Sloboda a Facebook

Hlavne v súvislosti s touto šialenou kvázi pandemickou situáciou sa znova vynoril starodávny príbeh o práve na slobodné vyjadrovanie.

Verte mi, že to, čo idem teraz písať bude pre mňa možno rovnako ťažké ako pre vás, čo to budete čítať, ale Sloboda je nádherná aj keď niekedy krutá dáma.

Najprv jednoduchú otázka:
Ako ste vyjadrovali svoj názor, predtým, ako prišiel FB, alebo Youtube (YT)? A čo Vám tieto dva kanály umožnili?

Predpokladám, že odpoveďou bude niečo v zmysle: Doma, alebo u kamoša a YT a FB mi umožnil osloviť oveľa širšiu komunitu.

Ako nám teda FB, alebo YT zhoršilo našu pôvodnú situáciu?

Obe zmienené platformy nám našu pôvodnú situáciu vylepšili a ak nás zablokujú, vrátia nás do situácie v ktorej sme boli predtým, ako tieto platformy vznikli, teda našu pôvodnú situáciu nám nezhoršia.

 

To, že nám umožnili využívať ich priestor na to, aby sme hovorili svoje názory je pozitívum ktoré sme do nášho života dostali dokonca bez nejakej priamej platby do týchto platforiem. Akoby povedal klasik: „Užívajte si týchto výhod do momentu, do ktorého si ich užívať môžete.“

Argument: FB a YT zneužívajú svoje monopolné postavenie na trhu – Neplatný

Je rozdiel medzi monopolom a dominantným hráčom na trhu. Monopol je vždy dominantným hráčom na trhu, ale dominantný hráč na trhu nemusí byť monopol. Monopol je subjekt, ktorého činnosť chráni štátny zákon skrze štátnu donucovaciu moc. Napríklad súdnictvo, armáda, polícia. Alebo MHD v meste, kde má zákaz (okrem licencovaného) poskytovať služby hromadnej prepravy v meste akýkoľvek iný poskytovateľ, ktorý by to možno aj chcel robiť.

Dominantný hráč na trhu je subjekt, ktorý poskytuje také služby za také ceny, že táto kombinácia je tak výhodná, že sa časom pre klientov stal najefektívnejším poskytovateľom danej služby.  Niečo ako Standard Oil v USA. (jeho história je opradená obrovskou zmesou zavádzania a klamstva, ak by ste chceli čítať niečo z opačného brehu odporúčam: https://www.mises.cz/clanky/lov-na-carodejnice-zlodejskych-baronov-pribeh-firmy-standard-oil-221.aspx)

Dominantný hráč na trhu ale nemá miesto vyárendované. Dôkazom sú príbehy firiem dovážajúcich ľad. Obrovskí hráči, ktorých pozície zlikvidoval prvý výrobca chladničiek. Firmy poskytujúce dostavníky, ktorých zlikvidoval spaľovací motor, či moderný príbeh firmy NOKIA, ktorú položil chlapík, čo chrúmal jablká.

FB ani YT nie sú monopoly. Možno iba čakajú na niekoho, kto ich položí tak jednoducho, ako položili „ľadárov“. Rozhodnú ľudia na trhu. (pokiaľ ho dokážeme udržať čo najmenej regulovaný, ale to je úplne iná pesnička)

Argument: Mám právo na vyjadrenie svojho názoru – Neplatný

Teória Slobody takéto právo nepozná. To, čo teória Slobody plne rešpektuje sú „majetkové práva“. Každý jeden zločin je v danej teórii zločinom nerešpektovania majetkových práv. Znásilnenie, či vražda je narušenie majetkového práva na telo, krádež je narušenie majetkového práva na majetok atď...

Vaše telo, vaše hlasivky vaše pľúca a váš hlas je váš majetok. Zákazom vyjadriť svoj názor by bolo porušenie vašich majetkových práv, ALE:

Váš názor niekde prezentujete. Ak ho prezentujete na vašom majetku a niekto by vám v tom chcel zabrániť, potom je to porušenie vašich majetkových práv, ak ste ale na cudzom majetku, v cudzom priestore bolo by sa dožadovanie vyjadriť svoj názor, napriek nesúhlasu majiteľa priestoru, narušenie JEHO majetkových práv. A to je agresia.

Teda ešte raz: Ak vyjadrujete svoj názor na svojom majetku máte na to právo. Ak chcete svoj názor vyjadriť na majetku niekoho iného, musíte rešpektovať jeho pravidlá. Teda aj tie, ktoré vám zakazujú v jeho priestore dané názory hlásať. Ak by ste sa toho dožadovali napriek jeho nesúhlasu, narušujete jeho majetkové práva.

 

Argument: Čo keď štátna moc prikáže YT, aby môj názor vymazali – Platný

Toto sa ale bohužiaľ asi nikdy objektívne nedozvieme. Ak by to tak bolo, jedná sa o narušenie majetkových práv majiteľa priestoru YT, alebo FB. Smutné, ale môže sa to tak stať.

To je ale irelevantné. Ak daná platforma vymaže váš názor, alebo vám ho odmietne prezentovať na základe vyhrážok štátnej moci, je to problém, s ktorým sa musí vysporiadať daná platforma. Je to ich vec.

 

Argument: Ale pravidlá nehovorili nič o tom, že môj názor je špatný a majú právo ho vymazať – Platný

Na to sú obchodné súdy. Tie môžu rozhodnúť, či daná platforma konala na základe zmluvy, alebo v rozpore s ňou.

 

BUĎTE SLOBODNÍ!

Názov? Neviem, dajte si ho sami.

 Narodil som sa 24.6.1969, necelých desať mesiacov po vstupe spriatelených vojsk na naše územie. (v duchu súčasnej mediálnej komunikácie používam NewSpeak). Moja mamina žartom hovorila, že som iný preto, lebo môj otec bol Alexej Sergejevič Nejakovský z tanku č.6. Teda, pevne dúfam, že to hovorila žartom.

 Keď som bol tretiak na základke, objavil som komutatívny zákon a v očakávaní Nobelovej ceny som si vypočul od mojej učiteľky pani B., že tento zákon už je objavený. Nobelovka mi teda ušla.

 Tak, ako som už niekde spomínal, moje prvé literárne začiatky boli okolo 12-13 roku, keď som napísal súbor básni, teda skôr prerobil, známych autorov, alebo aj neznámych. Spomínam si na dve dielka:

„Dedina ako vymretá, po hroznej po víchrici, zrazu sa zjavil vojak ružolíci, za ním druhý, tretí štvrtý, piaty, šiesty... Znejú povely vpravo vľavo vbok, bol šesťdesiaty ôsmy rok“

Alebo

„Nitra milá Nitra, kedy si ty kvitla, ale už nekvitneš, lebo je tu KSS“

 Keď mi tento môj zošitok triedna našla, mamina musela ísť do školy a keďže riaditeľka bola „normálna“, nie „normalizovaná“ zaobišlo sa to bez ďalších nepríjemností. Akurát som dostal doma dobre vyhubované, čo od mojej mamy, ktorá bola učiteľka a chodila zamaskovaná za šatkou a čiernymi okuliarmi do kostola, znelo tak troška pokrytecky.

 V našej rodine sa nikdy nepestovala nejaká poslušnosť voči vládnucej strane. Otec bol z nej vyhodený po 68-om roku, a mama zas silno veriaca (toto som nepodedil. tak ako mi bola odporná autorita strany, tak mi bola odporná autorita cirkvi). Vždy som nejako cítil, že najväčšou ľudskou hodnotou je Sloboda, čo som ale nevedel presne ani definovať a ani charakterizovať.

 Do roku 1989 som žil tak, ako väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa. Za ostnatým drôtom (alebo pred?), v pokrytectve, snahe vylepšiť svoju situáciu v duchu „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ a zubami nechtami s nepríčetnou agresivitou zapierajúc, že som bol jeden z mnohých. Ukradol som balík medeného drôtu z firmy, kde som praxoval, čím som sa zaradil medzi tých, čo si z nakradnutého postavili celé domy. To sa ale ako zlodejina nevnímalo, pretože tak to predsa „robia všetci“. Jediné hranice, ktoré vtedy hranicami ani neboli, ktoré som mohol prekročiť, boli tie medzi Českom a Slovenskom. Niektorí mohli ísť aj do Juhošky, ale vybavovačky nikdy neboli pre mňa. Hlavne mi vadilo, že by som mal klopať na oceľové dvere referenta pre zvláštne úlohy, ktorý vybavoval žiadosť o dovolenku v „semikapitalistickej Juhoške“, alebo na Balatóne

 Keď som si chcel kúpiť rifle, mydlo FA mojej mamke, alebo čokoládu Milka, tak som si vystál rad pod Manderlom a kúpil si nejaké bony od veklsákov. (aj za socializmu bol trh, neverte kapitalistickým zapredancom, že trh v socializme nebol).

A ľudia zo socialistického raja utekali. Na západ. Šak kam inam? Kopec mŕtvych na hraniciach, psy, pohraničiari, pieskom vysypané medzihraničné zóny, aby sa ťažšie utekalo, alebo aby krv ľahšie vsiakla. Silné reflektory a výzvy „Stoj! Lebo strelím!".

 Niektorý utekal aj do Východného bloku. Zámerne píšem ypsilon v slove „niektorý“, lebo ja viem o jednom. John Reed sa tuším volal, (ale môžem sa mýliť, je to už dávno) ktorý ušiel do Moskvy a my sme o ňom čítali asi rok vo všetkých denníkoch (aj keď vtedy by stačil jeden denník). Ktovie, čo tam vyviedol, že musel ujsť?

 A tak sme žili, oplotení, veselí a šťastní a vrchol roka bola dovolenka v Tatrách, v ozdravovniach, ktoré boli hrozne lacné, lebo boli platené odborovou organizáciou. (Teda toto pokladám za pozitívum. Aj keď vám peniaze štát kradol, aspoň vám ich dal troška naspäť aj keď tým sledoval svoje ciele, dnes vám kradne viac a naspäť to nejako nechodí).

 Ešte bol vrchol roka Silvester a Vianoce, no a Veľká noc. Tieto pojmy sa komunisti zmeniť neodvážili, ale „Šech svatých“ bola pamiatka zosnulých. (ktorá mimochodom zostala aj v súčasnom kalendári-tuším).

 A potom prišiel rok 1989. Štrngal som kľúčmi ako väčšina z nás v nádeji. Oklamaný? Ani neviem. Nasledujúce roky boli rokmi divokého kapitalizmu, ktorý priniesol rozkrádanie „štátneho majetku“, mafiu, zlosynov, vydieračov, lupičov, podvodníkov ale priniesol aj obrovské možnosti pre poctivých podnikateľov. Prvých 10 rokov bolo síce v znamení neuveriteľného rozkrádania ale aj uvoľnenia trhu, čo sme si všimli okamžitým skvalitnením služieb. Postupne aj zlacnením. Zrazu už neboli v regáli dva metre plnotučnej horčice a pod nimi dva metre kremžskej a ešte pod nimi dva metre kečupu (iba jemného, pikantný vtedy nebol). Zrazu sme sa mohli zadusiť výberom a objavom možností, ktoré poskytla obyčajná konkurencia. Už sa nestálo v rade na televízor, či bicykel. Nie, žiadny zázrak, iba a len konkurencia.

 Áno, boli to roky vykrádania, ale boli to aj roky trhovej "Slobody".

"Slobody pohybu." Hranice zrazu zmizli a colníci a policajti sa na vás usmievali, ak tam vôbec boli. Zrazu som si mohol vyfotiť naživo ajfelovku, voľajaký oblúk, montmartr, kolumbovu sochu, sagra da famíliu, koloseum, štadión Realu Madrid....

Už som nemusel žiadať o devízový prísľub, keď som si chcel kúpiť švajčiarsky frank, alebo nemeckú marku.

Nie, nebola to celkom Sloboda, ale oproti stavu spred roka 1989 to bol ako čerstvý vietor, ktorý vám v parnom lete postrapatí šticu a vysuší pot na chrbte.

 Lenže: Nie je dobre, keď je ľuďom dobre.

Ani sme si to nevšimli. Prichádzalo to plazivo a zdanlivo v prospech obyvateľov a všeobecného dobra. Zákaz predaja tabakových výrobkov niekde. Príkaz uvádzať na cenovkách aj ceny za mernú jednotku. Zákaz predaja alkoholických nápojov nedospelým a to vrátane nealkoholického piva, ktorý je rádovo menej deštrukčný na detský organizmus ako Coca-Cola. Semafory tam, kde sa desiatky rokov neobjavili a nikdy nebol problém. Povinné pásy, prilby na bicykloch. Zákaz klamlivej reklamy, akoby sme boli stádo tupcov, ktorí prestanú byť tupí v jeden deň volieb a potom znova (ako to ten pán povedal?) „otupievavajú“.

 Podmienené licencie, obmedzenia, GDPR-ktoré mimochodom platí iba pre súkromné organizácie (podal som žiadosť o vyškrtnutie mojich údajov zo zoznamu obyvateľov SR, ale nebol som úspešný), slovenské návody na žiarovkách... Čo by vaša fantázia vymyslela a vaše rácio zavrhlo ako hroznú blbosť sa tu začalo objavovať ako huby po daždi.

Pomaly sme si začali zvykať, že štát sa má starať. O nás. My sa potom už nemusíme. Raj.

Orwell a Huxley boli však stále „iba“ dystopie.

 Pokračovalo to až do súčasného finále (finále?)

Prišiel marec roku 2020. Strašiak Covid. Vírus SARS-Cov 2. Šialenstvo, bláznovstvo.

Ľudia stoja v rade, aby si mohli do svojich tiel nechať vpraviť látku o ktorej dlhodobých účinkoch nemá nikto ani šajn. Nie, ani odborníci a dokonca ani tí lepší a múdrejší odborníci. Takí tí „proste lepší“.  A nemyslím tým tých odborníkov, tých zlých hoaxerov a konšpirátorov.

Napriek tomu, že nemáte ani šajn, čo sa v očkovacej látke nachádza, ako to bude reagovať s Vašou biochémiou, či vás to vôbec ochráni, aké to bude mať dlhodobé účinky, aké účinky na vaše potomstvo, či sa niečo z tých negatívnych vlastností môže aj dediť, keď je to RNA vakcína... tak napriek tomuto ste JEDINÝ, ešte raz opakujem JEDINÝ človek, ktorý je za to všetko zodpovedný.

Nik iný.

Ešte raz. Nik iný nenesie žiadnu, ale že žiadnu zodpovednosť za to, čo bude s vami. NIK.

 Samozrejme, okrem vás.

 A to všetko preto, aby „som mohol cestovať.“

Čo?! Aby si mohol cestovať? Takže choroby sa nebojíš?

No, troška aj áno, ale nechce sa mi testovať a chcem slobodne cestovať.

A prečo nemôžeš slobodne cestovať teraz?

Lebo ma obmedzili.

 Súvis s trestným činom únosu a vydierania nevidí nik. Alebo iba málokto.

 Už sa pichá všade. Pred dvoma rokmi by Vám nepredpísali ani antikoncepciu bez toho, aby ste šli za obvodnou lekárkou a tá poznajúc váš zdravotný stav vás pošle za gynekologičkou. Vlastne vám ju nepredpíšu ani teraz, ale možno by vám ju pichli bez všetkého. V Kauflande na počkanie.

 Teraz sa pichá v obchodnom centre, na základe vášho vyhlásenia, že vám to nič nespraví.

V diskusiách nečakajte oponenta. Vraj preto, lebo potrebujeme spasiť svet a oponent by mohol spôsobiť, že človek sa rozhodne podľa seba. Pre istotu to zopakujem ešte raz: Ako nebezpečenstvo sa vníma to, že sa človek rozhodne podľa seba...

Odborníci, ktorí boli ešte pred pár rokmi citovaní v odborných článkoch dnes vystupujú maximálne na youtube, pokiaľ im to YT dovolí (čo je, samozrejme, jeho vec).

 Logika zomrela. Niekedy koncom marca 2020. Spoločnosť sa prestala pýtať. Otázky sú neprípustné. Zato stupídnych príkladov kopec.

„Nezapnem svetlá na aute, lebo nie som ovca, a nemám potrebu chrániť iných..“ a ďalšie výplody mozgu, ktorý nechápe súvislosti ani principiálne rozdiely.

 Bioetik verejne povie, že dnes je čas prestať sa dívať na bioetické kódexy, prijaté po vojne PRÁVE PRETO, aby si právny štát nemohol dovoliť to, čo Mengele. Zrazu sa na ne nemôžeme odvolávať, lebo... Lebo... Lebo? Nedozviete sa. Proste „lebo“!

 Vpravovanie akejkoľvek (aj desiatkami rokov overenej) látky je v prípade daného jedinca „pokus“, pretože nevie, čo konkrétne s jeho biochémiou daná látka vyvedie. Práve preto podpisujeme informovaný súhlas aj pri predpísaní Sumamedu.

Ak sa spýtate lekára, čo s vami vakcína po 15 rokoch spraví on odpovie „Neviem“. Toto pokladáte za informáciu, ktorá by vám mala stačiť pri experimentálnom lieku? OK, vaša vec.

 Otázka, čo sa bude ďalej diať visí vo vzduchu.

 Keď sa pýtali deportovaných Židov po vojne, prečo sa nevzbúrili pri organizácii transportov väčšina odvetila:

„Neverili sme, že reči o koncentrákoch by mohli byť pravdivé.“

 Nie som antivaxer. Mám v tele štandardné vakcíny programu spred roka 1989, ale Tetanus som si už nezopakoval. Nevidím dôvod. 

Ak by ma pohrýzol besný pes, dám sa zaočkovať proti besnote.

 Takže nie som antivaxer, som iba proti potláčaniu Slobody. Pretože kto nevidí súvis medzi touto hrou, vyhláseniami o elektronickej FIAT mene štátov, o snahe pretvoriť kapitalizmus zameraný na osobný profit na kapitalizmus zameraný na obecné blaho (smejem sa veľmi hlasno), kto nevníma súvis medzi (vraj) koronakrízou a rečmi o sociálnej rovnosti, zabezpečovanej opatrovateľským štátom je buď slepý, alebo detsky naivný.

 Táto hra nie je o ochrane voči chorobe, ktorá sa dá porovnať s chrípkou (je desiatky chorôb, infekčnejších a nebezpečnejších o ktorých očkovaní sa a ani neuvažuje). Táto hra je iba zámienka, iba epizóda, ktorá ma vyvolať STRACH.

Ustrašené indivíduum si budete na povrázku ťahať, kde sa vám len bude chcieť. Aj pod gilotínu.

 V hlavnej úlohe, priam prvé husle hrá konflikt o Slobodu.

Slobodný človek je úhlavným a najväčším nepriateľom diktátora a totality.

Zabudnite na vírus. Choďte na to od Adama.

 Spomeňte si. 

Na krvavé konflikty dvoch svetových vojen, na genocídy v Číne, v Rusku, na 300 miliónov mŕtvych len za 80 rokov 20. storočia zavraždených štátnou mocou, na narábanie politikov s verejnými prostriedkami, na politické procesy, na šikany štátnej moci, neľudské (zámerne nepoužijem slovo „zvieracie“) praktiky pri zásahoch do výchovy detí, na spôsob ako ľahko sa tlačia peniaze, a ako ľahko vás okrádajú o 70% hodnôt vašej práce, spomeňte si na spôsob ako ľahko vás politické rozhodnutia tlačia nižšie a nižšie...

A teraz si po tomto všetkom predstavte politika, ktorý robí všetko preto, aby vás chránil.

 Vám sa to nezdá bizarné?

 

16 €

 

Sme traja bratia. Mama nám všetkým trom dala do malých rúčok novorodeniatok pero. Hovorila, že sme ho všetci traja stisli a usmiali sa. Takým tým bábätkovským úsmevom, veď viete. Skoro nevidiacim úsmevom Boha.

Vraj, aby sme mali chuť písať, aby sa v nás prebudil nepokojný duch umelca, ktorý musí svoje vnútro vyvaliť na biely papier čiernymi zhlukmi písmenok.

Mame sa to podarilo u všetkých. Písal starší brat, písal mladší brat a písal som aj ja. Len, čo som objavil čaro písma, už som aj kládol na papier kŕdel chrobáčikov.

Moje úplne prvé a zároveň nedokončené dielo bola kriminálka, ktorú som rozpísal vo svojom deviatom roku života, naostro zastrúhanou ceruzkou, lebo tak vtedy umelci písali, na žltý hrubý papier trhacieho bloku. Hrdina románu pán Revenge zostal nevypočutý a stratil sa už na desiatej strane toho drsného papiera, ktorý mi rýchlo tupil ceruzu, vytrhnutého z lepeného bloku a končil zhúžvaný v guličke na dne odpadkového koša.

 Nie, nebudem sa zas rozkecávať a písať svoje ďalšie príhody, to by možno bolo na novelu. Zameriam sa iba na knihu 16€.

 Mojim životným snom bolo napísať knihu. Napísať. Dlho som hľadal námet, dlho som sa obzeral okolo seba a hľadal podnety. Písal som krátke príbehy, rozprávky, poviedky, dielka na blog. A potom som námet našiel.

Veľmi ma bavila teória Slobodného trhu, ale o tom píšem v uvedenej knihe, a tak zase skočím o malý kúsok ďalej.

 Študoval som teda teóriu Slobodného trhu, a pracoval som ako nákupca často cestujúci, poznávajúci krásy Slovenska aj Európy. V jeden deň, ako si tak šoférujem, som zrazu zachytil v rádiu, ktoré mi v aute ticho hralo správu o tom, ako dvaja výrastkovia neuvedenej farby pokožky a sociálneho statusu preskočili v jednu bezhviezdnu noc plot v dedine, vtrhli do domu starčekov a kým tí spokojne spali vo svojich natrasených duchnách vyplnených husím perom, oni, šintri, prehľadávali sekretár.

Na rinčanie bielych obitých šálok a na šuchtanie zlodejských podrážok o zošúchané linoleum sa starček zobudil a šiel sa presvedčiť, čože sa to v jeho kuchyni deje, čože to prišlo za návštevníkov. Milí zlatí lumpi nelenili, a aby starček moc nevykrikoval tak ho tam na smrti utĺkli. Ako ho tak tlčú a bijú,  kopú a buchnátujú, zobudila sa aj babička a reku pozrie sa, čo to tak v kuchyni treskoce. Ako áno, ako nie, nakoniec zostali na tom zošúchanom linoleu dve krvavé mŕtve telá, dedka a babky a naši rabi ušli zanechávajúc za sebou černejúce fľaky navnivoč vytečenej tekutiny, bez ktorej sa proste nedá žiť. Ani len naposledy objať sa im neumožnili.

Vo vrecku jedného z nich pálila dvadsaťeurová bankovka, ktorá nakoniec skončila v drevenom šuflíčku výčapného pultu miestneho krčmára, fúzatého a večne navrčaného hromotĺka.

Chytili ich, čo o to, ale stihli si ešte pivko a borovičku dať za cenu dvoch ľudských životov. Ani neviem, či im chutilo a čo s nimi ďalej bolo, no to, čo mi okrem tohto príbehu v hlave utkvelo bola veta redaktorky čítajúcej túto správu v rádiu, kde práve pukotalo asi z nejakej atmosférickej poruchy.

Že vraj hyeny v ľudskej koži, ktoré za 20 eur zabili dvoch ľudí. Za 20€, ľudia, čo Vy na to?! Za 20€...!!

 Kniha 16€ by zrejme nikdy nevznikla, nebyť tohto utrápeného povzdychu čítačky, ktorá po dvoch sekundách pietneho ticha pokračovala informovaním, že niekto niečo nad niekým vyhral  a získa nejaký pohár, či čo.

Ja som sa zadíval na sivý asfalt ubiehajúci a strácajúci sa pod nosom auta a sám seba som sa zadumane spýtal, čo by sa asi stalo, ak by som nezaplatil na daniach tiež, povedzme, 20€. Napísal by mi štát, že OK, že nevadí, že zabudnite a neplaťte? Alebo by si tie peniaze prišiel zobrať ako tí rabi. Ale čo ak by som sa bránil proti tejto lúpeži, pretože moje peniaze štátu nepatria. (kto si myslí, že štátu moje peniaze patria, tomu je práve určená kniha 16€)

 A takto vznikol príbeh. Hľadal som sumu, ktorá by bola vyššia ako suma, ktorú štát automaticky odpúšťa, myslím, že je to okolo 3€, bývalých 100 korún, ale ktorá bude zároveň nižšia ako suma, ktorú dvaja lumpi ukradli starčekovskému páru.

Preto 16€.

 Príbeh som napísal relatívne rýchlo, možno to trvalo nejaké tri týždne počas Vianočných sviatkov a tým bol môj životný sen splnený a vlastne som už bol spokojný. Ukončený príbeh som uložil na harddisk môjho počítača a splnený životný sen som zavrel do archívu dosiahnutých mét, po ktorých býva človeku tak nejako smutno na duši.

 Rok sa nič nedialo. Chodil som do práce, staral sa o deti, smial sa s manželkou, zabával sa koníčkami, behom, cyklistikou... a čítaním.

A tak som jedného dňa narazil na úsek v románe Johna Irvinga Svet podľa Garpa, kde si hlavný hrdina robil srandu zo spisovateľov, ktorí majú pod posteľou haldy dokončených románov, ale nie je tam, ani len  v tom najtemnejšom kúte, učupená odvaha poslať svoje romány vydavateľovi a ísť so svojou kožou na trh.

Nie veru, nie som ja taký! Povedal som si a kapitolu po kapitole začal umiestňovať knihu na blog na googli.

A čakal som na reakcie, výsmech. Niekde v hĺbke duše som však dúfal, že hádam mi snáď niekto aj palce podrží.

Výsmech neprišiel a palce mi podržali. A nielen to...

Tu niekde začína príbeh vďaky.

 Asi po umiestnení piatej, či šiestej kapitoly mi zrazu zvoní telefón, neznáme číslo. Kto že to je? Tak som zodvihol a započúval sa.

Ako sa mu tých pár kapitol páči, ako to postojačky čítal z mobilu, ako ho to zaujalo, ako sa to dobre číta ako mu to oči otvára. Proste slová chvály až mi slina zabehla. A že vraj kde si knihu môže kúpiť. Ja na to, že nikde, lebo existuje iba na harddisku a teraz pár kapitol na disku google. A on na to, že nech ju vydám a ja na to, že mi to ani nenapadne. Nemám prostriedky, nemám ochotu, ani silu ani chuť.

A tak, že on ju vydá sám a ja reku, vydajte si ju ak chcete, pošlem vám celý word. A keď si ju vydáte, pokojne si ju môžete aj predávať aj všetky zisky z nej si nechať, ja som si svoj životný sen splnil a tým to pre mňa zhaslo. Punktum, tak som mu povedal.

A on na to, že dobre.

Tak som mu, Robkovi, dnes už priateľovi môjmu, poslal celý súbor s celým príbehom, ktorý vtedy vo worde obnášal približne 208 strán formátu A4.

 Poslal som a zabudol. Lenže Robko mi zabudnúť nedal a zavolal. Že vraj je to super a on sa ju naozaj rozhodol vydať a žeby som mu ešte pomohol a urobil tam nejaké úpravy, opravy, zmeny. Ja na to, že ani mi nenapadne a že keď to chce vydať, nech to vydá hoci aj pod svojim menom a mne nech už dá konečne pokoj.

 Zopár dní zostalo ticho a ja som si vydýchol, že mám konečne tohto otravu z krku a môžem si zase robiť svoje koníčky, behať, bicyklovať, o deti sa starať a tak... Tri dni prešli, púhe tri dni, keď mi Robko poslal info, že našiel priateľku, ktorej dal kúsok prečítať, jej sa to zapáčilo a ponúkla sa, že spraví korekcie. Hovorím mu, rob si čo chceš, je to tvoja kniha, ale on že nie. Že takto to nechce a že nech sa neondím a predsa len svojou troškou prispejem. Nechcelo sa mi, ja som napísaný text už zo svojej pozornosti pustil, ako som už povedal, môj sen bolo knihu napísať , nie ju vydať, nech si teraz žije vlastným životom. Lenže Robkových telefonátov bolo čím ďalej tým viac. Neustával a moja obrana dostávala pomaly trhliny. Možno by však ešte vydržala ten nápor, keby som nedostal prvé postrehy od Zuzky, korektorky, ktorá mi vyhubovala, že hrdina je arogantný, necitlivý a zlý. Hm, s týmto zámerom som ale príbeh nepísal. Zranilo ma to. To nebol cieľ, nechcel som, aby hrdina vyznel ako arogantný smrad, ktorý ubližuje, kade chodí. Asi tri dni trval tento pocit krivdy, keď mi Zuzka napísala znova a to, čo som čítal bolo niečo tak úžasné, že som ju poprosil, či by som to mohol použiť, ako predslov do knihy. Keď už som použil slovné spojenie „či by som to mohol použiť“, akoby som sa vrátil do celého procesu tvorby a poviem vám, že podľa môjho názoru je spisovateľ asi tak 20% úspechu.

Keď som so spadnutým hrebienkom napísal Robkovi, že sa teda vraciam do tvorivého procesu prezradil som mu aj svoj zámer.

 Knihu som chcel vydať na vlastné náklady. Tlač stála 800€, ale za splnený životný sen je to veľmi nízka čiastka, viac zaplatíte za týždeň dovolenky. Čo by dali ľudia, keby splnenie ich životného sna stálo 800€? Potom som chcel knihu rozdávať, len tak na počkanie a dávať ju ako dar ľuďom, ktorých som si vážil, ktorých som mal rád, alebo len tak ľuďom, ktorí by o ňu prejavili záujem. Do knihy som vkladal lístoček s mojim IBAN-om a s textom „Ak sa vám kniha páči, zaplaťte, ak nie nevadí, darujte ju niekomu.“

Po vyslovení tohto zámeru sa začal vesmír o mňa starať a Zuzka mi oznámila, že mi knihu skoriguje bez nároku na honorár, lebo ju baví. Potom prišiel Robko s ďalšou pomocníčkou Viki, ktorá mi poslala návrhy obálky. Pracovala na nich aj pripravila finálnu verziu bez nároku na honorár. A tak vznikla kniha, vytlačená, skorigovaná, s nádhernou obálkou v kvalitnej väzbe. Celá príprava pre tlačiareň bola bez nároku na honorár. Veril som tomu, že zámer s akým som do toho šiel ja, bez nároku na honorár a voľný v myšlienkach, priláka k tvorbe ľudí podobne zmýšľajúcich.

 Robko Szegheo za hektickú prácu prehovárača, ale aj hlavného hnacieho motora vydania knihy, Zuzka Fiťková za korekcie v knihe, za udelenie zmysluplnosti všetkým tým predlhým vetám , Viki Zimmermannová za nádhernú obálku, za kreativitu a zápal– myslíte, že Vám budem niekedy vedieť prejaviť svoju vďačnosť v plnej miere?

 A tak som prepisoval, opravoval, postavil som sa k tomu naozaj seriózne vážne a koncom júla 2020 som držal v ruke čerstvú knihu s krásnou obálkou a privoniaval k nej.

Rozdával som ju ľuďom, najprv priateľom, potom známym, a nakoniec na Festivale poznania, ktorý usporadúva Univerzita vedomého života každý rok na Planinke v Dechticiach pri Trnave som ju rozdával len tak na stretnutie. A ľudia si ju brali a posielali peniaze až toľko, že som nebol stratový a tlač sa zaplatila. Úžasné!

 Čoskoro sa minulo všetkých 200 kusov prvého vydania a Robko mi navrhol, aby sme vydali aj druhé. Reku, počkaj, najprv dopíšem druhú časť.

Akú druhú časť? Pýta sa ma. Nuž takú. Odpovedám.

 Po prečítaní knihy 16€ sa ma čitatelia pýtali čo bude ďalej. Dobre, zvrhlosť štátu sme si cez tvoju knihu uvedomili, ale čo navrhuješ?

A keď sa tie otázky množili, povedal som si, že by nebolo od veci napísať voľné pokračovanie a možno to natiahnem aj na trilógiu.

A tak som sa koncom roka 2020 pustil písať druhú časť.

Ale to je už úplne iný príbeh.

Nenávisť.

 

Predstava, že politik sa snaží skrze štátnu moc ochrániť obyvateľstvo je tak bizarná, že budem radšej veriť na to, že pekné blondínky prdia dúhu.

 Na to, aby mohol vládca vládnuť, potrebuje moc. Je v podstate jedno, ako tú moc získa. Či je to svojou autoritou, nasledovaniahodnosťou, alebo tyraniou, či násilím. Ide o to, že má moc. Samozrejme, je lepšie, keď získa moc a dokáže ju udržať nenásilným spôsobom. Je to ekonomicky menej nákladné.

V histórii sa diali, ale aj v súčasnosti sa dejú veci, ktoré nie sú vždy v súlade s tým, čo je v záujme vodcu. Škrípanie spolužitia spoločnosti pod vládou niekoho, môže byť zapríčinené viacerými dôvodmi. Málokedy je to vzájomnou (umelo nevyvolanou) nevraživosťou ľudí, pretože základnou podmienkou prežitia je schopnosť spolupráce v mierových časoch. Zámerne píšem „málokedy“, lebo vylúčiť úplne sa to asi nedá. Napríklad, keď si dvaja chlapci chcú vziať jedno dievča, alebo keď sa staré krivdy prevalia cez udržateľnú hranicu.

Oveľa častejšie sa to ale deje vtedy, ak vladár cíti, že stráca moc. Dôvod prečo ju stráca je väčšinou v tom, že jeho vládnutie prináša viac komplikácii, či bolestí, alebo nepohody, ako sú ľudia v jeho krajine ochotní podstupovať.

Alebo je dôvod jednoducho v tom, že si ľudia uvedomujú, že ho vlastne ani nepotrebujú.

 Vtedy prichádza na pomoc vladárovi „nenávisť“. Dobrovoľne spolupracujúci ľudia v jeho krajine začínajú byť na obtiaž, pretože spokojný človek nebojuje a vladár konflikt potrebuje. Potrebuje ho preto, že vyviedol niečo, za čo by sa mal svojho vládnutia vzdať, pretože vládnutie nezvládol. To však nie je také jednoduché.

História pozná desiatky prípadov, kedy vladár použil taktiku nenávisti, či nevraživosti. Nie je tu miesto rozoberať konkrétne dôvody každej z nich, no motív je často jeden. Zakryť svoju neschopnosť a tým upevniť svoju slabnúcu moc.

 Štátna moc upaľovala bosorky, prijímala drakonické zákony, ktoré podporovali otroctvo, likvidovala opozíciu, zabíjala ľudí, ktorí sa postavili na odpor, zavierala ich do gulagov.

Na to, aby to mohli dlhodobo robiť, potrebovali vzájomnú nevraživosť a nenávisť medzi ľuďmi, ktorú výdatne rozdúchavali.

„Bosorky vás urieknu a vaša krava prestane dávať mlieko.“

„Černoch nie je človek, keď ho nebudete mať na reťazi, v noci vás zabije.“

„Žida sú vinní za stav v akom Nemecko je. Ich nenažranosť. Oni sú ten dôvod.“

„Socializmus si rozvracať nedáme, s takými reakcionármi sa rýchlo vyrovnáme.“

 Bolo vlastne lepšou správou, ak ľudia udávali svojich blížnych pre majetkový zisk. Tou horšou správou bolo, ak to robili z ideového presvedčenia.

 Vírus SARS Cov2 vrazil do našej spoločnosti akoby znenazdajky, akoby náhodou. Kto však málinko študoval vývoj spoločnosti a ekonomické súvislosti, kto venoval troška času štúdiu vývoja peňazí a menových systémov, musí tušiť, že sa deje niečo nekalé. Stačí si pozrieť vývoj ceny zlata od momentu, kedy v roku 1971 nadobro dolár opustil aj ten posledný háčik, ktorým sa držal zlata. Od tohto momentu začalo nevídané kvantitatívne uvoľňovanie. V roku 1971 stála jedna trójska unca približne 40 USD, dnes je to blízko 2000 USD. Keďže za gram zlata si kúpite presne to isté, čo ste si zaň kúpili pred 1000 rokmi zrejme si položíte otázku.

„Kam, sakra, hodnota mojej práce zmizla?“

Odpoveď je veľmi jednoduchá. V bezodnej diere štátneho rozpočtu.

 Štáty monopolizovali menu a vydali sa na cestu nezodpovedného lúpežníka. Ako povedal R.Reagan:

„Vláda je ako batoľa: Nenásytná pri príjmoch a nezodpovedná pri výdajoch.“

Súčasný systém štátu proste stráca MOC. (a, samozrejme, ZMYSEL).

 Toto nie je možné dlhodobo udržať. Lenže čo treba spraviť, aby sme jasného pôvodcu tohto prúseru neidentifikovali a nevysporiadali sa s ním?

Priniesť nebezpečenstvo, postaviť sa do úlohy ochrancu a vyvolať v ľuďoch vzájomnú nevraživosť až nenávisť. Pretože nenávisť nie je nič iné, iba STRACH.

 Otázka, či sa im podarí „nezaočkovaných“ označiť ako najväčším problémom prečo sa nedarí s chorobou vysporiadať, či sa im podarí v „zaočkovaných“ ľuďoch vyvolať dojem, že za mŕtvymi na zmutovaný vírus je postoj "nezaočkovaných", či sa im podarí vyvolať takú náladu v spoločnosti, že tá sa bude prizerať, ako  sa zvyšujú drakonické opatrenia voči posledným individualitám predstavujúcim osobnú Slobodu, či sa im podarí vyvolať dostatočný strach, ktorým ľudia znenávidia svoju Slobodu a pre každého, čo im bude hovoriť o tom, že Sloboda je tá najsvätejšia vec, budú požadovať v lepšom prípade gulag, či v horšom trest smrti, je práve otázkou, na ktorú dajú odpoveď najbližšie mesiace.

 Lenže pozor!, tam sa to nekončí. Vladár nikdy nekončí vtedy, keď sa vysporiada s „rizikovou“ skupinou. Je to iba začiatok. Ak pripustíme, aby prišla o Slobodu jedna skupina, príde o Slobodu aj druhá.

„Lov sa mi páčil dovtedy, kým nelovili mňa.“ Dúfať, že mňa loviť nebudú je naivné tak, ako myslieť si, že pekné brunety prdia nočnú oblohu.

 S bosorkami, otrokmi, Židmi, či reakcionármi sa im to podarilo. Stále však verím v to, že zdanie, že sa im to darí čím ďalej, tým ťažšie, je reálne. Predikovať však ďalší vývoj je nad moje sily.

 Prečo to však politik potrebuje robiť, prečo potrebuje moc, čo za tým je?, je zbytočné snažiť sa pochopiť. Málokedy, ak vôbec sa mi podarí nahliadnuť do temných zákutí ubolenej mysle.

 

 

Antikapitalista.

 

Motto: Neexistuje žiadna zlá nadnárodná korporácia, ktorá vyrába a predáva niečo, čo človek nekupuje.

 

V tomto zamyslení nadväzujem na články „Kapitalista“ a „Anarcho-kapitalizmus v kocke“ takže je možné, že sa budem  niekde opakovať. Ale ako sa hovorí: „Opakovanie je matka múdrosti“.

K napísaniu tohto doplňujúceho článku ma podnietila kniha Rutgera Bregmana „Ľudskosť“. Keď som ju čítal, všimol som si, že podľahol tej istej chybe, akej podľahla väčšina kritikov Kapitalizmu.

Bojujú a argumentujú proti vlastnému strawmanovi.

Strawman, v slovenskom ekvivalente „Slamený panák“ je snaha argumentačne (v tom lepšom prípade) vyvrátiť tvrdenie, ktoré si vyfabuloval sám argumentujúci.

Príklad:
A: Mne sa futbal nepáči.
B: Tak ty tvrdíš, že futbal je blbá hra? Tak pozri koľko ľudí naň chodí.

Človek A nikdy nepovedal, že futbal je blbá hra, napriek tomu človek B voči tomu vyjadreniu argumentuje.

 

Nech si otvoríte akúkoľvek definíciu Kapitalizmu, a to či je ľavičiarska, alebo pravičiarska, okrem balastu a hodnotových súdov tam nájdete tri piliere, o ktoré sa Kapitalizmus opiera:
-nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

-voľný (Slobodný) trh

-Absolútna Sloboda jednotlivca konať neagresívne

 

Keď to poviem jednoducho: „Kapitalizmus vyzerá presne tak, ako vyzerajú slobodné činy jednotlivcov na trhu.“ Kapitalizmus so svojim voľným trhom nie je nič iné iba zrkadlo nastavené ľudstvu.

 

1.       ZISK – Kapitalizmu sa vyčíta honba za ziskom. Ak si ale zadefinujeme zisk ako pozitívny rozdiel hodnôt, ktoré odovzdávate a hodnôt ktoré prijímate, nikdy nenatrafíte na konanie, ktoré je bez zisku. Priznať, že motivácia človeka, ktorý „zdiera“ iných, ktorý pácha neprávosti, ktorý je sebecký, egoistický, nehľadiaci na iných je rovnaká ako motivácia človeka, ktorý pomáha, ktorý koná „nezištne“, ktorý sa ide celý rozdať je pre človeka tak neprijateľná, že si musel vynájsť slovo, ktorým by to poprel. To slovo je „altruizmus“. Konanie bez zisku. Napríklad ak sa hasič vrhne do horiaceho domu, aby zachránil človeka.

Lenže pre tohto hrdinu je toto konanie motivované ziskom. Konanie v súlade s jeho morálnym nastavením má preňho vyššiu hodnotu ako jeho život. A rozdiel týchto hodnôt je zisk. Či je zisk morálny, alebo nemorálny je iba hodnotový súd na základe Subjektívnej teórii hodnôt, teda na základe Nemožnosti interpersonálneho porovnávania nie je možné objektívne určiť jeho morálku.

V každom diele filozofi kapitalizmu upozorňujú so zdvihnutým ukazovákom, že v definícii kapitalizmu sa nikde ZISK nedefinuje ako majetkový, či finančný. ZISK je proste ZISK. Je rozdielom hodnôt prijatých a investovaných. A je jedno, aké sú to hodnoty.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že máte sledovať finančný a majetkový zisk a šliapať po iných ľuďoch.

 

2.       Sebeckosť – Nuž, kapitalizmus a Slobodný trh sa iba dívajú na človeka, čo to ten na tom Slobodnom trhu stvára. Známy filozof Diogénes a jeho rozhodnutie všetkého sa zbaviť je rovnako kapitalistické, ako keby to nespravil. Ak si ešte raz prečítate odsek ZISK budete jasne vidieť, že Diogénes bol ziskuchtivý. Život v sude (po žobraní) mal preňho vyššiu hodnotu ako všetky statky, ktoré za svoj život nazhromaždil. Rozdiel týchto hodnôt je ZISK.
Kapitalizmus nikde netvrdí, že svojou sebeckosťou máte iných poškodzovať.

 

3.       Otroctvo – často si kritici kapitalizmu zamieňajú „otroctvo“ s „predajom svojej práce“. Ja, ako vlastník tela, môžem svoju prácu predať za čo ja uznám za vhodné, keďže mi patrí. Každý, čo moju prácu nakupuje, ju nakúpiť môže, ale nemusí. Takisto, ako keď niekto na tržnici predáva jablká, tak ja ich nakúpiť môžem, ale nemusím.

Zároveň ale, ak niečiu prácu nakúpim, stávam sa jej vlastníkom, a ako s ňou ďalej naložím a ako ju zase ja zrealizujem na trhu, je čisto moja vec. Stávam sa vlastníkom nakúpenej práce človeka, nie vlastníkom daného človeka.
Ak si zoberiem ten predaj jabĺk. Ak nakúpim v Nitre od pestovateľa jabĺk 10 ton po eure, zaplatím celkom 10.000€. Potom ich naložím, odveziem do Ostravy a predám po 2 eurá. Ak by mali pravdu tí, ktorí tvrdia, že zamestnávateľ by sa mal so ziskom deliť so zamestnancami, znamenalo by to, že aj ja by som mal znova ísť na tržnicu a podeliť sa s prvým predávajúcim o môj zisk.

Hovorím si: „Prečo nie?“ Otázka je, či sme na to všetci pripravení, alebo chceme, aby sa delil iba ten, čo platí za prácu nám. Tento kolotoč by totiž nikdy neskončil. Ak by sa s nami zamestnávateľ delil o zisk, znamenalo by to, že ak by sme mali príjem vyšší, mali by sme navštíviť všetkých, od ktorých sme si kúpili prácu my a doplatiť im. Teda ak si chlieb kúpim za euro pri plate 1000€ tak by som mal zaplatiť za chlieb 2€ pri plate 2000€. Ak totiž chcem, aby sa so mnou delil ten, kto odo mňa kúpil moju prácu, mal by som sa deliť aj s tým, od ktorého som kúpil prácu ja. Logické a jasné.
Práve pre tento moment sú požiadavky ľudí na iný systém ako „kúpiť prácu a presunúť jej vlastníctvo na kupujúceho“, nereálne. (v súčasnom svete. Raz možno áno, dnes nie).

Kapitalizmus nikde netvrdí, že by ste sa nemali so svojim ziskom deliť.

 

4.       Chamtivosť – ako by ste zadefinovali chamtivosť? Človek A má jeden dom a chce aj chatu pri mori aj zrub v horách a chce jedno auto do práce a jedno na výlet. Chce viac, ako má.

Človek B, čo celý deň prevracal rydlom zem a potom objavil záprah chcel viac času ako mal, teda bol chamtivý. Ten čas, ktorý získal zefektívnením prípravy pôdy. Ak si to nemyslíte, narazíte na hodnotový súd a budete musieť vysvetľovať, prečo človek A čo chcel mať viac ako mal, je chamtivý, a človek B, ktorý takisto chcel viac ako mal, nie je chamtivý. Z tohto pohľadu sa chamtivosť javí ako motor civilizácie. Netvrdím, že je to dobre, iba píšem ako to vidím. To, či to dobré je, alebo nie, závisí od toho, či "to" v civilizácii prežije, alebo nie.

Kapitalizmus nikde rôzne druhy chamtivosti ani nevyzdvihuje a ani nezatracuje. Nesúdi.

 

5.       Súkromné vlastníctvo (SV) – V spomenutej Bregmanovej knihe sa s ním stretneme niekoľkokrát ako s hlavným dôvodom, prečo začali vznikať konflikty, prečo lovci a zberači žili v mieri a len, čo sa ľudstvo usadilo a začalo poľnohospodárčiť začali aj vojny, nevraživosť a násilie. Nemyslím si, že začali až potom, určite sa niekedy dvaja Lovci pobili o Lovkyňu, no nerozporujem, že konfliktov je viac a vďaka rozvoju technológií sú aj ničivejšie.

Lenže súkromné vlastníctvo prinieslo aj poriadok a aj rozvoj a vyjasnenie vzťahov. A to hlavne: telo človeka je jeho súkromným vlastníctvom. Spolu so zásadou „nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva“ sa Kapitalizmus vie vyrovnať aj s vraždami, či ublížením, keď ich definuje ako „porušenie majetkového práva“. Bez tohto určenia nie je jasné, prečo by mala byť vražda zločinom u Lovcov. Čo porušil vrah?

SV má samozrejme aj negatíva, spojte ich však s bodom 1 a zbadáte, že jeho negatíva nie sú nič iné, iba aplikácia jednotlivých morálok ľudí.
Ak ja chcem poskytnúť svoj pozemok na vybudovanie detského ihriska bezodplatne, kapitalizmus mi to povoľuje, dokonca sa voči jeho zásadám vôbec neprehrešujem a konám v ich súlade. Ak svoj pozemok nechcem poskytnúť ani pri prvej pomoci nejakému zranenému a vyženiem z neho aj záchrancu aj zraneného, tak ho neposkytnem a tiež konám v súlade so zásadami kapitalizmu.

Tak ako sa SV prejavuje negatívne, tak sa prejavuje aj pozitívne. Nie je predsa výnimkou, že nejaký človek si kúpi časť prírody preto, aby ju ochránil a sprístupní ju iným ľuďom. Súkromné rezervácie nie sú ničím výnimočným.

Kapitalizmus nikde netvrdí, že SV máte využívať na vlastné majetkové zbohatnutie a na vydieranie iných, či na ich dehonestáciu.

 

Čím sa teda kapitalizmus líši od iných systémov? No tým že ak ja uznám za vhodné niečo nejak riešiť, tak to riešim, ale nenútim nikoho aby to riešil tak, ako ja.

Nedávno som na FB odpovedal na otázku „Ako by riešil anarcho-kapitalizmus chudobu?“. 

Takto:

 

ANCAP chudobu nerieši tak, ako nerieši bohatstvo. Nerieši pandémie, ani vzdelanie, ani sociálnu, či zdravotnú starostlivosť.

Tým sa líši od ostatných "myšlienkových smerov".

Ak už niekto niečo rieši, potom sú to ľudia na trhu. Takže nepýtajte sa ako by to riešil ANCAP, ale čo konkrétne Vy ste ochotný pre "odstránenie chudoby" robiť. (ak ten problém vnímate).

Ak sa k Vám ľudia pridajú, potom aj oni vnímajú ten problém a navyše Váš spôsob riešenia sa im páči. Ak sa nepridajú možno problém riešia inak, alebo ho nevnímajú, resp. nepovažujú ho za hodný riešenia.

 

 

Antikapitalista je človek, ktorý sa nedokáže zrovnať so zistením, že jeho hodnotové rebríčky sú nastavené inak, ako rebríčky ľudí, ktorí interagujú na trhu. Je to človek, ktorý je presvedčený o tom, že jeho a len jeho morálny rebríček je ten správny a ak nedokáže presvedčiť iných ľudí žiada, aby ich niekto násilím donútil jeho rebríček plniť.

Lenže tak, ako sú nastavené morálne hodnoty ľudí na trhu, tak trh vyzerá. Ak trh vyzerá neľudsky, museli by sme si priznať, že sme neľudskí. Priznať si to, je ale hrozne ťažké a kapitalizmus sa so svojou teóriou nenásilia hodí ako hromozvod úplne ideálne.

 

Poznámka na okraj: Bregman vo svojej knihe píše, že vykonávame viac činností v ideách komunizmu, ako kapitalizmu, napríklad, keď niekomu podáme soľničku na požiadanie a len tak, nič za to nechceme.

To je ale omyl. To podanie je v idei kapitalizmu: Hodnotu priateľstva, chuti pomôcť, či čohokoľvek iného vnímame ako vyššiu ako hodnotu energie, ktorú do toho podania vložíme. Teda sledujeme svoj zisk. Komunizmom by to bolo vtedy, ak by sme ju podali a žiadali od ostatných, aby ju podali tiež a kto by ju nepodal, toho by spoločnosť vylúčila. Alebo by sme ju nepodali, ale prikázali ju podať niekomu inému, kto je povedzme bližšie, lebo tak sa to má, lebo sa to tak musí....

Nebojte sa Slobody!

 

Môj priateľ bol na dovolenke v Malajzii práve v čase, keď dovolenkovú destináciu a okolie zasiahla prívalová vlna tsunami. Býval v hoteli, ktorý bol plne zasiahnutý, našťastie na vyššom poschodí. Rozprával mi, čo sa dialo. Žiadne chaotické pobehovanie, žiadne nekončiace výkriky chaosu, žiadne rabovanie ani znásilňovanie. Iba spolupráca na odstraňovaní okamžitých škôd a pomoc potrebným. Sám mi popisoval, ako bol neskôr prekvapený, ako všetko bežalo ako na drôtikoch. Hovoril mi o vozoch ťahaných ťažnými zvieratami, na ktorých prišli domáci, ktorí pomáhali s hľadaním zranených. Ako sami dovolenkári vyťahovali mŕtvoly z obchodu, ktorý bol pod úrovňou zeme, ako sa ľudia organizovali a navzájom si pomáhali, ako štátne zložky prišli až deň po samotnej katastrofe, pričom ľudia boli dovtedy odkázaní na pomoc od domácich a pomoc tých šťastnejších tým menej šťastným. Ako ľudia za pár hodín zorganizovali a založili škôlku, kde si mohli vyplašení rodičia prísť po stratené deti. Jeho manželka bola jednou z krízových animátoriek.

 

Pozrite si nejaký katastrofický film. V drvivej väčšine prípadov vrcholní politici taja hroziace nebezpečenstvo v obave pred možným neporiadkom. A keď sa to ľudia dozvedia, nastane zhon, chaos, násilie, rabovanie. V jednom z filmov som videl ako výrastkovia rozbili výklad a kradnú veľkoplošný televízor. Zrejme si v zostávajúcej hodine pred pádom asteroidu chceli ešte pozrieť baseballový zápas. Nechceli byť s rodinu, nechceli počkať na koniec sveta v objatí s milovanými. Nie! Oni si chceli pozrieť nejaký prenos na veľkoplošnej obrazovke.

Zaujímavé, neuveriteľné a nezmyselné.

 Pred veľa rokmi som v rozhovore s mojim priateľom vyslovil názor, že historické filmy musia byť o vojnách a násilí, lebo by zrejme na film, kde sa dve hodiny orie, doja kravy, hrabe seno a sedí na priečelí so susedom v družnom rozhovore, nikto do kina nešiel.

Roky potom som sa dostal ku knihe  Nassima Nicholasa Taleba “Nasadiť vlastnú kožu“ kde píše, že napriek tomu, že ľudia hľadia v drvivej väčšine na históriu ako na dobu násilia popretkávanú mierom je realita opačná. História bol mierový čas popretkávaný násilnými konfliktami. Navyše v úplne inej kvalite ako dnes.

Čo sa týka správ, tento pán povedal ešte nasledujúcu vetu: „Nie sme natoľko racionálni, aby sme sa mohli vystaviť denným správam.“

 Bol som možno na strednej škole, je to teda nejakých 35 rokov dozadu, keď som sa stal terčom zosmiešňovania preto, že som vyjadri názor, že ľudstvo je v podstate dobré a to že viac počujeme o zle je preto, lebo zlo je oveľa hlučnejšie. Vtedajšia učiteľka mi odporučila aby som sa pozrel okolo seba a nežil v naivnom sne. Dodnes som však o tom presvedčený.

Čo je to v nás ľuďoch, že sami seba presviedčame o tom, akí sme zlí? Autor knihy „Ľudskosť“  Rutger Bregman to prirovnal k nocebu. (Nocebo je niečo ako placebo ale s opačnými účinkami. Teda pokiaľ človeku podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mu mal pomôcť a on naozaj vyzdravie označuje sa to za placebo efekt, ak niekomu podáte cukrovú guličku ako liek, ktorý by mal pomôcť, ale budete ho upozorňovať, že bude mať veľa nežiaducich účinkov, môže tie účinky naozaj vyvolať a to je nocebo).

Sme neustále strašení, a strašiť sa necháme.

Neustále presviedčaní, že sme iba necitlivé sociopatické tvory. A za obrovskú silu človečenstva pokladám, že napriek všetkým tým presviedčaniam médiami, umením, politikmi, intelektuálmi sme naďalej zostali ľudskí. Nocebo (zatiaľ) nefunguje...

To, že správy nerobia nič iné, iba strašia je v poriadku. Je to ich práca a násilie, katastrofy a hrôzy sa lepšie predávajú.

To, že to robia politici je logické, lebo tým navodzujú zdanie, že ich spoločnosť potrebuje a oni predsa z toho žijú. Skutočnosť, ktorú ale pozorujeme vo vzácnych chvíľach krízy bez regulácii môžeme vnímať, že je to s ľudstvom úplne, ale že úplne inak. V krízových chvíľach sa zrazu stávajú ľudskejší, vyjadrujú spolupatričnosť a ochotu pomôcť. Bez štvavého pôsobenia politikov, bez ich hlúpych regulácii sa ľudskosť prejaví v podstate ihneď.

Politik má tendenciu vykresľovať ľudí v krízových situáciách ako hyeny. Je to logický následok ich uvažovania. Politik je človek sledujúci svoje záujmy, ktoré majú negatívny dopad na spoločnosť. Po prvé je to jeho záujem, lebo z riešenia problémov, ktoré vytvorí, žije. Po druhé je to jeho nastavením, ktoré ho núti hodnotiť ľudí podľa seba. A keďže je sebecké hrabivé indivíduum je presvedčený, že aj ľudia sa budú správať ako on, a preto vidí chaos a zločin ihneď ako prestane fungovať štát, ako garant poriadku. (Tu odporúčam aj vynikajúce pojednanie „Not so wild wild west“, ktoré sa pozerá na dobu Divokého Západu na základe reálnych záznamov v kronikách. Po jeho prečítaní si určite mienku o Divokom Západe opravíte. Možno budete aj troška sklamaní, že romantika a rýchle kolty sú len výmyslom autora dobrodružných príbehov.).

24.decembra 1914 vyšli nemeckí vojaci, bojujúci proti armáde Britov a Francúzov, bez zbraní a vydali sa v ústrety protivníkovi. Tí najprv šokovaní z útoku počas Vianoc, rýchlo pochopili o čo ide. O Vianočné sviatky pokoja a mieru, kde sú si všetci ľudia bratia. Veliaci generáli museli pod hrozbou trestu smrti nahnať objímajúcich sa a plačúcich vojakov znepriatelených politikov štátov späť do zákopov, aby proti sebe bojovali.

Ako povedal John Adams, druhý prezident USA a „otec zakladateľ": „Každý človek by bol tyranom, keby ním mohol byť.“ V podstate mi je tohto velikána ľúto, musel to byť ťažký život s týmto pohľadom na ľudstvo.

Aj preto som presvedčený, že Slobodný trh by sa vyvíjal inak, ako nám je prezentované.

 Ľudia sú ľudskí. Je to naša prirodzenosť.

Nebojte sa Slobody!

 

Poznámka na konci: Ak posudzujeme čin kohokoľvek, akože či bol dobrý, alebo zlý, či bol nesebecký, alebo sebecký, vždy si treba uvedomiť, že posudzujeme sekundárny dôsledok činu. Primárnou motiváciou akokoľvek posúdeného činu bude vždy sledovanie vlastného záujmu a preferencií.

 

Anarcho-kapitalizmus v kocke

 

„Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

M.N.Rothbard

 

Anarcho-kapitalizmus (ďalej ANCAP) je drvivou väčšinou ľudí-odporcov, ktorí o ňom niečo vedia, alebo tento pojem počuli, vyjadrením myšlienok absolútnej sebeckosti, egoizmu a neľudskosti akej je človek schopný. Pokladajú túto myšlienku za naivnú, neuskutočniteľnú, utopickú, kde označujú sympatizantov za bezohľadných egoistov s nulovou EQ šliapajúcich po ostatných ľuďoch.

Vtipné na tom je, že ani v jednom diele filozofov ANCAP-u nenájdete čo len zmienku o tom, čo je práve tejto filozofii vyčítané.

Poďme sa spolu pozrieť na základné pravidlá ANCAP-u, na ktorých celá myšlienka stojí.

 

Subjektívna teória hodnoty (STH) a Nemožnosť interpersonálneho porovnávania (NIP):

STH hovorí o tom, že každý človek má svoj rebríček hodnôt, podľa ktorého vykonáva určité rozhodnutia, a že svoje rozhodnutia dáva najavo alokovaním svojich prostriedkov a nie tým, čo vypustí z úst. Napríklad ak človek hovorí o tom, že nemocnicu v jeho meste je potrebné zrekonštruovať, ale pri dobrovoľnej zbierke na jej rekonštrukciu nedá ani cent, je jeho ústne vyjadrenie klamom. Ak neprispeje a radšej si domov kúpi nový televízor znamená to, že hodnota televízora je preňho vyššia ako hodnota zrekonštruovanej nemocnice. Ak povie, že jeho priorita je rodina, ale každý večer ide s chlapmi do krčmy znamená to, že hodnota času stráveného s kamarátmi v krčme je preňho vyššia ako hodnota času stráveného s rodinou.

Často sa hovorí, že sestra STH je NIP. Prečo?

Nuž preto, lebo nejestvuje nik, čo by dokázal posúdiť, či čas strávený s kamarátmi v krčme je pre daného jedinca horší variant ako čas strávený s rodinou. Ak teda jestvuje iný jedinec, ktorý naopak trávi čas s rodinou, nemôže povedať, že ten chlap z krčmy robí niečo zle. Áno, robí to inak, ale nie zle, pretože hodnotiteľ nepozná všetky okolnosti rozhodnutia chlapa krčmového typu. Slováci na to majú dokonca aj úžasné porekadlo:
„Ak chceš niekoho súdiť, obuj si jeho topánky.“

 

Sledovanie vlastných záujmov, sledovanie vlastných preferencií:

Je Deepak Chopra anarcho-kapitalista?

Deepak Chopra vo svojom predhovore v jednej zo svojich kníh napísal:

„Ak sa budete niekoho dostatočne dlho pýtať prečo niečo robí, nakoniec skončíte vždy na tej istej odpovedi. Aby som bol šťastný.“ A ja skromne dodávam : „Aby som si splnil vlastnú preferenciu.“

Ak je na mojom rebríčku hodnôt na vysokých miestach pomáhanie ľuďom, starostlivosť o opustené zvieratá, starostlivosť o rodinu, altruizmus, prečo je sledovanie mojich preferencií egoizmom?

Ak je však mojim záujmom iba mať vlastné pohodlie bez ohľadu na iných malo by to byť (tým zlý) egoizmom? Ako sa ale potom vyrovnáme s pravidlom NIP? Na základe čoho budeme súdiť človeka, ktorý namiesto pomáhania v útulku si ide skočiť s padákom?

 

Sledovanie zisku, ziskuchtivosť:

Všetci autori (do jedného) literatúry o ANCAP-e upozorňujú, že pod ziskom táto filozofia nerozumie iba zisk majetkový, či peňažný. Zisk chápe ako pozitívny rozdiel hodnôt obdržaných a investovaných. Pričom o tom, čo je a čo nie je hodnota rozhoduje daný konajúci jednotlivec na základe STH.

Štandardne sa pod ziskom rozumie to, že ak niečo kúpim za 10 a predám za 12 tak môj zisk je 2. Ziskom však môže byť aj emócia. Prečo by inak človek šiel na balet, či do kina? Ak lístok stojí 10€ a človek si ho kúpi znamená to, že zážitok získaný pri sledovaní baletu má preňho vyššiu hodnotu ako jeho práca vyjadrená sumou 10€, a ten rozdiel je zisk.

Ak ja niekomu pomáham, potom je hodnota môjho pocitu z pomoci vyššia ako všetky investície, ktoré som do pomoci dal. Teda som v zisku. Neexistuje žiadny človek, ktorý urobí čokoľvek bez zisku. Ak ma svrbí predlaktie a poškriabem si ho, znamená, že hodnota ukončenia nepríjemného pocitu zo svrbenia je pre mňa vyššia ako hodnota energie, ktorú som do poškriabania dal. Teda pracujem so ziskom. Ak ma mama učila, že je treba „nezištne“ pomáhať a ja pomáham, znamená to, že hodnota života v súlade s matkiným učením je pre mňa vyššia ako investovaná energia do pomáhania.

A nakoniec: Ak sa nadýchnem, znamená to, že hodnota nádychu je pre mňa vyššia ako hodnota energie potrebnej na roztiahnutie hrudného koša. Pracujem so ziskom.

Neexistuje človek, čo niečo vykoná bez vidiny zisku. Posudzovanie rôznych ziskov potom zas naráža na NIP.

 

NAP (Princíp neagresie):

V krátkosti sa jedná o princíp, ktorý hovorí o tom, že v ANCAP-e nie je prípustná agresia. Na časté výčitky o tom, či si myslím, že v ANCAP-e zrazu prestanú byť všetci agresívni odpovedám, že tu nejde o to, že by agresia vymizla. NAP hovorí o tom, že sa má každý právo brániť voči agresii všetkými dostupnými prostriedkami. Tu ANCAP tvrdí že agresia môže byť iba fyzická, alebo hrozba bezprostrednej fyzickej agresie. Je fakt, že ANCAP neprijíma psychickú agresiu ako agresiu v prípade, že jedinec môže z daného vplyvu odísť. Výnimkou sú deti neschopné odísť od rodiny, či mentálne postihnutí.  

 

 

Slobodný trh:

„Slobodný trh je priestor (dnes už aj virtuálny) kde dochádza k dobrovoľnej výmene tovarov, služieb, emócií atď.. (v pojmoch ANCAP sa to volá „statok“) pričom do tejto výmeny nesmie zasahovať nik, kto nie je výmeny priamo zúčastnený.“ Znamená to, že nik, kto nevstupuje priamo do danej výmeny nesmie túto výmenu nijako regulovať. Ak si teda chce niekto kúpiť chlieb, mäso, mlieko, heroín, či magnum devinu a niekto iný mu to chce predať, nesmie byť nik, čo mu v tom bude brániť. Cenu výmeny určujú účastníci výmeny.

Pre pochopenie: Ak je na trhu prítomná daň, ktorú účastníci výmeny neplatia dobrovoľne, už sa nejedná o slobodný trh.

 

Majetkové práva:

Vo filozofii ANCAP-u sú všetky práva, práva majetkové. Tým, že označujú za majetok daného jednotlivca aj jeho ľudské telo, je aj vražda porušenie majetkových práv.

 

Dobrovoľnosť:

Dobrovoľnosť nie je nejako špeciálne definovaná, ja ju však chápem takto:

„Dobrovoľný čin je taký čin, ktorý ak nespravíte nebude nasledovať žiadne obmedzenie, ani reštrikcia.“

Teda napr.: testovanie na COVID pre tých, ktorí tam nechcú ísť ale idú nie je dobrovoľný čin takisto ako nie je takýto čin „sčítanie obyvateľstva“ pokiaľ to človek spravil iba a len preto, že  mu hrozila pokuta.

ANCAP pokladá „dobrovoľný čin“ za jeden z pilierov tejto filozofie.

 

Čo je teda na tejto filozofii zlé, a čím sa líši od všetkých iných modelov usporiadania spoločnosti? Prečo si vyslúžila také odmietanie a prečo je tak zosmiešňovaná?:

Existuje jedno milé heslo: „Ankapáci chcú ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.“ Samozrejme, nedá sa brať doslova, nechceme ovládnuť svet, ale chceme určite nechať každého neagresívneho jednotlivca na pokoji.

Ankapák je presvedčený, že nik nemá právo nikomu hovoriť ako má žiť. Má nulovú tendenciu nútiť iného človeka do spôsobu života, ktorý on pokladá za ten najlepší.

ANKAP v podstate ani nie je model. Nestavia sa centrálne. Nie je to LEGO, ktoré jednotlivec skladá podľa svojich predstáv a všetky figúrky potom robia to, čo hráč chce aby robili.

Všetky ostatné modely usporiadania spoločnosti sa snažia ignorovať STH a vymýšľajú plány, ako by to bolo najlepšie a potom iných ľudí nútia týmto spôsobom žiť.

Príklad? Nech sa páči:

Sledujte dvoch ľudí, ktorí pomáhajú iným ľuďom. Každý mesiac dávajú zo svojho platu určitý obnos peňazí na pomoc menej šťastným. Prispievajú na chod domova dôchodcov, pomáhajú s bežnými opravami a vo voľnom čase usporadúvajú rôzne akcie na rozptýlenie životom unavených menej šťastných ľudí. Zatiaľ ich neviete rozlíšiť. Obaja to robia preto, lebo sledujú vlastné záujmy, svoj zisk a preferencie.

Ankapák je ten, čo to robí a iných si nevšíma.

Ankapák NIE je ten, čo požaduje od iných, aby sa správali tiež ako on, poprípade, aby zo svojich vlastných prostriedkov pomáhali aj oni. Dožaduje sa nejakej inštitúcie, ktorá by tým, ktorí nechcú pomáhať, násilím zobrala ich prostriedky a poskytla ich na uhradenie nákladov potrebných na jeho činnosť.

 

Najväčším „nedostatkom“ filozofie ANCAP je neprijatie zásady, že ľudia musia robiť to, čo im niekto iný nariadi. V monarchii to bol vládca, v demokracii je to väčšina. Princíp zostáva rovnaký.

 

Odporcom ANCAP-u je sloboda neagresívne konajúceho jednotlivca zariadiť si život podľa svojich predstáv a možnosť alokovať svoje zdroje tam, kde sám uzná za vhodné, najväčším nepriateľom.

Pozn.: Chcem sa ospravedlniť všetkým tým, ktorí sa teóriou Slobody a ANCAP-u zaoberajú seriózne. Tento text má mnoho nepresností a nedostatkov. Nech mi je to, vzhľadom ku krátkosti textu, odpustené