebrala. Spomenul si na jeden dokument zo Slovenského štátu z rokov 1940-1943. Vždy sa takí našli. Tiež si mysleli, že ak príde zákon o arizácii tak nik arizovať nebude.

Ale arizovali tak, ako dnes pichali. Bez akejkoľvek výčitky svedomia. Tak, ako bez akéhokoľvek problému podrezávajú krky kravám.

„Vyhrňte si rukáv, prosím.“ To biele čudo malo hlas.

Neveril, že toto môže mať ľudský hlas. Neveril tomu, proste tomu nemohol uveriť.

So slzami v očiach zdvihol tvár dobitej a poníženej bytosti.

„Ak mi to pichnete, umriem.“ Povedal ticho a v odraze zo štítu videl svoju strhanú tvár.
„Prosím?“ spýtal sa ho štít.

„Ak mi to pichnete, zomriem.“
Spoza štítu počul zakašľanie.

„Nebojte sa pane, nezomriete. Len to trošku pichne a máte to za sebou.“

Po tretí krát pohladil plastovú vecičku vo svojom vrecku.

„Zomriem.“

„Nie pane, nebojte sa.“ Povedal štít.

„Už sa nebojím. Nie, už sa nebojím.“ Povedal si v duchu a zacítil na pleci studenú spŕšku dezinfekčného roztoku.

Pravá ruka sa priblížila s injekčnou striekačkou k pokožke ramena.

Pocítil jemný vpich a sledoval, ako sa mu priezračná tekutina stráca vo svale.

„Hotovo.“ Povedal štít, odtiahol ruku so striekačkou, prelepil mu drobnú ranku flajstrom a narovnal sa „Môžete prejsť k ďalšej stoličke a tam si poseďte takých 5 minút a môžete ísť. Vidíte, nič to nebolo.“

„Zomriem.“ Ešte raz šepol, ale to už sa postava so štítom pred tvárou venovala inej činnosti. Ďalší podojený, ďalší s podrezaným hrdlom...

Postavil sa zo stoličky.

Urobil pár krokov smerom od miesta, kde ho znásilnili.

Zúfalstvo. Také hrozné zúfalstvo, také zničenie dôstojnosti. Ľudskosť v blate. V hovnách.

Už nie je človek, už je otrok. A otrokom nechcel a nevedel byť.

Urobil ešte jeden krok. Potom sa obrátil čelom k miestu, kde sedeli kati a niečo si písali do počítačov.

Oči mu zaplavili slzy. Slzy zúfalstva a bezmocnosti. Horkejšie ako čokoľvek iné.

Strčil ruku do  vrecka a vytiahol ten kúsok plastu. Sklonil hlavu a sklopil zrak, aby videl modrý predmet. Palcom sa dotkol čierneho bežca. Pohybom od seba vysunul ostrú čepeľ odlamovacieho noža.

Pozrel sa pred seba a cez hmlu pred očami videl svoju manželku a deti. Dívali sa neprítomne, akoby cez neho.

„Neodkážem takto žiť.“ Povedal im a iba im a rýchlym a pevným pohybom si podrezal obe krčné tepny.

 

 

Regulácia cestovných lístkov, alebo žiaden obed nie je zadarmo.

 Včera som napísal nejakú reakciu, dnes som na ňu dostal odpoveď a pri formulovaní odpovede mi napadla téma, ktorou sa pokúsim vysvetliť, o čom štátne regulácie (vo všeobecnosti) sú.

Bude to krátky článoček a na pomoc si zoberiem reguláciu ceny cestovných lístkov štátom licencovanej spoločnosti.

 Predstavte si dvoch ľudí.

Eugena a Alžbetu.

Eugen býva v Prešove a Alžbeta v Sečovciach. Obaja študujú v Košiciach a vzdialenosť do ich domovov je približne rovnaká.

Vzdialenosť Košice-Sečovce je 38 km a Košice Prešov je 36 km.

Keďže je cena lístku 0,1€/km, tak Eugen platí 3,6€ a Alžbeta platí 3,8€ a na prvý pohľad sa to zdá spravodlivé. Každý platí rovnakú čiastku za kilometer.

 Problém ale je, že autobus do Sečoviec je poloprázdny a autobus do Prešova prepchatý až po strechu. Súčet všetkých nákladov na prevádzku oboch autobusov sú na kilometer rovnaké.

Ak náklady plus zisk dopravcu podelíme počtom prepravovaných osôb v autobuse zistíme, že Eugen by mal platiť 2€ a Alžbeta 5,4€.

 Keďže je však tarifná cena na kilometer určená reguláciou, platia obaja za kilometer rovnako.

Čo to znamená?
Že rozdiel medzi aktuálnou a skutočnou cenou Alžbetinho lístku v celkovej výške 1,6€ platí Eugen, ktorý Alžbetu ani nepozná.

Eugen teda Alžbete zaplatil časť obeda, pričom z toho nemá ani len letmý bozk na studené zarastené líce.

 Pozn.: Možno budete reagovať, že je voľná tvorba cien. Regulácie ceny lístkov som zobral ako príklad na popis akýchkoľvek štátnych dotácií, či zľavnených služieb. (Mesto však môže do tendra vyzvať prepravcu o zverejnenie najvyššej ceny aj o ďalších podmienkach, do ktorých jednotná tarifa môže spadať.)

 

Aby som sa teda tejto námietke vyhol tak inak:
Štát priznáva dotácie do poľnohospodárskej výroby, ktorá produkuje mäso. Bez dotácií by kilo mäsa stálo 10€, s dotáciami môže stáť 5€.

Eugen je jedák mäsa a Alžbeta je vegánka. Obaja však platia dane. Teda Eugen zaplatí na daniach a 5€ z nich si aj vyberie späť keďže kúpi kilo mäsa o 5€ lacnejšie.

Lenže Alžbeta, ktorá mäso neje, platí Eugenovi rozdiel v cene mäsa, ale zase kupuje mrkvu, ktorá je dotovaná tiež a rozdiel v cene dotovanej a skutočnej zase platí z daní aj Eugen, ktorý mrkvu neje.

 Uf, kto sa v tom má vyznať?

Nie je teda oveľa lepšie, aby si každý platil to, čo naozaj potrebuje, čo je jeho preferencia za cenu, za ktorú si je ochotný to kúpiť bez chaosu náhodného prerozdeľovania? Navyše s ďalším nákladom na ľudí, ktorí prerozdeľujú a na následnú korupciu pre tých, čo prerozdeľujú od tých, čo prijímajú, pričom si čiastku potrebnú na korupciu započítajú do nákladov?

 Možno by Eugen prestal jesť mäso a Alžbeta by prešla na bretariánstvo.

Ale hlavne: Ani jeden z nich by neplatil ani len časť nákladov na život toho druhého bez toho, že by to robiť chcel. Aj keď len za pusu na zarastené studené líce.

Zdravotná daň.

 Akosi sme si zvykli, že keď sme zamestnaní, alebo podnikáme, tak nám zo zárobku odchádza priamo do štátu, okrem iných poplatkov, aj zdravotné, či sociálne poistenie. Nieže sme si iba zvykli na to, že to odchádza, ale aj na to, že to voláme „poistenie“.

Tento orwellovský newspeak tu už máme tak dlho, že ho berieme ako samozrejmosť a prijali ho, aj keď je to úplný nezmysel a zároveň dehonestuje samotný význam slova „poistenie“, čím sa dosahuje ďalšie pomiešanie pojmov v zmysle „vojna je mier a mier je vojna“.

 Určite ste viacerí už vypĺňali dotazník pri návrhu na poistnú zmluvu komerčnej poisťovne. Či to bola životná poistka, alebo poistka na dom, či na auto, alebo ste sa iba chceli pripoistiť, aby ste mali v prípade hospitalizácie samostatnú izbu.

Ja som to vypĺňal viac krát aj pre deti.

Samotný návrh zmluvy má niekoľko strán a (samozrejme záleží od poisťovne) dotazník, ktorý skúma zdravotný stav má tri strany.

V ňom sa poisťovňa pýta, koľko vážim, koľko meriam. Ak som nad určitú normu, vyžiada si poisťovňa aktuálne vyjadrenie lekára, či som zdravý. Pýta sa či fajčím, pijem, ak odpoviem áno tak sa ma spýta na množstvo. Pýta sa, či beriem drogy. Pýta sa ma na aktuálne choroby, ktoré mám, čím trpím, či beriem nejaké lieky, alebo nejakú podpornú liečbu. Či chodím na ožarovanie, či som niekedy v minulosti nejakou chorobou trpel a pýta sa ma aj na liečebné postupy, ak poviem, že som na chorobu trpel a tá choroba je zrovna v zozname pre poisťovňu zaujímavých chorôb. Ďalej sa ma pýta, či prevádzkujem nejaké športy a ak áno, aký druh a ak rizikové potom sa pýta ako často. Poisťovňu zaujíma aj rodinná anamnéza. Či sa v mojej rodine vyskytol vysoký tlak, cukrovka, mozgová príhoda, srdcový infarkt. Ak priznám, že áno, dotazník sa pýta na vek rodiča, kedy sa to stalo a či to bola smrteľná udalosť. Pýta sa na vek v ktorom rodičia umreli a tak ďalej, a tak podobne. Ako píšem rozsah otázok je závislý na poisťovni. V zásade sa však príliš veľmi nelíšia.

Ale čo je zaujímavé, jedna vec ich vôbec nezaujíma – Výška platu.

Na základe tohto dotazníku poisťovňa so mnou zmluvu podpíše, alebo nepodpíše, prípadne upraví poistnú sumu a pokojne sa môže stať, že za rovnakú zmluvu ja platím 100€ mesačne a moje (prípadné) dvojča bude platiť 80€.

 

Spomínate si, kedy sa vás to pýtala zdravotná poisťovňa pri povinných odvodoch? Naopak, jediná vec, ktorú zaujíma túto poisťovňu je presne tá vec, ktorá nezaujíma komerčné poisťovne – Výška platu.

Pre poisťovňu pri povinných odvodoch je úplne šumafuk, či ste fajčiar, alkoholik, narkoman, či sa potápate, alebo ste parašutista, či extrémny zjazdár. Či sa práve neliečite na nejakú smrteľnú chorobu, alebo či obaja Vaši rodičia nezomreli v tridsiatke na srdcový infarkt skombinovaný s rozsiahlou rakovinou pečene.

Jediné, čo ich zaujíma je plat a percentá z neho si prevedie na svoj účet.

Preto je logické, že pre danú poisťovňu musí byť zároveň šumafuk, či ste zaočkovaný proti Covidu, alebo nie.

Covid nie je ničím špeciálna choroba, ktorá by sa nejakým spôsobom mala odlišovať od akýchkoľvek iných rizikových faktorov, ktoré poisťovňu nezaujímajú.

Preto je argument o vyšších platbách v prípade neprijatia vakcíny neplatný.

 

                                                                               ****

 

Neviditeľný negatívny dôsledok zdravotnej dane:

F.A. Hayek vo svojom diele vysvetľoval, prečo je sociálne poistenie, ktoré na druhej strane zabezpečuje nárok človeka zo štátu prijímať podporu, pre daného človeka nevýhodné.

Pred tým, ako štát prevzal na svoje plecia starostlivosť o sociálne slabých, boli títo ľudia odkázaní na charitu. Vo veľa prípadoch to bolo objektívne. Zdravotná indispozícia ľudí neumožňovala pracovať, no v skupine, ktorá potrebovala podporu sa nachádzali aj ľudia, ktorí pracovať mohli (v zmysle bez zdravotných obmedzení), ale proste v nejakú dobu nemali to šťastie a potrebovali preklenúť čas, medzi stavom bez práce a stavom, keď si prácu nájdu. Tento čas im pomáhala preklenúť charita.

Žiť z milodarov ale zvyčajne pre zdravého človeka nie je nič príjemné. Pocit zlyhania a závislosti na milosrdnom človeku je tak nepríjemný, že využívateľ charity sa snaží všetkou silou sa z tejto situácie dostať, a čím skôr sa závislosti na charite zbaviť. Aj z tohto dôvodu sa v hovorovej reči vyskytoval pojem „žobračenka“, ktorý si so sebou čiastočne ťahal negatívne konotácie.

 V momente, keď štát na seba zobral zodpovednosť za sociálnu podporu ľudí krytú cez povinné sociálne odvody, spravil zo „žobračenky“ NÁROK.

Pri nároku sú ale pocity úplne iné.

Ak mám na niečo nárok, potom na to mám nárok. Ostatní ľudia sú mi povinní toto platiť, tým pádom pociťujem ako krivdu prípad, kedy dávky nedostanem a pocit poníženia sa zmení na pocit ukrivdenia.

Tento pocit má za následok nie snahu o zmenenie vlastnej situácie, ale zotrvanie v danej situácii a dožadovania sa svojho nároku.

 

Prečo to píšem? Zdravotná daň je totiž to isté.

Skúste si predstaviť, že podpíšete zmluvu, kde vyplníte, že ste nefajčiar. V prípade, vašej smrti (alebo ochorenia spôsobeného fajčením) keď poisťovňa príde na to, že ste neskôr začali fajčiť, tak vám zamietne poistné plnenie pre vašu rodinu, (alebo krytie nákladov na liečbu). V tom prípade bolo ale platenie poistného úplne zbytočné.

Začnete napriek tejto vedomosti fajčiť, alebo nie?

A ak áno, neoznámite to svojej poisťovni, aby zmenila zmluvné podmienky a samozrejme mesačné poplatky?

V takomto prípade, buď siahnete hlbšie do kapsy, alebo jednoducho sa budete naďalej snažiť žiť zdravo.

 

Pri štátnom zdravotnom poistení a odvodoch nemusíte tento problém vôbec riešiť. Keďže sa vás na to poisťovňa nepýta, nemusíte sa báť že nepríde k plneniu.

 

Pre to je platenie povinných odvodov „zdravotná daň“ a ako taká nemá s poistným spoločné skoro nič.

Diskusie.

 Nasledovný článok je súbor dialógov medzi proponentom použitia agresívneho násilia na dosiahnutie očkovania jedinca a jeho oponentom.

Väčšina argumentov bola naozaj použitá v reálnom rozhovore.  

 Prvý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom?“

„Prečo?“

„Pretože teba nikto nezabíja, neodváža do koncentráku, ani ti neberie majetok.“

„Ale to sa nedialo hneď ani v Nemecku. Od nástupu Hitlera k moci to trvalo šesť rokov.. Vzorec je zatiaľ rovnaký a za nami je ešte len 18 mesiacov. Stačí si počkať.“
„Ale ty teraz predstavuješ nebezpečenstvo pre iných.“
„Ale podľa Hitlera to predstavovali aj Židia, ktorí ničili nemeckú ekonomiku a označil ich za zodpovedných za všetky príkoria.“

„To terajšie zákony o Ľudských právach neumožňujú.“
„Daj mi 91 členov parlamentu a za jeden deň budú umožňovať.“

 Druhý:

„Nemôžeš to porovnávať s opatreniami proti Židom, tí sa týmto opatreniam nemohli vyhnúť.“

„Mohli.“

„Ako?“

„Mohli spáchať samovraždu.“
„To je dobrá pi*ovina. Ty páchať samovraždu nemusíš.“

„To nie, ale viem, že môžem zomrieť aj po použití vakcíny.“

„Dobre, ale pravdepodobnosť je tak 1:500000.“
„To áno, ale Žid spáchal samovraždu preto, že bol pod nátlakom, ja si dám pichnúť vakcínu, lebo som pod nátlakom. Ak ale zomriem, aký je potom rozdiel medzi Židom a mnou?“
„Lebo pravdepodobnosť úmrtia po vakcíne je oveľa nižšia. Rádovo nižšia.“
„Nie, ja sa nepýtam na pravdepodobnosť. Ja som bol práve tá výnimka, práve jeden z tých päťstotisíc. Ja som si dal vakcínu pod nátlakom a zomrel som, Žid spáchal samovraždu pod nátlakom a zomrel. Obaja sme mŕtvi ako dôsledok konania pod nátlakom. Aký je teda v tomto konkrétnom jedinečnom príklade medzi nami rozdiel?“

„Práve to, že je jedinečný.“
„Ale ak som ja ten „jedinečný“ tak  to by ma malo upokojiť? Načo mi to je, keď som mŕtvy?“

 

Tretí:

„A to ti nevadí, že od teba chcú na úrade občiansky preukaz?“

„Občiansky preukaz je primárne určený na identifikáciu osôb, nie na segregáciu osôb. Na covid pase nemusíš ukázať ani svoje identifikačné údaje, jedná sa teda primárne nie o identifikáciu, ale o segregáciu. A to, že nesúhlasím ani s občianskym preukazom je iná téma.

 

Štvrtý:
„A vodičák? Tiež ho musíš mať.“

„Vodičák je potvrdenie o zvládnutí určitých zručností a znalostí potrebných pre výkon určitého povolania. Je to to isté, akoby si prirovnával Covid pas k zváračskému, alebo žeriavnickému preukazu. Na Covid pas nepreukazuješ svoju zdatnosť v určitom odbore. Navyše šoférovať nie je tvoje právo, ale vojsť do obchodu, ktorý patrí niekomu, kto ťa tam chce pustiť, tvoje právo je.“

 

Piaty:

„Aj v stredoveku izolovali chorých na lepru.“

„Áno, aj upaľovali bosorky. Chceš aby sme sa vrátili do doby, kde budeme upaľovať bosorky? A po druhé, aj v stredoveku, v dobe temna izolovali ľudí, ktorí boli chorí, nie tých, ktorí mohli potencionálne ochorieť, inak by museli izolovať všetkých. Z tohto pohľadu sa stredovekí felčiari javili oveľa ľudskejšie, ako tí dnešní, pretože dnešní segregujú zdravých.“

 

Šiesty:
„Sú preplnené nemocnice. Svojim nezodpovedným správaním obsadzuješ lôžka ľuďom, ktorí potrebujú iné zákroky.“

„Tento argument teda znamená, že ak sa oficiálne vzdám svojho ústavného práva na zdravotnú starostlivosť v prípade ochorenia na Covid, že by som mal dostať voľný pas?“
„Nie, to je tvoje ústavné právo, toho sa nedá zriecť.“
„Ak sa ale práva nedá zriecť, potom je to povinnosť a tá s právom nemá nič spoločné. Ale ústava hovorí o práve a nie o povinnosti.“

 

Siedmy:

„Buď zodpovedný voči iným.“
„Teda ja mám byť zodpovedný za zdravie niekoho iného?“
„Áno.“
„Znamená to teda, že ak si niekto zlomí nohu, tak ja som za to zodpovedný?“
„To nie, to je hovadina.“

„Tak, ak niekto vyrába hranolčeky a sýtené nápoje tak je zodpovedný za zdravie iného?“

„Nie, ani to nie?“
„Tak ak niekto vyrába autá, tak je zodpovedný za zranenie pri havárii?“
„Nie, ani to nie, preboha.“
„Takže výrobcovia cigariet sú zodpovední za zdravie ľudí?“
„Vidíš, to áno, ak teda na škatuľke jasne neuvedú, že fajčenie spôsobuje smrť.“
„Znamená to teda, že ak si našijem na oblečenie vetu „POZOR!. Môžem byť infekčný“, tak už prestávam byť zodpovedný za zdravie iného?“
„Nie.“
„A prečo nie? Keď to platí pri cigaretách, prečo to nemôže platiť pri mne. Tak som za zdravie niekoho iného zodpovedný, alebo nie?““
„Niekedy áno a niekedy nie.“
„A ako sa určuje kedy áno a kedy nie.“

„Keď môžeš byť infekčný. Tam by nemalo platiť žiadne tvoje upozornenie.“
„A musím o tom vedieť, alebo nie?“
„Nie.“
„Takže infekčný môže byť každý a teda by mal každý sedieť doma?“
„Ale tu ide o pravdepodobnosť.“
„OK tak od akej pravdepodobnosti mám sedieť doma a do akej ešte nie a ako sa to vypočítava?“

 

Osmy:
„Vakcína ťa chráni pre ťažkým priebehom.“
„Nechcem byť chránený.“

Samozrejme, sú uvedené iba tie, ktoré som si zapamätal, alebo tie, ktoré mi napadli. Ak máte vo svojom portfóliu nejaké ďalšie budem rád, keď mi ich pošlete a článok môžeme doplniť.

Pozn.: Chcem pripomenúť, že tento článok nie je o obhajobe jednej, alebo druhej strany. Nie som odporca vakcíny. To v žiadnom prípade.
Som odporca agresívneho násilia. 

O derešoch a ľuďoch.

 Bolo niečo pred Mikulášom, keď sa Ďuro vracal od kráv a pod nohami mu vŕzgal sneh. Šiel ticho, ale rezkým krokom, pretože chcel počuť obecného hlásnika. K studni na malom námestí dorazil presne včas, aby počul bubon a po ňom škrekľavý hlas mrňavého chlapíka s hlasom ako zvon.

„Dáva sa na známosť, že od Troch kráľov roku pána 1713 dostane každé ráno nepárneho týždňa každý obyvateľ dediny od šestnásteho roku starší 25 palíc na dereši. Podľa odborných poradcov nášho grófa to pomáha proti bolesti chrbtice a zabraňuje skrúteniu.“
Ďuro si odpľul, lebo takú hlúposť ešte nepočul, no ale keď to vravia odborní poradcovia... a aj videl ľudí krivicou sa podopierajúcich, čo sa im chrbát krútil. Tak asi je to správne.

Ľudia síce šomrali, ale každé ráno nepárneho týždňa ľahli na dereš.

 Asi mesiac pred Veľkou nocou tam pri tej obecnej studni hlásnik zase vybubnoval zmenu nariadenia.

„Odborní poradcovia našeho grófa prišli na to, že kto bude nášmu pánovi gle lízať nemusí chodiť na dereš. Teda lízanie glí nášmu pánovi je Sloboda.“

 Niekto teda šiel a pánovi gle lízal, lebo hovorili, že to bude Sloboda a niektorí zas nie, lebo gle lízať sa im dvakrát nechcelo. Navyše smrdeli. No nič sa nedialo a ľudia gle lízajúci dostávali toľko palíc každý deň v nepárny týždeň, ako tí, čo gle nelízali.

 Samozrejme to dlho trvať nemohlo a zdvihol sa odpor.

„Klamali ste nám!“ kričali tí gle lízajúci.

Gróf si nárek vypočul a prijal zmenu nariadenia, že tí, čo gle lížu budú dostávať v nepárny týždeň každý deň iba 20 palíc a tým ich zvýhodní voči tým, čo gle lízať odmietajú. Ale táto výnimka platí iba v deň, keď bude pršať.

 Je večer. Nové nariadenie už platí nejaký ten týždeň a Ďuro s Ignácom sedia v krčme s nohami na dlážke z udupanej zeme, za nahrubo ohobľovaným stolom na ťažkých dubových stoličkách, hľadia každý do svojho kvasu. Lietajúce a bzučiace muchy ich otravujú, ale v zatuchnutom tmavom priestore to nebolo to najhoršie. Hlavne že majú ten kvas.

„Konečne, my čo gle lížeme máme aj nejaké výhody.“ Povedal Ignác a zaškeril sa.

„No, keď prší, máte o 5 palíc menej.“ Pritakal Ďuro. „A počul si, že ten, čo robí pánovi ten nový oltár do kaplnky panej je ten istý, čo vyrába aj dereše a palice?“
„No a?“ odfrkol Ignác a poškriabal sa na zarastenej brade prstami lesklými od mastného lokša, z ktorého si odhryzol pevnými zubami.

„No šak ja len tak, že či to vieš.“
„Viem, a čo?“
„No nič. Ale počul som, že na dereši minulý utorok Mara umrela.“

„No a?“ Ignác sa zaškeril „Jedna Mara, koho to sere? Ale pozri ako sa nám chrbty napravili.“

„No ja ti neviem, ale mňa ten chrbát bolí viac ako predtým, čo som na dereš líhal.“

„Lebo si antideršár.“ Zachechtal sa Ignác a buchol päsťou do stola až poháre nadskočili.

Chvíľu sa pozerali každý do svojho kvasu a ťažko oddychovali. Ďurovi aj prebehlo hlavou, že či ešte bude s Ignácom kamarát, ale kým žijú, tak prečo nie.

„Ty, počuj,“ prerušil krátke ticho Ďuro „pamätáš si na časy, keď sme ešte na dereše líhať nemuseli a ani gle lízať?“

Ignác odohnal muchu z okraja pohára naplneného kvasom, zdvihol ho k ústam, potiahol silný dúšok, odgrgol si a odvetil.

„Jasné, ale to bolo ešte predtým, ako začalo pánovi grófovi na našom zdraví záležať.“

 

 

 

 

 

Autor vyhlasuje, že akákoľvek prípadná podobnosť so súčasnou situáciou je čisto náhodná a kto tam súvis vidí je to jeho vec a jeho problém.

Čo sa zmení ak sa dám zaočkovať?*

 Moje behanie päť krát do týždňa je pre mňa prekliatím.

Niekedy bežím hodinu, niekedy hodinu a pol a je fakt, že prvých 300-500 metrov, kým kĺby dosadnú na svoje miesto, kým sa srdcový tep prispôsobí výkonu sa naozaj sústredím na beh.

Potom je to už všetko v poriadku a ja mám pred sebou čas, ktorý musím nejako vyplniť. Čo pri takom behu? No, spievať ma moc nebaví, nemám sluch. Čítať sa nedá. Rozmýšľať čo navarím? No hej, áno, ale zaberie mi to nejaké dve minúty. Plány? S plánmi to nepreháňam, samozrejme mám nejakú kostru života, nedokážem sa naučiť umeniu žiť zo dňa na deň, ale ani to nezaberie veľa času.

Tak teda čo?

Nuž to, čoho ste svedkami každé ráno, keď napíšem nejaký status na Facebook. Rozmýšľam. Baví ma sledovať záblesky v mozgu, chytiť sa nejakého smeru (s malým s) a putovať po zákutiach mysle kam ma až dovedie.

Pri behu vznikajú všetky príbehy, či postrehy, ktoré potom môžete nájsť buď v statusoch, alebo na blogoch Google, či Vedomého života.

Takto vznikali aj obe moje knihy a vzniká tretia.**

Pri behu vznikali aj témy rozpráv.

A nebolo tomu inak ani včera.

Rozmýšľal som, čo by sa stalo, ak by som sa nakoniec dal zaočkovať. Čo by sa zmenilo?

 Témou Slobody Jedinca sa zaoberám už snáď 10 rokov. Preto mám dosť vyhranené názory na to, čo Sloboda jedinca je, ako sa prejavuje a ako interaguje so Slobodou iného jedinca počas dobrovoľnej výmeny.

A tak som sa pokúsil na báze svojho presvedčenia namodelovať svoju situáciu po očkovaní proti vírusu SARS-Cov2.

 Čo by sa teda zmenilo?

 Zdravotne? Asi nič.

Aj zaočkovaný môže vírus prenášať, aj zaočkovaný môže ochorieť a aj sa na JIS-ke ocitnúť. A vakcína môže mať aj nežiadúce účinky. Ako som nedávno písal, je mi jedno, že je pravdepodobnosť nejakej situácie 0,0001% ak som tou výnimkou ja.

Verím svojej imunite, ktorá sa vysporiadala už s onakvejšími vírusmi a baktériami a za svoj 34-ročný život v dospelosti som zobral lieky dva krát. Pri zápale priedušiek asi pred 8 rokmi a pri operácii menisku mi dali uspávací prostriedok a potom nejaké injekcie proti pooperačnej zrážanlivosti krvi. (výnimku tvoria vitamíny, a suplementy B12 pretože som vegán. A ešte jednu tabletu medipyrinu, ktorú si dám, keď ma niečo obchádza. Približne raz za rok).

 Spoločensky? Absolútne nič.

Svoj zdravotný stav pokladám za intímnu záležitosť. A ak ho už zdieľam, potom s ľuďmi, ktorých si vážim, alebo ktorí so mnou zdieľajú moju cestu. Určite z neho nemienim spraviť verejnú záležitosť s tým, že ho budem ukazovať pri návšteve kaderníctva, kina, obchodu, či letiska. Navyše preto, že toto preukazovanie vyžaduje štátny zákon (vyhláška) a nie majiteľ priestoru. O to je to hanebnejšie. Pretože ak by sa majiteľ priestoru rozhodol nepustiť belocha, mal by problém so zákonom toho istého štátu, ktorý mu prikazuje nepustiť nezaočkovaného. No chápete to? Lebo ja nie.

Spoločensky by sa teda pre mňa nič nemenilo preto, že by ma rovnako nepustili do kina, či na letisko, alebo do reštaurácie ako nepustia nezaočkovaného. Vyhláška teda nehovorí, že vstup majú zakázaný neočkovaní, ale vstup majú zakázaný tí, čo sa nepreukážu nejakým papierom. A to je zásadný rozdiel.

 Osobnostne? Dosť.

Od malička mám odpor k vydieraniu s násilnou podstatou***. Pokladám ho za rovnako úbohý a odporný čin ako znásilnenie. Ešte aj tí vrahovia majú v sebe (podľa mňa) viac úcty k obeti ako znásilňovači a vydierači.

Takže pokiaľ by som sa dal zaočkovať z dôvodov iných, ako zdravotných dôvodov, nedokázal by som so sebou žiť. Tvrdím, že Sloboda sa nedá udeliť, dá sa iba obmedziť. Teda dôvody ako: budeš môcť cestovať, budeš môcť navštevovať služby, budeš môcť to, čo si vlastne bežne robil predtým, ako Ťa štátny systém obmedzil sú iba odporným Orwellovským jazykom

Slobodou jednotlivca sa zaoberám už tak dlho, že som ňou presiaknutý. Spreneverením sa tejto filozofii by sa zo mňa stala iba prázdna nádoba. Dutá a bez zvuku. Bez energie, bez sebaúcty, bez zmyslu života.

Neviem, čo robia ľudia, ktorí stratia zmysel života a úctu samých k sebe. Čo sa z nich stane? Aká cesta je potom pre nich tá pravá? A zvládnu ju vôbec?

 Čo je ale dobrá správa?

To, že tieto nezmyslené vládne opatrenia podporia vznik komunít. Nových paralelných spoločností s vlastnými pravidlami, vlastnou menou. A to je len a len dobre.

 

 

*-myslím tým očkovanie proti vírusu SARS-Cov2

**-https://vedomyzivot.sk/produkt/1672/

***-dôsledne rozlišujem medzi vydieraním ak niekto hrozí fyzickým obmedzením a „vydieraním“ na základe zverejnenia informácie, ktorou niekto disponuje a pýta peniaze za svoje mlčanie.

               

Huxleyho svet.

 Už približne rok hovorím o tom, že svet sa dramaticky mení. A ak niekto pritakával, že veru, Orwell je tu, ja som oponoval, že to vidím skôr na Huxleyho. Spolubesedník spozornel a spýtal sa ma, čo to je.

Medzi čitateľmi, ľuďmi, s ktorými sa stretávam ja, je Orwellov román 1984 známejší ako Huxleyho „Brave new world“, alebo ako ho prekladá slovenská distribúcia „Prekrásny nový svet“. (Sfilmovanie tejto knihy máte možnosť vidieť na Netflixe).

 V skratke o čo v tejto knihe ide:

Ľudstvo je rozdelené na dve veľké skupiny. Prvá je rozdelená na niekoľko menších podskupín označovaných gréckymi písmenami (tak ako varianty vírusu SARS-Cov2). Alfa, Beta, Gama, Delta, Omega.

Ľudia Alfa sú riadiace články spoločnosti a rozmnožujú sa prirodzene tak, ako to robíme dnes. Sexom.

Ostatné skupiny sa rozmnožujú umelým oplodnením a vyvíjajú sa v umelých materniciach pričom  každej skupine streknú do plodu alkohol v rôznom štádiu vývinu. Bete po ôsmich mesiacoch, Game po šiestich, Delte po piatich a Omege po troch.

Tým získajú rôznu inteligenčnú úroveň ľudí. Alfy sú teda riadiaci ľudia, Bety sú povedzme riaditelia firiem plniaci príkazy Álf, Gamy stredný manažment, Delty pracovníci, s trocha sofistikovanou technológiou a Omegy sú ľudia, ktorí stláčajú gombíky vo výťahoch, či zametajú ulice.

Plán je, aby boli všetci spokojní a nikto nemal ambície vyššie, ako je dané jeho zaradením do skupiny. Plán dobrý, iba realizácia horšia. Človek je totiž prirodzene tvor slobodný a tak, aby udržali pokoj pri periodických aj keď nie častých nepokojoch, každý jeden človek užíva liek, ktorý volajú Soma (oproti vakcíne proti SARS Cov-2 sa užíva perorálne) a tá ich utlmí a činí ich šťastnými.
A spoločnosť prekvitá. V rámci svojich možností.

 Druhou veľkou skupinou ľudstva sú ľudia, ktorí žijú v prírode, ktorí v ten správny čas utiekli pred realizáciou eugeniky a žijú v lesoch síce v technologicky primitívnej spoločnosti, ale tak, ako sme žili my pred niekoľkými desaťročiami. Ľudia z prvej spoločnosti volajú týchto Slobodných ľudí „Divosi“.

Príbeh knihy je vlastne o interakcii jedného Divocha s ľuďmi v technologickej spoločnosti, keď sa tam náhodou ocitne. (Tu sa troška hnevám na Netflix, že koniec poňal úplne inak ako kniha).

 To, čo sa dnes deje je podľa mňa bližšie k Huxleyho príbehu, ako k príbehu Orwella, ktorý je predsa len viac nádejný. V Orwellovi totiž tyran zabezpečuje pokojnú spoločnosť prostredníctvom násilia a tam, kde je násilie je väčšia nádej zmeny ako tam, kde je spokojnosť. Spokojní ľudia sa totiž nebúria.

 V Huxleyho svete je viac kategórii ľudí, v súčasnom svete sa zatiaľ schyľuje k určeniu dvoch kategórii. Tak ako od roku 1933 v Nemecku boli dve kategórie, alebo v JAR počas apartheidu. Je úplne irelevantné, čo je rozlišujúcimi parametrami. Principiálne vznikajú dnes dve kategórie ľudí. A toto delenie pozná história veľmi dobre.

 Na rozdiel od Nemecka a JAR však môže nastať stav, kedy budú obe kategórie spokojné. Očkovaní v technologickej spoločnosti pomocou vakcíny (SOMY) a neočkovaní v divočine.

Samozrejme, že neviem, ako sa to bude vyvíjať. Nie je vylúčené, že neočkovaní budú neskôr transportovaní do zberných táborov a tam bude ich život ukončený. Stačí na to zmeniť pár zákonov. Alebo budú vytvárať paralelné spoločnosti a paralelný svet.

 Ak štáty so svojim monopolným násilím nepôjdu cestou fyzickej likvidácie ľudí druhej kategórie, nie som si celkom istý, či sa budem chcieť do technologickej spoločnosti vôbec vrátiť. Aj keby druhý norimberský proces ukončil toto delenie.

Možno nás takých bude viac.

 A toto je podľa mňa tá zmena.