Zdieľanie.

V posledných rokoch sa akoby vrece roztrhlo so slovom „zdieľanie“.

Takto, aby sme si rozumeli, je to jeden z pojmov, pred ktorými cítim hlbokú pokoru a ktorému prikladám všetku vážnosť tak, ako si ju podľa mňa zaslúži. Samému sa mi tento pojem páči a som veľkým fanúšikom jeho zavedenia do praxe a do života.

A tak som začal plamenne vysvetľovať, aký som týmto pojmom nadšený a ako sa mi to páči a aké je to úžasné každému, kto ho čo len spomenul. Po niekoľkých minútach rozhovoru som však prekvapený zistil, že-okrem jedného- nik (s kým som doteraz hovoril) ho nechápe tak ako ja. Každý by ho zapracoval do života ale iba ako kúsok mozaiky, podľa vlastnej predstavy čoho by sa tak to „zdieľanie“ mohlo týkať. Najvtipnejšie na tom je, že čím hlbšie s otázkami idem (aby som lepšie pochopil spoludiskutéra), tým sú zjavnejšie rozdiely nielen medzi tým čo si pod týmto pojmom predstavujem ja, ale aj čo si pod týmto pojmom predstavujú spoludiskutéri medzi sebou.

Zásadný rozdiel je v predmete zdieľania.

Ja za systém zdieľania pokladám akýkoľvek systém, kde výsledky mojej práce sú prístupné všetkým a mne pri tom vôbec prístupné byť nemusia, lebo verím, že mi budú prístupné plody práce iných ľudí. Napríklad dopestujem lán kukurice a deň pred zberom mi ju niekto vyláme a mne zostane len pošliapané pole.

Za predmet zdieľania považujem aj svoje telo, teda ak by som tento systém chcel zaviesť musel by som sa zmieriť s tým, že keď bude moju ľadvinu niekto potrebovať, že mu ju dám už len z dôvodu, že som povedzme starší, alebo že to tak chcem spraviť.

Áno, toto je utópia, resp. svet bez sebectva (ani to celkom nie, totiž aj darovanie orgánu je prejavom sebectva ale to bude predmetom úvahy inokedy).

Lenže je to jediný spôsob ako zdieľajúci svet ušetriť stoviek a stoviek definícii, a zdôvodnení čoho by sa zdieľanie týkať malo, a čoho nie, navyše tieto definície a zdôvodnenia by museli ľudia prijať konsenzom (teda všetci bez ohľadu na vek a mentálne schopnosti), pričom pri narodení, či úmrtí človeka by sa toto hlasovanie muselo uskutočňovať zas a znova, lebo nik nemá právo požadovať od človeka niečo, čo odsúhlasil jeho predok.

Pretože ihneď akonáhle by ste chceli prijať pojem zdieľanie v inom ako „čistom“ význame narazíte na otázku „prečo?“ od kohokoľvek koho by sa toto zdieľanie malo týkať.

Najčastejším predmetom zdieľania v predstavách mojich spoludiskutérov je bohatstvo.

BOHATSTVO? ale aké? Myslíte tým majetkové, alebo duchovné, či zdravie? A od akej výšky a prečo práve od takej? A deliť by sa to malo ako? Na základe čoho? Kto je to „potrebný“ a prečo práve tento? Že ten, čo má menej ako 70€ na hlavu? A prečo splodil toľko detí, prečo nemyslel dopredu? Prečo by som ja mal platiť za jeho nezodpovednosť a prečo zrovna 70€ a nie 68,5?

Atď... tých otázok sú stovky.

Ale to nie je všetko. Ak by aj niekto prešiel prvým sitom otázok a zadefinoval pojem „bohatstvo“-čo myslím nie je možné, nasledujú ďalšie nejasnosti.

„Bohatí by mali zdieľať svoj majetok s chudobnými.“

„Aha, teda budeš sa aj Ty deliť s ľuďmi, ktorí nemajú jednoduchý prístup k pitnej vode a teda sú bezosporu chudobnejší ako Ty, ktorému tá voda tečie z kohútiku?“

alebo

„Prečo ten, čo má veľa nedá inému len tak ako dar. Na čo mu to je?“

„Zaujímavé. Ty vyrobíš ročne približne 1200 l vína, ale vypiješ aj s rodinou sotva dvesto. Veď zvyšok nepredávaj, ale rozdaj.“

V drvivej väčšine chceme zdieľať. Hrozne moc. Chceme aby sa ľudia delili o svoj majetok, aby to, čo si zarobili svojou prácou, alebo zdedili, či dostali do daru poskytli celému spoločenstvu ľudí na celej planéte (aby sa Jobs – jeho dedičia, Gates, či majitelia obrovských svetových výrobcov) s nami podelili ale sami aby sme tak spravili to ťažko, lebo však máme iba to, čo potrebujeme. Lenže to aj tí „bohatí“. Len majú iný rebríček. My potrebujeme aspoň jednu dovolenku ročne a oni aspoň 100 nových jácht ročne. A niekto iný v inom kúte sveta potrebuje iba raz za deň sa dobre najesť, či iba raz nemusieť ísť po pitnú vodu tri kilometre. Odkiaľ vieme, ktorý rebríček je nesprávny? Aké sú na to matematické dôkazy?

V tejto súvislosti mi napadla ešte jedna úsmevná vec.

Vôbec nikomu, s kým som sa rozprával, by nevadila štátna príslušnosť človeka, ktorý by sa mal deliť o svoj majetok. Vôbec nebola dôležitá. Ale v momente, keď som premostil na súčasnú migráciu bola zrazu štátna príslušnosť podstatná.

Veta „Prečo by sa mal deliť iba s Američanmi, nech sa pekne delí s celým svetom.“ (rozumej „najprv so mnou!) sa v pohode miešala s vetou „Dajme Slovákom prácu, prečo Srbom, či Ukrajincom?!“

Nemám problém akceptovať akýkoľvek názor, no mám jednu podmienku, aby som ho mohol rešpektovať. Musí byť konzistentný.

Takže zdieľajme. Najlepšie sa však zdieľa iná práca. To niekto iný, oveľa bohatší ako ja, by sa mal podeliť so mnou.

Tak teda kľudne zdieľajme, ale nedotýkajte sa môjho majetku!

Aké príznačné.

Dajte mi pokoj.

S troškou prifarbenia a pritiahnutia za vlasy sa dá povedať, že slovné spojenie „daj mi pokoj.“ zažívam denno-denne s mojimi deťmi. Mám ich dve, takže keď jedno tú vetu nepoužije použije ju druhé. Najprv som sa na ne hneval, pripadalo mi čudné, že v mojom dome mi niekto bude hovoriť, aby som mu dal pokoj, že mi to bude hovoriť niekto za koho som „zodpovedný“, že mi to hovorí niekto, kto využíva všetky výhody môjho domu.

Potom som ale skúsil malý experiment. Na chvíľu som zabudol na to, že „nedať pokoj“ v mojom priestore mám právo a že keď chce „pokoj“ nech odíde z môjho domu a prestane využívať jeho výhody. Tento aspekt som na chvíľu zaprel a predstavil som si na mieste dieťaťa seba....

...a v prostredí, ktoré mi je dôverne známe.

Idem po ulici a neznámy človek mi povie, aby som si zapol bundu. Možno som v prvom momente prekvapený, lenže mne nie je zima a tak mu poviem, aby mi dal pokoj.

Moji rodičia mi ako dospelému človeku povedia, aby som toľko nepil, lebo už si dávam druhý pohár vína. Na rodičov sa pousmejem, ale keď sa to zopakuje trikrát pri treťom pohári, poviem im aby mi dali pokoj. Priateľ mi povie, aby som prestal s vegánstvom, lebo je to nezdravé. Najprv si vypočujem jeho argumenty, ale keď nesúhlasím a on do mňa stále doráža raz to odstrihnem vetou:
„Daj mi už konečne pokoj, a staraj sa sám o seba!“

Iste by som našiel desiatky príkladov, kedy so mnou bude drvivá väčšina ľudí súhlasiť. Sú to veci, ktoré sa týkajú mňa, môjho osobného priestoru, mojich zvykov, môjho správania, ktoré nikomu neubližuje.

Potom sa však niečo udeje.

V princípe tie isté veci začínajú byť predmetom opačného pohľadu na vec. Stále je to činnosť (alebo nečinnosť), ktorá sa týka iba a len mňa, ktorá nikomu neubližuje, no ktorá je predmetom nepochopenia, nezrovnalostí a niekedy aj hádok.

Čo sa teda zmenilo?

V princípe nič, to sa iba ľubovoľne vybratá nejaká činnosť (či nečinnosť) jedinca dostala do pozornosti politikov, ktorí túto osobnú činnosť, či nečinnosť zaradili do rokovania a upravili ju zákonom, teda nejakými ľubovoľne vybratými slovami na obyčajnom papieri, na základe ktorého je možné na neagresívne konajúceho, alebo nekonajúceho jedinca použiť násilie.

Neplatíš daň? Zákon!

Nesplachuješ po sebe?

Neposkytneš prvú pomoc? Zákon!

Nepozeráš správy?

Neplníš si vyživovacie povinnosti? Zákon!

Piješ alkohol?

Droguješ? Zákon!

Hráš futbal?

Neposielaš dieťa do školy? Zákon!

Nezaplatíš mu vysokú?

Nepripútaš sa v aute? Zákon!

Nepiješ čaj?

Atď...

Už vidím a v mysli čítam desiatky námietok; v princípe sa ale vo všetkých prípadoch jedná o činnosť resp. nečinnosť, ktorá nikomu neškodí.

Akýkoľvek rozdiel medzi nimi je čisto subjektívny. Napríklad ja osobne v nich rozdiel nevidím. Niekto možno áno a tomu poviem.

„OK, takže keď pokladáš branie drog za nebezpečné, tak ich neber.“

„Ak pokladáš platenie daní za zmysluplné, tak ich plať.“

Ale ľuďom, ktorí to za zmysluplné nepokladajú daj pokoj!.

Vrátim sa do svojich detských čias. Moja mama mi spomínala, aký som bol lakomý na nové hračky, nechcel som sa podeliť s deťmi, na pieskovisku. Vykrikoval som „daj mi pokoj“ len čo sa ku mne niekto priblížil, aby si požičal moje nové vyklápacie auto. A deti ma začali rešpektovať a ten pokoj mi dali. Doslova. Až som zostal sám. A tak som sa zmenil, lebo hodnotu priateľstva som považoval za vyššiu ako hodnotu hračky. „JA“ som ju za takú považoval. To ale neznamená, že je to tak všeobecne správne, to znamená iba a len to, že je to dobré a správne pre mňa.

Preto hovorím:
„Dajme si pokoj a následné spolužitie, dobrovoľná spolupráca medzi ľuďmi a dobrovoľné vzťahy nám dá jasnú správu o tom, čo je pre koho dobré, a čo je kto ochotný vymeniť za to, aby mu niekto „pokoj nedal“.

...žiadny názov...

Motto:
Cieľ libertariánov je ovládnuť svet a nechať každého na pokoji.

Čo to vo mne je?

Prečo som presvedčený o tom, že presne viem, ako by sa mali iní ľudia správať, čo by mali robiť, ako by mali žiť? Kde beriem tú istotu, že môj názor je správny natoľko, aby som ho vynucoval na inom jedincovi? A nielen to, ja si dokonca platím niekoho, kto bude tento môj názor na slobodnom jedincovi vynucovať bez toho, aby som ja musel zasiahnuť. Jednoducho si zaplatím policajta, politika, právnika a sudcu, aby som svojmu susedovi prikázali, čo má a čo nemá robiť.

Nikdy v živote by som nepreskočil plot a neukradol svojmu susedovi kosačku, ktorá nie je nič iné iba zhmotnenie výsledku jeho práce, alebo produkt dobrovoľnej výmeny práce medzi mojim susedom a výrobcom kosačiek. Nie to by som nikdy nespravil. To v žiadnom prípade. To naozaj nie!

Ale raz za štyri roky idem pokojne s kľudným svedomím do kultúrneho domu, preukážem sa občianskym preukazom (nejakým papierom, ktorý nik okrem toho, čo ho vydáva nepotrebuje), usmejem sa na členov volebnej komisie, zoberiem si zo stola prikrytého bielym obrusom (och, aké príznačné) zopár papierov s kandidátmi a stranami, vojdem pyšne a hrdo za plentu, vyberiem jeden z papierov, poprípade ešte niekoho zakrúžkujem, vložím vybraný papier do obálky, zalepím  a s pocitom splnenia si svojej občianskej povinnosti v demokratickom systéme vhodím obálku do urny.

Práve som si zvolil človeka, ktorý môjmu susedovi ukradne kosačku za mňa.

Ja viem predsa lepšie, ako použiť susedove prostriedky. Ja predsa potrebujem chodník, po ktorom budem chodiť do práce, ja potrebujem kultúrny dom a nové parkoviská, ja potrebujem rekonštruovanú nemocnicu a nové divadlo. Potrebujem predsa regulovaný odvodňovací kanál, aby bezdomovci zmizli z parkov, aby som sa cítil bezpečnejšie, aby boli v školách interaktívne tabule, aby boli nové cesty a diaľnice...

No a čo, že môj sused potrebuje iba a len tú kosačku. Treba mu ju zobrať a za utŕžené zaplatiť to, čo potrebujem ja, čo potrebuje verejnosť, čo je predsa verejným záujmom.

Ale ak susedova kosačka nie je verejným záujmom, znamená, že sused nie je verejnosť, kedy sa teda verejnosť začína stávať verejnosťou?

Vyvlastnime tristo ľudom pozemky, lebo tam povedie diaľnica. Takže ani tristo ľudí nie je verejnosť. Kedy teda verejnosť začína byť verejnosťou, a ako sa to vypočítava?

V mojej hlave to víri. Mám desiatky nedefinovaných pojmov, ktoré akoby tú definíciu nepotrebovali, tvárim sa, že je všetko v poriadku. Používam desiatky slov o význame ktorých som presvedčený, že sú jasné a nespochybniteľné. Keď sa ma niekto spýta na definíciu jedného z týchto čarodejných slov iba si poklepkám na čelo a odpovedám: „To je predsa jasné.“

„Ale čo je na tom jasné?“ spýta sa ma nezbedný hlas.
„No, to, čo je verejný záujem je predsa jasné, je to to, čo je dobré pre verejnosť.“
„Ale kto je to tá verejnosť?“ spýta sa hlas a ja zareagujem presne tak, ako zareaguje každý človek, ktorý je o niečom presvedčený, ale nemá ani šajnu z čoho jeho presvedčenie vychádza.
„To sú tak blbé otázky, že ani nepokladám za potrebné a zmysluplné na ne odpovedať!“
„Aha..“ zareaguje hlas a stíchne.

A ja som si postupne všimol, že sa ten hlas ozýval čím ďalej tým sporadickejšie až zanikol úplne.

A nielen u mňa.

U niekoho ten hlas zanikol úplne iba v určitých segmentoch. Napríklad sa človek pozastaví na tým, prečo by mal jesť mäso a vyrastať na utrpení iných, ale nepríde mu čudné, že niekto je okrádaný iba a len preto, aby mal tento človek opravené chodníky.

Zažil som desiatky osobných diskusií na rôznych diskusných fórach, alebo rozhovorov s priateľmi, známymi... Kde som sa iba pýtal. Všade som narazil na nepreniknuteľnú hradbu vety „To je predsa jasné.“

Rýchle súdy, rýchle návrhy trestov, rýchle riešenia formou „Ja by som to hneď zakázal.“

„Hneď by som zakázal cirkusy.“
„Aha, takže keď zakážeme cirkusy tak už nebudú?“

„Jasné, že nie.“
„A nepresunú sa iba na čierny trh?“
„Nie, to si neviem predstaviť.“
„Super, som rád, že nejestvuje otrokárstvo, narkománia, krádeže, vraždy, podvádzania, lúpeže, alkohol za volantom, keďže sú zakázané.“
„No, to som nepovedal, ale určite ich je menej, a bude menej aj cirkusov.“
„Si si istý? Ako to môžeš tvrdiť? Máš nejaké štatistiky o koľko viac narkomanov by bolo, keby to zákon nezakazoval?“
„Na to nemusím mať žiadne štatistiky, to je predsa jasné.“

„Aha...“

Som absolútne presvedčený, že nik nedokáže určiť, čo je pre mňa lepšie, iba ja sám. Nik nedokáže lepšie použiť prostriedky vytvorené mojou vlastnou prácou ako ja sám. Nikto nevie, čo je pre mňa dobré, či čo je dobré pre hocikoho. Nik nedokáže lepšie organizovať spoločnosť ako slobodný trh. Nik nedokáže nájsť vhodnejší spôsob výmeny ako ten, kto sa výmeny zúčastňuje.

Že zákazy neriešia absolútne, ale absolútne nič.

Na otázky, ktoré som kládol v diskusiách sa mi nedostávalo odpovede. Iba ďalšie zahmlievajúce a pre mňa nič nehovoriace klišé.

Je mi zároveň jedno, či so mnou niekto súhlasí, alebo nie, či niekto akceptuje moje závery, alebo sa mu zdajú smiešne, či nesprávne.

Záleží mi iba na jednej veci. Aby ten nesúhlas zostal iba a len nesúhlasom a nezasiahol do môjho prirodzeného práva.

Teda, kľudne si so mnou nesúhlaste, ale nechajte ma na pokoji.

Čo je potrebné.

Asi pred dvoma mesiacmi som mal úžasnú diskusiu s jedným mojim priateľom. V Nitre (kto ju troška pozná vie o čom bude reč) je vedľa nákupného centra MLYNY taký krásny zelený pás povedľa rieky Nitry. Kúsok, ani nie 200 metrov od hlavného vchodu do obchodného centra je smerom do parku rieka so stromami, trávnikom, chodníkom, lavičkami posadenými medzi riekou a hustou zeleňou. Ani nie 300 metrov od hlavnej križovatky od centra motoristického ruchu je nádherný zelený tichý kút.

Poslancom mesta napadlo riešiť problém parkovania v strede mesta tým, že by tento pás zlikvidovali, pozemky predali a na jeho mieste by investor postavil parkovací dom.

Hnusné. (Nejdem tu preberať „tragédiu obecnej pastviny“, ale toto je krásny dôkaz jej fungovania.)

Keď sa táto správa objavila v novinách, Nitrančania (nie Nitrania-to je hádam jasné) začali vyjadrovať nesúhlas so snahou zorganizovať petičnú akciu na zastavenie tohto rozhodnutia a ponechania zeleného pásu. Jedným zo sympatizantov tejto myšlienky bol aj jeden môj priateľ, ktorý ma presviedčal, aby som ju podpísal.

Ja som ho chvíľu počúval a potom som odpovedal.

„Pozri, dnes ju podpíšem a zajtra pokojne podpíšem petíciu, ktorá bude proti tej vašej?“

„Prečo?“ spýtal sa ma začudovane.

„Lebo ma to nič nestojí.“

Keďže na mňa nechápavo a zároveň nesúhlasne čumel a ja ho mám ako priateľa rád a nechcel by som oňho prísť tak som mu to vysvetlil.

„Podpis pod akoukoľvek petíciou nikoho nič nestojí. Je nemožné takýmto spôsobom určiť ľudské priority. Pokiaľ som podpisovateľom petícií, akože nie som a v živote som žiadnu nepodpísal a ani nepodpíšem, tak dnes podpíšem tú vašu a o tri týždne ma zastavia nejakí chlapci na ulici či nepodpíšem petíciu za lepšie parkovanie v centre mesta, ktorej súčasťou bude aj ten zelený pás. A keďže idem z práce a som unavený tak mi nenapadne hľadať súvislosti a môj podpis sa ocitne na dvoch protichodných petíciách.“

„Ale prečo?“
„Ešte raz. Lebo ma to nič nestojí. Môj podpis na petícii nemá vyššiu hodnotu ako energia na ten podpis vynaložená.“

„Ale to je hlúpe.“

„Nie, nie je. Je to moja reakcia a ako taká nemôže byť hlúpa, lebo nie je nik, kto by mal právo ma súdiť.“

„Takže Ty si za to, aby sa ten pás zničil?“

„Nie, nie som za to.“

„Tak ju podpíš.“
„Nepodpíšem.“

Videl som ako mu dochádza trpezlivosť a tak som mu zmierlivo navrhol.
„Ale poznám spôsob ako to zistiť úplne relevantne.“

„Ako?“
„Založ si občianske združenie a vyhlás verejnú zbierku za záchranu toho pásu. Ľudia sa ti vyzbierajú nejakou čiastkou, ktorú ponúkneš mestu s tým, že ten zelený pás odkúpi občianske združenie. Mesto bude musieť zverejniť ponúkanú čiastku investorom za vybudovanie parkoviska a pokiaľ vaša bude vyššia bude komplikované pre mesto túto ponuku odmietnuť. A navyše je to mesto, teda verejný orgán a ten by na súde určite neuspel ak by vaša ponuka bola vyššia.“

„Založiť občianske združenie? Komu by sa chcelo?“
„No veď tebe, veď si povedal, že je to pre teba dôležité. Tak je, alebo nie je.“

Na chvíľu sa zamyslel, a potom prikývol.

„No je, lenže keby som ho aj založil, čo keď sa mi nepodarí vyzbierať dostatočne vysokú čiastku?“
„Hm, to bude znamenať jediné. Ľudia tomu neprikladajú takú dôležitosť ako si si myslel. Ak by ju totiž prikladali, tak by sa aj vyzbierali“

Chvíľu v hlave mlel vypočuté, no potom zaprotestoval.

„To je blbosť. Veď ten zelený kúsok je vo verejnom záujme. Veď je to kúsok nádhernej prírody v centre mesta.“

„Áno, podľa teba a podľa desiatok a možno stoviek ľudí. Tak potom by nemal byť problém vyzbierať sa. A ak je to vo verejnom záujme tak peniažky sa len tak posypú.“

„A čo keď nebude dosť ľudí, ktorí by sa vyskladali.“
„Potom to nie je verejný záujem.“

Ešte chvíľu dumal, lenže on je naozaj inteligentný a tak prešiel do protiútoku.

„Ale ja odvádzam dane tak hádam mám právo určovať ako sa použijú aj bez toho, že by som platil ďalšie prostriedky na kúpu niečoho čo mi aj tak patrí, teda nitrančanom.“

Prikývol som.

„Samozrejme. Tu vidíš tú zvrhlosť daní a tragédiu obecnej pastviny, lebo keď sa vrátim na začiatok, podpisovou akciou nezistíš komu na tom záleží a už vôbec nezistíš ako veľmi. Lebo či niečo podpíšem, alebo nie nič to nemení na alokácii daní, ale keď mám svoje prostriedky niekam odovzdať, znamená to, že ich neodovzdám niekde inde a teda prispenie, alebo neprispenie na verejnú vec je odrazom mojich preferencií . Navyše nik nemá k zaplateným daniam vlastnícky vzťah. Marketingu štátu sa tento vlastnícky vzťah k zaplateným daniam podarilo úplne krásne a jasne zničiť. A či si to priznáš, alebo nie v zásade platí veta:
zaujímať sa o to, čo štát spraví s daňami je to isté ako zaujímať sa o to, ako použije peniaze zločinec, ktorý mi ich ukradol.“

Iba zavrtel hlavou a už sme sa k tej téme nevrátili a ja ani neviem ako sa tá kauza skončila. To je úplne jasný dôkaz, že mne na tom zelenom páse nezáleží ani toľko, aby som míňal svoju energiu na zistenie ako to ďalej pokračovalo.

Potrebuje dedina chodník?, kultúrny dom?, novú škôlku....?

To sa dá zistiť iba tak, že ľudia budú „hlasovať“ výškou hodnoty svojej práce. Iba a len tak sa dá zistiť komu na čom záleží a ako veľmi.

Nesúhlasíte?
No tak si skúste vo svojom okolí pokusne zorganizovať tajné hlasovanie, ktorého predmetom budú nasledovné otázky:
Chcete nový chodník?

Chcete nové detské ihrisko?

Chcete rekonštrukciu kultúrneho domu?

Chcete aby sa peniaze, ktoré sú k dispozícii rozdelili naspäť ľuďom, ktorí ich zaplatili, aby si splnili vlastné preferencie?

Netvrdím, že vyhrá posledná otázka, ale výsledok by bol určite zaujímavý. A pripadá mi celkom príznačné, že sa táto otázka nikdy, pri petíciách ako by sa mali peniaze z daní použiť, neobjaví.

Prečo asi?

Vegán vs libertarián

Prirodzené práva zvierat. Toto bol uzol. Priam Gordický, ktorý predo mnou, ako etickým vegánom a libertariánom, stál dlhé roky. A aj veľa vypovedaných a vypočutých či napísaných a prečítaných slov v diskusiách, či debatách. Nakoniec som našiel riešenie, ktoré som dlhú dobu pokladal za akési kompromisné, neúplne. Cítil som, že to nie je ono, že toto riešenie nemôže stačiť na záchranu trpiacich zvierat, že nemôže stačiť na to, aby som bol spokojný a pokojný. Uvedomil som si, že keď aj mám plno rečí o tom, ako nik nesmie agresívnym násilím zasahovať do života iných tak toto moje presvedčenie má trhlinu. Trhlinu v zmysle, že by som toto týranie zakázal štátnym zákonom. Dokonca som už ako libertarián uvažoval, že podpíšem petíciu za zákaz cirkusov. Našťastie som ju nakoniec nepodpísal.

Povedal som si a v diskusiách s mojimi priateľmi a aj počas pochodu Veggie parade v Prahe som to pochopil, že moje stanovisko je takéto jednoduché.

Ak som vegán, nič mi nebráni v tom, aby som ako vegán žil. Dokonca ani keď som etický vegán* tak mi  nik nebráni v mojom životnom štýle, čo pri etickom vegánom obnáša aj ďalšie tzv. obmedzenia. Nepoužívam živočíšne produkty ak viem, že sú v danom produkte obsiahnuté a snažím sa najlepšie ako viem podporovať organizácie na pomoc zvieratám. Žijem tak a keď som dostal otázku od môjho priateľa ako môžem byť zároveň anarcho-kapitalista odpovedal som mu, že ja práva zvierat uznávam a teda sa podľa toho aj správam, pričom libertarián vo mne spôsobuje, že rešpektujem aj ľudí, ktorí vegáni nie sú.

Ak ma niekto presviedčal, že by štát mal priznať zvieratám prirodzené práva odpovedal som, že je to komplikované, lebo ak štát prizná prirodzené právo zvieratám, musí zároveň uznať aj ich povinnosti (jedno bez druhého nie je možné) ako teda budeme súdiť leva za to, že zabil antilopu, keďže zabíjanie nie je zákonné ani z dôvodu hladu?

Odolával som argumentom o nesvojprávnych ľuďoch (mentálne retardovaných), ktorých nezabíjame, pričom zvieratám to činíme a to napriek tomu, že zviera sa vie samo o seba postarať a takto hendikepovaný človek nie, teda že je to iba druhové rozlíšenie.

A vegáni toto rozlišovanie neuznávajú. Ako motív tohto presvedčenia, je veta (ktorú používam aj ja):
„Dnes neveriac krútime hlavou, ako mohlo byť otrokárstvo spoločnosťou akceptované. O 100 rokov budú takisto neveriac krútiť hlavou naši potomkovia, že bol spoločnosťou akceptovaný karnizmus.“**

Práve toto je však kameň úrazu konzistentnosti etického vegána-etatistu . ***

Pri včerajšom behu mi to celé docvaklo. Hľadal som argumenty a pritom som zabudol na zásadný fakt. Zamotaný v zdôvodňovaniach, prečo práva zvierat áno, či prečo práva zvierat nie, som úplne prehliadol základnú podstatu. Etický vegán (ak ho zaujíma model usporiadania spoločnosti) nemôže byť ne-libertarián. Akýkoľvek iný model usporiadania spoločnosti je v priamom rozpore. (s výnimkou dobrovoľne zdieľajúcej spoločnosti-ale to je vlastne anarcho-kapitalizmus).

Filozofiou etického vegána je totiž neakceptovanie násilia používaného na zvieratách a zároveň neuznávanie medzidruhových rozdielov. A toto je práve podstata, ktorá ho automaticky zahrnie do skupiny libertariánov. Ak by sa bránil žije v rozpore svojich dvoch zásad.

Systém štátu totiž používa násilie aby ochránil bezmocných. Nie tu nejde o to, že by som bol proti samotnej ochrane. Tiež si myslím, že by mala byť ochrana slabších a bezbranných morálnou povinnosťou človeka, ale nie zákonnou. A nejde mi ani o fakt samotného zásahu proti neprávosti. To násilie sa deje inde.

Politik navrhne zákon, ten zákon ide do parlamentu (či senátu, či ako sa tomu hovorí), tam sedí ďalšia skupina politikov, ktorá tento zákon má schváliť a aj ho schváli. Potom je tu polícia, či súdnictvo, ktoré porušenie tohto zákona postihujú, ďalej nejaké kontrolné orgány, ktoré sa kontrolou plnenia tohto zákona zaoberajú.

A všetky tieto náklady sú hradené z daní teda nie z dobrovoľných príspevkov ľudí.

Dane sú agresívne násilie, je to výsledok práce človeka, ktorý mu je násilne odoberaný (v prvom momente asi nie, ale ak by som nezaplatil tak k násiliu skôr, či neskôr príde). Ak by to tak nebolo, teda ak by niekto namietol, že nejde o násilie potom nič nebráni politikom zrušiť daňové zákony a prijať princíp dobrovoľne platených príspevkov do štátu. Až potom by sme zbadali, či dane pokladajú ľudia za korektný príspevok do štátu, z ktorého potom využívajú služby, alebo nie.

Lenže vegán je proti násiliu a proti druhovým rozdielom, človeka nevynímajúc.

Petícia za zákaz cirkusov je vlastne petícia, ktorá ide cestou štátneho zákazu a všetky náklady budú hradené z daní.

Jedná sa teda o snahu zachrániť nevinné obete násilia tým, že využívame prostriedky získané od nevinných obetí násilia.

A to je zásadný rozpor.

Preto je etický vegán-etatista niekto ako človek z toho trápneho vtipu:
„Nenávidím dve veci, rasizmus a černochov.“

Pozn 1: áno, aj ja cítim drobnú nespravodlivosť, ale naozaj je to tak. libertarián nemusí byť vegán, lebo sa to neprieči jeho životnej filozofii, ale vegán musí byť libertarián, lebo všetky ostatné modely organizácie života spoločnosti sú v zásadnom antagonizme

*etický vegán je človek, ktorý nekonzumuje ani nepoužíva živočíšne produkty z dôvodu presvedčenia. Dôvod zdravia môže, ale nemusí byť prítomný

 ** karnizmus je mladý pojem a označuje spôsob stravovania, v ktorom sa používajú produkty zo zvierat, či je to mäso, alebo mlieko

*** etatista je človek, ktorý uznáva štát, resp. uznáva jeho úlohu v spoločnosti

Altruizmus.

Onehdy sa mi dostala do rúk malá, útla knižočka od Kahlila Gibrana „Prorok“. Bolo to pre mňa veľmi milé a osviežujúce čítanie, no zaujala ma tam v predhovore jedna myšlienka.
Keďže knižku už nemám, nie som si istý ako tá myšlienka znela, ale pochopil som ju asi takto:

Ak sa spýtate ktoréhokoľvek človeka, čo si praje (či prípadne prečo čokoľvek robí) a on Vám na to akokoľvek odpovie platí jedno. Pokiaľ sa ho budete dostatočne dlho pýtať na to prečo si to praje (či prečo čokoľvek robí) dopracujete sa nakoniec vždy k tej istej odpovedi „Aby som bol šťastný.“ Resp. „Aby som bol spokojný.“

Napríklad sa spýtate cestára prečo pracuje v pote tváre na oprave ciest. Takto nejako by sa mohol ten rozhovor vyvíjať.
„Aby som zarobil.“ Bude znieť jeho odpoveď

„A prečo chcete zarobiť?“
„Aby som mal peniaze.“
„A prečo chcete mať peniaze?“
„Aby som mohol zabezpečiť rodinu.“
„A prečo chcete zabezpečiť rodinu?“
„Aby nemali nedostatok.“
„A prečo nechcete aby mali nedostatok?“
„Aby neboli nešťastní.“
„Prečo nechcete aby boli nešťastní.“
„Pretože chcem, aby boli šťastní.“
„A prečo chcete aby boli šťastní.“
„Lebo keď je šťastná moja rodina, som šťastný aj ja.“
„Ďakujem.“

Skúšal som to na sebe a zopár svojich blízkych priateľoch a musím povedať, že to naozaj funguje. Či už odpovedia „aby som bol šťastný.“ Alebo odpovedia „aby som bol spokojný.“, pričom slová šťastný a spokojný považujem za ekvivalent.

Tak som sa zamyslel, keď som čítal článok o matke Tereze pri príležitosti výročia jej úmrtia, ako to vlastne s tou jej pomocou bolo a či aj na ňu by platilo toto „Gibranove pravidlo“.

A potom som naďabil na Adama Smitha, známeho ako človeka, ktorý sformuloval slovné spojenie „neviditeľná ruka trhu“. Známeho aj monumentálnym dielom „Pojednanie o pôvode a podstate bohatstva národov“ a známeho formulovaním jednej okrídlenej myšlienky:

„Dôvodom toho, že očakávame našu večeru nie je dobrá vôľa mäsiara, pivovarníka, alebo pekára ale to, že dbajú na svoje vlastné záujmy. Nežiadame od nich preto ich ľudskosť, ale ich sebeckosť a nikdy im nehovoríme o svojich potrebách, ale o ich výhodách.“

A mne nebolo viac treba, aby sa to vo mne spojilo do jedného celku a na základe poznania Kahlila Gibrana a poznania Adama Smitha môžem zadefinovať svoj pohľad.

„Každý človek, nech činí čokoľvek a komukoľvek tak prvotne činí len preto, že sleduje vlastné záujmy. Skutočný vplyv na okolie, či už pozitívny, alebo negatívny je potom iba druhotným dôsledkom samotného sledovania vlastných záujmov.“

Krásne potom je, ak sledovanie vlastných záujmov má na okolie blahodarný pozitívny vplyv. Je to úžasná kombinácia zhody vnútornej morálky s potrebou bytostí žijúcich v spoločenstve.

„Som šťastný. A ak som šťastný ja, je šťastné aj moje okolie.“

ZISK.

Pojem, ktorý je podľa môjho názoru najviac postihnutý nepochopením je pojem ZISK. Či je to vďaka jeho samotnému významu, alebo vďaka prídavným menám, s ktorými sa väčšinou spája ako je napríklad: neprimeraný, obludný, krvavý, ohromný, nespravodlivý, bezprácny, nezaslúžený atď...neviem. 

Skúsim zadefinovať slovo zisk tak, ako ho chápem ja.

„ZISK je pozitívny rozdiel hodnôt, ktorý vzniká pri výmene daných hodnôt pričom samotná hodnota môže byť posudzovaná iba a len tým jednotlivcom, ktorý hodnotu poskytuje, či protihodnotu pri výmene obdrží.“

To, že nik, okrem účastníka výmeny, nemôže posudzovať výhodnosť výmeny má svoj zmysel a je základným predpokladom pre realizáciu samotnej výmeny pri ktorej vzniká zisk.

Príklad:

Keďže tvorba zisku je pre jednotlivca nikdy nekončiaci proces začnem niekde v strede a celý proces niekde v strede aj zakončím.

Namaľujem obraz za nakúpené farby, plátno, rám, paletu, a všetky veci potrebné k namaľovaniu obrazu (Náklad 100€). Venujem maľbe mesiac pričom každý deň maľujem 1 hodinu, teda v súčte venujem dielu 30 hodín, navyše k danému dielu cítim emocionálne puto, ale keďže ho maľujem kvôli predaju už dopredu rátam s tým, že moje emócie budú mať v tomto prípade hodnotu vyjadrenú peniazmi vo výške 200€. Je to  cena na ktorú si svoju danú emóciu hodnotím, teda cena, za ktorú sa dokážem vzdať diela ku ktorému danú emóciu pociťujem, resp. je to cena za ktorú som ochotný strpieť úbytok danej emócie. (tak ako si v divadle emóciu kupujem, tak ju teraz predávam). Keďže ma niečo stáli aj veci potrebné na samotné namaľovanie a hodinu svojej práce si cením na povedzme 10€ dostanem sa do konečnej minimálnej ceny za ktorú som ochotný dielo predať. Povedzme, že súčet je 600€.

S touto cenou prídem na trh. Je to „výstrelná“ cena, za ktorú som dielo ochotný predať. Môžu nastať tri situácie:

-dielo predám za sumu vyššiu ako 600€

-dielo predám za 600€

-dielo sa mi nepodarí za cenu 600€ predať

Táto úvaha sa týka ZISKU teda naďalej budem uvažovať iba s prvou možnosťou. Niekto kúpi môj obraz za vyššiu cenu, ako bola jeho výstrelná cena. Povedzme za 700€. Môj zisk je 100€. Som spokojný a teda ma ďalší vývoj ceny, či hodnoty obrazu už nezaujíma. Prvý kupec je talentovaný obchodník, vie narábať jazykom tak, ako ja paletou a štetcom. Môj obraz teda začne pred ďalším kupcom ospevovať, použije všetky dostupné obchodné triky a predá tento obraz za 7000€. Jeho zisk je teda 6300€. Na prvý pohľad nespravodlivé.

Má to ale háčik.

Ja, ako tvorca obrazu už nie som účastníkom nasledujúcej výmeny. Účastníkmi výmeny je prvý kupec a druhý kupec. Keďže nie som účastníkom výmeny nemám právo hodnotiť či daný zisk je primeraný, alebo neprimeraný. Môžem si maximálne nadať do blbcov a nabudúce skúsiť osloviť priamo nejakých mecenášov umenia bez prostredníka. Ak sa mi to podarí, bude to iba dobre. Pre mňa.

Druhý kupec uznal, že hodnota jeho práce vyjadrená peniazmi vo výške 7000€ ma preňho nižšiu hodnotu ako obraz, ktorý mu bol ponúkaný prvým kupcom a teda svoju prácu za obraz vymenil. Ako ale prišiel prvý kupec na to, že má pýtať 7000€ a že ich aj dostane? Nuž to je jeho zručnosť za ktorú si práve vypýtal tých 6300€.

Keďže k dobrovoľnej výmene došlo, teda bola realizovaná, obaja majú pocit zisku. Ak by hociktorý z nich nemal vnútorný pocit zisku, výmena by nebola zrealizovaná.

Prapodstatným a hlavným vinníkom toho, že dnes je zisk vnímaný skôr negatívne je popretie hlavného pravidla samotnej dobrovoľnej výmeny. Pre istotu ho zopakujem ešte raz:
Jediným oprávneným posudzovateľom výhodnosti či nevýhodnosti výmeny je účastník výmeny. V prípade nevýhodnosti k výmene nedôjde. Naopak v prípade výhodnosti sa výmena zrealizuje.

A o toto presne ide. Nik iný, nemôže (nevie) posúdiť efektivitu výmeny, iba a len jej účastník. Akákoľvek ľudská činnosť je založená na vidine zisku ako rozdielu hodnôt.

Myslíte, že nie?

Skúsim teda uviesť niekoľko príkladov zo svojho života.

Moja matka vštepila do mňa morálne hodnoty, medzi ktorými je aj ochota pomôcť v núdzi inému človeku. V prípade, že „nezištne“ pomáham iba dávam zadosť tejto vštepenej morálnej zásade, teda život v súlade s touto zásadou má pre mňa VYŠŠIU hodnotu ako hodnota energie poskytnutá na pomoc núdznemu.

Rozdiel hodnôt= ZISK.

Vyrábam si domáce bylinkové prípravky, nechtíkovú masť, rôzne tinktúry, či oleje. Potom tieto výrobky darujem vybratým ľudom, ktorí v ne veria a ktorých mi život postaví do mojej cesty, aby som im tieto výrobky bezodplatne poskytol aj s radami ako ktorý prípravok využívať. Pri výrobe použijem alkohol, či olivový olej, alebo včelí vosk, ktoré musím kúpiť (teda vymeniť za svoju ľudskú prácu). Miniem aj plyn na ktorom niektoré prípravky pripravujem, miniem kopec svojho času pri zbieraní, či samotnej výrobe. Musím si kúpiť aj nádobky kam tie prípravky naplním. A v prípade, že tieto výrobky niekto potrebuje a ja mu ich darujem, pocítim radosť z darovania, ktorá ma pre mňa VYŠŠIU hodnotu, ako všetky náklady vložené do samotnej výroby.

Rozdiel hodnôt=ZISK

Niečo z opačného súdka a troška investícií J.

Chcem ísť do kina na film. Lístok stojí 6€. Otázka, ktorú si položím. Som ochotný vymeniť hodnotu mojej práce vyjadrenú sumou 6€ za lístok do kina? Resp. má pre mňa moja odvedená a odmenená práca v hodnote 6€ vyššiu hodnotu ako lístok do kina teda splnenie mojich očakávaní dobrej zábavy, alebo nie? Ak áno, zostávam doma, alebo si nájdem náhradný program, kde budem túto svoju prácu ochotný vymeniť, ak nie, kupujem lístok do kina. Tu je treba započítať do samotnej výmeny aj riziko, že sa mi film nebude páčiť, to sú ale už iné kalkulácie, príliš zložité, aby sa dali vysvetliť, keďže každý človek má úplne iné kritéria k hodnoteniu takejto investície.   

Rozdiel hodnôt=ZISK

A ešte krátky exkurz do môjho tela.

Na to, aby som sa nadýchol, potrebujem roztiahnuť hrudný kôš. To môžem spraviť napnutím svalov pomocou energie, ktorú mám zo stravy. Nádych teda je výmenou energie potrebnej na napnutie svalov hrudného koša za samotný vzduch do pľúc vstupujúci. Energia potrebná na napnutie svalstva má pre moje telo nižšiu hodnotu ako samotný nádych.

Rozdiel hodnôt=ZISK

ZISK je všadeprítomný a naozaj nepoznám osobu, ktorá pracuje bez zisku. Skúsme ale položiť hocijakému účastníkovi dobrovoľnej výmeny otázku:
„Prečo si to urobil?“

Ja som to skúsil. A vo všetkých prípadoch, kedy som sa to spýtal som dostal odpoveď v rovnakom zmysle.

„Lebo to bolo pre mňa výhodné.“ Teda inak povedané.

„Hodnotu, ktorú som obdržal bola pre mňa vždy vyššia ako hodnota, ktorú som poskytol.“
A rozdiel týchto hodnôt je ZISK.

Čo však pre tých, ktorí chcú iba žiť v harmónii? Nič. Žijú v harmónii. S prírodou, so sebou samými, s okolím. Vtedy netreba robiť nič. Ani dýchať. Ihneď ako sa však harmónia naruší (napr. potreba nádychu) vznikne dopyt po „niečom“ (nádych) čo je jedinec ochotný vymeniť zase za „niečo“ (energia). Keďže je to ochotný vymeniť musí to byť preňho výhodné. Teda ZISK.

Prečo je ale ZISK tak démonizovaný?

Skúšal som to pozorovať na sebe. Bolo to ťažké, pretože až na jednu výnimku-štátne zákony (resp. všeobecne násilie, ktoré sú špeciálnym prípadom ziskovej činnosti) som nedokázal prísť na situáciu, kedy som niečo vymenil bez zisku. Keď totiž výmena pre mňa nebola zisková, teda hodnota obdržaná bola pre mňa nižšia ako hodnota poskytovaná k výmene som nepristúpil.

A tak som sa s týmto problémom zveril svojim dobrým priateľom, ktorí ma okamžite (a bez výnimky) vysmiali.

„To fakt sa ti zdá, že pýtať za parkovné v meste štyri euráče na hodinu je normálne? Podľa mňa je to bezostyšná krádež.“

„Bol si už vo Vysokých Tatrách? Daj si tam kofolu a padne ti sánka.“

„Doparoma 5D kino pýta takmer päť eúr za jednu osobu, to sú zlodeji.“

„Elektrika je strašne drahá, pozri na zisky bánk, či elektrárni, alebo plynární a plyn predsa kupovať musíme.“

Toto všetko sú zmysluplné argumenty ale ako to väčšinou je aj tu je skrytý jeden malý háčik.  Táto úvaha hovorí iba o tom, či vymieňame s niekým svoje hodnoty so ziskom, alebo nie. (zlý pocit s akým k výmene pristupujeme je na negatívnej strane posudzovania výmeny a ako taký môže byť prevážený získanou hodnotou, pozitívny zase naopak)

Tiež si myslím, že štyri euráče za hodinu parkovania je veľa, ale 15 minút chôdze od tohto miesta je obrovské parkovisko bezplatné (konkrétne sa jedná o parkovisko v Nitre pri Stapringu za 4 eurá a vedľa zimáku zadarmo). V hlave som si povedal, že môj čas, ktorý mi ušetrí a pohodlnosť, ktorú mi umožní parkovisko za 4 eurá má pre mňa vyššiu hodnotu ako hodnota mojej práce vyjadrená 4 eurami, takže som túto výmenu akceptoval. Ak by som ju neakceptoval, idem parkovať na zimák a do mesta pôjdem pešo.

Áno, bol som vo Vysokých Tatrách, ale jedlo a pitie si nosím so sebou (poprípade kúpim v bežnom obchode). Ak ho ale aj nemám vždy zvažujem, či je hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú odo mňa za občerstvenie pýtajú vyššia ako hodnota pôžitku, ktorú z občerstvenia mám. Ak je hodnota mojej práce vyššia, občerstvenie si nekúpim, ak uznám, že hodnota ktorú mi občerstvenie ponúka je vyššia ako hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú zaplatím, potom výmenu zrealizujem.

5D kino je presne o tom istom. Deti mi vrndžia sa ušami. Ak uznám, že hodnota pokoja, ktorú získam ak mi deti prestanú za ušami pišťať :o) je vyššia, ako hodnota mojej práce vyjadrená sumou, ktorú za lístok pýtajú, potom ten lístok kúpim. Ak nie, výmenu nezrealizujem a budem naďalej počúvať vrndžanie detí za ušami.

Pri energiách či bankách je to zase o tom istom. Bezohľadu na to, či sa mi páčia, či nepáčia ceny energií, či bánk, v momente ak ich služby trvalo využívam znamená, že hodnotu, ktorú získam od týchto inštitúcii má pre mňa vyššiu hodnotu ako hodnota mojej práce vyjadrená cenou za služby. Banky sú málinko iná situácia skomplikovaná štátnymi zákonmi (násilie), o ktorých ešte budem písať. Zákony neumožňujú niektoré platby v hotovosti. V podstate ste zákonom nútený otvoriť si účet pri kúpe bytu, auta, či akejkoľvek veci v hodnote nad 15.000€. To ale nie je dôvod na nadávanie na banky, skôr je to dôvod spýtať sa štátu, prečo zrovna VÁS pokladá za jedinca, ktorý má príjem z nelegálneho obchodu? (to je totiž hlavný argument na podporu tohto stupídneho zákona)

Ak ale banku využívate aj napriek tomu, že zo zákona NEMUSÍTE týkajú sa jej všetky vyššie uvedené argumenty. 

Ešte som dostal spätnú väzbu:
„Ja banku musím využívať, lebo môj zamestnávateľ mi odmietol dávať peniaze v hotovosti.“
Nie som znalý zákona, neviem, či zo zákona môže zamestnávateľ vyplácať zamestnanca v hotovosti. Ak nemôže, potom je to otázka na štát PREČO? Ak ale môže zase sa dostávame do starého dobrého posudzovania hodnôt.

Všetky príkoria, ktoré z tejto situácie vyplývajú majú pre mňa nižšiu hodnotu ako samotné statky, ktoré si za zostatkovú hodnotu svojej práce môžem zaobstarať. Ak by nemali, dám výpoveď zruším účet a už sa nemusím starať o to, či banke nejaké poplatky platiť musím, alebo nie.
„Ale pracovať dnes musíš, z čoho by si žil?“

No veď áno hodnota toho, že si môžem užívať život v civilizovanej spoločnosti s civilizovanými pravidlami, s možnosťami, ktoré takýto život poskytuje je pre mňa vyššia ako negatíva z tohto stavu. Ak by nemali, k výmene by som nepristúpil.

„Ale veď tu nie si len ty. A čo Tvoja rodina?“
A zase sme pri hodnotách. Povedzme, že tento stav má pre mňa nižšiu hodnotu takže by som aj dal výpoveď a zrušil účet v banke, ale moja rodina má pre mňa takú hodnotu, že jazýček váh sa preklopí na zotrvanie v systéme.

ZISK je proste iba a len pozitívny rozdiel hodnôt. Nič viac ale ani nič menej.

Nech sa naň pýtam sprava, či zľava nedokážem nájsť jedinú situáciu, kedy by som niečo spravil aj keď to je pre mňa nevýhodné. Problém je vo vnímaní okolia, ale znova, tretí krát musím zopakovať to, čo som povedal vyššie

„samotná hodnota môže byť posudzovaná iba a len tým jednotlivcom, ktorý hodnotu poskytuje, či protihodnotu pri výmene obdrží.“

„To je zlatý človek. Pomáha aj keď je to preňho nevýhodné, keď má z toho stratu.“ Nikdy som túto vetu nepoužil, pretože nemám ani šajn, čo účastník výmeny pokladá za výhodnú výmenu a čo už nie. Ak miliardár daruje celý svoj majetok charite a sám sa ubytuje v sude na pláži stále má z toho ZISK. Nemusím to chápať, nemusím tomu rozumieť, môžem ho označiť za blázna, ale ten človek z tohto činu jednoducho ZISK MÁ.

Inak by to nerobil. A naše chápanie, či nechápanie situácie nemá na samotný motív vôbec žiadny vplyv.

Zjednodušene: Môžeme sa baviť o tom, či daná činnosť človeka má na spoločnosť dopad pozitívny, alebo negatívny to môžeme, ale primárny cieľ činnosti človeka je uspokojiť svoje preferencie.... ... a dopad na spoločnosť je sekundárnym dôsledkom.

Pozn.: V celej úvahe, ktorá sa zaoberá dobrovoľnými výmenami sa zaoberám "očakávaným ziskom", pretože či budem spokojný so svojim rozhodnutím aj minútu, či mesiac po výmene, mi nik nezaručí.

y.