Potravinová sebestačnosť.

 

Som presvedčený o tom, že posledná zmienka o potravinovej sebestačnosti (ďalej už iba PS) bola v dobe lovcov-zberačov.

Aby sme si rozumeli, nie je to ironický povzdych. Nemám v úmysle súdiť žiadnu myšlienku. V čom vidím problém je to, že súčasní propagátori PS si zrejme neuvedomujú, čo chcú.

PS ako taká sa v súčasnom globálnom svete samozrejme môže vyskytovať v ojedinelých kultúrach, alebo malých komunitách, rodinách, či dokonca aj u jednotlivcov. Prečo? Pretože ich sekundárne potreby (sekundárne v zmysle všetko mimo PS) sú zatiaľ plnené okolitým svetom, kde rôzni jednotlivci nie sú PS.

 Skúsme túto myšlienku ale doviesť do dôsledku. Zrazu je na svete bezpočet rodín, ktoré sú PS. Pestujú si vlastné potraviny a pre to, aby mali čo jesť nemusia nič vymieňať. Týmto počinom by sa svet vrátil do dorábania potravín bez akejkoľvek mechanizácie, pretože by ste nemali za čo vymeniť potrebné veci, ktoré si zaobstarať neviete. Povedzme, že chcem surové železo na to, aby som si vykoval motyku. No ten, kto vie dorábať surové železo je PS tiež. Čo mu teda mám ponúknuť, aby som od neho dostal to surové železo?

Dám ti za železo mrkvu-ale ja mrkvu mám-tak prasa-ale ja prasa  mám... atď

 Druhou otázkou je to, či by človek, ktorý vie poskytnúť na trh surové železo, či dokonca oceľ, mal čas na to, aby si dorábal vlastné potraviny. Ak nie, prestal by byť PS. Lenže my hovoríme o tom, že PS je každá rodina na svete. Ak by ale výrobca ocele mal byť PS, nemal by čas vyrábať pre celú komunitu oceľ. Musel by si ju vyrábať iba pre seba, čo mi znamenalo dve veci. Bol by nevýslovne neefektívny a navyše by to nemal za čo vymeniť.

Myšlienka zahrnúť iba potraviny do dosiahnutia sebestačnosti je fikcia, práve preto, že by si každá rodina musela dorábať aj všetky ostatné veci potrebné k prežitiu.

 Námietka: Mohol by si niekto sám dorábať potraviny a zároveň by bol kováč a vyrábal by podkovy pre celú dedinu. Druhá rodina by si tiež dorábala potraviny sama ale zároveň by boli plátenkári pre celú dedinu. Tretia by tiež bola PS, ale zároveň by boli aj hrnčiari atď... Teda každá rodina by bola PS a vymieňali by si medzi sebou iba nepotravinové výrobky.

Zabudnite. To by celý život nič nerobili, iba robili. Cez deň na poli a po nociach remeselné práce, pretože obliecť, či vybaviť hrncami celú dedinu nie je práca na hodinu.

 Námietka: "Potom by mohli byť sebestační vo všetkom."

 Tým by sa možnosti výmeny znížili úplne a už by naozaj nebolo čo vymieňať a v tom prípade by boli hrozne neefektívni. Predstavte si, že by si šli vyrobiť každý svoj nôž, sekeru, pílku, gate, hrnce, krpce, či zimnú huňu...

 Práve preto existuje niečo ako „Komparatívne výhody“

 Ďalej sa niekedy stretávam s myšlienkou PS v uzavretých komunitách. Tu sa ale musím spýtať, akým spôsobom sa určuje rozsah komunity.

Čo sa týka celkov, dnes tu máme:
Jednotlivec, rodina, ulica, obec, mesto, okres, kraj, štát, svetadiel, svet... Dúfam, že som na nič nezabudol.

Svet je sebestačný, to vieme. Nepotrebujeme žiadneho ufóna, aby nám niečo poskytol. Ak pôjdeme na nižšie celky, prečo sa drvivá väčšina propagátorov zastavuje na štáte? Prečo nepokračujú ďalej a neprídu až k jednotlivcovi. Prečo by malo byť PS Slovensko a nie Dlhá ulica v Nitre Janíkovciach, alebo Jožko Púčik z Pukanca?

 Posledný argument, ktorý mi napadol a s ktorým sa stretávam je kolaps spoločnosti: „Ten, kto je potravinovo sebestačný prežije aj keď už všetko prestane fungovať.“

Omyl!

 PS môže existovať iba ako romantická prax niekoľkých rodín, či komunít (ktorým naozaj držím palce a sám sa k tomu chcem dostať) vo svete, ktorý funguje na obchode, ako výmene statkov medzi ľuďmi interagujúcimi na trhu. V takto všeobecne spolupracujúcej spoločnosti môžu jestvovať štatisticky nevýznamné komunity, či rodiny, alebo dokonca jedinci, ktorí sú PS.

 Interakcia na trhu môže byť priama (barter), alebo nepriama (cez peňažné prostriedky). Keď som sa raz rozprával s jedným človekom obhajujúc zlato argumentoval mi tento oponent tým, že zlato sa nedá jesť. Nie, nedá. Zlato je však výmenný prostriedok a to posledný výmenný prostriedok, ktorého platnosť dokazuje, že „obchod beží“. Ak prestane fungovať, potom sa zastaví obchod. A keď sa obchod zastaví ste úplne zbytočne potravinovo sebestační. Pretože ak sa obchod zastaví, nasleduje kolaps spoločnosti a v takom prípade je naivné myslieť si, že vy sa budete napchávať hovädzím gulášom a tisíce hladných ľudí sa bude na vás pozerať spoza plota.

Hovorievam: Ak prestane byť zlato akceptovaným výmenným prostriedkom, potom je efektívna už iba jedna vec – rotačný guľomet. Aj to iba na obmedzený čas.

 Nie, PS nie je zlá myšlienka, no pýtam sa ešte raz, či jeho propagátori tušia, že sa pri jej aplikácií dostávame do doby lovcov-zberačov.

 Sám si pestujem potraviny. Cez leto v podstate nemusím základnú zeleninu nakupovať (mám ale rád aj čínsku kapustu, či paštrnák ktorým sa u mňa doma nedarí). Ale tekvicu, cukety, mrkvu, zeler, papriku, cibuľu, cesnak.... To všetko si dopestujem. Lenže tekvicu mrazím. Za čo by som mal vymeniť el. energiu ak by jej dodávateľ bol PS?

 To, čo zabezpečuje mier vo svete je obchod. Nie nadarmo sa hovorí, že hranice, cez ktoré neprechádza kupec prechádza vojak.

Ak môžete, pestujte si čo najviac domácej potravy. Ak to nezvládate, podporujte roľníkov vo vašom najbližšom okolí, preto, lebo ich viete skontrolovať, ak raz (konečne) prestanete veriť štátnym kontrolným orgánom.

 Nebuďte sebestační. Spolupracujte! Ale je veľmi podstatné, aby ste interagovali s ľuďmi, ktorým veríte. Nemajte zlé svedomie, ak nekúpite mrkvu od vášho suseda, o ktorom viete, že prepcháva pôdu dusíkom a kúpiť by ste ju od neho mali iba preto, že je váš sused. Pokojne kúpte mrkvu od niekoho z Maďarska.

To vôbec nie je podstatné odkiaľ človek je, ale čo a ako dorába.

Na to sú kupci, ktorí tovary poctivých výrobcov dokážu prenášať aj cez pol Európy, či Sveta...!

 

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme I.

 

Tak som knihu Ha-Joon Cheng-a "23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme" dočítal. V jednej reakcii na môj zdieľaný status zacitoval z tejto knihy jeden môj známy. Je úplne jedno kto, ale ja vždy keď dostanem nejaký podnet, ktorý je o téme, ktorú mám rád tak zareagujem a odporúčanú literatúru si zaobstarám, prečítam, intelektuálne požujem, pouvažujem, porovnám, zamyslím sa, snažím sa múdrosti knihy aplikovať do reálnych situácii a potom to, čo som si prečítal prijmem, alebo odmietnem, alebo tak pol na pol.

A toto je práve kniha, kde som to zažil pol na pol.

Kapitalizmus je pre mňa pojem, názov myšlienkového smeru, ktorý ma náramne priťahuje, Neviem, z čoho je to slovo odvodené, (viem, že od kapitálu, ale z čoho je slovo „kapitál“?) ale ja som si tak sám pre seba povedal, že tento názov je odvodený od latinského slova „kapita“, čo je „hlava“. (veď viete, slovo „dekapitácia“). A tak mi to sadlo. Samotný smer „kapitalizmus“ je totiž viac o racionálnom zdôvodňovaní, aj keď sa vôbec nebráni prijať fakt, že sám človek sa rozhoduje vo veľkej miere na základe emócii. Neviem, či toto moje súkromné vysvetlenie je správne, ale ak je správne a vy ho aj niekde nájdete na nete, verte mi, že som si ho odvodil sám a ak je nesprávne, potom „čert to ber!“

Kapitalizmus vo svojej podstate považujem za čistulinkú, ako britva ostrú ideu založenú na Slobode jednotlivca. Nie nadarmo jeden z teoretikov kapitalizmu M.N.Rothbard napísal, že „Anarchia je vrcholným vyjadrením kapitalizmu a kapitalizmus je vrcholným vyjadrením anarchie.“

Kapitalizmus stojí na troch pilieroch:
Sloboda jednotlivca

Slobodný trh

Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva

O všetkých týchto pojmoch som napísal zamyslenia a aj uverejnil rozpravy, tak sa im nebudem venovať a prejdem rovno ku knihe

23 vecí, ktoré vám nepovedia o kapitalizme.

 Kým ju začnem kapitolu po kapitole rozoberať chcem najprv vyjadriť poklonu autorovi. Niektoré postrehy sú naozaj výborné a sedia ako kritika na dnešnú situáciu. Majú iba jednu chybičku. Nehovoria o kapitalizme. Toto zistenie sa tiahne celou knihou a ako taká by vôbec nebola zlá, ani by vôbec nebola nekorektná, či nepresná, ak by ste si namiesto slova „kapitalizmus“ dosadili povedzme „fašizmus“, alebo „socializmus“, alebo hocičo iné. No drvivá väčšina zlyhaní, na ktoré kniha poukazuje nemá s kapitalizmom spoločné, ale že vôbec nič.

Prečo?

V zásade preto, že kapitalizmus nepozná monopolnú menu, nepozná vládu, ani parlament, nepozná centrálne bankovníctvo, ani sociálnu podporu ani hranice, ani vládne zásahy, či regulácie, ani imigrantov, ani dane.

Je to akoby ste kritizovali hokej tým, že opisujete nedostatky futbalu.

Raz som napísal, že ak hodíte hokejistom loptičku, čo poviete? Že hrajú hokej s loptičkou, alebo že hrajú tenis iba ho hrajú na ľade, šiesti proti šiestim, že nemajú stredovú sieť, že sa striedajú, že majú troch rozhodcov, že majú aj tretiny aj dve bránky, mantinely, hokejky, chrániče atď...?

Ja by som povedal, že hrajú hokej s loptičkou.

A presne o to ide.

Súčasný systém má od kapitalizmu tak hrozne ďaleko, že je lepšie ho nazvať „socializmom s povoleným súkromným vlastníctvom“, ako kapitalizmom, pričom musíte vymenovať desiatky vecí, ktoré sám kapitalizmus vo svojej teoretickej myšlienke nepozná.

Ak si ale kladiete otázku, čo je na príčine pokroku, odpoveď je jednoduchá. Jedným z hlavných parametrov kapitalizmu je Slobodný trh, ako som už uviedol. Slobodný trh je trh bez štátnej regulácie. Ak vstúpi na trh jediná regulácia prestáva byť Slobodný a začína byť Regulovaný. V zásade však platí, že rozvoj civilizácie a ľudstva, pokroku a technológií je nepriamo úmerný počtu regulácií. Teda čím je trh regulovanejší, tým sa pomalšie rozvíja a naopak. Socialistický trh je regulovaný kompletne, kapitalistický vôbec. Počas drvivej väčšine času sme sa nachádzali niekde medzi. 

V skratke sa dá povedať, že autor si postavil 23 slamených panákov (strawman) a vyhlásil im križiacku výpravu. Ale šlo mu to dobre. Klátil jedného slameného panáka za druhým.

 Viete si predstaviť, že by ste si kúpili knižku o histórii rovnice E=mc2 a v celej knihe by ste nenašli meno Alberta Einsteina? Alebo by ste si kúpili knihu o histórii lietania a o bratoch Montgolfierovcoch by tam nebolo ani slova? Alebo by ste čítali o rádioaktívnych prvkoch a madam Curie by tam ani nespomenuli?

Zvláštne, že?

Tak v tejto knihe túto obrovskú anomáliu nájdete.

Písať o kapitalizme a Slobodnom trhu a ani nespomenúť mená ako John Locke, Carl Menger, Eugen von Bohm-Bawerk, Ludwig von Mises, M.N.Rotbard, H.H.Hoppe to chce naozaj obrovskú dávku arogancie a ignorantstva.

Knihu som rozčítal a dočítal, pretože som stále čakal, že sa tam aspoň jedno meno z vyššie spomenutých objaví. Ale verte mi, keby som vedel, že nie, ani by som ju do rúk nechytil.

 Prvá kapitola: Nič také ako Slobodný trh nejestvuje

To nikto so súčasných teoretikov kapitalizmu ani netvrdí. Trh, na ktorom je monopolná mena, nemôže byť Slobodný. Trh na ktorom sú  štátne regulácie nemôže byť Slobodný.

Okrem toho, že autor nekorektne pripisuje Slobodnému trhu (ďalej iba ST) možnosť otroctva, ktoré zrušili (našťastie!) štátne regulácie zároveň úplne ignoruje jedného z mysliteľov ST Frederika Bastiata, ktorý vo vynikajúcom diele „Čo je a čo nie je vidieť“ zrozumiteľne vysvetľuje, prečo nikdy nebudeme vedieť posúdiť štátne regulácie. Ako pozitívum regulácii uvádza autor príkaz zníženia emisií fabrík, či ekologické normy pre spaľovacie motory s tým, že dnes už je väčšina ľudí spokojná s touto reguláciou, ktorá síce bránila ľuďom v slobodnej výmene statkov na trhu, ale priniesla zdravšie prostredie.

To síce áno, ale zabúdame na jednu vec: Ak sami ľudia na ST nepreferovali čisté ovzdušie oproti ekonomickejším „smradľavým“ motorom, znamenalo to, že príroda a jej čistota mala pre ľudí nižšiu hodnotu, ako ušetrenie peňazí za kvalitnejší motor. A nielen to. V prvopočiatku museli výrobcovia investovať prostriedky do ekologickejšej prevádzky strojov a zariadení, ktoré potom ale nemohli využiť na niečo zmysluplnejšie, niečo, čo by s nejakým časovým oneskorením prinieslo pre prírodu oveľa vyššie benefity. Na to presne upozorňuje Bastiat. Ak by sme to chceli použiť na dnešnú spoločnosť, je neefektívne dotovať elektro autá, pretože prostriedky, ktoré musia vydávať výrobcovia na výrobu zatiaľ nepreferovaného hnacieho agregátu nemôžu použiť na niečo oveľa efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že dotácie sú z daní ľudí, ktorí si takto nemôžu plniť vlastnú preferenciu. Naopak, bežne sa deje, že človek nižšej strednej triedy dotuje bohatého človeka. Vlastne je to priam zakódované v systéme štátnych dotácií.

Úplne prirodzene platí: Čo potrebuje štátnu dotáciu, nie je dobý nápad.

Ešte inak: Nedotujme vývoj a výrobu elektro áut, čo sa odrazí na ich cene a ľudia na trhu ukážu, či im čistá príroda za to stojí, alebo nie. (opomínam fakt, že elektro autá nemajú menší dopad na ekológiu, ale predpokladajme, že by mali).

 Zákaz detskej práce (štátna regulácia) sa nám sprvoti môže vidieť ako obrovský prínos civilizácie. Jednoznačne áno, akurát že samotný zákon prišiel v dobe, keď sa detská práca stávala čím ďalej tým menej efektívna z dôvodu priemyselnej revolúcie.

Rodiny na dedinách žili z ruky do úst na pokraji hladu a každá nepriazeň počasia bola hrozbou ohrozujúcou samotný život pre mnohopočetné rodiny. A tu zrazu príde špina továrnik, ktorý postaví fabriku a kým rodičia drú na poliach, tak ich deti môžu pracovať vo výrobe a prinášať tak prostriedky pre prežitie, ak by sa naozaj príroda chcela sedliakovej rodine pomstiť.

Ak by továrnik núkal horšie podmienky v akých žili deti dovtedy, a ak by neponúkal za ich prácu záchytnú hranicu prežitia, jeho fabrika by bola prázdna a nik by do nej nenastúpil.

Ja viem, že z pohodlia dnešného gauča pri pozeraní telky sa vám to javí ako niečo odporné, ale treba mať vždy na pamäti, že žiadny človek plánovane nejde do činnosti, ktorá mu jeho pôvodnú situáciu zhorší. Áno, z toho gauča sa to zdá hrozné, ale tie rodiny nemali lepšiu možnosť.

Detská práca nevymizla preto, že sa nejaký ľudomil postaral vo vláde štátu, aby štát detskú prácu zakázal, ale proste preto, že prestala byť potrebná. Technologický vývoj strojov aj v poľnohospodárstve aj v priemysle umožnil ušetrenie práce, a v úmysle drvivej väčšiny rodičov je umožniť dieťaťu zažiť detstvo. Preto ihneď ako to bolo vďaka mechanizácii a technológiám možné, začali deti z výrobného procesu sťahovať.

Samozrejme, že sa naďalej deti využívali, ale štát poznajúc prudko klesajúcu linku grafu tvrdo pracujúcich detí, proste detskú prácu zakázal, čím umožnil aj poslednému percentu detí nepracovať vo fabrikách. Ako sa hovorí, "prišli s krížkom po funuse."

Dodnes jestvujú štáty, v ktorých je detská práca tak ekonomicky zásadná, že sa neodvážia ju zakázať. Nie, nie sú tam tyranskejšie vlády, ani bezcitnejší rodičia, proste k nim ešte nedorazila technológia, ktorá by im to umožnila, alebo je náklad na detskú prácu jedna z konkurenčných výhod. (V zásade platí, radšej pracovať u továrnika, ktorý ma platí menej oproti európe, ako žobrať na ulici)

  To, čo autor uvádza ako výhodu, že dnes už máme normy, čo sa ako môže vyrábať vďaka reguláciám ja pokladám za absolútnu nevýhodu a hneď vysvetlím prečo. Ak si štát zoberie na krky kontrolu produkcie, znamená to, že spotrebiteľ prestane byť obozretný, pretože verí tomu, že štát ho ochráni. Štátna kontrola ale zlyháva a tak si kupujeme BIO produkty, ktoré nie sú BIO, alebo slepo veríme, že sú naozaj BIO aj keď im štátne normy povoľujú výrobok takto označiť aj v prípade že je chemicky striekaný menej ako X krát ročne.

Že ako by to riešil ST? Nuž takisto, ako si dnes vyberáte dovolenku a pred jej vyplatením si presurfujete niekoľko desiatok (alebo iba niekoľko) webov, ktoré sa práve zaoberajú hodnotením destinácií a cestovných kancelárií. A že klamú? No ak áno, tak dlho na ST nevydržia.

 Ešte sa vrátim k otroctvu, ktoré sa spomína v prvej kapitole.

Je podľa mňa  podlé pripisovať otroctvo voľnému trhu. S otrokmi obchodovali najmä štáty a to skrze privilegovaných obchodníkov s otrokmi a štátne zákony kriminalizovali ľudí, ktorí chceli otrokov oslobodiť. Stačí si pozrieť film Amistad, aby ste pochopili a uvedomili si, že pripisovať otroctvo voľnému trhu a jeho vymiznutie dobrotivému štátu je buď naivita, alebo zlomyseľnosť. S vymiznutím otroctva je zase spojený technologický pokrok a oveľa nižšia efektivita otrokov voči slobodným námezdným pracovníkom.

 A ešte jeden citát z prvej kapitoly knihy:

„V júli 2008 keď sa rútil finančný systém naliala americká vláda 200 miliárd do spoločností Fannie Mae a Freddie Mac.“

 Tu som mohol prestať čítať a knihu odložiť a zbytočne nevypisovať.

-Finančný systém s monopolnou menou

-Centrálna banka

-Vláda „naliala“.

Aký väčší dôkaz o tom, že autor píše o niečom úplne inom ako o kapitalizme treba ešte predložiť?

 

Bude to mať aj pokračovanie, ale nebojte, nebude to mať 23 častí, teraz už pôjdem rýchlo.

Prečo zarába Messi viac ako hasič?

 Komu táto otázka aspoň raz v živote nenapadla, ten podľa mňa, klame.  Otázka spravodlivosti je totiž v ľuďoch zakorenená tak silno, že je ťažké si nevšímať všetky skrivodlivosti sveta, ktoré sa dejú okolo nás denne.

Máme v sebe morálny a etický kompas, ktorý nás vedie životom, pomáha nám nájsť spravodlivú cestu a ak sa ho držíme, sme spokojní a bez výčitiek svedomia. Teda spokojní, to možno ani nie, ale výčitky svedomia by nás kváriť nemali.

Tento osobný súd nie je zlý, práve naopak, je pre nás prospešný, pokiaľ... Pokiaľ sa ním riadime my a nesnažíme sa túto svoju morálnu cestičku vnucovať iným, alebo sa nesnažíme či už vlastnou silou, alebo silou sprostredkovanou zasahovať do morálnych ciest niekomu inému. Je fakt, že priame násilie už v týchto časoch používame zriedkavo. Či už kvôli tomu, že sme na inej úrovni, alebo len zo strachu, že nám niekto vypáli naspäť, alebo že sa s niekým budeme do konca života súdiť.

Existuje oveľa jednoduchšia cesta násilím, ktorá nás stojí naozaj málo síl, nepredstavuje pre nás žiadne nebezpečenstvo a agresívne násilie za nás vykonáva niekto iný. Niekto, kto navyše drží pod rukou monopolné násilie. Ten niekto je politik v štáte a sprostredkované násilie realizujeme pomocou volieb.

Tak napríklad môžeme našu zlosť, že niekto zarába viac ako my riešiť sprostredkovaným násilím tak, že budeme voliť stranu, ktorá má v programe progresívne zdanenie, alebo našu zlosť na ľudí, ktorí si chcú zariadiť život podľa seba budeme riešiť tým, že budeme voliť strany, ktoré majú v programe zákaz drog, alebo zákaz homosexuálnych manželstiev.

Je v podstate jedno, akú „morálnu“ zásadu si vyberieme, na jej presadenie je treba vhodiť lístok do urny.

Nevýhoda v tom, že daná strana nemusí vyhrať  voľby, alebo dokonca nemusí byť ani vo vláde, je kompenzovaná výhodou, že na to, aby sme niekoho donútili robiť to, čo robiť nechce, alebo mu zakázali robiť to, čo neagresívne robiť chce, nepotrebujeme použiť svoju silu, a ani sa báť odvety, alebo zdĺhavého súdneho procesu. To násilie bude za nás páchať štát. A my môžeme byť vcelku spokojní. Umyť si ruky a uvedomiť si, že nás to stálo iba 10 minút nášho času počas volieb. Efektivita ako hrom!

 Jedným z tých morálnych rozhorčení je aj situácia z názvu tohto zamyslenie, kde máme neodbytný pocit, že je nespravodlivé, aby futbalista, modelka, či herec zarábali rádovo viac, ako chirurg, hasič, či zdravotná sestra.

Riešenie ako si tento pocit kompenzovať a ako dosiahnuť spravodlivosť sa hneď núka požadovaním, aby títo ľudia platili vyššie dane, alebo aby im zákon obmedzil výšku mzdy.

Vôbec si ale neuvedomujeme, že je to úplne prirodzený ekonomický zákon, o ktorých je známa jedna vec:
Akonáhle sa ho pokúsite zmeniť nejakou reguláciou, novovzniknutá situácia bude vždy horšia ako pôvodná. A ďalšie regulácie novo vzniknutého stavu sú iba naivným pokusom odstrániť negatíva tej predchádzajúcej regulácie až nakoniec skončíte v slepej uličke. A z tejto slepej uličky je už iba jeden východ: Násilie.

 Povedzme si teda niečo o tom, prečo zarába Messi, ktorý kope do lopty viac, ako Štefan, šéfchirurg z Veľkého Krtíša, ktorý zachraňuje životy.

Volá sa to „škálovateľnosť“.

Po prvé, nemyslím si, že futbalisti zarábajú viac ako lekári. Balík peňazí, ktorý je určený pre lekárov je podľa mňa väčší, ako balík peňazí pripravený na výplaty futbalistov. (neviem to síce presne spočítať, ale som o tom presvedčený), takisto, ako balík peňazí určený na výplaty modelkám je nižší, ako balík peňazí určený na výplaty hasičom.

 Namietnete: To je možno pravda, ale hasičov (lekárov) je viac.

„Bingo!“ skríknem. Presne v tom to je.

Koľko je na svete Messiov a koľko Štefanov-chirurgov? Zásadnou otázkou je totiž to, aký je pomer medzi ľuďmi, ktorí sú ochotní niekomu platiť (priamo alebo sprostredkovane cez reklamy) a koľko je jedincov, ktorí takúto platbu prijímajú. V tomto pomere je schovaná zdanlivá nespravodlivosť odmeňovacieho systému.

Neexistuje nič také ako nespravodlivá odmena v prípade, že túto odmenu poskytuje určitý počet ľudí jedincovi dobrovoľne.

Akýkoľvek zásah do tohto procesu, na základe snahy napraviť túto „skrivodlivosť“ cez štátne zákony bude viesť presne tam, kam viedli všetky takéto a podobné snahy napríklad pri zdravotníckom personáli.

 Skúste si položiť jednu otázku: Ak by ste na to mali, komu by ste dali 10 mega v prípade, že by Vám mala operácia zachrániť život? Messimu, aby ste si mohli pozrieť ako kope priamy kop, alebo chirurgovi, ktorý vám zachráni život?

Nie, ich zárobky nie sú nespravodlivé, iba podliehajú ekonomickým zákonom.

 

Poznámka:

Medzi ľuďmi sa nejako usalašil odporný pojem „úplatok“. Stačí si však uvedomiť, že úplatok nie je nič iné iba dorovnanie trhovej ceny práce, ktorej odmenu štát zreguloval.

Chcete mať kvalitný zákrok? No tak šuchnete lekárovi pred operáciou nejakú obálku Chcete mať príjemnú masáž v kúpeľoch, kde ste na „krankasu“? No tak šuchnete niečo masérovi.

To nie je všimné, to nie je úplatok. To je snaha o dorovnanie trhovej ceny práce.

 

 

Očkovaním sa to nekončí a zrejme sa to ním ani nezačalo.

A)

 Napísať, že všetko sa to začalo 15. augusta 1971 by bolo ignorovaním predchádzajúcich, postupných krokov, ktoré robili vlády USA, ako najsilnejšej ekonomiky sveta a krajiny, kde sa platilo a platí svetovou rezervnou menou. Nemám v úmysle ísť až do 19. storočia a písať ako vlády postupne upúšťali od zlatého štandardu a to preto, že tu na to nie je priestor, ale aj preto, že falšovanie tých skutočných peňazí nebolo žiadnou novinkou. V podstate to robili aj rímski cisári. Iba nie v takom ohromnom až desivom rozsahu.*

Čo sa teda stalo v ten spomenutý deň. Prezident Richard Nixon zmrazil ceny v márnom pokuse napraviť to, čo napáchal on a jeho predchodcovia a zavrel tzv. Zlaté okno, čím dolár úplne opustil zlatý štandard. (Rok 1933 a Rooseveltov zákon o trestnom čine držby zlata bol prvý významný krok, kedy dolár začal opúšťať zlato)

Keď mi niekto pár rokov dozadu hovoril, že toto všetko, čo sa tu deje je iba diabolský plán, ktorý zosnovali „reptiliáni“, alebo kto, zvyčajne som sa smial. Ale keď sa na to pozerám z pohľadu dneška a vývoja, ktorý sledujem, naozaj sa to javí, akoby to niekto naplánoval. A nielen to. Akoby naplánoval opustenie zlatého štandardu s tým, že nový menový a finančný systém musí skolabovať a stiahnuť so sebou aj „voľný trh“.

Voľný trh je jedným z pilierov kapitalizmu a vyznačuje sa neprítomnosťou regulácie tretej strany, teda strany, ktorá sa priamo nezúčastňuje výmeny. O voľnom trhu v jeho čistej podobe je ťažko hovoriť, ale v zásade platí, že čím je na trhu menej regulácií tým sa trh vyvíja zdravšie. Teda čisto teoreticky: Voľný trh nezažíva hospodárske cykly.*

Prečo hovorím, že v pláne bol taký kolaps, ktorý by so sebou stiahol aj voľný trh? Pretože trh, ako taký, aj napriek zopár reguláciám (teda aj keď nie je voľný)  sa vie dostať z akejkoľvek krízy. Áno, bolí to, ale pokiaľ ľudia veria sebe a dobrovoľnej výmene medzi sebou navzájom, pokiaľ veria interakciám medzi sebou, trh vie vždy nájsť cestu z problémov.

Podľa plánu je teda potrebná kríza takého rozsahu, aby viera v dobrovoľnú interakciu subjektov na trhu dostala vážne trhliny a mohol nastúpiť plne regulovaný trh. (videli ste film Circle, alebo čítali ste Orwella, či Huxleyho? Tak toto tým myslím). *

 Osobne pokladám za veľmi pravdepodobné, že práve v uvedený deň 15.august 1971 sa tento plán naplno spustil. Nemôžem totiž uveriť tomu, že by priemerne inteligentný človek nevedel, že také narábanie s výmennými prostriedkami aké nastalo po roku 1971 skončí absolútnym fiaskom.

 B)

Žijeme v Matrixe. Nie metaforicky, ale skutočne. Ak ste ten film videli viete, že skutočný človek sa nachádzal v sarkofágu plnom nejakej slizkej tekutiny napojený na káble, vyrábajúci bio energiu, živiacu počítače, tvoriace svet obrazov, v ktorom žili ľudia tak, ako to vidíme okolo seba.

Ten sarkofág pokojne môžete vymeniť za byt, životný priestor. Káble vymeňte za naše závislosti na systéme a bio energiu vymeňte za hodnoty, ktoré svojou prácou vytvárame. Koho predstavujú tie despotické a bezcitné počítače nechám na každého predstavivosti.

 

Aby sme dosiahli takú závislosť, akú sme, poniektorí, schopní vnímať, bolo potrebné naštartovať ekonomiku bezprecedentným spôsobom. Nezakrývam, že obrovský technologický skok sa podaril aj vďaka zdanlivo bezodnému zdroju platobných prostriedkov, ktoré síce strácali na hodnote, ale iba zriedkavo tak, že si to ľudia aj všimli. (výnimku tvoria niektoré štáty a doby).

Opustenie zlatého štandardu nakoplo celosvetovú ekonomiku a ja si dovolím tvrdiť, že už vtedy to bolo súčasťou plánu – vytvorenie závislosti. Na dobré sa ľahko zvyká a ťažko sa opúšťa.

 To, čo sa dialo nasledujúce roky si viacerí pamätáme.

Obrovský rozvoj technológií, vývojové skoky, voľné peniaze, úverové krytie čo len troška výnosného obchody komerčnými bankami, tvorba peňazí, multiplikačné efekty, znižovanie povinných bankových rezerv, proste Klondajk.

Na jednej strane by som povedal, že úžasný rozvoj, priam zázrak, bol dôsledok trhu pusteného z reťaze. Tak sa to javí, však? Opak je pravdou.

Trh bol oklieštený o možnosť rozpoznať chybu a to vďaka monopolnej mene s núteným obehom, ktorá sanovala všetko, na čo by trh zareagoval a svoju dynamiku spomalil. („Neboj, všetko vyriešime, vytlačíme nové peniaze.“ Ani trh nedokázal tomuto vábeniu odolať.)

Samozrejme, že tieto hody museli raz skončiť, ale nie pre nenásytnosť trhu a kapitalistov, ale preto, že všetky možné parametre, pri ktorých narušení zaznie na neregulovanom trhu Zvon upozornenia, boli vypnuté. Vďaka tzv. „kvantitatívnemu uvoľňovaniu“. Poplašné zvony sa síce rozkývali, ale proste nezazvonili. Ich srdcia boli obalené do bezcenných papierov, ktoré voláme „peniaze“ vytlačené (lepšie povedané „emitované“) centrálnymi bankami, ktoré mali trh strážiť...

Nebol to vlastne zámer?

 Dnes stojí svetová ekonomika pred krachom. Hovorí sa o ňom už dobré desaťročie. Od roku kedy bol prvý krát v moderných dejinách narušený zlatý štandard (rok 1933) bolo tých kríz deväť. Takých tých väčších.

Od roku 2000 ich bolo päť.

Je najvyšší čas opustiť starý systém a prejsť na nový.

Absolútne najlepšie je to spraviť tak, aby ľudstvo zároveň prestalo veriť na jediný systém, ktorý dokáže ekonomiku vyliečiť. Voľný-Slobodný trh. Dobrovoľné interakcie a SLOBODA jednotlivca.

Ak tomuto ľudia prestanú veriť, nezostáva nič iné, iba otroctvo. To najhoršie zo všetkých. Otroctvo DUCHA.

Jednou ranou zabijú päť múch.

 A+B)

 Vyzerá to ako nejaká konšpirácia, alebo temný plán vládcov sveta z ríše príbehov a rozprávok:

 Je tu vírus SARS Cov-2, ktorý má zobrať ľuďom aj ten zbytok osobnej slobody, ktorú majú. Zločinci mávajú nad rozhorčenými tvárami stupídnymi dôvodmi („čo je to za slobodu, keď ohrozuješ život môjho dedka?!“-Macron júl 2021) a šliapu po základných prirodzených ľudských právach a dokonca aj právach, ktoré sami pred zopár desaťročiami prijali. (napr. bioetický dohovor, alebo norimberský kódex)

Medzi „ekonomickými“ lídrami sa častejšie a so znepokojivou frekvenciou hovorí o „kapitalizme s ľudskou tvárou“, to je taký kapitalizmus, v ktorom firmy nebudú pracovať pre blaho svoje, ale pre blaho spoločnosti (klasický ekonómovia to volajú pravým menom a definujú to ako fašizmus). Vychádza literatúra, ktorá o tom pojednáva a vypočítava chyby „neriadeného“ kapitalizmu a spôsob, ako ho riadiť. O jednej takej knihe chystám rozpravu.*

Otvorene sa hovorí o regulácii súkromných kryptomien (Bitcoin, Monero atď...)vraj preto, aby nás chránili, čo v súvislosti s plánom:

Zaviesť „kryptoeuro“ zoberie poslednú slobodu ľuďom meniť si plody svojej práce tak, ako sami uznajú a ak chcú tak aj anonymne. A nielen to.

Ak jediný spôsob, ako si môžete niečo zaobstarať je platiť to cez nejaké sledované transakcie, a používať na to "mešec", ktorý je centralizovaný na jednom mieste elektronicky, tak v prípade, že sa stanete nepohodlnými, skončili ste.

Proste vás vypnú.

 

Jednou ranou zabijú päť múch.

 

 

Pozn.: Chcel som, aby bol tento článok svojim rozsahom čitateľný. Aby nenudil. Každý odsek končiaci sa hviezdičkou bude predmetom niektorej z mojich budúcich rozpráv naživo na Facebooku, ktorej záznam potom nájdete na www.vedomyzivot.sk

Sloboda a Facebook

Hlavne v súvislosti s touto šialenou kvázi pandemickou situáciou sa znova vynoril starodávny príbeh o práve na slobodné vyjadrovanie.

Verte mi, že to, čo idem teraz písať bude pre mňa možno rovnako ťažké ako pre vás, čo to budete čítať, ale Sloboda je nádherná aj keď niekedy krutá dáma.

Najprv jednoduchú otázka:
Ako ste vyjadrovali svoj názor, predtým, ako prišiel FB, alebo Youtube (YT)? A čo Vám tieto dva kanály umožnili?

Predpokladám, že odpoveďou bude niečo v zmysle: Doma, alebo u kamoša a YT a FB mi umožnil osloviť oveľa širšiu komunitu.

Ako nám teda FB, alebo YT zhoršilo našu pôvodnú situáciu?

Obe zmienené platformy nám našu pôvodnú situáciu vylepšili a ak nás zablokujú, vrátia nás do situácie v ktorej sme boli predtým, ako tieto platformy vznikli, teda našu pôvodnú situáciu nám nezhoršia.

 

To, že nám umožnili využívať ich priestor na to, aby sme hovorili svoje názory je pozitívum ktoré sme do nášho života dostali dokonca bez nejakej priamej platby do týchto platforiem. Akoby povedal klasik: „Užívajte si týchto výhod do momentu, do ktorého si ich užívať môžete.“

Argument: FB a YT zneužívajú svoje monopolné postavenie na trhu – Neplatný

Je rozdiel medzi monopolom a dominantným hráčom na trhu. Monopol je vždy dominantným hráčom na trhu, ale dominantný hráč na trhu nemusí byť monopol. Monopol je subjekt, ktorého činnosť chráni štátny zákon skrze štátnu donucovaciu moc. Napríklad súdnictvo, armáda, polícia. Alebo MHD v meste, kde má zákaz (okrem licencovaného) poskytovať služby hromadnej prepravy v meste akýkoľvek iný poskytovateľ, ktorý by to možno aj chcel robiť.

Dominantný hráč na trhu je subjekt, ktorý poskytuje také služby za také ceny, že táto kombinácia je tak výhodná, že sa časom pre klientov stal najefektívnejším poskytovateľom danej služby.  Niečo ako Standard Oil v USA. (jeho história je opradená obrovskou zmesou zavádzania a klamstva, ak by ste chceli čítať niečo z opačného brehu odporúčam: https://www.mises.cz/clanky/lov-na-carodejnice-zlodejskych-baronov-pribeh-firmy-standard-oil-221.aspx)

Dominantný hráč na trhu ale nemá miesto vyárendované. Dôkazom sú príbehy firiem dovážajúcich ľad. Obrovskí hráči, ktorých pozície zlikvidoval prvý výrobca chladničiek. Firmy poskytujúce dostavníky, ktorých zlikvidoval spaľovací motor, či moderný príbeh firmy NOKIA, ktorú položil chlapík, čo chrúmal jablká.

FB ani YT nie sú monopoly. Možno iba čakajú na niekoho, kto ich položí tak jednoducho, ako položili „ľadárov“. Rozhodnú ľudia na trhu. (pokiaľ ho dokážeme udržať čo najmenej regulovaný, ale to je úplne iná pesnička)

Argument: Mám právo na vyjadrenie svojho názoru – Neplatný

Teória Slobody takéto právo nepozná. To, čo teória Slobody plne rešpektuje sú „majetkové práva“. Každý jeden zločin je v danej teórii zločinom nerešpektovania majetkových práv. Znásilnenie, či vražda je narušenie majetkového práva na telo, krádež je narušenie majetkového práva na majetok atď...

Vaše telo, vaše hlasivky vaše pľúca a váš hlas je váš majetok. Zákazom vyjadriť svoj názor by bolo porušenie vašich majetkových práv, ALE:

Váš názor niekde prezentujete. Ak ho prezentujete na vašom majetku a niekto by vám v tom chcel zabrániť, potom je to porušenie vašich majetkových práv, ak ste ale na cudzom majetku, v cudzom priestore bolo by sa dožadovanie vyjadriť svoj názor, napriek nesúhlasu majiteľa priestoru, narušenie JEHO majetkových práv. A to je agresia.

Teda ešte raz: Ak vyjadrujete svoj názor na svojom majetku máte na to právo. Ak chcete svoj názor vyjadriť na majetku niekoho iného, musíte rešpektovať jeho pravidlá. Teda aj tie, ktoré vám zakazujú v jeho priestore dané názory hlásať. Ak by ste sa toho dožadovali napriek jeho nesúhlasu, narušujete jeho majetkové práva.

 

Argument: Čo keď štátna moc prikáže YT, aby môj názor vymazali – Platný

Toto sa ale bohužiaľ asi nikdy objektívne nedozvieme. Ak by to tak bolo, jedná sa o narušenie majetkových práv majiteľa priestoru YT, alebo FB. Smutné, ale môže sa to tak stať.

To je ale irelevantné. Ak daná platforma vymaže váš názor, alebo vám ho odmietne prezentovať na základe vyhrážok štátnej moci, je to problém, s ktorým sa musí vysporiadať daná platforma. Je to ich vec.

 

Argument: Ale pravidlá nehovorili nič o tom, že môj názor je špatný a majú právo ho vymazať – Platný

Na to sú obchodné súdy. Tie môžu rozhodnúť, či daná platforma konala na základe zmluvy, alebo v rozpore s ňou.

 

BUĎTE SLOBODNÍ!

Názov? Neviem, dajte si ho sami.

 Narodil som sa 24.6.1969, necelých desať mesiacov po vstupe spriatelených vojsk na naše územie. (v duchu súčasnej mediálnej komunikácie používam NewSpeak). Moja mamina žartom hovorila, že som iný preto, lebo môj otec bol Alexej Sergejevič Nejakovský z tanku č.6. Teda, pevne dúfam, že to hovorila žartom.

 Keď som bol tretiak na základke, objavil som komutatívny zákon a v očakávaní Nobelovej ceny som si vypočul od mojej učiteľky pani B., že tento zákon už je objavený. Nobelovka mi teda ušla.

 Tak, ako som už niekde spomínal, moje prvé literárne začiatky boli okolo 12-13 roku, keď som napísal súbor básni, teda skôr prerobil, známych autorov, alebo aj neznámych. Spomínam si na dve dielka:

„Dedina ako vymretá, po hroznej po víchrici, zrazu sa zjavil vojak ružolíci, za ním druhý, tretí štvrtý, piaty, šiesty... Znejú povely vpravo vľavo vbok, bol šesťdesiaty ôsmy rok“

Alebo

„Nitra milá Nitra, kedy si ty kvitla, ale už nekvitneš, lebo je tu KSS“

 Keď mi tento môj zošitok triedna našla, mamina musela ísť do školy a keďže riaditeľka bola „normálna“, nie „normalizovaná“ zaobišlo sa to bez ďalších nepríjemností. Akurát som dostal doma dobre vyhubované, čo od mojej mamy, ktorá bola učiteľka a chodila zamaskovaná za šatkou a čiernymi okuliarmi do kostola, znelo tak troška pokrytecky.

 V našej rodine sa nikdy nepestovala nejaká poslušnosť voči vládnucej strane. Otec bol z nej vyhodený po 68-om roku, a mama zas silno veriaca (toto som nepodedil. tak ako mi bola odporná autorita strany, tak mi bola odporná autorita cirkvi). Vždy som nejako cítil, že najväčšou ľudskou hodnotou je Sloboda, čo som ale nevedel presne ani definovať a ani charakterizovať.

 Do roku 1989 som žil tak, ako väčšina obyvateľov vtedajšieho Československa. Za ostnatým drôtom (alebo pred?), v pokrytectve, snahe vylepšiť svoju situáciu v duchu „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ a zubami nechtami s nepríčetnou agresivitou zapierajúc, že som bol jeden z mnohých. Ukradol som balík medeného drôtu z firmy, kde som praxoval, čím som sa zaradil medzi tých, čo si z nakradnutého postavili celé domy. To sa ale ako zlodejina nevnímalo, pretože tak to predsa „robia všetci“. Jediné hranice, ktoré vtedy hranicami ani neboli, ktoré som mohol prekročiť, boli tie medzi Českom a Slovenskom. Niektorí mohli ísť aj do Juhošky, ale vybavovačky nikdy neboli pre mňa. Hlavne mi vadilo, že by som mal klopať na oceľové dvere referenta pre zvláštne úlohy, ktorý vybavoval žiadosť o dovolenku v „semikapitalistickej Juhoške“, alebo na Balatóne

 Keď som si chcel kúpiť rifle, mydlo FA mojej mamke, alebo čokoládu Milka, tak som si vystál rad pod Manderlom a kúpil si nejaké bony od veklsákov. (aj za socializmu bol trh, neverte kapitalistickým zapredancom, že trh v socializme nebol).

A ľudia zo socialistického raja utekali. Na západ. Šak kam inam? Kopec mŕtvych na hraniciach, psy, pohraničiari, pieskom vysypané medzihraničné zóny, aby sa ťažšie utekalo, alebo aby krv ľahšie vsiakla. Silné reflektory a výzvy „Stoj! Lebo strelím!".

 Niektorý utekal aj do Východného bloku. Zámerne píšem ypsilon v slove „niektorý“, lebo ja viem o jednom. John Reed sa tuším volal, (ale môžem sa mýliť, je to už dávno) ktorý ušiel do Moskvy a my sme o ňom čítali asi rok vo všetkých denníkoch (aj keď vtedy by stačil jeden denník). Ktovie, čo tam vyviedol, že musel ujsť?

 A tak sme žili, oplotení, veselí a šťastní a vrchol roka bola dovolenka v Tatrách, v ozdravovniach, ktoré boli hrozne lacné, lebo boli platené odborovou organizáciou. (Teda toto pokladám za pozitívum. Aj keď vám peniaze štát kradol, aspoň vám ich dal troška naspäť aj keď tým sledoval svoje ciele, dnes vám kradne viac a naspäť to nejako nechodí).

 Ešte bol vrchol roka Silvester a Vianoce, no a Veľká noc. Tieto pojmy sa komunisti zmeniť neodvážili, ale „Šech svatých“ bola pamiatka zosnulých. (ktorá mimochodom zostala aj v súčasnom kalendári-tuším).

 A potom prišiel rok 1989. Štrngal som kľúčmi ako väčšina z nás v nádeji. Oklamaný? Ani neviem. Nasledujúce roky boli rokmi divokého kapitalizmu, ktorý priniesol rozkrádanie „štátneho majetku“, mafiu, zlosynov, vydieračov, lupičov, podvodníkov ale priniesol aj obrovské možnosti pre poctivých podnikateľov. Prvých 10 rokov bolo síce v znamení neuveriteľného rozkrádania ale aj uvoľnenia trhu, čo sme si všimli okamžitým skvalitnením služieb. Postupne aj zlacnením. Zrazu už neboli v regáli dva metre plnotučnej horčice a pod nimi dva metre kremžskej a ešte pod nimi dva metre kečupu (iba jemného, pikantný vtedy nebol). Zrazu sme sa mohli zadusiť výberom a objavom možností, ktoré poskytla obyčajná konkurencia. Už sa nestálo v rade na televízor, či bicykel. Nie, žiadny zázrak, iba a len konkurencia.

 Áno, boli to roky vykrádania, ale boli to aj roky trhovej "Slobody".

"Slobody pohybu." Hranice zrazu zmizli a colníci a policajti sa na vás usmievali, ak tam vôbec boli. Zrazu som si mohol vyfotiť naživo ajfelovku, voľajaký oblúk, montmartr, kolumbovu sochu, sagra da famíliu, koloseum, štadión Realu Madrid....

Už som nemusel žiadať o devízový prísľub, keď som si chcel kúpiť švajčiarsky frank, alebo nemeckú marku.

Nie, nebola to celkom Sloboda, ale oproti stavu spred roka 1989 to bol ako čerstvý vietor, ktorý vám v parnom lete postrapatí šticu a vysuší pot na chrbte.

 Lenže: Nie je dobre, keď je ľuďom dobre.

Ani sme si to nevšimli. Prichádzalo to plazivo a zdanlivo v prospech obyvateľov a všeobecného dobra. Zákaz predaja tabakových výrobkov niekde. Príkaz uvádzať na cenovkách aj ceny za mernú jednotku. Zákaz predaja alkoholických nápojov nedospelým a to vrátane nealkoholického piva, ktorý je rádovo menej deštrukčný na detský organizmus ako Coca-Cola. Semafory tam, kde sa desiatky rokov neobjavili a nikdy nebol problém. Povinné pásy, prilby na bicykloch. Zákaz klamlivej reklamy, akoby sme boli stádo tupcov, ktorí prestanú byť tupí v jeden deň volieb a potom znova (ako to ten pán povedal?) „otupievavajú“.

 Podmienené licencie, obmedzenia, GDPR-ktoré mimochodom platí iba pre súkromné organizácie (podal som žiadosť o vyškrtnutie mojich údajov zo zoznamu obyvateľov SR, ale nebol som úspešný), slovenské návody na žiarovkách... Čo by vaša fantázia vymyslela a vaše rácio zavrhlo ako hroznú blbosť sa tu začalo objavovať ako huby po daždi.

Pomaly sme si začali zvykať, že štát sa má starať. O nás. My sa potom už nemusíme. Raj.

Orwell a Huxley boli však stále „iba“ dystopie.

 Pokračovalo to až do súčasného finále (finále?)

Prišiel marec roku 2020. Strašiak Covid. Vírus SARS-Cov 2. Šialenstvo, bláznovstvo.

Ľudia stoja v rade, aby si mohli do svojich tiel nechať vpraviť látku o ktorej dlhodobých účinkoch nemá nikto ani šajn. Nie, ani odborníci a dokonca ani tí lepší a múdrejší odborníci. Takí tí „proste lepší“.  A nemyslím tým tých odborníkov, tých zlých hoaxerov a konšpirátorov.

Napriek tomu, že nemáte ani šajn, čo sa v očkovacej látke nachádza, ako to bude reagovať s Vašou biochémiou, či vás to vôbec ochráni, aké to bude mať dlhodobé účinky, aké účinky na vaše potomstvo, či sa niečo z tých negatívnych vlastností môže aj dediť, keď je to RNA vakcína... tak napriek tomuto ste JEDINÝ, ešte raz opakujem JEDINÝ človek, ktorý je za to všetko zodpovedný.

Nik iný.

Ešte raz. Nik iný nenesie žiadnu, ale že žiadnu zodpovednosť za to, čo bude s vami. NIK.

 Samozrejme, okrem vás.

 A to všetko preto, aby „som mohol cestovať.“

Čo?! Aby si mohol cestovať? Takže choroby sa nebojíš?

No, troška aj áno, ale nechce sa mi testovať a chcem slobodne cestovať.

A prečo nemôžeš slobodne cestovať teraz?

Lebo ma obmedzili.

 Súvis s trestným činom únosu a vydierania nevidí nik. Alebo iba málokto.

 Už sa pichá všade. Pred dvoma rokmi by Vám nepredpísali ani antikoncepciu bez toho, aby ste šli za obvodnou lekárkou a tá poznajúc váš zdravotný stav vás pošle za gynekologičkou. Vlastne vám ju nepredpíšu ani teraz, ale možno by vám ju pichli bez všetkého. V Kauflande na počkanie.

 Teraz sa pichá v obchodnom centre, na základe vášho vyhlásenia, že vám to nič nespraví.

V diskusiách nečakajte oponenta. Vraj preto, lebo potrebujeme spasiť svet a oponent by mohol spôsobiť, že človek sa rozhodne podľa seba. Pre istotu to zopakujem ešte raz: Ako nebezpečenstvo sa vníma to, že sa človek rozhodne podľa seba...

Odborníci, ktorí boli ešte pred pár rokmi citovaní v odborných článkoch dnes vystupujú maximálne na youtube, pokiaľ im to YT dovolí (čo je, samozrejme, jeho vec).

 Logika zomrela. Niekedy koncom marca 2020. Spoločnosť sa prestala pýtať. Otázky sú neprípustné. Zato stupídnych príkladov kopec.

„Nezapnem svetlá na aute, lebo nie som ovca, a nemám potrebu chrániť iných..“ a ďalšie výplody mozgu, ktorý nechápe súvislosti ani principiálne rozdiely.

 Bioetik verejne povie, že dnes je čas prestať sa dívať na bioetické kódexy, prijaté po vojne PRÁVE PRETO, aby si právny štát nemohol dovoliť to, čo Mengele. Zrazu sa na ne nemôžeme odvolávať, lebo... Lebo... Lebo? Nedozviete sa. Proste „lebo“!

 Vpravovanie akejkoľvek (aj desiatkami rokov overenej) látky je v prípade daného jedinca „pokus“, pretože nevie, čo konkrétne s jeho biochémiou daná látka vyvedie. Práve preto podpisujeme informovaný súhlas aj pri predpísaní Sumamedu.

Ak sa spýtate lekára, čo s vami vakcína po 15 rokoch spraví on odpovie „Neviem“. Toto pokladáte za informáciu, ktorá by vám mala stačiť pri experimentálnom lieku? OK, vaša vec.

 Otázka, čo sa bude ďalej diať visí vo vzduchu.

 Keď sa pýtali deportovaných Židov po vojne, prečo sa nevzbúrili pri organizácii transportov väčšina odvetila:

„Neverili sme, že reči o koncentrákoch by mohli byť pravdivé.“

 Nie som antivaxer. Mám v tele štandardné vakcíny programu spred roka 1989, ale Tetanus som si už nezopakoval. Nevidím dôvod. 

Ak by ma pohrýzol besný pes, dám sa zaočkovať proti besnote.

 Takže nie som antivaxer, som iba proti potláčaniu Slobody. Pretože kto nevidí súvis medzi touto hrou, vyhláseniami o elektronickej FIAT mene štátov, o snahe pretvoriť kapitalizmus zameraný na osobný profit na kapitalizmus zameraný na obecné blaho (smejem sa veľmi hlasno), kto nevníma súvis medzi (vraj) koronakrízou a rečmi o sociálnej rovnosti, zabezpečovanej opatrovateľským štátom je buď slepý, alebo detsky naivný.

 Táto hra nie je o ochrane voči chorobe, ktorá sa dá porovnať s chrípkou (je desiatky chorôb, infekčnejších a nebezpečnejších o ktorých očkovaní sa a ani neuvažuje). Táto hra je iba zámienka, iba epizóda, ktorá ma vyvolať STRACH.

Ustrašené indivíduum si budete na povrázku ťahať, kde sa vám len bude chcieť. Aj pod gilotínu.

 V hlavnej úlohe, priam prvé husle hrá konflikt o Slobodu.

Slobodný človek je úhlavným a najväčším nepriateľom diktátora a totality.

Zabudnite na vírus. Choďte na to od Adama.

 Spomeňte si. 

Na krvavé konflikty dvoch svetových vojen, na genocídy v Číne, v Rusku, na 300 miliónov mŕtvych len za 80 rokov 20. storočia zavraždených štátnou mocou, na narábanie politikov s verejnými prostriedkami, na politické procesy, na šikany štátnej moci, neľudské (zámerne nepoužijem slovo „zvieracie“) praktiky pri zásahoch do výchovy detí, na spôsob ako ľahko sa tlačia peniaze, a ako ľahko vás okrádajú o 70% hodnôt vašej práce, spomeňte si na spôsob ako ľahko vás politické rozhodnutia tlačia nižšie a nižšie...

A teraz si po tomto všetkom predstavte politika, ktorý robí všetko preto, aby vás chránil.

 Vám sa to nezdá bizarné?

 

16 €

 

Sme traja bratia. Mama nám všetkým trom dala do malých rúčok novorodeniatok pero. Hovorila, že sme ho všetci traja stisli a usmiali sa. Takým tým bábätkovským úsmevom, veď viete. Skoro nevidiacim úsmevom Boha.

Vraj, aby sme mali chuť písať, aby sa v nás prebudil nepokojný duch umelca, ktorý musí svoje vnútro vyvaliť na biely papier čiernymi zhlukmi písmenok.

Mame sa to podarilo u všetkých. Písal starší brat, písal mladší brat a písal som aj ja. Len, čo som objavil čaro písma, už som aj kládol na papier kŕdel chrobáčikov.

Moje úplne prvé a zároveň nedokončené dielo bola kriminálka, ktorú som rozpísal vo svojom deviatom roku života, naostro zastrúhanou ceruzkou, lebo tak vtedy umelci písali, na žltý hrubý papier trhacieho bloku. Hrdina románu pán Revenge zostal nevypočutý a stratil sa už na desiatej strane toho drsného papiera, ktorý mi rýchlo tupil ceruzu, vytrhnutého z lepeného bloku a končil zhúžvaný v guličke na dne odpadkového koša.

 Nie, nebudem sa zas rozkecávať a písať svoje ďalšie príhody, to by možno bolo na novelu. Zameriam sa iba na knihu 16€.

 Mojim životným snom bolo napísať knihu. Napísať. Dlho som hľadal námet, dlho som sa obzeral okolo seba a hľadal podnety. Písal som krátke príbehy, rozprávky, poviedky, dielka na blog. A potom som námet našiel.

Veľmi ma bavila teória Slobodného trhu, ale o tom píšem v uvedenej knihe, a tak zase skočím o malý kúsok ďalej.

 Študoval som teda teóriu Slobodného trhu, a pracoval som ako nákupca často cestujúci, poznávajúci krásy Slovenska aj Európy. V jeden deň, ako si tak šoférujem, som zrazu zachytil v rádiu, ktoré mi v aute ticho hralo správu o tom, ako dvaja výrastkovia neuvedenej farby pokožky a sociálneho statusu preskočili v jednu bezhviezdnu noc plot v dedine, vtrhli do domu starčekov a kým tí spokojne spali vo svojich natrasených duchnách vyplnených husím perom, oni, šintri, prehľadávali sekretár.

Na rinčanie bielych obitých šálok a na šuchtanie zlodejských podrážok o zošúchané linoleum sa starček zobudil a šiel sa presvedčiť, čože sa to v jeho kuchyni deje, čože to prišlo za návštevníkov. Milí zlatí lumpi nelenili, a aby starček moc nevykrikoval tak ho tam na smrti utĺkli. Ako ho tak tlčú a bijú,  kopú a buchnátujú, zobudila sa aj babička a reku pozrie sa, čo to tak v kuchyni treskoce. Ako áno, ako nie, nakoniec zostali na tom zošúchanom linoleu dve krvavé mŕtve telá, dedka a babky a naši rabi ušli zanechávajúc za sebou černejúce fľaky navnivoč vytečenej tekutiny, bez ktorej sa proste nedá žiť. Ani len naposledy objať sa im neumožnili.

Vo vrecku jedného z nich pálila dvadsaťeurová bankovka, ktorá nakoniec skončila v drevenom šuflíčku výčapného pultu miestneho krčmára, fúzatého a večne navrčaného hromotĺka.

Chytili ich, čo o to, ale stihli si ešte pivko a borovičku dať za cenu dvoch ľudských životov. Ani neviem, či im chutilo a čo s nimi ďalej bolo, no to, čo mi okrem tohto príbehu v hlave utkvelo bola veta redaktorky čítajúcej túto správu v rádiu, kde práve pukotalo asi z nejakej atmosférickej poruchy.

Že vraj hyeny v ľudskej koži, ktoré za 20 eur zabili dvoch ľudí. Za 20€, ľudia, čo Vy na to?! Za 20€...!!

 Kniha 16€ by zrejme nikdy nevznikla, nebyť tohto utrápeného povzdychu čítačky, ktorá po dvoch sekundách pietneho ticha pokračovala informovaním, že niekto niečo nad niekým vyhral  a získa nejaký pohár, či čo.

Ja som sa zadíval na sivý asfalt ubiehajúci a strácajúci sa pod nosom auta a sám seba som sa zadumane spýtal, čo by sa asi stalo, ak by som nezaplatil na daniach tiež, povedzme, 20€. Napísal by mi štát, že OK, že nevadí, že zabudnite a neplaťte? Alebo by si tie peniaze prišiel zobrať ako tí rabi. Ale čo ak by som sa bránil proti tejto lúpeži, pretože moje peniaze štátu nepatria. (kto si myslí, že štátu moje peniaze patria, tomu je práve určená kniha 16€)

 A takto vznikol príbeh. Hľadal som sumu, ktorá by bola vyššia ako suma, ktorú štát automaticky odpúšťa, myslím, že je to okolo 3€, bývalých 100 korún, ale ktorá bude zároveň nižšia ako suma, ktorú dvaja lumpi ukradli starčekovskému páru.

Preto 16€.

 Príbeh som napísal relatívne rýchlo, možno to trvalo nejaké tri týždne počas Vianočných sviatkov a tým bol môj životný sen splnený a vlastne som už bol spokojný. Ukončený príbeh som uložil na harddisk môjho počítača a splnený životný sen som zavrel do archívu dosiahnutých mét, po ktorých býva človeku tak nejako smutno na duši.

 Rok sa nič nedialo. Chodil som do práce, staral sa o deti, smial sa s manželkou, zabával sa koníčkami, behom, cyklistikou... a čítaním.

A tak som jedného dňa narazil na úsek v románe Johna Irvinga Svet podľa Garpa, kde si hlavný hrdina robil srandu zo spisovateľov, ktorí majú pod posteľou haldy dokončených románov, ale nie je tam, ani len  v tom najtemnejšom kúte, učupená odvaha poslať svoje romány vydavateľovi a ísť so svojou kožou na trh.

Nie veru, nie som ja taký! Povedal som si a kapitolu po kapitole začal umiestňovať knihu na blog na googli.

A čakal som na reakcie, výsmech. Niekde v hĺbke duše som však dúfal, že hádam mi snáď niekto aj palce podrží.

Výsmech neprišiel a palce mi podržali. A nielen to...

Tu niekde začína príbeh vďaky.

 Asi po umiestnení piatej, či šiestej kapitoly mi zrazu zvoní telefón, neznáme číslo. Kto že to je? Tak som zodvihol a započúval sa.

Ako sa mu tých pár kapitol páči, ako to postojačky čítal z mobilu, ako ho to zaujalo, ako sa to dobre číta ako mu to oči otvára. Proste slová chvály až mi slina zabehla. A že vraj kde si knihu môže kúpiť. Ja na to, že nikde, lebo existuje iba na harddisku a teraz pár kapitol na disku google. A on na to, že nech ju vydám a ja na to, že mi to ani nenapadne. Nemám prostriedky, nemám ochotu, ani silu ani chuť.

A tak, že on ju vydá sám a ja reku, vydajte si ju ak chcete, pošlem vám celý word. A keď si ju vydáte, pokojne si ju môžete aj predávať aj všetky zisky z nej si nechať, ja som si svoj životný sen splnil a tým to pre mňa zhaslo. Punktum, tak som mu povedal.

A on na to, že dobre.

Tak som mu, Robkovi, dnes už priateľovi môjmu, poslal celý súbor s celým príbehom, ktorý vtedy vo worde obnášal približne 208 strán formátu A4.

 Poslal som a zabudol. Lenže Robko mi zabudnúť nedal a zavolal. Že vraj je to super a on sa ju naozaj rozhodol vydať a žeby som mu ešte pomohol a urobil tam nejaké úpravy, opravy, zmeny. Ja na to, že ani mi nenapadne a že keď to chce vydať, nech to vydá hoci aj pod svojim menom a mne nech už dá konečne pokoj.

 Zopár dní zostalo ticho a ja som si vydýchol, že mám konečne tohto otravu z krku a môžem si zase robiť svoje koníčky, behať, bicyklovať, o deti sa starať a tak... Tri dni prešli, púhe tri dni, keď mi Robko poslal info, že našiel priateľku, ktorej dal kúsok prečítať, jej sa to zapáčilo a ponúkla sa, že spraví korekcie. Hovorím mu, rob si čo chceš, je to tvoja kniha, ale on že nie. Že takto to nechce a že nech sa neondím a predsa len svojou troškou prispejem. Nechcelo sa mi, ja som napísaný text už zo svojej pozornosti pustil, ako som už povedal, môj sen bolo knihu napísať , nie ju vydať, nech si teraz žije vlastným životom. Lenže Robkových telefonátov bolo čím ďalej tým viac. Neustával a moja obrana dostávala pomaly trhliny. Možno by však ešte vydržala ten nápor, keby som nedostal prvé postrehy od Zuzky, korektorky, ktorá mi vyhubovala, že hrdina je arogantný, necitlivý a zlý. Hm, s týmto zámerom som ale príbeh nepísal. Zranilo ma to. To nebol cieľ, nechcel som, aby hrdina vyznel ako arogantný smrad, ktorý ubližuje, kade chodí. Asi tri dni trval tento pocit krivdy, keď mi Zuzka napísala znova a to, čo som čítal bolo niečo tak úžasné, že som ju poprosil, či by som to mohol použiť, ako predslov do knihy. Keď už som použil slovné spojenie „či by som to mohol použiť“, akoby som sa vrátil do celého procesu tvorby a poviem vám, že podľa môjho názoru je spisovateľ asi tak 20% úspechu.

Keď som so spadnutým hrebienkom napísal Robkovi, že sa teda vraciam do tvorivého procesu prezradil som mu aj svoj zámer.

 Knihu som chcel vydať na vlastné náklady. Tlač stála 800€, ale za splnený životný sen je to veľmi nízka čiastka, viac zaplatíte za týždeň dovolenky. Čo by dali ľudia, keby splnenie ich životného sna stálo 800€? Potom som chcel knihu rozdávať, len tak na počkanie a dávať ju ako dar ľuďom, ktorých som si vážil, ktorých som mal rád, alebo len tak ľuďom, ktorí by o ňu prejavili záujem. Do knihy som vkladal lístoček s mojim IBAN-om a s textom „Ak sa vám kniha páči, zaplaťte, ak nie nevadí, darujte ju niekomu.“

Po vyslovení tohto zámeru sa začal vesmír o mňa starať a Zuzka mi oznámila, že mi knihu skoriguje bez nároku na honorár, lebo ju baví. Potom prišiel Robko s ďalšou pomocníčkou Viki, ktorá mi poslala návrhy obálky. Pracovala na nich aj pripravila finálnu verziu bez nároku na honorár. A tak vznikla kniha, vytlačená, skorigovaná, s nádhernou obálkou v kvalitnej väzbe. Celá príprava pre tlačiareň bola bez nároku na honorár. Veril som tomu, že zámer s akým som do toho šiel ja, bez nároku na honorár a voľný v myšlienkach, priláka k tvorbe ľudí podobne zmýšľajúcich.

 Robko Szegheo za hektickú prácu prehovárača, ale aj hlavného hnacieho motora vydania knihy, Zuzka Fiťková za korekcie v knihe, za udelenie zmysluplnosti všetkým tým predlhým vetám , Viki Zimmermannová za nádhernú obálku, za kreativitu a zápal– myslíte, že Vám budem niekedy vedieť prejaviť svoju vďačnosť v plnej miere?

 A tak som prepisoval, opravoval, postavil som sa k tomu naozaj seriózne vážne a koncom júla 2020 som držal v ruke čerstvú knihu s krásnou obálkou a privoniaval k nej.

Rozdával som ju ľuďom, najprv priateľom, potom známym, a nakoniec na Festivale poznania, ktorý usporadúva Univerzita vedomého života každý rok na Planinke v Dechticiach pri Trnave som ju rozdával len tak na stretnutie. A ľudia si ju brali a posielali peniaze až toľko, že som nebol stratový a tlač sa zaplatila. Úžasné!

 Čoskoro sa minulo všetkých 200 kusov prvého vydania a Robko mi navrhol, aby sme vydali aj druhé. Reku, počkaj, najprv dopíšem druhú časť.

Akú druhú časť? Pýta sa ma. Nuž takú. Odpovedám.

 Po prečítaní knihy 16€ sa ma čitatelia pýtali čo bude ďalej. Dobre, zvrhlosť štátu sme si cez tvoju knihu uvedomili, ale čo navrhuješ?

A keď sa tie otázky množili, povedal som si, že by nebolo od veci napísať voľné pokračovanie a možno to natiahnem aj na trilógiu.

A tak som sa koncom roka 2020 pustil písať druhú časť.

Ale to je už úplne iný príbeh.