Sloboda.

To je pojem, čo? Ospevovaný v tisícoch románov, noviel, básní, sonetov... Zobrazovaný maliarmi, sochármi, spomínaný dramatikmi divadelných hier, autormi kníh scenáristickými prepismi do filmov trhajúcich srdce.

Boj za slobodu zobrazený vo filmoch založených na skutočných udalostiach ako Spartakovo povstanie, Motýľ, či Statočné srdce, alebo iba motivované, či úplne vymyslené z pera autora, ako   Amistad, Gladiátor, Vykúpenie z väznice Shawshank, či Patriot.

Sloboda sa neskloňuje v dielach iba ako túžba po fyzickom uvoľnení ale často je metaforicky prítomná aj ako túžba po uvoľnení duše z trýzne. Anna Karenina, či Bratia Karamazovovci.

Výpočet umeleckých počinov by bol síce konečný, ale veľmi dlhý.

A čo takto život v spoločnosti. Politický, či ekonomický systém. Tam je sloboda skloňovaná s nemenšou početnosťou. Iba málo spoločenských, či ekonomických systémov sa skutočne prezentuje tak, že obmedzí slobodu ľuďom pokiaľ to pôjde.

Najčastejšie sa ňou práve rôzne myšlienkové smery oháňajú  keď ju nevedia zabezpečiť všetkým tak sa aspoň odvolávajú na väčšinu. Zoberte ľuďom majetok na ktorom hrdlačíte a osloboďte sa. Čo bude so slobodou postihnutých tieto myšlienkové smery neriešia. To totiž nie je podstatné, podstatné je to, že sa určitá, vekmi utláčaná trieda, oslobodí.

Chcem ale pojmu sloboda rozumieť a tak sa pýtam čo je to zač. Dostávam rozporuplné odpovede, nie celkom presne definované, niekedy sa dostanem k odpovedi, že človek je slobodný vnútorne a iba on vie, či slobodný je, alebo nie. Inokedy počujem o slobode rozprávať ľudí, ktorí sa nezaujímajú čo bude  s jednotlivcami patriacimi do skupiny, ktorá nie je predmetom ich záujmu. Niežeby som im to vyčítal. Je to ich vec, ich náhľad a ich názory na svet. Rešpektujem ich, ale ja z toho múdrejší nie som.

Potrebujem si ju zadefinovať, potrebujem sa na pojem sloboda pozrieť nie iba z pohľadu fatálneho. „Slobodný je ten človek, čo sa tak cíti a je jedno, či je v chalúpke pri mori, alebo v Gulagu... v manželstve s tyranom, alebo v milujúcom kruhu.“

 S tým sa totiž nič robiť nedá. Môžem to rešpektovať, ale čo ak sa stretnem s niekým, kto bude považovať za svoju slobodu to, že mi bude ubližovať, či keď bude považovať to, že mu nechcem pomôcť, za obmedzovanie svojej slobody, čo keď ma bude nútiť niečo robiť preto, lebo chce byť slobodný. Akoby väzeň nútil spoluväzňa ujsť s ním aj keď on je odsúdený na doživotie a spoluväzeň má zajtra opustiť basu po vypršaní trestu. Je to obmedzovanie slobody?

A tak sa teraz pokúsim napísať, čo si o slobode myslím ja. Ako som si ju sám zadefinoval, vlastne akú definíciu iných mysliteľov som prijal a možno trošku pozmenil, ale zásadne akceptoval. Takto mi, ako zásadnému odporcovi agresívneho násilia, dáva zmysel. Počul som vetu, ktorá jednoducho slobodu popisuje ako „neprítomnosť agresívneho násilia“. Áno, toto so mnou rezonuje s týmto súzniem.

Kedy je teda človek slobodný? Keď je sám?

Má zmysel pýtať sa čo bolo pred počiatkom času? Pred veľkým treskom? Má zmysel sa pýtať čo bolo pretým ako vznikol čas?

Často ako argument počujem: „Ak chceš byť slobodný odsťahuje sa na opustený ostrov.“

Toto je sloboda? A voči komu?

Existujú parametre, na ktorých sme závislí. Prírodné zákony... Nemôžeme slobodne skočiť zo skaly a očakávať že sa nám nič nestane, nemáme slobodu nejesť či nevylučovať. Znamená to, že nie sme slobodní?

Myslím si, že nie.

Preto vnímam slobodu ako stav, ktorý nemôže jestvovať ak je človek sám. Nemá byť voči komu slobodný. Tak, ako nemá zmysel sa pýtať čo bolo pred vznikom času, lebo čas nebol, nemá zmysel sa pýtať či som slobodný ako stroskotanec na opustenom ostrove. Nemám byť voči komu slobodný.

Podľa mňa nemá zmysel hovoriť o slobode, keď sme sami. Vtedy sme sami sebou a so sebou. Ale nie sme slobodní, lebo okrem nás nie je nik, čo by nám slobodu šiel obmedziť.

Aký zmysel má pýtať sa sám seba, či som atraktívny, ak som sám, či som štíhly, čiernovlasý, modrooký, chlapík s širokým hrudníkom a plochým tehličkovým bruchom aby som sa páčil ak sa okrem seba nemám komu páčiť?

Otázka slobody je teda relevantná až v interakcii s okolím. Až vtedy má zmysel hovoriť o slobode, ak mi niekto má možnosť tú slobodu obmedziť.

Prvou podmienkou teda je : Interakcia s inými jednotlivcami

Môžem robiť čo chcem ak na to mám možnosti. Môžem si dnes ráno prečítať knižku, alebo pozrieť si film, alebo sa ísť prejsť sám, alebo s manželkou. Môžem sadiť kvety, alebo siať koreňovú zeleninu, môžem sa aj nudiť, aj ísť behať, môžem sadnúť do svojho auta a tam sedieť počúvať muziku z rádia a dívať sa cez zahmlené okno do sychravého počasia. Ale môžem sadnúť do toho auta, ak to auto nie je moje? Môžem vojsť do miestnosti, ktorá mi nepatrí bez toho, aby som sa spýtal majiteľa toho priestoru, či mi umožní vojsť? Môžem vpáliť facku náhodnému chodcovi? Môžem skočiť na peknú ženu po ktorej pocítim neodolateľnú túžbu po sexe? Nemyslím si to. Moja sloboda neznamená, že môžem útočiť na iného človeka a k útoku ma neoprávňuje nič na celom svete. Že ak som slobodný čítať, nemôžem k nikomu prísť knihu mu zobrať a začať si ju čítať. Som presvedčený o tom a som si absolútne istý tým, že nemôžem niekomu otvoriť dvere do bytu a zobrať mu televízor lebo ja som slobodný a môžem si robiť čo chcem. Nemôžem si robiť čo chcem, pokiaľ čokoľvek čo robím naráža na slobodu niekoho iného. Poet to vyjadrí metaforou : „Sloboda mojej päste končí na špičke Tvojho nosa.“, alebo niečo také, niečo podobné. Môžem si robiť čo chcem, to áno, ale iba do momentu, kedy to moje „robiť si čo chcem“ nepotrebuje narušenie slobody niekoho iného, niekoho od koho nemám súhlas so zapojením sa do mojej hry „robím si čo chcem.“

Druhou podmienkou teda je: Každý môže so svojim telom a svojim majetkom robiť čo chce, kým tým neohrozí, alebo neobmedzí iného človeka, alebo neobmedzí nakladanie iného človeka s jeho majetkom. (Majetok a jeho definícia nie je predmetom tejto úvahy)

Môžem robiť čo chcem, kým neobmedzujem  iného človeka, to už viem. Môžem sa stretnúť s priateľmi a zahrať si volejbal na prenajatom ihrisku, môžem s manželkou chodiť na hríby či na bylinky, s kolegami v práci po večeroch na pivo, s deťmi do hôr. Môžem s neznámymi ľuďmi hrať mariáš, či poker, alebo si len tak nezáväzne pokecať na zastávke pri čakaní na autobus, smiať sa na vtipoch chlapíka držiaceho v ruke kufrík a zabávajúceho celú spoločnosť na vlakovej stanici pokiaľ sa okolo neho vytvára hlúčik zábavy chtivých ľudí. Pozerať sa na modelky na predvádzacom móle, sledovať divadelné predstavenie, sedieť v krčme na káve kým majiteľ na mňa žmurkne a ja prikývnem a on mi donesie pivo. Ale mám slobodu nútiť chlapíka s kufríkom aby rozprával vtipy?, mám právo nútiť krčmára, aby mi doniesol pivo, aj keď on ho už mne doniesť nechce?, mám právo vykrútiť manželke ruku, aby šla som mnou na hríby?, alebo strieskať deti aby šli so mnou do hôr?, alebo pod namierenou zbraňou nútiť priateľov, aby so mnou hrali volejbal?

Som presvedčený a absolútne istý tým, že nie.

Tretia podmienka: Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce, resp. Nikoho nie je možné trestať za nečinnosť.

A ak mi niekedy napadne, že to nie vždy musí platiť. Napríklad, že je správne, aby niekto mohol donútiť niekoho, aby mu odovzdal auto preto, že on prenasleduje zločinca, že je správne aby niekto nútil niekoho sedieť niekde iba preto, že „vzdelanie je preňho dobré“, aby niekto nútil niekoho poskytnúť prvú pomoc, či aby niekto musel odpovedať na otázky na ktoré odpovedať nechce.

Potom si prečítam ešte raz svoj článok na blogu „Subjektívna teória hodnôt“ aby som pochopil, že moje žiadosti, nech sú akokoľvek podľa mňa morálne, či potrebné, či zásadne nutné sa mi javia tak preto, lebo je to v súlade s mojim vlastným hodnotovým rebríčkom.

Mám ale právo žiadať od niekoho, aby sa správal podľa mojich morálnych hodnôt? Mám niekde Božský etalón, ktorý vidia všetci a všetci ho chápu a všetci s ním súhlasia, aby som mohol povedať:
„Pozri, musíš sa správať tak, ako hovorím lebo tak vyzerá Božský etalón.

Nie, nič také nie je.

A právo požadovať od niekoho, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim hodnotovým rebríčkom nezískavam ani vtedy, ak je tento môj rebríček náhodou v súlade so zákonom štátu.

Ak od niekoho chcem, aby robil to, čo mu ukladá zákon a zákon sa zhoduje s tým, čo je môj hodnotový rebríček, znamená to, že od niekoho žiadam, aby sa správal tak, aby bol v súlade s mojim rebríčkom. No vyššie som uviedol prečo na to nemám právo  a nikdy ho ani mať nebudem.

A ak predsa len zapochybujem a poviem si:
„OK, nie je správne, aby som niekoho nútil, aby so mnou šiel na hokej, ale je v poriadku ak niekoho nútim, aby vypovedal, lebo bez jeho výpovede pôjde vrah na slobodu a ja teda mám právo potrestať ho. Ak vypovedať odmietne, vrah bude na slobode vraždiť naďalej tak je spoluzodpovedný za všetky ďalšie obete, lebo to svojou výpoveďou mohol zmeniť.“

Na chvíľu sa zamyslím a potom sa spýtam:
„Ak mám os X rozdelenú na desať dielikov a prvá situácia s hokejom je úplne vľavo, na nule a situácia s odmietajúcim svedkom úplne vpravo  na desiatke, od ktorého dielika mám právo násilím nútiť niekoho do nejakej činnosti a do ktorého dielika to právo nútiť nemám? A ako sa to určuje, ak vynecháme hodnotové rebríčky všetkých ľudí bez ohľadu na ich počet?“

Dodnes som si na tú otázku nedokázal odpovedať a tak stále tvrdím to isté:
Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce bez ohľadu na to, aké dôsledky pre spoločnosť  to prinesie.  

Tak takto ja vnímam slobodu.

Ostrakizácia.

Dajme tomu, pre predstavenie a namodelovanie si situácie pre potreby tejto úvahy, že existuje jedinec, ktorý si najme vraha, zaplatí mu aby niekoho zabil a predpokladajme, že tento nájomný vrah svoj čin vykoná aj dokoná. Otázke viny, či neviny som sa venoval v prechádzajúcej úvahe na mojom blogu  https://yoss1969.blogspot.com/2019/12/objednavatel-vrazdy-najomny-vrah.html

Preto si dovolím viac o tom nepísať. Cieľom tohto článku je poukázať na zásadný rozdiel medzi  nazeraním na trest v spoločnosti tak, ako ju poznáme dnes a v spoločnosti slobodnej, v anarcho-kapitalizme.

Trest, reakcia v súčasnej spoločnosti:

Tak ako je samotná vražda trestným činom podľa zákona so svojou sadzbou trestu, tak je v dnešnom právnom poriadku trestným činom aj objednanie vraždy (zvyčajne sa jedná o paragraf „úkladnej vraždy“, či trestného činu vraždy v štádiu prípravy ). Za objednanie vraždy hrozí trestný postih vo forme odňatia slobody so stanovenými rokmi daného trestu. 

Dôsledky: Štát na daniach zoberie každému produktívnemu jedincovi 67% z hodnoty jeho práce. Teda z každého eura si zoberie 67 eurocentov.  Inak povedané z každej tisícky, ktorú má zamestnávateľ  pre pracovníka pripravenú, môže pracovník na zlepšenie svojej situácie podľa vlastného uváženia použiť iba 330€. Čo to znamená? Peniaze už štát má. Ako ich použije je vlastne jedno, lebo často ich použije tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil. Okrídlená veta hovorí:
Štát môže použiť prostriedky vybrané na daniach iba dvoma spôsobmi:
-tak, ako by ich použil aj daňový poplatník, v tom prípade je štát iba zbytočný a drahý prostredník
-tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil, potom je štát iba zlodej, ktorý znemožňuje človeku plniť si vlastné preferencie.

Teda či z nich postaví nový chodník, alebo kultúrny dom, alebo nové národné tenisové centrum, alebo ich dá na prevádzku väzenia je jedno, lebo daňový poplatník prostriedky už nemá, teda nemôže nijako meniť priority či zasahovať do rozdeľovania. Alokácia prostriedkov štátu sa deje úplne bez ekonomickej kalkulácie, pretože úradník nemá ani šajn, kam by svoje prostriedky dali konkrétni ľudia keby im ich štát nezobral (čím by vyjadrovali svoje preferencie), teda nevie ani zhodnotiť efektivitu ich použitia.

Prečo je to tak zásadné? No preto, že odpoveď na otázku či má ísť objednávateľ vraždy do väzenia na náklady daňového poplatníka je čisto v oblasti emócie. Rozhodovanie jednotlivca-platcu dane- je úplne oprostené od ekonomickej kalkulácie, ktorá je jedným z absolútne zásadných parametrov rozhodovania jedinca.

Dať do basy objednávateľa vraždy? Jednoznačne áno, pretože sa mi to nepáči. A nestojí ma to navyše ani cent... a ani cent sa mi nevráti na účet, ak by som bol proti.

Inak povedané: Na náklady za aplikáciu Vášho morálneho rebríčka sa skladajú aj tí, ktorí majú hodnotový rebríček postavený inak a bez donucovacieho násilia by na tieto náklady neprispeli.

Anarcho-kapitalizmus: Jediným prípustným trestom činu bez obete je tzv. ostrakizácia teda vylúčenie zo spoločnosti, ignorovanie, zrušenie interakcie.  (prečo je obeť vraždy obeťou vraha a nie objednávateľa som sa zaberal práve v spomenutom článku).

Ostrakizovať môžem človeka, ktorého chcem. Je to na mojom rozhodnutí, ale musím rátať s reakciou spoločnosti, či s konzekvenciami ktoré sú spojené s mojim rozhodnutím. Napr. ak sa rozhodnem ostrakizovať suseda, nemusím ho zdraviť, nemusím sa s ním rozprávať, keď mu horí dom nemusím mu pomáhať, keď nie je doma a ja vidím, ako mu niekto vykráda dom, iba otočím hlavou atď... Zároveň však musím rátať s tým, že aj ja budem mať nejaké nevýhody z daného stavu, že aj ja sa musím pripraviť na nejakú ujmu, ktorú dopredu nedokážem presne zadefinovať. Viem ju iba, aj to nepresne, odhadnúť. Rozdiel oproti súčasnému stavu je v tom, že za svoju ostrakizáciu ponesiem zároveň súvisiace náklady ja a presne o to ide! To je ten zásadný rozdiel.

Predstavme si teda, že objednávateľ vraždy je miestny výrobca chladničiek. Ak sa dozviem o tom, že si objednal dokonanú vraždu svojej manželky a ak sa táto informácia stane verejne známou, okolitá spoločnosť môže reagovať ostrakizáciou.

Jeho zamestnanci môžu dať hromadnú výpoveď, lebo jeho čin sa nezhoduje s ich morálkou. Aj keby sa mu podarilo zamestnať iných ľudí, spotrebitelia jeho výrobky nebudú kupovať. Ostrakizovaný majiteľ fabriky samozrejme môže presunúť výrobu inam a cieľovú skupinu spotrebiteľov vyhľadať inde, ale vždy sa bude jednať  o dodatočné náklady a nevýhodnejší trh. Ak by to bol trh výhodnejší presťahoval by sa aj bez ostrakizácie. Navyše nikdy nebude vedieť, či po postavení fabriky niekde mimo pôvodného územia nepríde nejaký jeho bývalý zamestnanec, alebo spotrebiteľ do nového pôsobiska a zničí mu obchod aj tam tým, že bude nových spotrebiteľov informovať o jeho zločine. Ako bude riešiť voľný trh všeobecnú informovanosť o určitých prehreškoch by bolo iba nepodarenou špekuláciou. Ale môže to byť napríklad tak, ako sú dnes hodnotené produkty. Zákazníci by nepísali iba recenzie na produkt ale aj na majiteľa fabriky. Investícia na presťahovanie výroby a zmenu spotrebiteľského územia je teda veľmi vysoká, nevýhodná a neistá. Daný človek je potrestaný ostrakizáciou.

Ostrakizovať sa dá ale aj naopak. Nemusí to byť odmietanie jeho výrobku, môže to byť odmietanie poskytnutia služby. Je jedno v akom vzťahu príde k ignorovaniu „vinníka“. Či je ignorovanie vo vzťahu dodávateľ-spotrebiteľ, alebo vo vzťahu spotrebiteľ dodávateľ. Ponúkajúci-dopytujúci, alebo dopytujúci-ponúkajúci.

Toto všetko sa udiať môže, ale aj nemusí. A to preto, že jestvuje ekonomická kalkulácia.

Ak teda vieme, že daný majiteľ fabriky na výrobu chladničiek objednal vraždu môžeme ho ostrakizovať, ale aj nemusíme. Všetko záleží na tom, ako je v našom rebríčku postavená nájomná vražda.

Akýkoľvek trest formou ostrakizácie totiž poškodí nielen ostrakizovaného ale aj ostrakizujúcich

Ak som zamestnanec fabriky tak dám výpoveď ak je na mojom rebríčku čin majiteľa fabriky nezlučiteľný s mojimi hodnotami napriek tomu, že stratím všetky výhody zo zamestnania. Ak je ale moje pohodlie na mojom hodnotovom rebríčku vyššie ako negatívny pocit z činu majiteľa, zostávam v práci.

To isté ako spotrebiteľ. Ak je čin majiteľa natoľko odsúdeniahodný, že som ochotný strpieť stratu svojho pohodlia danú tým, že jeho výrobky sú v pomere cena-kvalita jednými z najlepších, potom jeho výrobky budem bojkovať, priplatím si za podobný výrobok od iného výrobcu viac. Ak majú všetky výhody z nákupu jeho výrobku pre mňa vyššiu hodnotu ako negatíva jeho činu, ktoré zhodnotím, potom naďalej jeho výrobky kupujem. Je to hrozne jednoduché.

A to isté ako človek ponúkajúci službu. Ak je môj morálny rebríček nastavený tak, že má pre mňa morálny princíp vyššiu hodnotu ako moje pohodlie, ktoré si môžem zabezpečiť zo zisku po predaji, či poskytnutí služby tak odmietnem zarobiť tým, že prijmem platbu od „zločinca“ za obsluhu. Ak je vidina môjho zárobku a zlepšenia si svojho pohodlia hodnotovo vyššia ako môj morálny princíp tak ho obslúžim a prijmem platbu.

Toto je to skutočné, naozajstné vyjadrenie nášho morálneho rebríčka. Ak svojim konaním, ktorým odsudzujeme daný čin utrpíme aj my, znamená to, že naša morálka je zameraná viac na etiku chovania ako na materiálne výhody. Ak naša ujma z ostrakizácie nie je pre nás akceptovateľná, znamená to, že naše výhody sú nadradené morálnemu odsúdeniu daného činu.

V systéme daní a štátu nás náš morálny posudok nič nestojí, preto nie je skutočným vyjadrením našich hodnôt. Náklady na väznenie  vinníka sú rozdelené na všetkých občanov štátu a navyše štát nevráti dane v prípade, že vinníka neodsúdi.

V systéme slobodnej spoločnosti má prejav našich morálnych hodnôt dopad primárne na človeka, ktorý sa akokoľvek rozhodne. Naše morálne odsúdenie má pre nás negatívne dôsledky a ak ich akceptujeme, znamená to, že etika je pre nás viac ako materiálne výhody.

Ak je bojkot výrobkov daného zločinca, alebo problémy s hľadaním nových zamestnancov tak výrazný, že majiteľ fabriky sa musí presťahovať, je to výraz morálnych hodnôt jednotlivcov v spoločnosti.

Ak nie je bojkot výrobkov daného zločinca, alebo ak nie sú problémy s hľadaním nových zamestnancov tak výrazné, že majiteľ fabriky sa musí presťahovať a môže zostať, je to výraz morálnych hodnôt jednotlivcov v spoločnosti.

Neexistuje žiadny vyšší princíp, na základe ktorého by sme vedeli porovnať rôzne rozhodnutia jedincov v spoločnosti a súdiť ich rozhodnutie.

Objednávateľ vraždy a nájomný vrah.

Poznámka na začiatku: Úvaha počíta s prostredím laissez-faire

Je objednávateľ vraždy vinný? Mal by byť inštitucionálne trestaný?

Medzi sympatizantmi anarchokapitalizmu (ďalej ANCAP) je toto otázka, ktorá nie je zodpovedaná rovnako. Niektorí tvrdia, že áno. Niektorí, že za určitých okolností a niektorí, že nie.

Všetci sa však zhodujú na tom, že pokiaľ sa bavíme o treste v ANCAPE absolútne prípustnom – ostrakizácii – tak vždy záleží na rozhodnutí daného jedinca, ktorý buď objednávateľa vraždy ostrakizuje, alebo nie. (Ostrakizácia je forma „trestu“, ktorý spočíva v ignorovaní daného človeka, prerušenie akejkoľvek interakcie, vylúčenie zo vzťahu).

Ja osobne som zástancom postoja: Nájomný vrah je vinný vždy a objednávateľ vraždy NIE, no za určitých okolností ÁNO.

Kedy NIE a prečo:
Predpokladám, že ľudia v danej množine majú svoj rozum, svoj morálny a hodnotový rebríček. Za činy, ktoré vykonajú na základe svojho rozumu, či hodnotového rebríčka sú plne zodpovední. Teda ak je to čin, ktorý sa stretne s prijatím okolia je pochválený, ak je to čin, ktorý sa stretne s neprijatím okolia je obvinený. Jeho činy nik neriadi, akákoľvek požiadavka prejde cez filter hodnotenia daného jedinca a ten skutok vykoná, alebo nie. Je irelevantné o akú žiadosť sa jedná. Buď ju daný jedinec splní, lebo sa kryje s jeho morálnym rebríčkom, alebo ju nesplní. V tomto prípade je objednávateľ vraždy niekto, kto príde za vykonávateľom s určitou obchodnou ponukou. Vykonávateľ na základe svojej morálky zhodnotí či mu ponúkaná suma premieša jeho hodnoty, alebo ich má tak pevne stanovené, že žiadna suma ho nemôže prinútiť aby vykonal čin s ktorým nesúhlasí. Píšem teraz o vražde, ale týka sa to akejkoľvek činnosti. Či je to zrada, alebo udanie, alebo podvod. Ak za Vami príde niekto, aby ste za 50€ premiešali čakaciu listinu na magnetickú rezonanciu a Vy to spravíte, poškodili ste nejakého človeka odsunutím na iné miesto. Poškodili ste ho, ale je to rozhodnutie Vaše na základe Vášho morálneho rebríčka, kde ste prijali 50€ pričom ste niekoho poškodili (a niekomu pomohli). Áno nejde o fatálne poškodenie (Aj keď v určitých prípadoch ísť môže, napr. premiešanie poradia čakateľov na operáciu). Tento príklad som použil ako ilustráciu toho, že drvivá väčšina ľudí je ochotná za nejakú úplatu premiešať svoj hodnotový rebríček, že sa teda nejedná o nejakú zvláštnosť.

(Tento príklad má ale úplne iné konzekvencie na voľnom trhu oproti regulovanému trhu – tým sa ale zaoberať nebudem, vo vybranom príklade sa mi jedná iba o ilustráciu toho, že premiešanie hodnôt v hodnotových rebríčkov nie je nič špeciálne ani zvláštne, v podstate sa to deje niekoľkokrát za deň). Rozdiel je u jednotlivcov v úrovni pri ktorej a či vôbec je ochotný svoj rebríček premiešať. Nejde teda v princípe o nič iné ako o obchodný vzťah. Za výhodu som ochotný niečo vo svojich hodnotách na chvíľu zmeniť.

V morálnom rebríčku väčšiny ľudí je vražda na tak pevnom stupienku, že iba málokto by sa na to podujal a preto je aj oveľa viac ľudí ochotných pripustiť odsúdenie nielen vraha, ale aj objednávateľa vraždy.

Tak, ako niekto odmietne určitú sumu za to, že premieša poradovník na rezonanciu, tak iný odmietne určitú sumu za vykonanie vraždy. A naopak. Tak ako niekto prijme určitú sumu za premiešanie poradovníka, tak niekto iný prijme sumu za vraždu. Hodnotenie týchto činov závisí výhradne na morálnom rebríčku hodnotiaceho jednotlivca.

Konajúci jednotlivec je plne zodpovedný za svoje činy bezohľadu  na to, či bol jeho čin vykonaný na základe samostatného rozhodnutia, alebo bol jeho čin kúpený. Pretože vykonanie toho činu môže odmietnuť.

Zásadná otázka pre demokraciu: Ako môže človek, ktorý je ochotný predať svoj morálny rebríček rozhodovať vo voľbách o smerovaní krajiny?

Kedy ÁNO a za akých okolností:

1. Donútenie: Ak objednávateľ vraždy hrozí násilím. Napríklad pri vydieraní. Pri hrozbe, že ublíži blízkym ľuďom, ak daný čin niekto nevykoná.

2. Manipulácia nesvojprávnych ľudí: Ľudí, ktorých mentálne schopnosti nedosiahli úroveň, kde si je vedomý toho, čo jeho čin spôsobí. Spravidla sa môže jednať o deti, či o mentálne chorých.

3. Spolupáchateľstvo: Keď je objednávateľ vraždy priamo zapojený do tohto činu. Či už organizovaním, alebo poskytnutím alibi, či poskytnutím prostriedkov na vraždu.

4. možno ešte niečo..

Všetky tieto prípady sa ale posudzujú jednotlivo. Nezávislými súdmi, ktoré rozhodujú o miere zavinenia, úmyslu, či miere spolupáchateľstva.

Otázka MORÁLKY:

Vyššie som sa zaoberal iba inštitucionálnymi trestami. Teda súd, odsúdenie a väzenie. Objednávateľa vraždy môže človek ale potrestať aj inak. Presne tak, ako sa trestá človek, ktorý týra psa, či ktorý chodí ožratý po dedine a ruší iných ľudí, či ktorý je neslušný, vulgárny, či neprispôsobivý. Jednoducho s ním odmietnete realizovať akúkoľvek interakciu. Ak spoločnosť prijíma s nevôľou objednávateľa vraždy stane sa tento jedinec spoločenským vyvrheľom a skôr či neskôr sa to prejaví priamo na jeho živote. Tak ako je vo väzení najhorší trest samotka, tak je aj v spoločnosti najhorší trest vydedenie. Vydedený jedinec, odvrhnutý spoločnosťou zostáva osamote.

Ako je to v prostredí štátnych zákonov:

V štáte však nemôže na základe zákona prísť k fatálnej ostrakizácii jedinca, lebo existuje niečo ako právo na život, sociálne dávky, či záchranná sociálna sieť. Nie je možné a zákonné nechať človeka zomrieť na kraji cesty, alebo v jarku pre nedostatok interakcií s okolím a aj preto štát musí zaviesť zákony, ktoré kriminalizujú objednávateľa vraždy, či človeka ponúkajúceho úplatok, lebo sám štát svojou reguláciou znemožnil ľuďom v spoločnosti trestať jedincov, ktorí sa previnili proti morálke väčšiny ľudí ostrakizáciou. Je to regulácia, ktorá sa snaží odstrániť pochybenia predchádzajúcej regulácie.

Preto štát núka náhradu, ktorá je však v mnohých ohľadoch sporná:

Objednávateľ vraždy je kriminalizovaný. Je odsúdený a vsadený do väzenia, lebo štátne zákony neumožňujú tohto človeka ostrakizovať s fatálnymi následkami akými by čelil vydedenec spoločnosťou odvrhnutý. Preto je uväznený a jeho život je zabezpečovaný prostriedkami, ktoré štát zoberie (aj) pozostalým obete. No nie je to paradox? Životné náklady sú hradené (aj) z prostriedkov pozostalých obete... Akoby toho nebolo dosť. Niekto  si zaplatí, aby Vám nájomný vrah zabil milovanú bytosť a Vy mu potom platíte ubytko...

Poznámka na konci:
Otázka trestu izolovaním zločinca v prostredí voľného trhu nie je predmetom tejto úvahy...

Subjektívna teória hodnôt

Málokedy a či vôbec som sa v živote stretol s takým rozporuplným prijímaním a akceptovaním tak jednoduchej teórie. Zjednodušene hovorí subjektívna teória hodnôt, že hodnota akéhokoľvek tovaru, služby, zážitku, emócie, výberu je daná človekom, ktorý daný tovar, službu, zážitok, emóciu, či výber hodnotí. Teda, že nik nie je schopný objektívne posúdiť akú hodnotu má čokoľvek, pretože to vždy hodnotí na základe svojho vlastného subjektívneho rebríčka hodnôt. Inak povedané, nik nie je schopný rozhodnúť koho hodnoty sú lepšie, lebo vždy hodnotí a súdi iba na základe vlastného rebríčka. Volá sa to nemožnosť interpersonálneho porovnávania.

To, že sa na nejakej hodnote čohokoľvek zhodne 90 ľudí zo sto znamená, že sa nejedná o objektívnu hodnotu ale o 90 zhodných subjektívnych hodnôt.

Prečo rozporuplné prijímanie?

V bežnom živote sa veľakrát stretávam s rôznymi hodnoteniami divadelného predstavenie, filmu, obrazu, či športového výkonu, kde sa iba sporadicky objaví niekto, kto povie:
„Tebe sa ten film nepáčil. To preto lebo si blbý.“

Áno, sem-tam sa stretnem aj s takou reakciou, ale oveľa častejšie tá reakcia vyzerá nejako takto.
„Tebe sa ten film nepáčil? To je škoda, ja ho milujem a nikde som nevidel vykreslenie tohto rozhodnutia tak emotívne.“
„Hej, ale mňa tieto nostalgické veci moc neberú.“
„Máš pravdu, každý sme nejaký. A každému sa páči niečo iné, však?“

Je však nadmieru zvláštne ako nedokážeme ten istý princíp použiť na rôzne situácie. Vždy záleží na našom morálnom rebríčku a kým pri diskusii o športovom zážitku sme schopní si to priznať pri iných, principiálne tých istých otázkach sa tomu všemožne bránime.
Či je to už otázka viery, vedy, sociálnych konštruktov, alebo tém, ktoré jednotlivec pokladá za „iné“ ako všetky ostatné. V tých prípadoch sa práve ako najčastejší argument na podporu odsúdenia iného názoru používa veta „to je niečo iné“.

Nie, nie je.

Tento obraz sa ti nemusí páčiť, ale školská dochádzka je potrebná a preto je povinná. V podstate sa nejedná o nič iné ako o to, že názor človeka podporujúceho povinnú školskú dochádzku sa zhoduje s názorom väčšiny a štátu a preto má právo donútiť človeka, ktorému sa tento jeho názor nepáči k nejakému konaniu.

Skúsim to pre istotu zopakovať, nie som si totiž istý, že je to zrozumiteľné.

Človek A má názor. Človek B ma iný názor.

Ak je zákon štátu zhodný s názorom človeka A znamená to, že názor človeka A je zhodný so zákonom štátu. Ak zákon núti človeka B robiť niečo, čo on sám nechce, znamená to, že človek A súhlasí s tým, aby existovala donucovacia moc, ktorá núti človeka B, aby konal podľa názoru človeka A.

Teda je to vyjadrenie, že človek A má právo na násilné donútenie človeka B robiť niečo, čo robiť nechce a to len preto lebo názor človeka A sa zhoduje so štátnym zákonom.

Ak by teda jestvoval zákon, ktorý určí, že dielo Picassa sa musí páčiť všetkým sú všetci ľudia, ktorým sa Picasso nepáči obete ľudí, ktorým sa Picasso páči.

Je zaujímavé koľko ľudí si pomyslí, že zákon prikazujúci aby sa všetkým páčil Picasso je absurdný, ale zároveň ani na chvíľu nezapochybuje, že zákon o povinnej školskej dochádzky je akoby z iného košíka.

Niekto môže ale namietnuť: „Povinná školská dochádzka je potrebná k tomu, aby bol štát ako taký na nejakej úrovni. Určitá (štandardná) úroveň vzdelania je pre spoločnosť potrebná.“
Iste sa nájdu ľudia, ktorí možno váhavo, ale predsa len prikývnu.

Lenže: hodnota úrovne vzdelanosti národa môže byť pre človeka odmietajúceho povinnú školskú dochádzku natoľko marginálna, že ju nepovažuje za dostatočnú na to, aby dieťa poslal do školy. Ak by ju totiž považoval za dôležitú pošle dieťa do školy aj sám.

Alebo: Povinná školská dochádzka je potrebná, aby každé dieťa dostalo šancu sa vzdelávať. To je fakt, ale prečo by malo byť moje presvedčenie o tom, že každé dieťa by malo dostať šancu sa vzdelávať hodnotnejšie ako presvedčenie niekoho iného, že jeho dieťa by malo mať šancu čím skôr prevziať rodinnú farmu, alebo kováčske žezlo.

Subjektívna teória hodnoty je nenapadnuteľná a principiálne platná vo všetkých situáciách z jedného jednoduchého dôvodu. Akékoľvek posúdenie kohokoľvek konania je závislé na našom hodnotovom rebríčku. Lenže neexistuje etalón rebríčka hodnôt, teda nemôžeme povedať, ktorý čin je dobrý a ktorý zlý. Môžeme povedať iba to, ktorý čin sa na základe nášho hodnotového rebríčka javí nám ako zlý, alebo dobrý. V prípade útoku na našu integritu sa tomuto útoku bránime. Avšak čo s aktivitou, ktorá nás fyzicky neohrozuje, ktorá ohrozuje iba náš morálny rebríček?
„Prezentáciu čudných indivíduí počas dúhového pochodu by som zakázal.“
Inak povedané „Použil by som ozbrojené zložky štátu platené z daní občanov, aby som zabránil niekomu chodiť po ulici oblečených tak, ako sa to nezhoduje s mojim estetickým cítením.“

Ja zase by som zakázal pochody fanúšikov oblečených v dresoch mužstva, držiac transparenty a vyhukujúc rôzne heslá a spievajúcich klubové hymny, pretože sa mi nepáčia farby daného mužstva. Princíp rovnaký, prijatie týchto dvoch odlišných postojov je v spoločnosti absolútne rozdielne.

Nejde o to, aby ste nevyjadrovali svoje pocity, či názory, pokojne na pochodujúcich reagujte „Fuj! Je to odporné!“ ale nikdy svoj hodnotový rebríček neukladajte vyššie ako je rebríček niekoho iného, pretože nejestvuje etalón. A už vôbec nie na úroveň násilného zásahu voči inak zmýšľajúcemu.

Malá pomôcka:
Pred akýmkoľvek vyjadrením žiadosti o zásah inštitúcie, ktorá má v rukách monopolné násilie (štát) si odpovedajte na jednu otázku.

„Prečo by mal moje hodnoty zdieľať ktokoľvek, ktorý s nimi nesúhlasí?“ a určite sa neuspokojte s odpoveďou „preto!“ a ani s odpoveďou „preto, že to tak cítia viacerí.“ Lebo ak toto budete pokladať za argument, možno sa raz stane, že Vám niekto, komu ste udelili legitimitu na vynucovaní Vašich názorov na iných ľuďoch  bude chcieť zakázať (alebo prikázať)  robiť niečo, čo Vy sám budete pokladať za úplne v pohode (alebo čo robiť nebudete chcieť). A keďže ste mu už udelili tú legitimitu ostane Vám iba čušať a šúchať nohami....

Ako sa múdro hovorí: „Lov sa mi páči, kým nelovia mňa.“

VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV (alebo skôr povinností)

Súhlasili by ste, keby som napísal, že základné a prirodzené ľudské právo je

-žiť život podľa svojich predstáv a

-brániť sa voči akejkoľvek agresii?

Že ich netreba viac? Že stačia iba tieto dve? Že ak by si aj niekto zle vyložil to prvé, a svoj život si žil podľa svojich predstáv a okrádal by iných, že tí môžu využiť svoje právo a brániť sa voči agresii?

Na čo ich je tridsať?

Nedajte sa pomýliť názvom. Toto nie je „deklarácia ľudských práv“ táto deklarácia je totiž iba negatív „ľudských povinností“ voči štátu, voči spoločnosti voči vládnucej klike.

O demokracii som už článok na svojom blogu napísal. (keby niečo...)

Žiadne právo kohokoľvek nesmie byť založené na povinnosti niekoho iného toto právo plniť. Pretože nie je možné zodpovedať otázku:

„Prečo je právo niekoho na niečo nadradené právu niekoho iného toto niečo neposkytnúť?“

Táto otázka je totiž principiálna. Ak sa zhodneme na tom, že je niekto povinný platiť sociálne odvody aby zabezpečil sociálnu podporu núdznym, znamená to, že je niekto povinný požičať niekomu auto, keď ho ten druhý potrebuje. Je povinný postaviť mu dom, opraviť vodovod, kúpiť knihu, poskytnúť sex.

Ak myslíte, že nie, napíšte mi teda parametre na základe akých sa určuje čo áno a čo nie. Pri výpočte tých parametrov prosím nepoužívajte „rozhodnutie väčšiny“. To nie je argument. To je násilie.

Zopár bodov, ktoré ma pri čítaní deklarácie zaujali...

„Článok 3 Každý má právo na život... „

-Hm, to sa dosť ťažko zabezpečuje. Rozmýšľam, ako bolo toto právo zaručené ľuďom, ktorí už zomreli.

„Článok 12 Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do

rodiny, domova.“

-S tým slovíčkom „svojvoľne“ sa tu dosť operuje, problémom je jeho výklad. Je svojvoľné aj to, čo je prijaté parlamentom? Alebo nikto iný nesmie a štát môže? Akože, keď Vám niekto vyvalí dvere a ukradne televízor tak je to lúpež, ale keď Vám niekto ukradne 67% hodnoty Vašej práce a Vy si ten televízor kúpiť nemôžete tak to sú dane?

„Článok 12

...ani útokom na svoju česť a povesť.“
-Toto je zaujímavé. Vždy som si myslel, že neexistuje nič také ako „moja česť“. Že „moja“ česť je ukrytá v mysliach iných ľudí, v tom, čo si o mne myslia. Ak je ale moja povesť v hlavách iných ľudí, potom nemôže byť MOJA povesť, ale je to povesť o MNE v hlavách iných ľudí. Teda je to ICH povesť o MNE. A to je rozdiel.

„Článok 16

(1) Muži aj ženy, ktorí dosiahli plnoletosť, majú právo, bez akéhokoľvek obmedzenia z dôvodov

rasových, národnostných alebo náboženských, uzavrieť sobáš a založiť si rodinu. Pokiaľ ide o

manželstvo, majú nárok na rovnaké práva počas jeho trvania, i po jeho rozviazaní.“

-„Muži aj ženy“ tento článok nepitve kto s kým. Potom mám jednoduché riešenie pre všetky páry rovnakého pohlavia. Stačí založiť náboženstvo, ktoré bude prikazovať takýto sobáš a stať sa jeho členom. Nemusíte čakať na zlegalizovanie sobáša dvoch osôb rovnakého pohlavia. Stačí sa odvolať na tento dokument. V tom prípade je zákon štátu v zásadnom rozpore s touto deklaráciou.

„Článok 19 Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby

niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať

informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“

-A samozrejme, ktoré presvedčenie je to správne, určí panovník.

„Článok 20

(2) Nikto nesmie byť nútený stať sa členom nejakého združenia.“

-Stále mi opakujú, že existuje niečo ako spoločenská zmluva, ktorú som ale nikdy nepodpísal, no napriek tomu som nútený byť členom združenia a že ak ním nechcem byť nech sa odsťahujem..

Principiálne to znamená, že ak za Vami príde predseda vinohradníckeho spolku s tým, že aj Vy sa musíte stať jeho členom, platiť poplatky za čo Vám každý mesiac prinesú liter vína aj keď ste abstinent a Vy to odmietnete tak Vám poradia, aby ste sa odsťahovali.

„Článok 22 Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie...“

-No hej, ale kto ho má platiť? Ak nikto nemôže byť svojvoľne zbavený svojho majetku, z čoho bude toto právo zabezpečené?

„Článok 23

(1) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné

pracovné podmienky, ako aj na ochranu proti nezamestnanosti.“

-Ale ak mám právo na prácu, má niekto povinnosť mi ju poskytnúť? A kto? A prečo?

„(2) Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu.“

-Uff, toto je najvágnejšie čo som kedy čítal. Aj keby som nesúhlasil, ale aspoň by som bol schopný kvantifikovať a pochopiť „právo na rovnaký plat na rovnakej pracovnej pozícii“, ale „rovnaký plat za rovnakú prácu“? A to bude porovnávať kto?

„(3) Každý kto pracuje má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu

samotnému a jeho rodine životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, doplnenú v

prípade potreby inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia.“

-Ktorú a akú ľudskú dôstojnosť majú na mysli? Ako je definovaná ľudská dôstojnosť?

„Článok 24 Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia

pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.“

-Čo keď niekto považuje za rozumné vymedzenie 16 hodín denne? Aj keby bol iba jediný človek na celom celučičkom svete ako to že jeho právo napísané  v tejto deklarácii je obmedzené štátnym zákonom o maximálnom počte povolených odpracovaných hodín? Čo je koho do toho, kto chce ako dlho pracovať? Čo keď je pre niekoho hodnota, ktorú získa výmenou za prácu vyššia ako hodnota jeho zdravia a psychickej pohody?

„Článok 26

(1) Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a

základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné. Technické a odborné vzdelanie má

byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe

schopností.“

-Už sme si naozaj zvykli na zamieňania práva s povinnosťou? Právo je právom preto, že je ho možné odmietnuť. Preto prosím aspoň nebuďme farizeji a zrušme už konečne všetky články všetkých zákonov hovoriace o „práve na základné vzdelanie“ ale jednoducho prijmime fakt, že je to povinnosť a nie právo.

„Článok 29

(1) Každý má povinnosť voči spoločnosti; jedine v nej môže voľne a naplno rozvinúť svoju

osobnosť.“

-Ale čo? Prečítam si ešte raz názov deklarácie: Všeobecná deklarácia základných ľudských práv a slobôd. Kde sa tu vzala povinnosť? Alebo to má byť iba potvrdenie mojich slov z úvodu, že deklarácia práv je iba negatív povinností? A kto povedal, že jedine v spoločnosti „...môže voľne a naplno rozvinúť svoju osobnosť.“?

„(2) Každý je pri výkone svojich práv a slobôd podrobený len takým obmedzeniam, ktoré

stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne len preto, aby bolo zaručené uznanie a zachovanie práv

a slobôd ostatných a aby sa vyhovelo spravodlivým požiadavkám morálky, verejného poriadku a

všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti.“

-Akej morálky a akého blaha spoločnosti? Definoval to už niekto? Ak sa moja predstava blaha nekryje s predstavou blaha spoločnosti, znamená to, že ja nie som člen spoločnosti? Právo na sociálnu pomoc je nadradené právu niekoho iného túto sociálnu pomoc neposkytnúť. Existujú nejaké merateľné parametre odpovedajúce na otázku, prečo je niekoho právo na niečo nadradené právu niekoho iného mu to niečo neposkytnúť?

A to je všetko.

Bol by to vskutku vtipný dokument... Keby nebol myslený vážne...

Demokracia.

„Najnebezpečnejšou farbou na križovatke je zelená. V domnení, že mám prednosť prestávam byť pozorný.“

Táto úvaha nie je vyslovene proti demokracii ako takej. Je to iba reakcia na „zbožšťovanie“ tohto systému, na spôsob komunikácie so slobodnými jedincami, na spôsob obhajoby neetických a amorálnych zákonov. Je to iba pokus pozrieť sa na „Boha demokracie“ a „slobodných volieb“ ľudí z iného zorného uhla.

Nedávno som videl besedu s Jaroslavom Dušekom, kde som počul úžasný postreh. Nepamätám si to presne, preto nemôžem tvrdiť, že je to citát.
Bolo to nejako takto:
´Ak vo voľbách odovzdáte hlas, odovzdáte ho niekomu. Teraz už Váš hlas má niekto iný, nie Vy. Ešte raz: Vy už svoj hlas nevlastníte, lebo už ste ho odovzdali. Ste nemí.´
Pekné, však?

Ako býva u mňa v poslednom čase zvykom, zase pôjdem bod po bode a skúsim rozobrať body, ktoré sú mi nie celkom jasné, poprípade na ktoré mám iný názor.

0. Ako sa inštaluje demokracia?

Toto je nultý bod, lebo možno existuje nejaká právna úprava, alebo nejaký právny zvyk, ktorý zodpovedá moju otázku na konci a ja o ňom iba neviem...

Ako sa inštaluje autokracia, alebo diktát, alebo ďalšie „nedemokratické“ zriadenia mám celkom jasnú predstavu. Nahrubo: To si nejaká klika, alebo nejaký sociopat dohodne postup s veliteľmi ozbrojených síl, či je to už vojsko, alebo je to polícia, posľubuje im nejaké výhody, ktoré doteraz nemali, odrokuje si nejaké povinné jazdy so zopár politickými oponentami, najlepšie s tými, ktorí zatiaľ nedosahujú na výhody vlády, ale nie sú ani zanedbateľní v zmysle, že nemajú žiadnu podporu u ľudí a jednoducho zorganizujú puč. Alebo vo feudalizme panovník zaútočí svojimi silami na inú krajinu, obsadí ju a je tam kráľom tiež, alebo vládcu inej krajiny podplatí výhodami a urobí si z neho bábkovú vládu. Proste dokážem pochopiť, ako sa systém založený na násilí môže dostať k vláde nad určitým územným celkom.

Toto ale nechápem pri demokracii. Tá má nejaké svoje pravidlá. Teda, že voliť môžu iba občania krajiny, iba ľudia nad 18 rokov, ktorí sú svojprávni a nachádzajú sa (alebo aj nie, záleží na schopnosti organizátora volieb) na území krajiny atď... A že sa rozhoduje princípom jednoduchej väčšiny, teda 50% zo zúčastnených +1 človek.
Hm, lenže tieto pravidlá pred prijatím demokracie neplatia. Prečo je teda znemožnené voliť 16 ročným ľuďom, keď pravidlá demokracie ešte neplatia (je pred prvými voľbami)? Prečo sa rozhoduje jednoduchou väčšinou o prijatí demokratického systému, keď ešte neplatí pravidlo jednoduchej väčšiny?

1. Nekritický obdiv.

Demokracia je násilná. Možno niekomu udrelo do očí vyjadrenie v predchádzajúcom bode o násilných systémoch, ale či sa to niekomu páči, alebo nie, demokracia patrí medzi násilné systémy, ako si ukážeme v bode 2. Preto mi nie je celkom jasné prečo je k nej tak nekritický obdiv. Slovo demokracia aj s významom tohto pojmu sa vkladá do všetkých zákonov, či nariadení, ktoré by mal tento pojem zjemňovať. Akýkoľvek názor je potlačený zosmiešnením, alebo zahriaknutím. Prípadne okrídlenou vetou „nič lepšie nemáme“, ktorú rozoberiem v bode 5. Štátne inštitúcie sa nazývajú demokratickými inštitúciami, akoby pojem „demokracia“ malo byť zárukou niečoho ideálneho, jasného a všetkými akceptovateľného. Ak aj niekto zadvihne hlas proti systému, je usadený argumentom, že sa jedná o demokratickú inštitúciu, či demokratické rozhodnutie. Diskusia o podstate demokracie je neprípustná, dokonca zákon hovorí o nemožnosti registrovať stranu, ktorá by mala v programe odstrániť demokratické princípy.

2. Čo s menšinou

Nuž, áno. Čo s menšinou? Koho to zaujíma, však? Na základe bodu 1 sa o demokratických rozhodnutiach nehovorí. Tí, ktorí nesúhlasia sa jednoducho musia prispôsobiť rozhodnutiu väčšiny. Hm, ale čo keď sa prispôsobiť nechcú? Potom je na nich použité násilie na dosiahnutie činov, ktoré títo jedinci robiť nechcú, ale väčšina rozhodla, že ich konať musia. Samozrejme nedeje sa to hneď, na to je demokratický systém opatrný. Najprv je tu súdnictvo ako zdanie spravodlivosti a potom je tu súdne rozhodnutie a ak nekonáte tak, ako sa väčšina rozhodla príde aj násilné donútenie.

V podstate sa jedná o toto:
Ak má jednotlivec nejaký rebríček hodnôt, ktorý sa kryje so zákonom štátu a ja ho mám iný, ktorý odporuje zákonu znamená to, že daný jednotlivec má právo vyžadovať moje konanie na základe jeho rebríčka hodnôt. Zvláštne, že?

3. Gravitačný zákon, minimálna mzda a demokracia

Predstavte si, že by parlament navrhol hlasovanie o tom, či platí gravitačný zákon aj pre hrušku, keďže Newtonovi padlo na hlavu jablko. A parlament by odsúhlasil, že nie, že pre hrušku gravitačný zákon neplatí. Smiešne, však?

O prírodných zákonoch sa predsa nehlasuje.

Lenže zákon o preplácaní nákladov na dovolenku na Slovensku, či zákon o minimálnej mzde je zákon o matematike, čo je prírodná veda. Ak raz ekonomike firmy nevychádza jej hospodárenie tak, že môže dať nejakému zamestnancovi za jeho prácu aspoň minimálnu mzdu, znamená to, že ju dať nemôže. 1+1=2 nech budú politici hlasovať akokoľvek. Na odmietnutie prírodného zákona matematiky parlamentom potom trh reaguje rôznymi okľukami až nakoniec nájde rovnováhu. Plat teda zvýši, ale keďže 1+1=2 tak zamestnanca prepustí. Alebo nie. V tom prípade prichádza na rad „zákon pizze“. Pizzu nezväčšíte ak ju nakrájate na osem kúskov namiesto na šesť. Je úplne jedno na koľko rôznych benefitov rozparcelujete náklady určené na zamestnanca. Ako som napísal v článku „Kapitalista“ v bode 6, každý zákonný benefit pre zamestnanca je hradený z jeho peňaženky, nie z peňaženky zamestnávateľa. Alebo firma jednoducho zvýši cenu produktu na trhu, čo nakoniec zaplatí zamestnanec. Matematika nepustí.

4. Demokracia a sloboda

Nie deti, demokracia nie je sloboda. Darmo je to aj v zákone 245/2008 o povinnej školskej dochádzke  v paragrafoch 3 odstavec j), alebo v §4 odstavec h) a nasledujúcich...
Darmo si tak píše toto prídavné meno a Orwellovským spôsobom sa to snaží presadiť. Slobodná demokracia je oxymoron. Sloboda je vo všetkých slovníkoch, ktoré som kedy čítal definovaná rovnako. Použijem najčastejšiu a najkratšiu definíciu ktorou je „neprítomnosť donucovania“. Ako som uviedol vyššie v bode 2, túto základnú charakteristiku demokracia neplní.

Viete, že je zakázané organizovať referendum napríklad o výške daní? Jednoducho človek nemôže ani len spolurozhodovať o tom, o akú veľkú časť svojej práce ho demokratický štát oberie. Nemôže rozhodovať o svojej práci. Keďže moja práca patrí mne, vyplýva z toho, že nemôžem rozhodovať o sebe. Nuž, takto si zrovna slobodu nepredstavujem. Kto áno, nech mi napíše...

5. Nič lepšie nemáme

Toto je veľmi často používaný argument v prípade, že sa (po náročných diskusiách) podarí vzbudiť v človeku aspoň akú-takú pochybnosť. Ale máme. Teoreticky je pripravený do najmenších podrobností koncept slobodnej spoločnosti, ktorá nie je ničím iným, iba voľným trhom, ktorý je definovaný ako (aj virtuálny) priestor, kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovaru, služieb, emócii atď... medzi dvoma či viacerými subjektami, pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.

Že to je nerealizovateľné? Že je to utópia?

Hm, a ako by ste nazvali systém, ktorý tvrdí, že nie sme dostatočne zodpovední za svoje životy, ale že sme dostatočne zodpovední aby sme z množiny nezodpovedných jedincov vybrali tých, ktorí nielenže budú vedieť ako majú spravovať voľný trh reguláciami, ale dokonca budú vedieť tie pravidlá určiť aj pre iných a že tí, ktorí ich budú voliť sú napriek svojej nezodpovednosti za vlastné životy natoľko zodpovední, že týchto ľudí budú vedieť voliť zodpovedne?
Stratili ste sa? Ani sa Vám nečudujem.

6. Nevoliči: nemusí im to byť jedno, možno iba nikoho nechcú

Mylným a ťažko spochybniteľným predpokladom demokratických volieb je, že tí, ktorí sa volieb nezúčastňujú sú k voľbám ľahostajní, teda, že im je jedno, kto bude v parlamente sedieť a preto s maximálnou drzosťou tak charakteristickou pre demokraciu sa jednoducho hlasy ľudí, ktorí sa nezúčastnili volieb rozpočítajú pomerne medzi strany, ktoré boli vo voľbách úspešné. A tak pokojne zarytý katolík môže skončiť v košiari liberálov. Ospravedlnenie je ale dostupné ihneď.

„Ak ti to vadí, choď voliť.“

Uff!

„Ak ti vadí, že ti súkromné kino strháva z výplaty každý mesiac 6 euro, tak je to tvoja chyba, máš chodiť do kina.“

Nie, niektorí nevoliči (napr. ja) sa nezúčastňujú volieb preto, lebo nechcú žiadnu vládu ani parlament. Pokiaľ  táto možnosť nebude pri voľbách, teda nebude možné hodiť lístok „NIKTO“ so všetkými konzekvenciami (menší počet poslancov v parlamente atď...), nemôže byť môj hlas započítavaný akoby som volil. Inak to nie je nič iné, iba „krádež hlasu“.

7. Demokracia je nebezpečná v tom, že z nás robí spoluvinníkov

Tak, ako je uvedené v motte na začiatku úvahy. Vhodením lístku do urny je v nás vzbudený dojem, že to máme v rukách a že sme spoluzodpovední za to, čo potom volení zástupcovia vykonajú. Odráža sa to v bežných vyčítavých vetách u priateľov, ktorí poznajú svoju voľbu. Napríklad:
„Vidíš, čo henten blbec robí, keby si ho nevolil, všetko bude OK.“
Lenže, úprimne. Voľby sú o emóciách, programy číta iba mizivé percento voličov. Takto sme sa naučili, takto jednotlivci volia. Aj keby zrovna programy čítali, nikto nie je schopný predikovať, s kým sa strany spoja, čo z programu v rámci konsenzu s vidinou koalície a možnosti vládnuť budú vypúšťať a čo doň prijmú. Na ďalšie postupy jednotlivých strán už volič nemá dosah.

Preto, nie! Nie ste vinní za to, ako štát a jeho politika vyzerá, aj keby ste akokoľvek poctivo vyberali stranu, ktorej hodíte hlas.

V domnení, že jednotlivec cez demokratické voľby má možnosť meniť politiku štátu prestáva byť kritický, prestáva slobodne uvažovať a zaraďuje sa medzi individuality, ktoré sa cítia spoluzodpovedné za chod štátu tým, že raz za štyri roky hodia lístok do urny. A tento argument je často aj zneužívaný v diskusiách s nevoličmi.

Nezáleží na tom, koľko daní odvediem, nezáleží na tom, komu pomáham, ako žijem svoj život, ako vplývam na ostatných, či ako oni vplývajú na mňa. Nevolím? Som arogantný nezodpovedný jedinec, ktorý nemá právo sa sťažovať.

Ale ja hovorím:
Mám právo sa sťažovať pretože aj keď nemám vplyv na to, kto je riaditeľ kina, ktoré ma niečím neuspokojilo, mám právo sa sťažovať.

Pretože to platím.

Áno, demokracia je rozhodne lepšia ako socializmus, či fašizmus, alebo feudalizmus...

Áno je.

A to ma má uspokojiť?

Sloboda slova (prejavu).

Keďže som mal v poslednom čase niekoľko diskusií na túto citlivú tému, zrejme to niečo znamená tak som si sadol na zadok a napísal nasledovnú úvahu.

Najčastejšie som sa v diskusii stretol s názorom, že dnes sloboda vo vyjadrovaní existuje s výnimkou tém, ktoré sú zákonom zakázané.

To je vlastne aj koreň problému v súčasnom ponímaní slobody.

O tom, že sloboda je definovaná jasne (aj keď zjednodušene) ako neprítomnosť donucovania písať nebudem. Rešpektujem, že vzhľadom k mnohopočetnosti zneužitia tohto pojmu sa pojem sloboda väčšinou indexuje ako „sloboda slova“, „sloboda pohybu“, sloboda podnikania“, „slobodný prístup k informáciám“ atď...

Nebudem sa ani zaoberať Orwellovským poňatím pojmu sloboda, kde sa používa aj v prípadoch, kedy to nie je až také slobodné, resp. kedy zákon neumožňuje, napriek deklarácii slobody, realizovať určité aktivity.

Napr. pri „slobodnom prístupe k informáciám“ by Vám zrejme neoznámili mená tajných agentov a miesta ich pôsobenia.

Pri „slobodnom podnikaní“ by Vám zrejme neumožnili predávať drogy.

Pri „slobode pohybu“ by Vám asi nedovolili chodiť po prezidentskom paláci.. atakďalej atakpodobne...

Preto vnímam súčasné požívanie pojmu „sloboda“ za čisto orwellovský newspeak.

Poďme ale k slobode prejavu.

Podľa zákona je sloboda prejavu zaručená, no je obmedzená v prípade propagácie hnutí potlačujúcich základné práva a slobody, pričom či to také hnutie je, alebo nie je, rozhoduje zákonodarca.

Tak ako sa v poslednom čase v mojich úvahách stalo zvykom, pôjdem bod po bode.

1. Riziko tohto zákona spočíva v ľubovôli zákonodarcu určovať čo je predmetom slobody prejavu a čo nie. V tomto prípade sa mi zdá diskusia o legislatíve úplne zbytočná. V momente ako presiahne nejaká diskusia kritický rámec, bude jednoducho vyhlásená za nezákonnú. Niečo podobné ako sú referendá, kde nie je zo zákona možné hlasovať o daniach, či o ľudských právach.

2. Zákon zakazujúci určité prejavy ma oberá o možnosť rýchlo spoznať „blba“. Vyjadrovanie akéhokoľvek človeka je (či chceme, alebo nie) základom pre naše posudzovanie a „triedenie“ ľudí do určitých kategórií podľa nášho vlastného hodnotového rebríčka. Viem, že to nie je správne, ale deje sa  to v podvedomí a nezávisle na našej vôli. My samozrejme môžeme regulovať naše reakcie, no v mysli máme človeka, či situáciu zaradenú. Chce naozaj dlhý a tvrdý dril, zbaviť sa tejto podvedomej reakcie.

Ako ale spoznám niekoho, kto má pre mňa neprijateľné názory, vystupovanie, či vonkajší prejav ak ich nesmie prezentovať? Zákon zakazujúci hovoriť o určitých témach ma teda oberá o zásadnú možnosť vyberať si priateľov, resp. rozhodnutie o výbere býva zvyčajne oveľa dlhšie. V konkrétnom prípade by som si s človekom, ktorý hovorí o iných ľuďoch ako o odpade, ani nesadol za jeden stôl.

3.  Osobne mi najviac vadí porovnávanie s minulým režimom ohľadom slobody slova.
„Hej vtedy nebola sloboda slova, to si sa mohol dostať do basy za to, že si povedal niečo proti komunistom, dnes je už sloboda slova zaručená ústavou“.
Nie, nie je. To, čo pripúšťam je zmena zoznamu zakázaných tém.

To ale nemení nič na princípe obmedzenia slobody prejavu. Principiálne je totiž jedno, čo obmedzujete v prejave. Dôležité je, že obmedzujete. Preto áno, súhlasím, že zoznam oproti dobe spred roku 1989 je iný, ale to nie je sloboda slova. To je iba nesloboda slova s iným zoznamom zakázaných tém.

4.  Obmedzenie slobody slova je z hľadiska prezentovaného dôvodu, pre ktorý je sloboda obmedzená dehonestáciou demokratických volieb a hlasu občana. Dôvodom pre obmedzenie slobody slova je totiž potencionálne nebezpečenstvo, že ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a preto môžu naletieť na (na prvý pohľad) ľúbivú ľudácku rétoriku. Ak sú ale ľudia ľahko ovplyvniteľní, potom sú voľby iba rozhodnutie ľahko ovplyvniteľných jedincov, ktorí naleteli na ľúbivú politickú reklamu a teda boli oklamaní. Buď teda ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a potom sú voľby iba o tom kto koho lepšie oklame, alebo nie sú ľahko ovplyvniteľní a potom nemá zmysel zakazovať nejaké témy.

Aký zmysel majú teda demokratické voľby? Prečo sa hráme na to, že v deň volieb sú ľudia zodpovední a len čo sa skončia voľby sú to nesamostatné a slabomyseľné tvory potrebné iba k plateniu daní?

5. Zákon o obmedzení slobody prejavu a argumenty podporovateľov tohto zákona úplne ignorujú historické súvislosti.

Nestačí, aby sa nejaký fúzatý pánko spolu s krívajúcim riťolezom postavili na debničku na námestí a vykrikovali, že za všetko môžu modrookí a treba sa ich zbaviť.

V spokojnej spoločnosti by to boli iba dvaja smiešni exoti. Terč posmechu ostatných. Kto len nakukne do dejín 2. svetovej vojny veľmi dobre vie, že Nemecko bolo na pokraji ekonomického kolapsu, že ľudia trpeli za chyby predchádzajúcich vlád, že reparácie Nemecka platené Francúzsku a Anglicku boli vymáhané aj napriek tomu, že nemecká ekonomika ich nebola schopná pokryť. Nasledovala gigantická devalvácia marky a v obrovskej chudobe a zúfalstve ľudí, prišli dvaja spomínaní pánkovia aj s konečným riešením. Keď zatlačíte potkana do kúta, zaútočí.

Okrem toho sa po vzore Sovietskeho Zväzu v Nemecku začala tvoriť komunistická enkláva (mimochodom najsilnejšia v Európe) a prezident von Hindenburg si iba vyberal z dvoch ziel. Či si vybral väčšie, alebo menšie posúdiť nevieme, vieme iba to, ako jeho výber skončil. A to rozhodne neboli jediné parametre.

Chcem tým povedať, že tvrdiť, že vzostup nejakej zvrátenej ideológie je preto, lebo jej propagácia nie je zákonom zakázaná a ignorovanie ďalších súvislostí je hlúpe a naivné.

Naopak, ak ekonomické súvislosti ženú ľudí do náručia týchto zvrhlíkov je ich zákaz akoby olej do ohňa. S tým súvisí posledný bod

6. Nechajte tých ľudí slobodne vyhukovať ich blbosti. A namiesto potierania ich pozývajte do televíznych diskusií, pretože po sústredenej argumentácii kvalitného protivníka sa ich argumentácie rozsypú ako domček z karát. Jeho zrejme nepresvedčíte, ale poslucháčov vo veľkej miere áno.

Neuznávam systém štátu, je to pre mňa absolútne zbytočná inštitúcia, ale viem, že mnoho mojich priateľov (minarchistov) pripúšťa jeho existenciu pre prípad ochrany svojich obyvateľov (v preklade daňových poplatníkov). Súdnictvo, armáda, polícia.

Poznámka:
Ako rieši slobodu prejavu idea anarcho-kapitalizmu?
Skoro ako všetko. Sloboda prejavu je majetkovým právom. Znamená to, že môžem hovoriť čo chcem, keďže telo je moje. Môžem to hovoriť na svojom majetku, keďže je môj. Ak mi to dovolí majiteľ priestoru, ktorý šíri informácie do verejnosti (napr. majiteľ novín, či rádia) môžem si hovoriť čo chcem, pokiaľ ma majiteľ novín, v súlade so zmluvou, nezastaví. Preto sa tomu hovorí „majetkové právo“. Môžem hovoriť čo chcem prostredníctvom svojho majetku (telo) na svojom majetku (môj pozemok, môj dom), alebo na prenajatom majetku v súlade s nájomnou zmluvou.

Jasné, presné, jednoznačné.